Rakúska ľudová strana

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Predseda Josef Pröll

Rakúska ľudová strana (nemecky Österreichische Volkspartei, ÖVP) je jedna z dvoch najväčších politických strán Rakúska. Je vnímaná ako kresťansko-sociálna strana a je zameraná najmä na konzervatívnych voličov. Od roku 1945 bola členom 13 z 25 rakúskych vlád.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

ÖVP patrí medzi najvýznamnejšie strany povojnového rakúskeho straníckeho systému. Strana dlhodobo, prakticky už od svojho vzniku až do súčasnosti, ovplyvňuje rakúsky stranícky systém. Svojou účasťou vo viacerých vládach a opozícii prispela k vyformovaniu rakúskej štátnej suverenity a ekonomickému rastu spoločnosti.V období, keď strana vznikala museli politické elity reflektovať problémy prvej Rakúskej republiky a snažiť sa nájsť riešenie ako vytvoriť podmienky pre mechanizmy konsenzuálneho rokovania politických elít. Po ukončení nacistickej okupácie v roku 1945 začali prebiehať rokovania o obnovení rakúskej suverenity v počiatočnej ostrej fáze Studenej vojny, čo prispelo k zdĺhavosti jednaní. V roku 1955 sa podarilo rakúskej politickej elite uzavretím štátnej zmluvy zaistiť plnú suverenitu a odvtedy sa zmeny v straníckom systéme dajú označiť ako nepatrné okrem drobnej reformy volebného systému, Národnej rady, rozdelenie kompetencií medzi spolkom a krajinami. Najzásadnejšia zmena rakúskej ústavy bola prijatá v súvislosti so vstupom Rakúska do Európskej únie 1. januára 1995.

Charakteristika strany[upraviť | upraviť zdroj]

Rakúska ľudová strana bola založená v roku 1945 a odvtedy sa aktívne zúčastňuje na formovaní rakúskeho politického systému. Strana sa profiluje ako štandardná kresťanskodemokratická strana s konzervatívnym morálno-kultúrnym postojom. Obmedzene podporuje trhovú ekonomiku. V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky je opatrným zástancom vstupu Rakúska do NATO a podporuje členstvo Rakúska v EU. Teritoriálna organizácia strany ide cez celoštátnu rovinu zemskú okresnú až k miestnym organizáciám. Dá sa povedať, že sila ÖVP je pomerne silno zakorenená v zemskej politike. V rokoch 1945-1990 strana kontinuálne vládla v Hornom a Dolnom Rakúsku, Solnohradsku, Štajersku, Tirolsku a Vorarlbersku. V rokoch 1945-1964 vládla v Burgenlande. Funkcionálna štruktúra strany je organizovaná v zväzoch. Najvýznamnejšie sú Rakúsky zväz roľníkov, Rakúsky zväz hospodárstiev, Rakúsky zväz robotníkov a zamestnancov, Rakúske ženské hnutie, Mladá ľudová strana, Rakúsky zväz seniorov. K strane ešte náležia asociované organizácie a mnoho katolíckych spolkov. Strana má najhustejšie organizovanú sieť miestnych organizácií zo všetkých rakúskych politických strán. Zaujímavosťou však je, že najpočetnejšia masa členov je v podstate nepriamymi členmi prostredníctvom členstva v niektorých z vyššie spomenutých zväzov. Zatiaľ čo priamych členov je štyri tisíc, zväzy združujú okolo 550 000 členov. Zväzy sú finančne a organizačne nezávislé. Ich hustá sieť umožňuje reprodukciu straníckej politickej kultúry. Ich finančná nezávislosť však vyvoláva pokusy o revíziu ich postavenia voči straníckej centrále.

ÖVP v rakúskom straníckom systéme v rokoch 1945-1986[upraviť | upraviť zdroj]

Politické strany v Rakúsku obnovili svoju činnosť skôr ako druhá rakúska republika. Práve vtedy vo Viedni vzniká Rakúska ľudová strana reprezentujúca kresťansko-sociálny tábor. ÖVP sa dištancovala od minulosti CSP. Strana deklarovala vernosť parlamentnej demokracii a rakúskemu národu. Personálnej kontinuite voči CSP sa však nevyhla.

V období 1947-1966 ÖVP stabilne vládla spolu s SPÖ vo veľkej koalícii, spolkovým kancelárom bol vždy kandidát ÖVP. V rokoch 1945-1953 Leopold Figl, v rokoch 1953-1961 Julius Raab, v rokoch 1961-1964 Alfons Gorbach a od rok1u 1964 Jozef Klaus. Táto koalícia zastupovala hlasy okolo 90% hlasov voličov. Vďaka tejto koalícii čiže aj nemalej zásluhy ÖVP, bolo Rakúsko až do polovice osemdesiatych rokov krajinou s najmenšou voličskou fragmentáciou v západnej Európe. Pre Rakúsko v období po druhej svetovej vojne je charakteristický typ, ktorý sa dá zaradiť podľa triedenia Arjena Lijpharta do skupiny konsociačných demokracií. To je politický systém, kde existujú krížiace sa konfliktné línie, ich konfigurácia a vzájomné pôsobenie zvyšuje intenzitu oddelenia jednotlivých subkultúr, ale aj cez to sú politicky stabilné. Jej základom je primárne chovanie politických elít. Tieto elity reprezentujú rozdielnu sociokultúrnu triedu, ale cieľavedomo sa snažia efektívne spolupracovať, vytvárať vládne koalície.

V Rakúsku bol tento mechanizmus kooperácie medzi dvomi najväčšími straníckymi súpermi dovedený do dokonalosti, nazvanej presným termínom proporčná demokracia. Pomerné zastúpenie oboch veľkých strán ÖVP a SPÖ bolo prenesené z roviny koaličných vlád do nižších podlaží politiky i nepolitického prostredia. Obe strany disponovali relatívnou veľkou členskou základňou, ktorá bola organizovaná nielen v stranách ale aj v záujmových skupinách ako odbory a roľnícke zväzy. Tieto skupiny boli úzko organizačne prepojené s týmito stranami. Konfliktné línie v rakúskej spoločnosti boli v tomto období pomerne stabilné. ÖVP reprezentovalo konfliktnú líniu vlastníci-pracujúci, ktorá prebiehala medzi ňou a SPÖ. Tento konflikt sa v určitej miere prekrýval s konfliktnou líniou mesto-vidiek.

ÖVP v rakúskom straníckom systéme od roku 1986 po súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1986 sa však perspektíva premenila a rakúsky stranícky systém sa pretváral smerom k umiernenému a potenciálne dokonca pluralizmu polarizovanému. ÖVP a SPÖ boli schopné súperiť len o relatívnu väčšinu hlasov a ako nové faktory, ktoré stále silnejšie ovplyvňovali dynamiku rakúskej straníckej vystupovali ,,tretie strany“ (FPÖ, Zelení, Liberálne fórum).

V šesťdesiatych rokoch sa začala podobne ako vo väčšine štátov západnej Európy premena štruktúry rakúskej spoločnosti. To prispelo k rozpadu voličskej podpory ÖVP a SPÖ. Rakúsky volič sa začal vymaňovať z vtedajšej volebnej logiky vtedajších strán. Prestal sa rozhodovať na základe politickej socializácie v jednotlivom straníckom politickom spektre. Ale na základe svojho vlastného individuálneho rozhodnutia. Ideológia a religiozita prestali predstavovať základný motív pre podporu určitej koncepcie straníckej politiky. Okrem tradičných konfliktných línií začali vznikať nové, na ktorých sa profilovali Zelení a Haiderova FPÖ.

Vládnuce strany sa doteraz snažili stierať ideologické rozdiely a od polovice osemdesiatych rokov nastali určité posuny v straníckom spektre, kde sa začali prehlbovať ideologické polarizácie medzi SPO a OVP a prišli noví stranícki aktéri. FPÖ začala od deväťdesiatych rokov úspešne získavať voličov ÖVP.

V roku 1987 bola obnovená veľká koalícia SPÖ a ÖVP, tentoraz s dominantnejším postavením SPÖ, na čele ktorej stál najskôr Franz Vranitzký a neskôr Viktor Klima. Táto koalícia vydržala až do januára 2000, no nedošlo k obnoveniu modelu spolupráce z roku 1947-1966. Najmä ÖVP neustále strácala voličskú podporu a veľkej koalícii rýchlo klesala potrebná politická invencia.

Po voľbách v roku 1999, keď FPÖ získala viacej hlasov ako ÖVP, tieto strany sa dohodli na vytvorení vládnej koalície pod vedením premiéra za ÖVP Wolfganga Schüssela a po predčasných parlamentných voľbách v roku 2002 sa strany rozhodli pokračovať v predchádzajúcej koalícii.

ÖVP svojím podieľaním sa na veľkej koalícii v rokoch 1987-2000 jednoznačne viacej utrpela, lebo musela ustupovať sociálnodemokratickým predstavám o ekonomike a sociálnom zabezpečení a stala sa tak programovo nevýraznou. Strana bola výrazne postihnutá procesmi rozpadu táborových štruktúr rakúskej spoločnosti a procesmi sekularizácie.

Po volebných porážkach v rokoch 1994 a 1995 sa ocitla v hlbokej kríze. Nástup Wolfganga Schüssela do čela ÖVP znamenal postupný, ale rozhodný obrat k tradičným témam. ÖVP sa vrátila ku konzervatívnej argumentácii v morálno-kultúrnych otázkach a rovnako modifikovala svoj ekonomický program smerom k rozhodnejšiemu akcentovaniu tržnej ekonomiky a neodmysliteľných reforiem. Dá sa povedať, že strana touto politikou získala späť dôveru voličov. Rakúski voliči ju považujú za kompetentnú pre vládnutie a okruh jej potencionálnych voličov sa rozšíril aj mimo niekdajší katolícky tábor.