Portál:Literatúra/Odporúčaný článok/2006

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - Univerzálne

2006[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2006[upraviť zdroj]

Jane Austen.jpg

Jane Austenová (* 16. december 1775 – † 18. júl 1817) bola anglickou novelistkou, predstaviteľkou rodinného románu (domestic novel). Vo svojich dielach obyčajne zachycovala život vidieckych vyšších vrsiev. Hlavnými postavami jej diel sú zvyčajne inteligentné, morálne silné hrdinky, ktoré ostro kontrastujú s pochabosťou svojho okolia.

Narodila sa v Steventone, Hampshire, do rozsiahlej rodiny reverenda George Austena (1731 – 1805) a jeho ženy Cassandry (rod. Leighovej) (1739 – 1827). Pochádzala z ôsmich súrodencov, sama bola druhou najmladšou. Mala šesť bratov a staršiu sestru Cassandru, ktorá, ako svedčí množstvo zachovanej korešpondencie, jej bola z celej rodiny najbližšia. Bola to Cassandra, kto namaľoval jediný istý portrét Austenovej (dnes v Národnej portrétovej galérii v Londýne). Jej bratia Frank a Charles skoro odišli od rodiny slúžiť na more (dotiahli to až na post admirálov) – táto ich kariéra ovplyvnila niektoré situácie v Mansfieldskom parku.


2/2006[upraviť zdroj]

Thomas Mann 1937.jpg

Thomas Mann (6. jún 1875, Lübeck – † 12. august 1955, Zürich) bol nemecký spisovateľ, filantróp a esejista prvej polovice 20. storočia. V roku 1929 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Brat spisovateľa Heinricha Manna (1871 – 1950) a menej významného Carla Victora Manna (1890 – 1949), otec spisovateľov Klausa Manna (1906 – 1949) a Golo Manna (1909 – 1994). V menšej miere sa stali významnými rovnako dcéry Erika Mannová (1905 – 1969), Monika Mannová (1910 – 1992) a Elisabeth Mannová-Borgeseová (1918 – 2002) a rovnako vnuk Fridolin Mann (* 1940). Veľa ďalších rodinných príslušníkov získalo určitý význam ako vzory pre postavy v niektorých Mannových románoch.

Paul Thomas Mann sa narodil v Lübecku v rodine obchodníka s obilím Thomasa Johanna Heinricha Manna a polovičnej brazílčanky Júlie da Silva Bruhns. Po otcovej smrti sa rodina presťahovala do Mníchova, kde Thomas Mann žil až do roku 1933.


3/2006[upraviť zdroj]

Charlotte Brontë.jpg

Charlotte Brontëová [ˈʃɑːlət ˈbrɒnti] sa narodila ako tretie dieťa reverenda Patricka Brontë a jeho ženy Márie, rodenej Branwellovej. V roku 1820 sa rodina presťahovala do Haworthu, kde ich matka v roku 1821 skonala na rakovinu. Súrodenci sa utiahli do snového sveta, Angrie, pre ktorý Charlotte s bratom Branwellom píšu noviny. Charlotte spolu s troma zo štyroch sestier poslali do internátnej školy v Lancashire. Dve staršie sestry – Mária a Elisabeth – opustili školu skôr a onedlho na to zomreli tuberkulózu. Charlotte a Emily sa domov vrátili v roku 1825. Charlotte pokračovala vo vyučovaní doma, až pokým ju neposlali do školy v Mirfielde, kde študovala od roku 1931 do roku 1932. O tri roky neskôr sa do tejto školy vrátila ako učiteľka. V roku 1939 sa zamestnala ako guvernantka a pracovala v tejto pozícii až do roku 1842, kedy so sestrou Emily odcestovala do Bruselu pensionátu de Demoiselles madam Hegerovej, kde sa zamilovala do profesora Hegera. Táto neopätovaná láska sa stala námetom jej románu Profesor.

Po návrate domov v roku 1844 sa pokúšala presadiť vlastnú školu, pre nedostatok študentov však aj tento projekt stroskotal. Spolu so sestrami sa usadila v Haworthe, kde prežívali z malého dedičstva po otcovi. Venovali sa vlastnej tvorbe a v roku 1846 vydali spoločnú zbierku básní pod mužskými pseudonymami Currer (Charlotte), Ellis (Emily) a Acton (Anna) Bellovci.


4/2006[upraviť zdroj]

Ludovit Stur.jpg

Ľudovít Štúr, v svojej dobe Ľudevít Velislav Štúr (* 28. október 1815, Uhrovec – † 12. január 1856, Modra) bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v polovici 19. storočia, poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1848 – 1849, kodifikátor súčasného slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (okolo 1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, politik, jazykovedec, učiteľ, spisovateľ a novinár.

Syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny (rodenej Michalcovej), sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci v tom istom dome, v ktorom sa neskôr narodil Alexander Dubček. Vo svojom rodisku získal základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Győr).

Usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka si všimol najmä profesor Petz, ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.



5/2006[upraviť zdroj]

Ian Fleming (* 28. máj 1904 - † 12. august 1964) bol námorný dôstojník, novinár, bankový úradník a počas druhej svetovej vojny pobočník šéfa tajnej služby v britskom námorníctve. Najznámejší je ale ako tvorca Jamesa Bonda.

Ian pochádzal zo známej, váženej a dosť bohatej rodiny. Jeho dedo bol puritánsky škót a známy bankár. Otec, plukovník Fleming, padol na fronte v roku 1917 a nekrológ do Timesov za tohto vojaka a člena parlamentu písal sir Winston Churchill.

Prvý životný úspech ale zaznamenal v športe. Študoval v Etone (nebol dobrým študentom) a dva roky po sebe tam bol majstrom v ľahkej atletike. Jeho rekordný výkon v skoku do diaľky z roku 1926 bol dlhé roky neprekonaný. Bol vysoký, štíhly a uzavretý mladík. Pri futbale si zlomil nos, ale po operácii ho mal zase rovný. Žiarlil na diplomatickú kariéru svojho staršieho brata, ale dvoch synov matka nemohla v kariére diplomata podporovať. Naučil sa však dobre po francúzsky, nemecky a rusky a po štúdiách sa vrhol na novinárstvo. Z tej doby mal aj Stalinov list s vlastnoručným podpisom.

6/2006[upraviť zdroj]

Pavel Jozef Safarik.jpg

Pavel Jozef Šafárik (Safáry / Schaffáry/ Schafary/ Saf(f)arik / Šafarík/ Szafarzik, po česky Pavel Josef Šafařík, v modernej slovenčine Pavol Jozef Šafárik, po nemecky Paul Joseph Schaffarik, po latinsky Paulus Josephus Schaffarik, po maďarsky Pál József Saf(f)arik) (* 13. máj 1795, Kobeliarovo – † 26. jún 1861, Praha) bol slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky.

Život Šafárikovej rodiny, jeho rodičov, starých rodičov, príbuzných a súrodencov je úzko spätý so Štítnikom a jeho okolím (Obec Štítnik je asi na polceste medzi Jelšavou a Revúcou).

Otec Pavol (Pavel) Šafárik (1761 – 1831) sa narodil v Štítniku 26. januára 1761, tu aj navštevoval latinskú školu. Dva roky chodil do školy v Kunovej Teplici, aby sa naučil po maďarsky. Po ukončení štúdií pôsobil ako učiteľ (preceptor) v okolí Štítnika asi 15 rokov. Pravdepodobne hmotné dôvody viedli Šafárikovho otca k tomu že zanechal učiteľské povolanie a odišiel za farára do Kobeliarova.


7/2006[upraviť zdroj]

Pierre Teilhard de Chardin (* 1. máj 1881, Sarcenat pri Clermonte – † 10. apríl 1955, New York) bol francúzsky filozof, paleontológ, geológ, antropológ, jezuita.

Pierre Teilhard de Chardin sa narodil vo vidieckom zámku Sarcenat neďaleko Orcines v kraji Auvergne. Bol štvrtým dieťaťom Emmanuela Teilharda de Chardin. Pierre prežil svoje detstvo v Sancerate alebo v Clermont-Ferrand a Murol. Základy vzdelania získal od domácich učiteľov a v roku 1892 ho poslali do jezuitského gymnázia (Colège chez les jezuites de Notre Dame de Mongré). Na tejto škole v roku 1897 aj zmaturoval. Už počas gymnaziálnych štúdií prejavoval mimoriadny talent pre filozofiu, ale súčasne aj nadanie pre prírodné vedy. 20. marca 1899 vstúpil k jezuitom v Aix-en-Provence a v roku 1911 bol vysvätený za kňaza. V tých rokoch študoval filozofiu, vyučoval na jezuitskom lýceu v Káhire a súčasne sa stále viac zaoberal štúdiom paleontológie. Teologické štúdiá dokončil v roku 1912 v Anglicku. V tom istom roku sa stretol v Paríži s významným paleontológom profesorom Marcellinom Boulom, čo určilo jeho ďalšiu vedeckú orientáciu. Až do roku 1915, keď v rámci mobilizácie narukoval, sa zaoberal výlučne štúdiom prírodných vied. Prvú svetovú vojnu prežil na rôznych frontoch, dostalo sa mu viacero vyznamenaní, medzi nimi i stuha rytiera Čestnej légie.


8/2006[upraviť zdroj]

Edgar Allan Poe 2.jpg

Edgar Allan Poe (* 19. január 1809, Boston, Massachusetts – † 7. október 1849, Baltimore) bol americký romantický básnik, prozaik, literárny teoretik a esejista.

Bol autorom spravidla fantastických a mystických príbehov a zakladateľom detektívneho a hororového žánru.

Bol jedným z troch detí páru kočovných hercov Elizabeth a Davida Poeových. Jeho otec mal alkoholické sklony a opustil matku ešte pred Edgarovým narodením. Matka zomrela v roku 1811 vo veku 24 rokov na tuberkulózu a zanechala po sebe tri siroty: malého Edgara, jeho mentálne postihnutú sestru Rosalie a brata Williama, ktorý rovnako ako otec (a neskôr aj brat) mali alkoholické sklony a predčasne zomrel.

Ako trojročná sirota bol Edgar zverený do útulku v Richmonde, kde sa ho po relatívne krátkej dobe ujala rodina Allanovcov, veľkoobchodníkov s tabakom; odtiaľ plynie Poeove prostredné meno Allan. Rodina istý čas bývala v Liverpoole a tajomné Anglicko sa tak stalo mladému Edgarovi zdrojom inšpiráce po celý život. Dodalo jeho neskorším dielam onu fantasknú, tak typicky poeovskú hrôzostrašnosť.


9/2006[upraviť zdroj]

Mario Puzo (* 15. október 1920, New York – † 2. júl 1999, Bay Shore) bol americký spisovateľ a filmový scenárista. Preslávili ho fiktívne príbehy o mafii, najmä kniha Krstný otec.

Vyrastal v chudobnej rodine so šiestimi bratmi a sestrami v drsnej štvrti talianskych prisťahovalcov v New Yorku, ktorú miestni obyvatelia slangovo volali Pekelný kotol. Puzov otec pracoval na železnici ako robotník a podľa matky to bolo zamestnanie, v ktorom mal pokračovať aj syn. Otec však rodinu opustil a Mario sa železničiarom nestal.

Ako jedenásťročného ho zvolili za kapitána futbalového tímu (bol ním sedem rokov) a päť rokov bol predsedom športového klubu Hviezda v hudsonskom Dome mládeže. Už ako slávny spisovateľ rád rozprával, že to bola jeho najväčšia kariéra, radosť a sláva, ktoré dosiahol v živote. Od detstva rád čítal, z miestnej knižnice si od knihovníka Josefa Altshelera, ktorý rozprával historky o bojoch Indiánov, požičiaval dobrodružnú literatúru. Puzo a jeho súrodenci boli v chudobnej rodine prvými gramotnými.


10/2006[upraviť zdroj]

Lucas Cranach (I) workshop - Martin Luther (Uffizi).jpg


Martin Luther, vlastne Martin Luder (* 10. november 1483, Eisleben – † 18. február 1546, Eisleben) bol nemecký teológ, kazateľ a reformátor, zakladateľ protestantizmu (reformácia), autor množstva duchovných, politických, pedagogických spisov, cirkevných piesní a prekladov. Jeho najvýznamnejším dielom je preklad Biblie do nemčiny.

Narodil sa ako jedno z deviatich detí baníka. Vyrastal v chudobných pomeroch, spojených s tvrdou výchovou. Jeho otec sa postupne vypracoval na úspešného podnikateľa, čo mu umožnilo financovať štúdiá svojho syna.

V rokoch 1501 – 1505 Martin Luther študuje na univerzite v Erfurte filozofiu. Po získaní titulu magistra sa zapisuje na štúdium práv, krátko potom sa však rozhodol vstúpiť do augustiniánskeho kláštora v Erfurte. Aj keď je vzorný mních, pobyt v kláštore v ňom od začiatku vyvoláva pochybnosti o možnosti spasenia z vlastnej moci. V roku 1507 bol vysvätený za katolíckeho kňaza, čo v sebe zahrňovalo tzv. sľub čistoty (celibát).


11/2006[upraviť zdroj]

Tolkien 1916.jpg

John Ronald Reuel Tolkien (* 3. január 1892 – † 2. september 1973) bol anglický spisovateľ, autor knihy The Hobbit (v slovenčine "Hobit") a jej pokračovania The Lord of the Rings (v slovenčine "Pán prsteňov"), jeho najznámejšej knihy. Na Univerzite v Oxforde pôsobil v rokoch 19251945 ako profesor anglosaštiny (starej angličtiny), v rokoch 19451959 potom ako profesor anglického jazykaliteratúry. Bol nepochybne významným jazykovedcom a znalcom anglosaštiny (starej angličtiny) a starej nórštiny. Spolu s najbližším priateľom C. S. Lewisom sa schádzal v literárnom diskusnom klube Inklings (doslova "Atramentovci").

Tolkienove dielo zahŕňa aj množstvo kníh z pozostalosti o histórii fiktívneho sveta Stredozeme, v ktorej sa Hobit a Pán prsteňov odohrávajú. Pre neutíchajúcu popularitu a vplyv jeho diel je Tolkien považovaný za otca modernej high fantasy. Ostatné Tolkienove publikované fantasy diela sú rozprávky a príbehy, ktoré pôvodne rozprával svojím deťom a netýkajú sa Stredozeme.

Tolkien sa narodil v Bloemfonteinu, hlavnom meste Oranžského slobodného štátu (dnes časti Juhoafrickej republiky), Arthurovi Tolkienovi, riaditeľovi miestnej bankovej pobočky a jeho žene Mabel Tolkienovej (rodenej Suffieldovej).



12/2006[upraviť zdroj]

August Strindberg.jpg

August Strindberg (* 22. január 1849, Štokholm, Švédsko – † 14. máj 1912, Štokholm, Švédsko) bol švédsky dramatik, spisovateľ a maliar. Vo všeobecnosti je považovaný za jedného z najvýznamnejších švédskych autorov vôbec a za otca moderného divadla.

August Strindberg sa narodil v Štokholme do rodiny kupca a bývalej slúžky. Jeho detstvo poznačila rivalita medzi súrodencami a smrť matky, keď mal iba dva roky. Strindbergov otec sa hneď na to druhýkrát oženil a mladý Strindberg bol nútený prežiť určitú dobu v neradostnom spoločenstve s macochou, s ktorou sa neznášal. Neskôr rozpory v manželskom spolužití jeho otca a matky Strindberg pripisoval rozdielnemu spoločenskému postaveniu jeho rodičov.

Po skončení gymnázia sa rozhodol pre štúdium medicíny na univerzite vo švédskom meste Uppsala. Jeho pôvodný zámer sa však neuskutočnil a zo školy odišiel. Počas jeho rokov v Uppsale vznikli divadelné hry Voľnomyšlienkár, Herminona, V Ríme a Človek bez pokoja.


13/2006[upraviť zdroj]

Frspee.jpg

Friedrich Spee (25. február 1591, Kaiserswerth pri Düsseldorfe – † 7. august 1635, Trevír) bol nemecký jezuita, ktorý je považovaný za význačného morálneho teológa, najväčšieho lyrika raného baroka a duchovného spisovateľa. Rozhodujúcim spôsobom prispel k ukončeniu honov na čarodejnice.

Friedrich Spee sa narodil v šľachtickej rodine, jeho otec bol vysokým mestkým úradníkom v Kolíne nad Rýnom. Dostal dobré vzdelanie a roku 1610 proti vôli svojich rodičov vstúpil do noviciátu jezuitov v Trevíre. Kvôli moru bol preložený do Fuldy, kde zložil svoje rehoľné sľuby. Po trojročnom štúdiu filozofie vo Würzburgu absolvoval dvojročné teologické štúdium v Mohuči. Po kňazskom vysvietení a zakončení štúdia začal vyučovať na jezuitskej univerzite v Paderborne.

Roku 1628 dostal za úlohu zúčastniť sa katolíckej reformácie. Sociálne sa angažoval v Peine, napriek tomu však narazil a v apríli 1629 bol na neho spáchaný atentát, pri ktorom bol nebezpečne zranený. Neskôr sa venoval výuke morálnej teológie v Paderborne. Počas besniacich honov na čarodejnice slúžil domnelým čarodejniciam ako spovedník. Odmietal čarodejnícke procesy a v máji 1631 proti nim anonymne publikoval svoje Cautio criminalis.


14/2006[upraviť zdroj]

Сент-Экс.jpg

Antoine de Saint-Exupéry (* 29. jún 1900, Lyon – † 31. júl 1944, zostrelený nad morom), bol francúzsky spisovateľ, letec, často je považovaný tiež za filozofa. Medzi jeho najznámejšie diela patria Zem ľudí, Citadela alebo Malý princ.

Gróf Jean de Saint-Exupéry (1863 – 1904), bol inšpektorom poisťovne v Lyone, kde sa zoznámil s Marie de Fonscolombe (1875 – 1972). Vzali sa v roku 1896. Po narodení dvoch dcér sa im v Lyone 29. júna 1900 narodil syn Antoine. O dva roky neskôr mu pribudol braček Francois. Krátko pred narodením tretej dcéry Gabrielle Jean de Saint-Exupéry, Antoinov otec, náhle zomrel na mozgovú porážku.

Matka sa snažila, aby deti mali šťastné detstvo, preto trávili časť roka na zámku jej rodičov, časť u jej pratety na zámku Saint-Maurice-de-Remens. Rozľahlý park tunajšieho zámku sa vryl všetkým deťom hlboko do pamäti, na šťastné chvíle tu prežité spomínal Antoine celý život. Mal veľmi rád svoju matku, po celý život mu bola útočiskom. V rodine mu hovorili „Kráľ Slniečko“, pre jeho modré oči a blonďavé vlasy.


15/2006[upraviť zdroj]

Chekhov 1898 by Osip Braz.jpg

Anton Pavlovič Čechov, po rusky Антон Павлович Чехов (* 29. január 1860, Taganrog, Rusko – † 15. júl 1904, Badenweiler, Nemecko) bol ruský lekár, spisovateľ a dramatik.

Narodil sa v Taganrogu ako prostredné zo šiestich detí v rodine obchodníka s potravinami. V Taganrogu navštevoval v rokoch 18681879 miestne gymnázium. Rád hrával divadlo s ochotníkmi a chodil na predstavenia miestneho divadla. Taktiež sa začal venovať písaniu anekdot a frašiek.

Po ukončení gymnázia sa presťahoval do Moskvy, kde na Fakulte medicíny Moskovskej univerzity získal diplom lekára. Zo svojich príjmov živil svojich rodičov a súrodencov. Čechov pracoval ako lekár, na svojom statku zadarmo ošetroval sedliakov. Vo svojom voľnom čase prispieval do humoristických časopisov. Jeho debut vyšiel v roku 1880 v petrohradskom týždenníku Strekoza. Od roku 1882 písal pre petrohradské noviny Peterburskaja gazeta a Novoje vremja. Napriek tomu, že v tej dobe bol považovaný za známeho spisovateľa, on považoval písanie iba za svoje hobby.


16/2006[upraviť zdroj]

Heinlein-face.jpg

Robert A. Heinlein (* 7. júl 1907, Butler – † 8. máj 1988, Carmel) bol jedným zo spisovateľov, ktorí najviac ovplyvnili vedeckú fantastiku. Objavil nové témy, nové techniky a prístupy. Bol to prvý spisovateľ sci-fi, ktorému na konci 40-tych rokov vyšli pravé vedecko-fantastické príbehy vo všeobecných časopisoch, a bol autorom prvého vedecko-fantastického románového bestselleru v 60-tych rokoch. Hlavné témy jeho diel boli spoločenské: radikálny individualizmus, slobodná vôľa, náboženstvo, vzťah medzi fyzickou a emocionálnou láskou a špekulácie o vzťahu rodiny a neortodoxnej spoločnosti.

Heinlein sa narodil v mestečku Butler v štáte Missouri, ale detstvo strávil v Kansas City v štáte Missouri. Jeho zážitky a zázemie z tohto obdobia ovplyvnili jeho neskoršie diela, hoci mnohokrát opustil tieto hodnoty a porušil spoločenské správanie v tvorbe aj v osobnom živote.

Po skončení strednej školy navštevoval Námornú akadémiu v Annapolise štát Maryland, ktorú absolvoval v roku 1929. Slúžil ako dôstojník v americkom námorníctve až do roku 1934, keď bol zo zdravotných dôvodov prepustený z armády (tuberkulóza). Počas dlhej hospitalizácie prehodnotil svoj život, čo neskôr zakomponoval do románu Stranger In a Strange Land (v češtine "Cizinec v cizí zemi"). Vojenská služba mala druhý najväčší vplyv na jeho tvorbu. Po celý život si ctil lojálnosť, vodcovstvo a iné hodnoty spojené s armádou.



17/2006[upraviť zdroj]

Paula Modersohn-Becker 016.jpg

Rainer Maria Rilke (* 4. december 1875, Praha – † 29. december 1926, v sanatóriu Valmont pri Montreux vo Švajčiarsku) bol jeden z najvýznamejších nemecky píšucich básnikov na prelome 19. a 20. storočia. Napísal tiež jeden román a niekoľko poviedok.

Rilke (celým menom René Karl Wilhelm Johann Jozef Maria Rilke) sa narodil v rodine pražského nemeckého úradníka Jozefa Rilkeho.

Zásadnou skutočnosťou jeho detstva bolo, že jeho matka Sophie ho až do piatich rokov nútila nosiť dievčenské šaty a oslovovala ho "Sophie", čím sa vyrovnávala so stratou staršej dcéry Sophie. Tento prístup Rilke matke neskôr vyčítal, ale bola to práve ona, ktorá ho priviedla k poézii a vyžadovala od neho, aby sa učil mnohé Schillerove básne naspamäť.

Keď mal Rilke deväť rokov, rodičia sa rozišli. Bol poslaný na Vojenskú kadetnú školu v Hraniciach na Morave (na rovnakej študoval aj Robert Musil a inšpirovala ho k románu Zmätky chovanca Törlessa). Neskôr študoval literatúru, dejiny umenia a filozofiu na univerzitách v Prahe a Mníchove, Mekke vtedajšej nemeckej kultúry.

Po odchode z Prahy v roku 1896 si zmenil meno "René" na "Rainer".


18/2006[upraviť zdroj]

Charles Baudelaire.jpg

Charles Baudelaire (* 9. apríl 1821, Paríž – † 31. august 1867, Paríž) bol francúzsky básnik, významný predstaviteľ moderny.

Baudelairov biologický otec bol kňaz, zomrel v roku 1827. Matka sa znovu vydala za majora Aupicka, ktorého básnik považoval za votrelca v jeho nežnom vzťahu k matke. Svoj "hamletovský komplex" pretavil do svojrázneho čudáctva kolíšuceho medzi melanchóliou a cynizmom.

Po maturite prenikol do sveta bohémy, v ktorom pestoval svoju životnú dezilúziu, schovávajúc sa za masku parížskeho šviháka. Začína vychutnávať nepoznané pôžitky tela a duše miesto toho, aby sa venoval štúdiu práva. Znepokojení rodičia ho poslali v rokoch 1841 a 1842 do Antíl (podľa iných prameňov išiel do Indie).

Po návrate do hlavného mesta sa vrátil k predošlému spôsobu života. Zoznámil sa s krásnou mulatkou Jeanne Duvalovou, ktorá sa na dvadsať rokov stala jeho "čiernou Venušou", "géniom Zla" a poznačila jeho život i tvorbu. Baudelaire sa naučil fajčiť, navykol si na alkohol, okúsil drogy (v klube užívateľov hašiša sa zoznámil s Thèophilom Gautierom a pokúsil sa spáchať samovraždu.


19/2006[upraviť zdroj]

Ján Smrek, vl. meno Ján Čietek (* 16. december 1898, Zemianske Lieskové (časť obce Melčice-Lieskové) – † 8. december 1982, Bratislava, pochovaný v Martine na Národnom cintoríne) bol slovenský básnik, spisovateľ, redaktor, publicista, vydavateľ a organizátor kultúrneho života.

Do ľudovej školy začal chodiť v Kochanovciach a po smrti svojho otca už ako chovanec evanjelického sirotinca v Modre. V rokoch 1913 – 1917 sa vyučil za obchodníckeho pomocníka a krátko pracoval na Dolnej zemi a u Makovických v Ružomberku.

V rokoch 1917 – 1918 sa dostal ako vojak rakúsko-uhorskej armády na palestínsky front, kde ochorel na maláriu. V rokoch 1919 – 1921 študoval v modranskom učiteľskom ústave a v r. 1921 – 1924 v Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave, štúdium však nedokončil.

Neskôr pôsobil ako novinár v redakcii Slovenský denník a v Národných novinách v Martine. V rokoch 1925 – 1938 redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov. Neskôr začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias.


20/2006[upraviť zdroj]

D'après Jean-Marc Nattier, Portrait de Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais (Bibliothèque-musée de la Comédie-Française) -001.jpg

Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais [vyslov: piér ogüsté(n) karó(n) dbomaršé] (* 24. január 1732, Paríž – † 18. máj 1799, Paríž) bol francúzsky dramatik, známy predovšetkým svojimi tromi hrami o Figarovi. Počas svojho života bol hodinárom, vynálezcom, hudobníkom, politikom, tajným agentom, nakladateľom, obchodníkom so zbraňami a revolucionárom v dvoch revolúciách (americkej a francúzskej).

Narodil sa v neurodzenej rodine parížskeho hodinára ako jediný syn medzi piatimi dcérami. Rodina jeho otca bola dosť zámožná a tak Pierrovo detstvo prebiehalo šťastne a bezstarostne.

Ako trinásťročný sa išiel učiť za hodinára, aby mohol pokračovať v otcovom podniku. Pierre v učení dobre prospieval, medzi rokmi 1751 – 1753 dokonca vylepšil hodinový strojček v presnosti určovania času. O tento vynález sa sporil s M. Lepautom, kráľovským hodinárom, ktorý si nárokoval jeho autorstvo. Spor bol prednesený až pred Akadémiu a rozriešený v prospech mladého Carona. Táto aféra z neho urobila svojím spôsobom celebritu medzi parížskymi mešťanmi ako aj pri dvore. Kráľ si ho dal predviesť a Caron získal aj skvelé zakázky, napríklad vytvoril hodinky pripevnené na prsteň pre Madame de Pompadour, milenku Ľudovíta XV.



21/2006[upraviť zdroj]

Isaac Asimov (* 2. január 1920, Smolensk al. Petroviči, Rusko – † 6. apríl 1992, New York) bol veľmi úspešný a neobyčajne plodný americký spisovateľ a biochemik známy vďaka svojím sci-fi knihám a populárno-vedeckým prácam.

Takisto písal mysteriózne (mnohé z nich sú obsiahnuté v knihách Black Widowers) a fantasy príbehy. V podstate okrem filozofie publikoval práce týkajúce sa každej hlavnej kategórie z Deweyho Desiatkového Systému klasifikácie kníh. Napísal alebo vydal viac ako 500 titulov a okolo 90 000 listov a článkov. Asimov bol dlhoročný člen Menzy. Jeho meno nesie asteroid 5020 Asimov ako aj jeden z prototypov humanoidného robota od firmy Honda – Asimo.

Asimov sa narodil okolo 2. januára 1920 (tento dátum používal oficiálne, presný dátum nie je známy) v židovskej rodine. Keď mal tri roky, jeho rodičia Anna Rachelová a Judah Asimov emigrovali do USA. Keď mal päť rokov naučil sa čítať. Isaac vyrástol v Brooklyne. Jeho rodičia vlastnili malý obchodík a každý z jeho rodiny očakával, že bude v ňom pracovať. Raz však v obchode uvidel vedecko-fantastické časopisy a začal ich čítať. Sci-fi príbehy začal písať už ako tínedžer a čoskoro mu začali vychádzať v známych časopisoch.


22/2006[upraviť zdroj]

George Charles Beresford - Virginia Woolf in 1902.jpg

Virginia Woolfová (25. január 1882 – † 28. marec 1941) bola anglickou spisovateľkou, kritičkou, esejistkou a feministkou. Zároveň bola v medzivojnových rokoch členkou Bloomsbury Group.

Adeline Virginia Stephenová sa narodila v Londýne a bola vychovaná spolu s niekoľkými vlastnými súrodencami aj súrodencami z prvého matkinho manželstva v typickej viktoriánskej rodine na adrese 22 Hyde Park Gate. Už v mladosti mala psychické problémy, predovšetkým v období po matkinej smrti roku 1895. V roku 1904 zomrel na rakovinu aj jej otec Sir Leslie Stephen, známy redaktor, literárny kritik a zakladateľ Dictionary of National Biography. Keď v roku 1906 zomrel brat Toby, Virginia sa znova psychicky zrútila a prvý raz sa pokúsila spáchať samovraždu. So sestrou sa po otcovej smrti presťahovali do Bloomsbury, kde sa neskôr začala schádzať skupina intelektuálov a umelcov. Do kruhu priateľov patril Lytton Strachey, Vita Sackville-Westová, Roger Fry, Clive Bell alebo John Maynard Keynes. Bloomsbury Group a jej názory ovplyvnili aj dielo Virginie Woolfovej, ktoré sa môže chápať ako dialóg s Bloomsbury a konkrétne s ich sklonom k doktrinárskemu racionalizmu.

Virginia sa v roku 1912 vydala za Leonarda Woolfa, kritika a autora statí o ekonomike. V roku 1917 Woolfovci kúpili ručný tlačiarenský stroj a založili nakladateľstvo Hogarth Press, ktoré vydalo nielen niektoré knihy Virginie Woolfovej, ale aj iné významné modernistické diela, vrátane básní T. S. Eliota alebo prekladu kompletného diela Sigmunda Freuda.


23/2006[upraviť zdroj]

Miguel cervantes de saavedra.jpg

Miguel de Cervantes y Saavedra (* asi 29. september 1547, pokrstený 9. október 1547 v Alcalá de Henares – † 23. apríl 1616, Madrid) bol španielsky spisovateľ a dramatik z obdobia takzvaného zlatého veku španielskej literatúry.

Narodil sa ako štvrtý zo siedmich detí v schudobnelej šľachtickej rodine neďaleko Madridu.

Jeho rodičia boli Rodrigo de Cervantes, neúspešný chirurg, a Leonor de Cortinas. Mladý Cervantes študoval teológiu na univerzite v Salamance a Madride.

Miguel de Cervantes viedol veľmi dobrodružný život. Po štúdiách u humanistu Juan López de Hoyos odišiel roku 1569 pred španielskou justíciou najskôr do Ríma. Tam nastúpil ako komorník v službách kardinála Giulia Acquavitu. No ešte v tom istom roku vstúpil v Neapole do španielskeko námorníctva. Ako námorník sa zúčastnil v roku 1571 bitky pri Lepante, kde bojoval po boku Jána Rakúskeho (Juana de Austria) proti Turkom. Tam bol tri krát postrelený a dokaličili mu ľavú ruku. Preto dostal prezývku El Manco de Lepanto (jednoruký od Lepanta).


24/2006[upraviť zdroj]

George bernard shaw.jpg
Nositeľ Nobelovej ceny

George Bernard Shaw [Šó] (* 26. júl 1856 Dublin – † 2. november 1950 Ayot St. Lawrence), bol anglický dramatik a esejista írskeho pôvodu a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 1925. Je považovaný za zakladateľa modernej anglickej drámy.

Narodil sa v Dubline v nie veľmi zámožnej rodine. Keď mal asi 20 rokov, prišiel do Londýna a venoval sa žurnalistike. Vzdelanie získal ako samouk hlavne čítaním v knižnici Britského múzea. V 70. rokoch 19. storočia začal pracovať na svojej spisovateľskej kariére. V piatich, nie veľmi úspešných románoch opísal sociálne zábrany a prekážky vo vzťahoch medzi mladými ľuďmi. Prvého úspechu sa dočkal ako hudobný a divadelný kritik v časopisoch Star a Saturday Review. Uverejňoval kritiky o umeleckých výstavách a divadelných predstaveniach, zaujímal sa o hudbu a koncerty. Aj titulok eseje Dokonalý Wagnerovec prezrádza jeho hudobné záľuby. Potom prešiel k dramatickej tvorbe.

G. B. Shaw je veľmi známy, predovšetkým vďaka svojim aforizmom. Na jeho drámu malo veľký vplyv dielo H. Ibsena. Spočiatku v rokoch 1879 – 1883 písal satirické romány, ktoré vyšli až v čase, kedy bol uznávaným autorom. Zajímavá charakteristická črta Shawových vydávaných hier sú zdĺhavé predslovy, ktoré ich sprevádzajú. V týchto esejách písal Shaw viac o zvyčajne sporných názoroch na záležitosti, ktorých sa hry týkali, než o hrách samotných. Niektoré predslovy sú oveľa dlhšie ako samotná hra.


25/2006[upraviť zdroj]

Jonathan swift.jpg

Jonathan Swift (* 30. november 1667, Dublin – † 19. október 1745, Dublin) bol írsky spisovateľ, satirik, autor politických a náboženských esejí a pamfletov, a cirkevný hodnostár.

Narodil sa v Dubline, v deň sv. Andreja, krátko po otcovej smrti v anglickej rodine Swiftovcov z Yorku, ktorá žila v írskom Dubline. Jeho otec zomrel mladý, približne dva roky po sobáši. Za ženu si zobral Abigail Erickovú z Leicestershire, pochádzajúcu z veľmi starobylej rodiny Erickovcov, ktorí vyvodzovali svoj pôvod od Ericka, veľkého vodcu, ktorý bojoval proti Viliamovi Dobyvateľovi. Tento sobáš bol z oboch strán veľmi nerozvážny; svojej manželke priniesol len veľmi chabú alebo žiadnu budúcnosť, a jeho smrť prišla veľmi nevhod v dobe, kedy ešte nestačil vytvoriť pre svoju rodinu stabilnejšie zázemie.

Vychovával ho strýko – či skôr pestúnka – v Anglicku, kam ho zobrali krátko po narodení. Tá ho veľmi starostlivo vychovávala a než sa vrátil k matke do Írska, naučila ho hláskovať a čítať, takže už ako trojročný dokázal prečítať ktorúkoľvek kapitolu z Biblie. A hoci podľa záznamov zo školy v Kilkenny, v Írsku takej vychýrenej, nebol príliš dobrým študentom, dostal tam solídne základy, vyštudoval s nie najlepším prospechom univerzitu Trinity College a stal sa v roku 1688 tajomníkom vynikajúceho anglického štátníka Williama Templa, priateľa kráľa Viliama III. Podriadené postavenie ho však obmedzovalo, a tak odišiel od Templa, stal sa anglikánskym duchovným, žil krátky čas ako vidiecky farár, ale vrátil sa zase k Templovi a zostal u neho až do jeho smrti v roku 1699.


26/2006[upraviť zdroj]

William Makepeace Thackeray.jpg

William Makepeace Thackeray (* 18. júl 1811, Kalkata, India – † 24. december 1863, Londýn, Anglicko) bol anglický románopisec a novinár. Za jeho najvýznamnejšie dielo je považovaný román Trh márnosti (v origináli Vanity Fair), ktorý satiricky zobrazoval britskú spoločnosť 19. storočia.

Thackeray sa narodil v Kalkate v Indii, kde jeho otec Richmond Thackeray pracoval pre britskú Východoindickú spoločnosť. Vo veku 5 rokov poslali Williama jeho rodičia späť do Anglicka, kde mal dostať zodpovedajúce vzdelanie. Štúdium začal v školách v Southamptone a Chiswiku, potom v Charterhouse School a nakoniec na Trinity College v Cambridgi, odkiaľ odišiel bez dosiahnutého akademického titulu v roku 1830. Po nejakom čase, ktorý strávil cestami po kontinente (Paríž, Weimar), sa vrátil do Londýna, kde chcel študovať právo. Ako 21-ročný však zdedil dostatočné veľké množstvo peňazí, ktoré mu mohlo zaistiť pohodlnú existenciu do konca života a tak štúdiá znova zanechal. Začal sa venovať investíciám, podpore rôznych periodík (National Standard, The Constitutional), študoval v Paríži umenie (znova neúspešne).


27/2006[upraviť zdroj]

IvanTurgenev.jpeg

Ivan Sergejevič Turgenev (po rusky: Ива́н Серге́евич Турге́нев) (* 9. november 1818 Oriol, Rusko – † 3. september 1883 Paríž, Francúzsko) bol ruský spisovateľ. Jeho román Otcovia a deti je považovaný za jedno z najlepších prozaických diel 19. storočia.

Turgenev pochádzal zo zámožnej šľachtickej rodiny. Jeho rodičia mali záujem o kultúru, ten sa však dostával do priameho kontrastu s krutosťou nevoľníckeho systému. Najprv študoval súkromne, potom na univerzitách v Moskve a Petrohrade. V rokoch 1838 – 1941 žil v Berlíne, kde na univerzite študoval filozofiu a klasickú filológiu. Počas štúdia precestoval veľké množstvo európskych krajín, medzi nimi bolo napr. Holandsko, Švajčiarsko a Francúzsko.

Svoje prvé básne s nádychom romantizmu uverejnil v roku 1838 v časopise Sovremennik. Do povedomia kritiky i čitateľov vstúpil v roku 18431846 lyrickými poémami Paraša, Rozhovor, Statkár a Andrej. Jeho literárne začiatky neboli ľahké, keďže na scénu sa dostal po velikánoch ruskej literatúry – Puškinovi a Gogoľovi.

Neskôr sa venoval písaniu poviedok. V rokoch 1843 – 1852 napísal Turgenev deväť divadelných hier, z nich najznámejšie sú Čo je tenké, praská, komédia Príživník a dráma Mesiac na dedine. Ich inscenovanie v divadle však zhatili námietky cenzúry.


28/2006[upraviť zdroj]

Ludvík Aškenazy (* 24. február 1921, Český Těšín, Česko – † 18. marec 1986, Bolzano, Taliansko), bol český spisovateľ, scénarista, dramatik a autor rozhlasových hier.

Narodil sa v česko-židovskej rodine, čo ovplyvnilo jeho tvorbu. Po maturite na strednej škole v roku 1939, študoval v poľskom Ľvove slovanskú filológiu. Počas vojny od roku 1942 pôsobil v česko-slovenskej jednotke v ZSSR, bojoval s česko-slovenským armádnym zborom v bitke pri Sokolove.

Po roku 1945 pôsobil do začiatku päťdesiatych rokov v Česko-slovenskom rozhlase ako reportér a zahranično-politický komentátor, koncom päťdesiatych rokov sa stal spisovateľom z povolania.

V roku 1968 emigroval do Nemecka, naďalej bol spisovateľom z povolania a začal písať po nemecky. Až do roku 1976 žil v Mníchove. Zomrel po dlhej chorobe roku 1986 v Taliansku v Bolzane, kde sa roku 1976 usadil aj so svojou ženou, Leoniou Mannovou-Aškenazy, dcérou nemeckého spisovateľa Heinricha Manna, s ktorou sa zoznámil v máji 1945 v Prahe. Ich syn Jindřich Mann je režisérom, striedavo žije v zahraničí a v Prahe.


29/2006[upraviť zdroj]

AmosOz.jpg

Amos Oz (* 4. máj 1939, Jeruzalem), pôvodne Amos Klausner, je izraelský spisovateľ, esejista a žurnalista. Je profesorom literatúry na Ben Gurionovej univerzite v Berševe.

Oz sa narodil v Jeruzaleme, vyrastal v štvrti Kerem Avraham v dome na Amosovej ulici č. 18. Jeho rodičia, Jehuda Arje Klausner a Fanja Musman, boli sionistickí prisťahovalci z východnej Európy. Ozov otec študoval dejiny a literatúru v litovskom Vilniuse, v Jeruzaleme pracoval ako knihovník a spisovateľ. Jeho starý otec z matkinej strany vlastnil mlyn v Rovne na západnej Ukrajine a v roku 1934 sa s rodinou presťahoval do Haify. Rodina patrila medzi pravicových revizionistických sionistov (pozri anglický článok Revisionist Zionism). Ozov príbuzný Josef Klausner bol pri voľbe prezidenta v roku 1948 protikandidátom Chaima Weizmanna za stranu Cherut. Napriek tomu, že rodina bola náboženstvu odcudzená, navštevoval Oz náboženskú školu Tachkemoni – rodičia ho odmietli dať do socialistickej školy, pretože hlboko nesúhlasili s jej ideológiou. Strednú školu absolvoval v Rechavji.

Keď mal Oz 12 rokov, spáchala jeho matka samovraždu. Táto udalosť ho hlboko poznamenala. Stal sa socialistickým sionistom a v pätnástich rokoch začal žiť v kibuci Chulda. Tam ho adoptovala rodina Chuldajovcov (ich prvorodený syn Ron Chuldaj je dnes primátorom Tel Avivu). V tej dobe si mladý Amos zmenil priezvisko na „Oz“, čo v hebrejčine značí „sila".


30/2006[upraviť zdroj]

Hviezdoslav.jpg

Pavol Országh Hviezdoslav, vlastným menom Pavol Országh (* 2. február 1849, Vyšný Kubín – † 8. november 1921, Dolný Kubín) bol slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ. Je považovaný za jednu z vedúcich osobností slovenskej literatúry a slovenskej kultúry vôbec.

Pavol Országh sa narodil vo Vyšnom Kubíne na Orave ako tretie dieťa chudobného zemana. Základné vzdelanie nadobudol vo svojom rodisku, v Jasenovej a v Leštinách. Ako žiak mal veľmi dobré študijné výsledky a v roku 1862 sa dostal do gymnázia v maďarskom Miškovci. V Miškovci býval u svojho strýka – krajčírskeho majstra. Na prázdniny nechodil domov, ale ostával v Miškovci, kde preštudoval celú strýkovu knižnicu. Tak si obľúbil poéziu a diela maďarských básnikov. Po strýkovej smrti v roku 1865 sa vracia domov na Slovensko a nastupuje na evanjelické gymnázium v Kežmarku. Koncom 60. rokov vydáva svoju básnickú prvotinu Básnické prviesenky pod pseudonymom Jozef Zbranský. J.M. Hurban privítal mladého autora žlčovitou recenziou, ktorou sa snažil zabrániť jeho vstupu do slovenskej literatúry. Vzájomná averzia sa zachovala desaťročia a pokračovala i medzi Hviezdoslavom a Hurbanovým synom Svetozárom.


31/2006[upraviť zdroj]

Tove Marika Janssonová (* 9. august 1914, Helsinki – † 27. jún 2001 Helsinki) bola fínska spisovateľka píšuca švédsky, [Maliar (umelec)|[maliarka]] a ilustrátorka kníh pre deti, autorka populárnych príbehov o rodine trollov Muminovcoch.

Narodila sa v Helsinkách ako prvé dieťa detskej ilustrátorky Signe H. Janssonovej a sochára Viktora Janssona. Jej súrodenci boli taktiež umelci – jej brat Pier Olof bol fotografom a druhý brat Lars bol zas autorom komixov. Detstvo prežila sčasti na letnom byte v Porvoo, vzdialenom asi 50 km od Helsínk. Toto mesto sa nachádzalo na ostrove vo Fínskom zálive, a väčšinu svojho dospelého života prežila na ostrove Klovharu, neďaleko mesta Porvoo. Vďaka tomu sa more stalo pre ňu bohatým zdrojom inšpirácie a jej celoživotnou láskou. Tove študovala v Helsinkách (Graphic School of the Finnish Art Academy 1933 – 1937), Štokholme (Stockholm Art School 1930 – 1933) a Paríži, no hlavne veľa cestovala po Európe. Svoju kariéru začala ako maliarka. Štýl jej maľby sa časom menil (prešla od klasického impresionizmu až po abstraktnú modernu) a hoci sa preslávila najmä ako spisovateľka, maľovala celý svoj život. Od 30. rokov až do roku 1953 pracovala ako karikaturista pre časopis Garm. Počas 2. svetovej vojny venovala veľké úsilie a mnoho času politickej protifašistickej karikatúre. Tu sa zrodila aj prvá kresba Mumina – bol to akýsi charakteristický grafický prvok jej podpisu. Žila so svojou partnerkou, grafičkou Tuulikki Pietilä.


32/2006[upraviť zdroj]

Matej Bel.jpg

Matej Bel z Očovej (po maďarsky Bél Mátyás, po nemecky Matthias Bél) (* 22. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava) bol slovenský polyhistor, encyklopedista, filozof, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Diderota.

Vo vedeckej práci presadzoval moderné metódy – kolektívnu prácu, postup podľa stanoveného plánu, štúdium prameňov a archívov a kritický postoj k faktom. V tomto ohľade už prekonal aj osvietencov.

Pochádzal z roľnícko-mäsiarskej rodiny z Očovej, po otcovi sa volal Funtík.

Bol žiakom súkromných škôl v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Strehovej. Mal to šťastie, že jeho otec Matej Bel Funtík v synovi videl veľký talent. Rodičia podporovali Mateja v štúdiách. Tak sa v roku 1695 dostal na banskobystrické gymnázium, potom na gymnázium do Bratislavy, ďalej do Vesprému a do Pápy. V roku 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval.


33/2006[upraviť zdroj]

Romantizmus v literatúre sa vyvíja z krátkeho obdobia predromantizmu, ktoré vzniklo ako protiklad k pomerne dlhému obdobiu klasicizmu, pričom potláča všetko presné, dokonalé, vznešené, usporiadané. Miesto toho odmieta deliť literatúru na vyššiu a nízku, rovnako ako odmieta i spoločenské vrstvy, a prestáva vidieť krásu v klasickej antickej literatúre, tak typickej pre klasicizmus. Tento nový smer vychádza z dvoch koreňov: sentimentalizmu (autori sa začínajú venovať citovému životu hrdinov a ich vnútornej analýze, hoci sú to hrdinovia často precitlivelí a naivný – tento štýl existoval najmä vo Francúzsku, Anglicku a Nemecku) a z hnutia Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktoré vzniklo v Nemecku a snažilo sa o zrušenie feudálnej závislosti.

Diela romantických autorov spoznáme vďaka tomu, že vo svojich dielach kládli dôraz na city, fantáziu, či osamelosť, ktorá vyplývala z rozporu medzi snom a skutočnosťou či z nepochopenia spoločnosťou. Hrdinom diela sa často stáva výnimočná osoba (tulák, zločinec, vyvrheľ spoločnosti, burič, revolucionár), ktorým je autor sám, čím sa búri proti spoločnosti. Ak aj nachádza útechu a pochopenie v láske, tá je vždy tragická a nenaplnená. Hrdina sa nechce prispôsobiť svetu a realite, v ktorej žije, preto sa často obracia do vlastného vnútra, ktoré analyzuje a nakoniec sa do neho často celkom uzatvára, obracia sa k prírode, ktorú obdivuje a velebí, jeho kroky vedú k ľuďom a vrstvám vytlačených na okraj spoločnosti. Romantický hrdina – muž – je aktívny, často zamilovaný a je schopný vraždy i samovraždy, len aby získal svoju lásku, ale romantická žena je naopak pasívna, nerobí nič, aby zmenila chod sveta, len zostáva verná svojmu manželovi alebo milencovi. Autori často svoje námety čerpajú zo stredovekej minulosti alebo z ľudovej tvorby, pričom často tvoria diela, ktoré majú vyzdvihovať utláčané národy a pripomínať im ich korene (vznik nacionalizmu). No napriek tomu, že je to obdobie ovplyvňujúce všetky európske literatúry, nevyvíja sa v každej krajine rovnakým smerom, ale má svoje zásadné odlišnosti.


34/2006[upraviť zdroj]

Jozef Miloslav Hurban (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra.

Bol na čele nášho literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za nacionálne práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za "odteologizovanie slovenského života". V roku 1847 v novele Od Silvestra do Troch kráľov sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: "Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli".


35/2006[upraviť zdroj]

Alain Robbe-Grillet [Rob grije] (* 18. august 1922, Brest, Francúzsko) je francúzsky spisovateľ a literárny teoretik a filmový režisér, jeden zo zakladateľov nového románu.

Strednú školu vyštudoval v Breste. Počas 2. svetovej vojny pracoval v nemeckej továrni na tanky. Po vojne študoval v Paríži vysokú školu poľnohospodársku so zameraním na tropické a subtropické (alebo presnejšie koloniálne) poľnohospodárstvo, po jej absolvovaní (1945) pracoval v národnom statistickom a ekonomickom ústave, kde sa zaoberal výskumom hormónov. Pôsobil taktiež na Martiniqu a v Západnej Indii, kde sa venoval kultivácii banánov, čo neskôr využil vo svojej literárnej kariére.

Od roku 1955 pôsobil ako poradca prestížnej francúzskej knižnej edície Les Editions de Minuit. Od tej doby sa venuje literatúre a filmu, pri tejto činnosti ešte prednášal na niekoľkých vysokých školách nielen v Európe, ale i v USA.


36/2006[upraviť zdroj]

Jozef Cíger-Hronský (vlastným menom Jozef Cíger) (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína) bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej.

Narodil sa v stredoslovenskej rodine tesárovi Petrovi Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej, rodenej Markovej. Mal jedného brata, Antona. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902 – 1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.


37/2006[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny

Jean-Paul Sartre (* 21. jún 1905, Paríž – † 15. apríl 1980, Paríž) bol francúzsky filozof a spisovateľ, hlavný predstaviteľ existencializmu, ktorý dokázal filozofiu a beletriu prepojiť fascinujúcim spôsobom. Hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná – má byť pre ľudstvo pozitívnym ideálom.

Narodil sa v Paríži, kde ho od narodenia ovplyvňovalo mešťanské prostredie intelektuálov. Ako dvojročný prišiel o otca a vyrastal u starého otca.

Vzdelanie získal na lýceu Henricha IV., kde sa zoznámil s Paulom Nizanom, v rokoch 1922 – 1924 chodil do prípravnej triedy na lýceu Louis-le-Grand, aby ho neskôr prijali na École normale supérieure. Tu sa zoznámil s Raymondom Aronom, s ktorým sa priatelil po zvyšok života, a taktiež tu stretáva svoju celoživotnú družku Simone de Beauvoir. Začína verejne prejavovať svoje filozofické myslenie, ktoré je založené na kritike buržoázie, jej istôt, práv a povinností. Na druhý pokus sa dostáva na vysokú školu v Paríži, kde študuje filozofiu. V 30. rokoch študoval filozofiu v Nemecku, kde ho ovplyvnili najmä Hegel, Karl Marx, Friedrich Nietzsche, Edmund Husserl, a René Descartes, ale taktiež francúzsky moralisti.


38/2006[upraviť zdroj]

Štefan Krčméry (pseudonymy Eška, Ján Jesom, Ujo Štefan a i.) (* 26. december 1892, Mošovce – † 17. február 1955, Pezinok) bol slovenský básnik, literárny historik a kritik, publicista, prekladateľ, správca Matice slovenskej.

Narodil sa v rodine evanjelického farára, syna štúrovca Augusta Horislava Krčméryho. Ľudovú školu navštevoval v Jasenovej, gymnázium v Banskej Bystrici, evanjelické lýceum v rokoch 1907 – 1911 v Bratislave a v rokoch 1911 – 1915 tu tiež vyštudoval evanjelickú teológiu.

Chvíľu pôsobil ako kaplán v Krajnom a v Bratislave, no potom zanechal kňazské povolanie a pôsobil ako literárny kritik, publicista, básnik, historik, teoretik a organizátor kultúrneho a osvetového života.


39/2006[upraviť zdroj]

Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru, ktorých vydavateľom a hlavným redaktorom bol Jozef Miloslav Hurban, bol prvý slovenský literárny časopis. Vychádzal v rokoch 1846 – 47 a v rokoch 1851 – 52. Zaoberal sa hlavne vo svojich prvých dvoch ročníkoch aj popularizáciou spoločenských vied a umení. Zanikol vinou nového tlačového zákona – produktu reakčnej a protiľudovej vlády bachovského absolutizmu.

Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám úspešne rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel, ako sám spomínal, vytvoriť časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja rozvíjalo“. Mienil z neho spraviť dôstojného partnera štúrových politických novín a ich literárnej prílohy.

Spočiatku chcel vydávať riadny periodický časopis, o ktorého povolenie mienil žiadať priamo cisára a Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni. Veľké ťažkosti Ľudovíta Štúra spojené s bojom o povolenie Slovenských národných novín ho však od toho odradili. Preto sa rozhodol vydávať časopis v nepravidelných intervaloch, na čo mu stačil obyčajný súhlas cenzúry.


40/2006[upraviť zdroj]

Božena Slančíková-Timrava, vl. menom Božena Slančíková, pseudonymy Timrava, Teta z Polichna a i. (* 2. október 1867, Polichno – † 27. november 1951, Lučenec) bola slovenská prozaička a dramatička.

Narodila sa v rodine evanjelického farára Pavla Slančíka, ktorý bol spoluzakladateľom Matice slovenskej. Mala desať súrodencov (jej brat Bohuslav, evanjelický farár, bol jej dvojčaťom), z ktorých 6 sa dožilo dospelého veku, a viacerí z nich boli neskôr literárne činní. Vzdelanie získala najprv v rodisku, potom ju učil otec, v Banskej Bystrici ukončila 4. triedu meštianskej školy. Nevydala sa, vďaka čomu mala celý život existenčné problémy, no neustále sa snažila oslobodiť od rodiny, no jej pokusy nájsť si prácu neboli veľmi úspešné. Chvíľu bola spoločníčkou vdovy v Dolnom Kubíne, neskôr sa stala v Martine opatrovateľkou zbierok Slovenského národného múzea, no vydržala tam tiež len krátko. V roku 1909 sa presťahovala do Ábelovej k bratovi na faru. Pokúsila sa ešte stať poštárkou, no nevyšlo jej to rovnako ako snaha E. Maróthy-Šoltésovej uviesť ju ako profesionálnu spisovateľku. Napokon sa stala opatrovateľkou v materskej škole, až sa v roku 1945 odsťahovala k príbuzným do Lučenca.


41/2006[upraviť zdroj]

Neznesiteľná ľahkosť bytia (v češtine Nesnesitelná lehkost bytí) je román francúzsko-českého autora Milana Kunderu z roku 1984.

Dej románu sa začína v Prahe v roku 1968. Román zobrazuje život umelcov a intelektuálov v Česko-Slovensku po sovietskej invázii, ktorá zmarila Pražskú jar. Hlavnou postavou diela je Tomáš, lekár, ktorý je po kritike vládnuceho režimu stráca prácu a je nútený opustiť republiku. Ďalšími významnými postavami sú jeho manželka, fotografka Tereza, jedna z jeho mileniek, maliarka Sabína, a Sabínin milenec, univerzitný profesor Franz.

Podľa Kunderu „bytie je plné neznesiteľnej ľahkosti“, pretože každý z nás má na žitie len jeden život: Einmal ist keinmal (raz je nikdy, t. j. čo sa udialo raz, sa mohla aj celkom nestať). Preto je v konečnom dôsledku každý život nedôležitý, rozhodnutia v konečnom dôsledku nemajú žiadny zmysel. Keďže na rozhodnutiach nezáleží, sú ľahké, nezaťažujú nás. Na druhej strane, nedôležitosť našich rozhodnutí, našich životov, alebo bytia, je neznesiteľné. Z toho tá neznesiteľná ľahkosť bytia.


42/2006[upraviť zdroj]

Maša Haľamová, vlastným menom Mária Pullmanová (* 28. august 1908, Blatnica – † 17. júl 1995, Bratislava) bola slovenská poetka.

Narodila sa v rodine obchodníka a vzdelanie získavala v Martine, Starej Pazove (Srbsko-Vojvodina), vyššie školy navštevovala v Martine a v Bratislave, kde aj v roku 1925 zmaturovala. Po maturite pracovala ako úradníčka vo Vysokých Tatrách, kde žila 30 rokov. Bola vynikajúca lyžiarka a stala sa najmladšou rozhodkyňou na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese v roku 1935. Vydala sa za lekára Jána Pullmana a vo Vysokých Tatrách žila až do manželovej predčasnej smrti v roku 1956. V rokoch 195758 pracovala v Martine ako redaktorka vydavateľstva Osveta a odtiaľ odišla do Bratislavy, kde pracovala až do roku 1973, kedy odišla do dôchodku, ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá. Zomrela v Bratislave, no pochovali ju na Národnom cintoríne v Martine.


43/2006[upraviť zdroj]

Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, ktorých vydavateľom a hlavným redaktorom bol Jozef Miloslav Hurban, bol prvý slovenský literárny časopis. Vychádzal v rokoch 1846 – 47 a v rokoch 1851 – 52. Zaoberal sa hlavne vo svojich prvých dvoch ročníkoch aj popularizáciou spoločenských vied a umení. Zanikol vinou nového tlačového zákona – produktu reakčnej a protiľudovej vlády bachovského absolutizmu.

Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám úspešne rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel, ako sám spomínal, vytvoriť časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja rozvíjalo“. Mienil z neho spraviť dôstojného partnera štúrových politických novín a ich literárnej prílohy.


44/2006[upraviť zdroj]

JUDr. Janko Jesenský (* 30. december 1874, Martin – † 27. december 1945, Bratislava) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ.

Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine. Jeho otec, Ján Jesenský-Gašparé, bol advokátom a významným činiteľom slovenského národného hnutia a spoluorganizátorom akcií celonárodného významu (Memorandum národa slovenského, Matica slovenská a pod.). Vzdelanie získaval v rodisku, neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v roku 1893 zmaturoval v Kežmarku. Dvojročnú právnickú akadémiu absolvoval v Prešove, doktorát práv získal v Kluži (Rumunsko). V Budapešti zložil advokátsku skúšku. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v Lučenci, Bytči, Liptovskom Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom. Tu si vytvoril vážnejší ľúbostný vzťah k mladej klaviristke a speváčke Oľge Kraftovej.


45/2006[upraviť zdroj]

Svetozár Hurban-Vajanský (vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban) (* 16. január 1847, Hlboké – † 17. august 1916, Martin) bol slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik.

Narodil sa ako najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana a jeho manželky Anny Jurkovičovej. Vzdelanie získal v Hlbokom, Modre, Tešíne, Stendale v Nemecku a zmaturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici. V štúdiu pokračoval na právnickej akadémii v Bratislave, vzdelanie si dopĺňal i v Budapešti.

Pracoval ako koncipient v Trnave, Budapešti, Bratislava i Viedni, až si napokon otvoril vlastnú prax v Skalici. V roku 1875 sa oženil s Bratislavčankou Idou Dobrovitsovou, a vďaka právnym neúspechom sa snažil uchytiť vo viacerých mestách (Viedeň, Námestovo, Liptovský Mikuláš). Po roku 1878 sa pokúšal pracovať ako profesor v Rusku, Bulharsku či ako redaktor v Martine, no ani tu sa nestretol s väčším úspechom.


46/2006[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny

Samuel Barclay Beckett (pôvodná variant mena Becquet, pseudonym Andrew Belis) (* 13. apríl 1906, Dublin – † 22. december 1989, Paríž) bol spisovateľ írskeho pôvodu, autor absurdných drám, rozhlasových a televíznych hier, scenárov a románov, básnik a prekladateľ. Laureát Nobelovej ceny za literatúru za rok 1969.

Narodil sa v dobre situovanej protestantskej rodine. Jeho rodina bola pôvodne z Francúzska, odkiaľ sa presťahovali, keď bol vydaný Nantský edikt v roku 1685. Dom Beckettovcov bol postavený v roku 1903 Beckettovým otcom a pozostával z obrovského domu a záhrady s tenisovým kurtom. Už ako päťročný začal navštevoval miestnu divadelnú školu, neskôr pokračoval v štúdiu na Earlsford House School v centre mesta. V roku 1919 odišiel do Portora Royal School v Enniskillen, Fermanagh (túto školu navštevoval aj Oscar Wilde). Ako prirodzený športový talent exceloval v krikete, dokonca neskôr hral i za Dublinskú univerzitu a odohral dva prvoligové zápasy proti Northamptonshire Country Cricket Club. Tak sa stal jediným laureátom Nobelovej ceny za literatúru, ktorý sa zapísal do Wisden Cricketers' Almanack, biblie kriketu.


47/2006[upraviť zdroj]

Pearl Sydenstricker Bucková (rodená Pearl Comfort Sydenstrickerová, vydatá Bucková, po roku 1935 Walshová; pseudonym John Sedges; čínske meno 賽珍珠 Sai Zhenzhu) (* 26. jún 1892, Hillsboro, Západná Virgínia – † 6. marec 1973, Danby, Vermont) bola americká spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 1938.

Životopis[upraviť zdroj]

Ako trojmesačná sa presťahovala s otcom do Zhenjiangu v Číne, kde pôsobil ako presbyteriánsky misionár, a strávila tam skoro 40 rokov. Študovala však v USA, kam odišla v roku 1910 do Randolph-Macon Woman's College a ostala tam študovať až do roku 1914. Počas pobytu v Číne sa nielen dokonale naučila čínsky (čínštinu považovala za svoj materinský jazyk, aj keď doma hovorili po anglicky), ale tiež sa dôverne zoznámila s obyčajnými čínskymi ľuďmi, ktorých si zamilovala. Po ukončení štúdia sa vrátila do Číny, kde sa 13. mája 1917 vydala za Johna Lossinga Bucka. V roku 1921 sa im narodila dcéra Carol, ktorá od narodenia trpela fenylketonúriou. Presťahovali sa do Nankingu, kde Pearl učila na miestnej univerzite anglickú literatúru a v roku 1925 adoptovali dievčatko Janice (neskôr mala priezvisko Walshová).


48/2006[upraviť zdroj]

James Fenimore Cooper by Jarvis.jpg

James Fenimore Cooper (15. september 1789, Burlington, New Jersey, USA – † 14. september 1851, Cooperstown, New York, USA) bol významný americký spisovateľ prvej polovice 19. storočia.

Narodil sa ako jedenáste dieťa z dvanástich v rodine sudcu a člena Kongresu Williama Coopera. Ako ročný sa odstahoval s rodinou k jazeru Otsego v štáte New York, kde jeho otec založil osadu, pomenovanú po ňom Cooperstown. Po absolvovaní Yale University (ako jej dosiaľ najmladší študent) v štáte New Hampshire nastúpil v roku 1805 do námornej služby Spojených štátov. Na začiatku svojej služobnej dráhy bol pridelený do služby v oblasti Veľkých jazier, kde mal možnosť získať znalosti krajov, ktoré sa neskôr stali dejiskom mnohých jeho dobrodružných kníh. V roku 1810 sa oženil a v roku 1811 opustil vojenskú službu. Usadil sa na rodinnom statku v Cooperstowne a vydal svoje prvé diela, na ktorých možno poznať veľký vplyv anglického spisovateľa Waltra Scotta. V roku 1825 odcestoval do Európy. Nejaký čas sa zdržiaval v Anglicku a potom žil ako konzul dva roky vo Francúzsku, precestoval Nemecko, Švajčiarsko a Taliansko. V roku 1833 sa vrátil do Ameriky a pokračoval vo svojej literárnej činnosti. Zomrel 14. septembra 1851 v Cooperstown.


49/2006[upraviť zdroj]

Emil Boleslav Lukáč (* 1. november 1900, Hodruša-Hámre – + 14. september 1979, Bratislava) bol slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ; výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu.

Študoval v Strhároch, v rokoch 1906 – 1910 v Hodruši, v rokoch 1910 – 1918 na lýceu v Banskej Štiavnici, neskôr pokračoval v rokoch 1918 – 1922 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 1922 – 1924 študoval protestantské bohoslovie a filozofickú fakultu v Paríži. V roku 1928 sa venoval štúdiu evanjelickej teológie na fakulte v Lipsku, až napokon v roku 1934 získal doktorát z filozofie.


50/2006[upraviť zdroj]

Ján Kalinčiak.jpg

Ján Kalinčiak (* 10. august 1822, Horné Záturčie, teraz súčasť Martina – † 16. jún 1871, Martin) bol slovenský spisovateľ a básnik.

Pochádzal zo sedliackej rodiny, kde jeho otec bol evanjelickým kňazom a matka zemiankou. Študoval v Záturčí, Necpaloch, Gemeri, neskôr v Levoči a od roku 1839 v Bratislave. O niekoľko rokov neskôr študoval i v nemeckom Halle. Pôsobil ako vychovávateľ a od roku 1846 pôsobil (vďaka Štúrovej intervencii) ako profesor filozofie a rektor na gymnáziu v Modre. Od roku 1858 (do 1869) bol riaditeľom na gymnáziu v Sliezskom Tešíne, kde sa stretával s M. M. Hodžom. Po odchode do penzie sa presťahoval do Martina, a stal sa redaktorom mesačníka Orol. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.


51/2006[upraviť zdroj]

Viliam Pauliny-Tóth (pseudonymy Amaranth, Boleslav, Budišovský, Marek Rozmarín, Lysický, Miloslavín, M. I. H., Mína, Mydloslav, Mydloslav Vechťovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský)(* 3. jún 1826, Senica – † 6. máj 1877, Martin) bol slovenský politik, beletrista, básnik a publicista.

Pochádzal z rodiny evanjelického farára, no ako sirota vyrastal u príbuzných v Zemianskom Podhradí. Vzdelanie získaval v Novom Meste nad Váhom, Senici, Komárne, Modre a napokon na lýceu v Bratislave. Pobyt v Bratislave a štúdium pod vplyvom Ľ. Štúra ovplyvnili celú jeho literárnu činnosť, no i zmýšľanie. Pracoval ako vychovávateľ v šľachtickej rodine, čo mu umožnilo stretnúť sa s J. Rotaridesom a J. Kráľom. Neskôr sa stal profesorom na lýceu v Kremnici.


52/2006[upraviť zdroj]

politická mapa fiktivneho sveta románu 1984

1984 (v anglickom originále napísané slovami Nineteen Eighty-Four) je významný antiutopický román anglického spisovateľa George Orwella z roku 1949. Opisuje svet, v ktorom vládne absolútna totalita a podporuje ju permanentná vojna. Akýkoľvek priestupok proti kolektívnemu mysleniu Strany je kruto potrestaný, ľudská individualita sa stáva zločinom. Z tohto diela pochádza známy výrok „Veľký brat ťa sleduje!“.

Dej knihy sa odohráva v jednom roku, v krajine kde neplatia žiadne písané zákony a nie je kam utiecť. Ide o zobrazenie diktatúry, ktorá vládne tak efektívne, že si ľudia prestávajú uvedomovať iné možnosti, prestávajú myslieť. Vnímajú len heslá a priemyslovo vytváranú zábavu (romány, poéziu aj hudbu vytvárajú špeciálne stroje). Prakticky nikto už na spôsobe života, ktorý možno zhrnúť do niekoľkých hesiel, nevidí nič zlého. Kniha 1984 je ovplyvnená dobou svojho vzniku a priamo reaguje na totalitné režimy, najmä komunizmus.

Originálny text je rovnako ako väčšina Orwellovej tvorby dostupný online v mnohých kópiách, nakoľko je public domain v Rusku, Kanade a Austrálii. Na internete sa vyskytuje aj český preklad Evy Šimečkovej s doslovom Milana Šimečku.