Portál:Slnečná sústava/Obrázky týždňa (2023)

Obrázky: 2008 - 2009 - 2010... - Univerzálne obrázky Články: 2008 - 2009 - 2010... - Univerzálne články Zaujímavosti: Staré zaujímavosti

Sada 2

1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2

Rozpad fragmentu B kométy 73P/Schwassmann-Wachmann z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Koncom roku 1995 bolo pozorovaných päť úlomkov tejto pôvodne celistvej kométy, v marci 2006 ich počet vzrástol na 8 a rozpad stále pokračoval. Rozpad kometárneho jadra naznačuje, že v krátkej dobe zrejme prestane táto kométa existovať a jej jediným pozostatkom bude prúd meteoroidov, ktorý bude obiehať na jej pôvodnej dráhe.

2/2

Vulkány na Jupiterovom mesiaci Io zachytené sondou Galileo zo vzdialenosti 600 000 km. Na vloženej snímke sa nachádzajú detailné pohľady na obe sopky. Io je vulkanicky najaktívnejším telesom slnečnej sústavy. Energiu potrebnú na udržiavanie sopečnej aktivity mu dodávajú slapové sily Jupitera.

3/2

Povrch Venuše bez oblačnej vrstvy. Záber vznikol zo zložených radarových snímok sondy Magellan. Približne 60 % povrchu tvoria nižšie položené rovinaté oblasti, kde rozdiely vo výške terénu nepresahujú 1 km. Nad povrch vystupujú dve „kontinentálne“ vrchoviny Aphrodite Terra a Ishtar Terra.

4/2

Gigantický oblak nad severným pólom Titanu v nepravých farbách. Má priemer až 2 400 km a siaha po 60-tu rovnobežku. Je pravdepodobné, že práve z tohto oblaku pršia na povrch mesiaca uhľovodíky hromadiace sa v jazerách uhľovodíkov. Oblak existuje už niekoľko rokov a vedci predpokladajú, že v priebehu ďalšieho vývinu sa bude presúvať do južných polárnych končín.

5/2

Asteroid 433 Eros. Tento záber zo sondy NEAR Shoemaker zobrazuje pohľad z jedného konca asteroidu naprieč žľabom na jeho spodnej strane smerom k náprotivnej strane. Tiež je možné na ňom vidieť rysy merajúce naprieč iba 35 metrov a jasnú škvrnu na planétke v ľavej časti snímky.

6/2

Jupiter a jeho najväčší mesiac Ganymedes. Záber urobila sonda Voyager 1 zo vzdialenosti 40 miliónov km. Dobre viditeľná je Veľká červená škvrna. Táto farebná fotografia bola zostavená v Jet Propulsion Laboratory's Image Processing Lab z troch čiernobielych fotografií prehnaných filtrami.

7/2

Veľká tmavá škvrna, najväčší búrkový útvar v atmosfére planéty Neptún. Tento záber zblízka zhotovila sonda Voyager 2 zo vzdialenosti 2,8 milióna km, 45 hodín ped svojim najväčším priblížením k Neptúnu. Neskoršie pozorovania ukázali, že Veľká tmavá škvrna už pravdepodobne zmizla. Pôvodne sa predpokladalo, že ide o obrovský mrak a neskôr, že ide o medzeru v oblačnosti Neptúna, ktorá umožňovala uvidieť nižšie vrstvy atmosféry planéty.

8/2

Pohľad na planétu Zem z vesmírnej lode Apollo 17. Dobre viditeľná je južná polárna čiapočka úplne prekrývajúca kontinent Antarktída, východné pobrežie Afriky s ostrovom Madagaskar a Arabský polostrov. Najväčší svetadiel Zeme, Ázia, na fotografii už takmer splýva s obzorom.

9/2

Priebeh zatmenia Slnka 1. augusta 2008, pozorovaného v Novosibirsku, Rusko. Čas medzi zábermi je 3 minúty. Zatmenia Slnka sú relatívne krátke udalosti, ktoré sa dajú pozorovať v celom svojom priebehu. Za najlepších okolností môže úplné zatmenie trvať 7 minút, 31 sekúnd a môže byť pozorované na v oblasti s dĺžkou 250 km. Oblasť pozorovania čiastočného zatmenia je oveľa väčšia.

10/2

Saturn s niekoľkými mesiacmi na zábere zo sondy Voyager 2, ktorý urobila 4. augusta 1981 zo vzdialenosti 21 miliónov kilometrov. Na snímke sú viditeľné aj štyri zo Saturnovych mesiacov: Tethys, Dione, Rhea a Mimas. Tethysov tieň sa premieta na južnú pologuľu Saturna ako malý tmavý krúžok pod prstencami.

11/2

Prvý obrázok Merkúra s vysokým rozlíšením, ktorý odvysielala sonda MESSENGER počas príletu k tejto planéte. Farby na snímke sú nepravé. Úzky kosáčik Merkúra je v určitých obdobiach možné pozorovať ďalekohľadom aj zo Zeme, povrchové útvary ako impaktné krátery však nie.

12/2

Západ slnka. Slnečné svetlo prechádza počas jeho východu a západu cez hrubšiu vrstvu atmosféry ako napoludnie. Na časticiach atmosféry sa preto rozptyľuje svetlo väčších vlnových dĺžok, čiže žlté, oranžové a červené.

13/2

Mars zachytený Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom pri tzv. Veľkej opozícii, ktorá nastala koncom augusta roku 2003. Veľká opozícia ponúkla najlepšie podmienky na pozorovanie Marsu v histórii astronómie vôbec, pretože uhlový priemer planéty vtedy dosiahol rekordných 25,11″.

14/2

Horné vrstvy zemskej atmosféry, cez ktoré presvitá Mesiac. Záber urobila v decembri 1999 posádka raketoplánu Discovery počas misie STS-103. Najvrchnejšia vrstva zemskej atmosféry pozvoľne prechádza do medziplanetárneho priestoru.

15/2

Urán s mesiacom Ariel, ktorý vrhá tieň na planétu. Tento obrázok z prechodu tieňa cez disk planéty, ktorý by sme z Uránu pozorovali ako zatmenie Slnka, zachytil Hubblov vesmírny ďalekohľad v roku 2006.

16/2

Detail výbrusu z meteoritu ALH 84001, ktorý pochádza z Marsu. Pri podrobných analýzach vedci v meteorite objavili cyklické uhľovodíky nezvyčajného zloženia a tvaru. Tie boli niektorými laboratóriami určené ako fosílne zvyšky jednobunkových organizmov, ktoré kedysi žili na Marse. Podľa iných názorov sú však štruktúry čisto anorganického pôvodu.

17/2

Proteus, Neptúnov mesiac nepravidelného tvaru. So svojim priemerom 420 km patrí k tým väčším satelitom Neptúna. Túto fotografiu urobila sonda Voyager 2, ktorá mesiac v roku 1989 objavila.

18/2

Veľký kaňon, známejší skôr v anglickom origináli ako Grand Canyon, je jeden z najväčších kaňonov na povrchu Zeme. Vznikol ako dôsledok miliónov rokov vodnej erózie rieky Colorado. Jeho dĺžka je 347 km a maximálna hĺbka 1800 m.

19/2

Blesky patria medzi najpôsobivejšie prírodné úkazy. Tieto mohutné elektrické výboje neprebiehajú len v atmosfére Zeme, ale aj iných planét s atmosférou dostatočne hustou (Venuša a všetky joviálne planéty slnečnej sústavy).

20/2

Uránov mesiac Ariel s vysokým rozlíšením. Tento mesiac má najsvetlejší povrch zo všetkých doteraz zblízka odfotografovaných mesiacov planéty Urán. Nachádzajú sa na ňom pruhy, ktoré vyzerajú ako čerstvá námraza. Nevyskytujú sa tu krátery s priemerom väčším ako 50 km.

21/2

Detailný záber povrchu trpasličej planéty 1 Ceres zo sondy Dawn. V zábere je severný svah jej známeho krátera Occator nasnímaný z výšky asi 33 km nad povrchom. Snímka vznikla 16. júna 2018, krátko pred koncom misie, kedy technici spúšťali sondu na čoraz nižšiu obežnú dráhu okolo Cerery.

22/2

Atmosféra Jupitera v infračervenom spektre. Snímku v nepravých farbách urobila sonda New Horizons, keď okolo tejto planéty prelietala. Vpravo dole sa nachádza najväčší atmosférický útvar Jupitera - Veľká červená škvrna.

23/2

Slnečný kotúč, na ktorom sú veľmi dobre viditeľné slnečné škvrny. Škvrny sú tmavé a relatívne chladné miesta vo fotosfére Slnka, ktorých výskyt úzko súvisí so slnečným cyklom. Na škvrnách rozoznávame tmavšie "jadro" - umbru, ktoré je obklopené svetlejšou penumbrou.

24/2

Záber stratovulkánu Semeru, ktorý sa nachádza vo východnej časti indonézskeho ostrova Jáva. Sopka je pomerne aktívna, v 19. a 20. storočí bolo zaznamenaných cez 50 prevažne menších erupcií z vrcholového krátera. Zem je jediná planéta, na ktorej je potvrdený výskyt aktívnych sopiek.

25/2

Hale-Boppova kométa s bielym prachovým chvostom a modrým plynným chvostom (február 1997). Táto kométa sa stala jednou z najjasnejších komét za posledné desaťročia. Voľným okom bola viditeľná rekordných 18 mesiacov.

26/2

Saturnov mesiac Dione na farebnej mozaike zo sondy Cassini. Povrch Dione je tmavší ako povrch iných Saturnových mesiacov, čo nasvedčuje tomu, že sa tu vyskytujú kamenné plochy nepokryté ľadom. Satelit je posiaty množstvom kráterov, z ktorých veľká väčšina nepresahuje svojím priemerom 40 km.

27/2

Kozmická sonda Galileo, prvá umelá družica Jupitera, počas predštartovných príprav v hale Vertical Processing Facility (VPF). Galileo odštartoval v roku 1989 v nákladovom priestore raketoplánu Atlantis. V čase štartu sa skladal z atmosférického puzdra (sondy Probe), družicovej (orbitálnej) časti a dvojstupňovej urýchľovacej rakety IUS, ktorá mu umožnila opustiť obežnú dráhu Zeme.

28/2

Polárna žiara okolo južného zemského pólu. Záber urobila posádka Medzinárodnej vesmírnej stanice v júni 2010. Polárne žiary sa na Zemi vyskytujú hlavne v polárnych oblastiach, pretože ich vyvolávajú častice slnečného vetra, ktoré sú vychýlené magnetickým poľom Zeme pozdĺž línií magnetického poľa smerom k pólom.

29/2

Skalnatý útvar na marťanskom povrchu zachytený 12. júna 2022 roverom Perseverance. Útvar pripodobnený k hadej hlave a balansujúci balvan na pozadí, ktorý vyzerá, že môže každú chvíľu spadnúť, sa nachádzajú v kráteri Jezero s priemerom 45 km, v ktorom rover pristál.

30/2

Raketa Delta II čaká na štart, aby vyniesla do vesmíru sondu Deep Impact. Fotografia bola urobená na svitaní 12. januára 2005 na štartovacom komplexe 17-B Cape Canaveral Air Force Station. Deep Impact bola americká kometárna sonda určená na prieskum periodickej kométy 9P/Tempel 1.

31/2

Sapas Mons, vulkán na Venuši na radarovom zábere zo sondy Magellan. Táto sopka s výškou asi 1,5 kilometra leží v oblasti nazývanej Atla Regio. Priemer jej základne dosahuje zhruba 400 km. Z krátera sopky vychádzajú stuhnuté lávové prúdy.</noinclude>

32/2

Saturnov mesiac Rea v pravých farbách. Rea je po Titane druhý najväčší prirodzený satelit Saturna. Skladá sa zo zmesi vodného ľadu a kremičitých hornín s približne rovnakým zastúpením. Jej povrch je husto pokrytý impaktnými krátermi, čím pripomína povrchu Mesiaca alebo Merkúra a patrí medzi najstaršie povrchy v slnečnej sústave.

33/2

Dimorfos, len 160 metrov merajúci mesiačik planétky 65803 Didymos. Snímku zhotovila kozmická sonda DART asi 30 sekúnd predtým, ako do tohto telesa narazila. Cieľom bolo zmeniť obežnú dráhu planétky a vyskúšať, či by tento postup bolo možné použiť na asteroid rútiaci sa na Zem, čo test potvrdil.

34/2

Posledná snímka Urána, ktorú vytvorila sonda Voyager 2, jediná sonda, ktorá skúmala Urán a Neptún. Zo Zeme nikdy nie je možné vidieť Urán ako kosáčik. Snímka bola zhotovená pri vzďaľovaní sa sondy od planéty po jej najväčšom priblížení sa k nej v januári 1986.

35/2

Mozaika Európy, ľadom pokrytého mesiaca Jupitera. Záber vznikol z mozaiky sondy Galileo, prvej kozmickej sondy na obežnej dráhe okolo Jupitera. V ľade sú zreteľne viditeľné početné praskliny a ryhy.

36/2

Výron koronálnej hmoty zo Slnka, ktorý nastal 31. augusta 2012. Záber urobila sonda Solar Dynamics Observatory. O niekoľko dní neskôr časť tejto hmoty zachytilo zemské magnetické pole a vyvolala polárnu žiaru.

37/2

Planétka 486958 Arrokoth, teleso Kuiperovho pásu, zatiaľ najvzdialenejšie sondou skúmané teleso vo vesmíre. Stalo sa tiež prvým vesmírnym telesom, ktoré bolo vybrané za cieľ vesmírnej sondy až potom, čo bola sonda vypustená. Prelet vykonala sonda New Horizons. Tvar telesa naznačuje, že išlo zrejme o dva samostatné objekty, ktoré sa pri pomalej zrážke spojili do jediného telesa s dĺžkou okolo 35 km.

38/2

Planéta Saturn na snímkach sondy Cassini, jedinej, ktorá ho skúmala z jeho obežnej dráhy. Z tejto, prevažne nočnej strany, sa planéta zo Zeme nikdy nedá pozorovať. Do okolia prstencov sa ako nepatrné bodky premietajú aj Saturnove mesiace Enceladus, Epimetheus, Janus, Mimas, Pandora a Prométeus.

39/2

Záber zo sondy MESSENGER na kráter Merkúra nazývaný Disney. Za toto pomenovanie vďačí dvom menším kráterom po jeho stranách, s ktorými spoločne vytvára tvar hlavy známej postavičky Mickeyho Mousa. Kráter(y) sa nachádza(jú) na južnej pologuli planéty.

40/2

Zložená snímka Jupitera cez NIRCam, prístroj na palube Vesmírneho ďalekohľadu Jamesa Webba. Okrem atmosférických štruktúr môžeme vidieť polárne žiare tiahnúce sa do veľkých výšok nad severným a južným pólom Jupitera. Snímka zachytáva aj Jupiterove slabé prstence a dva malé, blízke mesiace Amaltea (jasnejšia, ďalej od planéty) a Adrastea (slabšia, bližšie k planéte). Veľká červená škvrna je na tejto fotografii v nepravých farbách biela.

41/2

Prstence Urána v nepravých farbách. Obrázok vznikol na základe údajov zo sondy Voyager 2, ktorá ich nasnímala zo vzdialenosti 4,17 milióna km. Na snímke je viditeľných 9 hlavných z celkového počtu 13 Uránovych prstencov. Najjasnejší a zároveň najvzdialenejší zobrazený mesiac od planéty z nich má označenie Prstenec epsilon a je udržiavaný pastierskymi mesiacmi Cordelia a Ophelia.

42/2

Blízky pohľad na slnečnú škvrnu. Tmavšiu oblasť - umbru - obklopuje svetlejšia penumbra, v ktorej sú pozorovateľné dlhé vláknité útvary - fibrily. Na okraji slnečného disku možno pozorovať protuberancie.

43/2

Pohľad na južnú pologuľu Neptúna širokouhlou kamerou sondy Voyager 2. Záber vznikol zo vzdialenosti 4,2 milliónov km, najmenšie detaily na ňom majú priemer 38 km. Viditeľné sú svetlejšie vysoko položené mraky a tiež tmavšie búrkové útvary.

44/2

Utopia planitia, nížinatá oblasť na severnej pologuli Marsu. Tento bočný pohľad vznikol na základe záberov európskej sondy Mars Express v roku 2021. Farebnosť snímky zodpovedá tomu, ako by túto časť povrchu videlo ľudské oko. Dva najväčšie impaktné krátery, ktoré sú tu viditeľné, sú obklopené dvojvrstvovými kopcami materiálu. Najtmavšie oblasti vznikli, keď sa pôda bohatá na ľad pri nízkych teplotách sťahovala a praskala. To vytvorilo rozlámaný terén, v ktorom sa zachytil zachytil naviaty tmavý prach.

45/2

Venuša vo falošných farbách na snímke japonskej sondy Akacuki z roku 2016. Snímky v ultrafialovej oblasti spektra zvýrazňujú oblačné štruktúry planéty. Mraky, ktoré sa skladajú predovšetkým z oxidu siričitého a kvapôčok kyseliny sírovej, celkom obklopujú planétu a skrývajú ľudskému oku všetky detaily povrchu.

46/2

Záber trpasličej planéty Pluto zo sondy New Horizons, 15 minút po najbližšom priblížení sondy k tomuto telesu, dňa 14. júla 2015. Na snímke vyniká reliéf ľadových pohorí dvíhajúcich sa až 3 500 metrov nad povrch Pluta. Zreteľný je aj opar riedkej atmosféry.

47/2

Jupiterov najväčší mesiac Ganymedes na blízkom zábere zo sondy Juno v roku 2021. Aj keď Juno pôvodne nemala skúmať mesiace Jupitera, jej misia sa neplánovane predĺžila a umožnila vznik snímok ako je táto. Tmavé oblasti na tomto mesiaci sú staršie než svetlé, pričom na našom Mesiaci je to naopak.

48/2

Detail veľmi búrlivej atmosféry Jupitera na rozhraní svetla a tmy tejto planéty. Snímku urobila sonda Juno pri piatom priblížení sa k Jupiteru v marci 2017. Atmosféra Jupitera je tvorená predovšetkým vodíkom, héliom a malou prímesou uhlíka, kyslíka, dusíka, síry a fosforu. Vodík a hélium sú bezfarebné plyny, na sfarbení atmosféry sa preto podieľajú hlavne jej prímesi.

49/2

Jadro kométy 67P/Čurjumov-Gerasimenko a prúd plynov, ktorý uvoľňuje do vesmíru. Záber zhotovila 31. januára 2015 kozmická sonda Rosetta. Členitý povrch kométy zrejme vznikol spojením dvoch samostatných telies. Zloženie vodnej pary kométy Čurjumov-Gerasimenko je odlišné od vodnej pary na Zemi. Poznatky získané od Rosetty poukazujú na trikrát väčší pomer deutéria k próciu v porovnaní s pomerom deutéria k próciu na Zemi.

50/2

Veľké dunové pole v marťanskej oblasti Hellas Planitia. Hellas Planitia je názov veľkej impaktnej panvy na južnej pologuli planéty Mars. Snímku spravila z výšky 285 km nad marťanským povrchom sonda Mars Reconnaissance Orbiter v roku 2018.

51/2

21 Lutetia, planétka v hlavnom páse planétok. Má priemer okolo 100 km, čo je desaťkrát menej než najväčšie teleso v hlavnom páse - Ceres. Bola preskúmaná sondou Rosetta počas preletu okolo nej 10. júla 2010. Na asteroide boli objavené krátery, najväčší s priemerom 57 km, zosuvy pôdy a siete lineárnych zlomov.

52/2

Prstenec E, vonkajší prstenec systému Saturnových prstencov. Tvoria ho extrémne malé častice s rozmermi okolo jedného mikrometra. Astronómovia predpokladajú, že častice do tohto širokého difúzneho prstenca dodáva mesiac Enceladus (na snímke), ktorý v ňom obieha.