Portál:Literatúra/Odporúčaný článok/2008

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - Univerzálne

2008[upraviť kód]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2008[upraviť kód]

Karel Jaromír Erben (* 7. november 1811, Miletín pri Jičíne, Česko – † 21. november 1870, Praha, Česko) bol český spisovateľ, básnik, prekladateľ, literárny historik, zberateľ českých ľudových piesní a rozprávok, jeden z hlavných predstaviteľov romantizmu v Čechách.

Životopis[upraviť kód]

V Hradci Králové študoval na gymnáziu, v roku 1831 začal študovať filozofiu a neskôr právo v Prahe. V roku 1837 sa stal praktikantom na súde pri pražskom magistráte a o rok neskôr (1838) nastúpil k pražskému fiškálnemu úradu. Od roku 1843 bol spolupracovníkom Františka Palackého v Národnom múzeu. Erben mal za úlohu preskúmať a triediť mimopražské archívy (Tábor, Domažlice a iné). Pri tejto činnosti sa mu podarilo presvedčiť viaceré mestá, aby niektoré písomnosti darovali Národnému múzeu. V roku 1848 sa stal redaktorom Pražských novin, a tejto funkcie sa vzdal po vydaní ústavy v marci 1849.


2/2008[upraviť kód]

AndreBreton.jpg

André Breton (francúzsky IPA: [ɑ̃'dʀe bʀə'tɔ̃]) (* 19. február 1896, Tinchebray, Normandia, Francúzsko – † 28. september 1966) bol francúzsky spisovateľ, básnik a teoretik surrealizmu a jeden z jeho najznámejších zakladateľov. Je tiež autorom manifestu surrealizmu z roku 1924.

Životopis[upraviť kód]

Študoval medicínu a psychiatriu. Počas 2. svetovej vojny pracoval na neurologickom oddelení nemocnice v Nantes, kde sa stretol s duchovným synom Alfreda Jarryho, Jacquesom Vaché, ktorého anti-sociálny postoj a pohŕdanie zaužívanými umeleckými tradíciami silne ovplyvnili mladého Bretona. Vaché spáchal samovraždu vo veku 24 rokov a jeho listy z obdobia vojny Bretonovi a ďalším boli vydané v roku 1919 vo zväzku nazvanom Lettres de guerre, pre ktorý napísal Breton štyri úvodné eseje.


3/2008[upraviť kód]

Stephen Ambrose.JPG

Stephen Ambrose (* 10. január 1936, Lovington, Illinois, USA – † 13. október 2002, Bay St. Louis, Mississippi) bol americký historik a spisovateľ, autor bestsellerov Citizen Soldiers, Band of Brothers, D-Day – June 6, 1944, a Undaunted Courage.

Život[upraviť kód]

Ambrose sa narodil 10. januára 1936 v Lovingtone, štát Illinois v rodine lekára. Po vypuknutí 2.svetovej vojny otec Dr. Ambrose vstúpil do NAVY a jeho rodina s ním cestovala po rôznych častiach Spojených štátov amerických. Patriotická atmosféra vojnového obdobia poznačila celý Stephenov život a prácu. Na konci vojny sa usadili vo Whitewater, štát Wisconsin.

Plánoval pokračovať v šľapajach svojho otca a preto začal študovať na University of Wisconsin, ale jeho prvý kontakt s americkou históriou natrvalo zmenil smerovanie jeho života. Našiel záľubu v objavovaní a rozprávaní príbehov amerických hrdinov.


4/2008[upraviť kód]

Václav Kliment Klicpera (* 23. november 1792, Chlumec nad Cidlinou, Česko – † 15. september 1859, Praha, Česko) bol český spisovateľ a dramatik; brat českého spisovateľa Františka Klicperu a otec českého spisovateľa Ivana Klicperu.

Životopis[upraviť kód]

Od roku 1808 študoval na gymnáziu v Prahe, v roku 1813 začal študovať filozofiu, a tam sa stal aj členom Združenia pražských vlastencov. Cieľom tohto spolku bolo pozdvihnúť českú literatúru a hrať české hry v Prahe. V Stavovskom divadle hrali popoludňajšie hry. V roku 1819 sa stal humanitným profesorom v Hradci Králové, v tom istom roku sa tiež oženil s Annou Švamberkovou, ktorú spoznal v miestnom ochotníckom divadle, kde krátko na to začal pôsobiť ako riaditeľ. Za zásluhy o mesto bol menovaný za čestného občana Hradca Králové. V roku 1838 sa druhý raz oženil s A. Trnkovou.


5/2008[upraviť kód]

Cory Doctorow 2005.JPG

Cory Doctorow (* 17. júl 1971, Toronto, Ontario, Kanada) je bloger, novinár a autor vedeckej fantastiky, ko-editor populárneho blogu Boing Boing. Je zástancom liberalizácie zákonov o autorských právach a propagátorom organizácie Creative Commons a pri publikovaní svojich kníh používa niektoré z jej licencií. Medzi témy jeho prác patria Digital rights management, výmena súborov, tematika technologického pokroku, podstaty vedomia a osobnej slobody.

Životopis[upraviť kód]

Doctorow sa narodil v kanadskom Toronte v trockistickej učiteľskej rodine, Vyrastal atmosfére spoločenského a politického aktivizmu, už ako dieťa sa podieľal na kampaniach Greenpeace a hnutia pre nukleárne odzbrojenie. Vyštudoval tzv. slobodnú strednú školu v Toronte s názvom SEED School, a potom študoval na štyroch univerzitách, ale ani z jednej nezískal akademický titul.


6/2008[upraviť kód]

Nicholas Charles Sparks (* 31. december 1965, Omaha, Nebraska, USA) je americký spisovateľ, autor mnohých celosvetovo úspešných románov. Tri z nich boli použité ako predlohy k úspešným filmom. V jeho tvorbe majú významné miesto témy ako kresťanstvo, láska, tragédia a osud. Doteraz vydal 14 románov, ktoré majú obvykle romantickú formu a hlavné postavy sa v nich spravidla nedočkajú happy endu v bežnom slova zmysle.

Životopis[upraviť kód]

Narodil sa v Omahe v Nebraske ako prostredný z troch detí profesora Patricka Michala Sparksa a jeho ženy Jill Emmy Marie Sparksovej. Má ešte staršieho brata Michaela Earla (* 1964), sestra Danielle (* 1967 – † 2000), ktorá zomrela na leukémiu, mu bola inšpirácou na vytvorenie hlavnej postavy románu Nezabudnuteľná cesta.

V mladosti sa rodina často sťahovala zo štátu do štátu. Sparks študoval na Bella Vista High School, ktorú ukončil ako valedictorian (primus ročníka), potom sa stal študentom katolíckej University of Notre Dame (1984). Dosť času venoval športu, konkrétne atletike, v roku 1985 jeho tím vytvoril doteraz platný rekord školy v štafete na 4 x 800 metrov. Štúdium finančníctva ukončil s vynikajúcim prospechom v roku 1988.


7/2008[upraviť kód]

Douglas Adams (* 11. marec 1952, Cambridge, Spojené kráľovstvo – † 11. máj 2001, Santa Barbara, Kalifornia) bol anglický spisovateľ sci-fi.

Jeho rodičia sa rozišli, keď mal päť rokov. Matka bola zdravotná sestra a otec študent teológie. Matka ho vychovávala sama, a tak si už ako stredoškolák privyrábal ako ošetrovateľ v ústave pre duševne chorých, zametač kurníkov aj ako asistent pri röntgene. Na strednej škole mal vynikajúce hodnotenie z angličtiny (neskôr slúžil profesorom ako vzorový príklad žiaka), čo mu dopomohlo k štipendiu na štúdiá anglickej literatúry v Cambridgei.

Bol študentom – bohémom. Patril k hlavným aktérom divadelného diania na škole, ale bol aj dobrým a zábavným spoločníkom. Neil Gaiman, jeho spolupracovník a priateľ, si na spoločné študentské roky spomína ako na zbierku absurdných príhod a skúšku hraníc, kde sa až dá zájsť s provokatívnosťou v témach. Po jednom predstavení vysokoškolskej hry, ktorá sa hrala v divadelnom West Ende v Londýne, sa Adams stretol s Grahamom Chapmanom, členom Monty Pythonovcov. Časom sa s Pytónmi skamarátil a občas spolu aj pracovali. Aj keď Adams vystupoval len v jednej epizóde TV seriálu Monty Pythonov Lietajúci cirkus, všeobecne bol považovaný za jedného z členov skupiny.


8/2008[upraviť kód]

Jozef Ignác Bajza (* 5. marec 1755, Predmier – † 1. december 1836, Bratislava) bol katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine.

Narodil sa v zámožnejšej gazdovskej rodine. Základné vzdelanie získal vo svojom rodisku, vyššie v Žiline. V rokoch 1777 – 1780 študoval teológiu na viedenskom Pázmaneu. Po vysviacke roku 1780 pôsobil ako kaplán v Trnave a Ostrihome. V roku 1783 nastupuje do Dolného Dubového, ako správca fary. Pôsobí tu vyše 20 rokov a tu aj vzniká väčšina jeho literárnych diel. Bol veľmi prakticky založený a podnikavý – popri fare vlastnil pálenicu a dobre viedol i farské hospodárstvo, čo mu pomohlo financovať svoje literárne diela vlastným nákladom. Pre prudkú, priamu a sebavedomú povahu sa často dostával do konfliktov. Okrem sporov s Bernolákom a Fándlym kvôli zavádzaniu slovenčiny do literatúry mal tiež veľa sporov s cirkevnou i svetskou mocou. Z fary odchádza v roku 1805 do Prietrže pri Senici, kde pôsobil až do roku 1815.Jeho poslednou pastoračnou stanicou boli Zbehy pri Nitre. V roku 1828 ho ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay vymenoval za kanonika bratislavskej kapituly. Tu pôsobil až do svojej smrti. Pochovaný je v krypte Dómu sv.Martina.


9/2008[upraviť kód]

Joseph Rudyard Kipling (* 30. december 1865, Bombaj – † 18. január 1936, Londýn) bol britský spisovateľ, novinár a básnik, prvý britský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1907).

Narodil sa v Bombaji ako syn maliara pracujúceho pre britskú koloniálnu správu. Jeho otec vyučoval na umeleckej škole, neskôr pôsobil ako správca múzea v Pandžábe. Detstvo prežil v Indii, a už od malička bol oboznámený s hindustánskym jazykom prostredníctvom domorodých sluhov, ktorí ho obklopovali. Ako šesťročného ho poslali so sestrou Beatrice k príbuzným do Anglicka za výchovou a vzdelaním. Vojenskú kariéru mu prekazila jeho krátkozrakosť a štúdium na univerzite vyžadovalo príliš vysoké finančné zabezpečenie, takže sa Kipling v roku 1881 vrátil k rodičom do Indie.Začal pracovať ako redaktor novín v Lahore a zároveň publikovať svoje prvé básne.

V 80. rokoch 19. storočia sa definitívne presadil ako básnik, neskôr i ako prozaik, a podnikol cesty do Číny, Japonska a Spojených štátov. Po sobáši s Američankou Caroline Balestierovou (v roku 1892) žil štyri roky vo Vermonte, USA. Do tohto obdobia spadá aj začiatok jeho tvorby pre mládež – slávnej „Knihy džunglí“. Často sa cítil osamelý a ani manželka ho nedokázala zbaviť tohto samotárstva.


10/2008[upraviť kód]

Samo Chalupka (* 27. február 1812, Horná Lehota – † 19. máj 1883, tamže) bol slovenský romantický básnik a evanjelický kňaz, mladší brat Jána Chalupku.

Narodil sa v rodine evanjelického farára Adama Chalupku a vzdelanie získaval u otca, neskôr navštevoval gymnázium v Gemeri a od roku 1822 študoval na lýceu v Kežmarku. Od roku 1824 študoval v Rožňave, od roku 1827 na bratislavskom lýceu filozofiu a teológiu. V tej dobe začali vznikať na lýceu knižnice a o rok neskôr i Společnost pro další vzdělávání sa v jazyce českém. Chalupka pôsobil spočiatku ako knihovník, neskôr sa stal podpredsedom tejto spoločnosti. Členovia spoločnosti sa nevenovali len literatúre, ale zaujímali sa i o dejiny, osud národov a ich zápas za slobodu. Preto sa po vypuknutí povstania poľskej šľachty v roku 1830 vydal do Poľska ako dobrovoľník a v nasledujúcom roku bol zranený v bojoch pri Haliči. Po uzdravení dokončil štúdium a pôsobil najprv ako vychovávateľ v Demänovej, no už v roku 1833 pokračoval v štúdiu na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. V roku 1834 zastupoval Sama Tomášika v Chyžnom, po jeho návrate v roku 1934 pôsobil ako farár Gemerských Tepliciach a po otcovej smrti v roku 1840 zaujal jeho miesto v rodnej Hornej Lehote.


11/2008[upraviť kód]

Agatha Christie, pôvodným menom Agatha Mary Clarissa Miller (* 15. september 1890, Torquay – † 12. január 1976, Wallingford), bola britská spisovateľka detektívnych románov. Písala aj pod pseudonymom Mary Westmacott. Patrí medzi klasikov detektívneho žánru.

Život[upraviť kód]

Pôvodne sa chcela stať opernou speváčkou a dokonca istý čas študovala spev v Paríži. Nakoniec jej vrodená ostýchavosť ju prinútila zmeniť rozhodnutie. Po dvoch alebo troch pokusoch o „vážny román“ sa rozhodla napísať detektívku. Keďže počas Prvej svetovej vojny pracovala v nemocnici a získala isté poznatky o jedoch, využila ich pri písaní svojho prvého detektívneho románu Záhada na zámku Styles. V ňom prvýkrát čitateľov zoznámila s postavou Hercula Poirota, malého, trocha výstredného a márnomyseľného Belgičana, žijúceho v Anglicku. Aj keď táto kniha nemala veľký úspech (predalo sa iba 2000 výtlačkov), autorka pokračovala v písaní ďalších. Jej popularita postupne vzrastala, až v roku 1926 prišiel prvý prenikavý úspech. Detektívny román Vražda Rogera Acroyda bol doslova bestseller. Hoci časť kritiky jej vyčítala nedodržanie tzv. Knoxovho desatora detektívky, svojou originalitou, premyslenou zápletkou a občasným humorným nadhľadom patrí toto dielo medzi najlepšie autorkine práce 30-tych rokov.


12/2008[upraviť kód]

Juraj Fándly (* 21. október 1750, Častá – † 7. marec 1811, Ompital) bol slovenský osvietenský spisovateľ, rímskokatolícky kňaz a entomológ – včelár.

Narodil sa v remeselnícko-roľníckej rodine. Jeho rodičia Ján a Marína Fandl žili v Častej len prechodne v rokoch 1748 – 1750. Otec mu čoskoro zomrel a matka sa presťahovala do susednej dediny Ompitál (dnešné Doľany). Tu navštevoval aj triviálnu školu. V školskom roku 1766 / 1767 bol žiakom piaristického gymnázia vo Svätom Jure. V školskom roku 1767 / 1768 študoval u františkánov v Márie Hátu, potom u kapucínov a u petrínov, ale nevedno kde. Pre slabšie zdravie ho neprijali ani do jednej rehole. V roku 1771 začal študovať teológiu v Budíne a od r. 1773 pokračoval v seminári v Trnave.

Vysvätený za kňaza bol 15. februára 1777 a prvým kaplánskym pôsobiskom mu bola Sereď. Potom krátko pôsobil v Lukáčovciach pri Nitre. Od jesene 1780 do januára 1807 bol farárom v Naháči (v Trnavskom okrese). Jeho fara bola najbiednejšia v celom trnavskom vikariáte. Naháčski farníci boli chudobní, preto aj ich farár bol ako „kostolná myš“. Farské role, ktoré mali byť hlavným prameňom obživy, boli „kamenisté pustáky“. Budova fary bola na spadnutie.

Fándly však v takýchto neuveriteľne ťažkých podmienkach vykonal veľa práce. Stal sa faktorom šaštínskej manufaktúry a naučil priasť bavlnu svojich chudobných farníkov, aby odohnal hroziaci hlad. Bol dedinským zelinkárom a lekárom. Nemálo úsilia vynaložil, aby povzniesol primitívnu úroveň obrábania pôdy u naháčskych roľníkov. Táto jeho činnosť prerástla cez hranice jeho farnosti a odráža sa v jeho spisovateľskom ľudovovýchovnom diele.


13/2008[upraviť kód]

Zbigniew Nienacki (vlastným menom Zbigniew Tomasz Nowicki) (* 1. január 1929, Lodž – † 23. september 1994, Morąg) bol poľský spisovateľ, autor úspešnej série kníh o pánovi Tragáčikovi.

Zbigniew spolu so svojimi dvoma bratmi a rodičmi býval v Lodži. Starší Janusz bol psychológ a mladší Andrzej technik. Jeho matka Cecylia učila poľský jazyk a výtvarnú výchovu. Mala veľkú zásluhu, že sa Zbigniew chcel už ako dvanásťročný stať spisovateľom. Otec Jan bol riaditeľom Všeobecno – vzdelávacieho lýcea Mikuláša Kopernika. V období okupácie, roku 1940 ho s rodinou vysťahovali z mesta do Slup Skiernevickej, ale keď skončila vojna, vrátili sa späť do Lodže.

Keď začal študovať scenáristiku na Štátnej filmovej škole, vybrali ho medzi najlepších piatich študentov, ktorí dostali možnosť študovať v Moskve na Všezväzovom Štátnom Inštitúte Kinematografie. Jeho otec mu však zakázal do Ruska odísť, keďže mal vlastné negatívne skúsenosti so situáciou v Rusku. Vďaka jednému priateľovi sa do Moskvy predsa len nakoniec dostal. Kvôli jednému jeho výroku musel odísť späť do Lodže a všetky poľské vysoké školy dostali príkaz, aby Zbigniewa neprijali.

V roku 1950 napísal svoju prvú knihu "Chlapci", no po jeho moskovskej príhode mu už žiadne vydavateľstvo nechcelo vydať žiadnu knihu. Zbigniew sa potom zoznámil s Halinou, úradníčkou denníka "Gazeta Robotnicza". Halina mala veľa známostí na vysokých miestach, preto mu mohla pomôcť a vďaka nej dostal prácu v denníku "Gazeta Robotnicza". Neskôr v rokoch 19511962 pracoval v týždenníku "Odglosy". Medzitým sa v roku 1952 oženil s Helenou Dabskou a o rok neskôr sa im narodil syn Mariusz.


14/2008[upraviť kód]

Emily Jane Brontëová /bɹɑnti/ (pseudonym Ellis Bell) (* 30. júl 1818, Thornton, Anglicko – † 19. december 1848, Haworth) bola anglická spisovateľka, sestra spisovateliek Charlotty, Anny a básnika a maliara Patricka Branwella.

Životopis[upraviť kód]

Narodila sa v Thorntone v Yorkshire v rodine Patricka Brontë a jeho manželky Marie Brontëovej, rodenej Branwellovej, ako mladšia sestra Charlotty a v poradí piate zo šiestich detí. V roku 1820 sa rodina presťahovala do Haworthu, kde bol ich otec menovaný za doživotného kaplána. Tu, obklopená literatúrou v otcovej knižnici, mohla Emily objavovať a rozvíjať svoj literárny talent. Ešte ako dieťa si so Charlottou, Annou a bratom Patrickom po matkinej smrti vytvorili svoje vlastné fiktívne kráľovstvo (Angria, Gondal, Gaaldine), objavujúce sa v príbehoch, ktoré napísali neskôr. Z tohto obdobia sa zachovalo len málo z jej prác, s výnimkou básní.

V roku 1838 začala pracovať ako guvernantka v škole pre mladé dámy Miss Patchett’s Ladies Academy v Law Hill Hall, neďaleko Halifaxu. Neskôr spolu so sestrou Charlottou navštevovala súkromnú školu v Bruseli. Po návrate domov si spoločnými silami otvorili svoju vlastnú súkromnú školu, no pre nedostatok žiakov ich projekt stroskotal. Keď rodina objavila Emilin literárny talent, priviedlo to jej sestry Charlotte] a Annu k tomu, aby vydali spoločnú zbierku básní, ktorá vyšla v roku 1846. Aby sa vyhli súdobým predsudkom voči spisovateľkám, prijali sestry Brontëové pseudonymy, v ktorých zachovali začiatočné písmená svojich krstných mien – z Charlotte sa stal Currer Bell, z Emily Ellis Bell a z Anny Acton Bell.


15/2008[upraviť kód]

Annelies Marie Franková (* 12. jún 1929 Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † koniec februára – polovica marca 1945, Bergen-Belsen, Nemecko) bolo nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padlo za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Život počas ukrývania zachytila vo svojom denníku, ktorý sa zachoval a zverejnil po vojne.

Annina rodina[upraviť kód]

Narodila sa v nemeckej židovskej rodine ako druhá dcéra Otta Franka a Edith Frankovej-Holländerovej. Mala len jedného súrodenca, o tri roky staršiu sestru Margot. Vo Frankfurte žilo niekoľko generácií jej predkov a Anna tam prežila šťastné prvé roky detstva. Jej otec bojoval ako nemecký dôstojník v 1. svetovej vojne. Po skončení vojny pracoval v rodinnej banke a jej matka bola ženou v domácnosti.

Hitlerov nástup k moci[upraviť kód]

Po nástupe Hitlera k moci sa Židia stali zodpovednými za všetky ekonomické a sociálne problémy v krajine. Frankovci sa prestali cítiť v Nemecku bezpečne, ich banka sa dostala do finančných problémov kvôli celosvetovej hospodárskej kríze, a tak sa rodina rozhodla v roku 1933 presťahovať do Amsterdamu v Holandsku. Kým rodičia zriaďovali obchod, aby si zabezpečili živobytie, Anna a Margot bývali u starej mamy Holländerovej v Aachene.


16/2008[upraviť kód]

Ivan Gundulić (* 8. január 1589, Dubrovník – † 8. december 1638 Dubrovník, bol chorvátsky básnik a dramatik dubrovnického baroka, predstaviteľ chorvátskej literatúry 17. storočia.

Život[upraviť kód]

Celý jeho život je úzko spojený s dejinami nezávislej Dubrovníckej republiky. Narodil sa v rodine dubrovnického patricija Francesca Gundulića, senátora a diplomata, bývalého vyslanca v Carihrade a člena rady republiky. Dostal výborné vzdelanie. Vyštudoval filozofiu, rímske a všeobecné právo. Po ukončení zastával rôzne funkcie vo verejných úradoch republiky. V devätnástich rokoch sa stal členom Veliko Vijece (Veľkej rady). Dvakrát, v rokoch 1615 a 1619 zastával prechodne funkciu kneza (komisára alebo správcu) Konavle, oblasti na juhovýchode mesta. Ako tridsať ročný sa oženil s Nicoliou Sorokočevć(+1644) s ktorou mal 3 synov: Franjo (Francesco)(*1630 +1700), Mato (Matheo)(*1636 +1684) a Šiško (Žigmund)(*1632 +1684). Od roku 1621 až do svojej smrti zastával rôzne funkcie v správe mesta: v roku 1636 sa stal senátorom, v roku 1637 sudcom, v roku 1638 členom Malej rady (Malo Vijece). Jeho úspešnú kariéru ukončila smrť.

Práca[upraviť kód]

Zo začiatku písal, alebo prekladal z taliančiny mytologické divadelné hry v tom čase obľúbené v dubrovníckych divadelných krúžkoch. Z nich sa celé zachovali iba dve (Ariadna, Unesená Prozerpína), ďalšie dve sa zachovali iba v zlomkoch (Diana, Armida) a šesť hier je známych iba podľa svojich názvov, ako ich autor zaznačil v úvode k svojmu prekladu Dávidových žalmov (1621). Neskôr tieto diela mladosti sám zavrhol a zložil lyricko-reflexívny epos v troch častiach (tzv. plačoch), ktorý vyšiel pod názvom Slzy márnotratného syna. Toto dielo je skvostom dubrovníckej barokovej literatúry. Námet na alegorickú pastiersku hru v troch dejstvách Dubravka (1628) čerpal z vtedajšej súčasnosti.


17/2008[upraviť kód]

Daphne du Maurier (* 13. máj 1907 – † 19. apríl 1989) bola britská prozaička a dramatička. Dej jej romantických príbehov prebieha väčšinou na pobreží Cornwallu.

Pochádzala z umeleckej rodiny. Jej otec, Gerald du Maurier, bol hercom a starý otec, George du Maurier, bol spisovateľom. Vyrastala v Londýne a Paríži, kde aj študovala. Keďže bola finančne nezávislá, venovala sa plachteniu a cestovaniu. Popritom písala svoje prvé príbehy.

V roku 1928 vydala v známom vydavateľstve svoj prvý román Duch lásky, ktorý jej okrem úspechu priniesol aj pozornosť jej manžela generála Fredericka Browninga. Svetový úspech získala najmä vďaka románom Rebeka a Hostinec Jamajka, ktoré boli preložené do niekoľkých jazykov. Rebeku neskôr sfilmoval Alfred Hitchcock (u nás pod názvom Rebecca) a jeho filmová verzia bola dokonca úspešnejšia ako jej literárna predloha. Film dostal v roku 1944 Oscara.


18/2008[upraviť kód]

Søren Aabye Kierkegaard (* 5. máj 1813, Kodaň – † 11. november 1855) bol dánsky filozof, spisovateľ a teológ, ktorý vychádzal z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha.

Kierkegaardova teória[upraviť kód]

Anorganická a organická príroda sa vyznačuje tým, že sa v priestore a čase iba vyskytuje, zatiaľ čo človek môže existovať iba potiaľ, pokiaľ sa vzťahuje k svojej vlastnej situácii: sebavsťahovanie sa človeka k vlastnej situácii mu umožňuje zasahovať do tejto situácie a meniť ju. Človek je na rozdiel od zvieraťa, ktoré je úplne podriadené prírodnej nevyhnutnosti, jednotou alebo syntézou možnosti a nevyhnutnosti: človek sa môže rozhodovať. To, čo predchádza okamihu rozhodnutia, sa stáva minulosťou, to, čo po rozhodnutí nasleduje, sa stáva budúcnosťou vyplnenou možnosťami. Človek žije v časovosti, pokiaľ sa ako jednota minulosti, okamihu a budúcnosti vzťahuje k existencii v čase ako jednote možnosti a nevyhnutnosti. Na druhej strane oproti Bohu je človek bytosť konečná, jeho sloboda je vždy obmedzená, pretože človek je vo svojej existencii vždy závislý od okolností, od toho, čo je nevyhnutné.

Ale tým, že človek má slobodný vzťah k možnostiam svojej situácie, prekračuje hranice konečnosti a nevyhnutnosti a žije tak, ako keby bol okamih večnosťou. Samu slobodu si človek nemôže zvoliť, je slobodný nezávisle od svojej vôle. Na druhej strane má voľnosť v tom smere, ako bude so svojou slobodou nakladať. A práve v tom spočíva vlastná existenciálna otázka, a síce čo si počať so svojím životom, so svojou existenciou.


19/2008[upraviť kód]

L'Abbé Prévost (vlastným mnom Antoine-François Prévost) [d'Exiles], * 1. apríl 1697, Hesdin (Pas-de-Calais) – † 23. november 1763, Courteuil pri Chantilly) bol francúzsky spisovateľ, novic u jezuitov v Paríži, neskôr vojak a dobrodruh.

Životopis[upraviť kód]

Svoje štúdium začínal v rodnom meste, a vďaka výborným výsledkom vstúpil ako novic do jezuitského rádu. Jeho novým pôsobiskom sa stáva Paríž a La Fleche. V roku 1717 sa však nechá naverbovať do vojska, no už čoskoro sa vracia k jezuitom, aby sa len o niečo neskôr – asi o pol roka – k vojsku zasa vrátil. V roku 1721 sa nešťastne zamiluje a prechádza k rádu benediktínov, kde pôsobil ako kazateľ, učiteľ a redaktor jedného zväzku popredných cirkevných dejín „Gallia christiana“. V tom období tiež začína pracovať na svojom prvom vlastnom diele.

Literárna tvorba[upraviť kód]

V roku 1728 mu nedovolia prechod do menej prísnej clunyjskej rehole, a tak uteká z kláštora do Anglicka, kde sa začína živiť ako spisovateľ. Tu tiež vychádzajú prvé štyri zväzky jeho diela „Pamäti urodzeného muža“.

Neskôr sa presúva do Holandska, kde mu v roku 1731 vychádza román „Anglický filozof alebo príbehy pána Clevelanda“ a ďalšie tri diely „Pamätí urodzeného muža“, ktorých posledný diel obsahuje samostatný román: „Príbehy rytiera des Grieux a Manon Lescaut“. Román ukazuje zhubnú silu vášní, ktoré mu boli tak blízke - je spontánny, improvizovaný, no jasný a prirodzený. V Holandsku sa tiež zamiluje do krásnej mladej protestantky, s ktorou sa vracia do Anglicka, no zdá sa, že ani táto láska sa nedočká šťastného naplnenia.

20/2008[upraviť kód]

Eric Arthur Blair (* 25. jún 1903, Motihari – † 21. január 1950, Londýn), známy pod svojím literárnym pseudonymom George Orwell, bol britský novinár a spisovateľ.

Narodil sa 25. júna 1903 v Motihari (India) v rodine koloniálneho úradníka. Jeho rodina patrila do typickej strednej vrstvy. Jeho otec Richard pracoval v štátnych službách pre Odbor s opiátmi. Jeho matka sa volala Ida. Eric mal 2 sestry – staršiu Marjorie a mladšiu Avril. Keď mal jeden rok, jeho matka sa s ním presťahovala do Oxfordshir v Anglicku. Preteká tam rieka Orwell, podľa ktorej si zvolil svoj pseudonym. Svojho otca opäť videl až v roku 1907, a aj to iba na pár mesiacov.

Keď mal šesť rokov, rodičia ho poslali do malej anglickej školy v Henley, kde túto školu navštevovala aj jeho sestra. Aj keď o tejto časti svojho života nenapísal, pravdepodobne veľmi zaujal svojich učiteľov. Odporučili ho do St Cyprian's School, v Eastbourne, Sussex. Eric získal štipendium a tak jeho rodičia boli schopní mu platiť jeho zvyšné školné. Neskôr vyštudoval súkromnú strednú školu Eton.

Po škole slúžil v Indickej imperiálnej polícii v Barme (dnes známa ako Mjanmarsko) od 1922 do 1927.


21/2008[upraviť kód]

Gerhart Johann Robert Hauptmann (* 15. november, 1862 – † 6. jún, 1946) bol nemecký dramatik a držiteľ Nobelovej ceny z roku 1912.

Narodil sa v rodine pruského hoteliéra v malom sliezskom mestečku Obersalzbrunn (dnes je súčasťou Poľska a volá sa Szczawno Zdrój). Po absolvovaní Realschule v Breslau (teraz poľské mesto Vroclav) ho poslali na strýkovu farmu v Jauer (teraz poľský Jawor), aby študoval poľnohospodárstvo. Hauptmann však neobľuboval život na vidieku, preto sa čoskoro vrátil do Breslau, kde začal študovať na umeleckej škole, keďže sa chcel stať sochárom. Na škole sa zoznámil so svojim celoživotným priateľom, nemeckým maliarom Josefom Blockom. Potom študoval sociológiu a prírodné vedy na univerzite v Jene a v Berlíne a v rokoch 1883 a 1884 pôsobil ako sochár v Ríme. V roku 1885 sa oženil, usadil sa v Berlíne a plne sa venoval literárnej činnosti. Netrvalo dlho a získal si povesť popredného predstaviteľa nielen nemeckej, ale aj svetovej modernej drámy. V roku 1891 sa presťahoval do Schreiberhau (dnes poľská Szklarska Poreba) v Krkonošiach, roku 1894 navštívil Ameriku a od roku 1907 žil v Agnetendorfu (dnes poľský Jagniątków), taktiež v Krkonošiach.

Jeho prvé diela boli ovplyvnené naturalizmom (napríklad slávna dráma Vor Sonnenaufgang s drastickými scénami, ktoré vyvolali škandál, alebo Fuhrmann Henschel, kde hlavnú postavu doženie žena k samovražde). Neskôr sa v dielach objavujú aj prvky symbolizmu a novoromantizmu (dráma Hanneles Himmelfahrt, kde sa realita prelína so snom, alebo rozprávková hra Die Versunkene Glocke). Jeho dráma aj próza sa vyznačuje dokonalým a podrobným vykreslením povahových vlastností vystupujúcich postáv. V roku 1912 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru „… hlavne za bohatú, mnohostrannú, vynikajúcu tvorivú činnosť v oblasti dramatického umenia“ (citácia zo zdôvodnenia Švédskej akadémie).


22/2008[upraviť kód]

Milan Kundera (* 1. apríl 1929, Brno, Česko) je česko-francúzsky spisovateľ, žijúci od roku 1975 vo Francúzsku a od konca 80. rokov píšuci po francúzsky. Je svetovo najúspešnejším a najprekladanejším autorom českého pôvodu a jeho romány a eseje výrazne prispeli k vývoju románu ako žánru. V mladosti publikoval tiež básne, drámy a preklady.

Životopis[upraviť kód]

Je synom významného muzikológa Ludvíka Kunderu, bratrancom básnika a prekladateľa Ludvíka Kunderu. V roku 1948 maturoval na brnenskom gymnáziu a zapísal sa na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Štúdium však skoro prerušil a prešiel na štúdium hudobnej skladby. Absolvoval potom aj Filmovú fakultu AMU a v rokoch 1958 – 1970 tu prednášal svetovú literatúru. V rokoch 1948 – 1950 bol členom KSČ (spoločne s J. Trefulkom vylúčený pre „protistranícku činnosť“). V roku 1956 mu bolo obnovené členstvo; angažoval sa v reformnom hnutí a roku 1970 bol znova vylúčený a stal sa disidentom. V roku 1975 mu bolo ponúknuté miesto hosťujúceho profesora na univerzite vo francúzskom Rennes, ktoré prijal, a hneď nato do Francúzska odišiel. Neskôr prednášal aj na univerzite v Paríži. Z dôvodu emigrácie mu bolo v roku 1979 odobrané česko-slovenské štátne občianstvo. Zostal teda vo Francúzsku, v roku 1981 získal tamojšie občianstvo a v súčasnosti žije v Paríži. Do vlasti sa po roku 1989 vracia len sporadicky a aj vydávanie svojich diel v češtine výrazne obmedzuje (napríklad román Neznesiteľná ľahkosť bytia vyšiel v Česku až v roku 2006).


23/2008[upraviť kód]

Sir Frederick Hoyle, člen FRS, (* 24. jún 1915, Gilstead – † 20. august 2001,Bournemouth) bol britský astronóm a spisovateľ. Narodil sa v Gilsteade neďaleko Bingley, West Yorkshire, Anglicko. Jeho otec, George Hoyle, obchodoval s vlnou v Bradforde. Jeho matka, Mabel Pickard študovala hudbu na Royal College of Music v Londýne. Fred Hoyle študoval na Bingley Grammar School a matematiku na Emmanuel College, Cambridge. Hoyle bol známy množstvom teórií, ktoré protirečili súčasným astronomickým teóriám a bol aj spisovateľom science fiction, ktorý napísal množstvo kníh spolu so synom Geoffreym. Plodný pracovný život prežil na Institute of Astronomy v Cambridge, kde bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Umrel na mŕtvicu v Bournemouth, v Anglicku.

Hoyle sa sprvoti venoval antropickému princípu. V snahe objasniť procesy stelárnej nukleosyntézy, spozoroval, že jedna jadrová reakcia, 3α proces, ktorá generuje uhlík, vyžaduje, aby malo jadro uhlíka určitú veľmi špecifickú energiu. Obrovské množstvo uhlíka vo vesmíre, ktoré nám umožnilo existenciu, ukazuje, že táto jadrová reakcia musí existovať. Na základe tohto predpokladu urobil predikciu energetických hladín v jadre uhlíka, ktorá bola neskôr potvrdená experimentálne.


24/2008[upraviť kód]

Émile Zola (* 2. apríl 1840, Paríž – † 29. september 1902) bol francúzsky spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ naturalizmu. Zohral veľkú úlohu v Dreyfusovej afére.

Životopis[upraviť kód]

Émile Zola, syn talianskeho inžiniera, staviteľa železníc Francesca Zolu a Émilie Aubertovej, rodenej de la Beauce pôvodom de la Beauce, sa narodil v Paríži. Rodina sa usadila v Aix-en-Provence a po smrti otca pocítila ťažké finančné problémy. V roku 1858 sa Zola vrátil do Paríža. Na škole v Aix-en-Provence bol jeho spolužiakom Paul Cézanne. V roku 1859 dvakrát prepadol pri maturitách a keďže nechcel byť viac matke na ťarchu, opustil štúdiá aby si hľadal prácu. V roku 1862 začal pracovať vo vydavateľstve Hachette ako radový zamestnanec. Napísal svoje prvé dielo a spolupracoval s literárnymi rubrikami vo viacerých novinách. Od roku 1866 sa poznal s maliarmi Édouardom Manetom, Camille Pissarrom, zoznámil sa so spisovateľmi bratmi Julesom a Edmondom de Goncourt. Pripravoval projekt Rougon-Maquart, ktorý dokončil v roku 1893. V roku 1870 sa oženil s Alexandrine Mélay, v tom istom roku sa angažoval ako sekretár ľavicového poslanca Alexandra Glais-Bizoina. Od roku 1873 sa spojil s Gustavom Flaubertom a Alphonsom Daudetom, stretol Joris-Karl Huysmansa, Paula Alexisa, Léona Henniquea a Guy de Maupassanta, ktorí sa stali vernými členmi Médanskych večerov, miestu blízko Poissy, kde si zaobstaral malý vidiecky dom, založený v roku 1878.

Stal sa členom prúdu naturalistov. Kolektívny význam týchto Večerov sa objavil až o dva roky neskôr. V roku 1886, Zolov priateľ Paul Cézanne sa mohol spoznať v osobe Clauda Lantiera, maliara zo Zolovho diela L’Oeuvre (Dielo). Publikovanie La Terre (Zem) vyvolalo polemiku: Manifeste des cinq poukázal na kritiku mladých naturalistických spisovateľov. V roku 1888 si zobral učiteľku Jeanne Rozerot, s ktorou mal dve deti. V roku 1890 sa mu nepodarilo vstúpiť do Francúzskej Akadémie.


25/2008[upraviť kód]

Paul Johann Ludwig von Heyse (15. marec 1830, Berlín2. apríl 1914, Mníchov) bol nemecký básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ, pokračovateľ klasicistických tradícií v nemeckej literatúre, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1910.

Predpoklady pre svoju rozsiahlu umeleckú činnosť získal Heyse od svojich rodičov (otec bol lingvista, univerzitný profesor, matka pochádzala z hudobného prostredia). Vyštudoval klasickú filológiu v Berlíne a potom v Bonne románsku filológiu so zvláštnym zameraním na provensálčinu (roku 1852 napísal dizertačnú prácu týkajúcu sa trubadúrskej poézie).

Už jeho prvá práca, tragédia Francesca da Rimini (1850, Franzeska von Rimini) a výpravné básne Urica (1851) a Bratia (1852, Die Brüder) boli prijaté s neobyčajnou priazňou, ktorá ešte vzrástla v súvislosti s vydáváním jeho noviel. Roku 1854 ho bavorský kráľ Maximilián II. povolal do Mníchova, poskytol mu veľkorysú penziu (ktorej sa Heyse roku 1867 vzdal) a ustanovil ho svojim dvorným básnikom. Heyse potom preukázal úžasnú tvorivú činnosť, ktorá zahrňovala skoro všetky hlavné literárne žánre: lyrickú poéziu, epickú poéziu, novely, romány i divadelné hry. So svojim priateľom, básnikom Emanuelom Geibelom, stál na čele skupiny spisovateľov, ktorí oponovali rastúcim tendenciám prikláňať sa k realizmu.


26/2008[upraviť kód]

Alfonz Bednár (* 19. október 1914, Rožňová Neporadza (dnes Neporadza) – † 9. november 1989, Bratislava), bol slovenský prozaik, scenárista a prekladateľ, ktorý použil novátorské tvorivé postupy pri zobrazovaní spoločenskej situácie po druhej svetovej vojne. Vniesol svetlo aj do literárneho spracovania Slovenského národného povstania.

Životopis[upraviť kód]

Pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v Bošianskej Neporadzi. Gymnázium navštevoval v Nitre (1926 – 1930) a v Trenčíne (1930 – 1934). Po maturite študoval na Filozofickej fakulte v Prahe a v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove. Po roku 1945 pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, bol lektorom vydavateľstva Pravda a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Od roku 1960 pracoval ako dramaturg a scenárista v Československom filme v Bratislave.

Tvorba[upraviť kód]

Už počas vojny publikoval v odbornej tlači niekoľko článkov o vyučovaní slovenského jazyka. Do literatúry vstúpil po roku 1945 ako prekladateľ. Venoval sa prekladaniu americkej a anglickej prózy. V tom čase vydal aj knihy veršov pre deti. Už prvým románom sa Bednár predstavil ako umelecky zrelý epický prozaik. Bol autorom, ktorý sa dokázal vnútorne vzoprieť hotovým schémam poplatným ideológii päťdesiatych rokov. Šiel svojou vlastnou tvorivou cestou.


27/2008[upraviť kód]

John Wyndham (* 10. júl, 1903 – † 11. marec, 1969) bol pseudonym, ktorý najčastejšie používal postapokalypticky orientovaný britský spisovateľ sci-fi John Wyndham Parkes Lucas Beynon Harris.

Svoje prvé práce podpisoval rôznymi kombináciami svojho mena ako John Benyon alebo Lucas Parkes. V jednom prípade, The Outward Urge, použil dve mená „John Wyndham“ a „Lucas Parkes“, predstierajúc dvoch spoluautorov.

Jeho kniha The Day of the Triffids položila základ žánru britskej vedeckej fantastiky zvanom „postkatastrofický (cosy catastrophe)“: žáner v ktorom všetci zahynú okrem skupinky ľudí, ktorí sa snažia z trosiek civilizácie zachrániť čo sa dá. To bola aj jeho najznámejšia kniha, ktorá zaviedla slovo „triffid“ do anglického jazyka..

Kniha The Midwich Cuckoos opisuje malú dedinu, ktorej obyvatelia upadnú na 24 hodín do bezvedomia a dedina je vytrhnutá z okolitého sveta. Všetky ženy v plodnom veku sú zrazu tehotné a porodia deti so zlatými očami a telepatickými schopnosťami. Bolo to aj sfilmované ako Village of the Damned (1960), so scenárom, ktorý doslova kopíruje knihu (čo je pre vedecko-fantastický film veľmi nezvyčajné. Film sa dočkal aj farebného prepracovania od Johna Carpentera, v hlavnej úlohe s Christopherom Reevesom 4o bola jedna z jeho posledných úloh než po autonehode ochrnul. Existuje aj niekoľko nahrávok pre rádiá od BBC, najaktuálnejšia z roku 2003. Wyndham začal práce aj na pokračovaní, Midwich Main, ktoré ale po niekoľkých kapitolách prerušil a nikdy nedokončil.


28/2008[upraviť kód]

Krista Bendová, pseudonymy Ján Kovaľ, Kristián Benko (spolu s Jánom Kostrom), Mária Hlavatá a i. (* 27. január 1923, Kráľova Lehota – † 27. január 1988, Bratislava) bola slovenská poetka, prozaička, novinárka a dramatička, známa predovšetkým ako autorka kníh pre deti a mládež.

Životopis[upraviť kód]

Pochádzala z rodiny železničného úradníka. Študovala v Kráľovej Lehote, Kremnici, Nových Zámkoch, neskôr pokračovala vo vzdelávaní na gymnáziu v Banskej Bystrici, po maturite prešla na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity, kde študovala slovenčinu a ruštinu. Zároveň študovala i na dramatickej akadémii v Bratislave, no zo zdravotných dôvodov štúdium v roku 1945 prerušila a už viac nedokončila. Podstúpila pomerne zdĺhavé liečenie a po roku 1948 začala pracovať vo vydavateľstve Pravda a vo Zväze slovenských spisovateľov. Neskôr bola krátko redaktorkou časopisov Ohník, v rokoch 1956 – 1958 časopisu Roháč, a v rokoch 1958 – 1964 aj denníka Pravda. Od roku 1964 sa venovala iba písaniu a v roku 1983 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa.

Tvorba[upraviť kód]

Prvé literárne pokusy začala uverejňovať už počas stredoškolského štúdia v rôznych časopisoch. Jej tvorba vychádzala z poézie Jána Smreka či Emila Boleslava Lukáča. Začínala písaním poézie, kde vydala niekoľko básnických zbierok, no od 40. rokov sa venovala sústavne aj tvorbe pre deti a mládež, kde sa zaslúžila o rozvoj detskej literatúry.


29/2008[upraviť kód]

Henrik Pontoppidan (27. júl 1857 – 21. august 1943) bol dánsky prozaik, najvýznamnejši predstaviteľ dánskeho naturalizmu a kritického realizmu, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1917 (spoločne s ďalším dánskym spisovateľom Karlom Adolphom Gjellerupom). „… za jeho dokonalé obrazy súčasného dánskeho života“ (citácia z odôvodnenia Švédskej akadémie).

Život[upraviť kód]

Pontoppidan sa narodil ako syn pastora vo Fredericii. Nechcel sa však stať teológom a začaté inžinierske štúdium zanechal pre prácu učiteľa na základnej škole. Neskôr sa stal voľným novinárom a spisovateľom, ktorý debutoval v roku 1881.

Ako osemnásťročný peši precestoval Dánsko, Nemecko a Švajčiarsko, čo mu poskytlo bohatý materiál pre jeho spisovateľskú činnosť. Začiatky jeho literárnej tvorby boli ovplyvnené prírodnými námetmi a ľudovými povesťami. Jeho poviedky poukazovali na zlú sociálnu realitu dánskeho vidieka. Neskôr sa ústredným motívom jeho diel stali ľudské existenčné otázky a sklamania ľudí, ktorí márne hľadajú uskutočnenie svojich životných ideálov.


30/2008[upraviť kód]

Joanne Rowlingová [vyslov: roulingová], OBE (* 31. júl 1965, Yate), všeobecne známa ako J.K. Rowlingová je britská spisovateľka.

Rowlingová je známa ako autorka sérií fantasy kníh o Harry Potterovi, ktoré vzbudili medzinárodný záujem a získali množstvo cien. Vo februári 2004 časopis Forbes odhadol jej majetok na 576 miliónov libier, čo ju radí medzi dolárových miliardárov ako vôbec prvého spisovateľa; Rowlingová je tiež najbohatšou ženou v Spojenom kráľovstve, dokonca pred kráľovnou Alžbetou II.

Narodila sa v Yate, Gloucestershire.Spolu s matkou, otcom a mladšou sestrou Dianou sa presťahovali do Winterbourne, Bristol a potom do Tutshill blízko mesta Chepstow. Navštevovala strednú školu vo Wyedean Comprehensive, kde už vtedy rozprávala príbehy svojim priateľom. V roku 1990 jej 45-ročná matka podľahla po desaťročnom boji skleróze multiplex.


31/2008[upraviť kód]

Pavol Dobšinský (* 16. marec 1828, Slavošovce – † 22. október 1885, Drienčany) bol slovenský evanjelický kňaz, folklorista a zberateľ ľudovej slovesnosti, ktorý sa radí do obdobia romantizmu a je jedným zo spisovateľov štúrovskej generácie.

Životopis[upraviť kód]

Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave a Miškovci. Od roku 1840 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 úspešne doštudoval a zložil kňazskú skúšku. V rokoch 1848 – 1849 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850 – 1852 pôsobil v Levoči ako asistent u evanjelického farára a etnografa. Vďaka svojmu zamestnávateľovi sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, neskôr pôsobil ako kaplán, v rokoch 1858 – 1861 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, a napokon sa usadil v Drienčanoch, kde od roku 1861 pôsobil ako farár. Oženil sa celkom dvakrát – prvý raz si vzal Paulínu Schmidtová, jeho druhou družkou sa stala vdova po Jánovi Čajakovi a sestra Terézie Vansovej Adela Medvecká-Čajaková.

Tvorba[upraviť kód]

Začiatky jeho literárnej tvorby sa datujú ešte od čias jeho štúdia na evanjelickom lýceu. Už v tej dobe písal básne v intenciách štúrovskej poézie. Boli to najmä ponášky na ľudovú pieseň, vlastenecké a alegorické básne. Sústavne tiež prekladal zo svetovej poézie. V rôznych časopisoch mu postupne vyšli preklady Byrona, Lamartina, Mickiewicza. Vydával rukopisný časopis Holubica, vydával časopis Sokol, recenzoval almanachy Concordia a Lipa. Ako editor sa zaslúžil o vydanie literárnych prác Jána Čajaka, Jána Bottu či Ľudovíta Kubániho.


32/2008[upraviť kód]

Erich Maria Remarque, vlastným menom Erich Paul Remark (* 22. jún 1898, Osnabrück, Nemecko – † 25. september 1970, Locarno, Švajčiarsko) bol nemecký spisovateľ.

Význam[upraviť kód]

Patrí k najobľúbenejším autorom 20.storočia. Jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom a nórskym spisovateľom Knutom Hamunsenom, ktorý sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku. Diela Remarquea sa vyznačujú silným humanizmom, ale hlavne protifašistickou a spoločensko-kritickou tématikou. Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom zrazení k zemi a stratení. Väčšinou ide o mladých ľudí, čo si nedokážu pod vplyvom vonkajšej determinácie (vojny) nájsť miesto a uplatnenie v živote.Využitím podrobnej charakteristiky postáv, prvkov expresionizmu, naturalistických opisov scén na fronte, ale i drsných slov, dodáva autor celému dielu osobité kúzlo. Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Na západe nič nové.

Životopis[upraviť kód]

Narodil sa 22. júna 1898 v severonemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal spolu so svojimi sestrami Ernou (*1900, †1978), Elfriedou (*1903, †1943) a o dva roky starším bratom Theodorom († 1901). Rodina Paula Remarqua patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil Erich v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár.

Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Jeho prvotina bola Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr1916 a po nej nasledovalo dielko Ja a ty (Ich und Du – 1918).


33/2008[upraviť kód]

Elizabeth Barrettová-Browningová (Moultonová) (* 6. marec 1806, Durham, Anglicko – † 29. jún 1861, Florencia Taliansko) bola anglická poetka.

Životopis[upraviť kód]

Elizabeth bola najstaršou z trinástich detí Edwarda Moultona Barretta, ktorého rodina nadobudla obrovské bohatstvo z rozsiahlych plantáží, patriacich rodine na Jamajke. Od detstva bola nadaná a pozorná, spolu s bratom chodila na hodiny súkromného vyučovania, na ktorých sa pripravoval na univerzitné štúdium. Učila sa po latinsky, nemecky, francúzsky, grécky, taliansky a vzdelávala sa v histórii a filozofii. Keď mala 15 rokov, začali sa u nej prejavovať vážne následky zranenia chrbtice, ktoré utrpela po páde z koňa. Zdravotné problémy ju trápili po celý život, obmedzovali ju a vďaka nim prežila takmer celý život vo svojej izbe, kde viedla samotársky, duchovný život. Ten prehĺbila aj tragická smrť jej milovaného brata Edwarda, ktorý sa ešte ako mladý utopil. Svoj život prežila striedavo v Devone a v Londýne, citovo závislá na svojom dominantnom otcovi. V jednej zo svojich básnických zbierok priaznivo spomenula dielo anglického básnika Roberta Browninga, čo viedlo k tomu, že sa v roku 1845 stretli a toto stretnutie vyústilo do hlbokého a trvalého vzťahu, ktorý v roku 1846 spečatili tajnou svadbou. S manželom hneď po svadbe odcestovala proti otcovej vôli do Talianska, kde napriek svojim zdravotným problémom prežila – s výnimkou niekoľkých ciest po Európe – zvyšok života. Pobyt v Taliansku jej zdraviu napokon len prospel a v roku 1849 sa jej tu narodil syn Robert.


34/2008[upraviť kód]

Janko Alexy (* 25. január 1894, Liptovský Mikuláš – † 22. september 1970, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, maliar a publicista.

Životopis[upraviť kód]

Pochádzal z mnohodetnej rodiny a vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. Po ukončení štúdia pracoval ako praktikant v lekárni v Prievidzi. Od roku 1919 pokračoval v štúdiu v Prahe na maliarskej akadémii, v roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy.

Tvorba[upraviť kód]

Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1 300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou. V 50. rokoch vytváral kompozície pre architektúru a tapisérie. Neskôr sa vrátil k inšpiráciám z ľudovej tvorby. Výrazne sa zaslúžil o rekonštrukciu Bratislavského hradu. Stal sa jedným zo zakladateľov slovenskej modernej výtvarnej maľby a bol organizátorom kultúrneho života. Jeho literárna činnosť pre neho nebola prvoradá, no napriek tomu bola sústavná a nezanedbateľná – vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť, ktorý založili v roku 1922. Hlavnou črtou jeho prozaických diel je autobiografickosť, bezprostrednosť zážitkov z detstva i štúdií, no i postavy a atmosféra bratislavského umeleckého prostredia. Životný optimizmus svojich diel sa snažil podoprieť i zážitkami z ciest po Slovensku.


35/2008[upraviť kód]

Franz Werfel (* 10. september 1890, Praha – † 27. august 1945, Beverly Hills, Kalifornia) bol rakúsko-český, nemecky píšuci spisovateľ. Bol jedným z popredných predstaviteľov expresionizmu.

Život[upraviť kód]

Franz Victor Werfel bol synom zámožného pražského židovského rukavičkára Rudolfa Werfela a jeho ženy Albiny Werfelovej, rod. Kussiovej. Werfel patril ku generácii pražských nemeckých spisovateľov rovnako ako Franz Kafka či Max Brod. Werfelova rodina patrila k ortodoxným vyznávačom židovského náboženstva, Werfel však bol neskôr silno zasiahnutý kresťansko-židovskou religiozitou.

Werfel v mladosti postupne študoval v Lipsku a v Hamburgu, neskôr pracoval v nakladateľstve. Pred prvou svetovou vojnou spolupracoval na vydavaní edičného radu Der jüngste Tag, ktorý sa zameriaval na expresionistické diela. V roku 1911 sa so značným úspechom objavila Werfelova prvá básnická zbierka Der Weltfreund (po česky Přítel světa). Okrem Kafku, ktorého poznal už od štúdií na gymnáziu, sa stretol s nemeckým básnikom Rainerom Maria Rilkom a spriatelil sa s novinárom Karlom Krausom, do ktorého novín Die Fackel tiež prispel. Pred vypuknutím prvnej svetovej vojny patril ku skupine pacifistov, v ktorej boli aj Martin Buber či Max Scheler. Jeho pacifizmus sa prejavil i v adaptácii Euripidovej drámy Trojanky (po nem. Die Troerinnen) z roku 1915.

Počas prvej svetovej vojny bol v rokoch 1915 až 1917 nasadený na Východný front v Haliči. Neskôr pôsobil v redakcii vojnových novín vo Viedni.

36/2008[upraviť kód]

JUDr. Ján Balko (pseudonym Ján Bukovinský) (* 24. júl 1901, Dolná Ždaňa (predtým Ždáňa), Slovensko – † 14. august 1992, Bratislava, Slovensko), bol slovenský spisovateľ, autor literatúry pre deti a mládež, právnik – národohospodár a politik.

Životopis[upraviť kód]

Po základnej škole v rodnej obci, v rokoch 1913 – 1922 študoval na Kráľovskom gymnáziu v Banskej Bystrici, v rokoch 1922 – 1927 právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde potom pôsobil ako koncipient na ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Bol hlavným tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici, členom výkonného výboru HSĽS, neskôr prezidiálnym šéfom ministerstva hospodárstva (1938) a viceguvernérom Slovenskej národnej banky. Členom Štátnej rady bol v rokoch 1942 – 1943. Ako jej člen, spolu s vtedajším predsedom Spolku sv. Vojtecha Msgr. Jánom Pöstényim, predniesol v Štátnej rade protest proti transportom Židov. Neskôr, v roku 1943, bol spolutvorcom a právnym redaktorom pastierskeho listu slovenských biskupov proti týmto transportom. Keď videl neúčinnosť Štátnej rady, vlastným rozhodnutím z nej vystúpil. Vtedy ho kooptovali do národohospodárskeho výboru snemu. Počas rokov 1942 – 1943 vykonával tiež funkciu župného tajomníka HSĽS v Banskej Bystrici. Po potlačení SNP sa spolu s biskupom Dr. Andrejom Škrábikom zaslúžil o záchranu desiatich významných činiteľov SNP, ktorých mali Nemci popraviť. Po vojne bol v rokoch 1945 – 1947 vo väzení. Práve na Vianoce roku 1947 ho prepustili do domáceho väzenia. V decembri roku 1948 ho Národný súd odsúdil na tri roky straty občianskych práv. Neskôr pracoval ako právnik, od 1961 ako učiteľ na ekonomickej škole v Bratislave.


37/2008[upraviť kód]

Roland Barthes (* 12. november 1915, Cherbourg – † 25. marec 1980, Paríž) bol francúzsky literát, esejista, filozof a semiológ, jedna z ústredných postáv štrukturalizmu.

Kontinuálnou témou jeho diela bola povaha znaku, najmä literárneho, pričom odmietal tak mimetickú teóriu znaku, ako aj teóriu, podľa ktorej je literatúra autonómna v zmysle slobodnej subjektívnej tvorby. Barthes sa domnieval, že spisovateľ netvorí imaginatívnou vôľou, ale iba reaguje na spoločenské štruktúry, z ktorých odvodzuje svoje impulzy v podobe symbolov, ktoré možno kodifikovať a klasifikovať novou vedou zvanou sémiológia. Estetický text je slobodným procesom produkcie významu, hrou signifikantov.

Život[upraviť kód]

Roland Barthes sa narodil v roku 1915 v Cherbourgu v Normandii. Študoval francúzsky jazyk a literatúru na univerzite v Paríži. Vyučoval na francúzskych univerzitách v Rumunsku a Egypte, neskôr pracoval v Centre National de Recherche Scientifique, kde sa sústredil na oblasť sociológie a lexikológie. Neskôr pôsobil na College de France. Od roku 1934 trpel na tuberkulózu, ktorá ho sužovala po celý zvyšok života. Umrel pri autonehode v roku 1981.

Dielo[upraviť kód]

Roland Barthes je autorom sedemnástich kníh a mnohých článkov. Vo svojich dielach sa venoval francúzskej kultúre, teórii literatúry a literárnej kritike, no predovšetkým „sociológii znakov“. Základným cieľom jeho práce tu bolo ukázať ľuďom spôsob, ako prehĺbiť svoje chápanie jazyka, literatúry a spoločnosti.


38/2008[upraviť kód]

Ian McEwan CBE (* 21. jún 1948) je britský spisovateľ, víťaz Bookerovej ceny.

McEwan sa narodil v Aldershote v Anglicku a dlho zo svojho detstva strávil vo východnej Ázii, Nemecku a severnej Afrike, kde bol jeho škótsky otec David McEwan, armádny dôstojník, posielaný. Vyštudoval na Woolverstone Hall School, University of Sussex a University of East Anglia, kde ako prvý absolvoval kurz pionierskeho kreatívneho písania Malcoma Bradburyho.

Bol dvakrát ženatý. Jeho druhá žena, Annalena McAfee, bola kedysi redaktorkou prílohy Review v denníku The Guardian. V roku 1999, jeho prvá žena, Penny Allen, zmizla s McEwanovým 13-ročným synom po súde v Bretónsku, Francúzsko.

V apríli 2004, iba niekoľko mesiacov po tom, čo ho britská vláda pozvala na večeru s americkou prvou dámou Laurou Bushovou, mu bol odoprený prístup do USA na bezpracovné vízum (McEwan mal asistovať na niekoľkých platených autorských čítaniach).


39/2008[upraviť kód]

Ján Botto (pseudonymy Janko Maginhradský a i.) (* 27. január 1829, Vyšný Skálnik – † 28. apríl 1881, Banská Bystrica) bol slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou.

Životopis[upraviť kód]

Narodil sa v roľníckej rodine otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn. Matka mu zomrela, keď mal ešte len trinásť rokov. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku, jednotriedna s nekvalifikovaným „precechtorom“ a spĺňala iba nenáročnú úlohu: naučiť najzákladnejšie vedomosti. Janka táto škola nijako nepútala a rád chodil „poza“. Vďaka nadaniu a postaveniu sa rozhodol odísť za vzdelaním. Na gazdovstve hospodáril jeho o jedenásť rokov starší brat Michal. Študovať odišiel na latinskú školu do Oždian. V Ožďanoch veľa získať nemohol, bol to typ vtedajších latinských škôl s primitívnou metódou „mechanického“ učenia. 9. septembra roku 1843 sa zapísal na evanjelické lýceum v Levoči. Už vtedy bol absolventom 6. gymnaziálneho ročníka. V Levoči skončil Botto dva najvyššie gymnaziálne stupne, rétoriku a filozofiu.

Po štúdiu v Levoči sa Botto rozhodol pre vtedy menej typické zamestnanie, inžinier-zememerač. Štúdium začal v Pešti roku 1847 a zapísal sa na techniku. Za revolučných okolností pohotovo preložil báseň Nemzeti dal (Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Báseň mala veľký úspech a šírila sa odpismi, kým ju nezhabala polícia. Ale prekladateľa nenašli, odišiel na čas do svojho rodiska. Botto chodil na prázdniny domov za otcom. Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Oždian a Husinej. Počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“(), ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Pokračuje v letnom semestri 1851, skladá rigorózne skúšky a oprávnene získava titul.


40/2008[upraviť kód]

François Mauriac (* 11. október 1885, Bordeaux – † 1. september 1970, Paríž) bol významný francúzsky spisovateľ, dramatik a esejista, predstaviteľ katolicizmu. Požadoval prísnu politickú spravodlivosť, obhajoval kolonizované národy. V roku 1952 získal Nobelovu cenu.

Životopis[upraviť kód]

François Mauriac sa narodil ako najmladší z piatich detí v zámožnej rodine bankára. Nemal ani dva roky, keď mu zomrel otec a od tej doby sa o deti spolu s matkou starali starí rodičia. Matka bola veľmi zbožná katolíčka, Françoisa preto ako sedemročného poslali do školy Mariánskeho rádu (Collège de Grand-Lebrun) na predmestí Bordeaux. V Bordeaux pokračoval aj v univerzitnom štúdiu, ktoré zakončil v roku 1905. V roku 1906 prišiel do Paríža, kde sa pripravoval na prijímacie skúšky na École Nationale des Chartes, kde ho prijali v roku 1908. Príliš dlho však na škole nevydržal – po niekoľkých mesiacoch z nej odišiel na základe pevného rozhodnutia, že svoj život zasvätí literatúre. Svoje prvé dielo, básnickú zbierku Les mains jointes (Zopäté ruky) vydal hneď v nasledujúcom roku (1909), ďalšiu zbierku básni Adieu à l'adolescence (Zbohom dospievanie) v roku 1911. Potom sa už zameral skôr na prózu. Jeho románový debut L’Enfant chargé de chaînes (Zviazané dieťa) vyšiel v roku 1913. Mauriac si osvojil typický štýl písania, veľmi poetický a sugestívny. Jeho rané práce patria súčasne do obdobia jeho osobnej mladistvej spirituálnej krízy, kedy trpel pocitom, že kresťanské duchovné zameranie človeka je potlačujúcim faktorom prirodzených ľudských potrieb, preto zobrazujú predovšetkým boj medzi citmi a rozumom, respektíve túžbou a zodpovednosťou vnútri človeka. Táto téma sa stáva ústrednou problematikou Mauriacových diel aj do budúcnosti, ale už v oveľa hlbšom rozmere.


41/2008[upraviť kód]

Sir Arthur Conan Doyle (* 22. máj 1859 – † 7. júl 1930) bol škótsky spisovateľ, ktorý sa preslávil poviedkami o Sherlockovi Holmesovi. Jeho ďalšie veľmi známe dielo je Stratený svet.

Narodil sa ako druhý syn z desiatich detí Charlesa Altamonta a Mary Foley Doyleovej. V roku 1868 začal študovať na jezuitskej škole v Lancashire. Na Edinburgskej univerzite študoval medicínu, kde získal v roku 1885 titul doktor medicíny.Potom slúžil ako lodný lekár na plavbe do západu Afrického pobrežia, po ktorej následovala v roku 1882 príprava lekárskej praxe v Plymouthe.

Počas svojho štúdia bol zaujatý schopnostiami svojho profesora Dr. Josepha Bella pri detailej diagnóze pacientovho stavu. Toto majstrovstvo diagnostickej dedukcie sa stalo modelom pre jeho literárnu tvorbu. Jeho lekárska prax bola neúspešná, ale pre čitateľov mala veľmi kladný. Začal sa venovať literatúre. Prvá zmienka o Sherlockovi Holmesovi je datovaná rokom 1887. Asi najznámejším dielom je Sherlock Holmes v knihe Pes baskervilský a známý Stratený svet – taktiež vo filmovej podobe.


42/2008[upraviť kód]

Ján Francisci-Rimavský (vl. menom Ján Francisci, Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a i.) (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, spolupracovník Ľudovíta Štúra.

Životopis[upraviť kód]

Pochádzal z remeselníckej rodiny a vzdelanie získal v Ožďanoch, Levoči a Bratislave, o niečo neskôr pokračoval v štúdiu na práve v Prešove.Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom.

Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice G. Fáya. V roku 1848 s Š. M. Daxnerom a M. Bakulinym organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia (väznený v Plešivci a v Pešti) a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu.

Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 – 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi K. Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. V rokoch 1861 – 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom. V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej.


43/2008[upraviť kód]

François Rabelais [čítaj Rablé] (* 1494 – † 9. apríl 1553) bol hlavný spisovateľ francúzskej renesancie, lekár, kňaz a humanista. Je označovaný ako avantgardný spisovateľ fantasy, satiry, grotesiek, oplzlých vtipov a pesničiek. Používal pseudonym Alcofribas Nasier.

Život[upraviť kód]

Jeho otec si prial, aby sa stal kňazom, preto začal študovať u benedektínov, ale čoskoro prestúpil k františkánom, kde sa v roku 1511 stal kňazom. Život v kláštore sa mu nepozdával a preto odtiaľ utiekol.

V roku 1530 François Rabelais študoval medicínu a roku 1532 sa stal hlavným lekárom v nemocnici v Lyone. Roku 1535 získal od Pavla III. bulu odpúšťajúcu mu jeho opustenie rádu, vďaka tomu rozhodnutiu sa mohol vrátiť do Paríža, kde roku 1537 obdržal titul doktora. V Paríži potom do roku 1539 vyučoval medicínu, roku 1539, bol povolaný do Turína, kde pôsobil ako lekár Viliama du Ballay.

Rabelaise bol už človek renesancie, výborný humorista, nezmieriteľný odporca myšlienkovej zaostalosti. Jeho predstavivosť dokázala vymýšľať scény a príhody s úžasnou dávkou fantázie. Bez milosti odhaľoval zlo, ľudskú hlúposť, záľudnosť, lož, nepoctivosť. Proti asketizmu stavia prírodu, mocnú večnú darkyňu života.


44/2008[upraviť kód]

Sarah Kane (* 3. február 1971, Essex – † 20. február 1999, samovražda v Londýnskej nemocnici) bola anglická dramatička, jedna z predstaviteľov súčasnej britskej drámy.

Už počas strednej školy prejavovala veľký záujem o divadlo. Ako študentka hrala a režírovala školské predstavenia Čechova a Shakespeara. Neraz chodievala aj poza školu, aby sa mohla zúčastňovať skúšok ako asistentka réžie v divadle Soho Polytechnic. Po ukončení strednej školy sa rozhodla pre štúdium drámy a herectva na univerzite v Bristole. Sarah bola talentovanou herečkou a režisérkou, i keď postupne strácala nadšenie pre svoje budúce povolanie a rozhodla sa, že bude radšej písať.

Vo svojej tvorbe sa nechala ovplyvniť dielami Becketta, Pintera, Pottera, Büchnera, Bonda alebo Barkera. V jej hrách sa však nachádzajú aj riadky požičané z Biblie, ako aj zo skladieb skupín ako Joy Division, The Pixies alebo Polly Jean Harvey.

Jej prvým dielom bola krátka séria troch monológov pod názvom Chorí (Sick), ktorá bola predstavená publiku v jednej edinburgskej krčme. Po promócii v Bristole odišla do Birminghamu, kde si spravila doktorát na naliehanie jej matky.


45/2008[upraviť kód]

Ján Hollý (* 24. marec 1785, Borský Mikuláš – † 14. apríl 1849, Dobrá Voda; pochovaný na Dobrej Vode) bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ.

Život a tvorba[upraviť kód]

Detstvo na Záhorí a v Bratislave[upraviť kód]

Rodičmi Ján Hollého boli chudobní manželia-roľníci Vavrinec (Laurentius Holi, 1755 – 1830) a Alžbeta, rod. Blečáková (Elisabeth Blecsak, Blecsacska, 1757 – 1814), obaja z Borského Mikuláša. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi (1777 – 1845) a skoro zosnulej Maríne (1780 – 1783). Po ňom sa roku 1788 narodil ešte Jozef. Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Potom vychodil druhú a tretiu triedu gramatickej školy v Skalici (1797 – 1799) a nakoniec navštevoval v Bratislave dva roky trvajúce humanitné triedy (1799 – 1802).

Trnavské štúdiá[upraviť kód]

V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802 – 1804, následne teológiu v rokoch 1804 – 1808 v mariánskom seminári. Tu bol pod vplyvom literárne a publikačne činných vzdelancov, čo mu okrem znalostí a vytríbenia literárneho talentu prinieslo aj posilnenie národného povedomia. Z nich najväčšiu stopu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Jur Palkovič (nar. 1763), ktorý sa neskôr stal jeho mecénom.

V čase svojich štúdií sa Hollý už venoval aj tvorbe (a aj anonymnej publikácii) básní. Spočiatku ich písal po latinsky, k rozhodnutiu používať (bernolákovskú) slovenčinu dospel dakedy medzi rokmi 1805 – 1807. (V roku 1805 sa dostal otázke výberu jazyka do polemiky s Jurajom Fándlym. O tom, či sa s ním stretol osobne, sú však pochybnosti.) Zaoberal sa aj teoretickými otázkami poézie. Jeho programovou básňou k tvorbe s rodným jazykom je Podzbudzání Nemnislava.


46/2008[upraviť kód]

Romain Rolland (* 29. január 1866 Clamecy, Nièvre – † 30. december 1944 Vézelay) bol francúzsky prozaik, dramatik, hudobný a literárny kritik.

Romain Rolland sa narodil v roku 1866 v burgundskom mestečku Clamecy v rodine notára. Keďže už v útlom veku prejavoval veľké nadanie, rozhodla sa v roku 1880 jeho rodina presťahovať sa do Paríža, aby mohol získať čo najlepšie vzdelanie. Tu vyštudoval v rokoch 1886 – 1889 históriu na elitnej škole Ecole Normale Supérieure a potom pokračoval v štúdiu dva roky v Ríme, kde začal svoju literárnu činnosť. V rokoch 1893 – 1912 bol profesorom dejín na Ecole Normale a prednášal dejiny hudby na Sorbone. Súčasne bol hudobným kritikom a písal hudobné kompozície. Od roku 1912 sa venoval výhradne umeleckej činnosti.

V roku 1904 začal Rolland pracovať na svojom kľúčovom diele, románe Ján Kryštof, ktorý vyšiel v roku 1914 a za ktorý bol v roku 1915 ocenený Nobelovou cenou. Finančnú čiastku spojenú s cenou však Rolland z väčšej časti venoval na zmiernenie útrap ľudí postihnutých prvou svetovou vojnou. Svoje humanistické a pacifistické názory Rolland prejavoval prácou v novovzniknutom Červenom kríži a ovplyvňovaním verejnej mienky početnými esejami z oblasti politiky, filozofie, divadla a hudby. Veľmi rýchlo sa tak dostal do kultúrneho povedomia Európy.

Dlhoročná práca na Janovi Kryštofovi Rollanda natoľko zväzovala, že po dokončení diela túžil napísať niečo menej rozsiahlejšie. Sám o tom píše „Je to reakcia proti desaťročiam nevoľnosti v brnení Jána Kryštofa, ktoré síce bolo robené ma moju mieru, ale nakoniec mi bolo príliš tesné. Cítil som neprekonateľnú túžbu po voľnej galskej veselosti, až bezohľadnosti.“ Výsledkom tejto túžby bol román Colas Bruegnon z roku 1919, ktorý u nás zdomácnel pod názvom Dobrý človek ešte žije.


47/2008[upraviť kód]

Abraham „Bram“ Stoker (* 8. november 1847, Dublin – † 20. apríl 1912, Londýn) bol írsky spisovateľ, jeden z popredných predstaviteľov hororovej literatúry. Jeho najznámejším dielom je román Dracula.

Bram Stoker sa narodil v dublinskom Clontarfe ako tretí zo siedmich detí Charlotty a Abrahama Stokerových. Takmer do svojich ôsmich rokoch ho neidentifikovaná choroba držala na lôžku a bránila mu ako chodiť, tak napr. aj iba stáť. Údajne mu matka v tejto dobe rozprávala ľudové príbehy a keltské mýty. Táto choroba a bezmocnosť boli traumatizujúcou skúsenosťou poznateľnou v jeho dielach – napríklad ako dlhotrvajúci spánok a vzkriesenie z mŕtvych v Draculovi. Lekári nepovažovali za zázrak len jeho chorobu, ale tiež jeho uzdravenie. Po ňom začal žiť normálnym životom a dokonca sa stal atlétom a futbalovou hviezdou na miestnej Dublinskej univerzite, kde študoval históriu, literatúru a fyziku na Trinity College. Bol prezidentom tunajšej filozofickej spoločnosti a auditorom spoločnosti historickej.

Napriek tomu sa už od mladosti chcel stať spisovateľom, nakoniec nastúpil na úradnícke miesto na Dublinskom hrade. Táto kariéra ho však nijako neuspokojovala a tak začal tiež pracovať ako novinár a divadelný kritik. Jeho záujem o divadlo viedol k dlhoročnému priateľstvu s hercom Henrym Irvingom. V tejto dobe tiež napísal svoje prvé dielo: Duties of Clerks of Petty Sessions in Ireland: Collected Works of Bram Stoker, vydané však až v roku 1879. Publikoval svoje prvé poviedky The Crystal Cup (1872), The Chain of Destiny (1875) a The Spectre of Doom (1880).


48/2008[upraviť kód]

Stanislav Háber (* 24. august 1966, Brezno, Slovensko) je slovenský prozaik, básnik a publicista.

Životopis[upraviť kód]

V roku 1980 – 1984 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1984 – 1985 na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach odbor pilot – nadzvuk, no po autohavárii bol vyradený z pilotného výcviku, 1987 – 1993 žurnalistiku na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde 1993 promoval na katedre žurnalistiky. V rokoch 1986 – 1987 bol vojak z povolania v Prešove, od roku 1987 pracoval ako redaktor podnikových novín v Košiciach, v Prešove, v rokoch 1987 – 1991 Hlavnej redakcie Televíznych novín Čs. televízie a od roku 1991 bol redaktorom viacerých periodík (Zmena, Smena, Hospodárske noviny a i.) a TASR. V rokoch 1994 – 1995 bol riaditeľom odboru verejnej mienky a hovorcom HZDS, v rokoch 1995 – 1996 hovorcom Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, redaktorom Literárneho týždenníka, v roku 1997 pracoval ako zástupca šéfredaktora týždenníka Extra, od roku 1997 bol redaktorom denníka Slovenská republika a od roku 1999 Nový deň v Bratislave. V časoch zamestnania v STV moderoval spravodajské relácie a priame prenosy, neskôr (v roku 1997) reláciu Silná káva a v roku 2007 duchovnú reláciu Sféry dôverné.

Tvorba[upraviť kód]

Ako prozaik debutoval románom z vojenského prostredia Sme samý lepší chlap, v ktorom sa zaoberal otázkami etiky a na pozadí totalitného režimu spochybnil zmysel existencie armády. Je tiež autorom noviel Paľko Hrchov, ktorej ústredná novela bola publikovaná a preložená do francúzštiny, a románu s filozofickým až mystickým charakterom s ústrednou myšlienkou hľadania slobodnej vôle a konania jednotlivca Najvyšší a najnižší, ktorý odborná recenzistika (prof. Andrej Červeňák – pozri www.haber.exil.sk) prirovnala k tvorbe Thomasa Manna, či Dostojevského.


49/2008[upraviť kód]

Victor Marie Hugo (* 26. február 1802, Besançon – † 22. máj 1885, Paríž) bol francúzsky básnik, prozaik, dramatik, románopisec, politik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho romantizmu.

V roku 1837 bol vymenovaný za dôstojníka Čestnej légie. Roku 1845 vstúpil do politiky a bol vymenovaný za paira, v pairovskej komore sa vyslovoval za návrat Ľudovíta Bonaparta, po zrušení pairstva (1848) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) – sedel vpravo. Naľavo sa posadil až v októbri 1849. Od tej doby vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zastánca liberálneho socializmu. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate (2. december 1851) do exilu a usadil sa v Bruseli, potom na ostrovoch Jersey a Guernsey. Do Paríža sa vrátil až v roku 1870. Roku 1871 bol zvolený do bordeauxského Zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku 1875 sa stal senátorským delegátom a onedlho na to senátorom. Roku 1881 bol znova zvolený ako senátorský delegát a roku 1882 sa opäť stal senátorom.

Mladosť a vplyv prostredia[upraviť kód]

Victor-Marie Hugo bol tretím a posledným synom Josepha Léopolda Sigisberta Huga (1773 – 1828) a Sophie Trébuchetovej (1772 – 1821). Jeho bratia sa volali Abel Joseph Hugo (1798 – 1855) a Eugène Hugo (1800 – 1837). Victor sa narodil v roku 1802 v meste Besançon (región Franche-Comté) a väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku. Počas vlády Napoleona III. bol však nútený odísť do exilu – v roku 1851 žil krátko v Bruseli, v období od 1852 do 1855 na ostrove Jersey a v rokoch 1855 – 1870 a 1872 – 1873 na ostrove Guernsey. V roku 1859 bola vyhlásená všeobecná amnestia – odvtedy bol exil Hugovou vlastnou voľbou a výrazom protestu proti francúzskej vláde.


50/2008[upraviť kód]

Rudolf Jašík (* 2. december 1919, Turzovka – † 30. júl 1960, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik a publicista.

Životopis[upraviť kód]

Narodil sa v rodine kysuckého mäsiara, ktorý sa v roku 1924 vybral do Kanady za prácou. Vychovávala ho stará mama. Vzdelanie začal získavať na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Nakoľko doma nebolo dosť peňazí, odišiel v roku 1935 vyučiť sa do Baťových závodov v Zlíne. Po štúdiu pokračoval vo vzdelávaní popri zamestnaní na obchodnej škole. Po nezhodách ho v roku 1938 prepustili zo zamestnania a tiež vylúčili zo školy. Vrátil sa na Kysuce a žil v Turzovke.

Za ilegálne šírenie letákov ho v roku 1939 uväznili na 5 mesiacov. Po prepustení narukoval k delostreleckému pluku v Ružomberku a aktívne bojoval na ukrajinskom fronte, kde ho odsúdili za sabotáž, dostal však amnestiu. Pokúsil sa o prechod k sovietskemu vojsku (do sovietskeho zajatia), no napokon sa chorý vrátil a čoskoro na to ho odvelili na Kaukaz. Za protivojnové a protifašistické názory ho degradovali a odsúdili do vojenského väzenia, až bol v roku 1944 prepustený z armády a pridal sa k partizánom. Po vojne pracoval v Baťovanoch (dnešné Partizánske) v závodnom časopise Slobodná práca.

Angažoval sa tiež politicky, stal sa členom KSČ, neskôr bol členom národného výboru a tajomníkom výboru Národnej fronty v Partizánskom. Spolupracoval tiež s denníkom Pravda a redigoval Hlas nitrianskeho kraja. V rokoch 1949 – 1952 bol v Baťových závodoch vedúcim kultúrno-propagačného oddelenia a v rokoch 1952 – 1955 pracoval na krajskom národnom výbore v Nitre ako inšpektor pre múzeá a pamiatky, od roku 1955 bol predsedom Krajského výboru zväzu zamestnancov štátnych orgánov v Nitre. Zomrel veľmi nečakane vo veku 41 rokov po operácii žalúdka. Pochovaný je v Partizánskom.


51/2008[upraviť kód]

Cyril Collard (* 19. december 1957, Paríž – † 5. marec 1993, Paríž) bol francúzsky spisovateľ, režisér, herec a hudobník. Je známy stvárnením bisexuality a HIV vo svojom diele, najmä v semiautografickej knihe a filme Noci šeliem. Collard, sám otvorene bisexuálny, bol jedným z prvým francúzskych umelcov, ktorý otvorene hovoril o svojom HIV-pozitívnom stave.

Biografia[upraviť kód]

Collard sa narodil do rodiny liberálnych rodičov v Paríži. Navštevoval katolícku školu vo Versailles a neskôr na univerzite v Lille študoval hudbu a fyziku. Štúdiá nedokončil, keďže sa rozhodol pre kariéru vo filme. V roku 1980 pracoval ako asistent réžie na dráme Loulou režiséra Maurice Pialata v hlavných úlohách s Isabelle Huppert a Gérardom Depardieu. Neskôr Collard a Pialat spolupracovali na šiestich hudobných videách a niekoľkých televíznych filmoch. V roku 1981 Collard pracoval ako asistent réžie pre Reného Alliu L'heure exquise, dokumente o Marseille dvadsiatych rokov. Dva roky nato Collard opäť spolupracoval s Pialatom, jeho filme À nos amours o 15-ročnej Sandrine, ktorá sa baví sexuálnymi vzťahmi s mnohými mužmi, stvárnil jednu z vedľajších postáv.

Ako režisér Collard debutoval v roku 1982 35-minútovým krátkym filmom Grand Huit, pre ktorý tiež napísal scenár. V roku 1986 natočil ďalší krátky film, Alger la blanche, za ktorý bol v roku 1987 nominovaný na Césara a ktorý získal ocenenie francúzskeho syndikátu filmových kritikov ako najlepší krátky film roku 1987.

V roku 1986 Collard účinkoval v televíznej dráme Mariage blanc a po návrate z Maroka do Paríža toho istého roku zisťuje, že je HIV-pozitívny. O rok neskôr vydáva prvý autobiograficky ladený román Condamné amour. V roku 1989 vychádza jeho druhá kniha, Les Nuits fauves – Noci šeliem. Collard v tomto románe pojednáva o silne tabuizovaných témach: promiskuitne žijúci protagonista Jean je konfrontovaný svojou HIV-pozitivitou, ako následkom výjazdov do prostredia parížskych homosexuálov. Snaží sa však svoj stav zatajiť pred 17-ročnou priateľkou Laurou a homosexuálnym priateľom Samym.


52/2008[upraviť kód]

Hugolín Gavlovič (vlastným menom Martin Gavlovič) (* 11. november 1712 Czarny Dunajec, Poľsko – † 4. jún 1787 Horovce) bol slovenský kňaz a spisovateľ. Svojou tvorbou sa radí do obdobia barokovej literatúry.

Životopis[upraviť kód]

Hoci sa narodil v Poľsku a zrejme mal i poľské korene, od útleho detstva žil na Slovensku. Vzdelanie získal v školách v Trstenej a v Žiline, a po dokončení štúdií vstúpil v roku 1733 do františkánskej rehole, kde ho priťahoval mravný ideál dobrovoľnej chudoby a pomoci slabším. V tomto období si aj zmenil občianske meno Martin na rehoľné Hugolín. V roku 1738 ho vysvätili za kňaza, potom pôsobil ako kazateľ v Žiline, Pruskom a v Horoviciach. Keď ochorel na pľúca, chodil sa liečiť do hôr na salaše, kde vznikol i námet pre dielo. Aj keď bola jeho tvorba rozmanitá a početná, mnoho jeho diel nebolo vydaných tlačou, ale ostalo v rukopisnej forme, pričom veľa rukopisov sa stratilo. Svojou tvorbou dokázal potenciál slovenského jazyka v jeho pred spisovnej forme.

Valaská škola mravúv stodola[upraviť kód]

Patrí do didakticko-reflexívnej poézie. Chcel ňou poslúžiť ľuďom namiesto priameho kázania, v čom mu bránilo zdravie. Mala „vyškoliť“ čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Zaoberal sa veľkým množstvom rozličných problémov, súvisiacich so vzťahom jednotlivca k Bohu, blížnym a k spoločnosti – v týchto tematických okruhoch majú rady a ponaučenia viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu. Oslovuje všetkých ľudí bez ohľadu na rozdiely v majetku a spoločenskom postavení.