Predátorský časopis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Predátorský časopis je pseudo-vedecký časopis, resp. vydavateľ, uverejňujúci vedecké články výlučne s cieľom finančného zisku.[1][2] Využívajú zvyčajne model tzv. zlatého otvoreného prístupu, pričom vyžadujú od autorov poplatky za publikovanie, avšak bez toho, aby prebehli normálne redakčné a publikačné postupy charakteristické pre legitímne vedecké časopisy.[3] Články zvyčajne neprechádzajú žiadnym alebo iba formálnym recenzným konaním (peer review). Idea „predátorstva“ je založená aj na tom, že vedcov zvyčajne časopis oklame serióznym výzorom a formálnym vzhľadom.

Termín predátorský časopis pôvodne zaviedol americký knižničný vedec Jeffrey Beall z University of Colorado v Denveri. Ten sa najprv začal zaujímať o vtieravých vydavateľov, ktorí ho e-mailami vyzývali, aby publikoval v ich časopisoch alebo sa stal členom ich redakčnej rady. Od roku 2010 v spolupráci so svojimi kolegami zostavoval zoznam takýchto pofidérnych vydavateľov, tzv. black list, resp. Beall's List.[3] Zároveň vytvoril kritériá, ktoré majú predátorských vydavateľov odhaľovať. Do jeho zoznamov sa síce niektorí vydavatelia dostali neprávom, avšak fakt na ktorý poukázal, viedol k uvedomeniu si problému vedeckou komunitou. Združenie Directory of Open Access Journals (DOAJ) neskôr vydalo tzv. white list, v ktorom boli mená neprávom očiernených vydavateľov, napr. švajčiarsky Frontiers media, očistené. Tlak viacerých neprávom očiernených vydavateľov na Bealla a hrozba súdneho sporu však spôsobili, že v januári 2017 zoznam z internetu stiahol.[4] Beall však od začiatku uvádzal, že zaradenie do jeho zoznamu automaticky neznamená, že časopis je určite predátorským. Malo sa jednať o zoznam „potenciálnych, možných alebo pravdepodobných“ predátorských časopisov.[5]

Pokračovatelia Beallovho snaženia však následne založili anonymnú stránku, na ktorej je uvedený zoznam takýchto pofidérnych časopisov a vydavateľov.[6]

Odhady uvádzajú, že predátorské časopisy predstavujú asi 5 – 10 % zo všetkých časopisov s otvoreným prístupom.[3] Publikovanie v takýchto časopisoch môže mať negatívne personálne aj kariérne dôsledky. Je považované za neetické a poškvrňujúce povesť vedca i jeho pracoviska. Niektoré grantové agentúry v súčasnosti overujú, či vedci žiadajúci o ich granty nepublikujú v takýchto pofidérnych časopisoch.[3]

Typické znaky[upraviť | upraviť zdroj]

Za typické znaky predátorských časopisov sú považované[7]:

  1. Veľmi rýchly priebeh redakčného konania. Od podania po publikovanie článku často neprebehne ani 7 dní. Takéto konanie je nekorektné, pretože recenzia (peer review) je spravidla buď iba formálna alebo prakticky neprebehne vôbec.
  2. Predátorský časopis často oslovuje vedcov, aby v ňom publikovali, e-mailom. Takéto výzvy sa môžu opakovať, majú charakter spamu. Častou je tiež možnosť stať sa súčasťou redakčnej rady daného časopisu.
  3. Publikovanie článku vyžaduje zaplatenie poplatkov za publikovanie, tzv. article processing charge (APC). Vzhľadom na to, že nie je realizovaný žiadny výber článkov, je možné v časopise publikovať prakticky čokoľvek.
  4. Napodobovanie názvov etablovaných vedeckých časopisov. Názvy mnohých predátorských časopisov sa začínajú International journal of ..., nie je to však pravidlom.
  5. Uvádzajú o sebe nepravdivé scientometrické údaje napr. nepravdivý Impakt factor, alebo rôzne neexistujúce údaje ako napr. International impact factor.
  6. Mnohé z predátorských časopisov majú veľmi široký záber. V jednom časopise môžete nájsť články napr. z agronómie, ekonómie aj pedagogiky.
  7. V redakčných radách predátorských časopisov sú často neexistujúci vedci, alebo sú tam zaradené osoby bez ich súhlasu. Tieto časopisy často neumožňujú akademikom rezignáciu z redakčných rád.[8]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 2008 Gunther Eysenbach, jeden z vydavateľov prvých časopisov s otvoreným prístupom, upozornil na to, čo nazval „čiernymi ovcami medzi vydavateľmi a časopismi s otvoreným prístupom“. Vo svojom blogu opísal praktiky vydavateľov a časopisov, ktoré sa uchýlili k nadmernému spamu, aby prilákali autorov a redaktorov, pričom kritizoval najmä Bentham, Dove Medical Press a Libertas Academica. Pranierovanie postupov a spamovania malo medzi open access vydavateľmi, ktorí mali strach zo zaradenia medzi „čiernej ovce medzi časopismi s otvoreným prístupom“, za následok, že v roku 2008 vytvorili asociáciu Open Access Scholarly Publishers Association, ktorá mala začať dbať na kvalitu a nepodporovať spomínané nekalé praktiky.

Neskôr sa začali objavovať dôkazy, že niektorí vydavatelia umožňovali redundantné publikácie, teda publikovali vedcom tie isté články, ktoré už boli publikované inde. V roku 2010 podal študent Cornell University Phil Davis (redaktor blogu Scholarly Kitchen) rukopis článku pozostávajúci z počítačom generovaných nezmyslov (pomocou programu SCIgen), ktorý bol prijatý za poplatok (ale následne stiahnutý autorom). Vydavateľ zároveň rukopis držal „ako rukojemníka“ a odmietal povoliť jeho stiahnutie, a tým zabrániť podaniu v inom časopise.

V roku 2015 vytvorili štyria výskumníci fiktívny profil vedca menom Anna O. Szust (oszust znamená po poľsky podvod). Túto následne zaregistrovali do pozície editora v 360 „odborných“ časopisoch. Szustovej kvalifikácia pritom nebola pre úlohu redaktora dostačujúca. Nikdy neuverejnila žiaden článok a nemala žiadnu redakčnú skúsenosť. Knihy a kapitoly kníh vymenované v jej životopise boli vymyslené, rovnako ako vydavateľstvá, ktoré publikovali jej údajné práce. Jedna tretina z časopisov, do ktorých sa Szustová hlásila, bola z Beallovho zoznamu predátorských časopisov. Štyridsať z týchto predátorských časopisov prijalo Szustovú ako editora bez akejkoľvek previerky a často v priebehu niekoľkých dní alebo dokonca hodín. Pre porovnanie: získala len minimálnu alebo žiadnu pozitívnu odpoveď z normálnych vedeckých časopisov, ktoré musia spĺňať určité štandardy kvality, vrátane etických publikačných praktík. Medzi časopismi vyberanými zo zoznamu časopisov s otvoreným prístupom (DOAJ) len 8 zo 120 ju prijalo do svojich redakčných rád. DOAJ odvtedy niektoré z nich zo svojej databázy odstránil (ale nie všetky). Žiadny zo 120 časopisov zo vzorky časopisov uvedených v zozname Journal Citation Reports (JCR) ponuku Szustovej neprijal. 4 poľskí vedci svoje zistenia publikovali v prestížnom časopise Nature v roku 2017.[9] Ich zistenia boli široko diskutované vo vedeckej komunite ako aj verejnosťou.[10]

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

V predátorských časopisoch publikujú aj niektorí slovenskí vedci. Napríklad bývalý prorektor Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave Andrej Trnka publikoval v roku 2014 článok Big data analysis[11] v predátorskom časopise European Journal of Science and Theology[12]. Článok je kompilát cudzích textov, niekedy nie správne citovaných.[13] [14]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slovenská poľnohospodárska knižnica pri SPU v Nitre [online]. slpk.uniag.sk, [cit. 2018-04-30]. Dostupné online.
  2. Slovník pojmov [online]. Bratislava : Centrum vedecko-technických informácií SR, [cit. 2018-05-06]. Dostupné online.
  3. a b c d Nižníková, L., 2017, Predátori: podvodné praktiky v Open Access publikovaní. ITlib 2/2017, s. 17 - 22
  4. Silver, A., Controversial website that lists ‘predatory’ publishers shuts down. [Dostupné online https://www.nature.com/news/controversial-website-that-lists-predatory-publishers-shuts-down-1.21328]: nature.com
  5. VANČO, Martin. Ako predátori z falošných časopisov ulovili slovenskú vedu. sme.sk (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2018-05-09]. ISSN 1335-4418.
  6. Stop Predatory Journals [online]. predatoryjournals.com, [cit. 2018-05-06]. Dostupné online.
  7. Pozor na "predátorské" časopisy a vydavateľstvá [online]. fm.uniba.sk, [cit. 2018-04-30]. Dostupné online.
  8. BEALL, Jeffrey. Predatory Publishing [online]. the-scientist.com, [cit. 2018-05-06]. Dostupné online.
  9. Sorokowski, P., Kulczycki , E., Sorokowska, A., Pisanski, K., 2017, Comment: Predatory journals recruit fake editor. Nature, 543, s. 481 - 483
  10. Dozens of Scientific Journals Offered Her a Job. But She Didn't Exist [online]. time.com, [cit. 2018-05-06]. Dostupné online.
  11. TRNKA, Andrej. Big data analysis [online]. Iași : ejst.tuiasi.ro, [cit. 2018-08-26]. Dostupné online. (anglicky)
  12. List of Predatory Journals [online]. predatoryjournals.com, [cit. 2018-08-26]. Dostupné online.
  13. LEHUTA, Michal. Prorektor univerzity „napísal“ článok metódou copy-paste, škola za to dostala tisíce eur. etrend.sk (Bratislava: TREND Holding), 2018-07-16. Dostupné online [cit. 2018-08-26]. ISSN 1336-2674.
  14. MIKUŠOVIČ, Dušan. Fingovanie vedy v čudných časopisoch nás stojí státisíce ročne, obľúbená je Ukrajina, Rumunsko aj Bosna. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2018-08-23. Dostupné online [cit. 2018-08-26]. ISSN 1339-844X.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Predatory open access publishing na anglickej Wikipédii.