Portál:Rusko/Odporúčané články

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Archív[upraviť zdroj]

2008 - 2009 - 2010

Obsah[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53


1[upraviť zdroj]

Ural mountains 448118784 97386d9aac b.jpg

Ural (rus. Уральские горы) je názov pohoria, tiahnuceho sa naprieč západným Ruskom od Severného ľadového oceánu až ku kazašským stepiam v celkovej dĺžke asi 2 500 km. Pohorie je jedno z najstarších na svete (bolo vytvorené v karbóne) a tvorí dohodnutú hranicu medzi Európou a Áziou.

Ural patrí medzi najstaršie pohoria. Najstaršie horniny oblasti pochádzajú z prekambria. Počas rífeja (vrchné proterozoikum) vznikol medzi oblasťami Baltiky (Baltský štít) a Sibíre (sibírsky alebo angarský štít) oceán, ktorý oba kontinenty oddialil, v dôsledku svojho rozchádzania. Tento proces trval mnoho miliónov rokov až do silúru, kedy začal oceán kolabovať. Na západe sibírskej platne sa začala subdukcia, keď sa jeho oceánska kôra pod pod ňu začala podsúvať. Pred asi 250 až 300 miliónmi rokov počas karbónu začala Sibíre kolidovať s východnou časťou Laurentie. Došlo k orogenéze, ktorá je dnes označovaná ako uralská, no v staršej literatúre bola často priraďovaná k hercýnskej. Približne v tom istom období sa Sibír zrazila aj s kazachstanským blokom, čo umožnilo vznik veľkej pevniny Laurázie.

celý článok...


2[upraviť zdroj]

Katedrála na Sovietskej ulici v Novosibirsku

Novosibirsk (rus. Новосибирск; do roku 1925: Novonikolajevsk) je tretie najväčšie mesto v Rusku po Moskve a Petrohrade a administratívne centrum Novosibirskej oblasti. Je to najväčšie mesto na Sibíri a administratívne centrum Sibírskeho federálneho okruhu. Má rozlohu 506,2 km² a asi 1,4 milióna obyvateľov (2010).

Mesto leží na Obskom plató v doline rieky Ob vedľa vodnej nádrže Novosibirskej hydroelektrárne. V oblasti prevláda rýdzo kontinentálne podnebie. Z geobotanického hľadiska sa nachádza na hranici lesostepnej a lesnej zóny. Bol založený v roku 1893 ako nová obec stavbe železničného mosta cez rieku Ob, pri výstavbe Transsibírskej magistrály. Pôvodne sa rozvíjal ako trhová osada. V januári roku 1904 bola obec premenovaná na Novonikolajevsk, kedy získal aj štatút mesta. V roku 1912 bola v meste zavedená všeobecná školská povinnosť. V tej dobe bola podobná povinnosť zavedená iba v meste Jaroslavľ. V tej istej dobe padlo rozhodnutie vybudovať železnicu, ktorá by spojovala Sibír s Altajom a mesto tak nadobudlo dôležitosť ako významná železničná križovatka.

celý článok...


3[upraviť zdroj]

Murmanský prístav

Murmansk (rus. Мурманск) je ruské prístavné mesto v Severozápadnom federálnom okruhu blízko hraníc s Nórskom a Fínskom. Centrum Murmanskej oblasti. Jeden z najväčších prístavov v Rusku. Má 314,7 tisíc obyvateľov (2008). Počet jeho obyvateľov od 90. rokov klesá. Patrí k najväčším mestám na svete nachádzajúcim sa za polárnym kruhom. Napriek tejto polohe, kvôli teplým prúdom v Atlaniku nikdy nezamŕza. Blízke mesto Severomorsk je dôležitým vojenským prístavom Ruskej severomorskej flotily a tzv. Atomflotu, jedinej flotily atómových ľadoborcov. Za zásluhy v druhej svetovej vojne, je mesto od roku 1985 ocenené titulom Mesto-hrdina.

Leží na polostrove Kola, na skalnatom pobreží Barentsovho mora v Kolskom zálive. Nachádza sa za polárnym kruhom, v oblasti tajgy. Jeho strategický význam sa prejavil najmä počas oboch svetových vojen, kedy potrebovalo Rusko, resp. ZSSR spojenie so západnými krajinami, predovšetkým Spojeným kráľovstvom.

celý článok...


4[upraviť zdroj]

St Basils Cathedral-500px.jpg

Sobor Pokrovu, čo je na Priekope (rus. Cобор Покровa, что на Рву), známy viac ako Chrám Vasilija Blaženého (rus. Храм Василия Блаженного) je architektonicky významný sobor (chrám) na severozápadnej strane Červeného námestia v Moskve. Jeho architektúra symbolizuje spojenie Ruska s Európou a Áziou. Chrám bol postavený v rokoch 1555-1560 na príkaz ruského cára Ivana Hrozného ako pripomienka víťazstva nad kazaňským chánom. Architektom bol ruský architekt Postnik Jakovlev. Podľa neoverenej legendy bol architekt Jakovlev na príkaz Ivana Hrozného po dokončení práce oslepený, aby už nič také krásne nepostavil.

Chrám sa skladá z ôsmich viacmenej samostatných kostolov, symbolizujúcich jednotlivé dni rozhodujúcich bojov o Kazaň. Štyri z kostolov sú osové, štyri ďalšie sú umiestnenie medzi ne. Kostoly majú nasledujúce názvy: Troickoj, Nikalojo Velikoreckogo, Vchoda vo Ierusalim, Kipriana i Ustinim, Trjech patriarchov Konstantinopoľskych, Aleksandra Svirskogo, Varlaama Chutynskogo, Grigorija Armjonskogo. Týchto osem kostolov obopína centrálny stĺpovitý chrám Pokrovskoj cerkvi. Osem bočných kostolov je zdobených pôvodne bohato pozlátenými cibuľovitými hlavami (kupolami), centrálny chrám je ukončený šiatrom (v tvare poľného stanu) a neveľkou pozlátenou kupolou.

celý článok...


5[upraviť zdroj]

Mamajova mohyla (rus. Мамаев курган) je dominantná výšina západne od mesta Volgograd (tiež známeho ako Stalingrad) v južnom Rusku. Jej meno sa odvíja od Mamaja, chána tatárskej Zlatej hordy (miesto, kde je pochovaný nie je známe). V súčasnosti je Mamajova mohyla pamätníkom bitky o Stalingrad.

Významnou sa stala cez druhú svetovú vojnu. Mamajova mohyla, v topografických a vojenských mapách označovaná tiež ako kóta 102, mala v bojoch o mesto Stalingrad a jeho bezprostredné okolie značný vojenský význam ako pozorovateľňa. Boje o ňu nastali po tom ako sa začalo bojovať o stred mesta. Pre obidve bojujúce strany bola natoľko dôležitá, že sa pokúšali ovládnuť jej vrchol za každú cenu, čo malo za následok obrovské straty na životoch. Ako sa boje v meste v septembri 1942 stupňovali, vrchol Mamajovej mohyly, ako aj jej priľahlé okolie, najmä blízka železničná stanica zmenili svojho pána desiatky krát. Medzi 16. septembrom a 18. septembrom na jej svahoch a okolí vykrvácala skoro celá 13. gardová strelecká divízia.

celý článok...


6[upraviť zdroj]

Митинг на Невском проспекте (1917).jpg

Februárová revolúcia (po rusky Февральская революция) v roku 1917 v Rusku bola prvou etapou revolučných zmien v Rusku v roku 1917. Revolúcia začala v marci (podľa juliánskeho kalendára vo februári) 1917 vyhlásením generálneho štrajku. V dôsledku toho abdikoval 15. marca cár Mikuláš II. a 23. marca bola ustanovená Dočasná vláda na čele s princom Georgijom Jevgenievičom Ľvovom. Vládna koalícia sa však rozpadla pri riešení otázky nezávislosti Ukrajiny 2. júla a druhým premiérom sa stal Alexandr Fiodorovič Kerenskij, ktorý bol v Ľvovovej vláde od 2. mája ministrom vojny. Dňa 7. novembra (25. októbra) však boľševici zahájili ozbrojený štátny prevrat známy ako Októbrová revolúcia (Veľká októbrová socialistická revolúcia) a uzurpovali si absolutistickú moc.

Prvá svetová vojna Rusko výrazne ekonomicky oslabila. 3. marca 1917 začali v dôsledku nedostatku potravín štrajkovať desiatky tisíc petrohradských robotníkov, keďže však bola vojna bol štrajk automaticky považovaný za sabotáž. Predstavitelia mesta tento problém nedokázali vyriešiť a svojim konaním vyvolali naopak ešte väčšie protesty.

celý článok...


7[upraviť zdroj]

Нестор-летописец.jpg

Povesť dávnych liet alebo Nestorova kronika (po rusky: Повесть временных лет, Несторова кроника) je jedno zo základných diel stredovekej ruskej a slovanskej literatúry a historiografie, najstarší známy letopis na územi Ruska. Je nazvaný podľa incipitu (prvých slov textu). Pre mnohých historikov je základným prameňom, z ktorého čerpajú informácie o príslušnom období.

Autorom je podľa tradície ruský mních kyjevsko-pečorskej lavry, ruský letopisec Nestor. Opisuje predovšetkým dejiny Kyjevskej Rusi zhruba pre obdobie 850 - 1110, ako aj pôvod Slovanov a pozvanie Varjagov. Slovákov pod názvom „uhorskí Slovania“ resp. len „Slovania“ letopis uvádza ako pôvodných Slovanov (majúcich aj meno „Slovania“) a menuje ich na prvom mieste v zozname slovanských „kmeňov“. Opisuje ich takto „Slovania, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých zaujali Uhri, i Morava, Česi i Ľachovia i Poľania, ktorí sa teraz volajú Rus“. Odlišuje ich od Moravanov, Čechov, Poľanov a podobne.

celý článok...


8[upraviť zdroj]

Anglické nábrežie, v pozadí kupola Isakijevského chrám

Petrohrad (rus. Санкт-Петербург – Sankt Peterburg, vyslov: Peťerburg), v minulosti aj Petrograd (po slovensky aj Petrohrad) a Leningrad je mesto celoruského významu, druhé najvýznamnejšie po Moskve, ekonomické, priemyselné, vedecké a kultúrne centrum, dopravný uzol ležiaci na severozápade Ruska, administratívne centrum Leningradskej oblasti a Severozápadného federálneho okruhu. Žije tu približne 4,5 milióna obyvateľov.

Mesto leží v severozápadnej časti krajiny, v ústí rieky Neva, na pobreží Fínskeho zálivu, na 47 ostrovoch nevskej delty. Plocha mestského územia je 605,8 km² (s predmestiami 1439 km²). Množstvom vôd je Petrohrad na prvom mieste medzi mestami Ruskej federácie aj bývalého Sovietskeho zväzu a na jednom z prvých miest na svete. Rieka Neva vytekajúca z Ladožského jazera tečie po meste v celkovej dĺžke 28 km a predtým, ako vyústi do Fínskeho zálivu, vytvorí širokú deltu. Šírka rieky je 340 - 650 m (najviac 1250 m oproti prístavu); hĺbka 8 - 23 m. V meste je tiež množstvo (93) riek, ramien a nádrží s celkovou dĺžkou okolo 300 km a okolo 100 nádrží, rybníkov, jazier a umelých nádrží, cez ktoré vedie vyše 800 mostov.

celý článok...


9[upraviť zdroj]

Štart rakety Sojuz s kozmickou loďou Sojuz TMA-5 14. októbra 2004

Kozmodróm Bajkonur (rus. Космодром Байконур) je hlavný ruský kozmodróm, používaný od začiatku kozmickej éry. Jeho stred sa nachádza v bode so zemepisnými súradnicami 46°00' s. š. a 63°40' v. d.

Postavený bol v Kzyl-Ordinskej a Karagandskej oblasti na území Kazašskej SSR (teraz Kazachstan) medzi mestami Kazalinsk a Džusaly na základe rozhodnutia vlády ZSSR č. 292-181 zo dňa 12. februára 1955 ako 5. Naučno-issledovateľskij ispytateľnyj poligon (5-NIIP, 5й Научно-исследовательский испытательный полигон, 5-НИИП) Ministerstva obrany ZSSR pre skúšky balistických rakiet. Organizačná štruktúra vojenskej správy strelnice bola ustanovená direktívou Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR zo dňa 2. mája 1955; tento deň bol neskôr rozkazom ministra obrany ZSSR č. 00105 zo dňa 3. augusta 1960 oficiálne označený za dátum zriadenia kozmodrómu. Správou kozmodrómu boli poverené raketové vojská RVSN (Raketnyje vojska strategičeskogo naznačenija, Ракетные войска стратегического назначения), neskôr rampy pre kozmické nosiče spravovali VKS (Vojenno-kosmičeskie sily, Военно-космические силы), ktoré v roku 1996 prešli naspäť do RVSN.

celý článok...


10[upraviť zdroj]

LakeBaikalAndOlhon.JPG

Bajkalské jazero (rus. О́зеро Байка́л (Ozero Bajkal)) je najhlbšie a najstaršie jazero na svete. V jazere je sústredená 1/5 svetových zásob povrchovej sladkej vody. Nachádza sa v Rusku, v južnej časti Východnej Sibíri. Po Kaspickom mori je druhým najväčším ruským jazerom. V roku 1996 bolo zapísané do svetového zoznamu dedičstva UNESCO.

Jazero Bajkal leží vo východnej Sibíri na hranici medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou. Nachádza sa v ňom asi 1/5 všetkej pitnej vody Zeme, pričom veľmi čistej. Bajkal sa tiež vyznačuje veľmi pestrou živou prírodou.

Jazero je obklopené horami a vysokými sopkami, pričom irkutská strana je strmšia a burjatská sa mierne zvažuje. Oblasť Bajkalu sa zaraďuje k územiam s vysokou seizmickosťou, sú tu veľmi časté zemetrasenia, aj keď mnohé z nich sú napokon prakticky nepostrehnuteľné – ich sila sa pohybuje v rozpätí jedného až dvoch stupňov magnitúdo.

celý článok...


11[upraviť zdroj]

Vlajka Ruska

Vlajka Ruska je trojfarebná trikolóra tvorená troma vodorovnými pruhmi s rovnakou šírkou bielej, modrej a červenej farby. Vlajka má pomer strán 3:2.

Do začiatku 17. storočia Rusko nemalo jednotnú štátnu vlajku. Počiatky jej vzniku sa datujú do obdobia cára Alexeja I., keď v roku 1668 bola vypustená prvá vojenská loď Orol.

Holandský staviteľ lode sa obrátil na šľachtickú dumu s prosbou, aby jeho loď mohla plávať na palube s holandskou vlajkou, tak ako to bývalo zvykom u lodí z iných krajín. Cár na jeho prosbu odpovedal kladne, dokonca sa nechal ňou inšpirovať. Po návšteve západnej Európy sa rozhodol zaviesť obmenu holandskej vlajky ako civilnú zástavu pre ruské lode.

Bola to horizontálna bielo-modro-červená trikolóra, ktorá bola vybraná na základe výberu Alexeja I.. Táto zástava bola oficiálne uznaná v roku 1799. Práve tieto farby mali symbolizovať ruské národné farby, ktoré boli zastúpené aj v znaku Moskvy. Bielo-modro-červená trikolóra ako píše Alexander Putjatin vo svojej práci O ruskej národnej zástave sa stala „historicky prvou štátnou zástavou v dejinách Ruska.

celý článok...


12[upraviť zdroj]

Letecký pohľad na Mamajovu mohylu so sochou Matka Vlasť a mestom Volgograd v pozadí.

Volgograd (azbukou: Волгоград); v rokoch 1598 - 1925 Caricyn (Царицын); do roku 1961 Stalingrad (Сталинград) je mesto v Ruskej federácii, administratívne centrum Volgogradskej oblasti, ležiace na mieste, kde do Volgy vteká rieka Carica. Roku 2002 malo 1 011 417 obyvateľov, s aglomeráciou 1 470 000. Do histórie sa zapísalo najmä ako dejisko Stalingradskej bitky počas druhej svetovej vojny. Po vojne získalo titul Mesto-hrdina.

Volgograd leží na pravom brehu Volgy ale k mestu patrí i riedko osídlený ostrov Sarpinskij a neobývané ostrovy Golodnyj, Denežnyj a iné. Je jedným z najdlhších miest v Rusku, jeho dĺžka zo severu na juh je 61 km. Severovýchodne od mesta sa na Volge nachádza priehradná nádrž Volžskej hydroelektrárne. Po jej priehradnom múre vedie most spájajúci mesto s blízkym mestom Volžskyj. Pokračuje i výstavba mostu, ktorý má spojiť Volgograd s južnejším Krasnosvobodskom. Severne od mesta sa Volga rozvetvuje na niekoľko ramien, jej ľavé rameno sa nazýva Achtuba. Na juhu mesta sa nachádza aj Volgo-donský kanál.

celý článok...


13[upraviť zdroj]

Bundesarchiv Bild 183-R74190, Russland, Kesselschlacht Stalingrad.jpg

Bitka o Stalingrad odohrávajúca sa medzi 21. augustom 1942 (začiatok útoku na mesto samotné) a 2. februárom 1943 bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom fronte a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek druhej svetovej vojny a v histórii vojenstva vôbec, keďže v nej podľa odhadov položilo život dohromady asi milión vojakov a civilistov. Boje v oblasti Stalingradu sa vyznačovali nevídanou urputnosťou a brutalitou. Obidve strany navyše nebrali žiadne ohľady na vojenské či civilné obete.

Bitke predchádzal rad ťažkých bojov medzi Donom a Volgou, pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. Skupina armád A sa pokúsila preraziť na Kaukaz a Skupina armád B mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora. V oblasti mesta Stalingrad (dnes Volgograd) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy sovietske velenie zorganizovalo protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom bola strata asi 800 000 až 850 000 vojakov Osi (400 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.

celý článok...


14[upraviť zdroj]

Časť trupu poľského lietadla Tupolev Tu-154M neďaleko Smolenska

Letecké nešťastie v Smolensku 2010 je letecké nešťastie, ktoré sa stalo 10. apríla 2010 neďaleko mesta Smolensk v Rusku. Lietadlo Tupolev Tu-154M sa zrútilo pri pristávaní asi 1,5 km od letiska v Smolensku.

Pri nešťastí zahynul poľský prezident Lech Kaczyński s manželkou Mariou. Medzi ďalšími obeťami boli guvernér Poľskej centrálnej banky Sławomir Skrzypek, hlavný veliteľ poľskej armády Franciszek Gągor, prezident Inštitútu národnej pamäti Janusz Kurtyka, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Andrzej Kremer, ombudsman Janusz Kochanowski, mnoho poslancov Sejmu a Senátu, hlavní velitelia ozbrojených síl a veľa ďalších osobností poľského politického, vedeckého a vojenského života. Celkovo bolo na palube 96 osôb. Lietadlo sovietskej výroby Tupolev Tu-154M Lux, sériového čísla 90A837, prevádzkované 36. špeciálnym plukom leteckej dopravy, bolo vyrobené a dodané poľskej armáde v roku 1990. Počas prevádzky nalietalo okolo 5 000 hodín, od poslednej generálnej opravy, z ktorej sa vrátilo 23. decembra 2009, nalietalo 124 hodín.

celý článok...


15[upraviť zdroj]

Stanica Kievskaya

Moskovské metro (Московский Метрополитен) v Moskve je na svete najviac zaťažené a najviac používané metro. Počas bežného pracovného dňa prepraví 8 až 9 miliónov pasažierov, čo je celkovo 3 miliardy prepravených cestujúcich za rok.

Moskovské metro je známe predovšetkým svojou architektúrou. Mnohé zo staníc sú poňaté veľmi veľkoryso - ich vestibuly a nástupištia sú bohato zdobené sochami, maľbami, mozaikami, vitrážami a inými umeleckými dielami, zobrazujúcimi výdobytky socialistickej revolúcie a komunizmu.

Sieť moskovského metra je dlhá 269,5 km a nachádza sa v nej 165 staníc. Funguje od roku 1935.

Systém tvorí 12 liniek, ktoré sú značené číslami (1 až 11 a L1 pre ľahké metro na trase Butovskaja), farbou ale i názvom oblasti, ktorú obsluhujú. Hlásenia na staniciach a vo vlakoch ohlasujú trasy po mene, v bežnej reči sú nazývané farbou.

celý článok...


16[upraviť zdroj]

Bojisko znázornené v ilustrovanom životopise Alexandra Nevského, z polovice 16. storočia

Bitka na Čudskom jazere známa i ako Ľadová bitka bolo ozbrojené stretnutie medzi Novgorodským kniežatstvom a Livónskou vetvou Rádu nemeckých rytierov, ktoré sa uskutočnilo 5. apríla 1242 na zamrznutom Čudskom jazere na hraniciach dnešného Ruska a Estónska.

Novgorodské kniežatstvo odolávalo v prvej polovici 13. storočia tlaku Mongolských Tatárov, ale aj silnému Švédsku. Švédsko malo vždy záujem najmä o východné časti Európy a tak využilo každú šancu na vpád do tejto oblasti. Tu im dal pápež Gregor IX., ktorý chcel pravoslávnych obrátiť na katolícku vieru. Vylodenie švédskeho vojska pri brehoch ústia rieky Nevy v roku 1240 viedlo Novgorodských pánov a bojarov aby povolali do boja knieža Alexandra, ktorý sa postavil na čelo vojska. Alexander Švédov síce zahnal, no neporazil. Švédske vojská s potupou utiekli na šíre more. V Novgorode slávili víťazstvo. Alexander Nevský si však uvedomoval, že Švédi len čo zmobilizujú posily sa znovu vrátia, a preto nabádal Novgorodských bojarov, aby urýchlene posilnili obranyschopnosť kniežatstva.

celý článok...


17[upraviť zdroj]

Kubanskie kazaki 2.jpg

Kozáci sú etnická, sociálna a historická skupina ľudí žijúcich v stepiach juhovýchodnej Európy a ázijského Ruska, známi veľkou mierou samostatnosti, vojenským a jazdeckým majstrovstvom. Alebo tiež vojenské, najmä jazdecké jednotky z nich utvorené. V kozáctve sa spája svojbytnosť rôznych národov, najmä: Rusov, ďalej Ukrajincov, Kalmykov, Burjatov, Baškircov, Tatárov, Evenkov, Osetíncov ako aj mnohých ďalších.

Slovo kozák (po rusky: казак; po ukrajinsky: козак) s najväčšou pravdepodobnosťou pocháda z turkického slova kazak a znamená „slobodný človek“, alebo tiež „dobrodruh“. Iní spájajú ruský názov kazaki s menom Chazarov - kazari, kočovného národa kedysi žijúceho medzi Volgou a Dneprom, či Kirgizmi, ktorí si sami hovoria kajsaki. Ďalšie etymologické hypotézy hovoria o mongolskom pôvode slova, kde ko- znamená ochrana a -zach hranica. Prvé písomné zmienky o kozákoch sú z ruských letopisov a kroník z rokov 1395 a 1444. V obidvoch sa spomínajú ako samostatná vojenská vrstva spoločnosti.

celý článok...


18[upraviť zdroj]

Coat of Arms of the Russian Federation.svg

Znak Ruska je spolu so štátnou hymnou Ruskej federácie a vlajkou Ruskej federácie jedným z troch štátnych symbolov Ruskej federácie. Štátny znak bol schválený federálnym ústavným zákonom O štátnom znaku Ruskej federácie dňa 8. decembra 2000. Zákon pripúšťa aj vyobrazenie jedného orla s erbom jazdca na bielom koni v jednej farbe - červenej.

Štátny znak tvorí červený štvorec (štít) dole na oboch stranách zaokrúhlený a v strede zostrený s vyobrazeným dvojhlavým zlatým orlom s rozprestrenými krídlami držiacim v nohách kráľovské insígnie - žezlo a kráľovské jablko.

V strede znaku (na hrudi orla) sa nachádza strieborný jazdec v modrom plášti, ktorý sedí na striebornom koni a striebornou kopijou poráža čierneho draka. Vo vrchnej časti znaku sa nachádzajú (jedna veľká v strede a dve malé po stranách) zlaté koruny vzájomne spojené so stuhou.

Dvojhlavý orol sa v erbe Moskovského štátu prvýkrát objavil na pečati Ivana III. v roku 1497 po jeho svadbe s princeznou Sofiou, kedy sa vyobrazenie dvojhlavého orla (prebratého zo štátneho znaku Byzantskej ríše) spojilo s moskovským erbom čoho výsledkom bolo, že na polovici štátneho znaku Ruskej federácie bol orol a na druhej medený jazdec porážajúci draka.

celý článok...


19[upraviť zdroj]

The State Tretyakov Gallery.jpg

Štátna Tretiakovská galéria (rus. Государственная Третьяковская галерея) alebo Tretiakovská galéria je umelecké múzeum v hlavnom meste Ruska Moskve, založené v roku 1856 ruským obchodníkom, mecenášom a zberateľom umenia P. M. Tretiakovom, patriace k najznámejším svetovým obrazárňam a vlastniace jednu z najväčších zbierok ruského výtvarného umenia.

Ruský obchodník Pavel Tretiakov začal so zbieraním umeleckých diel v 50. rokoch 19. storočia. Rozširujúca sa zbierka ho priviedla na myšlienku jej sprístupnenia verejnosti. V roku 1867 za všeobecného záujmu bola otvorená obrazáreň s názvom Moskovská mestská galéria Pavla a Sergeja Tretiakovcov (Московская городская галерея Павла и Сергея Третьяковых). Pri otvorení sa kolekcia zozbieraných umeleckých predmetov skladala z tisícdvestosedemdesiatšesť obrazov, štyristosedemdesiatjeden kresieb a desiatich sôch ruských umelcov a okrem nich i osemdesiatštyri obrazov zahraničných maliarov. V roku 1892 Tretiakov venoval svoju galériu Moskve.

celý článok...


20[upraviť zdroj]

Vostok 1 (Восток 1) bol prvý vesmírny let s ľudskou posádkou. Odštartoval 12. apríla 1961 s kozmonautom Jurijom Gagarinom na palube. Bolo mu pridelené katalógové číslo 103 a COSPAR označenie 1961-012A.

Gagarin obletel Zem iba jedenkrát a to za 108 minút a vrátil sa nezranený potom čo vyskočil vo výške 7 km nad zemou z návratového modulu a sám sa zniesol na padáku.

Riadiace stredisko potvrdilo dosiahnutie obežnej dráhy až 25 minút po štarte. Kontrola výšky bola riadená automatickým systémom. Lekári a inžinieri si neboli istí reakciou organizmu človeka na stav beztiaže a pre istotu bolo ručné riadenie zamknuté. Kódy pre odomknutie boli v obálke na palube, ak by predsa len v núdzovej situácii bolo potrebné ručné riadenie. Vostok 1 nemohol meniť obežnú dráhu, iba výšku. Automatické riadenie začalo s brzdiacim zážihom asi po hodine letu. Brzdiaci zážih začal pri západnom pobreží Afriky blízko Angoly, 8000 km od určeného miesta pristátia. Motory na kvapalné palivo boli zapálené na 42 sekúnd.

celý článok...


21[upraviť zdroj]

Svetové dedičstvo UNESCO
Corner tower of the Trinity Cathedral in en-Solovetsky Monastery (Prokudin-Gorsky 20348).jpg

Solovecké ostrovy (rus. Солове́цкие острова) známe aj ako Solovky je súostrovie v Bielom mori v Onežskom zálive v Archangeľskej oblasti v Rusku. Pobrežie súostrovia je značne členité, krajina mierne kopcovitá (najvyšší bod 86 m nad morom). Väčšina územia ostrovov je pokrytá ihličnatými drevinami, prevažne borovicami a smrekmi. Na ostrovoch je viac ako 200 sladkovodných jazier, ktoré sú bohaté na ryby. Obyvatelia ostrovov postupne pospájali jednotlivé časti cestami, kanálmi pospájali jazerá, vyčistili lúky, vybudovali priehrady, prístavy a doky.

Ľudia navštevovali ostrovy už od 3. tisícročia pred Kr. Vzdialenejšie ostrovy prímorskí obyvatelia využívali na vykonávanie pohanských rituálov. Až do príchodu mníchov neboli ostrovy trvale osídlené. V roku 1429 priplávali na Solovecký ostrov dvaja mnísi a začali tu budovať kláštor. Koncom 15. storočia sa stal centrom šírenia kresťanstva a v 16. storočí centrom duchovného, kultúrneho a hospodárskeho života ruského severu. Postupne vznikajú Uspenský a Preobraženský chrám, desiatky kostolov (medzi najvýznamnejšie patrí kostol Zvestovania Panny Márie), kaplniek a pustovní.

celý článok...


22[upraviť zdroj]

Leninovo mauzóleum. Za ním sa nachádza stena Kremľa

Mauzóleum Vladimira Iľjiča Lenina sa nachádza na Červenom námestí v Moskve a je miestom posledného odpočinku sovietskeho revolucionára a politika Vladimira Iľjiča Lenina. Autorom monumentálnej granitovej hrobky je architekt Alexej Ščusev (Щусев).

Vraví sa, že 21. januára 1924, v deň Leninovej smrti, sovietska vláda obdržala niekoľko tisícok telegramov, v ktorých ľudia žiadali, aby Leninove ostatky boli uchované pre ďalšie generácie. O deň neskôr, významný ruský patológ a anatóm Alexej Abrikosov bol poverený zabalzamovaním Leninovho tela tak, aby do pohrebu ostalo nedotknuté. 23. januára, v noci, bol Alexej Ščusev poverený do troch dní navrhnúť a postaviť hrobku, v ktorej sa budú môcť občania rozlúčiť s Leninom. 26. januára padlo rozhodnutie o umiestnení hrobky na Červené námestie a už na druhý deň poobede bola drevená hrobka i s Leninovou rakvou na svojom mieste. Za prvý mesiac a pol navštívilo provizórne mauzóleum vyše 100 000 ľudí. V auguste 1924 Ščusev hrobku prestaval a architekt Konstantin Meľnikov navrhol Leninov sarkofág.

V roku 1929 sa zistilo, že Leninovo telo sa dá zachovať na oveľa dlhší čas a preto došlo k rozhodnutiu vymeniť drevené mauzóleum za kamenné. Tím architektov opäť viedol Alexej Ščusev – tí navrhli jednoduchú, ale monumentálnu hrobku z mramoru, granitu, porfýru a labradoritu.

celý článok...


23[upraviť zdroj]

Tupolev Tu-104A patriaci Aeroflotu na letisku Štokholm-Arlanda v roku 1972

Tupolev Tu-104 bolo sovietske dvojmotorové prúdové dopravné lietadlo stredného doletu z polovice 50. rokov 20. storočia. Po britskom De Havilland Comet, kanadskom Avro Jetliner a francúzskom Sud Aviation Caravelle bolo štvrtým prúdovým dopravným lietadlom na svete, ktoré vzlietlo, a druhým na svete v pravidelnej leteckej doprave.

Prílet jeho prototypu do Londýna v marci 1956, pri príležitosti štátnej návštevy, šokoval západných pozorovateľov. Po uzemnení lietadiel De Havilland Comet, v dôsledku série katastrôf v roku 1954, bolo lietadlo Tu-104 od roku 1956 do roku 1958 na svete jediným typom prúdového dopravného lietadla v pravidelnej leteckej doprave. Vo verzii TU-104E s motormi RD-3M s ťahom 85,35 kN vytvoril celkom 11 dnes už prekonaných svetových rekordov, väčšinou rýchlostných v uzavretom okruhu a výškových so zaťažením, zapísaných FAI v 3. skupine triedy C1, pozemné prúdové lietadlá (OKB Tupoleva uvádza 26 svetových rekordov). Začiatkom päťdesiatych rokov vypracovalo Ministerstvo civilného letectva ZSSR, v spolupráci s konštrukčnými kanceláriami A. N. Tupoleva a S.V. Iľjušina technické podmienky pre vývoj a výrobu prúdového dopravného lietadla. Mal nahradiť svojou väčšou kapacitou a ďaleko lepšími letovými výkonmi piestové dopravné lietadlá Iľjušin Il-12, Il-14 a Lisunov Li-2 na hlavných vnútroštátnych tratiach Sovietskeho zväzu, predovšetkým z Moskvy cez Omsk do Irkutsku.

celý článok...


24[upraviť zdroj]

Sankt-Petěrburg 205.jpg

Ermitáž, (tiež Štátna Ermitáž, po rus. Государственный Зрмитаж , z fr. l´ermitage, t.j. pustovňa), je umeleckohistorické múzeum v ruskom Sankt Peterburgu, jedna z najvýznamnejších a najväčších svetových umeleckohistorických inštitúcií.

Dnešné múzeum, ktorého umelecké fondy evidujú viac ako tri milióny artefaktov svetového kultúrneho dedičstva od praveku až po súčasnosť, ktoré sú vystavované vo viac ako štyristo sálach, je rozmiestnené v komplexe šiestich budov rozložených na nábreží rieky Nevy susediacich s ústrednou budovou Zimného paláca, niekdajšieho sídla ruských cárov.

Hoci až do Októbrovej revolúcie Ermitáž ako súčasť cárskeho sídla zostávala pre obyčajného človeka uzatvorená, vyvíjala sa ako neoddeliteľná súčasť ruskej kultúry. Vedomie významného poslania, aké má umelecký odkaz minulosti pre duchovný život dnešnej doby, sa najviac prejavili v osudoch galérie po Októbrovej revolúcii. Jej zbierky sa viac ako strojnásobili a galéria so svojimi pokladmi európskeho ale i svetového umenia otvorila brány státisícom návštevníkov, ktorí do múzea ročne zavítajú.

celý článok...


25[upraviť zdroj]

Svetové dedičstvo UNESCO
Pidan.jpg

Sichote-Aliň (rus. Сихотэ-Алинь) je horské pásmo vulkanického pôvodu, ktoré sa nachádza na ruskom ďalekom východe, na území Chabarovského a Prímorského kraja a tiahne sa až po Vladivostok. Najvyšším vrchom je Tordoki Jani (2 077 m n. m.). V roku 1935 tu bola zriadená prírodná rezervácia Sichote-Aliň Zapovednik, ktorá sa v roku 2001 dostala aj na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Pohorie je tvorené prevažne bazaltovýmiandezitovými horninami, pri pobreží Japonského mora prevažujú tholeitické bazalty. Vek prevažnej časti hornín sa odhaduje na miocénpliocén, najstaršie prejavy vulkanizmu zasahujú až do konca druhohôr a najmladšie horniny sú zo začiatku holocénu.

Táto oblasť patrí k najväčším a zároveň ľudskou činnosťou najmenej zasiahnutým územiam. Stále sa tu nachádzajú staré ihličnaté a širokolisté stromy. Vďaka polohe regiónu sa na veľkom území zachovali rastliny a živočíchy typické pre trópy a mierne šírky. Nachádza sa tu veľmi zložitý a pestrý obraz vzájomného prenikania a zmiešania rôznorodých elementov flóry a fauny, hlavne tej severnej a južnej.

celý článok...


26[upraviť zdroj]

Inside Moscow Bolshoi Theatre.jpg

Boľšoj teatr (rus.: Большой театр, slov. preklad: Veľké divadlo) je ruská divadelná spoločnosť a divadlo sídliace v Moskve a produkujúce činoherné, operné a beletné inscenácie.

Divadlo založil v roku 1776 Peter Urussov. Spočiatku súbor hrával iba v súkromných rezidenciách, až o štyri roky neskôr, v roku 1780 získal budovu Petrovského divadla, ktorá sa stala jeho domovskou scénou. Tu vznikali prvé činoherné a operné predstavenia divadla. V roku 1805 požiar zničil budovu Petrovského divadla, na mieste ktorého vyrástla budova, v ktorej divadlo sídli od roku 1825 dodnes. Budovu navrhol ruský architekt s talianskymi koreňmi Osip Bové. Bové taktiež navrhol neďalekú budovu Malého divadla]] (Malyj teatr), ktorú dokončili o rok skôr, v roku 1824.

Divadlo nazvali „veľkým divadlom“, pretože operu a balet považovali v tom čase za umelecky nadradenú činohre. Činoherné predstavenia boli presunuté do susediacej budovy malého divadla.

celý článok...


27[upraviť zdroj]

Kievan Rus en.jpg

Kyjevská Rus (po rusky: Киевская Русь) bola najstarším štátom, ktorý sa v 9.- 11. storočí konštituoval v slovanskom prostredí východnej Európy. V prvej polovici 12. storočia sa rozpadol na viacero štátov, samotná Kyjevská Rus zanikla roku 1240.

Východní Slovania sa v dobe sťahovania národov rozsídlili po obrovskej ploche Východoeurópskej roviny, ktorá sa rozkladá od pobrežia Severného ľadového oceánu až k Čiernemu a Kaspickému moru, kaukazskému pohoriu a od karpatského oblúku na západe až po Ural na východe. Jej stredná výška dosahuje 170 metrov nad morom a tu a tam sa vyskytujúce pahorkatiny iba zriedka presahujú 300 metrov nadmorskej výšky. Rovina prechádza rôznymi podnebnými pásmami od tundry cez ihličnaté a listnaté lesy až po stepi v severnom Černomorí. Vyznačuje sa typickým kontinentálnym podnebím, zimy sú tú dlhé a veľmi chladné s množstvom snehu (chlad stúpa smerom na východ), letá síce horúce, ale veľmi krátke. Zrážky sú nerovnomerné, najviac prší v júli a auguste. Malý posun v ročnom cykle môže priniesť veľmi suchú jar, kedy sa seje a je potrebná vlaha, a lejaky v čase žatvy. V priemere bola v minulosti každá tretia úroda zlá.

celý článok...


28[upraviť zdroj]

Pohľad na Trojicko-sergijevskú lavru koncom 19. storočia
Svetové dedičstvo UNESCO

Trojicko-sergijevská lavra (rus. Тро́ице-Се́ргиева Ла́вра) je najdôležitejší ruský monastier a duchovné centrum ruskej pravoslávnej cirkvi. Nachádza sa v meste Sergijev-Posad, asi 78 km severovýchodne od Moskvy smerom na Jaroslavľ.

Monastier založil v roku 1345 jeden z najuctievanejších ruských svätcov, Sergej Radonežský, ktorý na mieste postavil drevený kostol na počesť svätej Trojice. V roku 1355 prijal regulu, ktorá vyžadovala výstavbu ďalších pomocných budov - refektára, kuchyne a pekárne. Táto regula poslúžila ako vzor mnohým Sergejovým žiakom, ktorí neskôr podľa nej založili viac ako 400 kláštorov po celom Rusku, vrátane slávneho Soloveckého monastiera pri Bielom mori, Simonovského monastiera v Moskve a Kirillo-Belozerského monastiera na severe Ruska.

Svätý Sergej podporoval Dmitrija Donského v jeho boji proti Tatárom. Dvaja spomedzi jeho mníchov sa zúčastnili na bitke na Kulikovom poli (1380). Monastier bol poškodený požiarom pri útoku Tatárov v roku 1408. V roku 1422 bol Sergej Radonežský vyhlásený za patróna Rusi. V tom istom roku postavili srbskí mnísi, ktorí v kláštore našli útočisko po porážke na Kosovom poli, prvú kamennú katedrálu, rovnako zasvätenú svätej Trojici. V katedrále boli uložené relikvie sv. Sergeja. Freskami ju ozdobil najvýznamnejší ruský maliar ikon Andrej Rubľov.

celý článok...


29[upraviť zdroj]

Plevna monument.jpg

Rusko-turecká vojna (1877-1878) bola jedna z rusko-tureckých vojen. Rusko v nej zaútočilo na Osmanskú ríšu. Cieľom Ruska bolo oslobodiť balkánske slovanské národy (Srbov, Bulharov, Macedóncov) spod osmanskej nadvlády, respektíve rozšíriť svoj mocenský vplyv na oblasť Balkánu. Ruské vojská sa napokon dostali až k Carihradu, nedobyli ho iba pre intervencie iných štátov. Výsledkom vojny bolo získanie nezávislosti Srbska, (čiastočne) Bulharska, Čiernej Hory a (fakticky) Rumunska od Osmanskej ríše.

Rusko-turecká vojna bola ďalšou z mnohých aktivít na Balkáne proti osmanskej vláde v tom čase (povstanie v Bosne a Hercegovine 18751878, Východná kríza, Starozagorské povstanie 1875 a Aprílové povstanie 1876). Problém vypuknutia východnej krízy chcelo Rusko riešiť diplomatickou cestou na Carihradskej konferencii. Po jej neúspechu sa schyľovalo k otvorenému vojenskému konfliktu medzi Ruskom a Osmanskou ríšou. Dňa 3. januára 1877 (15. januára podľa juliánskeho kalendára) podpísalo Rusko s Rakúsko-Uhorskom dohodu, ktorou si chcelo zabezpečiť jeho neutralitu.

celý článok...


30[upraviť zdroj]

Borscht.jpg

Boršč je polievka z červenej repy, obľúbená najmä v ruskej a ukrajinskej národnej kuchyni, polievky podobné boršču sa varia aj v Poľsku (baršč) a Bulharsku. Základom boršča je vývar z kostí a mäsa (obvykle predného hovädzieho pre ruskú alebo ukrajinskú verziu boršču) a zmes osmaženej zeleniny (červená repa, kapusta, zemiaky, mrkva, cibuľa). Zelenina sa nakrája na rezance, osmaží sa na tuku a ľahko sa zahustí zápražkou, následne sa rozriedi vývarom, doplní sa varené mäso a polievka sa dochutí octom. Bohatší boršč sa doplňuje nakrájanou údeninou a podáva sa s kyslou smotanou.

Ukrajinský variant boršču kladie dôraz na sýto červenú farbu, repa sa preto pripravuje samostatne a ešte pred samotnou tepelnou úpravou sa zastriekne octom.

celý článok...


31[upraviť zdroj]

SovietUnionPhysical.jpg

Sovietsky zväz, dlhý tvar Zväz sovietskych socialistických republík (skratka ZSSR; rus. Sojuz sovetskich socialističeskich respublik, Prehrať Союз Советских Социалистических Республик) bol komunistický zväzový štát vo východnej Európe a severnej časti Ázie existujúci v rozmedzí rokov 19221991. Rozlohou 22,4 milióna km2 bol najväčším štátom sveta. Jeho hlavným mestom bola Moskva.

Zväz sovietskych socialistických republík, rozlohou najväčšia krajina na svete, sa rozprestieral vo východnej Európe, strednej a severnej Ázii. Svojou rozlohou 22,4 milióna km² zaberal takmer 1/6 súše sveta. Štatistiky OSN vyčleňovali ZSSR pre jeho obrovskú rozlohu a spoločensko-hospodársku špecifickosť ako osobitný, svetadielom zodpovedajúci celok. V ZSSR žilo začiatkom roku 1989 287,6 milióna obyvateľov, vyše sto veľkých a malých národností odlišujúcich sa jazykom a kultúrou, ktoré ale spájali rovnaké historické korene a osud. Približne polovica obyvateľov boli Rusi.

Do vyhlásenia socializmu v krajine ústavou v roku 1936, bola v krajine vyhlásená diktatúra proletariátu a chudobného roľníctva. V treťom odseku ústavy z roku 1936 sa hovorilo: „Všetka moc v ZSSR patrí pracujúcemu ľudu miest a dedín prostredníctvom sovietu zastupujúceho pracujúcich“.

Jedinou politickou stranou bola Komunistická strana Sovietskeho zväzu - KSSZ a najvyšším orgánom štátnej moci (parlament) bol Najvyšší soviet ZSSR.

celý článok...


32[upraviť zdroj]

EasternFrontWWIIcolage.png

Veľká vlastenecká vojna (rus. Великая Отечественная Война) alebo tiež bežne označovaná ako východný front, bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Bojoval v nej Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). Názov Veľká vlastenecká vojna sa vžil do povedomia po prejave Josifa Stalina 3. júla 1941.

Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, Visliansko-oderskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe.

celý článok...


33[upraviť zdroj]

Svetové dedičstvo UNESCO
Krasnaya Polyana 02.jpg

Západný Kaukaz (rus. Западный Кавказ) predstavuje najzápadnejšiu časť pohoria Veľký Kaukaz. Nachádza sa 50 km od pobrežia Čierneho mora, v Krasnodarskom kraji, Stavropoľskom kraji, Karačajsko-čerkeskej republike Ruskej federácie a v Abcházskej republike v Gruzínsku. Je to jedna z mála oblastí v Európe s nedotknutými lesmi a pastvinami. Pásy unikátneho lesa sa rozprestierajú od nížin po subalpínsky stupeň hôr a alpínske lúky sú spásané divými zvieratami. Západný Kaukaz sa vyznačuje svojou rozmanitosťou ekosystémov, je domovom dôležitých endemických rastlín a živočíchov (asi tretina z vysokohorských druhov rastlín Západného Kaukazu sú endemické).

Spolu s panenskými lesmi v Komijskej republike na severe Ruska, je to jediné veľké pohorie v Európe, ktoré nebolo poznačené ľudskou činnosťou. V roku 1999 bol Západný Kaukaz zapísaný do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.

Chránené územie sa rozprestiera na ploche 3 516,20 km² a pozostáva z viacerých chránených území. Najväčšia z nich je Kaukazská štátna prírodná biosférická rezervácia (rus. Кавказский государственный природный биосферный заповедник) so svojou nárazníkovou zónou širokou 1 km, ďalej Národný park Soči (rus. Сочинский национальный парк) a štyri menšie chránené územia.

celý článok...


34[upraviť zdroj]

Budova Ťumeňskej radnice

Ťumeň je mesto v Rusku, administratívne centrum Ťumenskej oblasti. Leží v Západnej Sibíri na rieke Tura, 2 144 km východne od Moskvy, má 510 000 obyvateľov. Mesto je dôležité kvôli ťažbe ropy a plynu.

Ťumeň bol prvým ruským mestom na Sibíri, založený bol v roku 1586 na križovatke starých obchodných ciest, spájajúcich Európu s Áziou. Územie Tobolu a Tury bolo osídlené už pre asi 5 tisíc rokmi kmeňmi Ugrov. V 1. storočí na tieto miesta prenikajú Turkojazyčné kmene, ktoré vytlačili Ugrov na sever, a v 14. storočí tu vytvorili chanát Zlatej hordy. Centrom chanátu sa stala tatárska osada Čimgi-Tura (Čingi Tura). Koncom 14. storočia, po rozpade Zlatej hordy vzniká nový veľký chanát - Sibírsky (podľa pomenovania miestnych obyvateľov - Sypyrov). Centrum chanátu sa presťahovalo z Čimgi-Tury k ústiu Tobola. V roku 1563 sa zmocnil vlády v Sibírskom chanáte chán Kučum, ktorý často podnikal lúpežnícke výpravy na ruské územia v okolí Uralu. V roku 1582 Kučumove vojsko bolo porazené oddielom kozákov na čele s atamanom Jermakom.

celý článok...


35[upraviť zdroj]

Postup nemeckej divízie SS-Panzer Granadier-Division Das Reich

Bitka o Kursk alebo operácia Citadela (v nemčine Unternehmen Zitadelle) bola významnou bitkou na východnom fronte počas 2. svetovej vojny. Bitku začali nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať späť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnom fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roku viesť významnejšiu ofenzívu. Jej úmyslom bolo zlikvidovať kurský oblúk a zničiť sovietske sily v tejto oblasti. Bitka skončila 17. júla 1943, keď Hitler v dôsledku silných protiútokov sovietskych vojsk, ktoré ohrozili postupujúcich Nemcov, prikázal ďalšie bojové operácie ukončiť. Je považovaná za rozhodujúcu bitku na východnom fronte a jednu z najpodstatnejších bitiek druhej svetovej vojny. Po bitke Sovietsky zväz prebral iniciatívu a nemecké vojská boli nútené ustupovať z obsadených území.

Po katastrofe hitlerovských vojsk pri Stalingrade na prelome rokov 1942 a 1943 si sovietske hlavné velenie myslelo, že je na najlepšej ceste vyhnať vojská osi zo svojho územia. Pokračovanie ofenzívy ktorá vyhnala nepriateľa z predhorí Kaukazu, oblastí medzi dolným tokom Volgy a Donom však čoskoro zastavil jeden z najlepších Hitlerových stratégov, nemecký poľný maršal Erich von Manstein. Ten ako veliteľ Skupiny armád Don (neskôr Skupiny armád Juh) vo februári 1943 prešiel do protiútoku a znovu dobyl Charkov a Belgorod.

celý článok...


36[upraviť zdroj]

Derbent winter.jpg
Svetové dedičstvo UNESCO

Derbent (rus.: Дербе́нт - Derbent; po azerijsky: Dərbənd; po avarsky: Derbend; po perzsky: دربند, Darband) je historické mesto, najjužnejšie položené mesto Ruskej federácie a druhé najdôležitejšie mesto Dagestanu. Do zoznamu svetového dedičstva UNESCO bol zaradený v roku 2003.

Mesto má 101 031 obyvateľov (sčítanie ľudu roku 2002). Miestne etniká: Azeríni, Lezgíni, Tabasaréni. Rozprestiera na úpätiach Tabasaranských hôr (súčasť Veľkého Kaukazu) neďaleko západného pobrežia Kaspického mora. Derbent je dopravnou tepnou vďaka svojmu prístavu, železnici, ktorá ho spája s Baku a pozemnej komunikácii, vedúcej do Baku a odtiaľ do Rostova nad Donom. Na severe mesta upúta monument Kirklar. Postavili ho na počesť padlým hrdinom, ktorí bránili Dagestan pred Arabmi v roku 728. Južnou časťou sa tiahnu smerom k moru 50 metrové Kaukazské hradby, známe aj ako Alexandrove hradby. Sú zátarasou Kaspickej brány (Portae Caspiae). Pôvodné hradby dosahovali výšku 9 metrov. Hrúbka ich stien bola okolo 3 metrov. Spolu so železnými bránami a množstvom strážnych veží zabezpečovali efektívnu obranu perzskej hranice.

celý článok...


37[upraviť zdroj]

Fotografie obetí Beslanského masakru

Beslanský masaker, známy aj pod rôznymi inými názvami napr. teroristický akt v Beslane, bola teroristická akcia, ktorej cieľom bolo zajať ako rukojemníkov viac než 800 ľudí, ktorí sa 1. septembra 2004 nachádzali v areáli základnej školy č. 1 v meste Beslan v Severnom Osetsku na juhu Ruskej federácie. Rukojemnícka dráma trvala od 3. septembra, kedy došlo za nejasných okolností k boju a odpáleniu náloží. Zahynulo vyše 350 ľudí (viac než 1% obyvateľov mesta) najmenej 10 príslušníkov ruských špeciálnych jednotiek a 31 teroristov.

Masakru v Beslane predchádzal rad udalostí. 9. mája 2004 na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom, zahynul pri explózii bomby nastraženej v tribúne prezident Čečenskej republiky Achmat Kadyrov a predseda miestneho parlamentu Husejn Isajev. O niekoľko týždňov neskôr 21. – 22. júna uskutočnili čečenskí separatisti útok na mesto Nazraň v Ingušsku. Pri bojoch zahynulo na ruskej strane do 100 ľudí. 24. augusta samovražední atentátnici odpálili výbušniny v 2 lietadlách Tu-154 a Tu-134 vo vzduchu nad Tulskou a Rostovskou oblasťou.

celý článok...


38[upraviť zdroj]

Balneoterapeutické zariadenie so sochami Asklepia a Hygieie

Jessentuki (rus. Ессентуки́) je mesto na juhu Ruska. Nachádza sa v južnej časti Stavropoľského kraja na úpätí Kaukazu, v doline rieky Podkumok, 17 kilometrov od Piatigorsku. Je súčasťou skupiny miest s rekreačným zameraním združených pod názvom Kavkazskie Mineraľnyje Vody. Žije tu 81 714 obyvateľov (2008).

Podnebie je kontinentálne. Letá sú teplé s veľkým počtom horúcich a suchých dní. Priemerná júlová teplota dosahuje 20,4 °C, maximálne sa vyšplhá na 37 °C. Zima je mierna, časté sú odmäky s teplotami nad bodom mrazu, ale niekedy sa vyskytnú aj mrazy do -25 °C. Priemerná januárová teplota dosahuje -4,6 °C. Jessentuki sa pokladá za najväčšie a najpopulárnejšie kúpeľné mesto v Rusku, kde sa liečia problémy spojené so zažívacím traktom a pečeňou. Hlavným liečebným prostriedkam je viac ako 20 minerálnych prameňov.

celý článok...


39[upraviť zdroj]

Pavlovov dom po skončení bojov o mesto

Pavlovov dom (rus. Дом Павлова - Dom Pavlova) bola tehlová trojposchodová obytná budova, ktorá sa skladala z viacerých blokov. Stála na okraji Námestia 9. januára vo Volgograde (Stalingrade), pred vojnou bola známa ako Dom odborníkov. Počas bitky o Stalingrad sa stala dôležitým oporným bodom sovietskej obrany.

Dom bol jedným z najprestížnejších v meste, pred vojnou v ňom bývali továrenskí špecialisti a pracovníci komunistickej strany mesta. Z vojenského hľadiska mal dom nesmiernu hodnotu, pretože priamo od neho viedla cesta k neďalekej Volge a z jeho okien bolo možné sledovať a pokryť paľbou ručných zbraní najdôležitejšie námestia v meste. Stavba sa navyše vkliňovala do nemeckých postavení a bolo z nej možné kontrolovať šíre okolie. To bolo hlavnou príčinou toho, že velenie 13.gardovej streleckej divízie označilo dom ako významný taktický bod a rozhodlo sa ho získať. 13. gardová strelecká divízia však bola ťažko poznačená bojmi a na prieskum sa veliteľ roty I.I. Naumov, rozhodol vyslať iba 4 členné družstvo vedené J.F. Pavlovom.

celý článok...


40[upraviť zdroj]

Údolie Kutšerla v Ruskej časti Altaja
Svetové dedičstvo UNESCO

Altaj (rus. Алтай) je horský masív v centrálnej časti Ázie na hraniciach Ruska, Mongolska, Kazachstanu a Číny. Jeho dĺžka je približne 2 000 km a maximálna šírka 600 km. Najvyšší vrch je Belucha (4 506 m), ktorý je zároveň najvyšším vrchom Sibíri. Pomenovanie pochádza z mongolského slova altau/altay (zlaté hory), nakoľko v pohorí sú početné náleziská zlata, ťažené už od stredoveku.

Altaj predstavuje spolu s pohoriami Sajany a Ťanšan severnú vetvu stredoázijského horského systému, ktorý sa začína v Pamíre. Delí na tri časti Ruský Altaj, Mongolský Altaj a Gobijský Altaj.

Krajina v Altaji je tvorená vysokohorskými stepami a lesmi, v mongolskej časti aj polopúštnymi oblasťami. Vysokohorské pásmo je od výšky 2 000  (v južných oblastiach + 400 m) tvorené trvalo zamrznutou pôdou, najvyššie časti hôr pokrývajú ľadovce.

celý článok...


41[upraviť zdroj]

December 1941, jednotky odchádzajú z Moskvy na front

Bitka o Moskvu bola významná bitka na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Prebiehala vo viacerých fázach od októbra 1941 do januára 1942. V jej priebehu sovietske vojská odrazili nemecký postup na Moskvu a na čas prešli do ofenzívy, čím pravdepodobne zabránili bezprostrednej porážke ZSSR vo vojne. Nemecká útočná operácia na obsadenie Moskvy niesla meno operácia Tajfún, niekedy je tiež označovaná ako operácia Wotan.

Moskva ako hlavné mesto Sovietskeho zväzu bolo od začiatku jedným z hlavných cieľov nemeckej armády. Franz Halder náčelník štábu nemeckých pozemných síl ešte pri príprave plánu Barbarossa vybral Moskvu ako hlavný cieľ postupu skupiny armád Stred. Postup Wehrmachtu k mestu však nebol taký priamočiary ako pôvodne OKH očakávalo. Nemci nemali dostatok síl aby sa dostatočne rýchlo vysporiadali s početnými vojskami Červenej armády. Útok zbrzdili najmä dve skutočnosti: jednou bolo uskupenie sovietskych vojsk v oblasti Kyjeva a východne od neho, druhou bol počiatočný odpor Červenej armády pri Smolensku.

celý článok...


42[upraviť zdroj]

Pohľad na Južnú zátoku s prístavom

Sevastopoľ (po rusky: Севасто́поль; ukrajinsky: Севастополь; po krymskotatársky: Aqyar) je ukrajinské mesto a zároveň prístav nachádzajúci sa na polostrove Krym, pri pobreží Čierneho mora. V roku 2006 malo mesto 390 000 obyvateľov. V súčasnosti má mesto zvláštny štatút, kvôli tomu že je základňou ruskej aj ukrajinskej flotily. Od 8. mája 1965 mesto-hrdina.

Mesto leží v juhozápadnej časti Krymu na Heraklovskom polostrovove na pobreží Čierneho mora. Na severozápade hraničí s Bachčisarajským okresom a územím mesta Jalta, v juhozápadnej časti autonómnej republiky Krym. Vonkajšia hranica mesta na súši má dĺžku asi 106 km, pobrežná čiara má dĺžku 152 km. Mesto sa rozkladá na terasovitých svahoch pri brehoch Sevastopoľského zálivu, ktorý rozdeľuje mesto na severnú a južnú časť. Južná časť mesta sa delí južným zálivom na mestskú a prístavnú časť. Mesto má rozlohu 1079 km², z čoho 216 km2 zaberajú vodné plochy zálivov.

Mesto založili v roku 1784 po obsadení Krymu ruskými vojskami ako pevnosť a následne prístav.

celý článok...


43[upraviť zdroj]

Mobilizovaní sovietski vojaci, na ceste cez mesto

Boje o Leningrad a Pobaltie v rokoch 1941 - 1944, známe aj ako blokáda Leningradu (po rusky: блокада Ленинграда), bol útok nemeckých nacistických vojsk na mesto Leningrad (dnes Petrohrad) počas Veľkej vlasteneckej vojny.

Operácia bola jednou z najkrvavejších bitiek v ľudskej histórii, v jej dôsledku zomrelo od hladu v obliehanom meste asi 650 000 až 800 000 civilistov. Nemecký plán bol známy ako Operation Nordlicht (Operácia Polárna žiara). Boje rôznej intenzity trvali od 8. septembra 1941, do úplného prerušenia blokády mesta 18. januára 1944. Od júla do prvých dvoch decembrových dní roku 1941 viedli sovietske vojská obranný boj v oblasti fínskeho polostrova Hanko, na ktorom sa nachádzala ich námorná základňa. Stadiaľ boli schopní ohrozovať nacistickú námornú prepravu v oblasti a najmä brániť vstup do Fínskeho zálivu. Už v prvých dňoch bojov medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom sa lode Baltického námorníctva premiestnili zo základní v Litve do estónskeho prístavu Tallin. Tam podporovali svojou paľbou sovietske jednotky až do konca augusta 1941, kedy už bol prístav celkom obkľúčený.

celý článok...


44[upraviť zdroj]

Kamčatský polostrov

Kamčatka je 1 250 km dlhý polostrov na Ruskom ďalekom východe, s rozlohou 472 300 km². Najsevernejší bod dosahuje 65° severnej šírky, najjužnejší je mys Lopatka (50°59'). Pobrežná čiara má približne 5 500 km. Nachádza sa medzi Tichým oceánom a Ochotským morom. Pacifickú pobrežnú líniu lemuje Kurilská priekopa. Kamčatska patrí do kamčatskej oblasti, vrátane Komandorských ostrovov, Karaginského ostrova a časti kontinentálneho Ruska.

Polostrov má pretiahnutý tvar (dĺžka približne 1 700 km, šírka 470 km). Najvyšší bod je Kľučevskaja (4 835 m), stredom polostrova sa od severu k juhu tiahne po celej dĺžke horský chrbát. Tento sa v spodnej časti rozdeľuje na dva chrbáty - Východný chrbát a Stredný chrbát. Medzi nimi sa nachádza veľké údolie, ktorým preteká rieka s rovnakým názvom Kamčatka. Prakticky všetky vrcholy Stredného chrbta sú sopky, niektoré aktívne, no oveľa viac ich je už vyhasnutých. Pre tak veľký výskyt vulkanizmu na relatívne malej ploche sú kamčatské vulkány zaradené do svetového dedičstva UNESCO.

celý článok...


45[upraviť zdroj]

Panzerkreuzer Aurora St Petersburg 2002.jpg

Októbrová revolúcia bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina bola pripravená akcia, ktorá zásadne poznamenala dejiny 20. storočia.

Prevrat bol pomerne jednoduchý, pretože vláda Alexandra Kerenského už aj tak stratila všetok vplyv na udalosti v krajine. Podľa Leninovho bonmotu „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“ boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade – nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty, ale tamojší junkeri a ženský prápor sa čoskoro vzdali. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci.

celý článok…


46[upraviť zdroj]

Pohľad na nábrežie Volchova a historické opevnenia mesta

Velikij Novgorod (do roku 1999 Novgorod) je starobylé mesto v Rusku, hlavné mesto Novgorodskej oblasti. V roku 2002 malo 216 856 obyvateľov. Nachádza sa na rieke Volchov asi 160 km juhojuhovýchodne od Petrohradu a asi 500 km severozápadne od Moskvy. 6 km južne od mesta sa leží Iľmenské jazero. Geomorfologicky leží v oblasti Valdajská pahorkatina v Iľmeňskej nížine.

Prvá zmienka o existencii osídlenia pochádza z roku 859, z obdobia vlády Rurika I.. Mesto však vzniklo až v ďalšom storočí. V 10. – 11. storočí bolo jedným z centier Kyjevskej Rusi, neskôr strediskom samostatného kniežatstva. Po roku 1136 bola moc kniežaťa obmedzená, dôležitú úlohu v riadení mesta nadobúda snem (veče) a starosta mesta (posadnik). Politické dejiny mesta v 12. – 15. storočí sú plné rozporov medzi šľachtou (bojarmi) a kupeckou vrstvou. Novgorod je v období stredoveku jedným z najvýznamnejších obchodných centier Európy, udržiava úzke styky s mestami Hanzy. Pozoruhodná je vzdelanostná úroveň obyvateľstva, medzi ktorým je bežná gramotnosť. Na písanie sa používa špecifický materiál - brezová kôra. V trinástom a štrnástom storočí odoláva tlaku západných susedov - Švédov, Rádu nemeckých rytierov, neskôr Litovského veľkokniežatstva. Dejiny Novgorodu ako centra nezávislého štátneho celku končia roku 1478, kedy bolo územie násilne pripojené k moskovskému kniežatstvu.

celý článok...


47[upraviť zdroj]

Mount Elbrus May 2008.jpg

Elbrus alebo Eľbrus je najvyšší vrch Kaukazu a Ruska (5 642 m), nachádzajúci sa asi 40 km juhozápadne od mesta Kislovodsk blízko hraníc s Gruzínskom. V staroveku ho ľudia poznali pod názvom Strobilus. Je to neaktívny stratovulkán s dvoma centrami (západný štít 5 642 m, východný 5 621 m) pokrytý ľadovcami a trvalým snehom. Na bokoch hory sa však nachádzajú termálne pramene a aktívne solfatáry.

V roku 1976 bola daná do užívania kabínová lanovka, ktorá končí vo výške 3 400 m. Odtiaľ premáva jednosedačková lanovka do výšky asi 3 600 m. Odtiaľ na vrchol vedie široká cesta po ktorej premávajú ratraky. Do výšky 4 700 metrov (Pastuchove skaly) je možné zaplatiť si ratrak. Ďalším významným bodom je stanica Priut vo výške 4 100, oproti ktorej sú tzv. Skaly spasatelie, kde majú ubytovňu záchranári.

celý článok...


48[upraviť zdroj]

Centrum Moskvy v 90. rokoch 19. storočia

Moskva (rus. Москва) historicky tiež Kučkovo je hlavné mesto Ruskej federácie, administratívne centrum strednej federálnej oblasti a moskovskej oblasti a tiež hrdinské mesto. S počtom 10 527 000 obyvateľov (2009) je najväčším mestom Ruska a Európy. Okrem iného je mesto centrom ruského politického, ekonomického, kultúrneho a vzdelávacieho života.

Moskva sa nachádza v strede európskej časti Ruska medzi riekami Oka a Volga. Zo západu ju ohraničuje Smolensko-moskovská vyvýšenina, z východu Moskovsko-okská nížina a na juhovýchode Meščerská nížina. Mesto leži v nadmorskej výške 180 metrov nad morom. Väčšina rozlohy mesta (1081 km²) sa nachádza na území moskovskej prstencovej automagistrály (po rusky: Московская Кольцевая Автодорога, МКАД). Mesto leží na strednom toku a oboch brehoch rovnomennej rieky Moskva, ktorá mesto spája s Atlantickým a Severným ľadovým oceánom. Tečie zo severozápadu smerom na juhovýchod. Okrem tejto rieky na území mesta tečie aj niekoľko desiatoch iných riek, z ktorých najväčšími prítokmi rieky MoskvySchodňa, Chimka, Chodynka, Presňa, Neglinnaja, Jauza, Niščenka (ľavé prítoky), Setuň, Kotlovka, Gorodňa (pravé prítoky).

celý článok...


49[upraviť zdroj]

Katedrála Narodenia Panny Márie v Ufe

Ufa (rusky Уфа) je mesto v Rusku, centrum Baškirska. Je to jedno z najdôležitejších centier chemického priemyslu. Nachádza sa pri ústí rieky Ufy do rieky Bjela, 1520 km východne od Moskvy.

V roku 1574 tu bola oddielom ruských strelcov vybudovaná pevnosť, ktorá sa stala základom dnešného mesta. Vzniknutá osada získala štatút mesta v roku 1586. V 17. storočí tu už bolo dôležité obchodné centrum na ceste z európskeho Ruska na Sibír. Od roku 1708 prináležalo mesto Kazaňskej gubernii, v rokoch 1728 - 1744 bolo centrom samostatnej provincie. V roku 1744 sa stala súčasťou Orenburgskej gubernie. V rokoch 1773 - 1774 bola Ufa 4 mesiace obsadená Pugačovovými vojskami. V roku 1789 tu bola zriadená Moslimská duchovná správa pre celé Rusko, a v roku 1865 sa Ufa stala centrom Ufskej gubernie. Koncom 19. storočia sa začal rýchlo rozvíjať priemysel. Medzi rokmi 1918 a 1919 bolo mesto načas ovládané bielogvardejcami a od roku 1922 je Ufa hlavným mestom Baškirska.

celý článok...


50[upraviť zdroj]

Bundesarchiv Bild 101I-020-1268-36, Russland, russischer Gefallener, Panzer BT 7,.jpg

Operácia Barbarossa (nem. Unternehmen Barbarossa; rus. План Барбаросса) je kódové označenie pre inváziu vojsk Osi do ZSSR, ktorá otvorila východný front a začala Veľkú vlasteneckú vojnu počas druhej svetovej vojny.

Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v krutých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, išlo o víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, a dlhodobejšiu vojnu si Veľkonemecká ríša a jej spojenci nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať.

18. decembra 1940 vydal Hitler tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho zväzu.

celý článok...


51[upraviť zdroj]

Výročná poštová známka s hlavnou budovou univerzity.

Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova (rus. Московский государственный университет имени М. В. Ломоносова, skratka МГУ - MGU) je najstaršia a najväčšia univerzita v Rusku. Bola založená 25. januára 1755 na žiadosť cárovnej Alžbety Petrovny a od roku 1940 nesie meno ruského prírodovedca Michaila Lomonosova, ktorý sa angažoval pri jej zakladaní.

V súčasnosti (údaje z roku 2004) na nej študuje približne 31 000 študentov a 7 000 doktorandov, počet profesorov a ostatných vedeckých pracovníkov je cez 9 000. Počet absolventov, ktorí získali Nobelovu cenu, je 11 (z celkového počtu 18 ruských vedcov ocenených touto medailou). Univerzita má 29 fakúlt, 15 vedecko-výskumných ústavov a viac ako 350 katedier. Súčasným rektorom univerzity je matematik Viktor Antonovič Sadovničij. V roku 2008 sa Moskovská univerzita nachádzala na 70. mieste podľa Akademického hodnotenia univerzít sveta a 183. mieste v hodnotení svetových univerzít podľa Times Higher Education.

celý článok...


52[upraviť zdroj]

Pamätník Petra Veľkého vo Voroneži

Voronež (rus. Воро́неж) je mesto na juhozápade Ruska, neďaleko hraníc s Ukrajinou. Preteká ním rieka Voronež, mesto má zhruba 840 000 obyvateľov. Je administratívnym centrom Voronežskej oblasti. Významná železničná križovatka na spojnici Moskvy, Rostova nad Donom a Kyjeva. Mesto leží na oboch brehoch rieky Voronež, 8,5 km od miesta, kde sa vlieva do rieky Don, približne 470 km južne od Moskvy a 620 km východne od Kyjeva.

Najstaršie nájdené doklady o osídlení sú z doby kamennej. Hoci prvá písomná zmienka pochádza už z roku 1175, prvú pevnosť a mesto tu založil až v rokoch 1585 – 1586 cár Fiodor I. a Voronež sa stala obchodným mestom. Najväčší rozmach nastal za vlády Petra Veľkého, ktorý tu trávil veľa času. Dal postaviť lodenice a Azovskú flotilu. Voronež sa stala najvýznamnejším mestom na juhu Ruska a od roku 1711 bola správnym centrom Azovskej gubernie (dnes Voronežská gubernia). V roku 1773 mesto z veľkej časti vyhorelo a bolo značne prebudované. Vďaka úrodnej pôde sa postupne z Voroneže stalo centrum potravinárskeho priemyslu. V roku 1868 bola vybudovaná železnica spájajúca Voronež s Rostovom nad Donom a v roku 1871 aj s Moskvou.

celý článok...


53[upraviť zdroj]

Avachinsky Volcano.jpg

Avačinskaja sopka (doslova Avačská sopka) je stratovulkán, nachádzajúci sa na polostrove Kamčatka, neďaleko mesta Petropavlovsk-Kamčatskij. Spolu s vulkánom Koriacka sopka tvoria dominantu nad týmto mestom. Sopka je vysoká 2 741 m a je o niečo mladšia ako Koriackaja. Naproti tomu je však oveľa viac aktívna, len v 19. a 20. storočí bolo zaznamenaných vyše 15, prevažne stredne silných erupcií.

Sopka leží na zvyškoch staršej vulkanickej stavby, ktorú zničila mohutná erupcia pred cca 30 000 rokmi. Pozostatkom tejto erupcie je kaldera nad ktorou leží súčasná stavba vulkánu a mohutný depozit andezitových pyroklastík zaberajúcich plochu cez 500 km². Pozostatkom neskorších erupcií približne pred 10 000 rokmi sú depozity pyroklastických prúdov a pemzy prevažne andezitového zloženia s nízkym obsahom draslíka. Ďalšia fáza vulkanizmu nastúpila pred 5 500 rokmi, petrologicky nastal posun k viac bazaltovým horninám. Pozostatkom tejto etapy sú vrstvy bazaltovo-andezitovej tefry, nachádzajúce sa vo vzdialenosti až 300 km od vulkánu.

celý článok…