Preskočiť na obsah

Ptolemaios I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Ptolemaios I.

Mramorová busta (Louvre)

Obdobie panovania
ptolemaiovská
305 – 282 pred Kr.

Vlastné meno

G39N5
G38N5<
p
t		 wAl
M		 iis
>

(Reov syn) Ptolemis

Trónne meno

M23
t		 L2
t
M23L2<
C2C12stp
n		 N36
>

Setepenré meriomon (Vyvolený Reom a milovaný Amonom)

Horovo meno

G5
 
wr
r		 F9
F9		 swA43q
nw		 n
a

(Hor) Ver-pehti-ken-nu (Veľký silou a statočnosťou)

Meno Oboch paní

G16
G16V15
D40		 U31
U31		 sxmt
q		 HqAd
l
D40

Ten, ktorý sa zmocnil vlády pevnosti Tjaru

Manželka/yThaïs, Artakama, Eurydika, Bereniké I.
PotomkoviaPtolemaios Keraunos, Meleagros, Arsinoé II., Ptolemaios II. Filadelfos, Lysandra, Ptolemais
RodičiaLagos z Eordaie — Arsinoé

Ptolemaios I. Sótér (starogr. Πτολεμαῖος Σωτήρ – Ptolemaios Sótér, v preklade „Spasiteľ“; * cca 367 pred Kr. – † 283/282 pred Kr.) bol macedónsky generál Alexandra Veľkého, ktorý sa stal správcom (satrapom) Egypta a zakladateľom ptolemaiovskej (lágovskej) dynastie, keď v roku 305 pred Kr. prijal titul egyptského faraóna.

Bol synom Arsinoé, vzdialenej sesternice macedónskeho kráľa Filipa II., a jej manžela, macedónskeho šľachtica Laga z Eordaie.[1][Pozn. 1]

Mladosť a vzostup

[upraviť | upraviť zdroj]

Patril k najbližším Alexandrovým druhom a po Alexandrovom nástupe na trón bol ustanovený za jedného zo siedmich osobných strážcov (somatofylax), ktorí mali na starosti kráľovu ochranu. Bol len o niekoľko rokov starší než Alexander, s ktorým už od detstva udržiaval blízke priateľstvo; bol súčasťou skupiny mladých macedónskych šľachticov, ktorých učiteľom bol Aristoteles. Na nátlak Filipa II. musel odísť do vyhnanstva, odkiaľ sa vrátil až po Alexandrovom nástupe na trón (336 pred Kr.).[2]

Bojoval v bitke pri Chairónei a zúčastnil sa celého Alexandrovho ázijského ťaženia. V roku 330 pred Kr. sa vyznamenal zajatím Béssa, vraha perzského veľkokráľa Dareia III. Dôležitú úlohu zohral aj v neskorších kampaniach v Strednej Ázii a na Indickom subkontinente.

Na svadobnej slávnosti v Súsach v roku 324 pred Kr. ho Alexander oženil s perzskou princeznou Artakamou. Ptolemaiovou milenkou (a neskôr možno aj manželkou) bola Thaïs, slávna aténska hetéra, ktorá sprevádzala Alexandra počas ťažení proti Persii.[3][4]

Neskôr sa oženil s Eurydikou, dcérou regenta Antipatra. Ich synovia Ptolemaios Keraunos a Meleagros postupne vládli ako králi v Macedónii. Napokon sa oženil s dvornou dámou Bereniké I., s ktorou mal syna a následníka Ptolemaia II. Filadelfa.[5]

Alexandrove dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Helénistický svet po bitke pri Ipse v roku 301 pred Kr.
Kaplnka v Tuna el-Gebel
Ptolemaios I. Sótér prináša dary bohovi Horovi

Potom, čo Alexander Veľký v roku 323 pred Kr. zomrel, došlo v Babylone k rozdeleniu správy ríše medzi jednotlivých diadochov. Ptolemaios bol vybraný za satrapu Egypta ako miestodržiteľ kráľa Filipa III. Arrhidaia a neskôr narodeného Alexandrovho syna a nástupcu Alexandra IV.. Grék Kleomenes z Naukratidy, [Pozn. 2][4] doterajší správca dosadený Alexandrom, zostal v Alexandrii ako Ptolemaiov zástupca. Rok nato si Ptolemaios v rozpore s dohodou z Babylonu podrobil Kyrenaiku.

Podľa macedónskych zvykov potvrdzovali králi svoj nárok na trón pochovaním svojho predchodcu. Pravdepodobne preto, aby zabránil vtedajšiemu regentovi ríše Perdikkovi stať sa Alexandrovým nástupcom, zmocnil sa Ptolemaios Alexandrových ostatkov a dočasne ich uložil v Memfise. Tým sa otvorene postavil proti Perdikkovi, ktorý ho začal podozrievať z úsilia o trón. Ptolemaios následne nechal popraviť Kleomena ako Peridikovho špióna, čím si posilnil autoritu v Egypte a zároveň získal obrovské množstvo zlata, ktoré Kleomenes nahromadil.[4]

V roku 321 pred Kr. vpadol Perdikkas do Egypta. Ptolemaios sa rozhodol brániť na Níle, kde Perdikkov útok skončil fiaskom. Regent stratil asi 2 000 vojakov, čo viedlo k jeho zavraždeniu vlastnými podriadenými (pravdepodobne na Ptolemaiov podnet). Ptolemaios vzápätí poskytol zásoby svojim porazeným nepriateľom, a hoci mu ponúkli regentstvo celej ríše, odmietol ho. Dal prednosť budovaniu pevnej základne v Egypte pred neistým Alexandrovým dedičstvom.[6]

Boj s Antigonovcami

[upraviť | upraviť zdroj]

V dlhotrvajúcich vojnách diadochov bolo Ptolemaiovým hlavným cieľom udržať si Egypt a posilniť ho kontrolou nad okolitými územiami: Kyrenaikou, Cyprom, Judeou a Sýriou. V roku 318 pred Kr. prvýkrát obsadil Sýriu a zmocnil sa Cypru. Keď však Antigonos I. Jednooký v roku 316 pred Kr. ovládol Áziu, Ptolemaios sa zo Sýrie stiahol. Cyprus opätovne dobyl až v roku 313 pred Kr., kedy potlačil aj vzburu v Kyrenaike.

V roku 312 pred Kr. uzavrel spojenectvo so Seleukom a v bitke pri Gaze porazili Antigonovho syna Démétria Poliorkéta. Sýriu však musel po niekoľkých mesiacoch opäť prenechať Antigonovi.

Mier z roku 311 pred Kr. netrval dlho. V roku 309 pred Kr. Ptolemaios osobne velil flotile, ktorá dobyla Lýkiu a Káriu v Malej Ázii. Následne obsadil v Grécku mestá Korint, Sikyón a Megara. V roku 306 pred Kr. však v rozhodujúcej bitke pri Salamíne na Cypre Démétrios porazil Ptolemaiovho brata Menelaa, čím Ptolemaios stratil flotilu aj kontrolu nad ostrovom.

V roku 305 pred Kr. prijal Antigonos I. kráľovský titul. Ptolemaios, podobne ako Kassandros, Lysimachos a Seleukos, urobil v rokoch 306/305 pred Kr. to isté.[7] Antigonov pokus o inváziu do Egypta Ptolemaios úspešne odrazil, hoci sa už neodvážil na ďalšie námorné výpravy. Keď Démétrios v rokoch 305 – 304 pred Kr. obliehal Rhodos, Ptolemaios poslal ostrovu značnú pomoc. Vďační Ródčania mu preto udelili titul Sótér (Spasiteľ). Následne sa v rokoch 303 – 302 pred Kr. pridal k veľkej koalícii proti Antigonovi.[5]

Upevnenie vzťahov medzi vládnucimi rodmi, prevažne v rozmedzí rokov cca 300 pred Kr. – 298 pred Kr., sa realizovalo prostredníctvom dynastických sobášov. Ptolemaios Sótér vydal dcéru Arsinoé II. za Lysimacha, macedónsky kráľ Kassandros oženil svojho syna Alexandra s ďalšou Sótérovou dcérou Lysandrou a Démétrios[Pozn. 3] si vzal za manželku tretiu Sótérovu dcéru Ptolemais.[5] Rozhodujúcou historickou udalosťou bola bitka pri Ipse v roku 301 pred Kr., v ktorej bol Antigonos I. porazený a v tom istom roku vo veku cca 80 rokov zomrel. V ríši víťaznej koalície po zhruba 20 rokoch rozbrojov zavládol mier a trvalé upevnenie gréckeho vplyvu v regióne.

Medzi modernými historikmi prevláda téza, že titulom Sótér bol Ptolemaios obdarovaný obyvateľmi Rodosu na dôkaz vďačnosti za pomoc počas obliehania mesta. Avšak zo starovekých historikov o tom podáva správu iba Pausanias, a to s určitými nepresnosťami, keďže správy o rodskom kulte kráľa Ptolemaia sa zmieňujú až v 1. storočí pred Kr. Navyše ani Diodoros Sicílsky, ktorý bol Ptolemaiovi naklonený, nespomína tieto slávnosti ani titul. Prvý údaj týkajúci sa titulu Sótér pochádza až z roku 256 pred Kr. z obdobia vlády Ptolemaia II., ktorý nechal na svoje mince raziť nápis „Kráľ Ptolemaios, syn Ptolemaia Sótéra“. Staršie mince niesli len označenie „Kráľ Ptolemaios, syn Ptolemaia“. Špekuluje sa preto, že prijatie titulu Sótér bolo v skutočnosti propagandistickým činom po sérii porážok, ktoré Ptolemaios II. v tých rokoch utrpel.

Rozdelenie ríše po smrti Alexandra Veľkého (323 pred Kr.) Prvá generácia dedičov ríše Alexandra Veľkého
PanovníkOvládané územieObdobie vládyPoznámky
Lysimachos
(360 – 281)		Trácia, Balkán s dosahom do Malej Ázie306 – 282Manželka Arsinoé II., dcéra Sótéra I.
Kassandros
(350 – 297)		Macedónia a Grécko305 – 297Syna Alexandra oženil s Lysandrou, dcérou Sótéra I.
Ptolemaios I. Sótér
(367 – 282)		Egypt, Judea, Cyprus305 – 282Manželky: Eurydika, Bereniké I.
Seleukos I. Nikátor
(358 – 281)		Mezopotámia, Levanta, Perzia a časť Indie306 – 281Zakladateľ Seleukovskej ríše

Sótér faraónom

[upraviť | upraviť zdroj]
Pe (sokol) a Nechen (šakal) sú duchovia spájaní s Dolným Egyptom

Macedónsky kráľ Filip III. Arrhidaios v záujme ríše určil Ptolemaia satrapom Egypta (323 pred Kr.) a následník Alexander IV. ho vo funkcii satrapu okolo roku 311 pred Kr. potvrdil. Sótér mal vtedy približne 44 rokov.[5] Po násilnej smrti mladého Alexandra IV. (310 pred Kr.)[Pozn. 4] Ptolemaios upevnil svoje postavenie suverénneho vládcu a v roku 305 pred Kr. sa vyhlásil za faraóna. K tejto udalosti vydal dekrét o svojej vláde, ktorého text nechal vytesať na tzv. Stéle satrapu.

„Dekrét Ptolemaia Lágovca, satrapu“.[8] V texte na riadkoch 62 – 78 vyhlasuje:

„ Nech je v kráľovskom sídle zapísané verejné písomné nariadenie v tomto zmysle: Ja Ptolemaios, satrapa z krajiny Bútó,[Pozn. 5] vraciam Horovi, mstiteľovi jeho otca, pána Bau z Pe a Nechenu, pani z Pe a Tepu, územie Patanut,[Pozn. 6] od tohto dňa navždy, so všetkými jeho dedinami, všetkými jeho mestami, všetkými jeho obyvateľmi, všetkými jeho poľami, všetkými jeho vodami, všetkým jeho dobytkom, všetkým jeho vtáctvom, všetkými jeho stádam a všetkým, čo sa v ňom urodilo, ako to bolo predtým, spolu s tým, čo bolo odvtedy pridané, dar, ktorý dal kráľ, pán oboch krajín, Chabbaš,[Pozn. 7] večne žijúci... Všetky veci vyprodukované na jeho pôde budú navždy pre oltár samotného Hora, pána Pe a Buta, hlavy Ra-Harmachisa. “
– R. M. Drach[9][5]

Sociálne a politické vzťahy Grékov a Egypťanov

[upraviť | upraviť zdroj]

Po prevzatí moci nad Egyptom bolo prvoradou úlohou panovníka získať legitimitu uznaného nástupcu Alexandra Veľkého, zjednotiť Horný a Dolný Egypt a prihlásiť sa k tradíciám založeným na predstave univerzálneho poriadku sveta, ktorý pre Egypťanov reprezentovala bohyňa Maat. Podľa egyptského teologického protokolu musel Ptolemaios hlásať ľudskému a božskému svetu svoje činy. Keď Ptolemaios zverejnil egyptskému a gréckemu ľudu, že je dobrý a pravdivý kráľ „ako Alexander“, pomohlo to vytvárať povedomie lojality a podriadenosti, na ktoré kráľovská vláda spoliehala. Ptolemaios I. sa prihlásil k tomu, že je Egypťan, a jeho hospodárske reformy viedli k všeobecnému bohatstvu krajiny.[3][5]

Skutočnosť, že dynastia Ptolemaiovcov bola stabilnejšia než posledné pôvodné egyptské dynastie, vyplývala z mocenského vzťahu medzi kráľom a chrámami. Tie boli kontrolované kráľovskou pokladnicou a kňazi boli v podriadených pozíciách. Kráľ mohol zasahovať do personálnej štruktúry chrámov, čím si zabezpečil ich lojalitu voči rodu.[10]

Ekonomické reformy

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaiovská ekonomika spájala dva staroveké systémy prostredníctvom byrokratickej hierarchie a zvýšenej trhovej aktivity, stimulovanej razením mincí a štátom kontrolovanou fiskálnou politikou. Hlavné príjmy plynuli z pestovania obilia, obehu peňazí a daní z pohybu tovaru. Dominantnú úlohu v stredomorskom obchode zohrával prístav v Alexandrii.[11]

Ptolemaiovci priamo vlastnili takmer polovicu poľnohospodárskej pôdy. Export obilia, plátna a papyrusu financoval expanziu ríše. Počet obyvateľov sa odhaduje na 3 milióny. Egypt bol rozdelený na správne provincie zvané nomy, kde úradníci riešili správu pôdy a dane. Macedónci a Gréci, ktorí vlastnili pôdu, na nej zväčša sami nepracovali; nájomnými farmármi boli prevažne miestni Egypťania.[12]

Menová reforma a hospodárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios I. realizoval zásadnú transformáciu Egypta na uzavretú menovú zónu. Okolo roku 310 pred Kr. zaviedol povinnú výmenu cudzích mien na hraniciach, čo sa stalo novým zdrojom štátnych príjmov. Keďže striebro bolo v Egypte vzácne, nechal znížiť hmotnosť drachiem na 80 % pôvodnej váhy. Okolo roku 299 pred Kr. nahradil Alexandrove mince vlastnými s portrétom svojej hlavy (averz) a orla (reverz). Tieto reformy mu umožnili financovať armádu, dvor a vybudovať z Egypta hospodársku veľmoc.[13]

Záver vlády a abdikácia

[upraviť | upraviť zdroj]

V zahraničnej politike sa Ptolemaios po bitke pri Ipsose (301 pred Kr.) sústredil na udržanie Judei a Kyrenaiky, kde za miestodržiteľa vymenoval svojho nevlastného syna Maga. V rokoch 295 pred Kr. – 294 pred Kr. definitívne opäť ovládol Cyprus.

V roku 285 pred Kr. urobil nevídaný krok – dobrovoľne abdikoval v prospech svojho syna Ptolemaia II., ktorého si vybral za nástupcu na úkor staršieho syna Ptolemaia Kerauna. Ptolemaios I. Sótér zomrel pokojne v roku 283 pred Kr. (alebo 282 pred Kr.) ako jediný z Alexandrových generálov, ktorý skonal prirodzenou smrťou vo svojej posteli.

Kultúrny odkaz

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios I. nebol len vojak, ale aj vzdelanec. Položil základy slávnej Alexandrijskej knižnice a inštitúcie Múseion. Sám napísal cenné dejiny Alexandrovho ťaženia, ktoré sa síce nedochovali, ale slúžili ako hlavný hodnoverný zdroj pre neskoršieho historika Arriána.[14]

Epilóg

[upraviť | upraviť zdroj]

Sótér a Alexander Veľký boli od počiatku expanzie macedónskeho kráľa Filipa II. súputníkmi po celý čas, kým Alexander porazil Perzskú ríšu (333 pred Kr.) a dorazil k indickým hraniciam.[5] Alexander obsadil Egypt v roku 331 pred Kr.. Tento proces sa uskutočnil v krátkom období Alexandrovho života (336 – 323 pred Kr.), vlastne počas jednej generácie. Obrovské dobyté územie bolo osídlené rozličnými etnikami, čo spolu s nestabilnými politickými štruktúrami viedlo k nepokojom v celej oblasti.

Po náhlej Alexandrovej smrti (323 pred Kr.) sa systém rozpadol a zavládol chaos. Lokálni vládcovia a diadochovia bojovali o moc takmer 20 rokov, čo devastovalo kultúru a hospodárstvo. Až po vzájomnom vyčerpaní zdrojov sa situácia stabilizovala a dosiahol sa dočasný mier (305 pred Kr. – 302 pred Kr.). Hlavní súperi pri delení moci dosiahli vysoký vek a v období rokov 297 pred Kr. až 281 pred Kr. postupne zomreli. Ich nástupcovia však vzájomné súperenie a vojenské strety opäť obnovili (okolo roku 274 pred Kr.).

Sótér, ktorý sa vyhlásil za faraóna Egypta ako Ptolemaios I., preukázal, že rešpektuje egyptské tradície (kult Maat), zaviedol prospešné hospodárske reformy a dosiahol celkovú prosperitu krajiny. Na týchto základoch založil ptolemaiovskú dynastiu a v histórii je právom považovaný za osvieteného a suverénneho panovníka.

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Podľa neskoršej legendy bol Ptolemaios nelegitímnym synom Filipa II.
  2. ↑ Bol satrapom Egypta v rokoch 332 – 323 pred Kr.
  3. ↑ Syn Antigona I. Jednookého.
  4. ↑ Pokyn na vraždu dal macedónsky kráľ Kassandros.
  5. ↑ Bútó je súčasný Per-Vadžet.
  6. ↑ Prímorské krajiny.
  7. ↑ Faraón 31. dynastie (338 – 335 pred Kr.).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ CYRNEY, Elizabeth; Daniel Ogden. Philip II and Alexander the Great. [s.l.] : Oxford University Press, 2010. Dostupné online. S. 129. (po anglicky)
  2. ↑ Hellenistic Kingdoms 301 BCE [online]. World History Encyclopedia. Dostupné online. (po anglicky)
  3. 1 2 AGER, Sheila; Gilles Gorre; Vatherien Lorber. Ptolemy I Soter A Self-Made Man. [s.l.] : Oxbow Books, 2018. ISBN 978-1-78925-043-5. (po anglicky)
  4. 1 2 3 WELLNER, Luděk. Ptolemaiovci, z makedonských hor na trůn faraonů. Praha : Epocha, 2011. ISBN 978-80-7425-070-5. (po česky)
  5. 1 2 3 4 5 6 7 BEVAN, Edwin. A History of Egypt under the Ptolemaic dynasty. London : Methuen, 1914. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ BIRCH, Samuel. Egypt from the Earliest time to B.C. 300. London : [s.n.], 1890. (po anglicky)
  7. ↑ The Hellenistic World [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ Granite "Satrap Stela" of Ptolemy I [online]. Cairo: Institut français d'archéologie orientale. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ DRACH, R. M.. Decree of Ptolemy Lagides, the Satrap. London : The Society of Biblical Archeology, 1873. Dostupné online. S. 62 – 78. (po anglicky)
  10. ↑ PEREIRA, Ronald. Between religion and politics: Greek-Egyptian identity in Ptolemaic Egypt. [s.l.] : Universidade Nova de Lisboa, 2020. S. 8 – 35. (po anglicky)
  11. ↑ MANNING, J. G.. Networks, Hierarchies, and Markets in the Ptolemaic Economy. [s.l.] : Oxford Scholarship, 2011. ISBN 978-0199587926. S. 298 – 313. (po anglicky)
  12. ↑ The Economy of Ptolemaic Egypt [online]. World History Encyclopedia. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ LORBER, Catharine. Dating the Portrait Coinage of Ptolemy I. [s.l.] : The American Numismatic Society, 2012. ISBN 978-0-89722-324-9. (po anglicky)
  14. ↑ STROOTMAN, Rolf. The Ptolemaic Sea Empire. [s.l.] : [s.n.], 2019. Dostupné online. (po anglicky)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ptolemaios I. Sótér na českej Wikipédii.

„32.“ dynastia (ptolemaiovská)
## Zaužívané meno Oficiálne mená [trónne • vlastné • Horovo] Obdobie vlády
01 Ptolemaios I. Soter Πτολεμαῖος Σωτήρ Setepenre‑meriamon; Cheperkare‑setepenamon • Ptulemis/Ptolemaios • Verpechti‑nesukeni 305–285
02 Ptolemaios II. Filadelfos Πτολεμαῖος Φιλάδελφος Veserka(en)re‑meriamon • Ptulemis/Ptolemaios • Hunukeni 285–246
03 Ptolemaios III. Euergetes Πτολεμαῖος Εὐεργέτης Iuaenneceruisenui-setepenre‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 246–221
04 Ptolemaios IV. Filopator Πτολεμαῖος Φιλοπάτωρ Iuaenneceruiperui‑setepenptah-veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑merieset • ? 221–205
05 Ptolemaios V. Epifanes Πτολεμαῖος Ἐπιφανής Iuaenneceruimerit‑setepenptah-veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 205–180
06 Ptolemaios VI. Filometor Πτολεμαῖος Φιλομήτωρ Iuaenneceruiperui-setepenptahcheper(en)re‑irimaatenamonre • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 180–164, 163–145
07 Ptolemaios VII. Neos Filopator Πτολεμαῖος Νέος Φιλοπάτωρ   145
08 Ptolemaios VIII. Euergetes II. (Fyskon) Πτολεμαῖος Εὐεργέτης, Φύσκων Iuaencruiperui‑setepenpth-irmaatre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 170–163, 145–116
09 Ptolemaios IX. Soter II. (Lathyros) Πτολεμαῖος Σωτήρ, Λάθυρος Iuaennecermenechneceretmetetmutsenedžet-setepenptaḥ‑veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 116–107, 88–81
10 Bereniké III. (Kleopatra Bereniké) Βερενίκη   81–80
11 Ptolemaios X. Alexandros I. Πτολεμαῖος Ἀλέξανδρος Iuaenneceruimenechuisaetre-setepenptaḥ‑irmaatre‑senenanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑dženefaleksentres-anchdžet‑meriptah • ? 107–88 
12 Ptolemaios XI. Alexandros II. Πτολεμαῖος Ἀλέξανδρος Iuaenpanecernehem‑setepenptah-irmaatenre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptaheset • ? 80
13 Ptolemaios XII. Neos Dionysos (Auletos) Πτολεμαῖος Νέος Διόνυσος Θεός Φιλοπάτωρ Θεός Φιλάδελφος, Αὐλητής Iuaenpanecernehem-setepenptah‑irmaatenre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptaheset • ? 80–58, 55–51
14 Bereniké IV. Βερενίκη   58–55
15 Kleopatra VII. Filopator Κλεοπάτρα Φιλοπάτωρ ? • Kliupadreta/Kleopatra; Kleupader/Kleopatra‑neceret‑mer(et)ites • Ver(et)‑neb(et)neferu‑achetseh; Verettutenites 51–30
16 Ptolemaios XIII. Theos Filopator I. Πτολεμαῖος Θεός Φιλοπάτωρ ? • Ptulemis/Ptolemaios • ? 51–47
17 Ptolemaios XIV. Theos Filopator II. Πτολεμαῖος Θεός Φιλοπάτωρ ? • Ptulemis/Ptolemaios • ? 47–44
18 Ptolemaios XV. Kaisarion Πτολεμαῖος Φιλοπάτωρ Φιλομήτωρ Καῖσαρ, Καισαρίων Iua(en)panecernetinehem‑setepenptah-irmaatre‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑džedtunef-keiseres-anchdžet‑meriptaheset • ? 44–30
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ptolemaios_I.&oldid=8181573“