Portál:Slovensko/Odporúčaný článok/14

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Nauka reči Slovenskej, v modernej slovenčine Náuka reči slovenskej je dielo, ktorým Štúr položil základy spisovného jazyka po gramatickej stránke. Poukázal na rôzne gramatické javy a vysvetlil ich na mnohých príkladoch, čím sa toto dielo zaradilo medzi kvalitné gramatické príručky slovenského jazyka. „Náuka reči slovenskej“ má tieto časti:

  • 1. úvod
  • 2. gramatika slovenská - Diel I, Diel II, Diel III
  • Diely I, II a III sa ešte delia na podkapitoly – „oddelenia“ a „čiastky“

Vydaná bola v roku 1846 v Bratislave na 216 stranách v Tatríne. Časti znova vyšli v reedícii v roku 1943 a v 5 zväzkoch diela Slovenčina naša (Bratislava 1957). Faksimilová reedícia originálneho vydania vyšla v roku 2006.

Štúr podal výklad svojho pravopisu v diele „Náuka reči slovenskej“. Väčšinu pravopisných zásad mal spoločnú s Bernolákovými s tým rozdielom, že Štúrove zásady boli aplikované na strednú slovenčinu. Aj Štúr zakladal svoj pravopis na zásade, že každej fonéme má v písme zodpovedať príslušná graféma. Z toho vyplýva, že Štúrov pravopis je fonologický. Štúr označoval mäkkosť d, t, n mäkčeňom, mäkké ľ v pôvodnej štúrovčine nebolo, pretože Štúr ho pokladal za zbytočné. V pôvodnej štúrovčine nebolo ani ä, namiesto neho sa písalo len e. Štúrovská slovenčina sa líši od bernolákovčiny predovšetkým dvojhláskami. Kým Bernolák zapisoval ie a ô ako ge a uo, Štúr určil písať dvojhlásky ia, ie, ô ako ja, je, uo. Štúr taktiež správne určil písanie dlhých slabičných spoluhlások ŕ a ĺ. Do Štúrovho pravopisu bolo ešte veľakrát zasahované, čo pozmenilo jeho podobu. Napríklad hodžovsko-hattalovské zmeny zhoršili Štúrov fonologický pravopis, najmä zavedením ypsilonu podľa historického českého pravopisu.