Portál:Slovensko/Odporúčané články

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Obsah[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53

1[upraviť zdroj]

Lucenec Panorama3.jpg

Lučenec (maď Losonc, nem. Lizenz) je mesto na Slovensku ležiace v Banskobystrickom kraji. Je centrom historického regiónu Novohradu.

Archeologické nálezy ukazujú na osídlenia v miestach, kde sa dnes nachádza Lučenec, už v praveku. Medzi obcou Vidiná a časťou Lučenca Opatovou boli nájdené pracovné nástroje z doby kamennej vyrobené z chalcedónu. Z obdobia staršieho eneolitu (4.tisícročie pred Kr.) pochádza medený sekeromlat, nájdený v Lučenci. Nálezmi z doby bronzovej sú džbánok (staršia doba bronzová), osem bronzových mečov z Opatovej a meč z Lučenca-Tuhára. V lučenskom lese bola nájdená súčasť konského postroja z doby bronzovej. Z obdobia sťahovania národov pochádzajú urny nájdené v miestnej časti Parný mlyn. V tomto období sa na území Lučenca striedali kmene Jazygov, Kvádov, Ossov, Svévov, Hunov, Avarov, Cottinov a ďalších. V šiestom a siedmom storočí sem prichádzajú Slovania ako prví stáli obyvatelia. V 10. storočí sa k nim pridávajú Maďari.

V roku 1128 postavil Lambert kaplnku na počesť Panny Márie, údajne v Lučenci. Je to prvá (neoverená) správa o Lučenci. V roku 1190 sa po prvýkrát spomína kláštor Valis lucida v dnešnej Opatovej. Patril cistercitom a bol založený na pozdvihnutie poľnohospodárstva v oblasti Horného Ipľa, ktorá bola málo kolonizovaná. Kláštor ležal na križovatke obchodných ciest (Horné Uhorsko - Dolné Uhorsko, západ - východ), preto sa usudzuje aj na jeho obchodnú funkciu. Pôvodná osada Lučenec sa nachádzala niekde medzi Opatovou a Vidinou. Lokalitu, ktorá sa nazývala Eb hát sa doposiaľ nepodarilo presne identifikovať.

celý článok...


2[upraviť zdroj]

Lesser coat of arms of Czechoslovakia (1918-1938 and 1945-1961).svg

Česko-Slovensko zahŕňa dva (1918 – 1939 a 1945 – 1992), prípadne tri (1918 – 1939, 1945 – 1990, 1990 – 1992) historické štátne útvary:

Do prijatia ústavy z roku 1920 sa používali názvy Česko-Slovensko/Československo resp. Republika česko-slovenská (RČS). Po prijatí ústavy sa používali názvy Československo/Republika Československá. Od 6. októbra 1938, kedy vznikla autonómna Slovenská krajina, sa opäť vrátilo k termínu Česko-Slovensko (Republika česko-slovenská). Ten sa používal až do zániku republiky 14. marca 1939.

Štát vznikol na troskách Rakúsko-Uhorska. Česko-Slovensko bolo vyhlásené 28. októbra 1918 v Prahe, Slováci sa pridali o dva dni neskôr v Martine. Na začiatku jeho existencie sa namiesto pojmov Česi a Slováci používal pojem „československá národnosť“. Dôvodom bolo, že po vytýčení hraníc na území ČSR neexistovala väčšinová národnosť, Čechov bolo len asi 46 %. Vytvorením československej národnosti však vznikla väčšina (asi 59 % obyvateľov) a z Nemcov (28 %) (najmä v Sudetoch), Maďarov (8 %) a ďalších sa stali menšiny (údaj o percentuálnom zastúpení sa vzťahuje k roku 1921, v roku 1930 už bolo Čechov 52 % a Slovákov 18 %). Vďaka tomu bolo možné medzinárodne zdôvodniť vytvorenie vlastnej krajiny. Veľká časť nemeckého a maďarského obyvateľstva sa nikdy nezmierila s vytvorením Česko-Slovenska a Slováci mali pocit, že sú Čechmi utláčaní.

celý článok...


3[upraviť zdroj]

Bratislava View From Petrzalka Old City Part.jpg

Bratislava (do roku 1919 slov. Prešporok/Prešporek, nem. Pressburg, maď. Pozsony, poľ. Bratysława, rus. Братислава, lat. Posonium, gr. v stredoveku Istropolis, hovorovo aj Blava) je hlavným a najľudnatejším mestom Slovenska a sídlom Bratislavského samosprávneho kraja.

Sídli tu vláda, parlament, rôzne úrady a ministerstvá. V Bratislave tiež pôsobí niekoľko univerzít, divadiel, múzeí a iných kultúrnych ustanovizní akou je napríklad svetoznáma Slovenská filharmónia alebo Slovenská národná galéria.

Pred druhou svetovou vojnou sa v Bratislave hovorilo troma jazykmi: nemeckým, maďarským a slovenským.

Bratislava je tiež mestom bohatým na pamiatky, z ktorých mnohé sa nachádzajú v Starom Meste. Dominantou je štvorvežový Bratislavský hrad, vedľa ktorého sa nachádza budova Národnej rady Slovenskej republiky a neďaleko Konkatedrála svätého Martina.

Je to aj moderné a dynamicky sa rozvíjajúce mesto s mnohými zaujímavými budovami a stavbami, z ktorých najvýraznejším je Nový most na Dunaji, siedmy najväčší zavesený most na svete a stavba 20. storočia na Slovensku.

celý článok...


4[upraviť zdroj]

Domica Cave 22.jpg

Domica je najväčšia jaskyňa Slovenského krasu. Zaraďuje sa medzi jaskyne svetového významu.

Nachádza sa v južnom svahu Silickej planiny v okrese Rožňava. Predstavuje časť jaskynného komplexu, ktorý vytvára s jaskyňou Baradla v Maďarsku jeden genetický systém celkovej dĺžky 21 km. Samotná Domica je dlhá 5 140 m, z čoho je od roku 1932 pre verejnosť sprístupnený okruh dlhý 1 775 m. Objavil ju Ján Majko r. 1926.

Mimoriadna pestrosť kvapľovej výzdoby a bohatstvo tvarov radia Domicu medzi naše najkrajšie jaskyne. Nezabudnuteľný zážitok v návštevníkovi zanechá plavba po podzemnej riečke Styx. Domica predstavuje typ riečnej jaskyne v zrelom až staršom štádiu vývoja. Teplota jaskyne sa pohybuje od 10 °C do 12,3 °C a vlhkosť od 95 do 97 %.

Jaskyňa bola vytvorená vo svetlosivých (wettersteinských) vápencoch stredného triasu. Je výsledkom korozívno-erozívnej činnosti podzemného toku Styxu a Domického potoka, o čom svedčia oválne tvary chodieb a množstvo riečnych štrkov mimojaskynného pôvodu. Domica sa nachádza v troch vývojových úrovniach s relatívnym výškovým rozdielom 8 - 12 m. V každej z nich sa vystriedali obdobia erózne a akumulačné, čo dosvedčujú klasicky vyvinuté povalové korytá. Terajšie suché korytá predstavujú najstaršiu vývojovú úroveň, zatiaľ čo priestory, kadiaľ preteká Styx a Domický potok, vytvárajú strednú vývojovú úroveň. Poď ňou sa nachádza najmladšia vývojová úroveň, zanesená štrkom a hlinou. Vrchné časti Domice sa začali vytvárať pravdepodobne po vyzdvihnutí poltárskej formácie nad hladinu mora vo vrchnom panóne, keď sa sformovala aj terajšia hydrografická sieť.

celý článok...


5[upraviť zdroj]

Powroźnik cerkiew.JPG

Drevené kostolíky sú skvostami slovenskej ľudovej architektúry. Nachádzajú sa prevažne na severovýchode Slovenska a väčšina pochádza zo 17. a 18. storočia. Ich zvláštnosťou je, že sú postavené výlučne z dreva a pri ich stavbe nemohol byť použitý ani jeden klinec. Vyznačujú sa originalitou a jedinečným technicko-umeleckým riešením.

Základná konštrukcia kostolíkov je zrubová. Okrem pravouhlých konštrukcií je možné nájsť tiež polygonálne konštrukčné tvary. Mnohé z nich sú trojdielne, čo symbolizuje Svätú trojicu. Tento symbol býva zvýraznený tiež trojicou smerom na západ sa zvyšujúcich veží. Šindľová strecha nesie tiež znaky ľudovej architektúry v podobe tesársko-rezbárskych geometrických ornamentov. Spôsobom ukladania šindľov, šalovacích dosák a líšt bývajú tiež uplatnené rozličné vzory. V dekoračných prvkoch sa používali aj kovové predmety. Pozornosť si zaslúžia železné kríže.

Základnou súčasťou drevených chrámov je ikonostas (z gréčtiny eikon = obraz a stasis = stavba), čo je vlastne drevená stena s obrazmi oddeľujúca oltár od ostatnej časti chrámu. Ikony sú umiestnené v presnom poradí, ich počet a kompozícia je vopred daná. Z umeleckého hľadiska spája ikonostas v sebe architektúru, maľbu a dekoratívnu drevorezbu. Interiér kostola býva často zdobený nástennými a nástropnými maľbami. Námety malieb pochádzajú zo Starého a Nového zákona a maliari tak jednoduchými výrazovými prostriedkami oboznamovali ľud s ich obsahom.

celý článok...


6[upraviť zdroj]

Bojnice Castle 2005.jpg

Bojnický zámok je romantický zámok, s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Je dobre viditeľný z veľkej časti horného Ponitria, leží na severnom okraji mestečka Bojnice.

Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku siahajú do začiatku 12. storočia. S určitosťou išlo o kamenný hrad. Prvý známy feudálny majitelia boli synovia veľmoža Kazimíra z rodu Hont-Poznan, ktorí sa spolčili s Matúšom Čákom Trenčianskym. Hrad vzápätí prešiel do jeho rúk. Po jeho smrti bol kráľovským majetkom a ako taký viackrát menil majiteľov, patril významným feudálom obdobia gotiky a renesancie. Najskôr Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, pánom z Jelšavy a napokon Noffryovcom, ktorý hrad rozšírili a opevnili. Po ich vymretí pripadol Jánovi Korvínovi a po ňom Zápoľskovcom, ktorí ho vlastnili od konca 15. storočia až do roku 1526. Hrad prešiel do rúk Thurzovcov, z nich František hrad podstatne rozšíril a opevnil.

Dnešný vzhľad zámku najviac ovplyvnili Pálffyovci, ktorí ho vlastnili nepretržite od roku 1643 až do prvej ČSR, keď ho kúpil Baťa. Z nich posledný Ján Pálffy hrad prestavoval 1889-1910 jej uplneho dokončenia sa však nedožil zomrel vo Viedni 2.júla 1908 a sústredil sa aj na zberateľskú činnosť - skupoval predmety vystavované na európskych dražbách. Zanechal po sebe vzácne komponovaný súbor hradného komplexu s prepracovanou siluetou, architektonický celok vyrastajúci z prírodného prostredia s bohatou zbierkou umeleckohistorických predmetov.

celý článok...


7[upraviť zdroj]

Kosice (Slovakia) - State Theater 5.jpg

Štátne divadlo Košice je klasické divadlo, ktoré má tri súbory - činoherný, operný a baletný. Operný súbor má v repertoári operu aj operetu. Divadlo sídli na Hlavnej ulici č. 58 v Košiciach. Má dve scény. Hlavná scéna je v historickej budove z roku 1899 a Malá Scéna sa nachádza v neďalekej secesnej budove. Samotná budova divadla bola otvorená v 28. septembra 1899. Postavená je podľa plánov Adolfa Lánga v eklektickom, neobarokovom slohu, na mieste staršej budovy divadla z roku 1788. Pôvodne sa v budove hralo v maďarskom jazyku.

V roku 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo v Bratislave, ktoré paradoxne zahájilo svoju činnosť práve v Košiciach Rázusovou hrou Hana. Dôvodom bolo, že budovu v Bratislave mal v tom čase prenajatú maďarský súbor. V nasledujúcom období chodilo Slovenské národné divadlo pravidelne hosťovať do Košíc. V roku 1924 vzniklo Východoslovenské národné divadlo, ako stály košický divadelný zbor. V repertoári mal operety, činohru a občas aj opery. V roku 1929 divadlo zaniklo kvôli hospodárskym ťažkostiam. Znovuotvorené bolo v roku 1937, ako samostatná filiálka bratislavského národného divadla. Keď v roku 1938 Košice pripadli Maďarsku, prišli o svoj divadelný súbor. Počas vojny hosťovali v Košiciach spoločnosti z rôznych maďarských miest.

celý článok...


8[upraviť zdroj]

TN battle memorial.JPG

Bitka pri Trenčíne bolo bojové stretnutie armád Františka II. Rákociho s cisárskou armádou pod vedením gemerála Siegberta Heistera 3. augusta 1708 v ktorom kurucká armáda utrpela ťažké straty bola nútená sa vzdať svojich pôvodných plánov. Bitka bola začiatkom postupnej likvidácie povstania Františka II. Rákociho.

V roku 1708 sa František II. Rákoci rozhodol zorganizovať výpravu svojich vojsk do Sliezska. Plánoval pripraviť cestu pre to aby mohol pruský kráľ Fridrich Wilhelm nastúpiť na Uhorský kráľovský trón. Tým by sily jeho povstania posílili aj sliezske protestantské stavy. Jeho armáda začala postupovať údolím Váhu a pri Trenčíne plánovala prejsť na Moravu. Trenčín však bol v tej dobe v rukách posilnenej cisárskej posádky. Rákoci sprvu jeho dobytie vôbec neplánoval aby neoslaboval svoje sily. Pod vplyvom ostatných kuruckých veliteľov však začal mesto obliehať. V tej istej dobe sa o Rákociho pohyboch dozvedel vhlavný veliteľ cisárskych vojsk v Uhorsku generál Siegbert Heister. Ten aby urýchlil činnosť svojich vojsk, sám velil čelu svojich jazdeckých jednotiek, ktoré rýchlo prenikali do týchto priestorov.

celý článok...


9[upraviť zdroj]

Main square of Banská Bystrica, Slovakia.jpg

Banská Bystrica (maď. Besztercebánya, nem. Neusohl, lat. Neosolium, poľ. Bańska Bystrzyca) je metropola stredného Slovenska, vzdialená asi 220 km od Bratislavy. Je krajským mesto banskobystrického kraja, žije v nej asi 85 000 obyvateľov.

Prvá zmienka o Banskej Bystrici ako o slobodnom kráľovskom meste pochádza z roku 1255, keď jej dal vtedajší uhorský kráľ Béla IV. práva na ťažbu surovín a takisto mestské práva. Ťažilo sa železo, striebro a zlato. Týmto krokom chcel prilákať hlavne remeselníkov z Rímskej ríše. Do mesta sa tak koncom 13. storočia nasťahovali Nemci, vtedy sa tu používal názov Neusohl. Banská Bystrica sa vďaka prisťahovalcom rozvíjala. V roku 1494 tu vznikla spoločnosť Ungarischer Handel (Uhorský obchod), ktorá sa v 16. storočí stala jednou z najväčších ťažobných spoločností tej doby.

Úspešný postup osmanských vojst uhorským územím donútil v roku 1589 mesto opevniť, vznikli kamenné hradby. Banská Bystrica bola ako centrum protestanstva v spore s Maďarmi a Turkami a tiež aj s Vatikánom. V roku 1620 tu bol zvolený protestantským uhorským kráľom vtedajší princ, Gabriel Betlen. Po tom, čo sa vyčerpali zásoby medi, sa výroba preorientovala na spracovanie dreva a výrobu papiera, ďalším impulzom rozvoja sa stala priemyselná revolúcia. Usídlilo sa tu aj katolícke biskupstvo. Koncom 2. svetovej vojny došlo v roku 1944 s Slovenskému národnému povstaniu, ktorého centrom bola Banská Bystrica. Po roku 1960, keď prebehla reforma krajského zriadenia, sa mesto stalo jedným z troch krajských miest.

celý článok...


10[upraviť zdroj]

Rysy-2004-06-11.jpg

Rysy sú vrch na Slovensku a v Poľsku vo Vysokých Tatrách na slovensko-poľskej hranici. Nadmorská výška najvyššieho z troch vrcholov je 2 503 m n. m. Severozápadný vrchol zároveň slúži od roku 2000 ako hraničný peší prechod (červená turistická značka, otvorený len od 1. júla do 30. septembra od 7:00 do 19:00) a je najvyšším bodom Poľska. Stredný vrchol je najvyšším bodom v Tatrách, ktorý je voľne prístupný bez horského vodcu. Na úbočí Rysov sa v nadmorskej výške 2 250 m nachádza známa Chata pod Rysmi.

Na úpätí Rysov (na slovenskej strane) sa nachádzajú 3 malé karovo-morénové jazerá – Žabie plesá (Vyšné, Malé a Stredné), na poľskej strane ležia dve plesá: Czarny staw pod Rysami a najväčšie tatranské pleso – Morské oko.

Rysy sú prístupné od Popradského plesa Mengusovskou dolinou okolo Žabích plies a Chaty pod Rysmi, výstup trvá približne 3:15h, zostup približne 2:30h. Z Poľska je možný výstup od Morského oka okolo Czarneho stawu pod Rysami, výstup vzhľadom na značné prevýšenie trvá približne 4 hodiny, zostup približne 3 hodiny.

celý článok...


11[upraviť zdroj]

Mošovce.JPG

Mošovceobec na Slovensku v okrese Turčianske Teplice. Patria k najväčším turčianskym obciam. Ich bohatú históriu dokladá nielen množstvo zachovaných pamätihodností, ale aj fakt, že svoje dejiny píšu už viac ako 770 rokov. Prvou písomnou zmienkou o obci Mošovce je donačná listina kráľa Ondreja II. z roku 1233.

Pôvodne boli Mošovce zložené z dvoch sídlisk: Prvé, Machyuch, sa rozkladalo na mieste dnešného Starého radu a druhé, Terra Moys, ktoré dalo mestečku aj svoje dnešné meno, stálo tam, kde dnešný Vidrmoch. A práve z tohto druhého názvu znamenajúceho Zem Mojšova odvodzujeme, že obec v dávnych časoch patrila istému Mojšovi, čo by mohlo byť skrátenou podobou zloženého slovanského mena Mojtech, podobného typu ako Vojtech alebo Mojmír. Historicky potom názov podliehal mnohým variáciám, od Mossovych, Mosocz, Mossowecz, villa regia Mayos alio nomine Mossovych, oppidioum Mayus sue Mosocz, Mosocz olim Mayus až po dnešné Mošovce. Osobitnou prastarou súčasťou Mošoviec je aj bývalá osada Chornukov, ktorej meno sa zachovalo v dnešnej podobe Čerňakov. Ďalšou časťou obce je osada Mazan.

celý článok...


12[upraviť zdroj]

Great Moravia-slk.png

Veľká Morava (pre obdobie po roku 871 nazývaná aj Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša (po lat. magna Moravia, po gr. ἡ μεγάλη Μοραβία - hé megalé Morabia) bol západoslovanský štát existujúci medzi rokmi 833 a začiatkom 10. stor. (asi 907). Jeho centrálne územie zodpovedalo dnešnej Morave a Slovensku spolu so susediacim severným stredným Maďarskom. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec. Najmä dnešné Slovensko, ale aj dnešné Česko (tým, že sa dnešná Morava stala roku 1019 súčasťou Českého štátu), ju považujú za akéhosi včasného predchodcu svojej štátnosti.

Štátny útvar známy ako „Veľká“ Morava vznikol, keď moravské knieža Mojmír I. roku 833 dobyl Nitrianske kniežatstvo. Panovníkmi krajiny boli potom: Mojmír I. (833-846), Rastislav (846-870), Slavomír (871), Svätopluk (871-894) a Mojmír II. (894-?).

Za Svätopluka (871-894), ktorý bol vtedy najobávanejším nepriateľom Východofranskej ríše, boli k Veľkej Morave pripojené rozsiahle územia v strednej Európe. Spory jeho dvoch synov - jeden bol kniežaťom na dnešnej Morave, druhý na dnešnom Slovensku - krajinu oslabili. Útoky kočovných starých Maďarov potom po troch bitkách pri Bratislave zničili ústrednú moc Veľkej Moravy.

celý článok...


13[upraviť zdroj]

Nizke Tatry z Rohacov.jpg

Nízke Tatrykrajinná oblasť. Nachádzajú sa na Slovensku a je v nich vyhlásený národný park. Pohorie Nízke Tatry sa tiahne v dĺžke 80 km smerom zo západu na východ medzi malebnými údoliami Váhu a Hrona. Hlavný hrebeň dosahuje tromi vrcholmi výšku vyše 2000 m. Najvyššie vrcholy Ďumbier (2043 m), Chopok (2024 m), Dereše (2004 m), Chabenec (1955 m) a Kráľova hoľa (1948 m) sú jedinečnými výhľadňami na pohoria a údolia Slovenska.

Nízke Tatry sú po Vysokých Tatrách druhým najnavštevovanejším pohorím Slovenska. V posledných rokoch tu vzniklo množstvo nových hotelov, autokempingov, sedačkových výťahov a vlekov, stredísk turistiky a cestovného ruchu. Napriek tomu, predovšetkým vo východnej časti, medzi sedlom Čertovica a Kráľovou hoľou, tu jestvujú ešte ozajstné pralesy, kde žije hodne zveri, medzi nimi aj medvede. V týchto takmer nedotknutých lesoch možno podnikať mnohé zaujímavé pešie túry. Pre turistov je príťažlivý úsek hrebeňovky od Chopka k Čertovici, ktorý poskytuje nádherné výhľady do nízkotatranských dolín na severe i na juhu.

Hotelmi, chatami a chatkami najlepšie vybavené strediská turistického ruchu sa nachádzajú uprostred Nízkych Tatier, v dvoch dolinách pod Chopkom, pod najkrajším úsekom hlavného hrebeňa. V severnej časti leží Demänovská dolina s rekreačnými osadami pri vstupe do doliny, na Lúčkach, na Záhradkách a v Jasnej. Na juhu sa rozprestiera Bystrá dolina so strediskami Tále, Srdiečko a Kosodrevina a rekreačnou obcou Mýto pod Ďumbierom. V strednej časti pohoria je lyžiarske stredisko v sedle Čertovica. Ďalšie možnosti ubytovania sú v Bocianskej doline, v malebne položených obciach Vyšná Boca a Nižná Boca.

celý článok...


14[upraviť zdroj]

Nrs ls.jpg

Nauka reči Slovenskej, v modernej slovenčine Náuka reči slovenskej je dielo, ktorým Štúr položil základy spisovného jazyka po gramatickej stránke. Poukázal na rôzne gramatické javy a vysvetlil ich na mnohých príkladoch, čím sa toto dielo zaradilo medzi kvalitné gramatické príručky slovenského jazyka. „Náuka reči slovenskej“ má tieto časti:

  • 1. úvod
  • 2. gramatika slovenská - Diel I, Diel II, Diel III
  • Diely I, II a III sa ešte delia na podkapitoly – „oddelenia“ a „čiastky“

Vydaná bola v roku 1846 v Bratislave na 216 stranách v Tatríne. Časti znova vyšli v reedícii v roku 1943 a v 5 zväzkoch diela Slovenčina naša (Bratislava 1957). Faksimilová reedícia originálneho vydania vyšla v roku 2006.

Štúr podal výklad svojho pravopisu v diele „Náuka reči slovenskej“. Väčšinu pravopisných zásad mal spoločnú s Bernolákovými s tým rozdielom, že Štúrove zásady boli aplikované na strednú slovenčinu. Aj Štúr zakladal svoj pravopis na zásade, že každej fonéme má v písme zodpovedať príslušná graféma. Z toho vyplýva, že Štúrov pravopis je fonologický. Štúr označoval mäkkosť d, t, n mäkčeňom, mäkké ľ v pôvodnej štúrovčine nebolo, pretože Štúr ho pokladal za zbytočné. V pôvodnej štúrovčine nebolo ani ä, namiesto neho sa písalo len e. Štúrovská slovenčina sa líši od bernolákovčiny predovšetkým dvojhláskami. Kým Bernolák zapisoval ie a ô ako ge a uo, Štúr určil písať dvojhlásky ia, ie, ô ako ja, je, uo. Štúr taktiež správne určil písanie dlhých slabičných spoluhlások ŕ a ĺ. Do Štúrovho pravopisu bolo ešte veľakrát zasahované, čo pozmenilo jeho podobu. Napríklad hodžovsko-hattalovské zmeny zhoršili Štúrov fonologický pravopis, najmä zavedením ypsilonu podľa historického českého pravopisu.

celý článok...


15[upraviť zdroj]

Chleb z bryndza.jpg

Bryndza (z rum. brânză) je mäkký, miesený a solený ovčí syr vyrábaný z hrudkového ovčieho syra. Vyrába sa na Slovensku, v Poľsku, Rumunsku, Ukrajine a v Bulharsku. Konzumujú ju aj v Rakúsku a Bavorsku (Brimsen, Liptauer Käse), Česku a pod. .

Na Slovensku sa začala po domácky vyrábať asi pod vplyvom Valachov (t.j. asi 15. stor.). V 18. storočí vo viacerých mestách vznikli bryndziarske manufaktúry (1787 v Detve). Bryndziareň vo Zvolenskej Slatine je druhou bryndziarňou na Slovensku a bola založená rodinou Molecovcov v roku 1797. Funguje dodnes.

Je historicky doložené, že aj v 19. storočí staroturskí obchodníci okrem obchodu s ovčími črevami na typické Wursty, obchodovali s bryndzou z Liptovskej, Oravskej, Turčianskej, Gemerskej, či Zvolenskej stolice na syrovom trhu na Dominikánskom námestí vo Viedni. Tam sa zrejme udomácnil i názov dovozovej pochúťky na známy Liptauer, ako bryndzovú lahôdku pochádzajúcu z Liptova.

Bryndza dnes spolu s parenicou patrí medzi tradičné slovenské syrárske výrobky a má štatút chráneného výrobku.

celý článok...


16[upraviť zdroj]

Františkánsky kostol a kláštor sa nachádza v bratislavskom Starom Meste. Postavený bol ako gotická jednoloďová stavba v 13. storočí (1290). Zasvätený je Zvestovaniu Pána. Jeho vysviacky v roku 1297 sa zúčastnil kráľ Ondrej III. Začiatkom 15. storočia bola nad krížovou chodbou na južnej stene umiestnená gotická veža, ktorú vytvoril Michael Chnab. V roku 1897 však jej hornú časť kvôli poškodeniu museli nahradiť neogotickou nadstavbou podľa projektu architekta Friedricha Schuleka. Originál slúži ako altán v sade Janka Kráľa v petržalskej časti Bratislavy. Po zemetraseniach v prvej polovici 17. storočia sa kostol opravoval. Z tohto obdobia pochádza renesančná klenba lode. V polovici 18. storočia bola barokovo upravené priečelia kostola podľa návrhu architekta Luca de Schramma. Nad portálom je umiestnená socha Immaculaty pravdepodobne od sochára Jozefa Sartoryho.

Ku kostolu postupne pristavali tri kaplnky. Architektonicky najcennejšia je kaplnka sv. Jána evanjelistu ktorá bola postavená v gotickom slohu v druhej polovici 14. storočia. Kaplnku dal postaviť syn richtára Jakuba Ján. Kaplnka je dvojpodlažná s kryptou Jakubovcov v suteréne podľa vzoru parížskej Sainte Chapelle.

Vnútorné zariadenie pochádza prevažne z 18. storočia. Na južnom oltári je obraz Narodenia Krista a alegorické postavy Vedy a Umenia. Dominantou severného oltára je gotické súsošie piety z 15. storočia. Po stranách stoja dve sochy smútiacich anjelov pravdepodobne od Ľudovíta Godeho.

celý článok...


17[upraviť zdroj]

Demanova Ice Cave 23.jpg

Demänovská ľadová jaskyňa je zaľadnená jaskyňa v Nízkych Tatrách v Demänovskej doline, jedna z Demänovských jaskýň. Doložená už roku 1299 ako jedna z najstarších známych jaskýň v Európe. Nachádza sa v brale Bašta nad Kamennou chatou. Z celkovej dĺžky 1900 m je sprístupnených verejnosti 680 m. Po objavení Demänovskej jaskyne Slobody záujem o ľadovú jaskyňu upadol. Po rekonštrukcii drevených schodov a elektrického osvetlenia bola roku 1952 znovu odovzdaná širšej verejnosti. Vstupný otvor leží nad Kamennou chatou vo výške 740 m n. m., asi 90 m nad terajšou hladinou Demänovky.

Jaskyňa pozostáva z priestranných chodieb a dómov, rozložených v troch jaskynných úrovniach. Do jaskyne sa zostupuje úzkou puklinovou chodbou do najnižšieho poschodia ležiaceho o 40 m nižšie, kde je trvalo zaľadnený podlahovým ľadom a robustnejšími stalagmitmi a stĺpmi len Veľký dóm a Kmeťov dóm. Na jar visia z povaly aj ľadové stalaktity. Ostatné priestory nemajú trvalejšie ľadové útvary a vyznačujú sa kvapľovými útvarmi, na povrchu sfarbenými do šeda až čierna od sadzí smolných fakieľ. Zaľadnenie jaskyne umožnil vertikálny tvar vstupných častí, ktorý bráni vniku teplého vzduchu v lete. Stálosť ľadových útvarov v letnom období závisí od stupňa prechladenia jaskynných stien a od akumulácie ľadu v zimnom období. Relatívna vlhkosť jaskyne sa pohybuje od 96 do 98 %. Ľad sa v jaskyni začal tvoriť pred približne 400 – 500 rokmi, čo možno usudzovať z hrúbky podlahového ľadu a jeho jasnej vrstevnatosti v Kmeťovom dóme. Pôvodná kvapľová jaskyňa bola dynamická s voľnou cirkuláciou jaskynného ovzdušia. Zasypaním a zanesením, teda utesnením nižšie položených otvorov sa jaskyňa prirodzenou cestou zmenila na statickú. Takto sa utvorili podmienky potrebné pre zaľadnenie.

celý článok...


18[upraviť zdroj]

BathoryErzsebet.jpg

Alžbeta Bátoriová (-Nádašdy) (v maďarčine Báthory Erzsébet) (* asi 7. august 1560, Nyirbátor – † 21. august 1614, Čachtice), prezývaná Čachtická pani, bola uhorská grófka. Je pokladaná za najznámejšiu masovú vrahyňu v slovenských a maďarských dejinách. Bátoriovci vlastnili rozsiahle majetky najmä však v Sedmohradsku. Ich predok Vid v ečedskom močiari zabil podľa legendy draka, preto majú v erbe tri dračie zuby. v 14. storočí sa ich rod rozdelil na dve vetvy: ečedskú a šomlyóovsku. Jej rodičia boli Juraj Bátori z ečedskej línie rodu Bátori (Báthory) a Anna Bátoriová zo somlyóovskej línie (manželstvo s Jurajom Bátorim bolo jej tretie). Väčšinu Bátoriovcov z oboch vetiev charakterizovali výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a aj k sexuálnej zvrátenosti. Sprievodným príznakom degenerácie rodu boli práve spomínané povahové vlastnosti, rod aj onedlho vymrel. Somlyóovská línia vymrela roku 1635 a ečedská po meči v roku 1605, kedy zomrel Štefan Bátori, Alžbetin brat.

Manžel František Nádašdy (* 6. október 1555, Šárvár – † 4. január 1604 tamtiež) bol tak ako Alžbeta, tiež z magnátskeho rodu. Bol hlavným županom v stoliciach Vaš, Fogaraš a Šopron, bol magistrom kráľovských koniarní, panovníkovým radcom a od roku 1578 hlavným kapitánom uhorských vojsk. Vynikal veľkou telesnou silou a mal prudkú povahu. Počínal si odvážne v niekoľkých bitkách proti Turkom, medzi nimi bol známy ako „čierny beg“. 3. januára, deň pred smrťou napísal priateľovi Jurajovi Turzovi list, v ktorom mu zveril do ochrany a priazne svoju rodinu.

celý článok...


19[upraviť zdroj]

Slovakia army 878.jpg

Ozbrojené sily Slovenskej republiky (predtým 1993 - 2002 Armáda Slovenskej republiky) je názov vojenských síl Slovenska. Slovenská armáda sa ďalej oficiálne člení na Pozemné sily, Vzdušné sily a sily vývciku a podpory.

Základy vzniku ozbrojených síl Slovenskej republiky sú zakotvené v Čl. 25 Ústavy Slovenskej republiky. Tento veľmi krátky článok deklaruje, že „ Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti každého občana. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti. Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon“. Národná rada Slovenskej republiky16. decembra 1992 svojim zákonom č.3/1993 Z.z. o zriadení Armády Slovenskej republiky, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1993, položila nový základ pre vytvorenie, výstavbu a ďalšiu existenciu vlastnej samostatnej armády. Okrem toho plnila armáda aj úlohy v rámci mierových síl Organizácie Spojených národov, vojenských misií a iných medzinárodných organizácií. Armádu tvorili jednotlivé druhy vojsk, vojenské zariadenia, Vojenská polícia, Vojenské spravodajstvo, vojenské správy, úrady ministerstva obrany, vojenské súdy a vojenská prokuratúra. Hlavné druhy vojsk armády boli pozemné vojsko, letectvo a protivzdušná obrana. Orgánom velenia bolo až do 25. augusta 1994 Veliteľstvo armády Slovenskej republiky. Za veliteľa Armády Slovenskej republiky bol vymenovaný generálporučík Ing. Július Humaj.

celý článok...


20[upraviť zdroj]

Leutschau - Rathaus und Dom.jpg

Levoča (maď. Lőcse, nem. Leutschau) je mesto na Slovensku ležiace v Prešovskom kraji.

Levoča vznikla z dvoch pôvodných slovanských osád, ktoré pravdepodobne spustošili Mongoli v roku 1241. Najstarším písomným dokladom, v ktorom sa prvýkrát vyskytuje pomenovanie Levoče ako "Leucha", je listina Bela IV. z roku 1294. V roku 1271 sa Levoča stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. V roku 1317 sa už spomína výslovne ako kráľovské mesto. Jej rozvoju podstatne pomohla výsada práva skladu, udelená Levoči Karolom Róbertom v roku 1321. Táto výsada nútila zahraničných kupcov zostať v meste 15 dní a ponúknuť svoj tovar na predaj. Kráľ Žigmund oslobodil v roku 1402 levočských kupcov od práva skladu iných miest, v roku 1411 rozšíril levočské právo skladu aj na domácich kupcov. V roku 1419 boli Levočania oslobodení od platenia tridsiatkov v celom Uhorsku. Tým sa otvorili neobyčajné možnosti slobodného obchodovania.

Priaznivý vývoj mesta vyvrcholil na prelome 15. a 16. storočia a umožnil vznik takých umeleckých skvostov, akým je dielo Majstra Pavla z Levoče v Chráme sv. Jakuba. Sľubný vývoj mesta prerušil v 16. storočí rozsiahly požiar a v 17. storočí protihabsburgovské povstania. Napriek tomu Levoča v tomto období zostala centrom Spiša a v 19. storočí sa stáva strediskom slovenského národného hnutia.

celý článok…


21[upraviť zdroj]

Pomlčková vojna je spor o názov Česko-Slovenska, ktorý prebiehal začiatkom roka 1990.

Začiatkom roka 1990 bol oficiálny názov krajiny stále ešte „Československá socialistická republika“ (ČSSR). Václav Havel navrhol 23. januára odstránenie slova socialistická z názvu. To sa uskutočnilo v názvoch oboch republík (na Slovensku 1. marca), ale pri názve celého štátu politici (najmä slovenskí) Havlov návrh „Československá republika“ odmietli. Na Slovensku návrh pripomínal návrat k už prekonanému centralistickému zriadeniu „Československej republiky“ (1918 - 1938 a 1945 - 1968).

Vláda Slovenska preto 14. februára navrhla, aby sa názov krajiny písal s pomlčkou, konkrétne „Republika Česko-Slovensko“ alebo „Federácia Česko-Slovensko“ podobne, ako tomu bolo v rokoch 19181920, keď vzniklo Česko-Slovensko, a znova v rokoch 1938 a 1939. Na inkriminovanej schôdzi federálneho parlamentu (Federálneho zhromaždenia) sa potom 29. marca okrem tohto návrhu prerokúval zmenený Havlov návrh „Republika Česko-Slovensko“ a návrh mladých poslancov „Československá federatívna republika“.

Jadrom sporu bol problém písania spojovníka, ktorý českí poslanci nesprávne označovali ako pomlčka (preto aj názov Pomlčková vojna je „nesprávny“ v tom zmysle, že išlo o Spojovníkovú vojnu). Spojovník má podľa pravidiel slovenského a českého pravopisu inú grafickú podobu a inú funkciu ako pomlčka. Kým spojovník sa používa na spájanie slov (napríklad Frýdek-Místek), pomlčka sa používa na oddeľovanie (napr. na konci riadku) a na ostatné účely. Slovenská strana písanie spojovníka chápala jednak ako návrat k pôvodnému historickému písaniu názvu štátu, a jednak ako vyjadrenie federatívneho usporiadania štátu. Česká strana, ktorá si spojovník preinterpretovala na pomlčku, ho chápala ako symbol rozdelenia.

celý článok...


22[upraviť zdroj]

Flag of the President of Slovakia.svg

Prezident Slovenskej republiky je hlavou Slovenskej republiky. Reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Súčasným prezidentom Slovenskej republiky je Doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc.

Prezident predovšetkým zastupuje SR navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Túto svoju právomoc môže preniesť na vládu (a doteraz tak urobili všetci slovenskí prezidenti). Prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií. Zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky. Môže rozpustiť NR SR, podpisuje zákony, vymenúva vládu a ďalších štátnych funkcionárov, sudcov, profesorov, generálov atď. Udeľuje vyznamenania, odpúšťa a zmierňuje tresty, vyhlasuje referendum. Je hlavným veliteľom ozbrojených síl, vypovedá vojnu (na základe rozhodnutia NR SR) a uzatvára mier, nariaďuje mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlasuje vojnový stav alebo výnimočný stav atď.

Spôsob voľby prezidenta je upravený predovšetkým v Ústave SR, v článkoch 101 až 107 a v Zákone 46/1999 Z.z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní, o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov.

celý článok...


23[upraviť zdroj]

Kosice (Slovakia) - Main Street 3.jpg

Košice (lat. Cassovia, franc. Cassovie, nem. Kaschau, maď. Kassa, chorv. Kašava, poľ. Koszyce, hebr. קושיצה‎, róm. Kasha) sú mesto na východe Slovenska. S počtom obyvateľov vyše 235 000 obyvateľmi sú Košice druhým najväčším mestom Slovenska po hlavnom meste. Košice sú centrom celého východného Slovenska a sídlom Košického kraja a regionálnej samosprávy (Košický samosprávny kraj). Sú významným centrom politického, kultúrneho a cirkevného života, sídlom gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu, rímskokatolíckeho biskupstva (Košická diecéza), od roku 1995 arcibiskupstva - Košicko-rožňavsko-spišská arcidiecéza a sídlom metropolitu, viacerých univerzít, Ústavného súdu SR a centrom rómskej menšiny na Slovensku. Najväčšiu menšinu na území mesta tvorí maďarská menšina s podielom 3,78 % (podľa sčítania obyvateľstva v roku 2001).

Mesto hrá dôležitú rolu v dopravnom prepojení východ-západ, kde tvorí spojnicu medzi Západnou a Strednou Európou a Ukrajinou s Ruskom. Má medzinárodné letisko a spojenie s východnou Európou prostredníctvom širokorozchodnej trate. Mestom preteká rieka Hornád. Košice ležia vo východnej časti Slovenska v Košickom kraji, v blízkosti hraníc s Maďarskom (20 km), Ukrajinou (80 km) a Poľskom (90 km) na križovatke historických obchodných ciest. Od hlavného mesta Bratislavy sú vzdialené asi 400 km, od mesta Prešov 36 km. Mesto sa nachádza v Košickej kotline na oboch brehoch rieky Hornád. Na západe a severozápade je ohraničené výbežkami pohoria Slovenské rudohorie - masív Čiernej hory. Z východu ich obklopuje hradba Slanských vrchov.

celý článok...


24[upraviť zdroj]

CHZ stanica1.jpg

Čiernohronská železnica je úzkokoľajná lesná železnica s rozchodom 760 mm. Premáva na trase Chvatimech - Hronec - Čierny Balog - Vydrovo v Slovenskom rudohorí. Kedysi bola značne rozvetvená a mala celkovú dĺžku 131,98 km. Trate železnice viedli údoliami Čierneho Hronu a jeho prítokov. Dnes slúží iba turistom na 15 km zachovaných tratí. V roku 1982 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Najdlhšia odbočka pozdĺž Kamenistého potoka bola dlhá takmer 20 km a sieť v tomto údolí mala 40 km. Zachoval sa z nej okrem zvyškov násypu len mohutný oceľový most cez údolie Čierneho Hronu. Plánuje sa obnovenie odbočky do Osrblia, kde se nachádza veľký biatlonový areál.

Plánovanie trasy železnice sa začalo v roku 1898 po vydaní nariadenia vtedajšieho ministra poľnohospodárstva. Stavba prvého (dodnes zachovaného) úseku začala v roku 1908, o rok neskôr v roku 1909 začala pravidelná prevádzka medzi pílami v Čiernom Balogu a Hronci. Sieť sa postupne rozširovala, bolo možné zvážať drevo priamo z lesov. Na výstavbe tratí pracovali miestni obyvatelia, počas 1. svetovej vojny ruskí zajatci. Prvý oficiálny názov železnice bol po maďarsky Fekete Garam Vasút (Čiernohronská železnica). Na niektorých miestach ešte vidieť pôvodnú skratku F.G.V. Dňa 19. júla 1927 bola na trati Čierny Balog - Hronec povolená obmedzená osobná doprava.

V šestdesiatych rokoch 20. storočia bola premávka obmedzovaná, cestná doprava prebrala úlohy železnice. V roku 1982 bola premávka železnice oficiálne skončená, železnica bola ale zapísaná do zoznamu kultúrnych pamiatok. O rok neskôr začala obnova za pomoci dobrovoľníkov. V roku 1992 bola premávka obnovená, jeden rok bola obnovená aj doprava dreva, skončila po uzavretí píly v Jánošovke.

celý článok...


25[upraviť zdroj]

Pieniny Trzy Korony.jpg

Bradlové pásmo (niekedy tiež označované ako Pieninské bradlové pásmo) je tektonické, orograficky výrazné pásmo Západných Karpát. Svojou jednotnou stavbou ide geologicky o svetovo veľmi unikátnu oblasť. Bradlové pásmo tvorí hranicu medzi Vonkajšími Karpatami, ku ktorým patrí a Vnútornými Karpatmi. Utvára úzku (19 až 0,4 km), ale až 600 km dlhú tektonickú jazvu (sutúru) po subdukcii časti zemskej kôry, v ktorej sú zachované iba fragmentálne sledy vrstiev a fácií. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk - bradiel, vyčnievajúcich zo spravidla menej odolných slienitých a flyšových súvrství tvoriacich bradlový obal. Bradlá sú k svojmu obalu zväčša v tektonickom vzťahu, ktorý však môže mať rozmanitý charakter. Bloky majú zväčša šošovkovitý, alebo izometrický tvar a sú uložené vo flyšových paleogénnych vrstvách ako doskovité telesá.

Názov klippen (bradlo, útes) použili už prví geológovia, ktorí toto pásmo skúmali. V tej dobe totiž prevažoval názor, že pásmo je zbytkom ostrovov, či skál, ktoré kedysi v tejto oblasti vytŕčali z mora.

Na Slovensku vychádza na povrch pri vrchu Branč (tzv. Brančské bradlá) tiahne sa potom pozdĺž doliny Váhu Bielymi Karpatami, kde dosahuje pri Púchove svoju najväčšiu šírku takmer 15 km. Prechádza okolo Žiliny a ďalej pri Zázrivej je pásmo prerušené zlomom, za ktorým sa prudko stáča k juhu, do doliny rieky Oravy, kde znovu nadobúda juhozápadný až severovýchodný smer. Následne prechádza cez Oravsko-novotargskú panvu do Pienin, cez východné Slovensko, kde sa ponára pod Vihorlatské vrchy pokračuje na Zakarpatskej Ukrajine a končí sa v Rumunsku. Pásmo sa zo západu na východ delí na: podbrančsko-trenčiansky, púchovský, varínsky, oravský, pieninský a šarišský úsek. Pôvodne sa predpokladalo, že pásmo sa začína už pri Viedni, odkiaľ malo pokračovať na východ pod Viedenskou kotlinou, tieto predpoklady však dodnes neboli potvrdené.

celý článok...


26[upraviť zdroj]

Betliar Front.jpg

Kaštieľ v Betliari je najnavštevovanejším kaštieľom juhovýchodného Slovenska. Nachádza sa 3 km severne od Rožňavy.

Kaštieľ pochádza zo začiatku 18. storočia a postavili ho na základoch staršieho renesančného kaštieľa Bebekovcov. Dal ho postaviť Štefan Andráši ako poschodový, ešte opevnený kaštieľ so štyrmi nárožnými vežami. I ďalšie prestavby v rokoch 1792 - 1795, keď prichádza k rozšíreniu, a v rokoch 1880 - 1886, keď stavba získala dnešnú podobu, sa viažu znovu k rodine Andrášiovcov, ktorá bola už vtedy jeho trvalým vlastníkom, a ktorá mala v majetku nielen hrad Krásnu Hôrku, ale aj majetky a bane v okolí Rožňavy. Po staršej klasicistickej prestavbe a rozšírení južnej časti a priečelia nasledovala rozsiahlejšia pseudoslohová úprava s nadstavbou druhého poschodia, ktorá dala kaštieľu ráz francúzskej poľovníckej stavby.

celý článok...


27[upraviť zdroj]

Nitra view from above.jpg

Nitra je mesto ležiace v Nitrianskom kraji vzdialené asi 80 km severovýchodne od Bratislavy. Tečie ňou rovnomenná rieka Nitra a nad ňou sa zo severnej strany týči vrch Zobor. Spolu s Bratislavou je jedným z najstarších miest na Slovensku, prvé potvrdené historické zmienky sa datujú na začiatok 9. storočia. Počtom obyvateľstva 84 444 (k 31. 12. 2007) je piatym najväčším mestom na Slovensku.

Nitra je mestom mimoriadneho historického významu. Počiatky jej osídlenia siahajú až do praveku, ako to dokumentujú početné archeologické nálezy na území mesta. Už pred 30 000 rokmi bola husto osídleným územím. Osady prvých roľníckych obyvateľov boli na území mesta už takmer pred 6 000 rokmi. Oblasť dnešnej Nitry bola významným strediskom Keltov (už niekoľko storočí pred našim letopočtom), neskôr Germánov a nakoniec Slovanov. Bola sídlom prvých známych vládcov územia dnešného Slovenska - germánske kmene Kvádov (okolo r. 396 po Kr., sporné) a od 8. storočia do 1108 sídlo Nitrianskeho kniežatstva. Už z 9. storočia pochádzajú vykopávky bohato vybavených pohrebísk. Archeologický prieskum doložil existencie niekoľkých románskych cirkevných stavieb.

celý článok...


28[upraviť zdroj]

ZCHronskýSvätýBeňadikKostol.jpg

Hodnoverné miesta alebo vierohodné miesta (lat. loca credibilia) boli verejné právnické inštitúcie v stredovekom Uhorsku, zriaďované pri kapitulách alebo kláštorných konventoch. Disponovali autentickou pečaťou a na požiadanie stránok, z príkazu cirkevnej alebo svetskej vrchnosti, vykonávali splnomocňovanie alebo inú úradnú činnosť považovanú za právoplatnú v oblasti uhorského svetského práva.

Zriadenie inštitúcie[upraviť zdroj]

Hoci už na začiatku 11. storočia vydala ostrihomská a nitrianska kapitula niekoľko listín, majúcich charakter písomností hodnoverných miest, za ich formálne ustanovenie treba považovať 21. článok modifikovanej Zlatej buly Ondreja II. z roku 1231, ktorým panovník ustanovoval inštitúcie vydávajúce písomné svedectvá opatrené hodnovernou pečaťou.

Spočiatku bol ich počet neobmedzený (najviac sa rozširovali po tatárskom vpáde v roku 1241), čo však malo za následok oslabovanie dôvery v ich pôsobenie. Preto kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou zákonom z roku 1351 zakázal menším konventom vykonávať takúto činnosť, vykonal revíziu pečatí, a následne určil, že hodnovernými miestami môžu byť na území Slovenska iba tieto inštitúcie: Bratislavská kapitula s pôsobnosťou pre územie súčasného západného Slovenska a severozápadného Maďarska, Nitrianska kapitula s pôsobnosťou v časti západného Slovenska a na strednom Slovensku a Spišská kapitula pre severné a východné Slovensko. Dopĺňať ich mali konventy v Hronskom Svätom Beňadiku (západné, stredné a južné Slovensko), na Zobore pri Nitre (západné Slovensko), v Jasove (východné a juhovýchodné Slovensko a severné Maďarsko), v Lelesi (východné Slovensko a východné Maďarsko), v Kláštore pod Znievom (stredné a severné Slovensko) a v Šahách (južné Slovensko). Okrem týchto miest činnosť na území Slovenska vyvíjali i hodnoverné miesta sídliace na území dnešného Maďarska – ostrihomská, budínska a stoličnobelehradská kapitula.

celý článok...


29[upraviť zdroj]

Slovakia Spis.gif

Spiš (po latinsky: Scepusium, po maďarsky: Szepes, po poľsky: Spisz, po nemecky: Zips) je názov historického komitátu, stolice a župy Uhorska a do 31. decembra 1922 aj v Česko-Slovenska. Spišská župa sa rozkladala prevažne v severovýchodnej časti dnešného Slovenska. Jej malá časť leží v dnešnom južnom Poľsku, medzi riekami Dunajec a Bialka a štátnou hranicou so Slovenskom. Dnes je to len historický názov príslušného územia bez politickej subjektivity (ako Burgundsko či Baskicko vo Francúzsku), resp. označenie jedného z oficiálnych turistických regiónov Slovenska, no medzi ľuďmi je názov tohto regiónu stále zaužívaný.

Spišská stolica susedila na severe s Poľskom (resp. 1772-1918 s rakúskou provinciou Halič (dnešné juhovýchodné Poľsko a západná Ukrajina)) a župami Liptov na západe, Gemer-Malohont na juhu, Abov-Turňa na juhovýchode a Šariš na východe. Hranice župy boli prirodzene ohraničené Tatrami na severozápade, Dunajcom od Tatier až po hranicu so Šarišom na severe, Spišským rudohorím na juhu a Levočskými vrchmi spolu s Braniskom na východe. Rozloha Spiša bola v roku 1910 3668 km². Jadrom Spiša sú kotliny riek Poprad a Hornád, v ktorých žije prevažná väčšina obyvateľstva a Vysoké Tatry. Počas celej histórie bolo územie Spišskej župy charakteristické vysokým podielom lesov, ešte koncom 19. storočia lesy pokrývali viac ako 42% územia Spiša.

celý článok...


30[upraviť zdroj]

Slovenská akadémia vied.JPG

Slovenská akadémia vied (SAV) je najvyššia vedecká ustanovizeň Slovenska. Sídli na Štefánikovej ulici v Bratislave. Bola založená 18. júna 1953. Nadviazala na Slovenskú akadémiu vied a umení založenú roku 1942, Učenú spoločnosť Šafárikovu, vedecké odbory Matice slovenskej a na činnosť Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Na svojich pracoviskách rozvíja vedecko-výskumnú činnosť a združuje ako svojich členov najvýznamnejších vedeckých pracovníkov.

Prvým pokusom o založenie učenej spoločnosti typu akadémie na Slovensku bol projekt Mateja Bela Societas litteraria v Bratislave v roku 1735. Roku 1771 bol Márii Terézii predložený návrh na založenie akadémie v Bratislave podľa vzoru berlínskej a petrohradskej akadémie (ani jeden návrh sa nerealizoval). Roku 1892 Andrej Kmeť podal návrh (uverejnený v Národných novinách) na založenie slovenskej vedeckej spoločnosti typu akadémie. Roku 1942 bola založená Slovenská akadémia vied a umení (SAVU), ktorá trvala až do založenia SAV roku 1953 (hoci v roku 1946 bola degradovaná na "vedeckú spoločnosť).

Zákonom SNR č. 1/1953 bola SAV uzákonená. Zbor povereníkov vymenoval prvých dvanásť akademikov. V roku založenia mala SAV 200 pracovníkov, koncom roku 1953 už 663 pracovníkov a 37 vedeckých pracovísk, prevažne prevzatých zo SAVU. Základnými organizačnými formami vedeckej práce boli sekcie (spoločenských vied, biologicko-lekárskych, poľnohospodárskych, matematických a prírodovedných, technických). Roku 1962 boli sekcie zrušené, namiesto nich bolo zriadených 12 kolégií, začlenených do 3 oddelení vied: matematicko-fyzikálnych, chemicko-biologických a spoločenských vied.

celý článok...


31[upraviť zdroj]

Vihorlat v jeseni.jpg

Vihorlatské vrchy (Vihorlat) je pohorie sopečného pôvodu, krajinný celok Vihorlatsko-gutínskej oblasti, ktorý sa rozprestiera na východe Slovenska. Na jeho území sa nachádza Chránená krajinná oblasť Vihorlat. Vihorlatské vrchy na juhu a západe hraničia s Východoslovenskou pahorkatinou, na severe s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím. Pohorie Vihorlat prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny. Kým okrajové časti Východoslovenskej nížiny dosahujú 250 - 300 m n. m., vrcholové časti Vihorlatu presahujú 1000 m n. m., čím vertikálne prevýšenie dosahuje az 800 m.

Mladovulkanické pohoria na Slovensku vznikali koncom treťohôr, v neogéne, keď došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti. Vo Vihorlate sa začala sopečná činnosť neskôr, asi pred 15 mil. rokov, a viaže sa na vznik hlbinných zlomov, ktoré otvorili vstupové cesty sopečným hmotám. Na zlomoch tohto systému sa nachádzajú všetky významnejšie vulkanické centrá pohoria - pri Morskom oku, v záveroch Porubského a Sokolského potoka, na vrchu Vihorlat a na vrchu Kyjov. Najvyššie vrchy pohoria, ako je Vihorlat, Veľká Trestia, Motrogon, Ščob, Veža a iné, vznikali v poslednej etape vulkanizmu zhruba pred 9 mil. rokov a sú tvorené prevažne andezitmi. Finálny vulkanizmus (vznik bazaltov) sa vo Vihorlate neprejavil. Sopečné hmoty vzniknutého pohoria prekryli najmä časti druhohorného bradlového pásma, magurského flyšu a |neogénnych sedimentov.

celý článok...


32[upraviť zdroj]

Slovakia Trnava Town Hall.jpg

Trnava je jedno z najvýznamnejších miest Slovenska, leží v centre Trnavskej pahorkatiny, v nadmorskej výške 146 m n. m., vo vzdialenosti 45 km severovýchodne od Bratislavy. Keďže Trnava je na Slovensku jedným z najdôležitejších centier rímskokatolíckej cirkvi a stojí tu množstvo jej kostolov, tak sa prezýva ako „Malý Rím“.

Trnava bola založená ako kupecká osada na križovatke starých obchodných ciest využívaných od praveku. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1211. Je to listina ostrihomského arcibiskupa Jána o donácii príjmov miestneho kostola ostrihomskej kapitule. Trnava bola prvým mestom na území dnešného Slovenska, ktoré dostalo výsady slobodného kráľovského mesta. Udelil jej ich v roku 1238 uhorský kráľ Belo IV. Privilégiom podriadil mesto priamo korune a vymedzil mu také práva, ktoré umožňovali rýchly rozvoj mesta. Pôvodné poľnohospodárske centrum sa začalo postupne meniť na centrum výroby, obchodu a remesiel. V 13. storočí si mesto vybudovalo mimoriadne rozsiahle opevnenie na ploche takmer 60 hektárov. Konštrukciu opevnenia tvorili tehlové veže pospájané drevozemnými valmi, ktoré boli neskôr nahradené murovanými hradbami.

Výsadné postavenie mesta upevňovali ďalší uhorskí králi. O dôležitom postavení mesta svedčí aj skutočnosť, že Trnava bola miestom stretnutí kráľov. Význam Trnavy vzrástol najmä v 16. storočí, keď sa sem pred blížiacim tureckým nebezpečenstvom, v roku 1543, presťahovalo ostrihomské arcibiskupstvo s kapitulou. Bratislava sa stala administratívnym centrom krajiny a Trnava prevzala úlohu kultúrneho a náboženského centra krajiny. 18. augusta 1561 začala sa výstavba jezuitského kolégia v Trnave na mieste dnešnej Trnavskej univerzity v Trnave.

celý článok...


33[upraviť zdroj]

Slovenská koruna (skratka je Sk, kód ISO 4217 je SKK) bola menová jednotka Slovenska. Bola zavedená 8. februára roku 1993, keď nahradila korunu česko-slovenskú. Zanikla po vstupe Slovenska do eurozóny 1. januára 2009.

Koruna sa delila na 100 halierov. Bankovky boli v nominálnych hodnotách 20 Sk, 50 Sk, 100 Sk, 200 Sk, 500 Sk, 1000 Sk a 5000 Sk. Mince existovali pre hodnoty 50 halierov, 1 koruna, 2 koruny, 5 korún a 10 korún. 31. decembra 2003 boli z obehu stiahnuté mince hodnoty 10 halierov a 20 halierov.

Kurz slovenskej koruny bol centrálnou bankou na začiatku určený ako pevný. Od 14. júla 1994 do 2. októbra 1998 bola koruna napojená na kôš dvoch mien, v ktorom 60 % tvorila nemecká marka a 40 % americký dolár. Po zrušení fluktuačného pásma a zrušení naviazania kurzu na menový kôš v októbri 1998 bol zavedený voľne plávajúci kurz koruny (až do 25. novembra 2005), ktorý sa určoval na základe ponuky a dopytu na medzibankovom devízovom trhu.

celý článok...


34[upraviť zdroj]

Coat of arms of Slovakia.svg

Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia. Driek a ramená kríža sú na koncoch rozšírené a vhĺbené, vrchy sú oblé.

  • Strieborný dvojkríž údajne symbolizuje tradíciu Cyrila a Metoda, je to však ešte starší kresťanský symbol pre vzkriesenie Ježiša, ktorý sa používal od 9. storočia v Byzantskej ríši ako symbol náboženský a politický (patriarchálny kríž).
  • Trojvršie údajne znázorňuje tri pohoria - Matra, Tatra a Fatra - ktoré vytýčujú oblasť ktorá je obývaná Slovákmi. Súčasťou znaku sa stalo až neskôr, pôvodným erbom uhorského kráľa Bela III. (1172-1196) bol strieborný dvojkríž na červenom poli, bez iných znakov. Neskôr býva dvojkríž na erboch vztýčený na pažiti alebo hline (1291), alebo má v spodnej časti tri či štyri korene. V erboch neskorších kráľov sa už objavuje v podobe trojitej skaly, napríklad na pečati Ladislava V. (1305) (v Čechách ako kráľ Václav III.). Od 14. storočia sa už ustaľuje dnešná podoba trojvršia, pôvodne zlatého alebo strieborného, neskôr zeleného, a od roku 1848 modrého.
  • Červený štít bol farbou mnohých heraldických znakov koncom 12. a začiatkom 13. storočia. Nie je to teda krvavá obloha značiaca utrpenie Slovákov počas maďarizácie, ako udávajú niektorí autori.
celý článok...


35[upraviť zdroj]

Nastupeni povstalci.jpg

Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek proti nemeckému Wehrmachtu na konci 2. svetovej vojny. Povstanie bolo útokom proti nemeckým okupačným jednotkám, proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.

Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku [1] medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom však jasne naznačovala, že táto suverenita je iba hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je iba nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.

Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.

celý článok...


36[upraviť zdroj]

Eperjes - Church.jpg

Prešov je krajské mesto ležiace v Prešovskom kraji. Počtom obyvateľov 91498 (k 31.12.2007) je Prešov tretie najväčšie mesto na Slovensku. Má štyri katastrálne časti: Prešov, Šalgovík, Solivar a Nižná Šebastová.

Leží vo východnej časti Slovenska na sútoku riek Torysa a Sekčov v Košickej kotline. Obklopujú ho Slanské vrchy z východu a Šarišská vrchovina zo západu.

celý článok...


37[upraviť zdroj]

Hornad in Slovak Paradise.jpg

Slovenský raj je horské pásmo na východnom Slovensku v oblasti Spiša. Je považovaný za jednu z najkrajších prírodných oblastí Slovenska. Z geomorfologického hľadiska leží v severovýchodnej časti Slovenského rudohoria a juhovýchodnej časti Fatransko-tatranskej oblasti. Je charakteristický členitým terénom - roklinami, potokmi s vodopádmi a krasovými formami, ktoré sú pre turistov sprístupnené formou chodníkov, v náročnejších častiach aj technickými pomôckami.

Územie patrí medzi mierne teplé a mierne vlhké. Členitosť terénu spôsobuje prítomnosť inverzií. Priemerné ročné teplory sú 4-6 ˚C. Najviac zrážok je v júni, najmenej vo februári. Najteplejší mesiac je júl (16-17 ˚C), najchladnejší január (-5 až -6 ˚C).

V Slovenskom raji je bohato vyvinutý podzemný kras a nachádza sa v ňom až 350 jaskýň. Zo 69 doteraz preskúmaných jaskýň na území parku je verejnosti prístupná len Dobšinská ľadová jaskyňa. Na túto jaskyňu nadväzuje Stratenská jaskyňa, ktorá je však verejnosti neprístupná.

Lesy popretkávané dolinami a neprístupnými tiesňavami vytvárajú dokonalé podmienky pre zachovanie množstva ohrozených druhov vtáctva, zveri a rastlín. V Slovenskom raji nájdeme vlka (Canis lupus), rysa (Lynx lynx), líšku (Vulpes vulpes), lesnú kunu (Martes martes), orla skalného (Aquila chrysaetus), jastraba (Accipiter sp.), myšiaka hôrneho (Buteo buteo) a severského (Buteo lagopus), viacero druhov sokolov (Falco sp.), ale aj v roku 1963 umelo vypustený alpský poddruh kamzíka vrchovského (Rupicapra rupicapra alpina L.). V potokoch a vodných nádržiach žijú rôzne pôvodné druhy ako napríklad pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss), rak riečny (Astacus astacus), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) a iné.

celý článok...


38[upraviť zdroj]

Rýchla divízia bola motorizovaná slovenská divízia bojujúca na východnom fronte na strane vojsk Osi. Divízii velil plk. Rudolf Pilfousek. Slovenské jednotky na východnom fronte spadali na začiatku ťaženia pod takzvanú Slovenskú armádnu skupinu, ktorej velil gen. Ferdinand Čatloš. Rýchla divízia vznikla 23. júla 1941 po viacnásobnej reorganizácii Rýchlej brigády, predtým Rýchlej skupiny. Rýchla skupina vznikla už 23. júna 1941. Divíziu neskôr po ústupe z Kaukazu označovali aj 1. pešia alebo 1. technická divízia.

Rýchla skupina postupovala pod Pilfouskovym vedení najprv smerom na poľský Sanok, no neskôr bola presmerovaná na Ľvov a Vinnicu. Asi 8. júla 1941 tieto jednotky pri svojom postupe prenikli mimo územia, ktoré spadalo pod pôsobnosť slovenského velenia, a tak boli podriadené nemeckej 17. armáde, v rámci ktorej vojsk už operovali do samého začiatku vpádu do ZSSR. Do prvých bojov sa jednotka dostala pri Zaluž. Prvé intenzívnejšie boje s Červenou armádou prebehli pri osade Lipovec. Neskôr sa podieľala na nemeckom postupe južnou Ukrajinou. Vyše pol roka potom držala obranné postavenia pri Azovskom mori, Taganrogu a rieke Mius. V júni 1942 jednotka, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov nad Donom. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu.

celý článok...


39[upraviť zdroj]

Púchovská kultúra alebo púchovská skupina bola archeologická kultúra cca od 300 pred Kr. do 180 po Kr. (podľa zriedkavých názorov až do 4. stor. po Kr.), ktorá sa v 1. storočí pred Kr. rozkladala v severnom strednom a západnom Slovensku, na severovýchodnej Morave a v Malopoľku, po prelome letopočtov už len na na strednom (prevažne severnom) Slovensku a v okolí Krakova. Púchovská kultúra v užšom zmysle sa začína v polovici 2. storočia pred Kr. Pomenoval ju E. Beninger roku 1937 podľa náleziska Púchov, ktoré v polohe Skalka skúmal E. Hoening v rokoch 1888 – 1894.

Podľa písomných prameňov sa zvykne stotožňovať s Kotínmi, ktorých spomínajú antické texty, ale aj/alebo ojedinele s kmeňom Osov, s germánskymi Sidónmi a s málo preskúmanými Burmi, no aj so Slovanmi.

Ak si odmyslíme písané dokumenty, tak z čisto archeologického pohľadu išlo o typickú zmiešanú horskú skupinu zrejme s viacerými etnickými komponentmi. Vznikla zhruba na severnom Slovensku okolo 300 pred Kr. zmiešaním (starých) prvkov lužickej kultúry a (nových) prvkov keltskej kultúry. Neskôr pribudli aj dácke prvky a prvky przeworskej kultúry a germánske prvky. Najviac historických a archeologických dôvodov umožňuje stotožniť púchovskú kultúru s Kotínmi.

celý článok...


40[upraviť zdroj]

Kremnica v zime.jpg

Kremnica je slobodné kráľovské banské mesto ležiace v Banskobystrickom kraji.

Kremnica patrí medzi stredoveké mestá stojace v čase svojej slávy v centre pozornosti panovníkov, ale aj ďalších mocných vtedajšieho sveta, ktorí sa ju usilovali dobyť a získať pre seba. Príčinou ich záujmu boli bohaté zlaté bane. Predpokladá sa, že zlato a striebro sa v Kremnici a jej okolí ťažili už od 10. storočia, skutočný rozmach ťažby však nastal až začiatkom 14. storočia.

Dňa 17. novembra 1328 udelil uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou osade Cremnychbana privilégia slobodného kráľovského banského a minciarskeho mesta. Zároveň tu založil mincovňu, ktorá počas stáročí svojej existencie vyprodukovala obrovské množstvo zlatých i strieborných mincí a podopierala nimi tróny mnohých európskych panovníkov. Kremnické dukáty, tzv. florény, patrili k najhodnotnejším a k najvyhľadávanejším minciam v Európe. Kremnická mincovňa pracuje nepretržite od svojho vzniku až dodnes a je tak raritou medzi európskymi mincovňami. Baníctvo a minciarstvo priniesli mestu bohatstvo a slávu. Sídlil tu komorský gróf, ktorý stál na čele banskej a mincovnej komory spravujúcej 12 stolíc. Riadil banské podnikanie a ako zástupca panovníka dozeral na ťažbu drahých kovov a na kvalitu razených mincí. Kremnica mala vedúce postavenie aj v zväze siedmich stredoslovenských banských miest. Najväčšia produkcia zlata v Uhorsku v 14. storočí vyslúžila mestu prívlastok "zlatá" Kremnica.

celý článok...


41[upraviť zdroj]

Martin74.JPG

Matica slovenská je celonárodná slovenská kultúrna ustanovizeň so sídlom v Martine. Je konzervačnou i depozitnou knižnicou, prednostne uchováva slovenské dokumenty a dokumenty týkajúce sa Slovenska. Spravuje a ochraňuje historický knižný fond, je národným pracoviskom pre oblasť reštaurovania, konzervovania, ochranného kopírovania a digitalizácie knižných dokumentov, spravuje súborný katalóg monografii knižníc a koordinuje jeho tvorbu. Momentálne sídli v centre Martina, v pôvodne druhej budove MS.

Založená bola roku 1863 v Martine a stala sa celonárodnou inštitúciou. Prvé slávnostné zhromaždenie sa konalo 4. augusta 1863 v Martine. Prvým predsedom bol zvolený katolícky biskup Štefan Moyzes a podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány.

6. apríla 1875 bola činnosť Matice zastavená a nariadením ministra vnútra Kolomana Tiszu z 12. novembra 1875 bola Matica slovenská rozpustená a jej majetok zhabaný. Koloman Tisza v rozhodnutí, ktoré uverejnili aj Národné noviny č. 143 z roku 1875 dôvodí, že činnosť Matice nezodpovedala stanovám a že jej činnosť po dlhé roky jej trvania bola protivlastenecká a protištátna. Svoju činnosť Matica obnovila 1. januára 1919 po vzniku Česko-Slovenska na základe rozhodnutia Dr. Vavra Šrobára, ministra pre správu Slovenska. Od roku 1990 je predsedom Matice slovenskej Jozef Markuš.

celý článok...


42[upraviť zdroj]

Stvtower.jpg

Slovenská televízia (STV) je slovenská verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti televízneho vysielania. Vznikla 1. júla 1991 zákonom Slovenskej národnej rady. Formálne vznikla 1. januára 1993 rozdelením pôvodnej Československej televízie na Slovenskú televíziu a Českú televíziu (ČT).

Pravidelné vysielanie z bratislavského televízneho štúdia začalo 3. novembra 1956. Televízni pracovníci mali v tom čase k dispozícii trojkamerový prenosový voz, provizórnu hlásateľňu, neskôr bola prebudovaná na miniatúrne štúdio, dve kamery a filmový snímač. Hlavným programom prvého televízneho vysielania bol prenos zo slávnosti v bratislavskom PKO. Réžiu prvého programu mal J. Mazanec, vysielania J. Rehák, hlásateľkou bola Hilda Michalíková. Skupinu kameramanov viedol E. Rožňovec. V čase prvého vysielania bolo na Slovensku približne iba 500 televízorov. Najprv sa vysielalo dvakrát týždenne, v stredu a v sobotu, od 3. novembra 1957 každý deň okrem pondelka.

V počiatočnom období rozvoja televízie sa museli pracovníci vysporiadať aj s ideologickými problémami. Vyžadovalo sa od nich uprednostňovanie politických obsahov o úspechoch socializmu a o ideálnom socialistickom občanovi. Okolo roku 1968 nastalo určité kultúrne i umelecké uvoľnenie. Umožňovalo nakrúcať adaptácie diel západných autorov, ktoré však bolo čoskoro zabrzdené, no televízia aj tak mala zásluhu na šírení myšlienok Pražskej jari.

celý článok...


43[upraviť zdroj]

Zilina-namestie ahlinku.jpg

Žilina je krajské a okresné mesto na severozápade Slovenska na sútoku riek Váh, Kysuca a Rajčanka. Počtom obyvateľstva 85370 (k 31.12.2007) je Žilina štvrté najväčšie mesto na Slovensku. Je administratívnym, hospodárskym a kultúrnym centrom severozápadného Slovenska. Mesto je sídlom rímskokatolíckeho biskupa Žilinskej diecézy.

Oblasť dnešnej Žiliny bola osídlená už v neskoršej dobe kamenej (okolo 20 000 rokov pred Kr.). Z tohto obdobia je známe sídlo v dnešnej mestskej časti Závodie. Ďalšie osídlenie pochádza z doby bronzovej a železnej (halštatské hradisko). Slovania začali osídľovať územie dnešnej Žiliny v piatom storočí. Z 9. storočia pochádzajú sídliská na Bôriku či mohyly v Bánovej. V 9. storočí tu bol podľa povesti postavený prvý románsky kostol.

Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1208, kedy Žilinu tvorilo niekoľko slovenských osád rozptýlených 0,5 - 2 km od Kostola sv. Štefana (v latinsky písanej listine nitrianskeho župana Tomáša sa územie Žiliny nazýva terra de Selinan). Najväčšia z osád sa pravdepodobne nachádzala na mieste súčasného historického jadra Žiliny. Jej súčasťou bol aj kostol s polkruhovou apsidou nachádzajúci sa na mieste súčasného Farského kostola (Kostola Najsvätejšej Trojice), ktorého základy vytŕčajú spod súčasnej stavby. Pravdepodobne táto z osád bola koncom 13. storočia zničená, poškodený bol i jej kostol, ktorý bol následne podľa výskumu archeológov opravovaný.

celý článok...


44[upraviť zdroj]

Cernova.Kirche.jpg

Černovská tragédia je krvavý masaker, ktorý sa odohral 27. októbra 1907 ako dôsledok národnostného útlaku v Uhorsku.

V Černovej (časť Ružomberka) si obyvatelia z vlastných financií a z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka obce, postavili katolícky kostol v Černovej. Dedinčania trvali na tom, aby kostol vysvätil ich rodák. Spišský biskup Párvy rozhodol inak, Hlinka bol v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“. V čase udalostí v Černovej bol na prednáškovom turné na Morave. Dva pánske koče prišli na vysvätenie kostola, dedinčania protestovali, žandári štyrikrát strieľali do ľudí.

Tragédia mala 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených a 60 ľahko zranených, 40 dedinčanov bolo odsúdených do väzenia alebo k peňažným trestom. Udalosti pripomína v cintoríne pamätník a na mieste tragédie pamätná tabuľa. Dedina si každoročne pripomína túto udalosť.

celý článok...


45[upraviť zdroj]

Marianska bazilika v levoci.jpg

Bazilika Navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore v Levoči patrí medzi najstaršie pútnické miesta východného Slovenska.

Počiatky mariánskeho kultu siahajú až do 13. storočia. V roku 1247 tu bola postavená prvá kaplnka, ktorú dal neskôr opraviť levočský farár Henrich. Mariánsky sviatok Navštívenia Panny Márie sa spája s príchodom františkánov-minoritov do Levoče v roku 1311. Farár Servác dal v roku 1470 kaplnku prestavať na gotický kostol a bola tam inštalovaná gotická socha Panny Márie. Ľudia sem neprestávali chodiť ani počas reformácie, ale oživenie pútí nastalo až po rekatolizácii. Prvá veľká procesia a púť tu bola 2. júla 1671. Dva roky na to sa s pápežským povolením stal kostol Navštívenia Panny Márie miestom získania odpustkov. Ďalšie prestavby kostola nastali v roku 1688 a 1819. V roku 1847 bola postavená drevená kaplnka pre gréckokatolíkov.

Posledná prestavba sa uskutočnila v rokoch 1906-1914, kedy kostol získal dnešnú podobu. Na hlavnom oltári zostala pôvodná gotická socha Panny Márie z 2. polovice 15. storočia. Nový kostol bol vysvätený spišským biskupom Jánom Vojtaššákom 2. júla 1922. Dnes je tu vybudovaný exercičný a rehoľný dom a dom pre pútnikov. Z pútnického miesta pre veriacich latinského i gréckeho obradu z východného a stredného Slovenska sa postupne stalo celoslovenské pútne miesto, ktoré navštevovali ľudia napriek ťažkostam aj počas komunistického režimu.

celý článok...


46[upraviť zdroj]

Peace on Earth.jpg

Bardejov je mesto ležiace v Prešovskom kraji.

Najstaršie stopy pobytu a činnosti na území Bardejova sú až zo staršej doby kamennej. Tieto stopy predstavujú dva kamenné nástroje. Jeden nástroj, a to lichobežníková korodovaná, bielo, miestami modrasto patinovaná rohovcová čepeľ so zvisle retušovanými hranami, bola nájdená nad Mlynským potokom v polohe Nad Rurnou. Druhý, bazálna časť čepele z čierneho buližníka s vrubom v hornej tretine bol nájdený na roli pri rázcestí odbočky z cesty Bardejov - Zborov do Bardejovských Kúpeľov. Obidva tieto nástroje (môžete ich vidieť v Šarišskom múzeu v Bardejove) boli spojené s gravettienskou industriou, patriacou do poslednej fázy doby ľadovej, do sklonku würmského zaľudnenia (20 000 rokov pred Kr.) Keďže to nie sú jediné stopy človeka z tejto doby, pripúšťa sa, že svedčia o presunoch ojedinelých loveckých skupín na sklonku doby ľadovej. Najpozoruhodnejším úsekom pravekých dejín bardejovských oblastí je podľa archeologického výskumu neskorá doba kamenná (eneolit - 2500 - 1800 rokov pred Kr.)

Bolo obdobie feudalizmu. Nedostatok kvalitnej ornej pôdy ovplyvňoval rozvoj poľnohospodárstva. Významnou črtou polohy Bardejova bolo zapojenie na dva vodné toky, a to Kľušovský potok a Sekčov, ktoré ho spájali s údolím Torysy. Tade viedlo aj najdôležitejšie cestné spojenie s Prešovom. Nadôvažok malo územie Bardejova vyslovene otvorenú zemepisnú pozícu. V Bardejove nekončili cestné spojenia prichádzajúce od juhu. Naopak pokračovali aspoň troma prechodmi na sever za karpatský oblúk.

celý článok...


47[upraviť zdroj]

Slovenská národná knižnica (SNK) je samostatná knižnica v Martine zameraná na slovaciká, do roku 2000 súčasť Matice slovenskej. Vznikla v Martine zasadnutím valného zhromaždenia 1. mája 1941. Základ tvorila najmä knižnica M. Hamuljaka s 1 000 zväzkami a knižnica M. Rešetku. Slovenská národná knižnica sídli v novej budove Matice slovenskej.

Spočiatku plnila zberateľskú a vydavateľskú funkciu a jej cieľom bolo podporiť národniarske aktivity na Slovensku. Národniari vyzvali vydavateľov aby vždy jeden exemplár z každej publikácie poslali do národnej knižnice. Mnohí z nich knižnici venovali svoje vlastné zbierky, ktoré tvoria jadro SNK. Od roku 1989 sa SNK venuje opäť aj spolkovej činnosti a jej prioritné úlohy sa stávajú napr. centrum výmeny zahraničných a domácich dokumentov. Budovanie centrálneho katalógu integrovanom v národnom knižničnom systéme. V súčasnosti je v SNK 3 000 000 knižničných jednotiek a každý rok pribúda 3 000 titulov.

Medzi základné úlohy SNK patrí:

  • starostlivosť o národný dokumentový fond – nielen nové dokumenty a ich získavanie, ale aj zachovanie pôvodných diel (mikrofilmy),
  • starostlivosť o literatúru o Slovákoch a o Slovensku vydanú v zahraničí,
  • starostlivosť o historické knižničné fondy,
  • koordinácia bibliografie a metodickej činnosti národného knižničného systému - vytváranie programu pracovníkmi knižnice.
celý článok...


48[upraviť zdroj]

CRP SK new.PNG

Každé vozidlo, podliehajúce na Slovensku evidencii, musí mať pridelené evidenčné číslo, ktoré sa nazýva evidenčné číslo vozidla (EČV). Evidenčné číslo prideľuje a tabuľku s evidenčným číslom vydáva okresný dopravný inšpektorát PZ SR, kde držiteľ vozidla prihlasuje vozidlo do evidencie vozidiel.

Evidenčné číslo tvoria písmená a číslice. Prvá dvojica písmen evidenčného čísla označuje okres, v ktorom je vozidlo evidované. Za prvou dvojicou písmen sa za pomlčkou uvádzajú tri číslice a dvojica písmen.

Tabuľka s evidenčným číslom má rozmery 52×11 cm alebo 34×20 cm; tabuľka s evidenčným číslom prideleným motocyklu, motorovej trojkolke a ich prípojným vozidlám a zvláštnym motorovým vozidlám má rozmery 24×15 cm. Písmená a číslice tvoriace evidenčné číslo sú vypuklé a sú čiernej farby na bielom podklade.

Pred vstupom Slovenska do bol vľavo na tabuľke s evidenčným číslom umiestnený štátny znak Slovenskej republiky a pod ním písmená SK. Od 1. mája 2004 ho nahradilo modré pole so symbolom Európskej únie (12 žltých hviezd v kruhu) a pod pod ním písmená SK.

celý článok...


49[upraviť zdroj]

Trencin hrad 20010302.jpg

Trenčín je mesto s 57 000 obyvateľmi ležiace na rieke Váh. Nachádza sa na západnom Slovensku blízko hraníc s Českom. Mesto je vzdialené približne 120 km severovýchodne od hlavného mesta Slovenska - Bratislavy. Vďaka svojej strategicky výhodnej polohe dal vznik Trenčianskemu hradu. Aj v súčasnosti je Trenčín významným centrom obchodu, hospodárstva, kultúry a športu. Svoje sídla a pobočky tu majú mnohé inštitúcie a spoločnosti. Dlhoročnú tradíciu v meste majú výstavy a veľtrhy, mesto je známe i ako mesto módy.

Vďaka geografickej a strategickej polohe v údolí rieky Váh patril Trenčín odnepamäti k najvýznamnejším mestám na Slovensku. O osídlení trenčianskej lokality už v dobe kamennej svedčia viaceré archeologické nálezy.

Keď Rimania začiatkom nášho letopočtu posunuli hranice impéria k Dunaju a vybudovali systém pevností - Limes Romanus, postupne zakladali opevnené tábory aj na sever od Dunaja. V Trenčíne zanechali originálny doklad o svojej prítomnosti na území Slovenska. Pamätný nápis na zvislej stene hradnej skaly pripomína víťazstvo cisára Marka Aurélia a jeho adoptovaného syna Commoda nad Kvádmi v roku 179 nášho letopočtu v Laugaríciu. Podľa latinského textu nápisu vtedy v Trenčíne bojovalo 855 vojakov II. légie pod vedením legáta Maximiliána.

celý článok...


50[upraviť zdroj]

Kosice (Slovakia) - Csáky - Dessewffy Palace.jpg

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.124 Ústavy SR). Ústavný súd Slovenskej republiky sídli v Košiciach.

Základné postavenie Ústavného súdu, sudcov Ústavného súdu upravuje Ústava SR. Okrem toho, že rozhoduje o súlade noriem nižšej právnej sily s normami vyššej právnej sily, Ústavný súd rozhoduje i kompetenčné konflikty medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán. Ústavný súd rozhoduje i o rôznych sťažnostiach, podáva výklad ústavy alebo ústavných zákonov, ak je vec sporná. Podrobnosti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky špecifikuje osobitná právna norma (zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Iba Ústavný súd je kompetentný súdiť úradujúceho prezidenta Slovenskej republiky.

celý článok...


51[upraviť zdroj]

Mała Bystra a1.jpg

Západné Karpaty sú rozsiahla horská provincia v západnej časti Karpát. Ich oblúk zasahuje na územie Moravy, Slovenska, Poľska (menšia severná časť), Maďarska (juhovýchodná časť) a Rakúska (juhozápadné výbežky). Celková rozloha Západných Karpát je asi 70 000 km². Karpaty patria do severnej vetvy alpínskeho orogénu, ktorý vznikal postupným uzatváraním oceánu Tethys.

Západné Karpaty sú takmer po celom obvode pomerne ostro vymedzené povrchovými zníženinami. Na severozápade a severe ich oddeľujú Predkarpatské zníženiny od Českej vysočiny a Malopoľskej vrchoviny, na juhozápade, juhu a juhovýchode spadajú do Panónskej panvy. Rozhranie medzi Západnými Karpatami a Východnými Alpami tvorí zníženina západne od Hundsheimských kopcov tzv. kornuntská brána. Na severovýchode medzi Východoslovenskou nížinou a Sandomierzskou kotlinou je hranica menej výrazná a prechádza vrchovinným reliéfom, ktorý ich spája s Východnými Karpatmi.

celý článok...


52[upraviť zdroj]

Turiec, Velka Fatra, podhlad z Priboviec.jpg

Národný park Veľká Fatra je národný park na Slovensku. Väčšina jeho územia leží v južnej časti Žilinského kraja a malá časť v severnej časti Banskobystrického kraja. Národný park a ochranné pásmo zaberá väčšinu územia Veľkej Fatry, ktorá patrí k vonkajším Západným Karpatom.

Národný park vznikol 1. apríla 2002 ako vyšší stupeň ochrany chránenej krajinnej oblasti Veľká Fatra (s rovnakým názvom), ktorá bola vyhlásená v roku 1972 na ochranu horského pásma s vysokým zastúpením zachovaných karpatských lesov, v ktorých prevažuje európsky buk, ktorý zaberá 90% plochy v kombinácii s hrebeňovými pastvinami, ktoré sa datujú do 15.-17. storočia do obdobia známeho ako Valašská kolonizácia. Nachádzajú sa tu aj zvyšky lesov škótskej borovice a Harmanecké údolie je významné ako najbohatšia tisová lokalita v strednej a pravdepodobne aj celej Európe.

Národný park Veľká Fatra je aj dôležitý vodný zdroj pitnej vody vďaka vysokým zrážkam a nízkym vyparovaním v oblasti. Jadro pásma je zložené zo žuly, ktorá iba na málo miestach presahuje na povrch, častejšie sú rôzne bridlicové hrebene známe ako Hôlna Fatra a vápencové a dolomitové skaly, ktoré tvoria malebné terény známe ako Bralná Fatra. Sú tu aj rôzne krasové oblasti, prevažne jaskyne, pričom Harmanecká jaskyňa je aj otvorená pre verejnosť.

celý článok...


53[upraviť zdroj]

Hrad Krasna Horka.jpg

Krásna Hôrka je zachovalý hrad zo 14. storočia, ktorý sa nachádza nad obcou Krásnohorské Podhradie neďaleko Rožňavy. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1333. Hrad je od roku 1961 národnou kultúrnou pamiatkou. Vlastnili ho tri významné rody: Mariássyovci, Bebekovci a Andrássyovci.

Hrad vznikol na ochranu stredovekej cesty, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského rudohoria. Pravdepodobne stojí na mieste staršieho hradiska, ktoré poskytlo 1241 útočisko kráľovi Belovi IV. pred Tatármi. Kráľ daroval Ákšovcom (z ktorých pochádzajú Bebekovci) rozsiahle majetky v Gemeri, kde sa aj usadili a vládli na krásnohorských majetkoch vyše 300 rokov.

Pôvodný hrad, ktorý vznikol niekedy v 13. storočí, tvorila hranolová veža a obytný palác so spoločným opevnením. V roku 1441 Jiskrovo vojsko obsadilo Gemer, ale hrad nezničilo a keď posádka hrad opustila, paril až do roku 1566 opäť Bebekovcom. Hrozba tureckého vpádu a boje o kráľovský trón prinútili Františka Bebeka 1546 vybudovať nové opevnenie podľa projektov talianskeho architekta A. de Vedano. Aj jeho hrad Fiľakovo napadli a obsadili Turci. Potom, čo zistil, že Turci sa zmocnili Fiľakova s cisárovým súhlasom, napadol jeho vojská a napádal aj šľachtické sídla v okolí. Poškodení si vymohli potrestanie Bebeka vyhnanstvom a potom čo jeho syn Juraj strávil 5 rokov v Tureckom zajatí a bol podozrievaný z organizovaného povstania proti cisárovi. Jeho vojská tak obsadili Bebekove majetky a v roku 1567 v Sedmohradsku vymrel smrťou Juraja aj rod Bebekovcov. Na hrade sa striedali kráľovskí kapitáni, čo hradu veľmi neprospievalo, pokiaľ sa na hrad nedostal mladý, ambiciózny Peter Andrássy. Keď hrad získal do dlhodobého prenájmu, začal koncom 16. storočia s prestavbou hradu, ktorá napokon trvala 100 rokov. V roku 1642 získali Andrássyovci hrad donačnou listinou a postupne ho prebudovali na šľachtické reprezentačné sídlo, ktoré obsahovalo všetky prvky dômyselnej obrany.

celý článok...