Prvý nicejský koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Prvý nicejský koncil sa konal v dňoch 20. mája25. júla 325 v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Zvolal ho rímsky cisár Konštantín I., s cieľom vyriešiť spor, ktorý sa v Alexandrii rozhorel okolo učenia istého kňaza Areia (lat. Arius), týkajúceho sa Ježišovej podstaty (prirodzenosti) a jeho vzťahu k Otcovi, a teda aj chápania Najvätejšej Trojice. (Konkrétne išlo o to, či Ježišova prirodzenosť (gr. οὐσία [úsia]) je podobná (gr. ὁμοιούσιος [homoioúsios]; gr. όμοιος = podobný), čo tvrdil Arius, alebo rovnaká (gr. ὁμοούσιος [homoúsios]) ako Otcova). Konštantín mal totiž záujem na tom, aby kresťanstvo v jeho ríši predstavovalo akýsi stabilizujúci faktor. Koncilu sa zúčastnilo približne 200 až 318 biskupov, predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Hoci počtom prevažovali ariánski biskupi, koncil sa skončil (dočasným) víťazstvom odporcov arianizmu a formuláciou tzv. Nicejského vyznania viery. Diskusiu totiž ukončil samotný cisár Konštantín, ktorý sa už predtým označil za „biskupa biskupov“, definíciou, že „Syn je jednej podstaty s Otcom“. No a tejto cisárovej autorite sa tu napokon podvolili i ariánski biskupi.

Kánony tohto koncilu predstavujú historicky prvé vieroučné rozhodnutia, schválené takýmto celocirkevným zhromaždením biskupov. Ich vážnosť, v porovnaní s akýmikoľvek dovtedajšími rozhodnutiami jednotlivých biskupov či provinčných synod, umocňuje fakt, že sa pod nich podpísalo viac než 300 biskupov z celého, vtedy známeho kresťanského sveta. Cisár Konštantín vyhlásil, že sú záväzné pre celú cirkev na území jeho ríše.

Prvý nicejský koncil sa považuje za vôbec prvý ekumenický koncil v dejinách cirkvi. V priebehu 4. storočia si cirkev začala postupne uvedomovať jeho mimoriadny význam. Vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú zohral v histórii raného kresťanstva, sa dokonca zvykne hovoriť o pred-nicejskej a po-nicejskej teológii. Po smrti cisára Konštantína v roku 337 sa však začali vyskytovať snahy spochybniť závery tohto koncilu. Kánony Prvého nicejského koncilu definitívne potvrdil v roku 381 Prvý carihradský (konštantínopolský) koncil.

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že o priebehu koncilu sa neviedol žiaden oficiálny protokol. Údajné protokoly, ktoré sa však prvýkrát objavujú až v neskorších dobách, sú veľmi sporné. Každopádne však existujú rôzne súdobé dokumenty, ktoré nám umožňujú identifikovať podstatné a historicky spoľahlivé fakty o priebehu tohto koncilu.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťanstvo získavalo za vlády rímskeho cisára Konštantína I., predovšetkým od roku 313 (Milánsky edikt), privilegované postavenie. Cisár veril, že kresťanstvo môže zohrávať v len nedávno znovuzjednotenej Rímskej ríši úlohu akéhosi stabilizujúceho faktoru. Spor, ktorý sa rozhorel okolo Ariovho učenia, však predstavoval nebezpečenstvo vzniku rozkolu vo vnútri samotného kresťanstva. Keďže sa ukázalo, že cirkev sama nedokáže tento problém vyriešiť, situácia si napokon vyžiadal zásah samotného cisára. Konštantín však bol aktívny aj počas koncilu, kedy sa usiloval predkladať rôzne kompromisné riešenia; zabezpečenie náboženského zmieru, so všetkými politickými implikáciami (Pax Romana), totiž považoval za jednu z priorít svojho vládnutia.

Koncil v Antiochii[upraviť | upraviť zdroj]

V 20. storočí boli objavené akty akéhosi koncilu, ktorý sa konal v meste Antiochia (dnes mesto Antakya v Turecku) len pol roka pred Prvým nicejským koncilom. Niektorí odborníci (J.N.D. Kelly, Eduard Schwartz) považujú tento koncil v podstate za predchodcu nicejského koncilu. Koncilu v Antiochii sa zúčastnilo 59 biskupov o.i. z Palestíny, Arábie, Fenície a Kapadócie. Predsedal mu biskup Ossius z Córdoby (tiež známy ako Hosius alebo Osius z Córdoby), ktorý neskôr zohrával významnú úlohu aj na Prvom nicejskom koncile. Dôvodom konania koncilu v Antiochii bola voľba nového antiochijského biskupa, okrem toho však biskupi zaujali aj jasné stanovisko k Ariovmu učeniu a veľmi dôkladne sformulovali antiariánske vyznanie viery, ktoré ale, z hľadiska literárnej príbuznosti, nevykazuje nijaké spoločné znaky s Nicejským vyznaním viery. Traja biskupi, medzi ktorými bol aj Euzébius z Cézarey, odmietli toto vyznanie podpísať a boli dočasne exkomunikovaní – s tým, že budú môcť svojej názory prehodnotiť pred „veľkou a svätou synodou“ v meste Ancyra, ktorá však sa nakoniec konala v meste Nikaia ako Prvý nicejský koncil...

Koncil[upraviť | upraviť zdroj]

Miesto a čas[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil sa konal v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Bolo to druhé najvätejšie mesto v Bitýnii, vzdialené len 30 km od mesta Nikomedia – vtedajšieho cisárskeho sídla. Nikaia bola dobre dostupná tak po súši ako i po vode. Je pravdepodobné, že všetky tieto lokality boli majetkom cisára.

Otváracie zasadnutie koncilu sa konalo 20. alebo 25. mája 325. Prvý nicejský koncil bol ukončený pravdepodobne 25. júla 325 slávnostným banketom pri príležitosti 20. výročia Konštantínovho nástupu na trón.

Účastníci[upraviť | upraviť zdroj]

Cisár Konštantín na koncil písomne pozval všetkých 1800 biskupov (cca 1000 z gréckej a 800 z latinskej jazykovej oblasti) z celého vtedajšieho kresťanského sveta a oným 300 biskupom, ktorí nakoniec prijali jeho pozvanie, preplatil cestovné náklady.

Keďže si každý biskup mohol so sebou vziať dvoch presbyterov a troch diakonov, spolu sa koncilu zúčastnilo asi 2000 ľudí. Najviac účastníkov pochádzalo z východných provincií Rímskej ríše. Latinskú časť cirkvi zastupovalo sedem delegátov: biskup Ossius z Córdoby, Nicasius z Dijonu, Caecilian z Kartága, Domnus zo Strida, Marcus z Kalábrie a presbyteri Victor (alebo Vitus) a Vincentius ako vyslanci rímskeho biskupa Silvestra I.

Bolo prítomných aj niekoľko biskupov, ktorí pred 15 rokmi prežili veľké prenasledovanie kresťanov, menovite Paphnutius z Théb, Potamon z Heraklei, Pavol z Novej Cézarey.

K ďalším zaujímavým menám účastníkov patria: biskup Jakub z Nisibis, pôvodne pustovník, alebo Spyridion z Cypru, Mikuláš z Myry, perzský biskup Johannes či gótsky biskup Theophilus.

Na príkaz cisára sa zúčastnil aj alexandrijský kňaz Arius.

Podľa dochovaných svedectiev mali najväčší vplyv na cisára biskupi Ossius z Córdoby a Euzébius z Cézarey.

Účastníkov koncilu môžeme na základe ich postoja k ariánskej náuke rozdeliť do troch skupín:

  • Kňaz Arius a prívrženci jeho náuky, teda skupina asi dvadsiatich biskupov, ktorú viedol vplyvný biskup Euzébius z Nikomedie, neskorší konštantínopolský patriarcha, s väzbami na cisársku rodinu.
  • Zástancovia názoru, že Kristus je rovnakej podstaty (gr. ὁμοούσιος [homo-úsios], lat. consubstantialis) ako Otcom, teda zástancovia úplného božstva Ježiša Krista. Hlavnými predstaviteľmi tejto frakcie boli: patriarcha Alexander z Alexandrie, Eustathius z Antiochie, Makárius z Jeruzalema a Ossius z Córdoby. Pozornosť vzbudil aj mladý arcidiakon Atanáz z Alexandrie, ktorý síce nebol oficiálnym účastníkom koncilu, a teda nemal ani hlasovacie právo, no vyznamenal sa svojou nadšenou a vytrvalou argumentáciou v prospech náuky ὁμοούσιος.
  • Väčšina účastníkov koncilu však v podstate lavírovala medzi prvým a druhým názorom. Významnú úlohu zohrali aj prívrženci Origenovej teologickej školy, ktorí v tomto spore zastávali akúsi stredovú pozíciu (nota bene: obe strany sporu často odvodzovali svoje argumenty z Origenovej teológie!). Mnohí biskupi boli inštinktívne proti arianizmu, no neboli schopní to jasne teologicky vyargumentovať, iní vôbec nemali jednoznačný názor a menili strany podľa aktuálnych argumentov či vonkajších vplyvov.

Priebeh koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Viacerí biskupi využili v úvode koncilu príležitosť a cisárovi doručili podania vo veciach svojich privátnych či provinčných sporov. Cisár Konštantín bez toho, aby študoval obsah podaní, však nechal všetky tieto spisy spáliť a vyzval zúčastnených biskupov k zmiereniu a obnoveniu harmónie.

Ako prví sa iniciatívy chopili ariáni a predložili text vyznania svojej viery. Eustathius píše, že to vyvolal medzi biskupmi taký rozruch, že dokument roztrhali. Hneď nato 16 z 18 signatárov vyznania prešlo do opačného tábora.

Kňaz Arius argumentoval z pozície absolútne monoteistickej teológie, ktorá nepripúšťa nijaké narušenie absolútnej jednoty a jedinosti Boha. Na základe toho potom odmietol uznať božstvo Ježiša Krista, teda odmietol uznať, že Ježiš Kristus je ὁμοούσιος [homoúsios] (jednej, rovnakej podstaty) s Otcom, ktorý jediný je, podľa Aria, Boh. Pripúšťal, že Ježišova podstata je ὁμοιούσιος [homoioúsios] (podobná) Otcovi. O Ježišovi hovoril ako o najdokonalejšej stvorenej bytosti. Vo svojich filozofických argumentoch vychádzal z platónskych a novoplatónskych premís.

Odporcovia arianizmu, medzi ktorými bol aj už spomínaný arcidiakon Atanáz, zas tvrdili, že Ježiš je ὁμοούσιος [homoúsios] (rovnakej podstaty) s Otcom. Argumentovali, že arianizmus v skutočnosti nevnáša do kresťanskej náuky o Bohu viac monoteizmu, ale nahrádza ju polyteizmom, keďže Boh a Ježiš Kristus sú pre ariánov dve uctievané, no svojou podstatou úplne odlišné bytosti. Ak by sa prijali Ariove názory, stratili by svoj zmysel aj také liturgické tradície ako krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého či akékoľvek modlitby k Ježišovi. A zrejme najdôležitejšie je to, že v rámci arianizmu je celý kresťanský koncept vykúpenia v Ježišovi Kristovi nemysliteľný, pretože zmierenie stvorenstva s Bohom môže zrealizovať len skutočný božský Prostredník. Žiadne stvorené bytie toho nie je schopné.

Euzébius z Cézarey, ktorý k sebe prijal Aria po jeho vyhnaní z Alexandrie, neskôr na koncile predložil jedno staré palestínske vyznanie viery, ktoré potvrdzovalo Ježišove božstvo – no biblickými výrazovými prostriedkami. Na základe poznatkov z koncilu v Antiochii sa však môžeme domnievať, že to nebol ani tak návrh nejakého vyznania pre potreby koncilu, než skôr Euzébiou pokus o obhajobu svojej pravovernosti pred zhromaždeným koncilom, keďže stále bola v platnosti jeho dočasná exkomunikácia (čo Euzébius v jednom z listov adresovaných svojej cirkevnej obci, pochopiteľne, príliš nespomína).

Euzébiov výrok, že cisár považoval ním predložené vyznanie za dobré, zrejme zodpovedá skutočnosti. Nie je však isté, či ho cisár akceptoval ako oficiálny návrh alebo ako osobnú obhajobu.

Koncil sa dostal do bodu, kedy bola ariánska strana schopná nájsť pre každý biblický výrok, ktorým argumentovali antiariáni, teda, v konečnom dôsledku, vlastne prívrženci nedotknuteľnosti náuky o Najsvätejšej Trojici, svoju vlastnú interpretáciu. A antiariáni zas neboli ochotní znova len odsúvať definitívne vieroučné rozhodnutie v tejto veci nejakým nejednoznačne formulovaným vyznaním. V tejto situácii tak zasiahol cisár Konštantín a rozhodol v prospech antiariánskej formulácie ὁμοούσιος [homoúsios] (lat. consubstantialis; jednej, rovnakej podstaty). Zároveň nariadil vypracovať vyznanie viery s použitím tohto výrazu. Euzébius poznamenáva, že cisár sám stanovil výklad pojmu ὁμοούσιος tak, aby bol akceptovateľný pre čo najširšie spektrum názorov: „Cisár vyhlásil, že ὁμοούσιος nie je možné chápať v zmysle fyzických vzťahov, (?) pretože nemateriálne, duchovné, netelesné bytie nemôže podliehať fyzickým vzťahom. Tieto záležitostí majú nevysloviteľný a duchovný význam.“

V oblasti kresťanského Východu existovalo veľké množstvo navzájom veľmi podobných vyznaní viery, a tak nie je celkom presne možné určiť, ktoré z nich sa stalo podkladom pre Nicejské vyznanie viery. Skupina biskupov pod vedením Ossia z Córdoby sa pri formulovaní tohto vyznania neuspokojila len so zavedením výrazu ὁμοούσιος (jednej, rovnakej podstaty s Otcom), ale vložila do textu vyznania aj iné formulácie, proti ktorým ariáni v uplynulých rokoch bojovali. Ide o výrazy ako: „splodený a nestvorený“ alebo „zrodený/splodený z podstaty Otca“. Prvý nicejský koncil zdôraznil, že Syn je (druhou) osobou Najsvätejšej Trojice, a nie je tak súčasťou stvorenstva. K vyznaniu viery pripojil aj dodatok, ktorým sa heréza arianizmu definitívne odsudzuje (anathema sit).

Akty koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Nicejské vyznanie viery[upraviť | upraviť zdroj]

Biskupom Ossiom z Córdoby predložené Nicejské vyznanie viery podpísali prakticky všetci prítomní biskupi. Ako prvý sa podpísal Ossius a obaja vyslanci rímskeho biskupa. Euzébius z Cézarey požiadal o deň na rozmyslenie, nakoniec vyznanie podpísal, no považoval za potrebné nápísať svojej diecéze list, v ktorom tento krok vysvetlí. Biskupi Euzébius z Nikomedie a Theognis z Nikaie síce vyznanie podpísali, no odmietli jeho už spomínaný antiariánsky dodatok, na základe čoho boli zosadení a na istý čas exkomunikovaní. Neskôr však svoje námietky stiahli. Len dvaja egyptskí biskupi, Theonas a Secundus, odmietli podpísať vyznanie ako celok a boli spolu s kňazom Ariom poslaní do vyhnanstva v Ilýrii.

Všetky Ariove diela boli spálené a vlastniť ich bolo odteraz zakázané pod trestom smrti. Jeho prívrženci boli označení za nepriateľov kresťanstva. Bol to vlastne prvý prípad, ktorým sa hlásanie odlišnej teologickej náuky začalo považovať nielen za prečin voči cirkvi, ale aj za prečin voči štátu.

Kánony[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem arianizmu sa koncil musel zaoberať aj ďalšími, vtedy aktuálnymi otázkami. Rozhodnutia v týchto záležitostiach boli zhrnuté do nasledujúcich kánonov[1]:

  • Kánon I: Eunuch môže byť vysvätený za kňaza za predpokladu, že sa nevykastroval sám.
  • Kánon II: Človek, ktorý po krátkom čase katechumenátu, v rozpore s 1 Tim 3, 6 – 7, prijal súčasne so sviatosťou krstu aj vysviacku za kňaza či dokonca biskupa, si môžu ponechať svoj duchovný (klerický) status. Koncil však odteraz zakazuje takéto konanie. Ak dvaja alebo traja svedkovia usvedčia takto vysväteného duchovného z nejakého (závažného) hriechu, bude okamžite suspendovaný.
  • Kánon III: Koncil absolútne zakazuje, aby biskupi, kňazi a diakoni žili spolu so ženami. Zákaz sa nevzťahuje na ich matky, sestry, tety alebo iné ženy, v prípade ktorých nemôže vzniknúť nijaké podozrenie.
  • Kánon IV: Biskupa majú vysvätiť všetci biskupi danej cirkevnej provincie. Ak by to nebolo možné, musia sa vysviacky zúčastniť aspoň traja biskupi, pričom neprítomní biskupi musia vopred udeliť svoj písomný súhlas. Metropolita má však vždy právo rozhodnúť o platnosti postupu v konkrétnych prípadoch.
  • Kánon V: Exkomunikáciu kňaza i laika musia rešpektovať všetci biskupi všetkých cirkevných provincií. Biskupi príslušnej cirkevnej provincie však majú právo preskúmať konkrétny prípad, aby zabezpečili, že nikto nebude svojím biskupom exkomunikovaný kvôli nejakým osobným dôvodom. Aby bolo možné právoplatné preskúmanie takýchto prípadov, majú sa biskupi danej cirkevnej provincie dvakrát za rok stretnúť na provinčnej synode.
  • Kánon VI: Koncil potvrdzuje zvláštnu a veľmi starobylú autoritu alexandrijského, antiochijského a rímskeho biskupa. Voľba biskupa bez súhlasu metropolitu sa vyhlasuje za neplatnú. Ak sa pri voľbe biskupa vyskytnú medzi biskupmi-voliteľmi dva alebo tri zamietavé hlasy, rozhodne väčšina.
  • Kánon VII: Podľa starobylej tradície prináleží biskupovi z Aelie (Jeruzalema) zvláštna úcta, ktorá však nijako neobmedzuje práva príslušného metropolitu.
  • Kánon VIII: Duchovní z radov „novaciánov“, ktorí verejne vstúpia späť cirkvi, si môžu ponechať svoj duchovný stav, ak písomne vyhlásia, že sa budú riadiť cirkevnými dekrétmi. Sú povinní uznávať príslušné cirkevné autority.
  • Kánon IX: Ak bol za kňaza vysvätený človek bez toho, aby zložil požadované skúšky, alebo taký, ktorý sa dodatočne prizná k takému hriechu, ktorý ho diskvalifikuje z výkonu kňazskej služby, vyhlasuje sa jeho vysviacka za neplatnú.
  • Kánon X: Ak sa zistí, že za kňaza bol vysvätený človek, ktorý počas prenasledovania (verejne) odpadol (od viery), je táto vysviacka neplatná.
  • Kánon XI: S ľuďmi, ktorým nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, no odpadli od viery, sa má zachádzať zhovievavo, hoci si takúto miernosť nezaslúžia. Po dvanástich rokoch pokánia opäť môžu pristupovať k eucharistii.
  • Kánon XII: Kresťania, ktorí sa najprv zriekli vojenskej služby, no neskôr vstúpili do armády, môžu pristupovať k eucharistii po trinástich rokoch pokánia. Miestny biskup môže tento čas skrátiť.
  • Kánon XIII: Ak si umierajúci žiada eucharistiu, smie sa mu podať, aj keby ju za bežných okolností nesmel prijímať.
  • Kánon XIV: Katechumeni, ktorí odpadli od viery, sa smú po troch rokoch pokánia opäť zaradiť ku katechumenom.
  • Kánon XV: Biskupi, kňazi a diakoni nemajú putovať z mesta do mesta. Ak by sa však o to pokúšali, budú vrátení späť do tej miestnej cirkvi, pre ktorú boli ordinovaní.
  • Kánon XVI: Kňazi a diakoni, ktorí opustili svoju miestnu cirkev, nesmú byť prijatí inou miestnou cirkvou. Biskupi nemajú ordinovať nikoho, kto patrí k inej diecéze.
  • Kánon XVII: Zakazuje sa úžera.
  • Kánon XVIII: Diakoni nemajú kňazom podávať eucharistiu, ale majú ju prijímať z rúk kňazov alebo biskupov.
  • Kánon XIX: Prívrženci Pavla zo Samosaty, ktorí sa rozhodli vrátiť späť do cirkvi, musia byť vždy znovu pokrstení. Duchovní z radov jeho prívržencov môžu byť po zložení skúšok znovu ordinovaní.
  • Kánon XX: V nedeľu a počas svätodušných sviatkov sa nemá pri modlitbe kľačať, ale stáť.

Dátum Veľkej noci[upraviť | upraviť zdroj]

Doslovné znenie kánonu o stanovovaní dátumu slávenia Veľkej noci sa nezachovalo. Jeho obsah sa však dá zrekonštruovať na základe mnohých zmienok v rôznych textoch autorov zo 4. storočia (napr. Epifánius zo Salaminy, Sokrates Scholasticus). Z nich vyplýva[2]:

  • Veľká noc sa má vo všetkých miestnych cirkvách sláviť v ten istý deň.
  • Veľká noc sa má sláviť až po dni jarnej rovnodennosti.
  • Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po židovskom sviatku Pesach.
  • Alexandrijský biskup má každý rok vypočítať dátum slávenia Veľkej noci a včas ho oznámiť rímskeho pápežovi, aby ho zas ten mohol oznámiť všetkým ostatným miestnym cirkvám. Veda, rozvíjaná v Alexandrii, bola totiž považovaná za najsúcejšiu pre uskutočnenie týchto matematicko-astronomických výpočtov. V prípade rozdielnych výsledkov, ktoré by vyplývali z rôznych spôsobov výpočtu, má rímsky pápež sám vybrať dátum Veľkej noci alebo má zabezpečiť dohodu (jednotlivých miestnych cirkví) na tomto dátume[3].

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek definitívnemu rozhodnutiu koncilu zostalo kresťanstvo v dôsledku sporu o Ariovo učenie rozdelené. Mnohí z biskupov, ktorí podpísali Nicejské vyznanie viery, neskôr tento svoj podpis odvolali. Napr. ariánsky biskup Euzébius z Nikomedie v jednom liste cisárovi píše: „Jednali sme hriešne, ó Knieža, keď sme zo strachu pred Vami súhlasili vlastne s blasfémiou.“

Vplyv cisára na priebeh koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Cisár Konštantín sa usiloval všetkými prostriedkami zabezpečiť stabilitu a udržať jednotu ríše. Dynamicky rastúca a rozvíjajúca sa kresťanská cirkev mala zohrať úlohu integrujúceho faktoru.

Konštantín sa nechal pokrstiť až na smrteľnej posteli. Jeho matka bola kresťanka, kým on uctieval slnečného boha Sola. Meno „Christos“ počul prvýkrát až od svojej matky. Podľa legendy mal pred bitkou proti Maxentiovi pri pohľade do Slnka, počas modlitby k Solovi, uvidieť akési trámy, ktoré si ihneď spojil s „Christosom“. Po prekvapujúcom víťazstve toto všetko vyrozprával pápežovi. Nastalo "zjednotnenie" štátu a cirkvi. Je možné, že si Konštantín identifikoval kresťanského Boha so svojím slnečným božstvom. Z jeho správania počas koncilu, na ktorom podporoval raz antiariánov, raz ariánov, podľa toho, čo sa mu zdalo byť užitočnejšie pre mier v ríši, môžeme usudzovať, že tomto dogmatickom spore však jasný názor nemal.

Je dokázateľné, že cisárovi išlo v prvom rade o mier a jednotu v cirkvi, a tým pádom aj v ríši. V jednom liste napísal: „Mojím cieľom bolo zachovať – napriek rozdielnym názorom medzi národmi, uctievajúcimi Boha, – jednotu [vedomie jednoty, jednotu v rôznosti]. A po druhé, obnoviť takú zdravú atmosféru v svetovom politickom systéme.“ Tieto ciele však cisár nedosiahol ani na koncile, ani v nasledujúcich rokoch svojho panovania.

Zástancovia cisárovho vplyvu sa domnievajú, že Konštantín nechal o otázke Ježišovho božstva opakovane hlasovať až dovtedy, kým všetci inak zmýšľajúci neopustili koncil. A že týmto spôsobom napokon cisár dosiahol svoje, no za cenu hrubej manipulácie princípmi väčšinového hlasovania.

Proti cisárovmu diktátu zas hovoria nasledujúce argumenty:

  • Koncil v Antiochii prišiel k rovnakému teologickému záveru aj bez prítomnosti cisára.
  • Antiariáni nemali v skutočnosti nijakú podporu zo strany panovníka. Konštantín nikdy nebol nejakým teologicky monitovovaným podporovateľom záverov tohto koncilu. O niekoľko rokov neskôr poslal do vyhnanstva veľkého odporcu arianizmu, biskupa Atanáza. Arius sa smel v roku 327 vrátiť z vyhnanstva a cisár sa dokonca usiloval o jeho rehabilitáciu (medzitým však Arius zomrel). Konštantín sa na konci života nechal pokrstiť ariánskym biskupom Euzébiom z Nikomedie. Väčšina cisárov 4. storočia podporovala arianizmus a jeho odporcovia boli masívne prenasledovaní.
  • Mnohí z prítomných biskupov zažili prenasledovanie kresťanov a obstáli, takže nie je celkom dobre predstaviteľné, že by boli tak ľahko manipulovateľní.
  • V neskorších rokoch bolo poslaných do vyhnanstva mnoho antiariánskych biskupov.
  • Na nasledujúcom koncile v Konštantínopole bolo potvrdené učenie Prvého nicejského koncilu bez akéhokoľvek zásahu cisára.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Sekundárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • AYRES, Lewis. Nicaea and its legacy. An approach to fourth-century trinitarian theology. Oxford: Oxford University Press, 2004. ISBN 0-19-875506-6.
  • GELZER, Heinrich - HILGENFELD, Heinrich - CUNTZ, Otto. Patrvm Nicaenorvm nomina Latine, Graece, Coptice, Syriace, Arabice, Armeniace. Leipzig: Teubner, 1898. (Neudruck mit einem Nachwort von MARKSCHIES, Christoph. Stuttgart: Teubner, 1995, ISBN 3-519-01995-7).
  • HAASE, Felix. Die koptischen Quellen zum Konzil von Nicäa (= Studien zur Geschichte und Kultur des Altertums. Bd. 10, H. 4). Paderborn: Schöningh, 1920.
  • URBINA, Ignacio Ortiz de. Nizäa und Konstantinopel (= Geschichte der ökumenischen Konzilien. Bd. 1). Mainz: Matthias-Grünewald-Verlag, 1964.
  • ULRICH, Jörg. Die Anfänge der abendländischen Rezeption des Nizänums (= Patristische Texte und Studien. Bd. 39). Berlin: De Gruyter, 1994. ISBN 3-11-014405-0.
  • KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatúry. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7192-516-0.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. www.ccel.org [online]. www.ccel.org, [cit. 2016-12-13]. Dostupné online.
  2. BÄR, Nikolaus A.. www.nabkal.de [online]. www.nabkal.de, [cit. 2016-12-13]. Dostupné online.
  3. BACH, Dr. Joseph. www.computus.de [online]. www.computus.de, [cit. 2016-12-13]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Erstes Konzil von Nicäa na nemeckej Wikipédii.