Preskočiť na obsah

Ptolemaios (Mauretánia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ptolemaios z Mauretánie
kráľ Mauretánie
Bronzový portrét Ptolemaia z Mauretánie (rané Julsko-klaudijské obdobie, cca 5 – 20 po Kr.)
Bronzový portrét Ptolemaia z Mauretánie (rané Julsko-klaudijské obdobie, cca 5 – 20 po Kr.)
Panovanie
DynastiaPtolemaiovci / numidskí králi
Panovaniecca 21 – 40 po Kr.
PredchodcaJuba II.
NástupcaCaligula (anexia Rímom)
Biografické údaje
Narodeniecca 13 – 9 pred Kr.
Mauretánia
Úmrtie40 po Kr.
Rím
Rodina
Manželka
Julia Urania
OtecJuba II.
MatkaKleopatra Seléné II.
Odkazy
Spolupracuj na CommonsPtolemaios
(multimediálne súbory na commons)

Ptolemaios z Mauretánie (starogr. Πτολεμαῖος; lat. Ptolemaeus; * cca 13 – 9 pred Kr. – † 40 po Kr., Rím) bol posledný kráľ Mauretánie, klientskeho kráľovstva Rímskej ríše. Bol synom kráľa Jubu II. a Kleopatry Seléné II., čím bol z matkinej strany vnukom egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. a rímskeho vojvodcu Marca Antonia.[1]

Jeho smrťou v roku 40 po Kr. zanikla samostatnosť Mauretánie a definitívne vymrela mužská línia dynastie Ptolemaiovcov.

Pôvod a vzdelanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios sa narodil pravdepodobne v hlavnom meste Caesarea (v dnešnom Alžírsku). Meno dostal na počesť predkov svojej matky, čím Kleopatra Seléné II. demonštrovala kontinuitu ptolemaiovskej línie v exile.[2] Cez matku bol príbuzným Julsko-klaudijskej dynastie, čo z neho robilo bratranca cisára Caligulu a príbuzného Claudia i Nerona.

Vzdelanie pravdepodobne nadobudol v Aténach, kde mu bola v Ptolemaiovom gymnasiu postavená socha, a neskôr v Ríme, čo bolo bežné u detí klientskych kráľov.[3] Umelecké stvárnenia Ptolemaia ho často zobrazujú s mladistvým výzorom a charakteristickými kučerami na čele, čo ho ikonograficky spájalo s rímskou cisárskou rodinou.[4]

Vláda

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 21 po Kr. pôsobil ako spoluvládca svojho otca Jubu II. Po jeho smrti v roku 23 po Kr. sa ujal samostatnej vlády nad Mauretániou, ktorá pod jeho vedením prosperovala ako významný exportér obilia, olivového oleja, purpuru a vzácneho garumu do celého rímskeho sveta.[1]

Samostatná vláda a rímske uznanie

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 23 po Kr. Juba II. zomrel a bol pochovaný vedľa Kleopatry Seléné II. v Kráľovskom mauzóleu. Ptolemaios sa stal jediným vládcom Mauretánie a zdedil aj čestné funkcie svojho otca v rímskych kolóniách (napr. úrad duovira v meste Carthago Nova).[2]

Jeho samostatná vláda sa začala uprostred pokračujúceho Takfarinovho povstania. Rímsky prokonzul v Afrike, Publius Cornelius Dolabella, požiadal Ptolemaia o vojenskú pomoc. Mauretánske vojsko zohralo dôležitú úlohu pri konečnej porážke rebelov v bitke pri Augei v roku 24 po Kr., kde Takfarinas zahynul.[1]

Za preukázanú lojalitu a odvahu udelil rímsky senát Ptolemaiovi výnimočné pocty. Bol oficiálne vyhlásený za „priateľa a spojenca rímskeho ľudu“ (rex sociusque et amicus populi Romani).[5] Senát mu poslal dary s vysokou symbolickou hodnotou: slonovinové žezlo, zlatú korunu a togu pictu – purpurovú tógu zdobenú zlatom, ktorú tradične nosili víťazní rímski vojvodci počas triumfu. Ptolemaios tieto pocty hrdo nechal raziť aj na svoje mince.[6]

Hospodársky rozkvet

[upraviť | upraviť zdroj]
Strieborný denár z mincovne v Caesarei. Na lícnej strane je portrét kráľa Jubu II. a na rube jeho syna Ptolemaia. Latinský nápis REX PTOLEMAEVS REGIS IVBAE F[ILIUS] potvrdzuje Ptolemaiov status ako kráľa a syna kráľa Jubu II.

Mauretánia sa pod jeho vedením premenila na hospodársku mocnosť severnej Afriky. Okrem obilia a olivového oleja kráľovstvo exportovalo luxusný tovar, po ktorom bol v Ríme obrovský dopyt:

  • Tyrský purpur: Získavaný z morských ulitníkov, vyhradený pre odevy elít.
  • Garum: Pikantná rybia omáčka, považovaná za delikatesu.
  • Exotické drevo: Cédrové a citrusové drevo na výrobu luxusného nábytku.
  • Divé zvieratá: Mauretánia bola hlavným zdrojom levov a leopardov pre hry v rímskych amfiteátroch.[7]

Ptolemaios sa oženil s aristokratkou menom Julia Urania. Hoci starší historici ho niekedy vykresľovali ako slabého panovníka, moderné výskumy (napr. Duane W. Roller) zdôrazňujú, že dokázal udržať stabilitu a prosperitu kráľovstva v náročnom období. Koncom svojej vlády dokonca začal raziť vlastné zlaté mince, čo bol v rímskom klientskom systéme prejav značnej nezávislosti.[1]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roka 40 po Kr. cisár Caligula nečakane povolal Ptolemaia do Ríma. Podľa historika Suetonia mal kráľ v metropole pôvodne prijať ďalšie pocty, no namiesto toho ho cisár nechal na neznámy čas uväzniť.[6][1] Filozof Seneca vo svojich spisoch uvádza, že Ptolemaia videl v reťaziach počas jeho uväznenia. Ptolemaios bol popravený pravdepodobne v lete roku 40 po Kr., krátko po Caligulovom návrate z neúspešného ťaženia v Germánii a Galii.[8]

Motívy popravy

[upraviť | upraviť zdroj]

Antické pramene ponúkajú niekoľko vysvetlení Caligulovho nepriateľstva:

  • Osobná žiarlivosť: Suetonius uvádza bizarný incident, podľa ktorého Ptolemaios prišiel do divadla na predstavenie usporiadané cisárom v nádhernom purpurovom plášti (abolla). Jeho zjav upútal pozornosť celého publika, čo vyvolalo u Caligulu záchvat žiarlivosti na kráľov pôvab a bohatstvo.[6]
  • Politická hrozba: Cassius Dio naznačuje, že hlavným motívom bola túžba cisára zmocniť sa obrovského ptolemaiovského majetku a anektovať bohatú Mauretániu. Moderný historik Duane W. Roller dopĺňa, že Caligula sa mohol cítiť ohrozený Ptolemaiovými úzkymi diplomatickými väzbami v gréckom svete a jeho rastúcou nezávislosťou (razba zlatých mincí).[1]
  • Sprisahanie: Historici Duncan Fishwick a Brent Shaw prišli s teóriou, že Ptolemaios bol zapletený do sprisahania Gnaea Cornelia Lentula Gaetulica proti cisárovi. Rodiny oboch mužov boli historicky spojené spoločným bojom proti púštnym kmeňom v Afrike.[9]

Po Ptolemaiovej poprave nasledovalo v Mauretánii aj v Ríme pravdepodobne hromadné ničenie jeho sôch (damnatio memoriae). Portréty, ktoré sa zachovali, boli zrejme krátko po jeho smrti odstránené z verejných priestranstiev a uložené do skladov.[10] Ptolemaios bol posledným panovníkom z dynastie Ptolemaiovcov, hoci jej politický koniec sa tradične spája so smrťou jeho starej mamy Kleopatry VII. v roku 30 pred Kr.

Anexia Mauretánie a povstanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Bezprostredne po Ptolemaiovej smrti sa Caligula pokúsil Mauretániu anektovať a pripojiť ju k ríši. Tento krok vyvolal vlnu odporu medzi miestnym obyvateľstvom lojálnym kráľovi. Do čela povstania sa postavil Ptolemaiov prepustenec Aiedemón, ktorý viedol gerilovú vojnu proti rímskym jednotkám.[1] Toto povstanie sa podarilo potlačiť až po Caligulovej smrti, keď na trón nastúpil cisár Claudius (41 po Kr.).[11]

V roku 42 po Kr. však vypukla nová vlna proti-rímskych nepokojov, počas ktorej boli čiastočne zničené alebo opustené mestá ako Tamuda, Volubilis a Lixus. Situáciu využili aj kočovné berberské kmene, ktoré vtrhli na mauretánske územie. Claudius vyslal do Afriky vojvodcov Gaia Suetonia Paulina a Gnaea Hosidia Getu, aby obnovili poriadok. Paulinus pri prenasledovaní rebelov prekročil pohorie Atlas a ako prvý rímsky veliteľ viedol expedíciu hlboko na juh do saharskej Afriky, čím preskúmal oblasti dovtedy známe len z mýtov.[12]

Rozdelenie provincie

[upraviť | upraviť zdroj]

Kvôli geografickej náročnosti a pretrvávajúcemu odporu sa Claudius rozhodol rozdeliť Mauretániu na dve samostatné provincie, z ktorých každá mala vlastného správcu (prokurátora):

  • Mauretania Caesariensis: Východná časť s hlavným mestom Caesarea (dnešný Cherchell).
  • Mauretania Tingitana: Západná časť s hlavným mestom Tingis (dnešný Tanger).

Anexia a pacifikácia Mauretánie bola považovaná za tak významný úspech, že cisár Claudius za ňu prijal triumfálne pocty.[12]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 5 6 7 Duane W. Roller. The World of Juba II and Kleopatra Selene. [s.l.] : Routledge, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0415305969. S. 244-253.
  2. 1 2 Joyce Tyldesley. Chronicle of the Queens of Egypt. [s.l.] : Thames & Hudson, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0500051450. S. 200-201.
  3. ↑ David Braund. Rome and the Friendly King. [s.l.] : Croom Helm, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0709932260. S. 45, 78.
  4. ↑ Eric R. Varner. Mutilation and Transformation: Damnatio Memoriae and Roman Imperial Portraiture. [s.l.] : Brill, 2004. ISBN 978-9004135772. S. 103.
  5. ↑ Christopher Pelling. Mark Antony: A Biography. [s.l.] : Routledge, 2016. ISBN 978-0415241434. S. 190.
  6. 1 2 3 Anthony A. Barrett. Caligula: The Abuse of Power. [s.l.] : Routledge, 2015. ISBN 978-0415658447. S. 158-159.
  7. ↑ J. J. Messier & J. C. Miller. North Africa: A Historical Encyclopedia. [s.l.] : ABC-CLIO, 2015. ISBN 978-1610695411. S. 66.
  8. ↑ David Braund. Rome and the Friendly King. [s.l.] : [s.n.], 1984. Dostupné online. S. 170.
  9. ↑ D. Fishwick & B. Shaw. The Formation of Africa Proconsularis. [s.l.] : [s.n.], 1976. S. 491–494.
  10. ↑ Eric R. Varner. Mutilation and Transformation. [s.l.] : [s.n.], 2004. ISBN 978-9004135772. S. 103.
  11. ↑ Josiah Osgood. Claudius Caesar: Image and Power in the Early Roman Empire. [s.l.] : Cambridge University Press, 2011. Dostupné online. ISBN 978-0521882613. S. 110-113.
  12. 1 2 Josiah Osgood. Claudius Caesar: Image and Power in the Early Roman Empire. [s.l.] : Cambridge University Press, 2011. Dostupné online. ISBN 978-0521882613. S. 110-113.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ptolemaios_(Mauretánia)&oldid=8347077“