Preskočiť na obsah

Ptolemaios XII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ptolemaios XII. Neos Dionýzos
Faraón a kráľ Egypta
Busta Ptolemaia XII., zvaného „Aulétés“ (Múzeum v Louvre)
Busta Ptolemaia XII., zvaného „Aulétés“ (Múzeum v Louvre)
Panovanie
DynastiaPtolemaiovci
Panovanie80 pred Kr. – 58 pred Kr.
55 pred Kr. – 51 pred Kr.
PredchodcaPtolemaios XI. Alexandros II. (1. vláda)
Bereniké IV. (2. vláda)
NástupcaBereniké IV. a Kleopatra V. Tryfaina (1. vláda)
Kleopatra VII. a Ptolemaios XIII. (2. vláda)
Biografické údaje
Narodeniecca 117 – 103 pred Kr.[1]
Úmrtie51 pred Kr.
Alexandria, Egypt
Rodina
Manželka
OtecPtolemaios IX. Sótér II.
MatkaKleopatra Seléna I.
Odkazy
Spolupracuj na CommonsPtolemaios XII.
(multimediálne súbory na commons)

Ptolemaios XII. Theos Filopatór Filadelfos Neos Dionyzos (starogr. Πτολεμαῖος Θεὸς Φιλοπάτωρ καὶ Φιλάδελφος Νέος Διόνυσος; * cca 117 – 103 pred Kr. – † 51 pred Kr.), známejší pod prídomkom Aulétés (starogr. Αὐλητής – „Pištec“), bol egyptský faraón z dynastie Ptolemaiovcov. Vládol v rokoch 80 – 58 pred Kr. a po vyhnanstve opäť v rokoch 55 – 51 pred Kr.[2]

Jeho vláda bola definovaná hlbokou finančnou krízou a rastúcou závislosťou od Rímskej republiky, ktorá v tom čase už dominovala Stredomoriu. Bol otcom slávnej Kleopatry VII. a jeho úsilie o udržanie moci pomocou rímskych úplatkov a spojenectiev pripravilo pôdu pre neskoršie začlenenie Egypta do Rímskej ríše. Okrem oficiálnych mien bol známy aj ako Nothos (Bastard), čo odkazovalo na nejasnosti okolo legitimity jeho pôvodu.[3]

Pôvod a mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios XII. bol synom kráľa Ptolemaia IX. Sótéra II. Identita jeho matky je predmetom historických diskusií; hoci sa často uvádza Kleopatra Seléna I., antické pramene ho označovali za nelegitímneho syna (nothos), čo naznačuje, že jeho matkou mohla byť kráľova konkubína, pravdepodobne egyptského pôvodu.[3]

Mladé roky strávil v tieni dynastických vojen medzi svojím otcom a strýkom Ptolemaiom X. Počas týchto nepokojov bol v roku 103 pred Kr. poslaný spolu so svojimi bratmi na ostrov Kós, aby bol v bezpečí. Tam ho však v roku 88 pred Kr. zajal pontský kráľ Mithridates VI. Eupatór, na ktorého dvore následne žil ako čestný zajatec.[4]

Pôvod a detstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Ptolemaiovci

Ptolemaios XII. bol členom dynastie Ptolemaiovcov, ktorá vládla Egyptu od čias diadocha Ptolemaia I. Sótéra. Narodil sa pravdepodobne v rokoch 117 až 116 pred Kr. (hoci staršie odhady posúvajú dátum k roku 103 pred Kr.) ako syn kráľa Ptolemaia IX. Sótéra II. (Lathyra).[1]

Otázka legitimity a matky

[upraviť | upraviť zdroj]

Identita jeho matky je jednou z najdiskutovanejších tém ptolemaiovskej genealógie a má zásadný historický význam, pretože od nej závisela legitimita jeho nároku na trón. Existuje niekoľko vedeckých teórií:

  • Egyptská konkubína: Najrozšírenejšia teória, podporená antickými prameňmi (napr. Pausanias), uvádza, že Ptolemaios XII. bol nelegitímnym synom (nothos), ktorého Sótér II. splodil s neznámou konkubínou.[5] To by vysvetľovalo, prečo ho Alexandrijčania a neskôr rímski senátori s obľubou nazývali „Bastard“.
  • Egyptská aristokratka: Historik Werner Huß navrhol, že jeho matkou mohla byť vznešená Egypťanka z mocného rodu veľkňazov boha Ptaha z Menfidy. Tento pôvod by mu zabezpečil silnú podporu domáceho obyvateľstva, no v očiach Grékov by bol stále považovaný za nelegitímneho.[6]
  • Kleopatra Seléna I.: Niektorí historici predpokladajú, že bol synom druhej manželky Sótéra II., Kleopatry Selény. V tomto prípade by bola jeho „nelegitimita“ len neskoršou propagandou jeho nepriateľov. Proti však hovorí fakt, že samotná Seléna v roku 80 pred Kr. spochybnila nárok svojich synov v prospech svojich detí z druhého manželstva so seleukovským kráľom.[7]

Ptolemaios XII. mal brata, známeho ako Ptolemaios z Cypru, ktorý neskôr vládol na tomto ostrove, a sestru (alebo sesternicu) Kleopatru V. Tryfainu, ktorá sa stala jeho manželkou. Jeho jedinou nespochybniteľne legitímnou sestrou bola zrejme len Bereniké III.[8]

Mladosť v exile (103 – 80 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladý princ vyrastal v období brutálnych rodinných vojen. V roku 103 pred Kr. ho jeho stará mama, kráľovná Kleopatra III., poslala spolu s bratmi a kráľovským pokladom na ostrov Kós, aby ich uchránila pred bojmi. Tam sa však v roku 88 pred Kr. dostal do rúk pontského kráľa Mithridata VI. Eupatora, ktorý viedol vojnu proti Rímu. Na Mithridatovom dvore prežil Ptolemaios XII. niekoľko rokov ako čestný zajatec. Táto skúsenosť – život na dvore brilantného, no bezohľadného orientálneho monarchu, ktorý bojoval so svetovou mocnosťou Rímom – zásadne sformovala jeho neskoršiu opatrnosť a politický pragmatizmus.[4]

Nástup na trón (80 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 80 pred Kr. došlo v Alexandrii k politickému vákuu. Po smrti Ptolemaia IX. Sótéra II. (marec 80 pred Kr.) krátko vládla jeho dcéra Bereniké III. Pod tlakom rímskeho diktátora Sullu sa musela vydať za svojho nevlastného syna a bratranca Ptolemaia XI., ktorý žil v rímskom exile. Ten ju však už po 19 dňoch manželstva nechal zavraždiť, čo vyvolalo v meste masovú vzburu. Rozvášnený dav vtrhol do paláca a Ptolemaia XI. ubil na smrť.[9]

Keďže nezostal žiaden ďalší legitímny mužský dedič, Alexandrijčania povolali z pontského exilu dvoch nelegitímnych synov Sótéra II. Starší z nich bol vyhlásený za kráľa Egypta ako Ptolemaios XII. a mladší získal vládu nad Cyprom ako Ptolemaios z Cypru. Krátko po nástupe na trón sa Ptolemaios XII. oženil so svojou sestrou (alebo sesternicou) Kleopatrou V. Tryfainou, aby posilnil legitimitu svojej vlády v očiach domáceho obyvateľstva.[4]

Tradičná egyptská socha Ptolemaia XII. nájdená vo Fajjúme (Grécko-rímske múzeum, Alexandria)

Hoci ho obyvatelia Egypta prijali, jeho medzinárodná pozícia bola od začiatku neistá. Rím jeho nárok oficiálne neuznal, pričom niektorí rímski politici argumentovali existenciou pochybného testamentu Ptolemaia XI., ktorý mal údajne odkázať Egypt Rímskej republike. Táto neustála hrozba rímskej anexie sa stala ústredným motívom celej jeho politiky.[1]

Prvé obdobie vlády (80 – 58 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Hneď po nástupe sa Ptolemaios XII. snažil získať rímske uznanie. V Egypte vystupoval ako tradičný faraón; v roku 76 pred Kr. sa nechal slávnostne korunovať v Menfide najvyšším kňazom boha Ptaha, čím si naklonil mocné egyptské kňazstvo. Práve v tomto období sa začal štylizovať do postavy „Nového Dionýza“ (Neos Dionysos), čo odkazovalo na jeho záľubu v náboženských procesiách, hudbe a víne.[3]

Jeho prezývka Aulétés (Pištec) pochádzala z jeho vášne pre hru na dychový nástroj aulos. Antickí grécki historici (napr. Strabón) ho za to kritizovali a považovali za nedôstojné, aby sa panovník zúčastňoval hudobných súťaží, no pre Ptolemaia to bol spôsob, ako demonštrovať svoju oddanosť dionýzovskému kultu.[10]

Vnútorná politika a podpora egyptských kultov

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios XII. si uvedomoval, že jeho moc v nepokojnej Alexandrii závisí od podpory domáceho egyptského obyvateľstva a vplyvného kňazstva. V roku 76 pred Kr. vymenoval len 14-ročného Psenptaha III. za najvyššieho kňaza boha Ptaha v Menfide. Tento strategický krok vyvrcholil faraónovou korunováciou v starobylom hlavnom meste, čím Ptolemaios demonštroval kontinuitu s dávnymi dynastiami. Psenptah III. bol následne v Alexandrii vyhlásený za „faraónovho proroka“, čo upevnilo puto medzi palácom a chrámami.[4]

V rámci ústretovosti k domácej elite sa kráľ pravdepodobne okolo roku 69 pred Kr. začal vzďaľovať od svojej sestry-manželky Kleopatry V. a nadviazal vzťah s neznámou ženou z vysokých egyptských kruhov (pravdepodobne matkou jeho neskorších detí vrátane Kleopatry VII.).[11]

Jeho oddanosť náboženským povinnostiam sa prejavila aj v monumentálnej stavebnej činnosti:

  • Nechal dokončiť veľkolepý Chrám v Edfu (zasvätený Horovi), ktorého výstavba trvala s prestávkami takmer 180 rokov.
  • Začal s výstavbou rozsiahleho chrámového komplexu v Dendere (zasvätený Hathor).[12]

Okrem náboženstva sa kráľ zameral na ekonomiku. V roku 62 pred Kr. vymenoval vplyvného úradníka Kallimacha za správcu oblasti Červeného mora a Indického oceánu, čo viedlo k rozkvetu obchodu s východnou Afrikou a Indiou a k zvýšeniu kráľovských príjmov, ktoré nutne potreboval na rímsku diplomaciu.[4]

Egypt v tieni rímskej expanzie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaiova legitimita bola neustále spochybňovaná nielen v Ríme, ale aj u susedných Seleukovcov. Okolo roku 75 pred Kr. sa seleukovská kráľovná Kleopatra Seléna I. pokúsila na rímskom senáte presadiť nárok svojich synov na egyptský trón, no neúspešne.[13]

Skutočné nebezpečenstvo však predstavoval Rím. V roku 74 pred Kr. Rímska republika anektovala Kyrenaiku (dnešná Líbya), ktorá bola tradičnou sférou vplyvu Ptolemaiovcov. Egypt sa tak ocitol v priamom susedstve s rímskou provinciou. V Ríme sa čoraz častejšie skloňoval údajný testament Ptolemaia XI., ktorý mal krajinu odkázať Rimanom.

Gnaeus Pompeius Magnus, ktorého si Ptolemaios XII. snažil nakloniť obrovskými darmi.

Ptolemaios XII. pochopil, že prežitie jeho dynastie závisí od priazne najvplyvnejších Rimanov. V roku 63 pred Kr. poslal Pompeiovi, ktorý práve dobyl Sýriu a Jeruzalem, zlatú korunu a zaplatil žold pre 8 000 (niektoré zdroje uvádzajú až 10 000) jazdcov, čím si kúpil jeho dočasnú ochranu.[1] Tieto gigantické dary však začali ruinovať egyptskú pokladnicu a viedli k drastickému zvyšovaniu daní.

Uznanie Rímom a pád (59 – 58 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Zlom v Ptolemaiovej zahraničnej politike nastal v roku 59 pred Kr., keď sa konzulom v Ríme stal Gaius Iulius Caesar. Ptolemaios XII. pochopil príležitosť a za astronomický úplatok vo výške 6 000 talentov (takmer celoročný výnos Egypta), určený Caesarovi a Pompeiovi, dosiahol svoje. Rímsky senát prijal zákon Lex Iulia de rege Alexandrino, ktorým ho oficiálne uznal za „spojenca a priateľa rímskeho ľudu“ (socius atque amicus populi Romani).[15]

Tento úspech mal však trpkú príchuť. Aby splatil dlhy rímskym veriteľom (najmä bankárovi Gaiovi Rabiriovi Postumovi), musel drasticky zvýšiť dane. Situácia eskalovala v roku 58 pred Kr., keď Rimania anektovali Kypros (kde vládol jeho brat, ktorý radšej spáchal samovraždu). Ptolemaiova pasivita pri strate Cypru a ekonomický tlak vyvolali v Alexandrii vzburu. Kráľ sa rozhodol pre dobrovoľný exil a opustil Egypt.[1]

Reliéf z chrámu v Edfu zobrazujúci Ptolemaia XII., ako symbolicky poráža nepriateľov.

Exil a rímske intrigy (58 – 55 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Kým v Egypte sa moci chopila jeho dcéra Bereniké IV. (spolu s matkou Kleopatrou V.), Ptolemaios putoval do Ríma. Cestou sa zastavil na Rode, kde sa stretol s Catonom Mladším. Ten mu ironicky poradil, aby sa vrátil a zmieril so svojimi poddanými, namiesto toho, aby sa stal „rímskym prosebníkom“.[16]

Ptolemaios však pokračoval do Ríma, kde ho ubytoval Pompeius vo svojej vile v Albanských horách. Alexandrijčania poslali do Ríma delegáciu 100 mužov vedenú filozofom Diónom, aby svedčili proti kráľovi. Ptolemaios však nechal väčšinu delegátov cestou zavraždiť a ostatných podplatil. Hoci bol škandál verejným tajomstvom, vďaka Pompeiovej ochrane nebol nikdy potrestaný.[4]

V roku 56 pred Kr. sa však situácia skomplikovala. V Sibyliných knihách sa našlo proroctvo varujúce, že ak Rimania pomôžu egyptskému kráľovi pomocou vojska, postihne ich veľké nebezpečenstvo. Senát, z obavy pred nárastom Pompeiovej moci, využil toto proroctvo ako zámienku a oficiálnu pomoc odmietol.[17] Ponížený Ptolemaios sa stiahol z Ríma do Efezu, kde čakal na ďalšiu príležitosť v azyle v Artemidinom chráme.[1]

Rekonštrukcia Artemidinho chrámu v Efeze, kde Ptolemaios XII. prebýval počas svojho exilu.

Pomer sily v Egypte počas exilu

[upraviť | upraviť zdroj]

Kým bol Ptolemaios XII. v exile, v Egypte vládla jeho dcéra Bereniké IV. Jej matka a spoluvládkyňa Kleopatra V. Tryfaina zomrela pravdepodobne v roku 57 pred Kr.[18] Bereniké sa musela vydať, aby zabezpečila pokračovanie línie. Jej prvý manžel, Seleukos VII. (prezývaný „Rybacina“ kvôli svojmu zápachu a lakomstvu), bol taký neznesiteľný, že ho Bereniké dala po niekoľkých dňoch zaškrtiť. Jej druhým manželom sa stal Archelaos, ambiciózny kňaz-kráľ z Komany, ktorý tvrdil, že je synom pontského kráľa Mithridata VI.[19]

Návrat pomocou rímskych zbraní (55 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 55 pred Kr. sa Ptolemaiova vytrvalá korupcia v Ríme vyplatila. Hoci rímsky senát oficiálnu pomoc odmietol, Pompeius poslal súkromné listy prokonzulovi Sýrie, Aulovi Gabiniovi, aby kráľa dosadil späť. Ptolemaios Gabiniovi prisľúbil astronomickú sumu 10 000 talentov za úspešnú inváziu.[20]

Gabiniovo vojsko postúpilo cez Palestínu do Egypta. Predvoj viedol vtedy mladý a ambiciózny veliteľ jazdy Marcus Antonius, ktorý dobyl kľúčovú pevnosť Pelusion. Počas postupu na Alexandriu sa rímski legionári (neskôr známi ako „gabiniani“) stretli s vojskom Archelaa. Archelaos padol v boji na Níle a rímske vojská v apríli 55 pred Kr. vstúpili do Alexandrie.[4]

Ptolemaios XII. prijíma požehnanie od bohov Thovta a Hora (Chrám v Kóm Ombo).

Ptolemaios XII. bol opäť na tróne, no jeho prvé kroky boli krvavé. Nechal okamžite popraviť svoju dcéru Bereniku IV. a jej popredných stúpencov, aby eliminoval akúkoľvek konkurenciu. Aby udržal poriadok a ochránil sa pred vlastným ľudom, nechal v Alexandrii stálu rímsku posádku (asi 2 500 mužov), čím sa Egypt stal fakticky rímskym protektorátom.[1]

Druhé obdobie vlády a rímsky protektorát (55 – 51 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate na trón v apríli 55 pred Kr. nastolil Ptolemaios XII. režim teroru. Prvým krokom bola poprava jeho dcéry Bereniké IV. a konfiškácia majetku bohatých alexandrijských rodín, ktoré ju podporovali. Tieto prostriedky zúfalo potreboval na vyplatenie sľúbených odmien Aulovi Gabiniovi a rímskym politikom.[4]

Ekonomika Egypta sa ocitla v katastrofálnom stave. Aby uspokojil rímskych veriteľov, vymenoval Ptolemaios rímskeho bankára Gaia Rabiria Postuma za najvyššieho správcu financií (dioikétés). Postumus v podstate drancoval krajinu, aby splatil kráľove dlhy, čo vyvolalo takú vlnu nenávisti, že koncom roku 54 pred Kr. musel z Egypta ujsť, aby si zachránil život. V Ríme bol neskôr súdený za vydieranie provincií (de repetundis).[21]

Bezpečnosť kráľa v nepriateľsky naladenej Alexandrii zabezpečovali gabiniani – kontingent rímskych vojakov (Galov a Germánov), ktorých tu Gabinius nechal. Títo vojaci sa postupne asimilovali, oženili sa s miestnymi ženami a stali sa nezávislou silou v meste, ktorá už neposlúchala príkazy z Ríma, ale slúžila ptolemaiovskému dvoru.[4]

Busta Kleopatry VII., ktorú otec v roku 52 pred Kr. menoval za svoju spoluvládkyňu.

Testament a smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Vedomý si svojho podlomeného zdravia a krehkosti dynastie, Ptolemaios XII. sa v posledných rokoch sústredil na nástupníctvo. 31. mája 52 pred Kr. udelil svojim štyrom mladším deťom – Kleopatre, Ptolemaiovi XIII., Ptolemaiovi XIV. a Arsinoé IV. – čestný titul „Noví súrodeneckí bohovia“ (Theoì Néoi Filadelfoi).[1]

Svoju najstaršiu žijúcu dcéru Kleopatru VII. menoval za spoluvládkyňu. V dôležitom testamente určil, aby po jeho smrti vládli Kleopatra VII. a jej mladší brat Ptolemaios XIII. spoločne. Jednu kópiu testamentu uložil v Alexandrii a druhú poslal do Ríma k rúkam Pompeia, ktorého ustanovil za ručiteľa plnenia svojej poslednej vôle.[22]

Ptolemaios XII. zomrel na jar roku 51 pred Kr. Hoci zanechal Egypt finančne vyčerpaný a pod rímskym dohľadom, jeho politický pragmatizmus a schopnosť korumpovať rímsku elitu zabezpečili, že Egypt zostal posledným nezávislým helenistickým kráľovstvom ešte ďalšie dve desaťročia.[4]

Kult Dionýza a koncept „tryfé“

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios XII. po vzore svojich predchodcov (najmä Ptolemaia II. a IV.) odvodzoval svoju božskú legitimitu od boha vína a nespútanej radosti – Dionýza. V roku 64 pred Kr. prijal oficiálny prívlastok Neos Dionyzos (Nový Dionýzos). Týmto krokom sledoval politický cieľ: v postave Dionýza videli Gréci svojho boha, kým Egypťania ho stotožňovali s Oziridom. Ptolemaios sa tak snažil preklenúť priepasť medzi oboma kultúrami a vystupovať ako zjednotiteľ krajiny.[23]

Busta boha Dionýza, s ktorým sa Ptolemaios XII. stotožňoval.

Život v prepychu a kritika súčasníkov

[upraviť | upraviť zdroj]

Pre ptolemaiovských panovníkov bol príznačný životný štýl zvaný tryfé (starogr. τρυφή), čo v preklade znamená prepych, zjemnenosť až roztopašnosť. Ptolemaios XII. bol podľa antických autorov (najmä Strabóna) v tomto smere najextrémnejším príkladom.

„Všetci králi po treťom Ptolemaiovi, skazení nerestným luxusom, spravovali krajinu dosť zle, ale najhorší zo všetkých boli štvrtý, siedmy a posledný, Aulétés, ktorý okrem svojej všeobecnej prostopašnosti sprevádzal chóry hrou na aulos; tým sa chválil natoľko, že neváhal usporadúvať súťaže v kráľovskom paláci a sám v nich pretekať s vyzývateľmi.“
— (Strabón, Geographika XVII, 1. 11.)
  • Hudobná vášeň: Prezývka „Aulétés“ (Pištec) bola pôvodne hanlivá a odkazovala na mýtus o Marsyovi. Strabón kritizoval, že kráľ namiesto vládnutia usporadúval v paláci hudobné súťaže a neváhal na nich sám vystupovať, čo sa považovalo za nedôstojné panovníka.
  • Rímska propaganda: Moderní historici však upozorňujú, že obraz Ptolemaia XII. ako slabého a skazeného pôžitkára bol čiastočne dielom rímskej propagandy z augustovského obdobia. Rimania radi stavali svoju morálnu prísnosť (mos maiorum) do kontrastu s „východnou skazenosťou“ helenistických kráľov, aby tak ospravedlnili svoju expanziu do Egypta.[24]

Titulatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa staroegyptskej tradície prijal Ptolemaios XII. pri svojej korunovácii v Menfide kompletnú päťdielnu titulatúru, ktorá ho mala v očiach domáceho obyvateľstva legitimizovať ako plnohodnotného faraóna:

Kráľovská titulatúra Ptolemaia XII.
Názov Hieroglyfický zápis Preklad / Význam
Meno Hórus
G5F35I9G47N36U2U7G14V31D28C9F18S3S5W11M17F40Z1G39D21F4Z1D52M17M17X1N35G5E1F30Z1F9F9V30
 „Mladý, dokonalý, sladký láskou, vyvolený oboma paniami a ľudom... víťazný býk, žiariaci v Egypte ako živý Api.“
Meno oboch paní (Nebty)
G14G16F22F21N35M17M17V28V28N17V31S29N35V31F9U15M17G26G26
 „Veľký silou, navždy prvý v mori, ktorý nastolil zákony ako dvakrát veľký Thovt.“
Meno zlatý Hórus
G8F34Z1M17M17X1Z1V30D40F40Z1G39B1
 „Veľký mysľou, vládca, majiteľ odvahy a sily ako syn Isidy.“
Trónne meno (nesu-bit)
M23L2G47X1M17M17N35G7N35F44G17V37S29U21V31N35F35O34U1Aa11N5S38D54S34I9N35M17G17
 Iuaenpanetjerunechem Setepenptah Irmaatre Sekhemankhamun
(„Dedič boha spasiteľa, vyvolený Pta hom, konajúci spravodlivosť Reovu, živá sila Amonova.“)
Vlastné meno (nomen)
G39Z1ptwlmys
 Ptwlmys (Ptolemaios)

[25]

Razba mincí a ekonomika

[upraviť | upraviť zdroj]
Strieborná tetradrachma vyrazená za vlády Ptolemaia XII. (55 – 51 pred Kr.). Na lícnej strane je tradične zobrazený zakladateľ dynastie Ptolemaios I. Sótér.

Numizmatické nálezy z obdobia vlády Ptolemaia XII. sú jasným dôkazom hlbokej finančnej krízy, do ktorej krajina upadla kvôli rímskym úplatkom.

  • Pred exilom: V prvom období vlády si Ptolemaios ponechal tradičný typ alexandrijských tetradrachiem so zobrazením svojho otca Ptolemaia IX.
  • Po návrate (55 pred Kr.): Po opätovnom nastúpení na trón nahradil otcov portrét vlastnou, mierne idealizovanou podobizňou. Na reverz pridal palmovú ratolesť a korunu bohyne Isidy.
  • Inflácia a devalvácia: V rokoch 54 až 52 pred Kr. pristúpil k najväčšej devalvácii v dejinách ptolemaiovského Egypta. Obsah striebra v minciach klesol z pôvodných vysokých hodnôt na 40 % až 60 %, v niektorých prípadoch až na 30 %. Tetradrachmy, ktoré mali predtým váhu 12 – 14 gramov, sa v obehu vyskytovali popri nových kusoch s váhou len 4 – 8 gramov.[26]

Historické a kultúrne dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Postava Ptolemaia XII. sa objavuje v niekoľkých umeleckých spracovaniach, ktoré sa venujú detstvu jeho dcéry Kleopatry:

  • Literatúra: Je jednou z postáv v knihe Kristiany Gregoryovej Cleopatra VII: Daughter of the Nile, Egypt, 57 B.C. (1999).[27]
  • Televízia: V televíznom filme The Royal Diaries: Cleopatra - Daughter of the Nile (2000) ho stvárnil Hrant Alianak a v egyptsko-sýrskom seriáli Cleopatra (2010) ho hral egyptský herec Yusuf Shʿaban.[28]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 5 6 7 8 BURSTEIN, Stanley M. The Reign of Cleopatra. Norman: University of Oklahoma Press, 2007, s. 89. ISBN 978-0806138718.
  2. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 82.
  3. 1 2 3 TYLDESLEY, Joyce. Cleopatra: Last Queen of Egypt. New York: Basic Books, 2008, s. 13. ISBN 978-0465018925.
  4. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001, s. 222. ISBN 978-0415201452.
  5. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 39.
  6. ↑ HUß, Werner. Die Herkunft der Kleopatra Philopator. In: Aegyptus. Roč. 70, 1990, s. 191 – 203.
  7. ↑ HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001, s. 222. ISBN 978-0415201452.
  8. ↑ BIERBRIER, Morris L. Historical Dictionary of Ancient Egypt. Lanham: Scarecrow Press, 2008, s. 187. ISBN 978-0810857940.
  9. ↑ WHITEHORNE, John. Cleopatras. London: Routledge, 2002, s. 208. ISBN 978-0415057301.
  10. ↑ STRABÓN, Geographika XVII, 1. 11.
  11. ↑ HAZZARD, R. A. Imagination of a Monarchy: Studies in Ptolemaic Propaganda. Toronto: University of Toronto Press, 2000, s. 146. ISBN 978-0802043139.
  12. ↑ GRANT, Michael. Cleopatra. London: Weidenfeld & Nicolson, 1972, s. 20. ISBN 978-0297995272.
  13. ↑ WHITEHORNE, John. Cleopatras. London: Routledge, 2002, s. 184. ISBN 978-0415057301.
  14. ↑ BURSTEIN, Stanley M. The Reign of Cleopatra. Norman: University of Oklahoma Press, 2007, s. 12. ISBN 978-0806138718.
  15. ↑ FISCHER-BOVET, Christelle. Army and Society in Ptolemaic Egypt. Cambridge: Cambridge University Press, 2014, s. 111. ISBN 978-1107007758.
  16. ↑ Plutarchos, Cato Mladší, XXXV.
  17. ↑ Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 15.
  18. ↑ BIERBRIER, Morris L. Historical Dictionary of Ancient Egypt. Lanham: Scarecrow Press, 2008, s. 50. ISBN 978-0810857940.
  19. ↑ HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001, s. 228. ISBN 978-0415201452.
  20. ↑ JONES, Prudence J. Cleopatra: A Sourcebook. Norman: University of Oklahoma Press, 2006, s. 96. ISBN 978-0806137414.
  21. ↑ SIANI-DAVIES, Mary. Ptolemy XII Auletes and the Romans. In: Historia. Roč. 46, č. 3, 1997, s. 334 – 335.
  22. ↑ ROLLER, Duane W. Cleopatra: A Biography. Oxford: Oxford University Press, 2010, s. 26 – 27. ISBN 978-0195365535.
  23. ↑ GOYETTE, M. Ptolemy II Philadelphus and the Dionysiac Model of Political Authority. In: Journal of Ancient Egyptian Interconnections. Roč. 2, č. 1, 2010, s. 7 – 8.
  24. ↑ GOUËSSAN, A. La tryphè ptolémaïque : royale luxure ou luxe royal ?. In: Dialogues d'histoire ancienne. Roč. 39, č. 2, 2013, s. 93 – 94.
  25. ↑ LEPROHON, Ronald J. The Guide to Ancient Egypt. Atlanta: Society of Biblical Literature, 2013, s. 186 – 187. ISBN 978-1589837423.
  26. ↑ BUTCHER, Kevin. The Metallurgical History of the Ptolemaic Silver Coinage. Cambridge: Cambridge University Press, 2020, s. 101 – 103. ISBN 978-1108491624.
  27. ↑ GREGORY, Kristiana. Cleopatra VII: Daughter of the Nile, Egypt, 57 B.C.. New York: Scholastic Inc., 1999, s. 201. ISBN 978-0590819756.
  28. ↑ MELTZER, Edmund S. Cleopatra: Daughter of the Nile. In: The Ancient World in the Movies. 2018, s. 4 – 5.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne pramene

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Appianos: Historia Romana
  • Athénaios: Deipnosophistae
  • Cassius Dio: Rímske dejiny
  • Caesar: Zápisky o občianskej vojne (Commentarii de bello civili)
  • Cicero: De lege agraria contra Rullum, Pro Rabirio Postumo, Pro Sestio
  • Strabón: Geographika (Kniha XVII)
  • Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov (Pompeius, Caesar, Antonius, Cato Mladší)

Sekundárna literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3.
  • BURSTEIN, Stanley M. The Reign of Cleopatra. Norman: University of Oklahoma Press, 2007. ISBN 978-0806138718.
  • FISCHER-BOVET, Christelle. Army and Society in Ptolemaic Egypt. Cambridge: Cambridge University Press, 2014. ISBN 978-1107007758.
  • HÖLBL, Günther. A History of the Ptolemaic Empire. London: Routledge, 2001. ISBN 978-0415201452.
  • ROLLER, Duane W. Cleopatra: A Biography. Oxford: Oxford University Press, 2010. ISBN 978-0195365535.
  • TYLDESLEY, Joyce. Cleopatra: Last Queen of Egypt. New York: Basic Books, 2008. ISBN 978-0465018925.
„32.“ dynastia (ptolemaiovská)
## Zaužívané meno Oficiálne mená [trónne • vlastné • Horovo] Obdobie vlády
01 Ptolemaios I. Soter Πτολεμαῖος Σωτήρ Setepenre‑meriamon; Cheperkare‑setepenamon • Ptulemis/Ptolemaios • Verpechti‑nesukeni 305–285
02 Ptolemaios II. Filadelfos Πτολεμαῖος Φιλάδελφος Veserka(en)re‑meriamon • Ptulemis/Ptolemaios • Hunukeni 285–246
03 Ptolemaios III. Euergetes Πτολεμαῖος Εὐεργέτης Iuaenneceruisenui-setepenre‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 246–221
04 Ptolemaios IV. Filopator Πτολεμαῖος Φιλοπάτωρ Iuaenneceruiperui‑setepenptah-veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑merieset • ? 221–205
05 Ptolemaios V. Epifanes Πτολεμαῖος Ἐπιφανής Iuaenneceruimerit‑setepenptah-veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 205–180
06 Ptolemaios VI. Filometor Πτολεμαῖος Φιλομήτωρ Iuaenneceruiperui-setepenptahcheper(en)re‑irimaatenamonre • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 180–164, 163–145
07 Ptolemaios VII. Neos Filopator Πτολεμαῖος Νέος Φιλοπάτωρ   145
08 Ptolemaios VIII. Euergetes II. (Fyskon) Πτολεμαῖος Εὐεργέτης, Φύσκων Iuaencruiperui‑setepenpth-irmaatre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 170–163, 145–116
09 Ptolemaios IX. Soter II. (Lathyros) Πτολεμαῖος Σωτήρ, Λάθυρος Iuaennecermenechneceretmetetmutsenedžet-setepenptaḥ‑veserkare‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptah • ? 116–107, 88–81
10 Bereniké III. (Kleopatra Bereniké) Βερενίκη   81–80
11 Ptolemaios X. Alexandros I. Πτολεμαῖος Ἀλέξανδρος Iuaenneceruimenechuisaetre-setepenptaḥ‑irmaatre‑senenanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑dženefaleksentres-anchdžet‑meriptah • ? 107–88 
12 Ptolemaios XI. Alexandros II. Πτολεμαῖος Ἀλέξανδρος Iuaenpanecernehem‑setepenptah-irmaatenre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptaheset • ? 80
13 Ptolemaios XII. Neos Dionysos (Auletos) Πτολεμαῖος Νέος Διόνυσος Θεός Φιλοπάτωρ Θεός Φιλάδελφος, Αὐλητής Iuaenpanecernehem-setepenptah‑irmaatenre‑sechemanchamon • Ptulemis/Ptolemaios‑anchdžet‑meriptaheset • ? 80–58, 55–51
14 Bereniké IV. Βερενίκη   58–55
15 Kleopatra VII. Filopator Κλεοπάτρα Φιλοπάτωρ ? • Kliupadreta/Kleopatra; Kleupader/Kleopatra‑neceret‑mer(et)ites • Ver(et)‑neb(et)neferu‑achetseh; Verettutenites 51–30
16 Ptolemaios XIII. Theos Filopator I. Πτολεμαῖος Θεός Φιλοπάτωρ ? • Ptulemis/Ptolemaios • ? 51–47
17 Ptolemaios XIV. Theos Filopator II. Πτολεμαῖος Θεός Φιλοπάτωρ ? • Ptulemis/Ptolemaios • ? 47–44
18 Ptolemaios XV. Kaisarion Πτολεμαῖος Φιλοπάτωρ Φιλομήτωρ Καῖσαρ, Καισαρίων Iua(en)panecernetinehem‑setepenptah-irmaatre‑sechemanchenamon • Ptulemis/Ptolemaios‑džedtunef-keiseres-anchdžet‑meriptaheset • ? 44–30
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ptolemaios_XII.&oldid=8200381“