Róbert Bellarmin

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Róbert Bellarmin
kardinál Svätej rímskej cirkvi
emeritný capujský arcibiskup
neznámy autor, Portrét kardinála Roberta Belarmina, olej na drevenom paneli, 1622 – 1623, dnes Plantin-Moretus, Antverpy
neznámy autor, Portrét kardinála Roberta Belarmina, olej na drevenom paneli, 1622 – 1623, dnes Plantin-Moretus, Antverpy
Erb Róbert Bellarmin
Štát pôsobeniaŠpanielske Nizozemsko
Pápežský štát
Neapolské kráľovstvo a i.
Funkcie a tituly
Arcibiskup capujský
21. apríl 1602 – august 1605
Predchodca Cesare Costa Antonio Caetani Nástupca
Predchádzajúce funkcie
provinciál neapolských jezuitov, univerzitný profesor, člen viacerých kongregácií a i.
Biografické údaje
Varianty menalat. Robertus Franciscus Romulus Bellarminus
Narodenie4. október 1542
Montepulciano, Toskánsko
Úmrtie17. september 1621 (78 rokov)
Rím, Pápežský štát
PochovanýChiesa del Gesù
(ostatky neskôr prenesené do Sant’Ignazio)
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Rehoľník
RehoľaSpoločnosť Ježišova (SJ)
(jezuiti)
Vstup20. september 1560 (17 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka19. marec 1570 (27 rokov)
Leuven
Cornelius Jansen
biskup gentský
Biskup
Menovanie18. marec 1602 (59 rokov)
Klement VIII.
Konsekrácia21. apríl 1602 (59 rokov)
SvätiteľKlement VIII.
pápež
SpolusvätiteliaCamillo Borghese
biskup jesijský
Alfonso Visconte
biskup spoletský
Kardinál
Menovanie3. marec 1599 (56 rokov)[1]
Klement VIII.
Stupeňkardinál-kňaz
Titulárny kostolSanta Maria in Via[1] (1599 – 1605)
San Matteo in Merulana (1605 – 1627)
Santa Prassede (1627)
Svätec
Blahorečenie13. máj 1923
Rím
Pius XI.
Kanonizácia29. jún 1930
Rím
Pius XI.
Sviatok17. september
V cirkváchkatolícka
Patrónkatechéti, katechumeni, kánonisti[2]
Odkazy
Róbert Bellarmin na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Róbert Bellarmin

Svätý Róbert Bellarmin[3] SJ (niekedy aj: Róbert Bellarmín[4]; lat. Robertus Franciscus Romulus Bellarminus[5][6], tal. Roberto Bellarmino[1][6] alebo Bellarmini[6][1]; * 4. október 1542, Montepulciano, Toskánsko – † 17. september, 1621, Rím) bol taliansky katolícky biskup, teológ, spisovateľ, diplomat, jezuita a kardinál. Učiteľ Katolíckej cirkvi a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov protireformácie a Tridentského koncilu.[1][7][8][9][10] Autor polemických, exegetických, asketických a historických spisov, priekopník doktríny o nepriamej moci pápeža.[8][10][11]

Už počas svojho života bol považovaný za jedného „z najosvietenejších teológov“[7]. Býva označovaný aj ako „najväčší z jezuitských teológov“[1] alebo ako „jeden z najväčších mužov svojej doby“[11].

V roku 1923 bol pápežom Piom XI. blahorečený, v roku 1930 kanonizovaný a v roku 1931 bol ustanovený za učiteľa Cirkvi. Jeho sviatok pripadá na 17. septembra. Je patrónom katechétov a katechumenov.[7][8]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a roky štúdií[upraviť | upraviť zdroj]

Bellarmin sa narodil v roku 1542 v Montepulciano v Toskánsku.[5][4][7] Pochádzal z rodiny nižších šľachticov. Jeho otcom bol Ricardo Bellarmino, jeho matka Cinzia Cerviniová bola sestrou pápeža Marcela II.[1][9][10] Bellarmin bol tretím z piatich synov. Okrem toho mal sedem sestier.[6] Keďže sa narodil na sviatok svätého Františka z Assisi, bol pôvodne pokrstený ako František (Franciscus). Jeho krstným otcom, možno v zastúpení, bol kardinál Roberto Pucci.[1]

V rodnom mestečku navštevoval od pätnástich rokov novozaloženú jezuitskú školu.[4] Bellarminov otec chcel, aby sa stal lekárom[6], no nakoniec 21. septembra[4] 1560 vstúpil ako osemnásťročný do jezuitského rádu (Spoločnosti Ježišovej). Po štúdiách a vyučovaní v Taliansku: filozofia v Ríme (Collegio Romano), rétorika v Mondovì a teológia vo Florencii a Padove, odišiel do Leuvenu v španielskom Nizozemsku.[4][5][7][10] Z veľkej miery bol samouk.[6] Prostredníctvom Francisca de Toleda[12] sa zoznámil s metódou učením salamanskej školy a Francisca de Vitoriu. Nadväzujúc na tomizmus a kritiku prameňov v dodnes nevydaných lekciách z Leuvenu komentoval v Akvinského, pričom jeho komentáre podľa Galeotu „svedčia o vyspelosti jeho myslenia a prísnosti jeho metódy“[13].

Gian Lorenzo Bernini, Busta kardinála Róberta Bellarmina, mramorová socha (busta), 1621, dnes Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina, Rím

V Leuvene bol v roku 1570 vysvätený na kňaza a začal vyučovať teológiu.[4][7][10] Jeho svätiteľom bol gentský biskup Cornelius Jansen, po ktorom bol neskôr pomenovaný jansenizmus.[1] Bellarmin bol slabej postavy a nízkeho vzrastu. Počas kázní preto musel za kazateľnicou stáť na stoličke.[14] Napriek tejto prekážke bol vynikajúcim kazateľom a postupne si v cirkevnom prostredí získaval veľkú úctu.[4][7][10]

V Nizozemsku bol konfrontovaný s protestantizmom a augustiniánskymi doktrínami o milosti a slobodnej vôli, ktoré ho silne inšpirovali v jeho neskoršej obhajobe katolicizmu.[4][7][10] Zaviazal sa vyvrátiť tézy, ktoré sa do katolíckej doktríny snažil zaviesť Michael Baius, a za týmto účelom vytrvalo študoval diela reformátorov, čítal spisy cirkevných otcov a scholastikov, akty koncilov a pontifikálne texty.[13][15]

Pôsobenie v Ríme[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1576 sa chorľavý Bellarmin vrátil do Ríma, kde prednášal v novom jezuitskom kolégiu na katedre kontroverzných otázok.[4][7] Začiatkom októbra 1589 ho Sixtus V. pridelil k misii kardinála legáta Enrica Caetaniho, ktorý bol poslaný do Francúzska brániť katolícke záujmy proti hugenotom. V tom istom čase zároveň Sixtus V. nariadil začlenenie Bellarminovej knihy Disputationes na index zakázaných kníh, kým nebudú omyly v nej opravené (donec corrigeretur). Dôvodom bola Bellarminova doktrína o nepriamej moci pápeža, ktorú prezentoval v prvom zväzku vydanom v roku 1586. Pozri kapitola Dielo a doktrína. Krátko po tom, čo pápež Sixtus V. zomrel (27. augusta 1590), bola kniha z indexu vyškrtnutá.[10] Na príkaz pápeža Gregora XIV. sa podieľal na revízii vydania Vulgáty (1590).[9]

V roku 1592 bol vymenovaný za rektora kolégia a o dva roky neskôr sa stal predstaveným neapolskej provincie Spoločnosti Ježišovej.[5][4] Bol duchovným vodcom jezuitu Alojza Gonzágu.[1][10] Okrem významných teologických príspevkov sa Bellarmin osobne zaujímal o chudobných, ktorým venoval všetky svoje prostriedky. Od roku 1597 pôsobil ako poradca pápeža Klementa VIII.[5] Bol pápežským teológom a poradcom Svätého ofícia, ktoré sa zaoberalo vieroučnými otázkami a ich examináciou.[4][10] V marci roku 1599 bol pápežom Klementom VIII. vymenovaný za kardinála. Jeho titulným chrámom bola Santa Maria in Via.[6] Ako kardinál bol členom takmer všetkých vtedajších kongregácií.[7][10] Titul mal údajne prijať až pod nátlakom a hrozbou exkomunikácie.[1]

Svätí Albert Veľký a Róbert Bellarmin, vitráž, Kostol svätého Antona Paduánskeho, Dayton, Ohio

Známymi epizódami Bellarminovho života boli: zrušenie výučby platónskej filozofie na Sapienzskej univerzite, o ktorom rozhodol pápež bezprostredne po smrti Francesca Patriziho v roku 1597 či odsúdenie Giordana Bruna na základe zoznamu tzv. ôsmich extrapolovaných téz z Brunových spisov, ktoré Bellarmin vypracoval v januári 1599 a ktoré Bruno odmietol odvolať.[6] Neskôr sa Bellarmin podieľal tiež na súde s Tomasom Campanellom (1603).[13]

Počas svojho pôsobenia získal Bellarmin v Kúrii aj odporcov. V niektorých názoroch, ako napríklad v otázke molinizmu, učenia Luisa de Molinu, ktoré bolo populárne medzi jezuitmi[6][8], sa nezhodol ani s pápežom Klementom VIII. (Bellarmin sám bol v otázke milosti kongruista)[16]. Pravdepodobne v dôsledku toho bol Bellarmin v roku 1602 vysvätený za biskupa a vymenovaný za arcibiskupa Capuy. Následne opustil Rím a spravoval udelenú diecézu. V tomto období získal pastoračné skúsenosti a tvoril nové diela.[4][6][7]

Po smrti Klementa VIII. (1605) a krátkom pápežstve Leva XI. (apríl 1605) sa Bellarmin zúčastnil konkláve, ktoré zvolilo Pavla V. Časť kardinálov navrhovala za pápeža aj Bellarmina.[4][9] Pavol V. Bellarmina opäť povolal do Ríma[4] a urobil ho svojim dôverníkom a diplomatom.[5][7][8] Dosadil ho tiež do viacerých kongregácií, za protektora rehole celestínov a kolégia Germanica. V rokoch 1615 až 1621 predsedal komisii, ktorá revidovala grécky text Nového zákona. Istý čas pôsobil aj ako správca montepulcianského biskupstva.[4]

Ako diplomat riešil Bellarmin spory pápežstva s Benátskou republikou, anglickým kráľom Jakubom I. i francúzskymi galikanistami.[4][8][9] Ako poradca Svätého ofícia mal významnú úlohu pri prvom skúmaní Galileových spisov. Z Bellarminových listov Paolovi Foscarinimu vyplýva, že Bellarmin s názormi Galilea čiastočne sympatizoval,[12][13] pričom poskytol Galileiovi audienciu, na ktorej ho varoval, aby neobhajoval Koperníkovu teóriu nekompromisne, ale aby ju ex suppositione považoval iba za hypotézu.[4][7][13] „Povzbudil ho, aby pokračoval vo výskume v súkromí, aby priniesol presvedčivejšie dôkazy v prospech heliocentrizmu, ba dokonca sa vyhlásil za pripraveného zmeniť svoj spôsob chápania Písma.“[13] Bellarmin sa čase, keď bol vrcholil spor katolicizmu a protestantizmu obával škandálu.[7] Galileiov druhý proces sa konal až po Bellarminovej smrti, v dôsledku čoho mu nemožno „pripisovať nejaký významný podiel na [jeho] odsúdení“[4].

Relikviár s pozostatkami svätého Róberta Bellarmina, Sant'Ignazio, Rím

Záver života a kult v Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1621 sa Bellarmin ešte zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Gregora XV., no postupne zdravotne chradol. Ku koncu života odišiel žiť do noviciátneho domu svätého Andreja (Sant’ Andrea) na Qvirináli, kde 17. septembra 1621 zomrel.[1][10] Hoci si prial, aby sa jeho pohreb uskutočnil v skromnosti, jeho telo bolo vystavené k verejnej úcte, počas ktorej malo dokonca dôjsť ku krádeži niektorých častí jeho oblečenia, ktoré si ľud odnášal ako relikvie.[1]

Pochovaný bol v Chiesa del Gesù, kde mu bola postavená busta od Berniniho. Po jeho blahoslavení boli pozostatky prenesené do Kostola svätého Ignáca, kde bol uložený vedľa oltára svätého Alojza. Žil jednoducho a stroho a zomrel chudobný.[4][1][7][17] Už krátko po jeho smrti sa začal proces jeho blahorečenia, no pre odpor v rámci Cirkvi[9] bol proces zavŕšený až v roku 1923.[4] V roku 1930 bol kanonizovaný a o rok neskôr vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Jeho sviatok si Katolícka cirkev pripomína 17. septembra.[4][8][17] Jeho patrocínium je skôr zriedkavejšie (napr. San Roberto Bellarmino v Ríme).

Dielo a doktrína[upraviť | upraviť zdroj]

Titulná strana Bellarminových Disputationes, Vol. 1, Ingolstadt: Ex officina typographica Davidis Sartorii, 1586.; dnes Bayerische Staatsbibliothek, Mníchov

Bellarminovým najvplyvnejším dielom bola séria prednášok publikovaná pod názvom Disputationes de controversiis Christianae fidei adversus huius temporis haereticos (slov. Dišputy/Rozpravy o kontroverziách/sporných otázkach kresťanskej viery proti heretikom tejto doby; Ingolstadt 1586,1588,1590; Benátky 1596; Praha 1721, Frankfurt 1754, Rím 1832)[7][10] Dišputy obsahovali jasné vymedzenie katolíckej doktríny podľa Bellarmina. Organicky organizovali všetky kontroverzné body viery, ktoré boli dovtedy spracované oddelene a rozptýlené vo veľkom počte diel. Prvá časť sa zaoberala otázkami inštitucionálneho rámca Cirkvi, druhá sviatosťami a tretia milosťou a ospravedlnením. Dielo bolo preložené do mnohých jazykov a v priebehu tridsiatich rokov vyšlo v dvadsiatich vydaniach.[4][10] Do začiatku 19. storočia vyšlo stodvadsaťkrát.[11]

Podieľal sa na tiež príprave sixto-klementínskeho vydania Vulgáty.[7] K dielu napísal predhovor Praefatio ad lectorem.[11]

Bellarminov katechizmus Dichiarazione più copiosa della dottrina cristiana z roku 1597 výrazne ovplyvnil neskoršie diela[7] a bol preložený do mnohých jazykov.[5] Poskytoval obšírnejšie odpovede na 273 doktrinálnych otázok.[18]:9 Vytvorený bol na poverenie pápeža Klementa VIII.[5] a v širokej obľube ostal až do Prvého vatikánskeho koncilu.[17] Už v roku 1636 bol preložený do češtiny pod názvom Křesťanské učení.[11] Okrem toho napísal Bellarmin aj menší katechizmus Dottrina cristiana breve (tal.), ktorý bol určený predovšetkým pre deti a študentov.[4][10][17] Poskytoval stručnejšie odpovede na 96 doktrinálnych otázok.[18]:9

V roku 1610 publikoval traktát De Potestate Summi Pontificis v Rebus Temporalibus. Adversus Guilielmum Barclaium (slov. Moc najvyššieho veľkňaza v časných záležitostiach, Rím)[6][7]. Dielo bolo odpoveďou Williamovi Barclayiovi, ktorý v spise De potestate papae (slov. Pápežská moc) odoprel pápežovi všetku časnú moc.[6][7] V roku 1611 vydal v Ríme výklad žalmov In omnes Psalmo dilucida explanatio). V roku 1613 vydal spis De scriptoribus ecclesiasticis (slov. Cirkevní spisovatelia, Rím).[5][6][17]

Titulná strana Bellarminovej knihy De arte bene moriendi (s alegorickým znázornením od Theodora Mathama) Kolín nad Rýnom: Cornelis van Egmond, 1626.; grafika, zbierka výtlačkov C.G. Voorhelma Schneevoogta, Haarlem

Bellarmin nezanechal žiadne systematické a jednotné dielo spirituálnej doktríny porovnateľné s jeho dielami o kontroverznej teológii, no jeho horlivosť presadzovať kresťanský (katolícky) a asketický život vplývala na jeho diela vo všetkých fázach jeho tvorby, väčšmi však ku koncu jeho života. V duchovnej rovine čerpal najmä z diel Ignáca z Loyoly.[13] Medzi jeho spirituálne spisy patria:[5][6][17]

  • De ascensione mentis in Deum per scalas rerum creatarum opusculum (slov. Malá esej o vzostupe mysle k Bohu cez rebríky stvorených vecí, Rím, 1615; v roku 1630 vyšlo v češtine ako Roberta Bellarmina Nebeský řebřík, t. j. vstupovaní mysle lidské od země do nebe[11]),
  • De aeterna felicitate Sanctorum libri quinque (slov. Večná blaženosť svätých v piatich knihách, Rím 1616),
  • De gemitu columbae sive de bono lacrymarum libri tres (slov. Stonanie holubice alebo užitočnosť sĺz v troch knihách, Rím 1617)
  • De septem verbis a Christo in Cruce prolatis libri II (slov. Sedem Kristových slov na kríži v dvoch knihách, Rím 1618)
  • De arte bene moriendi libri duo (slov. Umenie dobre zomrieť v dvoch knihách, Rím 1620; v češtine vyšlo v roku 1630 ako Uměni křesťanské aneb příprava k k dobré smrti[11]).

Napísal tiež Základy hebrejského jazyka (Institutiones linguae hebraicae; 1578), tri knihy o Prenesení Rímskej ríše od Grékov k Frankom (De translatione Imperii Romani a Grecis ad Francos, Antverpy 1584) či Tri knihy o úrade kresťanského kniežaťa (De officio Principis Chrisitani libri tres, Rím 1619).[6][9][10][19]

Posmrtne vyšli jeho Epistolae familiares (Rím 1650). Bellarminova autobiografia sa prvýkrát objavila v roku 1676 v Ríme. Kompletné vydanie jeho diel vyšlo v 12 zväzkoch (1870 – 74).[7] Okrem toho vytvoril niekoľko ďalších diel, pričom autenticita niektorých je sporná. Väčšina Bellarminových rukopisov zachovaná v Ríme v Archivum Romanum Societatis Iesu a v archívoch Pápežskej gregoriánskej univerzity.[6]

V argumentácii vychádzal vždy z Biblie a diel cirkevných otcov, pričom zvlášť z diel Gregora Veľkého, svätého Bernarda a Bonaventúru. Hoci jeho vzorom bol svätý František z Assisi, v spiritualite vychádzal nepochybne z diela Ignáca z Loyoly.[20] Bellarminovo dielo malo nesmierny vplyv na katolícku teológiu i protestantskú reakciu. Na univerzite v Heidelbergu existovala dokonca katedra zameraná na argumentáciu proti Bellarminovým tézam (tzv. Collegium Anti-Bellarminianum).[18]:8

Svätý Róbert Bellarmin, vitráž, Kostol svätého Aloisa Gonzagu, Sao Paolo

Vybrané tézy[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojich dielach Bellarmin na podkladoch diel scholastických kánonistov sformuloval doktrínu o nepriamej moci pápeža (potestas indirecta papae in temporalibus) vo svetských záležitostiach. Pápež mal podľa Bellarmina najvyššiu duchovnú autoritu ako hlava Cirkvi a nástupca apoštolov, kým svetská autorita vznikla a existuje nezávisle od duchovnej, teda nie je Božieho pôvodu. Ako pastier je však pápež podľa Bellarmina oprávnený, ba až povinný zasahovať do svetských konfliktov v prípadoch, keď politická situácia ohrozuje duchovné dobro Kristom pápežovi zverených veriacich. Na základe tohto princípu má podľa Bellarmina pápež právo zosadiť svetského panovníka alebo oslobodiť jeho poddaných od povinnosti poslúchať ho, ak sa prehreší napríklad herézou. Teória o nepriamej moci pápeža vo svetských záležitostiach si na prelome 16. – 17. storočia získala veľkú obľubu, hoci napríklad pápež Sixtus V. vychádzal z tézy, že pápež ako následník apoštola Petra je nositeľom najvyššej duchovnej i svetskej autority na zemi (pozri aj apoštolská sukcesia). Z tohto dôvodu bola Bellarminova kniha dočasne zaradená do indexu zakázaných kníh.[6][9][10]

Francisco Villamena, Kardinál Róbert Bellarmin píšuci pri svojom stole, rytina, 1604, Metropolitan Museum of Art, New York

V diele De translatione Imperii Romani a Grecis ad Francos zastával názor, že Karol Veľký sa stal cisárom na základe pápežského požehnania, a že to bol pápež, ktorý mal moc „preniesť ríšu“ (translatio imperii) od Grékov (t. j. z Byzancie) na latinský Západ, keďže Gréci nespĺňali podmienky pre jej udržanie. Bellarmin však neodmietal existenciu dvoch cisárskych titulov Rímskej ríše – západnej a východnej. Obe koruny mali byť založené na pápežskej autorite. Počet cisárskych korún mal zároveň určovať pápež a Bellarmin pripúšťal možnosť navýšenia ich počtu, argumentujúc, že ​​pápež Pius II. prisľúbil osmanskému sultánovi Mehmedovi titul cisára, ak sa bude ku kresťanom správať priaznivo.[9]

Pápež môže byť podľa Bellarmina v teoretickej rovine heretikom, no ak by do herézy upadol, prestal by byť pápežom. Podporuje však názor, že pápeži nikdy neučili nič, čo by bolo úplne v rozpore s vierou.[14]

Podľa Bellarminovej ekleziologickej tézy o troch putách (tria vincula) je jediná a pravá Cirkev zväzkom ľudí viazaných vyznaním jednej a tej istej kresťanskej viery (vinculum symbolicum) a spoločenstvom v tých istých sviatostiach (vinculum sacramentale), pod vedením zákonných vodcov a najmä jediného Kristovho zástupcu na zemi – pápeža (vinculum hierarchicum).[12][14]

Bellarminova duchovná náuka nie je príliš originálna, no je nasiaknutá biblickými úvahami, doktrínami cirkevných otcov a úvahami čerpanými z teologických diel stredoveku. Má priehľadný, prenikavý a rázny štýl, ktorý „umožňuje jeho myšlienke preniknúť do srdca človeka a vyvolať v ňom pocit ľudskej biedy a strachu z Boha“. Kresťanská dokonalosť je v jeho dielach podobne ako u Ignáca z Loyoly založená na aktívnej láske k Bohu, teda na cieli, s ktorým sa človek zjednocuje tým, že ho miluje. Túto náuku predkladá nielen rehoľníkom, ktorí majú podľa mnohých cirkevných autorov sklon k dokonalosti, ale na príkladoch zo života aj laickému ľudu. V otázke mystiky je skôr opatrný. „Používa rozdelenie troch stupňov dokonalosti (začiatok, postup, dokonalosť), ale dáva im asketický a nie mystický význam[...]“[13]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n BUBEN, Milan. Encyklopedie řádů, kongregací a řeholních společností katolické církve v českých. Praha : Libri, 2012. ISBN 978-80-7277-443-2. S. 69 – 71.
  2. ↑ Robert Bellarmine (1542 – 1621). In: GUILEY, Rosemary. The Encyclopedia of Saints. New York : Infobase Publishing, 2001. ISBN 978-1-4381-3026-2. S. 296 – 297.
  3. ↑ VRAGAŠ, Štefan. Bellarmin Róbert. In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. Trnava : Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2015. ISBN 978-80-7141-955-6. S. 98.
  4. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w SV. RÓBERT BELLARMÍN. In: ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava : Tatran, 1991. Dostupné online. ISBN 80-222-0277-0. S. 506 – 510.
  5. ↑ a b c d e f g h i j VIDMANOVÁ, Anežka. BELLARMINUS ROBERTUS FRANCISCUS ROMULUS. In: SVATOŠ, Martin, a kol. Slovník latinských spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2004. 671 s. ISBN 80-7335-042-4. S. 132 – 133.
  6. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q MOTTA, Franco. ROBERTO BELLARMINO, santo. In: Dizionario Biografico degli Italiani. Vol. 87. Roma : Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, 2016. [Cit. 2022-10-21]. Dostupné online. (po taliansky)
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u St. Robert Bellarmine In: PETRUZZELLO, Melissa, et al. Encyclopedia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, Inc., [cit. 2022-10-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ a b c d e f g Robèrto Bellarmino, santo In: Enciclopedia on line [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, [cit. 2022-10-21]. Dostupné online. (po taliansky)
  9. ↑ a b c d e f g h i SERIOGINA, A. Ju. BELLARMIN. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 4. AFANASIJ – BESSMERIJE. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2002. [Cit. 2022-10-21]. Dostupné online. ISBN 5-89572-009-9. S. 527 – 528.
  10. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q CASTELLANI, Giuseppe. BELLARMINO, Roberto, beato. In: Enciclopedia Italiana. Roma : Istituto dell’Enciclopedia Italiana, 1930. [Cit. 2022-10-21]. Dostupné online. (po taliansky)
  11. ↑ a b c d e f g Bellarmin. In: Český slovník bohovědný. Díl 2. Druhý: Bascath – církevní rok. Praha : Cyrillo-Methodějská knihtiskárna a nakladatelství Václav Kotrba, 1916. S. 74 – 75.
  12. ↑ a b c GALEOTA, Gustavo. Bellarmini, Roberto (1542 – 1621). In: Theologische Realenzyklopädie. Bd. 5. Autokephalie – Biandrata. Berlin; New York : Walter de Gruyter, 1980. 816 s. ISBN 3-11-007739-6. S. 525 – 531.
  13. ↑ a b c d e f g h GALEOTA, Gustavo. ROBERT BELLARMIN. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome XIII. Raban Maur – Ryelandt. Paris : Beauchesne, 1988. S. 713 – 720.
  14. ↑ a b c BELLJARMIN. In: Pravoslavnaja Bogoslovskaja enciklopedija ili Bogoslovskij enciklopedičeskij slovar. Tom. 2: Archeologija – Bjuchner, stlb.. Petrograd : prof. Aleksandr Pavlovič Lopuchin. [Cit. 2021-10-21]. Dostupné online. S. 364 – 369. (po rusky)
  15. ↑ BECK, H.-G. Bellarmini. In: Religion in Geschichte und Gegenwart: Handwörterbuch für Theologie und Religionswissenschaft. Dritte, völlig neu bearbeitete Auflage. Erster Band: A – C. Tübingen : J. C. B. Mohr, 1957. S. 1026 – 1027.
  16. ↑ kongruizmus In: Magyar Katolikus Lexikon. VII. Klacs – Lond. Budapest: Szent István Társulat, 2002. Dostupné online. [cit. 5.10.2022] Rovnako aj BELLARMIN, Robert. Úpění holubice čili o užitečnosti slz. Preklad Timotheus Vodička. Olomouc : Krystal, 1948. [Cit. 2022-10-21]. Dostupné online. S. 10.
  17. ↑ a b c d e f FRISKE, J. BELLARMINE, ROBERT (ROBERTO), ST. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 2. Baa – Cam. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4006-9. S. 226 – 228.
  18. ↑ a b c BELLARMIN, Robert. O věčné blaženosti svatých. Praha : Krystal OP, 2004. ISBN 8085929473.
  19. ↑ Pozn. názvy s ablatívnou predložkou de možno prekladať nielen do nominatívu ale aj lokálu ako O (názov diela).
  20. ↑ IPARRAGUIRRE, Ignacio. ROBERTO BELLARMINO. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 11. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1968. S. 248 – 259. (po taliansky)

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Primárna literatúra v slovenčine a češtine[upraviť | upraviť zdroj]

  • BELLARMIN, Robert. O věčné blaženosti svatých. Praha : Krystal OP, 2004. 184 s. ISBN 8085929473.
  • BELLARMIN, Robert. O vystupování mysli k Bohu. Preklad Jakub Deml. Vyd. 2. Třebíč : Akcent, 2001. 214 s. ISBN 80-7268-117-6. (1. vyd.: Brno: Brněnské tiskárny v Brně. 1948. Dostupné online; dost. 21. 10. 2022)
  • BELLARMIN, Robert. Úpění holubice čili o užitečnosti slz. Preklad Timotheus Vodička. Olomouc : Krystal, 1948. 225 s. [Cit. 2022-10-21]. Dostupné online.

Sekundárna a terciárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bellarmin, R. Katechizmus čiže vysvetlenie kresťanskej náuky. Podľa latinského vydania Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, Praha 1747, s prihliadnutím k pôvodnej talianskej verzii. 2018. Dostupné online. [cit. 17. 9. 2022]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Róbert_Bellarmin&oldid=7783103“