Privilégium

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Privilégium je výsada udelená voči všeobecným právam (t. j. právam, ktoré má ostatná verejnosť) jednotlivcovi (prípadne aj jednotlivej veci – najmä pozemku – alebo jednotlivému pomeru) alebo triede/skupine jednotlivcov (prípadne aj triede/skupine vecí alebo pomerov). Na rozdiel od mandátu ide spravidla o práva trvalé, veľmi dlho platné, často aj dedičné. Ako privilégium sa označuje aj stredoveká alebo ranonovoveká listina, ktorou sa privilégium udeľuje.

Slovo pôvodne v časoch rímskej republiky znamenalo všeobecne právne rozhodnutia týkajúce sa jednotlivca (bez ohľadu na to, či boli pre daného jednotlivca priaznivé alebo nepriaznivé). V Corpus iuris civilis sa výraz používa ako synonymum pre právo jednotlivca. Po zániku Rímskej ríše (teda v stredoveku) sa definícia postupne jednak rozšírila aj na skupiny jednotlivcov a jednak sa zúžila na právo výsadné.

V stredoveku a včasnom novoveku bolo privilégium výsada udeľovaná formou listiny – ktorá sa zvykne nazývať privilégiá/výsady/výsadná listina – pánom (panovníkom, pápežom, zemepánom a podobne) jeho poddanému či skupine poddaných. Od 16. storočia tieto výsady mali aj formu výnimky z platných predpisov. Najznámejšie privilégiá udeľoval panovník za zásluhy.

Mestské privilégiá a povinnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Mestá mali osobité právne postavenie. Mestám udeľoval panovník tzv. mestské privilégiá. Patrili k nim najmä:  

  • Právo skladu - bolo právo núteného skladu a dostávali ho mestá na významných obchodných cestách. Každý kupec musel v tomto meste zastaviť, vyložiť svoj tovar a ponúknuť ho domácim kupcom.
  • Právo trhu – mesto si ním zabezpečilo, že všetky obchody prebiehali v meste na miestnom trhu. Nikto  nemohol ponúkať tovar pred bránami mesta alebo niekde inde.
  • Právo meča a hrdelné právo – dovoľovalo mestu mať kata, ktorý vykonával popravy sťatím alebo obesením.
  • Míľové právo – zakazovalo usadiť sa a vykonávať remeslo akémukoľvek remeselníkovi v okruhu jednej od mesta, ak také remeslo už v meste bolo. Tým ochraňovala mestských remeselníkov pred konkurenciou.
  • Právo rúbať drevo, poľovať a loviť ryby – presne vymedzovalo, kde smeli mešťania vykonávať za poplatok tieto činnosti.
  • Ťažiarske právo – povoľovalo hľadať a ťažiť zlato, striebro a iné kovy.  

Udelením privilégií mestá získali nielen práva, ale prevzali na seba aj isté záväzky. Bola to najmä povinnosť pravidelne platiť peňažnú daň kráľovi (census) a pozemkovú daň (terragium), čo sa vzťahovalo iba na majiteľov nehnuteľností. Povinnosťou banských miest bolo platenie osminy (pri striebre) alebo desatiny (pri zlate) vyťaženej rudy. Väčšina miest mala povinnosť pohostiť kráľa, resp. zemepána a jeho sprievod pri návšteve mesta, v čase vojen mu poskytovali vojakov, kone alebo na vlastné náklady živili armádu, ktorá sa počas vojenských ťažení uchýlila v meste.