Ramiro II. (Aragónsko)

	Ramiro II.
	aragónsky kráľ
Panovanie
Dynastia	Jiménezovci
Panovanie	1134 – 1137/1157
Predchodca	Alfonz I.
Nástupca	Petronila
Biografické údaje
Narodenie	24. apríl 1086
Úmrtie	16. august 1157 (71 rokov); Huesca, Aragónske kráľovstvo
Rodina
Manželka	Agneša Akvitánska
Potomstvo	Petronila
Otec	Sancho I.
Matka	Felicia z Roucy
Odkazy
	Ramiro II.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Ramiro II., nazývaný „Mních“ (* 24. apríl 1086 – † 16. august 1157, Huesca) bol aragónsky kráľ v rokoch 1134 – 1157. Od roku 1137 fakticky vládol jeho zať Ramon Berenguer IV. Barcelonský.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Ramiro sa narodil ako najmladší syn aragónskeho kráľa Sancha I. a Felicie z Roucy. Pôvodne bol predurčený pre duchovnú dráhu, strávil preto podstatnú časť svojej mladosti v kláštore San Ponce de Tomeras v meste Huesca. Bol biskupom Barbastro-rodským, keď roku 1134 nastúpil po smrti staršieho bezdetného brata, Alfonza I. na opustený trón.

Počiatok vlády nebol nijako pokojný - neudržal nadvládu nad Navarrou, ktorá sa osamostatnila pod kráľom Garcíom Obnoviteľom, a musel bojovať s ďalšími dvoma uchádzačmi o trón (jedným z nich bol Alfonz VII. Kastílsky). Navyše musel potlačiť vzburu aragónskych šľachticov, ku ktorej sa viaže hrôzostrašná Povesť o zvone z Huesky.

Podľa povesti kráľ Ramiro poslal k svojmu starému mentorovi do kláštora San Ponce de Tomeras posla s prosbou o radu ako naložiť s rebelmi. Posol bol uvedený do kláštornej záhrady, v ktorej starý mních strihal kvety ruží, ktoré sa vypínali nad ostatnými, a následne bol odoslaný späť k panovníkovi. Panovník po vypočutí poslovho rozprávania pozval poprednú šľachtu k svojmu dvoru s tým, že ich chce požiadať o pomoc s vybudovaním zvonu, ktorého hlas by bolo počuť po celom kráľovstve. Ako šľachtici prichádzali do sály, boli postupne popravovaní a ich hlavy rozvešané do kruhu symbolizujúceho zvon; hlava najvýznačnejšieho z rebelov potom prišla do stredu ako srdce zvonu. Zvesť o tomto „zvone“ sa naozaj čoskoro rozšírila do celého Ramirovho panstva a prinútila ostatných vzbúrencov k ukončeniu odporu.

Po získaní pápežského dišpenza sa Ramiro roku 1135 oženil s Agnes z Poitou a z tohto manželstva o rok neskôr vzišla jediná dcéra Petronila. Tú otec vzápätí zasnúbil s barcelonským grófom Ramonom Berenguer IV. a 13. novembra 1137 zveril novomanželovi správu kráľovstva. Ramirov zať sa tak stal faktickým vládcom personálnej únie Aragónska a Barcelony (Katalánsko) s titulom aragónskeho kniežaťa. Ramiro sa vrátil späť k cirkevnému spôsobu života, odobral sa do ústrania kláštora San Pedro el Viejo v Huesce, kde po rokoch tiež zomrel a bol pochovaný.