Povstanie Juraja I. Rákociho

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Povstanie Juraja I. Rákociho bolo tretie zo šiestich protihabsburských stavovských povstaní. Prebiehalo v rokoch 1644 – 1645

Už rok po smrti kniežaťa Gabriela Betlena v Sedmohradsku vypukli boje o kniežaciu korunu. Získať ju chcel Betlenov brat Štefan, ale aj Juraj I. Rákoci a Štefan Čáki. Do bojov sa zapojila aj Habsburská monarchia a hajdúsi. Jurajovi I. Rákocimu sa v tomto zápase podarilo vyhrať, keď 15. marca 1631 porazil cisárske vojsko pri Rakamaze. Ale na ďalší boj nemal dostatok peňazí, a preto uzavrel s cisárom Ferdinandom II. 3. apríla mier, ktorým sa vzdal územných výdobytkov Gabriela Betlena. Proti habsburskému panovníkovi však chcel vystúpiť spolu so Švédmi, ktorí sa postavili na čelo protestantských mocností, bojujúcich proti cisárovi Ferdinandovi II.. Kráľ Gustav Adolf ho vyzýval k povstaniu a sľuboval mu darovať územia, ktoré Rákoci obsadí. Juraj I. Rákoci sa zaviazal, že výpravu podnikne, ale švédsky kráľ v novembri 1632 padol v bitke pri Lützene a z plánu zišlo. O tri roky neskôr sa musel postaviť znovu proti Štefanovi Betlenovi a tentoraz aj Turkom. Svedčilo to o jeho slabej podpore nielen v Kráľovskom Uhorsku, ale aj v Sedmohradsku. S Turkami sa zakrátko uzmieril a jeho postavenie sa tým posilnilo.

S nástupom panovníka Ferdinanda III. na uhorský trón v roku 1637 sa v Uhorsku zostrila rekatolizácia, ktorá bola utlmená Betlenovým povstaním. Znovu sa otvorila otázka vlastníctva kostolov a opäť vypukli prudké spory medzi katolíckou cirkvou a protestanskou šľachtou i slobodnými kráľovskými mestami. Juraj I. Rákoci patril k protestantom a na sneme to bol on, kto hýbal najviac s protestantskou opozíciou. Panovník Ferdinand III. sa snažil utíšiť protesty potvrdením náboženských slobôd z roku 1608 a neskôr, kvôli politickej situácii, prestal zvolávať snem. Znovu sa stretol s odporom protestantov, a tak v roku 1642 zvolal krajinský snem do Bratislavy. O protestoch sa však rokovať nemalo a protestanti sa preto otvorene pridávali na stranu Juraja I. Rákociho. Ten sa po nadviazaní diplomatických stykov s Francúzskom a Švédskom chystal na otvorený boj proti Habsburgovcom už od roku 1638.

V roku 1643 prenikli švédske vojská až na Moravu a uhorská šľachta odoprela panovníkovi poslušnosť, odvolávajúc sa na starú výsadu, že nie je povinná bojovať mimo hraníc krajiny. Rákoci videl v tomto možnosť vyvolať ozbrojený konflikt. Keďže bol vazalom Porty musel počkať na súhlas sultána a na dodávku vojenskej a finančnej pomoci. Sultánovi to trvalo dlho a Rákoci tak mohol vtrhnúť s armádou do Kráľovského Uhorska až vo februári 1644. Švédi boli však z Moravy vyhnaní už na jeseň predchádzajúceho roku. Cisárske vojsko tam kontrolovalo situáciu a niektoré pluky mohol cisár premiestniť na východ do boja proti Rákocimu.

Vypuknutie povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Juraj I. Rákoci sa 17. februára 1644 vyhlásil za ochrancu nekatolíkov a onedlho sa zmocnil Košíc, keď mu magistrát otvoril brány. Rovnako urobili aj ostatné východoslovenské mestá a Rákoci sa na čele pätnásťtisícovej armády vydal smerom k Viedni. Postupoval cez Spiš, Liptov a Považie až k Hlohovcu, kde utrpel porážku od cisárskej armády pod vedením palatína Mikuláša Esterháziho a generálov Götza a Buchheima. Cisárske oddiely tlačili povstaleckých vojakov naspäť na východ a ďalšiu veľkú porážku im uštedrili v bitke pri Dregeľ-Palanke, kde velitelia tureckých oddielov obvinili Rákociho zo zrady. Potom ho opustili a odtiahli na juh. V máji stáli cisárski vojaci pred bránami Košíc a palatín výzvami donútil šľachtu Šarišskej stolice, aby opustila povstalecký tábor. Rákoci sa uchýlil do Blatného potoka a prejavil záujem vyjednávať o mieri. V lete 1644 sa začal šíriť mor, cisárske vojsko trpelo aj nedostatkom potravín a navyše sa mu nepodarilo dobyť Košice, Prešov ani Levoču. Rákoci s novými posilami vyšiel proti cisárskej armáde a spolu s veliteľom Gabrielom Bakošom obsadil Oravu a Liptov. Druhý povstalecký front zatlačil vojakov až k mestu Prievidza. V auguste zvolal palatín Esterházi do Trnavy snem, na ktorom sa rozhodovalo, či sa má pokračovať v bojoch, napriek prevahe v počte povstaleckých vojakov. Snem rozhodol o pokračovaní a odsúhlasil prostriedky na naverbovanie a zásobovanie tisíc nových uhorských a poľských vojakov. V tej istej dobe sa konal snem zvolaný Rákocim a jeho prívržencov v Košiciach. Jeho účastníci sa vyslovili za uzavretie mieru s cisárom.

Opätovné boje a neúspešné mierové rokovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci augusta vstúpila posilnená armáda znovu do bojov a povstalcov zahnali až do Tokaja, tento úspech však netrval dlho, a len čo Rákoci znovu zaútočil museli cisárski vojaci ustupovať. Bol to rovnako následok nezhôd vo velení medzi nemeckou a uhorsko-poľskou časťou armády. Keď sa generál Götz na zimu ubytoval v stredoslovenských banských mestách, označil uhorské a poľské vojská za nespoľahlivé a prepustil ich zo svojich služieb. Ku koncu roka sa začalo v Trnave vyjednávať o mieri. Uhorskí protestanti presadzovali pri rokovaniach dosiahnutie stavovských a náboženských slobôd, prinavrátenie odobratých kostolov, vyhnanie jezuitov z krajiny a úpravu cirkevného desiatku. Rákoci chcel získať správu niektorých území a vojnové reparácie. Rovnako ako Betlen pred 20-timi rokmi od cisára žiadal sedem východouhorských stolíc a sliezske kniežatstvá Opole a Racibórz. Katolícki magnáti a ani palatín nechceli splniť požiadavky protestantov a vznikla kríza. Rákoci využil situáciu, ktorá nastala, a presunul svoje vojská až na stredné Slovensko. Po tom, ako prijal finančnú podporu od Francúzska, začal stupňovať aj svoje požiadavky. Teraz už žiadal do dedičnej držby celé tzv. Horné Uhorsko (teda severovýchodné) so všetkými mestami a pevnosťami. Proti takému rozšíreniu moci vystúpili Turci, s ktorými dvor už nejaký čas rokoval a usiloval sa oddeliť Osmanskú ríšu od plánov sedmohradského kniežaťa. Napriek tomu, že povstalci pokračovali zo stredného Slovenska smerom na západ, úspechy cisárskej diplomacie a aj nepokoje v Sedmohradsku prinútili Rákociho k ústupkom. Pre pretrvávajúce nezhody v cisárskom vojsku sa Viedeň rozhodla znovu rokovať. Vo februári 1645 uzavreli obe strany kompromisnú dohodu, podľa ktorej mal Rákoci dostať do doživotného užívania sedem východouhorských stolíc, a uhorským protestantom sa zaručovala náboženská sloboda, ktorá sa mala vzťahovať aj na poddaných. Otázka navrátenia kostolov a iné sporné otázky sa mali doriešiť na najbližšom krajinskom sneme, na ktorom sa mala ratifikovať aj mierová dohoda. Po uzavretí kompromisnej dohody odišli z územia Slovenska nemecké vojská, pretože uhorské stavy sa panovníkovi zaviazali pomocou v prípade útoku Rákociho.

Záver povstania a Linecký mier[upraviť | upraviť zdroj]

O niekoľko mesiacov vpadli na Moravu Švédi pod velením Torstensona a Rákoci sa naposledy pokúsil obrátiť situáciu vo svoj prospech. Vrchol dosiahol v júni 1645, keď sa so svojím vojskom podporovaným uhorskou protestantskou šľachtou a exulantmi utáboril na hraniciach Kráľovského Uhorska s Moravou medzi Hodonínom a Břeclavou a snažil sa o spojenie so švédskou armádou. Viedenský dvor však zhromažďoval armádu pri Bratislave a Devíne a Turci na zákrok cisárskej diplomacie pohrozili Rákocimu, že ak príde k spojeniu armád, stratí sedmohradské kniežatstvo. Rákoci zložil zbrane a 22. augusta 1645 uzavrel s viedenskou delegáciou separátnu dohodu vo vojenskom tábore pri Břeclavi. O dva dni neskôr ju v Linci podpísal cisár Ferdinand III. Švédi tým stratili spojenca a boli donútení z Moravy odísť. Na sneme v roku 1647 bol mier ratifikovaný a slávnostne vyhlásený. Ferdinandovi III. dovtedy postupne vzdali hold všetky mestá.

Linecký mier zabezpečil Rákocimu ponechanie siedmich východouhorských stolíc do doživotnej držby, z ktorých dve (Satumarská a Sabolčská) mali zostať aj jeho nástupcovi. Namiesto dvoch sliezskych kniežatstiev získal hrad Tokaj. Uhorským protestantom zaručovala linecká mierová zmluva úplnú náboženskú slobodu, vzťahujúcu sa aj na poddaných. Bola v nej zakotvená aj požiadavka vrátenia kostolov, ktoré im odobrali katolícki zemepáni. Uhorská katolícka hierarchia však nebola s dohodou spokojná a spolu s novým palatínom proti nej vystúpila. Sám Ferdinand III. ich musel najskôr vyzývať, aby ju uznali. Ale nespokojnosť s dohodou bola aj na druhej strane. Z dohodnutých 400 kostolov sa protestantom vrátilo späť sotva 90 a spory medzi katolíkmi a protestantmi pretrvávali ďalej.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]