Portál:Vedy o Zemi/Odporúčaný článok/53
Seizmológia (z gr. seismos - zemetrasenie + logos - veda, náuka) je veda (súčasť geofyziky), zaoberajúca sa štúdiom zemetraseniami a s nimi spojenými javmi, ako aj výskumom štruktúry Zeme. V užšom zmysle je seizmológia veda, ktorá sa zaoberá len prírodnými zemetraseniami.
Prvý vážny záujem o štúdium príčin zemetrasení nasledoval po veľkom zemetrasení v Lisabone v roku 1755. Neskorší rozvoj seizmológie nastal až začiatkom 20. storočia, keď Richard Oldham zo spomaľovania seizmických vĺn na veľké vzdialenosti objavil jadro Zeme (1906) a Andrija Mohorovičić v roku 1909 objavil fázový prechod (zmenu rýchlostí seizmických vĺn) v štruktúre Zeme.
Výskum fyziky zemetrasení sa zameriava na vznik zemetrasení, skúma procesy prebiehajúce na zlomoch a povahu pohybov vrchnej časti zemskej kôry. Taktiež rieši otázky predpovedania zemetrasení, určuje seizmické ohrozenie určitej oblasti, prípadne štátu.
Výskum štruktúry Zeme sa rozdeľuje na výzkum makroštruktúry (štruktúry celého zemského telesa) - pomocou analýzy šírenia sa seizmických vĺn generovaných zemetraseniami, ako aj výskumom mikroštruktúry (vyhľadávanie ložísk ropy a iných, ekonomicky zaujímavých surovín) za pomoci štúdia umelo generovaných seizmických vĺn. Seizmológia slúži aj na monitorovanie jadrových skúšok.
Pri zemetrasení, ale aj iných tektonických pohyboch vznikajú vlny, ktoré sa šíria cez horninové prostredie a poskytujú informácie o stavbe Zeme. Tieto vlny sa delia na:
- P-vlny - pozdĺžne (primárne) vlny
- S-vlny - priečne (sekundárne) vlny
- Povrchové vlny