Starí Maďari
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Starí Maďari[1][2] (iné názvy: Uhri[1][2], Pramaďari[3]) je názov kočovného kmeňového zväzu s pôvodnou vlasťou pravdepodobne v oblasti Kaukazu.
Ich najbližšími príbuznými sú malé národy Mansovia (zastarano: Vogulovia) a Chantovia (zastarano: Ostiaci), žijúce na východ od Uralu na západnej Sibíri pri rieke Ob, kde majú vlastný autonómny okruh Chantyjsko-Mansijsko.
Legendy o údajnej súvislosti Maďarov so Sumermi a Hunmi väčšina vedcov odmieta. V stredoveku si však často ľudia omylom mysleli, že Maďari sú potomkovia Hunov a/alebo Avarov, pretože mali rovnaký kočovnícky a koristnícky spôsob života.
Po príchode do Karpatskej kotliny v počte asi 100 000/200 000/250 000 osôb sa podľa jedného z ich kmeňov - Megyer/Meďer - začali nazývať Maďari.
Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]
Meno Uhor pochádza zo slovanskej skomoleniny og(ъ)r- (bulharo-turkické Ogɘr/Ugɘr) z názvu bulharsko-avarského kmeňového zväzu Onogurov, čo znamená „desať šípov“, prenesene desať spojených kmeňov. Počiatočné H- na začiatku slova v niektorých jazykoch (lat. Hungarus, angl. Hungary, nem. (H)ungarn) vzniklo z uvedenej zámeny s Hunmi.
Ungaria Magna[upraviť | upraviť zdroj]
V Uhorsku v etnicky maďarskej spoločnosti existovalo povedomie o pravlasti, z ktorej staromaďarské kmene odišli pri sťahovaní sa do Panónie, a v ktorej časť Maďarov ostala. V rokoch 1235 – 1236 dominikánsky mních brat Julián hľadal na východe pravlasť starých Maďarov a priniesol správy o maďarsky hovoriacich kmeňoch.[4]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Uhri. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 167.
- ↑ a b MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9. S. 98 – 133.
- ↑ Maďari. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, a kol. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 503 – 504.
- ↑ De facto Ungariae Magnae a fratre Ricardo Invento tempore domini Gregorii pape noni. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.