Ptolemaios VII.

	Ptolemaios VII. Neos Filopatór
	Faraón a kráľ ptolemaiovského Egypta
	; Žulová hlava sochy Ptolemaia VII. (Národné archeologické múzeum, Atény)
Panovanie
Dynastia	Ptolemaiovci
Panovanie	145 pred Kr. – 144 pred Kr. (?)
Predchodca	Ptolemaios VI.
Nástupca	Ptolemaios VIII. Euergetes II.
Biografické údaje
Narodenie	cca 162/161 pred Kr. alebo august 143 pred Kr.; Alexandria alebo Memfis
Úmrtie	144 pred Kr. alebo 130 pred Kr.; Alexandria alebo Cyprus
Rodina
Otec	Ptolemaios VI. alebo Ptolemaios VIII.
Matka	Kleopatra II.
Odkazy
	Ptolemaios VII.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Ptolemaios VII. Neos Filopatór (starogr. Πτολεμαῖος Νέος Φιλοπάτωρ – „Nový Ptolemaios milujúci otca“; * 2. storočie pred Kr. – † 144 pred Kr. alebo 130 pred Kr.) bol členom helenistickej dynastie Ptolemaiovcov v Egypte. Jeho postavenie ako samostatného panovníka a jeho presná identita sú v modernej histórii predmetom intenzívnych diskusií a sporov.^[1]

V tradičnej historiografii bol Ptolemaios VII. identifikovaný ako mladší syn kráľa Ptolemaia VI. Filométora a kráľovnej Kleopatry II., ktorý mal krátko vládnuť po smrti svojho otca v roku 145 pred Kr., kým ho nedal zavraždiť jeho strýko Ptolemaios VIII. Euergetes II. Novšie výskumy a prehodnotenie epigrafických dôkazov však naznačujú, že tento syn nikdy fakticky nevládol a meno Ptolemaios VII. Neos Filopatór v skutočnosti patrí Ptolemaiovi Memfitovi, synovi Ptolemaia VIII., ktorému bol kráľovský titul priznaný až posmrtne v rámci ríšskeho kultu.^[2]

Zmätok v jeho identifikácii viedol k trvalým nezrovnalostiam v číslovaní ptolemaiovských kráľov, pričom v niektorých starších prácach je úplne vynechaný, zatiaľ čo v iných posúva číslovanie všetkých nasledujúcich panovníkov o jedno poradové číslo.^[3]

Tradičná interpretácia: Syn Ptolemaia VI.

Podľa historickej rekonštrukcie, ktorá dominovala vedeckému diskurzu počas väčšiny 20. storočia, bol Ptolemaios VII. Neos Filopatór druhým synom kráľa Ptolemaios VI. Filométora a jeho sestry-manželky Kleopatry II. Narodil sa pravdepodobne okolo roku 162 alebo 161 pred Kr., teda po svojom staršom bratovi Ptolemaiovi Eupatórovi († 152 pred Kr.).^[4]

Spoluvláda a nástup na trón

Predpokladalo sa, že Ptolemaios VI. vymenoval svojho syna za spoluvládcu krátko pred svojou smrťou v roku 145 pred Kr. počas bojov v Sýrii. Po náhlom úmrtí kráľa v bitke pri Oinopare sa mal mladý Ptolemaios VII. stať formálne jediným vládcom Egypta pod poručníctvom svojej matky Kleopatry II. Táto verzia sa opiera o staršie interpretácie dvojitého datovania v úradných dokumentoch (36. rok vlády Ptolemaia VI. = 1. rok vlády Ptolemaia VII.), ktoré sa však v súčasnosti spochybňujú.^[5]

Zavraždenie Ptolemaiom VIII.

Kľúčovým prameňom pre túto hypotézu je dielo rímskeho historika Justina, ktorý opisuje dramatické udalosti po návrate strýka Ptolemaia VIII. (známeho pod prezývkou Fyskón) z vyhnanstva v Kyréne. Ptolemaios VIII. si nárokoval egyptský trón a situácia hrozila občianskou vojnou. Rimania, ktorí v tom čase už výrazne zasahovali do ptolemaiovskej politiky, presadili dohodu: Ptolemaios VIII. sa ožení s vdovou Kleopatrou II. a obaja budú vládnuť spoločne.^[6]

Podľa Justina však Ptolemaios VIII. dohodu okamžite porušil. Uvádza, že v roku 144 pred Kr., priamo počas svadobných osláv, dal svojho synovca zavraždiť v náručí jeho vlastnej matky. Tento akt mal slúžiť na odstránenie legitímneho dediča a upevnenie vlastnej moci. Justinov opis je však modernými historikmi považovaný za vysoko tendenčný a možno skreslený literárnou tradíciou o krutosti helenistických tyranov.^[7]

Kritika a prehodnotenie

Historik Michel Chauveau na začiatku 90. rokov 20. storočia poukázal na viaceré nezrovnalosti v tejto verzii. Zistil, že spomínané dvojité datovanie (Rok 36 = Rok 1) sa v skutočnosti vzťahuje na krátke obdobie v roku 145 pred Kr., kedy bol Ptolemaios VI. vyhlásený za kráľa v Sýrii (Seleukovská ríša), a nie na nástup jeho syna na trón. Navyše sa objavili doklady o tom, že druhý syn Ptolemaia VI. (možno totožný s osobou neskôr stotožňovanou s Neom Filopatórom) bol v roku 143 pred Kr. menovaný za eponymného kňaza v Alexandrii, čo by znamenalo, že v roku 144 pred Kr. ešte určite žil a nebol zavraždený pri svadbe svojej matky.^[1]

Ptolemaios Memfites a posmrtné zbožštenie

Prehodnotenie historických prameňov na konci 20. storočia (predovšetkým zásluhou Michela Chauveaua) viedlo k záveru, že osobou uctievanou pod menom Theos Neos Philopator bol v skutočnosti Ptolemaios Memfites. Bol to jediný syn Ptolemaios VIII. Euergetes II. a jeho sestry-manželky Kleopatry II..^[8]

Narodenie a pôvod mena

Ptolemaios Memfites sa narodil pravdepodobne v auguste roku 143 pred Kr. Jeho meno (epiteton) „Memfites“ bolo odvodené od starobylého hlavného mesta Memfis, kde bol jeho otec Ptolemaios VIII. v tom istom čase korunovaný za faraóna podľa tradičných egyptských rituálov. Toto gesto malo posilniť legitimitu dynastie v očiach domáceho obyvateľstva a malý princ mal symbolizovať jednotu ptolemaiovského rodu.^[9]

Tragický osud na Cypre

V roku 132 pred Kr. vypukla v Alexandrii krvavá občianska vojna medzi Ptolemaiom VIII. a Kleopatrou II. Kráľ bol nútený utiecť z mesta a stiahnuť sa na ostrov Cyprus. Sprevádzal ho aj mladý Memfites, ktorého otec vzal so sebou ako rukojemníka alebo legitímneho dediča, aby zabránil Kleopatre vyhlásiť ho za samostatného vládcu.

Podľa Justina a Diodora Sicílskeho sa Ptolemaios VIII. v roku 130 pred Kr. dopustil jedného z najbrutálnejších činov v dejinách dynastie. V záchvate hnevu a pomstychtivosti voči svojej manželke dal Memfita zavraždiť. Jeho telo dal rozštvrtiť, zabaliť do skrinky a poslať Kleopatre II. do Alexandrie ako dar k jej narodeninám. Tento čin mal demonštrovať jeho bezohľadnosť a definitívne zlomiť odpor kráľovnej.^[10]^[11]

Zaradenie do dynastického kultu

Napriek tejto tragédii došlo v roku 124 pred Kr. k formálnemu zmiereniu medzi Ptolemaiom VIII. a Kleopatrou II. V rámci politiky národného zmierenia a po vydaní amnestie v roku 118 pred Kr. bol zavraždený Memfites posmrtne rehabilitovaný.

Bol zaradený do oficiálneho zoznamu zbožštených ptolemaiovských panovníkov pod menom Neos Filopatór („Nový milujúci otca“). V zoznamoch kultu bol vložený na miesto medzi svojho strýka Ptolemaia VI. a otca Ptolemaia VIII. Hoci fakticky nikdy nevládol ako samostatný kráľ, toto rituálne zaradenie spôsobilo, že neskorší historici ho začali považovať za legitímneho člena kráľovskej línie a pridelili mu poradové číslo VII.^[2]

Vyobrazenia v egyptských chrámoch

Napriek tomu, že Ptolemaios VII. Neos Filopatór (Memfites) pravdepodobne nikdy fakticky nevládol, zachovali sa dôležité ikonografické doklady, ktoré svedčia o jeho oficiálnom postavení ako korunného princa a dediča trónu.

Najvýznamnejšie vyobrazenia sa nachádzajú v Chráme v Edfu (zasvätenom bohovi Horovi), konkrétne na západnej a východnej vonkajšej stene celly (naos). Ide o dve paralelných scény, ktoré vznikli okolo roku 140 pred Kr., teda ešte počas života princa Memfita:^[12]

Západná stena: Boh Thovt prináša symbol večnosti tróniacemu kráľovi Ptolemaiovi VIII. Fyskónovi. Za ním stojí malá postava syna, ktorý má na hlave dvojitú korunu Horného a Dolného Egypta (pšent). Nápis ho označuje ako „kráľovho najstaršieho syna, miláčika Ptolemaia, syna Ptolemaia“.
Východná stena: Podobná scéna, kde je princ označený ako „dedič kráľa, narodený kráľovnou, kráľov najstarší syn, miláčik Ptaha“.

Hoci je Memfites na týchto reliéfoch zobrazený s kráľovskými atribútmi a jeho meno je vpísané do kráľovskej kartuše, historici sa zhodujú, že išlo skôr o vyjadrenie jeho postavenia ako legitímneho nástupcu než o dôkaz faktickej spoluvlády. Použitie prídomku Euergetes (Dobrotivý) pri všetkých troch postavách (kráľ, kráľovná i syn) naznačuje, že syn preberal titulatúru od svojho otca.^[9]

Problém s poradovým číslom VII.

Systém číslovania ptolemaiovských kráľov (Ptolemaios I. až XV.) nie je antického pôvodu, ale vznikol až v modernej historiografii pre lepšiu orientáciu v dynastii. V prípade Ptolemaia VII. je tento systém obzvlášť problematický z niekoľkých dôvodov:

Poradie v kulte: Číslovanie bolo pôvodne založené na poradí mien v dynastickom kulte. Keďže sa meno Neos Filopatór v zoznamoch objavilo medzi Ptolemaiom VI. a Ptolemaiom VIII., dostal automaticky číslo VII.
Anachronizmus Ptolemaia VIII.: Ptolemaios VIII. Euergetes II. sa v skutočnosti ujal moci ako kráľ už v roku 170 pred Kr. (počas vojny so Seleukovcami) a neskôr vládol samostatne v rokoch 164 – 163 pred Kr. Chronologicky by teda mal niesť číslo VII. on sám, dávno predtým, než sa narodil akýkoľvek Neos Filopatór.^[7]
Vynechávanie spoluvládcov: Tradičné číslovanie zvyčajne ignoruje spoluvládcov, ktorí sa nedožili samostatnej vlády (napr. Ptolemaios Eupatór). Zaradenie Neosa Filopatóra ako „siedmeho“ kráľa je teda výnimkou, ktorá vznikla chybným predpokladom starších historikov, že tento syn v roku 145 pred Kr. skutočne vládol.

Aby sa predišlo totálnemu prečíslovaniu všetkých nasledujúcich kráľov (čo by viedlo k obrovskému zmätku v historickej literatúre), moderní bádatelia naďalej používajú označenie Ptolemaios VII. pre Neosa Filopatóra a Ptolemaios VIII. pre Fyskóna. Vedecká obec však odporúča uvádzať pri menách vždy aj ich kultové prídomky (epitetá), ktoré sú jednoznačným identifikačným znakom.^[13]

Primárne antické pramene

Keďže o Ptolemaiovi VII. neexistujú žiadne súvislé dobové životopisy, historici čerpajú informácie predovšetkým z fragmentov a zmienok u neskorších antických autorov:

Autor	Dielo	Obsah zmienky
Iustinus	Epitoma Historiarum Philippicarum	Opisuje vraždu synovca Ptolemaiom VIII. pri svadbe s Kleopatrou II.
Diodoros Sicílsky	Bibliothéké historiké (knihy 33–34)	Spomína brutalitu Ptolemaia VIII. a vraždu Memfita na Cypre.
Flavius Iosephus	Contra Apionem	Zmieňuje sa o dynastických sporoch a zásahu Rimanov v Egypte.
Titus Livius	Periochae (52 a 59)	Stručné zhrnutia stratených kníh dejín Ríma, opisujúce chaos v ptolemaiovskej ríši.
Paulus Orosius	Historiarum Adversum Paganos	Kresťanský historik citujúci staršie rímske pramene o úpadku Egypta.

Referencie

1 2 HUẞ, Werner. Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. München: Beck, 2001. ISBN 3-406-47154-4. s. 597-598.
1 2 BENNETT, Christopher. Ptolemy VII. [cit. 2023-06-06].
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 81.
↑ OGDEN, Daniel. Polygamy, Prostitutes and Death: The Hellenistic Dynasties. London: Duckworth, 1999. ISBN 0-7156-2930-1. s. 86–87.
↑ GREEN, Peter. Alexander to Actium: The Historical Evolution of the Hellenistic Age. Berkeley: University of California Press, 1990. ISBN 0-520-08349-0. s. 537.
↑ Justin, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 38,8,2–4.
1 2 CHAUVEAU, Michel. Une reconstruction de la dynastie ptolemaïque. In: Revue d'Égypte 41, 1990. s. 146–153.
↑ CHAUVEAU, Michel. Égypte au temps de Cléopâtre. Paris: Hachette, 2000. s. 259–261.
1 2 HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001. ISBN 0-415-23489-1. s. 194.
↑ Justin, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 38,8,11–15.
↑ DIODOROS SICÍLSKY, Bibliothéké historiké 34/35,14.
↑ CAUVILLE, S.; DEVAUCHELLE, D. Le temple d'Edfou. Cairo: IFAO, 1984. s. 51–52.
↑ ERRINGTON, R. Malcolm. A History of the Hellenistic World: 323–30 BC. Oxford: Blackwell Publishing, 2008. ISBN 978-0-631-23388-6. s. 258.

Literatúra

ADKINS, Lesley; ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3.
HUẞ, Werner. Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. München: Beck, 2001. ISBN 3-406-47154-4.
HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001. ISBN 0-415-23489-1.
OGDEN, Daniel. Polygamy, Prostitutes and Death: The Hellenistic Dynasties. London: Duckworth, 1999. ISBN 0-7156-2930-1.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ptolemaios VII.

„32.“ dynastia (ptolemaiovská)
##	Zaužívané meno		Oficiálne mená [trónne • vlastné • Horovo]	Obdobie vlády
01	Ptolemaios I. Soter	Πτολεμαῖος Σωτήρ	Setepenre‑meriamon; Cheperkare‑setepenamon • Ptulemis/Ptolemaios • Verpechti‑nesukeni	305–285
02	Ptolemaios II. Filadelfos	Πτολεμαῖος Φιλάδελφος	Veserka(en)re‑meriamon • Ptulemis/Ptolemaios • Hunukeni	285–246
03	Ptolemaios III. Euergetes	Πτολεμαῖος Εὐεργέτης	Iuaenneceruisenui-setepenre‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ?	246–221
04	Ptolemaios IV. Filopator	Πτολεμαῖος Φιλοπάτωρ	Iuaenneceruiperui‑setepenptah-veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑merieset • ?	221–205
05	Ptolemaios V. Epifanes	Πτολεμαῖος Ἐπιφανής	Iuaenneceruimerit‑setepenptah-veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ?	205–180
06	Ptolemaios VI. Filometor	Πτολεμαῖος Φιλομήτωρ	Iuaenneceruiperui-setepenptahcheper(en)re‑irimaatenamonre • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ?	180–164, 163–145
07	Ptolemaios VII. Neos Filopator	Πτολεμαῖος Νέος Φιλοπάτωρ		145
08	Ptolemaios VIII. Euergetes II. (Fyskon)	Πτολεμαῖος Εὐεργέτης, Φύσκων	Iuaencruiperui‑setepenpth-irmaatre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ?	170–163, 145–116
09	Ptolemaios IX. Soter II. (Lathyros)	Πτολεμαῖος Σωτήρ, Λάθυρος	Iuaennecermenechneceretmetetmutsenedžet-setepenptaḥ‑veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ?	116–107, 88–81
10	Bereniké III. (Kleopatra Bereniké)	Βερενίκη		81–80
11	Ptolemaios X. Alexandros I.	Πτολεμαῖος Ἀλέξανδρος	Iuaenneceruimenechuisaetre-setepenptaḥ‑irmaatre‑senenanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑dženefaleksentres-anchdžet‑meriptah • ?	107–88
12	Ptolemaios XI. Alexandros II.	Πτολεμαῖος Ἀλέξανδρος	Iuaenpanecernehem‑setepenptah-irmaatenre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptaheset • ?	80
13	Ptolemaios XII. Neos Dionysos (Auletos)	Πτολεμαῖος Νέος Διόνυσος Θεός Φιλοπάτωρ Θεός Φιλάδελφος, Αὐλητής	Iuaenpanecernehem-setepenptah‑irmaatenre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptaheset • ?	80–58, 55–51
14	Bereniké IV.	Βερενίκη		58–55
15	Kleopatra VII. Filopator	Κλεοπάτρα Φιλοπάτωρ	? • Kliupadreta/Kleopatra; Kleupader/Kleopatra‑neceret‑mer(et)ites • Ver(et)‑neb(et)neferu‑achetseh; Verettutenites	51–30
16	Ptolemaios XIII. Theos Filopator I.	Πτολεμαῖος Θεός Φιλοπάτωρ	? • Ptulemis/Ptolemaios • ?	51–47
17	Ptolemaios XIV. Theos Filopator II.	Πτολεμαῖος Θεός Φιλοπάτωρ	? • Ptulemis/Ptolemaios • ?	47–44
18	Ptolemaios XV. Kaisarion	Πτολεμαῖος Φιλοπάτωρ Φιλομήτωρ Καῖσαρ, Καισαρίων	Iua(en)panecernetinehem‑setepenptah-irmaatre‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑džedtunef-keiseres-anchdžet‑meriptaheset • ?	44–30

[Huss-1] 1 2 HUẞ, Werner. Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. München: Beck, 2001. ISBN 3-406-47154-4. s. 597-598.

[Bennett-2] 1 2 BENNETT, Christopher. Ptolemy VII. [cit. 2023-06-06].

[Adkins81-3] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 81.

[Ogden-4] OGDEN, Daniel. Polygamy, Prostitutes and Death: The Hellenistic Dynasties. London: Duckworth, 1999. ISBN 0-7156-2930-1. s. 86–87.

[Green-5] GREEN, Peter. Alexander to Actium: The Historical Evolution of the Hellenistic Age. Berkeley: University of California Press, 1990. ISBN 0-520-08349-0. s. 537.

[Justin1-6] Justin, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 38,8,2–4.

[Chauveau1990-7] 1 2 CHAUVEAU, Michel. Une reconstruction de la dynastie ptolemaïque. In: Revue d'Égypte 41, 1990. s. 146–153.

[Chauveau2000-8] CHAUVEAU, Michel. Égypte au temps de Cléopâtre. Paris: Hachette, 2000. s. 259–261.

[Hölbl-9] 1 2 HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001. ISBN 0-415-23489-1. s. 194.

[Justin-10] Justin, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 38,8,11–15.

[11] DIODOROS SICÍLSKY, Bibliothéké historiké 34/35,14.

[Cauville-12] CAUVILLE, S.; DEVAUCHELLE, D. Le temple d'Edfou. Cairo: IFAO, 1984. s. 51–52.

[Errington-13] ERRINGTON, R. Malcolm. A History of the Hellenistic World: 323–30 BC. Oxford: Blackwell Publishing, 2008. ISBN 978-0-631-23388-6. s. 258.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]