Raúl Alberto Lastiri

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Raúl Alberto Lastiri
Raúl Alberto Lastiri
33. prezident Argentínskej republiky
V úrade
13. júl 1973 – 12. október 1973
Predchodca Héctor José Cámpora Juan Perón Nástupca
bývalý predseda poslaneckej snemovne Argentínskej republiky
V úrade
25. máj 1973 – 7. júl 1973
PrezidentHéctor José Cámpora
Predchodca Arturo Mor Roig Nicasio Juan Sánchez Toranzo Nástupca
Biografické údaje
Narodenie11. september 1915
Buenos Aires, Argentína
Úmrtie11. december 1978 (63 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaJusticialistická strana
Profesiaúradník
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Amelia Concepción Martinová Posterivová (1943 - 1971)
Norma Beatriz Lópezová Regaová (1972 - 1978)
DetiRaúl Oscar
María Victoria
María Viviana
Odkazy
Spolupracuj na CommonsRaúl Alberto Lastiri
(multimediálne súbory)

Raúl Alberto Lastiri (* 11. september 1915, Buenos Aires – † 11. december 1978, Buenos Aires) bol argentínsky politik. 13. júla 1973 sa stal 33. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 38. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako predseda poslaneckej snemovne.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v meste Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Pracoval v štátnej ropnej spoločnosti YPF, neskôr počas vlády generála Edelmira Juliána Farrella pôsobil v rozhlase. Vďaka práci v rozhlase sa dostal do kontaktu s viacerými významnými osobnosťami Argentíny, presadil tiež živé vysielanie z tzv. Dňa vernosti, kedy státisíce demonštrantov požadovali prepustenie Juana Peróna, ktorého uväznila vládnúca vojenská chunta. Potom, čo sa v roku 1946 dostal k moci Juan Perón, začal Lastiri pracovať v Národnom poštovom a telegrafickom úrade. O tri roky neskôr začal pôsobiť na ministerstve komunikácii, od roku 1952 pracoval v diplomatických službách a postupne vystriedal diplomatické misie v Spojených štátoch, Paraguaji a Čile, kde sa v roku 1955 stal generálnym konzulom.[1] Po vojenskom prevrate, ktorý v septembri 1955 zvrhol Juana Peróna sa vrátil do Argentíny, kde bol na jeden mesiac uväznený. Po prepustení začal pracovať v právnom časopise Zákon a následne v rôznych stavebných firmách. Zostal však v kontakte s Perónistami, ktorí pokračovali v ilegálnej politickej činnosti, vtedy spoznal Josého Lópeza Regu a jeho dcéru Normu, mladšiu o 30 rokov, ktorá sa o niekoľko rokov neskôr stala jeho druhou manželkou. Potom začal pôsobiť vo vedení časopisu Las Bases. Práve sobáš s Normou ho dostal do najužšieho okruhu Juana Peróna. V tomto odbobí sa stal súkromným tajomníkom tretej manželky Juana Peróna Maríe Estely Martínezovej Perónovej, neskôr vykonával rovnakú funkciu aj pre samotného Peróna v jeho exile.[2]

V marci 1973 sa konali po dlhej dobe slobodné voľby, v ktorých mohol kandidovať aj kandidát Perónistov. Nemohol to však byť Juan Perón, ktorému to vojenská chunta nedovolila, ale jeho blízky spolupracovník Héctor José Cámpora, ktorý nakoniec voľby vyhral a stal sa o dva mesiace neskôr prezidentom. Vplyvný Perónista José López Rega, ktorý bol svokrom Lastiriho, presadil jeho umiestnenie na kandidátku do poslaneckej snemovne, kam bol Lastiri aj zvolený. Po zasadnutí snemovne bol v máji 1973 zvolený za jej predsedu. José López Rega patril k najvýznamnejším predstaviteľom pravicového Perónizmu, vďaka tomu sa stal Lastiri taktiež členom lóže Propaganda Due, kde sa združovali najvýznamnejší pravicoví Perónisti. V júni sa do krajiny vrátil Juan Perón, nasledovala rezignácia prezidenta Cámporu a viceprezidenta Vicenteho Solana Limu o niekoľko týždňov neskôr po dohode s Perónom. Na funkciu prezidenta sa pravicovým Perónistom podarilo presadiť 13. júla 1973 predsedu poslaneckej snemovne Lastiriho, ktorý mal vládnuť do vymenovania prezidenta, ktorý vzíde z nasledujúcich volieb.[3] Prezident Lastiri bol tak iba potvrdením posilňovania pravicového krídla Perónistov. Nasledovali výmeny ľavicových Perónistov na pozíciách ministrov za pravicových. Napriek tomu pokračovala vláda aj pod vedením Lastiriho v rámci zahraničnej politiky v presadzovaní tretej cesty, dokonca uzatvorila niekoľko obchodov s Kubou. Lastiri následne pozastavil aj opatrenia týkajúce sa prepúšťania väzňov, ktoré presadzoval jeho predchodca v snahe prepustiť politických väzňov posledného vojenského režimu. V septembri ľavicoví teroristi z hnutia Montoneros zavraždili vodcu odborového zväzu CGT Josého Ignacia Rucciho, ktorý bol blízkym priateľom Juana Peróna, ďalšia ľavicová organizácia Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP) zas napadla vládne zariadenie v Buenos Aires.[1] Prezident následne vyhlásil ERP za nezákonnú organizáciu a nechal zatvoriť ľavicový denník El Mundo. V septembri 1973 sa uskutočnili ďalšie prezidentské voľby, v ktorých už mohol kandidovať aj Juan Perón, ten tieto voľby jednoznačne vyhral a stal sa tak o mesiac neskôr prezidentom. Po vojenskom prevrate v roku 1976 bol Lastiri armádou zatknutý a o dva roky neskôr zomrel vo väzení na zdravotné komplikácie spojené s lymfómom.[4]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Raúl Alberto Lastiri [online]. ecured.cu, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  2. Raúl Alberto Lastiri [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  3. Lastiri, Raúl (1915-1978) [online]. mcnbiografias.com/, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  4. Lastiri [online]. argentinahistorica.com.ar, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]