Pustevny na Radhošti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 49°29′21″S 18°15′53″V / 49,48917°S 18,26472°V / 49.48917; 18.26472

Pustevny v zime
Sedlo Pustevny

Pustevny na Radhošti je sedlo v Moravsko-sliezskych Beskydách, známe pre turistické stavby určené predovšetkým na prechodné ubytovanie, situované vo voľnej krajine. Nachádza sa tu lyžiarske stredisko a vedie tu sedačková lanovka,

Autorom stavieb, ktoré sa realizovali v rokoch 1897 – 1899 je Dušan Samo Jurkovič.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pustevny dostali svoje meno podľa miestnych pustovníkov, ktorí ich vyhľadávali pre odľahlosť od civilizácie. Podľa iných legiend sa na Radhošti nachádzalo kultové miesto starých Slovanov, uctievajúcich Radegasta, boha slnka, ohňa a pohostinnosti. V deviatom storočí sem mali nasmerovaný príchod misionári Cyril a Metod prinášajúci kresťanskú vieru.

Žiadna architektúra tu neexistovala ešte v roku 1890. Vzhľadom na atraktívnosť tohto miesta členovia frentštátskeho spolku Pohorská jednota Radhošť“, ktorý vznikol v roku 1884 ako reakcia na rozširovanie turistických aktivít a zriaďovanie sietí horských hotelov a ubytovní v českých horách, zakúpil pozemky a vybudovali sa tu prvé útulne.

Zoznam stavieb[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dva hlavné objekty útulní Maměnka, Libušín
  • Upravená stará pustovňa
  • Zvonica
  • Kolkáreň
  • Letná telocvičňa Sokola
  • Orientačné tabule

Stavby sa realizovali v rokoch 1897 – 1899 na objednávku Pohorskej jednoty Radhošť podľa návrhov architekta Dušana Jurkoviča a staviteľa Michala Urbánka. Išlo o turistické stavby, ktoré predpokladali použitie prírodných materiálov a citlivé začlenenie do prostredia. Išlo o tvorbu stavebného novotvaru, kde autor použil prvky a motívy miestnej stavebnej tradície primknuté k ľudovým staviteľským vzorom.

Architektonické princípy[upraviť | upraviť zdroj]

Priečelia budov

Stavby na Pustevniach vznikali podľa princípu skladania a kombinovania rôznych prvkov a motívov ľudového staviteľstva, pochádzajúcich z jednotlivých lokalít moravského Valašska a Slovenska. Výrazovú jednotu komponovaných diel podmieňovalo dodržanie logiky kompozičných väzieb medzi jednotlivými prvkami navzájom. Spoločným základom sa stal typ karpatského zrubového domu, charakteristický pre celú oblasť karpatského horského oblúka. K podstate architektonického tvaru slovanského domu prenikal Jurkovič štúdiom skladobných elementov, konštrukčných a kompozičných princípov v ich výtvarných prejavoch (situácia, dispozícia, hmotová skladba, nosné výrazové prvky ako základ jednoty celku).

Maměnka[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pri návrhu ubytovne Maměnky Jurkovič uplatnil valašskú formu drevených ľudových stavieb. Pri tvorbe projektu Jurokvič hľadal analógiu stavebného typu budovy pre veľkorodinu a vo valašskom fojtstve. Základný pôdorys útulne bol daný. Pomenovanie Maměnka stavba dostala ako útulok pre ľudí dobrej vôle. Maměnka- zrodená z lásky k vlasti a duše ľudu.
  • Zrubová stavba stojí na svahu na kamennej podmurovke tvoriacej terasu. Je vrstvená do výšky a korunovaná vysokými komínmi a vežičkou na spôsob slovanských drevených stavieb. Horné podlažie rozširujú pavlače, ktoré spolu s členitou strechou a vežou nad schodišťom dynamizujú objem v princípe blokovej zrubovej stavby. Jednotlivé jej prvky a detaily sú urobené verne podľa ľudových vzorov až do podrobností.
  • Maměnka je z Jurkovičových radhošťských stavieb najbohatšie článkovaná a najživšie rytmovaná. Zo všetkých strán ide o veľmi zložitý obrys, podmurovka je pre sklon pôdy rôzne vysoká, zábradlie, pavlač a široko vypustené strechy sa lámu podľa pôdorysu. Z tvaroslovného hľadiska je stavba hravou skladačkou rozličných prvkov z bohatého repertoára karpatskej zrubovej architektúry. Pestrosť motívov však nezabránila architektovi dosiahnuť harmonickú celistvosť diela.

Libušín[upraviť | upraviť zdroj]

Blízko ubytovne Maměnka sa neskôr dostavala Jedáleň, spojená so staršou útulňou Libušín (prvý návrh z roku 1897, realizácia 1899). Architekt uplatnil čičmanskú formu. Prvý návrhu z roku 1897, zobrazuje priečelie komponované symetricky podľa ústrednej osi zdôraznenej vikierom s rozetou a vežou. Druhý návrh, realizovaný v roku 1899 zohľadňuje už existujúce stavby, jeho pôdorys pripomína jednoloďový kostol s transeptom, na ktorého čele je hlavný vstup. Vstupné priečelie je komponované asymetricky, architektonická hmota sa rozvíja pomerne členito. V porovnaní s Maměnkou však pôsobí zovretejšie, menej dynamicky. Aj tu ide o kombináciu kamennej podmurovky so zrubovou nadstavnou, kde Jurkovič ďalej rozvíja svoj „ľudový sloh.“ Prevzaté prvky však už transformuje a obohacuje spôsobom, v ktorom zreteľne cítiť ducha secesie. Potvrdzujú to motívy použité na rampe vstupného schodišťa (jeho základné línie a motív labute), pružné línie niektorých vyrezávaných detailov v exteriéri aj v interiéri stavby, rastlinné výzdobné motívy. Objekt je nižší a kompaktnejši ako Maměnka. Celkový výraz oproti Maměnke je menej rozihraný, je prísnejší a zovretejší.

Chata Libušín 3. marca 2014 vyhorela [1].

Interiér Libušínu a Maměnky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Interiér útulne Libušín je vymaľovaný motívmi z ľudových legiend s mravoučnými nápismi a vybavený nábytkom, ktorý navrhol sám architekt. Drevené obklady stien a stropu secesnej reštaurácie Libušín sú ladené do modrých odtieňov. Historizujúce prvky sú potlačené. Inšpirácie masívnych a zdobených „barokových“ foriem ľudového nábytku doplnili podnety secesie s typickými vtáčími a rastlinnými motívmi. Počiatok tejto tendencie sa zračí už v návrhoch zariadenia pre jedáleň (návrh stola so stoličkami špecificky ľudovým spôsobom transformujúci secesný motív páva z roku 1897, návrh príborníka z toho istého roku, či návrh svietidla z roku 1899.)
  • Jednotlivé architektonické prvky sú zrozumiteľné – architekt pri nich rozpráva príbehy. Výmaľba má dokonca „ národne – náboženské“ ambície. Autorom malieb zdobiacich interiér bol pražský maliar Karel Štapfer. Predlohou mu boli akvarely Mikoláša Aleša. K. Štapfer v jedálni Libušína vyhotovil štyroch zbojníkov na čele s Jánošíkom a spolu s nimi paradoxne dvoch „svätcov“ – sv. Václava a boha hory Radegasta. Slovanskú ideu si zachoval i bufet, prizdobený nielen deväťsilmi, mriežkami, rozetami, ľaliami ale aj ruskými motívmi odkreslenými z časopisu Mir iskusstva, ktorý práve vtedy začal vychádzať. Okolo stolu v jedálni je rozmiestnených sto vyrezávaných stoličiek. K unikátom patria aj secesné lustre D. Jurkoviča.

Zvonička na Pustevniach[upraviť | upraviť zdroj]

Teraz už sto rokov stará drevená stavba na Pustevniach projektovaná Dušanom Jurkovičom. Zdobia ju farebné ornamenty vyhotovené brnenskými reštaurátormi Františkom Procházkom a Ivanom Popovom. Farebná výzdoba navrhnutá Jurkovičom sa nezachovala. Preto podľa pôvodných plánov tohoto architekta uložených v Slovenskom štátnom archíve v Bratislave bola zvonička v roku 1997 zrekonštruovaná a pokrytá novým šindľom.

Návrh obnovy[upraviť | upraviť zdroj]

Jurkovičovým stavbám hrozil v minulosti dvakrát zánik. Prvý, po druhej svetovej vojne, kedy Pohorská jednota Radhošt uvažovala s obnovou. K zbúraniu nedošlo iba vďaka zásahu autora. V neskorších rokoch boli stavby opustené a ich stav havarijný. Obrat nastal až po tom, čo pamiatky dostalo do správy Valašské múzeum v prírode v Rožňove. S obnovou pamiatok sa začalo až v roku 1995. Po štyroch rokoch, v roku 1999 mohla byť slávnostne znovuotvorená útulňa Libušín a v priebehu roka 2003 bola sprístupnená taktiež útulňa Maměnka. Areál Pustevní bol v dobe rekonštrukcie vyhlásený Národnou kultúrnou pamiatkou.

Rekonštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Pri rekonštrukcii objektu boli prevedené statické stavebné úpravy: zaistenie nosných konštrukcií prevedené pomocou oceľových tiahel, výmena schodiska, oprava krovových konštrukcií a výmena šindľovej krytiny. V interiéri bola prevedená tepelná izolácia, steny boli omietnuté. Výstavba sociálneho zariadenia je riešená ľahkými priečkami s minimálnymi zásahmi do pôvodných konštrukcií. Vodorovné izolácie, zdravotno-technické inštalácie, elektroinštalácia a inštalácia ústredného kúrenia boli prevedené s maximálnou šetrnosťou k pôvodným konštrukciám. Boli položené nové podlahové konštrukcie, keramické obklady a dlažby. Ďalej boli prevedené práce maliarske, natieračské a reštaurátorské.

Špeciálne farby pre nátery a ornamenty na fasáde dreveného Libušína pripravoval akademický maliar Jan Knor z Brna. Mohli sa používať len pri teplote medzi 15 – 20 °C a pri nízkej relatívnej vlhkosti vzduchu. Stav Maměnky bol dezolátny. Najprv sa museli spevniť základy celej stavby a postupne sa vymieňali i niektoré časti vonkajších stien, ktoré boli zhnité. Jednotlivé zariadenia interiéru, staré okná, obloženie stien, dvere, kovanie a ďalšie drevené predmety navrhnuté architektom Dušanom Jurkovičom boli opravené alebo vyrobené nové podľa pôvodných vzorov.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bořutová-Debnárová, D. : Dušan Samo Jurkovič – osobnosť a dielo. Bratislava, Pallas 1993
  • Moravčíková, H. – Dulla, M. et all.: Architektúra na Slovensku Stručné dejiny. Slovart, Bratislava, 2005
  • Dulla, M. – Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava 2002

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. idnes.cz. Na Pustevnách hořel slavný Libušín. V ohrožení byly i okolní chaty [online]. 2014-03-03, [cit. 2014-03-16]. Dostupné online. (čeština)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]