Progresívny pop
| Progresívny pop | |
 Skupina 10cc | |
| Pôvod v štýloch | Pop • rock |
|---|---|
| Kultúrne pozadie | polovica 60. rokov v USA – Spojené kráľovstvo, USA |
Progresívny pop je voľne definovaný hudobný žáner pop music, ktorý bol v začiatkoch používaný ako termín na označenie progresívneho rocku.[1] Koncom 70. rokov bol zhruba zameniteľný s rockovou hudbou.[2] Po rokoch bol názov progresívny pop používaný pre klasifikovanie mierneho medzistupňa na hranici pred progresívnym rockom.
Skoré použitie[upraviť | upraviť zdroj]
V polovici 60. rokov britské časopisy označovali album Pet Sounds, ktorý vydala skupina Beach Boys v roku 1966 za najprogresívnejší hudobný album, aký do tej doby vyšiel.[3][4] Kapela sa v názoroch kritiky spájala s progresívnym popom aj potom, ako jej vyšiel v roku 1971 album Surf's Up. Časopis Rolling Stone im pridával zásluhy za chorálové harmónie v tomto žánri.[5]
Spisovateľ Nik Cohn v roku 1969 v jeho diele Awopbopaloobop Alopbamboom: The Golden Age of Rock vyjadril presvedčenie, „že hudobný priemysel v populárnej hudbe sa rozdelil na osemdesiat percent škaredosti a dvadsať percent ideálu. Skladá sa z osemdesiat percent hlavného popového prúdu a dvadsať percent progresívneho popu, ktorý vytvára ezoterický pocit. Tí čo ho hrajú za desať rokov budú svoj štýl nazývať úplne ináč: elektronická hudba, alebo nejako podobne a budú vo vzťahu k popu podobne ako je umelecký film voči Hollywoodu.“[6] Keď sa k týmto myšlienkam v roku 1970 vrátil, poopravil svoj názor, že „si myslel že progresívny pop bude menšinovým kultom, no nie je. Áno, v Anglicku sa až tak nemýlil, no (podľa neho) v Spojených štátoch je to kompletne iné. Národ na Woodstocku zvýšil svoje nároky na poetiku natoľko, že niekto ako James Taylor dosiahol masový záujem porovnateľný so záujmom o predchádzajúce hviezdy.“[7]
Nakoniec bol termín „progresívny pop“ nahradený označením „progresívny rock“.[1]
Neskoršie použitie[upraviť | upraviť zdroj]
Od roku 1977 bolo „progresívny pop“ zameniteľný s rockovou hudbou.[2] V roku 1985 Simon Reynolds poznamenal, že nová pop music sa spojila v odvážnom pokuse o preklenutie odstupu medzi progresívnym a masovým (v hudobných rebríčkoch umiestňovaným) popom. Mala za cieľ prepojiť záujem medzi rozdielmi, ktoré existovali od roku 1967. Sú takisto široké a vychádzajú od vkusu chlapcov a dievčat, či strednej pracujúcej triedy.[8]
V roku 1988, pri recenzii na eponymný sólový debutový album lídra Beach Boys, Briana Wilsona, Deborah Walkerová označila jeho poslednú osemminútovú nahrávku „Rio Grande“ za „kus nesmierne naplňujúceho progresívneho popu, s akým sa Yes a Genesis kedysi zahrávali, ale len zriedka s takto uspokojivým výsledkom“.[9]
Retroaktívne použitie[upraviť | upraviť zdroj]
V knihe Night Moves: Pop Music in the Late '70s sa píše: „... po roku 1976 progresívny rock upadal. Prejavilo sa to rozvláčnymi variáciami elektronických suít, ktorými sa kŕmili FM rádiá. Zle sa predávali a tie skupiny čo vznikli na začiatku sedemdesiatych rokov postupne začali zanikať. Ich miesto obsadzovali rady nových vážne sa tváriacich skupín... túto novú okázalú formu rockovej hudby sme nazvali progresívny pop“.[10]
Od roku 1976 dopredu, progresívny rock ubúdalo; to znamená, že rozľahlé Moody elektronické apartmánov, ktoré sa ako palivo FM rockové rádio počas skorých sedemdesiatych rokov zmizli, alebo predávané zle ... do prázdna vytvorenej nešťastia prog rocku vyplával rad nových, miernejší "závažné" kapely ... Táto nová , chudší plemeno okázalosťou skaly zaslúži názov, nazvime to progresívny pop. Podľa definícií knihy je možné do radov progresívneho popu z obdobia 70. rokov dať nasledovných umelcov:
- 10cc[11]
- Alan Parsons[12]
- Al Stewart[11]
- Be-Bop Deluxe[11]
- Brian Eno[13]
- City Boy[11]
- Crack the Sky[11]
- Gary Wright zo Spooky Tooth[11]
- Genesis (bez Petra Gabriela)[14]
- Electric Light Orchestra[11]
- Hawkwind[11]
- Kansas[11]
- Pink Floyd (The Wall)[15]
- Renaissance[11]
- Roxy Music[14]
- Saga[11]
- Starcastle[11]
- Supertramp[14]
- Synergy[11]
- Queen[14]
- U.K.[11]
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Breithaupt, Don; Breithaupt, Jeff, ISBN 978-0-312-19821-3
- Cohn, Nik, ISBN 978-0-8021-3830-9
- Gaines, Steven, ISBN 0306806479
- Leaf, David, ISBN 978-0-89471-412-2
- Moore, Allan, ISBN 978-1-4411-1315-3
- Reynolds, Simon, ISBN 978-1-134-93951-0
- Sanchez, Luis, ISBN 978-1-62356-799-6
- Shepherd, John; Virden, Phil; Vulliamy, Graham, ISBN 978-1-4128-4147-4
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Moore 2004, s. 22.
- ↑ a b Shepherd, Virden & Vulliamy 1977, s. 201.
- ↑ Leaf 1985, s. 76, 87–88.
- ↑ Sanchez 2014, s. 40.
- ↑ Gaines 1986, s. 242.
- ↑ Cohn 1970, s. 242.
- ↑ Cohn 1970, s. 244.
- ↑ Reynolds 2006, s. 398.
- ↑ Brian Wilson`s Album A Comeback Triumph. The Sun Sentinel, July 29, 1988. Dostupné online. Archivované 2016-03-03 na Wayback Machine
- ↑ Breithaupt & Breithaupt 2000, s. 68.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n Breithaupt & Breithaupt 2000, s. 70.
- ↑ Breithaupt & Breithaupt 2000, s. 69.
- ↑ Breithaup & Breithauptt 2000, s. 70.
- ↑ a b c d Breithaupt & Breithaupt 2000, s. 68–69.
- ↑ Breithaupt & Breithaupt 2000, s. 71.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Progressive pop na anglickej Wikipédii.