Portál:Politika/Odporúčané články
2005 – 2006 – 2007 – 2008 – 2009 – 2016 – Univerzálne
Obsah[upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53
1[upraviť zdroj]
.jpg)
JUDr. Ján Čarnogurský (* 1. január 1944, Bratislava, Slovensko) je bývalý slovenský politik a v súčasnosti právnik.
Vyštudoval právo na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorát práv získal v roku 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 1970 – 1981 pracoval ako advokát v Bratislave a v tomto povolaní sa stal známym ako zástupca náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Česko-Slovenska. V roku 1981 ho vylúčili z advokácie. Dôvodom bola obhajoba v politickom procese. Začal pracovať ako šofér, neskôr bol podnikovým právnikom. V roku 1987 úplne stratil zamestnanie. Pokračoval v poskytovaní právnych konzultácií náboženským a opozičným politickým aktivistom a v roku 1988 začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy.
V auguste 1989 bol zatknutý a obvinený z rozvracania republiky práve pre vydávanie Bratislavských listov a prípravu spomienky na ľudí, ktorých v roku 1968 v Bratislave a na iných miestach Slovenska zastrelili vojská Varšavskej zmluvy. Z väzenia ho prepustili v novembri 1989 v období nežnej revolúcie. Od 10. decembra 1989 do 6. apríla 1990 bol prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia. Od 6. apríla 1990 do 27. júna 1990 bol podpredsedom vlády ČSFR. Od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991 na Slovensku zastával funkciu prvého podpredsedu vlády SR, predsedu Rady vlády SR pre informačnú politiku a masmédiá, predsedu Rady vlády SR pre národnosti a etnické skupiny. Predsedom vlády SR bol od apríla 1991 do júna 1992. Bol zakladateľom a dlhoročným predsedom Kresťanskodemokratického hnutia.
2[upraviť zdroj]
Dr. h. c. Ing. Rudolf Schuster, PhD. (* 4. január 1934, Medzev) je slovenský politik, prozaik, dramatik, scenárista a bývalý prezident Slovenskej republiky.
Narodil sa v Medzeve, centre Dolnospišských Karpatských Nemcov. V Košiciach vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú. V rokoch 1954 – 1959 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde študoval odbor inžinierske staviteľstvo. Neskôr pokračoval vo vzdelávaní vedeckou ašpirantúrou z odboru ekológie na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, kde získal v roku 1984 titul CSc. Od roku 1960 pracoval ako projektant v Krajskom poľnohospodárskom projektovom ústave v Bratislave, v rokoch 1960 – 1962 bol asistentom v Slovenskej akadémii vied, v rokoch 1962 – 1970 pracoval vo Východoslovenských železiarniach v Košiciach ako referent, v rokoch 1971 – 1974 bol vedúcim sekretariátu a technickým asistentom podnikového riaditeľa vo Východoslovenských železiarniach.
V rokoch 1964 až 1990 bol členom Komunistickej strany Slovenska. V roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia. V priamych voľbách v dňoch 15. a 29. mája 1999 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurácia prebehla 15. júna 1999.
3[upraviť zdroj]
Ing. Richard Sulík (* 12. január 1968 Bratislava, Slovensko) je slovenský ekonóm a politik.
V dvanástich rokoch emigroval spolu s rodičmi do Západného Nemecka, kde študoval fyziku a neskôr ekonómiu na mníchovskej univerzite Ludwig Maximilian Universität. V roku 1991 sa vrátil na Slovensko, kde založil firmu FaxCOPY a riadil ju 10 rokov. Od roku 2004 dva roky viedol spoločnosť Odvoz a likvidácia odpadu, a.s., ktorá je vo vlastníctve mesta Bratislava a je zodpovedná za odvoz, spracovanie a likvidáciu odpadu v meste. Pôsobil ako poradca ministrov financií Ivana Mikloša (2002 – 2003) a Jána Počiatka (2006 – 2007).
V roku 2009 založil pravicovo-liberálnu politickú stranu Sloboda a Solidarita a odvtedy je jej jediným predsedom. Po úspechu strany v parlamentných voľbách 2010 vytvorila SaS |koaličnú vládu pod vedením Ivety Radičovej a Richard Sulík bol zvolený za predsedu Národnej rady. Z tejto funkcie bol odvolaný 13. októbra 2011, potom ako poslanci jeho strany odmietli podporiť vládny návrh slovenskej účasti na tzv. Eurovale, ktorý bol spojený s hlasovaním o dôvere vláde.
Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 bol zvolený za poslanca Európskeho parlametu.
4[upraviť zdroj]
Donald John Trump (* 14. jún 1946, Queens, New York, New York, USA) je americký obchodný magnát, televízna osobnosť, autor a od 20. januára 2017 je 45. prezident Spojených štátov za republikánsku stranu. Je predsedom a generálnym riaditeľom Trump Organization, ktorá podniká v oblasti nehnuteľností. Trump je tiež zakladateľom spoločnosti Trump Entertainment Resorts, ktorá prevádzkuje mnoho kasín a hotelov po celom svete. Podľa zoznamu Forbes 400 bol Donald Trump v roku 2008 134. najbohatší človek v USA. Vďaka svojej reality show, The Apprentice (Učeň), na americkom televíznom kanáli, NBC sa stal Trump ešte slávnejším. Tento televízny program viedol od roku 2004 do roku 2015.
V júni 2015 oznámil svoju kandidatúru na post prezidenta USA za Republikánsku stranu. Formálne nomináciu do všeobecných volieb, ktoré sa konali 8. novembra 2016, získal na zjazde Republikánskej strany, ktorý sa uskutočnil 18. až 21. júla 2016 v Clevelande. V prezidentských voľbách 8. novembra porazil demokratickú kandidátku Hillary Clintonovú.
5[upraviť zdroj]
Woodrow Wilson (* 28. december 1856, Staunton, Virgínia, USA – † 3. február 1924, Washington D.C., USA) bol 28. prezidentom Spojených štátov.
Narodil sa vo Virgínii v rodine popredného presbyteriánskeho pastora, ktorý sa angažoval v občianskej vojne na strane Konfederácie. V rodine panovala prísna disciplína. Tú, rovnako ako pevnú náboženskú vieru, si Wilson odniesol i do ďalšieho života. Študoval na niekoľkých školách politológiu, dejiny USA a právo. Krátko sa živil advokátskou praxou, než pokračoval v postgraduálnom štúdiu politológie. V roku 1885 vydal svoju najznámejšiu knihu „Vláda Kongresu“, v ktorej obhajoval prezidentovu právomoc koordinovať prácu kongresu. V tom istom roku sa oženil s Ellen Axonovou, neskôr sa im narodili spolu tri dcéry.
Wilson, pre ktorého bola poctivosť absolútnym zákonom, vzbudzoval mnohé nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť. Preto keď demokratická strana hľadala kandidáta na úrad guvernéra New Jersey, rektor Princeton University bol i napriek svojej nulovej praktickej politickej skúsenosti jednoznačne zvolený za najvhodnejšieho kandidáta. Vzhľadom na svoju praktickú neskúsenosť v práci pre štátnu inštitúciu sa spočiatku spoliehal hlavne na zbor lojálnych poradcov. Hlavne na Eduarda Housa, dorovnával Wilsonov nedostatok taktu a pomáhal mu od jeho nástupu do úradu guvernéra až do konca druhého prezidentského obdobia.
6[upraviť zdroj]
Ing. Mikuláš Dzurinda, CSc. (* 4. február 1955, Spišský Štvrtok, Slovensko) je slovenský politik, bývalý predseda vlády Slovenskej republiky po voľbách v rokoch 1998 a 2002. V decembri 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre európske štúdiá, think tanku Európskej ľudovej strany.
Do slovenskej politiky vstúpil ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia, konzervatívnej politickej strany založenej na Slovensku v roku 1990. Od roku 1993 až do formálneho vystúpenia z KDH a vstupu do SDK v roku 1998 bol podpredsedom KDH pre ekonomiku. Na sneme KDH v novembri 1996 neúspešne kandidoval na post predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému. Pred parlamentnými voľbami v roku 1998 sa 3. júla 1997 päť opozičných politických strán dohodlo na vytvorení spoločnej koaličnej kandidátky pod názvom Slovenská demokratická koalícia. Tvorili ju Demokratická únia, Kresťanskodemokratické hnutie, Demokratická strana, Sociálnodemokratická strana Slovenska a Strana zelených na Slovensku. Ako reakcia na zmenu volebného zákona sa SDK formálne pretransformovala z koalície na politickú stranu s exkluzívnym členstvom – členmi sa stalo 150 kandidátov do volieb. Tí zároveň museli vystúpiť zo svojich materských politických strán. Materské politické strany tak formálne prišli o svoje politické špičky, hoci v tom čase sa hovorilo iba o dočasnom kroku. Mikuláš Dzurinda sa stal hovorcom SDK v čase, keď fungovala ešte ako koalícia. Po transformovaní SDK na politickú stranu sa na jej ustanovujúcom kongrese 4. júla 1998 v Trnave stal jej predsedom a volebným lídrom.
7[upraviť zdroj]
Ronald Wilson Reagan (* 6. február 1911 – † 5. jún 2004) bol 40. prezident (od roku 1981 do 1989) Spojených štátov a 33. guvernér (od 1967 do 1975) štátu Kalifornie. Predtým, ako vstúpil do politiky, bol Reagan rozhlasový moderátor, herec a vedúci Odborového zväzu hercov v USA.
Jeho prezidentstvo je často vnímané ako počiatok politickej dominancie Republikánskej strany a amerického konzervativizmu v Spojených štátoch. Pre jeho prezidentstvo je charakteristická nová ekonomická politika a konfrontačná zahraničná politika voči Sovietskemu zväzu a komunistickému hnutiu po celom svete.
Reagan porazil v prezidentských voľbách zdrvujúcim pomerom úradujúceho prezidenta Jimmyho Cartera. Reagan získal 489 hlasov voliteľov, zatiaľčo Carter len 49. Reagan sa stal vo veku 69 rokov najstarším prezidentom zvoleným do úradu. Bol prvým republikánom, ktorý od roku 1888 dokázal poraziť úradujúceho demokratického prezidenta a prvým kandidátom, ktorý dokázal od roku 1932 poraziť úradujúceho prezidenta, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. V roku 1984 sa v prezidentských voľbách stretol s demokratickým kandidátom Walterom Mondalom, ktorého porazil vo všetkých štátoch okrem Minnesoty a získal cez 60 percent všetkých hlasov.
V roku 2004 zomrel vo svojom dome v Bel-Air v Kalifornii vo veku 93 rokov na následky Alzheimerovej choroby, ktorou trpel niekoľko rokov.
8[upraviť zdroj]
Februárový prevrat je názov komunistického prevratu v Česko-Slovensku, ktorý sa uskutočnil medzi 17. februárom a 25. februárom 1948. Dnes je (nekomunistami) vnímaný ako prechod od demokracie k totalite, pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku, začiatok útlaku obyvateľstva a ekonomického úpadku. V období socializmu bol 25. február oslavovaný ako významný deň Česko-Slovenska.
Komunisti sa dlhodobo, už počas druhej svetovej vojny, pripravovali na prevzatie moci v štáte. Úzko spolupracovali so stalinským Sovietskym zväzom, snažili sa narušovať činnosť ostatných politických strán po roku 1945 združených v tzv. Národnom fronte. V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 získali komunisti v Čechách viacej ako 40% hlasov. Na Slovensku triumfovala Demokratická strana (DS) so 62% hlasov, čo však predstavovalo len 14% v celoštátnom meradle. Komunisti s hlasmi sociálnych demokratov dosiahli pohodlnú väčšinu v parlamente a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska Klement Gottwald stal predsedom vlády. Komunisti využívali roztrieštenosť vtedajších demokratických politických strán, povojnový radikalizmus a "mníchovské sklamanie" a nerozhodnosť chorého prezidenta Edvarda Beneša.
9[upraviť zdroj]
.jpg)
Michail Sergejevič Gorbačov (rus. Михаил Сергеевич Горбачёв) (* 2. marec 1931, Privoľnoje, Stavropoľský kraj, Rusko), je bývalý sovietsky komunistický politik. Stál na čele Sovietskeho zväzu od roku 1985 až do jeho zániku v roku 1991. Pod jeho vedením sa začala reformná politika prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť). Zaslúžil sa o zmiernenie napätia vo svete, skončenie studenej vojny a rozpad sovietskeho bloku. V roku 1990 získal Nobelovu cenu za mier.
Michail Gorbačov sa narodil v roľníckej rodine v dedine Privoľnoje blízko Stavropolu. V mladosti študoval a pracoval na traktorovej stanici. Neskôr mu vďaka vynikajúcim pracovným výsledkom bolo umožnené študovať na vysokej škole. Študoval právo na Lomonosovej univerzite v Moskve, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Raisou. Oženil sa s ňou v septembri 1953 a po Michailovej promócii v roku 1955 sa presťahovali naspäť do Stavropoľského regiónu v južnom Rusku. Gorbačov vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) v roku 1952 ako 21 ročný. V roku 1966 diaľkovo vyštudoval Poľnohospodársky inštitút. Jeho kariéra začala veľmi prudko stúpať. Už v roku 1970 sa stal prvým námestníkom pre poľnohospodárstvo a v nasledujúcom roku sa stal členom Ústredného výboru KSSZ. V roku 1972 viedol sovietsku delegáciu do Belgicka. V roku 1974 sa stal poslancom Najvyššieho sovietu a predsedom Komisie pre záležitosti mládeže. 27. novembra 1979 bol zvolený za kandidáta a 21. októbra 1980 za riadneho člena Prezídia Najvyššieho sovietu.
10[upraviť zdroj]
Josif Vissarionovič Stalin (rus. 
Иосиф Виссарионович Сталин, vlastným menom po gruz. იოსებ ჯუღაშვილი – Josif Džugašvili; * 18. december 1878, Gori, Gruzínsko – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve, Rusko) bol sovietsky diktátor, stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, vodca Sovietskeho zväzu v rokoch 1924 – 1953.
Po boľševickej Októbrovej revolúcii v roku 1917 bol ľudový komisár pre národnosti (do 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny bol členom Rady robotníckej a roľníckej obrany. V roku 1922 bol zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany, po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory).
Stalin na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov rozpútal v krajine teror. Jeho plánom bola kolektivizácia poľnohospodárstva, čo bolo dosiahnuté obrovskou brutalitou. Vidiek mal byť zlomený a zotročený. Roľníci boli vyvražďovaní a odosielaní na Sibír do pracovných táborov. Pridala sa aj ďalšia metóda – umelo vyvolaný hladomor. Podľa Stalinovho vlastného priznania Churchillovi počet obetí kolektivizácie bol desať miliónov.
Od mája 1941 bol predseda Rady ľudových komisárov Sovietskeho zväzu, počas 2. svetovej vojny stál na čele Štátneho výboru obrany. Ako hlava sovietskej vlády sa zúčastnil zasadaní najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície. Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu Sovietskeho zväzu v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval sovietsky blok úplne politicky závislý od Sovietskeho zväzu. Ku koncu jeho vlády sa Sovietsky zväz zásluhou nukleárnych zbraní a raketovej techniky stal svetovou superveľmocou.
11[upraviť zdroj]
Prvá slovenská republika alebo tzv. slovenský štát, oficiálne Slovenská republika, bol štátny útvar v časti územia dnešného Slovenska v rokoch 1939 – 1945. Bol to prvý samostatný štát Slovákov v moderných dejinách.
Oficiálny názov od prijatia podľa ústavy 21. júla 1939 znel Slovenská republika, dovtedy sa štát polooficiálne označoval ako slovenský štát (najprv malým s, potom s veľkým S). V socialistickom Česko-Slovensku sa prevažne používal názov slovenský štát ale napríklad Encyklopédia Slovenska, či Dejiny Slovenského národného povstania 1944 vydané Slovenskou akadémiou vied štát uvádzali pod názvom „Slovenská republika“. Prívlastok „prvá“ sa používa na odlíšenie od súčasnej (druhej) Slovenskej republiky. Vznikla na území dnešného Slovenska (bez oblastí, ktoré patrili po prvej viedenskej arbitráži Maďarsku a spočiatku aj bez drobných území pripojených k Poľsku) dňa 14. marca 1939 po predchádzajúcom Hitlerovom rozhovore (dohode resp. pohrození) s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským dňa 13. marca 1939 v Berlíne. Dovedna nový štát medzinárodne uznalo 27 štátov, medzi nimi aj Sovietsky zväz.
12[upraviť zdroj]
Bernard Law Montgomery, 1. vikomt z El Alamejnu (zvaný tiež Monty) (* 17. november 1887 – † 24. marec 1976) bol britský dôstojník, jeden z najvýznamnejších britských veliteľov druhej svetovej vojny. Veliteľ pozemných operácii počas vylodenia v Normandii.
Bernard Montgomery sa narodil v Kenningtone na juhu Londýna, ako štvrté z deviatich detí anglicko-írskemu Anglikánskemu kňazovi Henrymu Montgomerymu. Jeho rodina pochádzala zo severného Írska, a sám Montgomery sa považoval za Íra. V roku 1889 sa celá rodina presťahovala za otcom, ktorý sa stal biskupom v Tasmánii. Bernard svoje detstvo označil za nešťastné, iste i pre to, že so svojimi rodičmi nevychádzal a bol akousi čiernou ovcou rodiny. Roku 1901 sa Montgomeryovci vrátili späť do Londýna. Bernard tam najprv navštevoval prominentnú súkromnú chlapčenskú školu St. Paul's, neskôr prešiel na Kráľovskú vojenskú akadémiu v Sandhurste. Stadiaľ však bol takmer vylúčený, po tom čo v šarvátke zapálil svojho spolužiaka. Po ukončení školy vstúpil roku 1908 do Kráľovského Warwickshireského pluku.
13[upraviť zdroj]
Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok, bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola zavŕšením aktivít tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.
Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, vyjadrila však aj požiadavku za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983.
14[upraviť zdroj]
Svätý Ján Pavol II. (* 18. máj 1920, Wadowice, Poľsko – † 2. apríl 2005, Vatikán) bol poľský rímskokatolícky kňaz a 264. rímsky pápež (v období 1978 – 2005), prvý netaliansky pápež od roku 1522 a najmladší od roku 1846.
Bol teológ, intelektuál, básnik, dramatik, profesionálny filozof vyškolený vo fenomenologickej tradícii, ktorá sa snažila pokresťančiť existencializmus; na druhej strane zbožný človek milujúci kultúru ľudového katolicizmu, kostoly, zázraky, púte, svätých, ruženec a Matku Božiu. Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo veľké množstvá ľudí (niektoré stretnutia boli vôbec najmasovejšie v histórii). Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Ľudia sa na neho pozerali ako na most zbližujúci rôzne národy a náboženstvá, na čo sa počas svojho pontifikátu najviac sústredil.
Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí. Či to bolo viac ako všetci jeho predchodcovia dohromady, ako sa to niekedy prezentuje, je ťažké dokázať, pretože zoznamy skorších kanonizácií sú neúplné, chýbajú alebo sú nepresné. 14. marca 2004 dĺžkou svojho pontifikátu predstihol pontifikát pápeža Leva XIII. a jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii (po Piovi IX. a sv. Petrovi). Dĺžka jeho služby ešte viac kontrastuje s dĺžkou pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla I., ktorý náhle zomrel po 33 dňoch po nastúpení na čelo Katolíckej cirkvi. Na jeho pamiatku si jeho nástupca Karol Wojtyła zvolil meno Ján Pavol II.
15[upraviť zdroj]
Margaret Hilda Thatcherová, barónka Thatcherová (* 13. október 1925, Grantham, Spojené kráľovstvo – † 8. apríl 2013, Londýn, Spojené kráľovstvo) bola britská politička, predsedníčka britskej vlády a Konzervatívnej strany. Vďaka svojej nekompromisnosti a rozhodnosti získala prezývku „Železná lady“.
Do aktívnej politiky sa zapojila v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1959 bola zvolená do Dolnej snemovne ako poslankyňa za britskú Konzervatívnu stranu. Následne pôsobila v niekoľkých konzervatívnych vládach. V roku 1974 podrobila svoju stranu po prehratých voľbách kritike a bola následne zvolená za predsedníčku. V roku 1979 sa stala po predčasných voľbách premiérkou, ktorou zostala viac ako jedenásť rokov až do roku 1990. Po skončení politickej kariéry sa stala členkou Snemovne lordov, ale v posledných mesiacoch života sa už jej zasadnutia nezúčastnila.
Vo svojom pôsobení v čele britských vlád po dobu troch volebných období presadzovala konzervatívne hodnoty spojené s ekonomickým liberalizmom, politiku nízkych daní, obmedzovanie imigrácie a vplyvu odborov a tiež silnú a samostatnú zahraničnú politiku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorej výrazom bola najmä vojna o Falklandy v roku 1982.
16[upraviť zdroj]
Benedikt XVI., latinsky: Benedictus XVI, vlastným menom Joseph (Alois) Ratzinger (* 16. apríl 1927, Marktl am Inn, Bavorsko, Nemecko), je 265. pápežom katolíckej cirkvi a prvým nemeckým pápežom po 482 rokoch. Súčasne je aj biskupom mesta Rím. Pred svojím zvolením bol blízkym spolupracovníkom svojho predchodcu Jána Pavla II. Dlhú dobu (od roku 1981) zastával úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery (do r. 1908 nazývanej Posvätná Kongregácia Rímskej a univerzálnej inkvizície, Sväté offícium). Pápežom sa stal 19. apríla 2005.
Zvolený bol vo veku 78 rokov. Jeho voľba bola neobyčajne rýchla a presvedčivá. Zvolený bol už po štvrtom hlasovaní a to presvedčivou väčšinou 100 z celkového počtu 115 hlasov. Od pápeža Klementa XII. zvoleného v roku 1730 zasadol na pápežský stolec ako najstarší a je prvým nemeckým pápežom od Hadriána VI. (1522–1523). Hadrián VI. sa síce narodil na území dnešného Holandska, v tom čase však ešte časti Nemecka. Posledný predchádzajúci pápež pochádzajúci z dnešných hraníc Nemecka bol Viktor II., ktorý zomrel v roku 1057.
17[upraviť zdroj]
Konrad Adenauer (* 5. január 1876, Kolín nad Rýnom, Nemecko – † 19. apríl 1967, Bad Honnef, Nemecko) bol nemecký konzervatívny politik a štátnik. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších nemeckých politikov. Bol prvým povojnovým predsedom vlády Nemecka (1949 – 1963), zakladateľom a prvým predsedom CDU (1950 – 1966), ktorá má od svojho vzniku popredné miesto na politickej scéne Nemecka.
Jeho prvá významná funkcia bola funkcia primátora Kolína nad Rýnom, ktorú zastával v období 1917 – 1933 a krátko v roku 1945. Pod jeho vedením mesto ekonomicky prosperovalo a modernizovalo sa. Súčasne pôsobil ako prezident Pruskej štátnej rady (1921 – 1933). Po nástupe Hitlera k moci bol v roku 1933 zbavený všetkých funkcií a penzionovaný. Po vojne spoluzakladal Kresťanskodemokratickú úniu Nemecka (skr. CDU, nem. Christlich Demokratische Union) a v období 1949 – 1966 bol jej predsedom. Po rozdelení Nemecka bol v roku 1949 zvolený za prvého kancelára Nemeckej spolkovej republiky. Túto funkciu po troch ďalších úspešných voľbách zastával až do roku 1963. V období 1951 – 1955 zastával súčasne funkciu ministra zahraničných vecí. Jeho politickým cieľom bolo znovuzjednotenie Nemecka a začlenenie NSR do západných ekonomických a politických štruktúr. Za jeho vlády vstúpila krajina do NATO (1955), boli nadviazané diplomatické styky so Sovietskym zväzom (1955) a bola podpísaná nemecko-francúzska zmluva (1963). V 60. rokoch jeho politika strácala popularitu a nakoniec sa z politického života stiahol.
18[upraviť zdroj]
Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn, Rakúsko – † 30. apríl 1945, Berlín, Nemecko) bol nemecký politik narodený v Rakúsku, diktátor, člen a neskôr líder Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany, autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1927), ríšsky kancelár - najvyšší predstaviteľ vlády (30. január 1933 – 1934) a „vodca a ríšsky kancelár“ (2. august 1934 – 1945).
V Nemecku zriadil absolútnu diktatúru. Agresívnou politikou voči okolitým krajinám vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vraždenia obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, obzvlášť v Sovietskom zväze. Za nepriateľov Nemecka považoval nielen politických oponentov, ale aj rôzne skupiny obyvateľstva, najmä Židov, Slovanov, homosexuálov a iných. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka v priebehu vojny.
19[upraviť zdroj]
Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, Slovensko – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji, Slovensko) bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení Česko-slovenskej republiky. Štefánik bol podpredsedom Československej národnej rady, ministrom vojny v Dočasnej vláde česko-slovenskej a následne aj v novovzniknutej Česko-slovenskej republiky.
Dňa 23. apríla 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“. Na jeho počesť bolo pomenované štátne vyznamenanie Slovenskej republiky, Kríž Milana Rastislava Štefánika, ako aj medzinárodné letisko v Bratislave, akadémia ozbrojených síl SR a veľké množstvo ulíc, námestí, škôl atď.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (do roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav síce vyrastal v biednom prostredí, v čom sa život farárovho syna takmer nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, no na rozdiel od nich bol už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi – oduševnený slovenský národovec a vzdelanec Pavol Štefánik mal totiž doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil vychovávať svoje deti.
20[upraviť zdroj]
Európsky parlament je jedným z orgánov Európskej únie (EÚ). Poslanci Parlamentu sú volení priamou voľbou každých päť rokov. Prvé priame voľby do Európskeho parlamentu boli v júni 1979. Poslanci sú volení systémom pomerného zastúpenia v tajnej voľbe všetkými občanmi EÚ staršími ako 18 rokov. V Belgicku, Luxembursku a Grécku majú občania povinnosť voliť.
Parlament má (po rozšírení Európskej únie na 27 členov) 785 poslancov (pred rozšírením bolo 732). Vo volebnom období 2009 až 2014 klesol tento počet na 736 poslancov. Počet zástupcov z jednotlivých štátov je určený Zmluvou o Európskom spoločenstve (Maastrichtská zmluva). Maastrichtská zmluva taktiež určila, že každý občan členskej krajiny EÚ, ktorý žije v inej krajine EÚ, môže v tejto krajine taktiež voliť poslanca EP. Zmluva z Nice zvýšila maximálny počet poslancov na 732 a zmenila početné zastúpenie jednotlivých štátov, aby tak vytvorila miesto pre budúcich nových členov EÚ (Slovensko má 13 poslancov). Sídlom EP je Štrasburg, ale Parlament pracuje taktiež v Bruseli a Luxembursku.
21[upraviť zdroj]
Edvard Beneš (* 28. máj 1884, Kožlany – † 3. september 1948, Sezimovo Ústí) bol český politik a štátnik, druhý česko-slovenský prezident v rokoch 1935-1938 a 1945-1948 (1940-1945 bol prezidentom v exile), dlhoročný minister zahraničia, jeden rok predseda vlády. Bol jedným z vodcov odboja za vznik Česko-Slovenska počas prvej svetovej vojny, predstaviteľom odboja za obnovenie Česko-Slovenska počas druhej svetovej vojny, národným socialistom, ideológom čechoslovakizmu a autorom Benešových dekrétov.
Edvard Beneš sa narodil v Kožlanoch pri Plzni ako najmladší syn roľníka (10. dieťa). V mladosti študoval najprv na gymnáziu v Prahe-Vinohradoch (1896–1904; býval v dome rodiny Oličových, spriatelenej s jeho priateľkou a neskôr manželkou Hanou, po maturite na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Od roku 1904 študoval vo Francúzsku na Sorbonne a Slobodnej škole politických vied (Sciences Po), v roku 1907 v Berlíne. Štúdiá Edvard Beneš zakončil v roku 1908 v Dijone doktorátom práv, o rok neskôr potom v Prahe zložil rigorózne skúšky.
22[upraviť zdroj]
RNDr. František Mikloško (* 2. jún 1947, Nitra, Slovensko) je bývalý slovenský politik.
V roku 1971 ukončil štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1971 až 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV v oblasti numerickej matematiky. V rokoch 1983 – 89 pracoval ako robotník. Pred rokom 1989 bol disident, aktivista takzvanej Tajnej cirkvi. Patril k organizátorom tzv. Bratislavského Veľkého piatku, významnej pokojnej verejnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu v roku 1988, známej aj pod názvom Sviečková manifestácia.
František Mikloško sa v novembri 1989 stal členom Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu. V roku 1992 sa stal členom Kresťanskodemokratického hnutia. Od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady a Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu SNR. V slovenskom parlamente pôsobil ako jediný nepretržite od 1. marca 1990 až do júla 2010. V roku 2004 kandidoval v prezidentských voľbách a skončil na piatom mieste so ziskom 6,51% hlasov. Kandidoval aj v prezidentských voľbách v roku 2009. V prvom kole získal 5,42%, skončil na treťom mieste, do druhého kola sa nedostal.
23[upraviť zdroj]
Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944, ktoré po štyroch rokoch otvorilo západný front. Bolo jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny.
Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty. Operácia Overlord začala počas noci, keď v Normandii pristáli výsadkové oddiely. Zároveň spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky. Na ďalší deň ráno (6. júna), bol podniknutý spojený útok. Tento deň je označovaný aj ako Deň-D.
O myšlienke otvoriť druhý front v Európe sa uvažovalo okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jeho cieľom malo byť rozdelenie vojenských síl nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku.
24[upraviť zdroj]
Invázia v Zátoke svíň bola neúspešná invázia na Kubu v Bahía de Cochinos (doslova Zátoka ostňovcov, často nesprávne prekladané ako Zátoka svíň) uskutočnená v apríli 1961 vojakmi kubánskeho pôvodu vyslanými a vycvičenými USA. Na Kube je konflikt známy hlavne pod názvami La Batalla de Girón, alebo jednoducho Playa Girón.
17. apríla 1961 sa na pobreží v Bahía de Cochinos na plážach Playa Girón a Playa Larga vylodila vyše 1400 členná skupina kubánskych emigrantov podporovaná CIA. CIA však situáciu na ostrove neodhadla, k povstalcom sa nepridala časť armády ani miestni obyvatelia. Už po prvých náletoch 15. apríla Fidel Castro vyhlásil všeobecnú mobilizáciu a kubánska armáda inváziu v priebehu troch dní porazila, väčšina povstalcov bola zajatá a neskôr vrátená do USA. Akcia vyostrila vzťahy medzi USA a ZSSR. Americká administratíva sa od akcie sprvu snažila dištancovať, neskôr však účasť na nej priznala, načo Nikita Chruščov ponúkol Kube rozsiahlu pomoc a podporu. Viaceré štáty operáciu odsúdili ako neprijateľné zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny, neutrálna India ju označila za ohrozenie mieru. V západných konzervatívnych politických kruhoch neúspech znamenal pokles prestíže prezidenta Kennedyho, hoci akciu pripravil ešte jeho predchodca Dwight Eisenhower.
25[upraviť zdroj]
_(cropped).JPG)
Prof. Ing. Václav Klaus, CSc., Dr. h. c. (* 19. jún 1941, Praha, Česko) je český politik. Pôvodne bankový úradník a prognostik; po novembri 1989 minister financií Česko-Slovenska, v rokoch 1992 – 1997 český premiér, neskôr predseda Poslaneckej snemovne ČR a v rokoch 2003 – 2013 prezident Českej republiky.
Klaus bol v Občianskom fóre jednou z prvých osobností z iného okruhu ako disidentského a umeleckého. Už veľmi skoro sa Klaus dostal do názorových stretov s vedúcou osobnosťou OF Václavom Havlom. V decembri 1989 sa stal česko-slovenským ministrom financií, nominovaným OF do vlády Mariána Čalfu. Na konci roku 1990 sa stal predsedom Občianskeho fóra, čo bolo potom vnímané ako porážka predchádzajúceho liberálne-sociálneho vedenia. Klausovi sa jeho koncepcia OF ako pravicovej strany (v kontraste s predstavou široko stredového „hnutia“) nepodarilo spočiatku presadiť. V januári 1991 získal Klaus pre svoju predstavu fungovania strany aj zmien vo vláde ešte silnejšiu podporu delegátov ďalšieho zjazdu, ale pokračujúce nezhody viedli k zániku OF v apríli roku 1991, respektíve k rozštiepeniu na Občiansku demokratickú stranu (ODS) a Občianske hnutie (OH). Klaus bol jedným zo spoluzakladateľov ODS, zamýšľanej a budovanej ako strana s jasnou štruktúrou a pravicovým politickým programom. Naopak OH bolo skôr ľavicovo-liberálne a aj názov vyjadroval odpor k negatívne vnímanej straníckosti.
26[upraviť zdroj]
Berlínska blokáda, počas ktorej boli západné sektory Berlína zásobované zo vzduchu takzvaným leteckým mostom, patrí k najzávažnejším konfrontáciám Studenej vojny.
Berlín sa po skončení 2. svetovej vojny stal symbolom víťazstva Spojencov. No už po krátkom čase sa krehká aliancia, ktorá vznikla ako obrana pred nacizmom v najhorších časoch vojny, začala v dôsledku vnútorných rozporov rúcať. Berlín rozdelený na 4 okupačné zóny medzi Spojené kráľovstvo, Francúzsko, USA a ZSSR však ešte stále predstavoval jednotu bývalej protihitlerovskej koalície. V roku 1947 sa Berlín zmenil na vysunutú oblasť, v ktorej sa prelínal západný kapitalistický systém s východným socialistickým.
20. júna 1948 uskutočnili západní spojenci – po bezúspešných konzultáciách so Sovietskym zväzom – v západných okupačných zónach Nemecka menovú reformu (ktorá podľa pôvodných plánov v dôsledku štvormocenského statusu nemala platiť pre Berlín). 22. júna bola menová reforma uskutočnená aj v sovietskej okupačnej zóne, pričom nová východná marka mala platiť aj pre západné sektory Berlína: tým sa malo dosiahnuť finančné a hospodárske viazanie západných sektorov na sovietsku zónu. Západní spojenci preto zaviedli západnú marku aj vo svojich berlínskych sektoroch.
27[upraviť zdroj]
Aféra U-2 je označenie pre udalosti, spojené so zostrelením amerického prieskumného lietadla Lockheed U-2, ktoré pilotoval Francis Gary Powers nad Sovietskym zväzom 1. mája 1960. Ide o jednu z významných epizód studenej vojny.
Lietadlo Lockheed U-2 bolo v čase svojej aktívnej služby jedným z kľúčových nástrojov americkej spravodajskej služby CIA, ktorá ho používala na monitorovanie sovietskych aktivít nad jeho vlastným územím. U-2 bolo lietadlo, ktoré v tom čase lietalo v tak extrémnych výškach, že bolo nedostupné pre akékoľvek vtedajšie stíhacie lietadlo. Lety U-2 nad sovietskym územím priniesli mnoho dôležitých poznatkov o sovietskom raketovom programe. Sovieti boli znepokojení tým, že sú síce schopní U-2 nad svojím územím sledovať, ale nemajú prostriedky na zostrelenie lietadla, ktoré sa nad ich územím pohybovalo vo výškach okolo dvadsiatich kilometrov. Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia začali sovietske jednotky protivzdušnej obrany dostávať nové vybavenie. Šlo o o navádzací radar P-30 (FAN SONG) schopný sledovať ciele vo výškach nad 20 kilometrov, záchytné stíhacie lietadlo Suchoj Su-9 s dostupom 16–18 kilometrov a nový raketový systém SA-2, ktorý mohol zasiahnuť cieľ až do výšky 25 kilometrov.
28[upraviť zdroj]
Organizácia Spojených národov (OSN), po anglicky United Nations Organisation (UNO, hovorovo UN), po francúzsky Organisation des Nations Unies, je medzinárodná organizácia združujúca väčšinu štátov na Zemi, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v jej Charte.
Myšlienka založiť svetovú organizáciu, ktorá by sa snažila o mier, vznikla na konci prvej svetovej vojny. Lídri víťazných mocností založili vo Versailles Spoločnosť národov. Druhá svetová vojna bola dôkazom jej zlyhania. Už v roku 1942 však americký prezident Franklin D. Roosevelt použil termín Spojené národy. S blížiacim sa koncom vojny sa blížil aj vznik OSN. Oficiálne OSN vznikla 24. októbra 1945, potom ako bola Charta ratifikovaná piatimi stálymi členmi Bezpečnostnej rady Čínou, Francúzskom, Ruskom, USA, Spojeným kráľovstvom a väčšinou z ďalších 46 signatárskych krajín. 25. apríla 1945 sa uskutočnila konferencia Spojených národov v americkom meste San Francisco, aby zúčastnení vytvorili základné pravidlá pre novú medzinárodnú organizáciu. 50 zúčastnených delegácií z rôznych štátov tam podpísalo Chartu OSN. Svetové spoločenstvo však stále nevedelo, kde bude sídliť. Voľba padla na New York. 27. februára 1952 sa predstavitelia krajín z celého sveta prvý raz stretli v stálom sídle OSN.
29[upraviť zdroj]
Angela Dorothea Merkelová, rodená Kasnerová (* 17. júl 1954, Hamburg, Nemecko) je nemecká politička, nepretržite od roku 2000 predsedníčka Kresťanskodemokratickej únie Nemecka (CDU) a od 22. novembra 2005 spolkovou kancelárkou Nemecka.
Nemecká politička je známa hlavne ako prvá ženská kancelárka Nemecka a spolutvorca princípov Európskej únie. Vzdelaním fyzička vstúpila do politiky v roku 1989 po páde Berlínskeho múra. Najskôr bola súčasťou kabinetu Helmuta Kohla ako ministerka pre ženy a mládež, a neskôr pôsobila tiež ako ministerka ochrany prostredia, prírody a bezpečnosti jadrových reaktorov. Po Kohlovej porážke sa stala predsedníčkou CDU. Do volieb v roku 2002 vstupovala ako líderka strany, avšak vzdala sa postu spolkovej kancelárky v prospech bavorského premiéra Edmunda Stoibera. Angela Merkelová býva označovaná aj ako faktická líderka Európskej únie a časopis Forbes ju opakovane označil za najmocnejšiu ženu sveta. V roku 2012 ju označil tiež ako druhého najmocnejšieho človeka na planéte, čo znamenalo historicky najvyššie postavenie ženy. Magazín Time ju v roku 2015 označil za Osobnosť roka.
30[upraviť zdroj]
Prvá svetová vojna vo svojej dobe známa ako veľká vojna bol ozbrojený konflikt trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na oceánoch, na Blízkom východe a inde. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.
Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí – Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne. Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemecka a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa v roku 1882 pripojilo Taliansko (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.
31[upraviť zdroj]
Barack Hussein Obama (* 4. august 1961, Honolulu, Havaj, USA) je bývalý senátor Spojených štátov za štát Illinois a od 20. januára 2009 do 20. januára 2017 bol 44. prezidentom Spojených štátov. Je v poradí piatym Afroameričanom, ktorý sa stal americkým senátorom. Tiež bol prvým afroamerickým prezidentom Spojených štátov.
Narodil sa v Honolulu na Havaji Barackovi Husseinovi Obamovi st. z mesta Nyang’oma Kogelo v Keni a Ann Dunhamovej, belošskej Američanke z mesta Wichita v Kansase. Jeho rodičia sa stretli v roku 1960 počas štúdií na Havajskej univerzite v meste Manoa, kde bol jeho otec zahraničným študentom. Zosobášili sa 2. februára 1961, rozišli sa keď mal Barack Obama dva roky a v roku 1964 sa rozviedli. Po rozvode sa Ann Dunhamová znovu vydala za Indonézana Lola Soetora a rodina sa v roku 1967 presťahovala do Indonézie, kde mladý Obama do desiatich rokov navštevoval tamojšiu školu v Jakarte. Potom sa vrátil do Honolulu, kde žil so svojimi starými rodičmi z matkinej strany.
Vo voľbách prezidenta USA 2008, ktoré sa konali 4. novembra 2008 zvíťazil Barak Obama nad Johnom McCainnom. 20. januára 2009 bol inaugurovaný za 44. prezidenta Spojených štátov. Vo voľbách prezidenta USA 2012, ktoré sa konali 6. novembra 2012, Barack Obama zvíťazil nad Mittom Romnyeom a stal sa americkým prezidentom aj druhé volebné obdobie.
32[upraviť zdroj]
Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka, Slovensko – † 16. august 1938, Ružomberok, Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie a spoluautorom Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra 1919.
Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 – 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch 1881 – 1883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku.
33[upraviť zdroj]
William (Bill) Jefferson Clinton, rodným menom William Jefferson Blythe III (* 19. august 1946, Hope, Arkansas, USA) je americký politik. V dvoch volebných obdobiach od roku 1993 do 2001 bol 42. prezident Spojených štátov.
Do úradu prezidenta sa dostal vo veku 46 rokov ako tretí najmladší prezident v dejinách USA. Bolo obdobie konca studenej vojny a Clinton bol prvý prezident z generácie „baby boom“. Bol označovaný ako nový demokrat. Značná časť jeho politiky je označovaná ako stredná tretia cesta filozofie vládnutia. Predtým ako sa stal prezidentom bol dvakrát guvernérom Arkansasu (v rokoch 1979 – 1981 a 1983 – 1992). V rokoch 1977 až 1979 bol generálnym prokurátorom štátu Arkansas.
V roku 1992 porazil v prezidentských voľbách G. H. W. Busha. Vládol v najdlhšom období mierovej ekonomickej expanzie USA. Podpísal Severoamerickú dohodu o voľnom obchode. Po tom ako v roku 1993 neprešla reforma zdravotníctva stratili demokrati kontrolu v Kongrese (prvýkrát po 40 rokoch). Po dvoch rokoch sa stal druhým demokratom (po Rooseveltovi), ktorý bol zvolený dvakrát za prezidenta USA. Presadil reformu sociálnej starostlivosti a program detského zdravotného postenia (SCHIP). V roku 1998 bol obvinený za krivé svedectvo pred porotou a marenie spravodlivosti v prípade sexuálneho škandálu. Bol prepustený zo Senátu. Počas jeho posledných troch rokoch vládnutia, od 1998 do 2000, oznámil Congressional Budget Office prebytok v štátnom rozpočte.
34[upraviť zdroj]
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Nemecká demokratická republika[1]) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú vojenskú okupáciu nášho územia a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.
21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celej krajine (na územie Česko-Slovenska vstúpili už pre polnocou a o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál Ivan Georgievič Pavlovskij.
Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Alexander Dubček, Josef Smrkovský, Oldřich Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak česko-slovenská armáda na rozkaz ministra Martina Dzúra a potom aj prezidenta republiky Ludvíka Svobodu do bojov nezasiahla. Podpísanie moskovského protokolu 26. augusta legalizovalo pobyt vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, obrodného procesu známeho ako pražská jar. Invázne jednotky sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.
Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (Biľakov pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.) ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (1953) a Maďarsku (1956) kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne bolo mimoriadnymi súdmi odsúdených na smrť stovky odporcov. V Česko-Slovensku nastúpila politická normalizácia, ktorú so sebou priniesla brežnevova doktrína obmedzenej suverenity.
35[upraviť zdroj]
Slovenské národné povstanie bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na slovenské územie. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili, v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny na jar 1945.
Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte Čechy a Morava. Vďaka vojnovej výrobe pre nacistické Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. Nebol zavedený prídelový systém a takisto ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla. V roku 1939 sa Slovensko podieľalo na agresii proti Poľsku. Po skončení týchto vojnových operácií boli k Slovensku prinavrátené slovenské pohraničné obce predtým obsadené Poľskom. V priebehu roku 1940 však už Ferdinand Ďurčanský začal hľadať diplomatické cesty ako dosiahnuť aby sa z krajiny stal neutrálny štát, tieto snahy však Hitler rázne prerušil. Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944. Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne dopomohla odbojovým skupinám. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku.
36[upraviť zdroj]
Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. Prijatá bola 1. septembra 1992 o 22:26 hod. počtom 114 hlasov poslancami Slovenskej národnej rady. Podpísaná bola 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade. Jej výklad a kontrolu, či je dodržiavaná, má na starosti Ústavný súd Slovenskej republiky. Novelizovaná bola už deväťkrát a to ústavnými zákonmi č. 244/1998 Z.z., 9/1999 Z.z., 90/2001 Z.z., 140/2004 Z.z. a 323/2004 Z.z., 463/2005 Z.z., 92/2006 Z.z., 210/2006 Z.z. a 100/2010 Z.z.
Ústava Slovenskej republiky môže byť charakterizovaná ako písaná, rigidná, právna, unitaristická, republikánska a demokratická. Ďalšie charakteristiky sú vyjadrené v čl. 1 ods. 1, ktorý charakterizuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zvrchovanosť, či suverenita štátu v podstate znamená, že štátna moc je nezávislá od akejkoľvek inej moci, tak vo vnútri štátu ako aj mimo neho. Pojem právneho štátu obsahuje najmä chápanie ústavy ako právneho základu štátu, ktorým je viazaná všetka štátna moc. Zdôraznené to je najmä v čl. 2 ods. 2: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
37[upraviť zdroj]
Armádny generál George Catlett Marshall (* 31. december 1880, Uniontown, Pensylvánia, USA – † 16. október 1959, Washington) bol americký generál a politik. V rokoch 1939-1945 bol náčelníkom generálneho štábu armády USA. V rokoch 1945-1947 bol vyslanec v Číne, v rokoch 1947-1949 pôsobil ako minister zahraničných vecí („štátny tajomník“) a v rokoch 1950-1951 ako minister obrany. Bol inicátorom a tvorcom tzv. Marshallovho plánu.
George C. Marshall sa narodil v Uniontown v americkom štáte Pennsylvania, asi 40 míľ juhovýchodne od Pittsburghu. Študoval na Virginskom vojenskom inštitúte, kde promoval roku 1901. V prvej svetovej vojne pôsobil krátko v štábe generála Pershinga. Do roku 1938 vykonával rôzne štábne funkcie a učil aj na americkej najvyššej vojenskej univerzite v Carlisle v Pennsylvanii. V júli 1938 sa stal pobočníkom náčelníka štábu pozemných vojsk. 1. septembra 1939, v dobe napadnutia Poľska, sa stal náčelníkom generálneho štábu pozemných vojsk a zostal ním až do roku 1945.
38[upraviť zdroj]
Afroameričan George Perry Floyd zomrel 25. mája 2020 v Minneapolise v Minnesote v Spojených štátoch amerických. Derek Chauvin, policajt v Minneapolise, držal koleno na pravej strane Floydovho krku 8 minút a 46 sekúnd, z toho 2 minúty a 53 sekúnd po tom, čo Floyd stratil vedomie, podľa trestného oznámenia podaného proti Chauvinovi. Floyd bol spútaný a ležal na bruchu na ceste, zatiaľ čo Chauvin mu tlačil kolenom na krk. Policajti Thomas K. Lane, Tou Thao a J. Alexander Kueng sa zúčastnili na Floydovom zatknutí, pričom Kueng držal Floydov chrbát, Lane mu držal nohy a Thao stál nablízku a díval sa.
39[upraviť zdroj]
Generál Tadeusz Komorowski (* 1. jún 1895, Chorobów – † 24. august 1966, Londýn), v odboji používajúci krycie meno Bór (čítaj „Bur“) bol poľský dôstojník, počas 2. svetovej vojny príslušník Zemskej armády (Armia Krajowa, poľské podzemné vojsko) a jej veliteľ od roku 1943 do kapitulácie Varšavského povstania.
40[upraviť zdroj]
.jpg)
Vladimir Vladimirovič Putin (* 7. október 1952, Petrohrad, Rusko) je ruský prezident
Jeho otec Vladimír Spiridonovič bol robotník, bojoval počas druhej svetovej vojny. Jeho matka Mária Ivanovna, dievčenským menom Šelomovová, bola tiež robotníčka, prežila blokádu Leningradu. Vladimír Putin mal pôvodne dvoch starších bratov, ktorí sa narodili ešte v 30. rokoch. Jeho najstarší brat však zomrel niekoľko mesiacov po narodení a druhý brat zomrel počas obliehania Leningradu na záškrt. V roku 1975 skončil právnickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity, potom mu ponúkli službu v KGB. Už na škole vstupil do Komunistickej strany, ktorej členom zostal až do roku 1991. Istý čas pracoval na personálnom oddelení so Sergejom Ivanovom. 28. júla 1983 sa oženil s Ľudmilou Alexandrovnou Škrebnevovou, študentkou španielčiny a bývalou letuškou. Majú dve dcéry: Mariju, narodenú roku 1985 a Jekaterinu, narodenú roku 1986.
Od roku 1985 Putin slúžil v Drážďanoch vo vtedajšom Východnom Nemecku ako legálny pracovník sovietskej vonkajšej rozviedky. Po návrate v roku 1990 pracoval na leningradskom magistráte. Spolupráca s primátorom Anatolijom Sobčakom priniesla Putinovi ovocie a v roku 1996 si ho všimli aj v Moskve. Ďalších niekoľko rokov zastával viaceré významné funkcie, až sa nakoniec v lete 1998 stal riaditeľom nástupkyne KGB – Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). 9. augusta 1999 bol zvolený na post prvého námestníka predsedu vlády, čo mu umožnilo aby bol neskôr toho istého dňa vymenovaný za predsedu novej vlády, pretože predošlý premiér Sergej Stepašin bol odvolaný Borisom Jeľcinom. Jeľcin 31. decembra toho istého roku prekvapil celý svet tým, že odstúpil a prenechal právomoci Vladimirovi Putinovi. V marci 2000 Putin vyhral prezidentské voľby už po prvom kole a začal neúprosný boj proti bývalým najvplyvnejším mužov v okruhu Borisa Jeľcina. Za mreže sa dostal mediálny magnát Vladimir Gusinskij. Niekdajšia sivá eminencia ruskej moci Boris Berezovskij musel odísť do exilu.
41[upraviť zdroj]
Nikolaj Ivanovič Ježov (* 1. máj 1895 Petrohrad, Ruské impérium - † 4. február 1940 Moskva, Sovietsky zväz) bol prominentnou osobou v Sovietskom zväze. V roku 1917 sa stal komunistom, pôsobil ako politický komisár v Červenej armáde. Od roku 1927 pracoval v ústrednom výbore komunistickej strany. Od roku 1933 sa podieľal na čistkách z komunistickej strany, pri ktorých bolo vylúčených viac ako 1 milión členov.
Jeho lojalita k Stalinovi bola bezmedzná. V roku 1936 sa Ježov dostal takmer na vrchol pyramídy výkonnej moci v Sovietskom zväze, stal sa ľudovým komisárom vnútorných vecí (NKVD). Ako šéf tejto tajnej polície mal za úlohu uskutočniť generálnu čistku v celej sovietskej spoločnosti, no predovšetkým v strane, v armáde, v štátnej správe a medzi elitou národa. Najskôr však bol preorganizovaný samotný NKVD. Ježov zlikvidoval (väčšinou fyzicky) staré kádre (činnosť rozviedky bola paralyzovaná) a nahradil ich svojimi ľuďmi, ktorí sa neštítili ničoho. Zlegalizoval fyzické násilie pri výsluchoch proti ľuďom, ktorí boli označení za najnebezpečnejších zločincov a za nepriateľov ľudu. Vrchol čistiek prebiehal v rokoch 1937 a 1938 a Ježov bol ich hlavným vykonávateľom, avšak strojcom a zadávateľom v pozadí bol Stalin, i keď väčšina obetí sa domnievala, že za všetko môže NKVD spolu s Ježovom a domnievali sa, že Stalin vôbec netuší, čo sa deje.
Nakoniec však bol ako nepohodlný zbavený funkcie a zastrelený.
42[upraviť zdroj]
Martin Rázus (* 18. október 1888, Liptovský Mikuláš, Slovensko – † 8. august 1937, Brezno, Slovensko) bol slovenský básnik, prozaik, esejista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz.
Narodil sa v obci Vrbica, ktorá je dnes administratívnou súčasťou Liptovského Mikuláša, ako prvorodený syn garbiarskeho robotníka. Jeho najmladšou sestrou bola Mária Rázusová – budúca významná slovenská poetka, dramatička a prekladateľka. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky chodil v Liptovskom Mikuláši, no na gymnaziálne štúdiá odišiel do Banskej Bystrice. Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno-politickým postojom na škole a celkovému politickému presvedčeniu rázusovskej rodiny vôbec. Po roku gymnaziálneho štúdia v Banskej Bystrici prestúpil na gymnázium do Kežmarku. Po maturite sa prihlásil na štúdium evanjelickej teológie v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1911 bol niekoľko mesiacov kaplánom pri Samuelovi Zochovi v Modre. Koncom toho istého roku odišiel, spoločne s budúcim básnikom Vladimírom Royom, do Anglicka, kde obaja pokračovali v teologickom štúdiu na univerzite v škótskom meste Edinburgh. Po ročnom pobyte v Anglicku, počas ktorého podnikol viaceré cesty po Západnej Európe, sa vrátil na pôvodné kaplánske miesto do Modry, no čoskoro – od začiatku roku 1913 – dostal samostatné farárske miesto v Pribyline, teda v Liptove a neďaleko rodiska a v tom istom roku sa oženil s Elenou Zochovou, s ktorou mal tri deti. Tu pôsobil plných deväť rokov, až do leta 1921, potom ho preložili na faru v Moravskom Lieskovom, kde bol tiež rovných deväť rokov. V máji roku 1930 sa stal farárom v Brezne, kde po siedmich rokoch kňazského pôsobenia a vyčerpávajúcej literárnej i politickej činnosti predčasne zomrel vo veku štyridsaťosem rokov na zlyhanie obličiek. Ako významného slovenského spisovateľa a politického predstaviteľa Slovákov ho však pochovali v Banskej Bystrici.
Ako politik bol predstaviteľom nacionálneho krídla, presadzujúceho autonómiu Slovenska. V januári roku 1920 vystúpil z SNS, ktorá sa pred voľbami spojila s Národnou republikánskou stranou roľníckou. Späť do osamostatnenej SNS sa vrátil až keď sa v programe SNS z roku 1922 opäť objavila požiadavka administratívnej a kultúrnej autonómie. Stal sa profilujúcou osobnosťou strany. Usiloval sa program strany zameriavať na sociálne a hospodárske problémy Slovenska či presadzovanie národnej a politickej subjektivity Slovenska. Od roku 1929 až do svojej smrti bol predsedom SNS. Jeho zásluhou získala SNS roku 1929 prvý mandát v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia (dohodou s Československou národnou demokraciou). Poslancom bol až do roku 1937. Pod jeho vedením sa zblížila SNS a HSĽS, ktoré vytvorili roku 1932 autonomistický blok, presadzujúci legislatívnu autonómiu Slovenska (tzv. Zvolenský manifest).
43[upraviť zdroj]
Černovská tragédia je krvavý masaker, ktorý sa odohral 27. októbra 1907 ako dôsledok národnostného útlaku v Uhorsku.
V Černovej (časť Ružomberka) si obyvatelia z vlastných financií a z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka obce, postavili katolícky kostol. Dedinčania trvali na tom, aby kostol požehnal ich rodák Andrej Hlinka. Spišský biskup Alexander Párvy rozhodol inak. Hlinka bol v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“. V čase udalostí v Černovej bol na prednáškovom turné na Morave. Do Černovej tak prišli dva panské koče s cieľom požehnať kostol cudzím farárom Martinom Pazúrikom. Keď dedinčania protestovali, uhorskí žandári začali do ľudí strieľať.Táto tragédia si vyžiadala 15 mŕtvych, 10 ťažko zranených a 60 ľahko zranených. 38 dedinčanov, toho 22 mužov a 16 žien, bolo odsúdených na 36,5 roka väzenia.
44[upraviť zdroj]
Prvá viedenská arbitráž ((Prvý) viedenský diktát) bola medzinárodná arbitráž, ktorá sa konala 2. novembra 1938, a ktorou fašistické Nemecko a Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.
Viedenskej arbitráži predchádzal celý sled udalostí. Už 12. januára 1938 predložila Zjednotená maďarská strana česko-slovenskej vláde svoje požiadavky. Chceli uzákoniť autonómiu Slovenska, zaviesť národný kataster a v prevažne maďarských obciach zrušiť slovenské školy. 10. marca maďarskí predstavitelia (Andor Jaross, János Esterházy a Géza Szüllő) opäť vzniesli požiadavky maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku, tentokrát bol dokument odovzdaný priamo premiérovi Milanovi Hodžovi. 26. júla 1938 vláda ČSR schválila národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúcich sa slobôd národnostných menšín z oblasti občianskych práv, školstva a kultúry. Prijatý mal byť aj nový jazykový zákon a schválená mala byť decentralizácia štátu, teda autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. 27. augusta Zjednotená maďarská strana odmietla národnostný štatút a žiadala úplnú autonómiu pre Maďarov na Slovensku.
45[upraviť zdroj]
RSDr. Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec, Slovensko – † 7. november 1992, Praha, Česko) bol slovenský komunistický politik a vrcholný predstaviteľ Pražskej jari.
Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom. V roku 1944 sa spolu s bratom Júliusom zúčastnili Slovenského národného povstania. V boji bol dvakrát ranený, jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením. Po vojne pôsobil v rôznych politických funkciách v Trenčíne a Banskej Bystrici. Keďže dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy aby tam v rokoch 1955 – 1958 študoval politické vedy. Dubčekov základný vnútorný zvrat k postojom reformného komunistického politika Nikitovi Sergejevičovi Chruščovovi nastal v 60. rokoch. Hlavnú úlohu tu zohrala jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov. Išlo pri tom iba o procesy s komunistami. Od roku 1962 obsadil miesto vedúceho tajomníka Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Na konci roku 1967 sa dostal do ostrej kontroverzie s nepopulárnym prezidentom Česko-Slovenska Antonínom Novotným, čo napokon vyústilo v januári 1968 k jeho zvoleniu za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Česko-Slovenska V tejto funkcii začal presadzovať ideu „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento reformný proces nazývaný Pražská jar ukončil 21. augusta 1968 vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. V apríli 1969 Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák, ktorý zaviedol tzv. normalizáciu.
46[upraviť zdroj]
Charles André Joseph Marie de Gaulle (* 22. november 1890, Lille, Francúzsko – † 9. november 1970, Colombey-les-Deux-Églises, Francúzsko) bol francúzsky vojak, generál a politik. Bol vodcom Oslobodených francúzskych síl v 2. svetovej vojne a hlavou provizórnej vlády v rokoch 1944 – 1946. V roku 1958 bol vyzvaný, aby zostavil vládu a bol prvým prezidentom 5. francúzskej republiky a spolukniežaťom Andorry (1958 – 1969).
Narodil sa v rodine právnika a profesora filozofie. Strednú školu absolvoval v Paríži a v roku 1911 odišiel na vojenské učilište École Spéciale Militaire v Saint-Cyre. Promoval v roku 1912 a pripojil sa k pechote. V 1. svetovej vojne bol v marci 1916 ťažko zranený a zajatý v bitke pri Verdune, a zo zajatia sa neúspešne niekoľkokrát pokúsil utiecť. Keď vojna skončila, ostal v armáde. Počas poľsko-boľševickej vojny v rokoch 1919 – 1920 sa ponúkol poľskej armáde, ktorá ho prijala za inštruktora. V rokoch 1920 – 1921 pôsobil v Poľsku ako člen francúzskej misie počas vojny so sovietskym Ruskom. Bol povýšený a ponúkala sa mu možnosť ďalšej kariéry v Poľsku, ale vybral si miesto toho návrat do Francúzska. Neskôr pôsobil v Saint-Cyre ako učiteľ vojenských dejín. V roku 1925 sa stal pobočníkom H. P. Pétaina. Od roku 1929 bol dôstojníkom francúzskeho zboru v Bejrúte. Pred začiatkom vojny bol povolaný späť do Francúzska ako člen Národnej obrannej rady. V roku 1939 bol veliteľom tankového pluku. V čase vypuknutia 2. svetovej vojny mal hodnosť plukovníka. 17. mája 1940 de Gaulle napadol nemecké vojsko pri Montcornete. Len s 200 francúzskymi tankmi a bez leteckej podpory dokázal zastaviť postup nemeckých vojsk. Väčší úspech dosiahol 28. mája, keď jeho tanky prinútili nemecké obrnené jednotky ustúpiť pri Caumonte. Stal sa prvým a jediným francúzskym veliteľom, ktorý prinútil Nemcov ustúpiť počas ich invázie do Francúzska. Za prejavenú statočnosť bol v roku 1940 povýšený na generála a viedol 4. obrnenú divíziu v Alsasku.
47[upraviť zdroj]
Nežná revolúcia (16. november – 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.
Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas "vlády jednej strany" neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia - disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou. Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce "negatívny postoj k socializmu" a tým pádom boli zakázané. Na "čiernu listinu" sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na "Západ". Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).
48[upraviť zdroj]
Zimná vojna (fínsky Talvisota) je súčasťou druhej svetovej vojny. Prepukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol vylúčený zo Spoločnosti národov. Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí. Na druhej strane Červená armáda tak dostala šancu vykonať určitú reorganizáciu a nápravu niektorých chýb. Navyše na poste komisára pre obranu nahradil Klimenta Vorošilova Semion Timošenko, čo Červenej armáde veľmi prospelo.
Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1932 a neskôr predĺžený, hoci vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. ZSSR prijal na svojom území veľkú časť komunistov, ktorí utiekli z Fínska po porážke ich povstania, verejne označoval Fínsko ako „budúcu zväzovú republiku“ a viedol štvavú kampaň proti tejto krajine a jej predstaviteľom. Fínsko bolo zasa pobúrené spôsobom, akým ZSSR „naplnil“ prísľub autonómie pre Východnú Karéliu, ktorý zložil v roku 1920 pri uzatváraní mierovej zmluvy z Tartu a prijalo na svojom území utečencov z tejto oblasti.
49[upraviť zdroj]
Pražská jar sa nazýva obdobie od konca roku 1967 do okupácie Česko-Slovenska v auguste 1968. V týchto mesiacoch došlo postupne k uvoľneniu politickej situácie v Česko-Slovensku, demokratizácii spoločnosti a k pokusu o opatrnú reformu socialistického politického systému.
V Česko-Slovensku zavŕšila Pražská jar obdobie otepľovania v záujmovej sfére ZSSR jeho vtedajších satelitov. To bolo umožnené politickým uvoľnením v ZSSR, ktoré otvoril Chruščov koncom 50-tych rokov.
Na konci 60. rokov 20. storočia bola Európa rozdelená v dôsledku 2. svetovej vojny na dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (v terminológii socialistických štátov imperialistický) a socialistický. Socialistické štáty boli ovládané Sovietskym zväzom a svoj režim udržiavali pomocou silne represívneho aparátu. Spoločnosť v Česko-Slovensku bola riadená komunistickou stranou, ktorá riadila štát politicky a ekonomicky - vedenie strany bolo prakticky totožné s vedením štátu. Voľby boli zdanlivo slobodné, ale kandidáti boli iba z jedinej povolenej politickej strany. Demokratické princípy boli potlačené. V ostatných štátoch socialistického tábora bola situácia podobná.
50[upraviť zdroj]
Barón Carl Gustaf Emil Mannerheim (* 4. jún 1867, zámok Louhisaari Manor – † 27. január 1951, Lausanne) bol fínsky politik, diplomat a vojvodca, Fínmi uctievaný ako národný hrdina a tvorca a ochranca samostatnosti Fínska. Je považovaný za jedného z najlepších vojvodcov 20. storočia a vynikajúceho stratéga obranných, zdržiavacích a ústupových bojov.
Mannerheim pochádzal z významného šľachtického rodu Mannerheimovcov. Jeho starý otec, gróf Carl Gustaf Mannerheim, bol významný entomológ a sudca a jeho otec, gróf Carl Robert Mannerheim, neúspešný obchodník, ktorý zbankrotoval a krátko po narodení Carla Gustava rodinu opustil a odišiel do Paríža, kde sa živil ako umelec. Matka Carla Gustafa, Hedvig Charlotta (Hélène) von Julin, bola dcérou obchodníka. Ako v poradí tretí syn grófa dostal po narodení titul barón (po fínsky Vapaaherra, po švédsky Friherre).
Detstvo prežil na rodinnom zámku Louhisaari Manor, ktorý ale v roku 1880 musela rodina predať, aby pokryla najväčšie otcove dlhy. Roku 1881 zomrela Mannerheimova matka a dozor nad siedmimi deťmi prevzal strýko z matkinej strany, Albert von Julin.
51[upraviť zdroj]
Willy Brandt pôvodným menom Herbert Ernst Karl Frahm (* 18. december 1913, Lübeck, Nemecké cisárstvo – † 8. október 1992, Unkel, NSR) bol nemecký ľavicový politik a kancelár NSR od roku 1969 do 1974. Sociálny demokrat Willy Brandt (Sociálnodemokratická strana Nemecka, SPD) dostal Nobelovu cenu mieru v 1971 za prácu na zlepšení vzťahov s NDR, Poľskom a Sovietskym zväzom. V Nemecku sa jeho osoba považuje za veľmi kontroverznú a musel odstúpiť po špionážnej afére.
Willy Brandt, pôvodne Herbert Ernst Karl Frahm sa narodil v meste Lübeck v Nemecku ako syn Marty Frahmovej, predavačky v obchode. Otec bol účtovník. Willy Brandt sa vyučil za pracovníka v lodnom priemysle. V apríli roku 1929 vstúpil do Socialistickej mládeže (Sozialistische Arbeiter-Jugend) a v roku 1930 aj do Sociálnodemokratickej strany Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands). Neskôr opustil SPD a vstúpil do viac ľavicovo orientovanej Socialistickej strany pracujúcich (Sozialistische Arbeiterpartei), ktorá mala príbuzné strany v Španielsku (POUM) a vo Veľkej Británii (ILP). V roku 1933 využil svoje kontakty z učňovských čias v lodiarstve a utiekol na lodi do Nórska, aby sa uchránil pred nacistickým prenasledovaním. V tomto čase prijal pseudonym Willy Brandt, aby unikol nacistickým agentom.
52[upraviť zdroj]
Woodrow Wilson (* 28. december 1856, Staunton, Virgínia, USA – † 3. február 1924, Washington D.C., USA) bol 28. prezidentom Spojených štátov.
Narodil sa vo Virgínii v rodine popredného presbyteriánskeho pastora, ktorý sa angažoval v občianskej vojne na strane Konfederácie. V rodine panovala prísna disciplína. Tú, rovnako ako pevnú náboženskú vieru, si Wilson odniesol i do ďalšieho života. Študoval na niekoľkých školách politológiu, dejiny USA a právo. Krátko sa živil advokátskou praxou, než pokračoval v postgraduálnom štúdiu politológie. V roku 1885 vydal svoju najznámejšiu knihu „Vláda Kongresu“, v ktorej obhajoval prezidentovu právomoc koordinovať prácu kongresu. V tom istom roku sa oženil s Ellen Axonovou, neskôr sa im narodili spolu tri dcéry.
Wilson, pre ktorého bola poctivosť absolútnym zákonom, vzbudzoval mnohé nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť. Preto keď demokratická strana hľadala kandidáta na úrad guvernéra New Jersey, rektor Princeton University bol i napriek svojej nulovej praktickej politickej skúsenosti jednoznačne zvolený za najvhodnejšieho kandidáta. Vzhľadom na svoju praktickú neskúsenosť v práci pre štátnu inštitúciu sa spočiatku spoliehal hlavne na zbor lojálnych poradcov. Hlavne na Eduarda Housa, dorovnával Wilsonov nedostatok taktu a pomáhal mu od jeho nástupu do úradu guvernéra až do konca druhého prezidentského obdobia.