Rádiológia mozgu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Rádiológia mozgu je oblasťou rádiológie, ktorá sa zaoberá zobrazovacou diagnostikou ochorení tohoto orgánu. Mozog je anatomicky i funkčne najzložitejšia štruktúra ľudského tela. Jeho zobrazovanie bolo až do objavenia sa moderných zobrazovacích metód - počítačovej tomografie, magnetickej rezonancie a ultrasonografie takmer nemožné. Nové metódy nahliadnutia do detailnej anatómie (i funkcie) mozgu priniesli do tejto oblasti za posledných 35 rokov ohromujúci pokrok, ktorý so sebou priniesol rozvoj neurológie, neurochirurgie a neurofyziológie.

Klasická rádiológia[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti prakticky na okraji záujmu, čo sa týka samotného mozgu. Klasická rádiológia totiž nedokáže mozog priamo vôbec zobraziť. Je to spôsobené tým, že rôzne anatomické štruktúry mozgu majú veľmi podobný koeficient absorpcie röntgenového žiarenia a na rtg snímke majú prakticky nulový vzájomný kontrast. Rtg snímka hlavy preto zobrazí len kosti, cudzie predmety s vysokou absorpciou (napríklad kovové úlomky alebo projektily) a kalcifikáty ( napr. niektoré nádory).

Ultrasonografia[upraviť | upraviť zdroj]

Využíva sa v novorodeneckom a dojčenskom období, kedy neuzatvorené fontanely umožňujú vyšetrenie mozgu. Pomerne novou metódou je dopplerovské vyšetrenie intrakraniálnych ciev.

Počítačová tomografia[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes rutinná zobrazovacia metóda na vyšetrenie mozgu. Je schopná zobraziť i malé rozdiely absorpcie röntgenového žiarenia - a teda i mozgové tkanivo. Je metódou voľby pri poraneniach a akútnom krvácaní do mozgu.

Magnetická rezonancia (MR)[upraviť | upraviť zdroj]

Najlepšia zobrazovacia metóda. MR má suverénne najvyššiu tkanivovú rozlišovaciu schopnosť a zobrazenia anatomických štruktúr sú veľmi detailné. Dnes jednoznačne metóda prvej voľby pri podozrení na veľkú väčšinu organických ochorení mozgu.

Cievky[upraviť | upraviť zdroj]

Na vyšetrenie sa používajú tzv. hlavové cievky, ktoré ju obklopujú - sú väčšinou cirkulárne polarizované. Najmodernejším typom sú cievky so vzájomne prepojeným „poľom“ menších povrchových „phased array“ cievok, ktoré majú najlepší odstup signál-šum. Navyše vďaka viackanálovému príjmu údajov umožňujú technikou paralelnej akvizície (PAT, z angl. „parallel aquisition technique“) skrátiť vyšetrovací čas. U prístrojov, ktorých vonkajšie magnetické pole je orientované vertikálne („otvorené“ typy), sa používajú solenoidné typy cievok.

Vyšetrovací protokol[upraviť | upraviť zdroj]

Vyšetrovací protokol závisí na predpokladanej klinickej diagnóze a otázke, na ktorú chce odosielajúci lekár dostať odpoveď. Prístup je vždy individuálny, nevyhnutné je však dodržiavať určité štandardy, najmä z dôvodov prípadného porovnávania so starším vyšetrením. Časté zmeny v nastavení jednotlivých sekvencií sú skôr kontraproduktívne. Základným pravidlom je, že štandardné vyšetrenie mozgu by malo obsahovať aspoň 2 váženia a aspoň dve roviny rezov. V závislosti od prístrojového vybavenia sa najčastejšie používajú nasledovné kombinácie:

  • „klasická“ - PD + T2 vážená (s dvojitým echom) TSE tranzverzálna sekvencia, T1 vážená SE tranzverzálna alebo sagitálna sekvencia a T2 vážená TSE koronárna sekvencia (voliteľne)
  • „moderná“ - T2 vážená TSE tranzverzálna sekvencia, T1 vážená SE tranzverzálna alebo sagitálna sekvencia, T2 vážená sekvencia typu FLAIR vo voliteľnej rovine, SE-EPI DWI v tranzverzálnej rovine (voliteľne)

Stručný a zjednodušený význam jednotlivých sekvencií: T2 - ložiskové zmeny so zvýšeným obsahom vody, T1 - anatómia a krvácanie, T2 FLAIR a PD - odlíšenie drobných ložísk v blízkosti komorového a subarachnoideálneho priestoru, T1 po podaní k.l. (aspoň v dvoch rovinách) - ohraničenie a vaskularizácia ložísk, porušenie hematoencefalickej bariéry.