Redaktor:OJJ/Orol klinochvostý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Orol klinochvostý
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
([1])
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Aquila audax
(Latham, 1802)

Mapa rozšírenia orla klinochvostého
      Hniezdiaci, celoročný výskyt
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Orol klinochvostý (Aquila audax) je druh jastrabovitého vtáka, ktorý sa vyskytuje v Austrálii, Tasmánii, na juhu Novej Guiney a na niektorých blízkych menších ostrovoch. Je to veľký, silný dravec so štíhlou postavou s jedinečným dlhým chvostom v tvare kosoštvorca a dlhými, relatívne úzkymi krídlami s prstovite roztiahnutými ručnými letkami. Patrí medzi najväčšie druhy orlov vôbec a je to najväčší dravý vták Austrálie, rozpätie krídel sa pohybuje od 182 do 232 cm, pričom samice bývajú väčšie ako samce.

Toleruje široké spektrum biotopov, vyskytuje sa na savanách, v lesoch, tropických pralesoch, horských oblastiach aj na otvorených pláňach. Druh je monogamný, páry orlov klinochvostých sú stále a držia si jedno územie. Doba hniezdenia sa mení sa zemepisnou šírkou a miestnymi podmienkami; mláďatá sa zvyčajne liahnu v dobe, kedy je najväčšia hojnosť potravy. Orol klinochvostý znáša vajcia väčšinou medzi júlom a augustom, v najsevernejších oblastiach Austrálie i počas januára a februára, v Tasmánii medzi septembrom a októbrom. Na hniezdenie využíva najčastejšie vysoké stromy, kde si stavia mohutné hniezdo z konárov. Veľkosť znášky závisí od oblasti, v Austrálii ide zvyčajne o dve vajcia, v Tasmánii iba jediné. Po inkubačnej dobe, ktorá trvá 42 až 45 dní, sa liahnu mláďatá, o ktoré sa spoločne starú samec so samicou. Mláďatá sa preperia asi za 70 až 95 dní a než sa z rodných oblastí rozptýlia, trávia ešte niekoľko ďalších mesiacov s rodičmi.

Orol klinochvostý je predátor schopný uloviť veľké množstvo druhov zvierat. Najčastejšie sa špecializuje na lov stredne veľkých cicavcov a vtákov, ale ak pri love spolupracuje viacero orlov, dokážu zabiť aj veľkého klokana. Najobľúbenejšiu potravu predstavujú nepôvodné králiky, ktoré orly lovia prednostne pred inými druhmi zvierat. Najmä v zimných mesiacoch sa tiež priživuje aj na mršinách zvierat, ktoré takisto predstavujú vhodnú potravu pre mladých jedincov bez loveckých skúseností.

Orol klinochvostý mal dôležité miesto v kultúre domorodých obyvateľov Austrálie. Najstaršie skalné maľby, znázorňujúce orly, majú až 5000 rokov. Orol predstavoval dôležitú súčasť domorodej mytológie a mnohých snových príbehov. Najstarší záznam o tomto druhu od západných výskumníkov pochádza pravdepodobne už zo správy Williama Dampiera z roku 1699. Vedecky prvýkrát opísal druh John Latham roku 1801 pod odborným menom Vultur audax, teda ako zástupcu supov. V súčasnosti platná systematika radí orla do rodu Aquila a zdá sa, že je najbližší príbuzný s orlom tmavým (Aquila gurneyi). S rozvojom pastierstva na prelome 19. a 20. storočia začal byť orol klinochvostý systematicky prenasledovaný a za jeho zabíjanie boli vyplácané dokonca odmeny; to viedlo k zabitiu desiatok tisíc jedincov. Až v roku 1979 sa mu dostalo plnej ochrany. V súčasnosti je jeho populácia na austrálskej pevnine stúpajúca, pravdepodobne následkom vytvárania otvorenejších stanovíšť odlesňovaním a rozšírením králikov. Tasmánsky poddruh je hodnotený ako ohrozený, pretože má menší areál a špecifickejšie požiadavky na biotop.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Kresba orla klinochvostého, 1880

Najstarší záznam o orlovi klinochvostom z perá západných výskumníkov pochádza pravdepodobne od anglického moreplavca Williama Dampiera, ktorý vtáky pozoroval roku 1699 v oblasti Žraločej zátoky. Dampier sa vo svojej správe zmieňuje o orloch, i keď nemožno úplne vylúčiť ani to, že pozoroval iné veľké dravce. V správach európskych kolonistov z konca 18. storočia sa už objavujú mená ako "Eaglehawk" ( "orlojastrab", pravdepodobne následkom nejasnej identifikácii druhu) a "mountain eagle" ( "horský orol"). Pri opise druhu vychádzal John Latham z obdržanej kresby z predošlého roka, pričom zvolil protonymum Vultur audax - orla klinochvostého teda zaradil medzi supy, pomenovanie Vultur audax znamená v preklade "odvážny sup". Popis nového druhu zverejnil v druhom dodatku k svojmu dielu A General Synopsis of Birds.[2][3] Následne došlo k preradenie druhu do monotypického rodu Uroaetus kvôli klinovitému tvaru chvosta, systematika však spochybnila toto zaradenie a v 50. rokoch 20. storočia nakoniec došlo k zlúčeniu do rodu Aquila spoločne s inými druhmi orlov.[2][4]

V rámci zoologickej systematiky sa orol klinochvostý zaraďuje do čeľade jastrabovité (Accipitridae), rozsiahlej vtáčej skupiny zahŕňajúcej mimo orlov napríklad jastraby, myšiaky alebo supy, pričom o systematike jednotlivých druhov prebiehajú debaty. Za najbližšieho príbuzného orla klinochvostého je považovaný orol tmavý (Aquila gurneyi), ktorý sa vyskytuje na Novej Guinei a priľahlých ostrovoch. Orol tmavý je menší ako orol klinochvostý a má iba mierne klinovitý chvost.[5] Na základe molekulárnych analýz z roku 2017 sa ukázala aj blízka príbuznosť orla klinochvostého a tmavého s orlom sedlatým (Aquila verreauxii), orlom jastrabovitým (Aquila fasciata) a orlom škvrnitoprsým (Aquila spilogaster).[6] Orol klinochvostý bol tiež považovaný za blízkeho príbuzného orla maorského (Harpagornis moorei), vyhynutého obrovského vtáka s rozpätím krídel až 3 m a hmotnosťou 10 až 15 kg, ktorý sa vyskytoval na Novom Zélande. Genetické analýzy však naopak paradoxne potvrdili blízku príbuznosť orla maorského s orlom austrálskym (Hieraaetus morphnoides) a orlom malým (Hieraaetus pennatus). Predok orla maorského pravdepodobne pochádzal z malých druhov rodu Hieraaetus, ktoré osídlili Nový Zéland, a následne sa vyvinuli do obrovskej veľkosti (ostrovný gigantizmus).[7]

Orol klinochvostý sa v rámci vnútrodruhovej systematiky delí do dvoch poddruhov:

  • A. a. audax (Latham, 1801); vyskytuje sa v Austrálii a na juhu Novej Guiney
  • A. a. fleayi Condon & amp; Amadon, 1954; vyskytuje sa v Tasmánii.[8] Bol pomenovaný podľa austrálskeho prírodovedca Davida Fleaya.

Poddruh A. a. fleayi sa od A. a. audax má líšiť v troch hlavných znakoch: dosahuje väčšie rozmery, je do veľkej miery je závislý na lesných stanovištiach a nedospelí vtáci majú svetlo žltú šiju.[9] Avšak o platnosti týchto znakov existujú pochybnosti. Napríklad väčšie rozmery tasmánskeho poddruhu môžu byť vysvetlené Bergmannovým pravidlom, kedy sú jedinci žijúci v chladnejších oblastiach väčší ako ich príbuzní, ktorí žijú v teplejších areáloch bližšie k rovníku. Zdá sa tiež nepravdepodobné, že by medzi vtákmi z pevniny a Tasmánii neprebiehal žiadny génový tok, i keď by bol pravdepodobne len nízky, pretože orly všeobecne len zriedkakedy prelietavajú cez väčšie vodné plochy. Nie je teda jasné, či A. a. fleayi predstavuje odlišnú populáciu od A. a. audax.[9] Genetické výskumy z roku 2013 ukázali, že tasmánska populácia je ešte len veľmi mladá, pravdepodobne iba 200 až 1000 rokov stará.[10]

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Silueta orla klinochvostého

Orol klinochvostý je veľký, silný, tmavo sfarbený dravec s jedinečným dlhým chvostom v tvare kosoštvorca.[11] Patrí medzi najväčšie druhy orlov vôbec a je to najväčší dravý vták Austrálie,[12][13] kde sa mu veľkostne približuje iba orliak bielobruchý (Haliaeetus leucogaster), ktorý je o štvrtinu ľahší a má o desatinu menšie rozpätie krídel.[14] Dĺžka tela sa pohybuje medzi 81 a 104 cm, dĺžka chvosta činí 85 až 105 cm a rozpätie krídel činí 182 až 232 cm.[8][14] Aj keď existujú správy aj o jedincoch s rozpätím krídel okolo 280 cm, sú s veľkou pravdepodobnosťou nadsadené a zaznamenané rozpätie 314 cm a 340 cm by bolo už úplne neuveriteľné.[15] Dĺžka behákov je 99 až 120 mm.[16] Priemerná hmotnosť orla klinochvostého sa pohybuje medzi 2,5 až 5,3 kg. U druhu sa objavuje pohlavný dimorfizmus, samice dosahujú väčšie veľkosti ako samce. Samce váži 2,5 až 4 kg, priemerne 3,2 kg, samice sú mohutnejšie a vážia 3,2 až 5,3 kg, priemerne 4,1 kg .[12] Krídla merajú asi 53 až 63 cm u samcov a 60 až 70 cm u samíc, rozpätie krídel samcov činí asi 89% rozpätie krídel samica. U menej dravých jedincov, najmä tých, ktorí konzumujú vo veľkom množstve zdochliny, býva pohlavná dvojtvárnosť menej výrazná. U druhu sa vyskytuje veľkostný trend, kedy najväčšie jedince žijú v Tasmánii a najmenšie orly klinochvosté obývajú severnú časť areálu výskytu.[14]

Orel klinochvostý, pohľad spredu

Orol klinochvostý je štíhlo stavaný vták s výraznými ramenami a dlhými, relatívne úzkymi krídlami.[17] Krídlo sa skladá z desiatich ručných letiek, ktoré sú za letu prstovite roztiahnuté. Jednotlivé ručné letky sú tuhé a líšia sa dĺžkou aj tvarom, pričom najdlhšia býva siedma vnútorná ručná letka. Vnútorná strana krídla ďalej pokračuje asi trinástimi širokými predlakťovými letkami a štyrmi až piatimi krycími letkami. Mladí jedinci majú pre uľahčenie letu väčšiu plochu krídel ako dospelé, kým sa im nevyvinú silnejšie svaly a nezdokonalia svoje letové schopnosti.[18] Preperovanie je dlhodobý proces a trvá aj niekoľko rokov, kým začne jeho nový cyklus, teda dospelé vtáky majú perie rôzneho veku.[19] Na základni chvosta sa nachádza olejová žľaza. Pri čistení si orol touto látkou impregnuje perie, aby si ho udržal v dobrom stave.[20]

Krk je dlhý,[16] hlava menšia a plochá. Lebka meria na dĺžku asi 60 mm, na šírku 68 mm a na výšku 39 mm.[21] Nesie masívne dlhý hákovitý zobák, na šírku však skôr užší. U samcov meria zobák asi 57 mm, samice ho majú dlhší, asi 60 mm. Mierne väčší zobák potom majú jedinci z juhovýchodnej Austrálie, pravdepodobne kvôli výskytu väčšej koristi. Aj keď zobák vyzerá ako mocná zbraň, orol ho využíva skôr k odtrhávaniu mäsa z tela obete a nie k zabíjaniu. Na základni zobáka sa rozprestiera ozobie rovnakej farby ako zobák, vďaka čomu sa samotný zobák zdá byť väčším než v skutočnosti je. V ozobí sú umiestnené nozdry oválneho tvaru.[17][22] Končatiny sú operené.[23] Orol klinochvostý má štyri robustné, avšak skôr krátke prsty s masívnymi zakrivenými pazúrmi. Tri prsty mieria dopredu a jeden dozadu (u samcov meria asi 41 mm, u samíc približne 46 mm) a špecializované svaly v končatinách pomáhajú automaticky zovrieť pazúry, čo umožňuje jednoduchý úchop počas hradovania a tiež mocné zovretie koristi.[18][22]

Orol klinochvostý so zježenými perami na zadnej strane krku

Sfarbením sa orol klinochvostý podobá orlovi skalnému.[24] Sfarbenie je u oboch pohlaví podobné. Počas života orla sa farba peria postupne mení. Mláďatá bývajú porastené iba bielym páperím. Ako orol starne, odtieň u nedospelých jedincov prechádza do hneda s hrdzavými okraji pier, na šiji, chrbte a krídlach je sfarbenie zlatohnedé alebo červenohnedé. Hlava a hrudník sú svetlejšie než u dospelých, končatiny sú žltkasté až krémové. Oko má farbu sivo až svetlo hnedú.[12][17] Občas sa však objavujú aj mladé jedince s matne čiernym zafarbením.[16] Vták postupne tmavne a sfarbenie dospelých dosiahne vo veku asi šiestich rokov.[12] Dospelé jedince majú farbu všeobecne tmavo hnedú až čiernu so sivohnedým pruhom cez vrchnú časť krídel, s krémovými končatinami a ozobím. Na šiji vyrastá podlhovasté perie, ktoré má červenohnedú farbu a kontrastuje s ostatným operením. V prípade vzrušenia môže vták tieto perá vztýčiť a vytvoriť akúsi hrivu. Najtmavší bývajú najstarší samci, samice majú perie viac do hrdzava až hneda. Existujú záznamy i o albinistických jedincoch, ale podobné farebné mutácie sú nezvyčajné. Oči dospelých jedincov sú hnedasté,[17][25] okolo očí sa rozprestiera ružovkastá, biela alebo modrasto biela koža bez operenia.[13]

Kvôli svojmu jedinečnému vzhľadu patrí orol klinochvostý k takmer nezameniteľným vtákom oblasti. Jediná možná zámena môže nastať s koršunom veľkozobým (Hamirostra melanosternon) a mladými orliakmi bielobruchými (Haliaeetus leucogaster). Oba druhy sú však menšie ako orol klinochvostý a odlišuje ich viacero znakov. U Torresovho prielivu sa areál výskytu orla klinochvostého kríži s areálom výskytu orla tmavého, čo je potrebné mať pri identifikácii týchto dvoch druhov na pamäti.[16]

Výskyt a biotop[upraviť | upraviť zdroj]

Orol klinochvostý v tasmánske krajině

Orol klinochvostý sa vyskytuje v austrálskej oblasti od 8 ° do 44 ° južnej šírky. Na Novej Guinei sa rozšíril do juhozápadných oblastí Papuy-Novej Guiney a extrémnych juhovýchodných oblastí indonézskej provincie Papua. Areál výskytu sa ďalej tiahne cez celú Austráliu, i keď početnosť vtákov sa v jednotlivých oblastiach rôzni. Vzácnejšie sú na severe Austrálie, napríklad na Yorskom polostrove, a tiež v púštnej oblasti Nullarbor na juhu Austrálie. Celkovú veľkosť austrálskej populácie je ťažké vypočítať, avšak jedná sa o hojného vtáka a vyskytujú sa tu pravdepodobne desiatky tisíc párov.[26][27] Rovnako i v Tasmánii je orol veľmi rozšírený, vyskytuje sa pri pobreží aj vo vnútrozemí, pričom obýva aj horské oblasti v centrálnej časti ostrova. Početnosť v jednotlivých častiach Tasmánie sa rôzni podľa stavu prostredia. Vo vhodných nížinných oblastiach na severe a východe ostrova pripadá jeden pár na 20 až 30 km2, v horských oblastiach pripadá na jeden pár až 1200 km2.[10] Tasmánske populácia má asi 425 teritoriálnych párov.[27] Menšie populácie sa potom vyskytujú na ďalších ostrovoch, ako sú napríklad ostrovy Flinders, Three Hummock Island, Schouten, Maria a Bruny pri pobreží Tasmánie[10] alebo Klokaní ostrov pri južnej Austrálii (populácia na Klokaňom ostrove je odhadovaná na 30 až 35 párov). Zdá sa, že druh naopak chýba na ostrovoch Torresovho prielivu medzi Austráliou a Novou Guineou.[27]

Vzhľadom k veľkému areálu výskytu orol klinochvostý toleruje aj široké spektrum biotopov. Vyskytuje sa na savanách, v lesoch, tropických pralesoch, horských oblastiach aj na otvorených pláňach. Všeobecne platí, že lovia skôr v otvorenejších oblastiach a na hniezdenie využíva najmä hustejšie lesy,[12][17] i keď zriedka môže hniezdiť aj na útesoch.[27] Medzi nepreferované stanovišťa patria púštnej oblasti,[16] záleží však aj na dostupnosti potravy. Orol klinochvostý sa napríklad bežne vyskytoval v piesčitých púšťach na západe Austrálie, avšak po úbytku jeho koristi - menších klokanov rodov Lagorchestes a Onychogalea - tunajšie populácie vymizli.[27] Druh sa tiež vyhýba intenzívne obrábaným oblastiam a okoliu veľkých miest.[16][24] Vyskytuje sa až do nadmorskej výšky 1 100 m (v Tasmánii), na pevnine môže žiť aj v nadmorskej výške do 2 000 m.[27]

Správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pár orlov klinochvostých

Orol klinochvostý je skôr samotárskym vtákom, najčastejšie možno pozorovať jednotlivca alebo páry.[13] Teritórium zahŕňa zvyčajne 30 až 35 km2. Väčšinou je možné vidieť, ako pozorujú okolie z nejakého vyvýšeného bodu (konáre stromov, telegrafné stĺpy) alebo prelietajú nad svojím územím.[12][17] Na prípadného votrelca zaútočí; niektorí teritoriálni jedinci napadajú aj klzáky[17] alebo bezpilotné lietadlá.[28] Páry orlov klinochvostých sú obyčajne stále, nárokujú si jedno územie (výnimky v tomto prípade predstavuje, ak musia svoje teritórium opustiť kvôli veľkému suchu).[8] Samotársky dospelý a mladý jedinci, ktorý sa spravidla rozptyľujú zo svojich rodných oblastí, však bývajú kočovný. Ich migrácie môžu byť rôzne dlhé, pri najdlhších zaznamenaných presunoch vtáky urazili aj cez 850 km. Sezónne migrácie (napríklad počas chladnejších mesiacov do nižších nadmorských výšok) neboli u tohto druhu študované.[16][29]

Orel klinochvostý, Severné teritórium, Austrália. Vyššie položené konáre stromov pre tohto vtáka predstavujú ideálne miesto pre vzlet

Pretože je pre orla klinochvostého, ako veľkého vtáka, energeticky nákladné lietať pomocou mávanie krídel, využíva stúpajúce vzdušné prúdy a takmer bez námahy plachtí na oblohe. Počas letu má mierne zvlnené krídla zložená do tvaru plytkého písmena V a roztiahnuté ručné letky. Mávanie je skôr uvoľnené, avšak hlboké a mocné. Vták si dokáže udržať stabilitu aj za silného vetra.[16][23] Orol klinochvostý môže vystúpiť až do výšky asi 3 500 m; vtedy už nie je z krajiny postrehnuteľný ľudskými očami. Má však problémy vzlietnuť, pokiaľ nemá k dispozícii nejaký vyvýšený bod a najmä vtedy, ak je bezvetrie. V takom prípade nemotorne poskakuje po zemi (skáče po dvoch, jedna noha je pri tom vpredu) a ťažko máva krídlami. Ak pristane orol na zemi v lese, musí sa postupne dostať na vyššie položené konáre stromov a až odtiaľ vzlietne. Vzhľadom nato, že sa nad veľkými vodnými plochami nevytvárajú stúpajúce prúdy, sa orol klinochvostý vyhýba tiež oblastiam otvoreného mora. Pri dlhších preletoch cez otvorené more však môže využívať menšie ostrovy k "medzipristátiu".[30] Napríklad orly hniezdiace na skupine ostrovov Furneaux a Three Hummock Island často prelietajú na blízke ostrovy King a Curtis, ktoré sú vzdialené len 100 a 57 km od Tasmánia a Austrálie. Je reálne, že by podobné vzdialenosti cez more orly dokázali uraziť práve pomocou stúpavých prúdov nad jedným ostrovom a následným kĺzavým letom na ďalšie.[29]

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Orol klinochvostý živiaci sa na mršine klokana. Množstvo orlov sa priživuje na mršinách pozdĺž ciest, často sa kvôli tomu sami stávajú obeťami stretov s autami[31]

Orol klinochvostý je dravec využívajúci viacero loveckých stratégií. Najčastejšie sa z vyvýšeného bidla vrhá na korisť na zemi, na letiacu korisť potom môže útočiť znesením sa z vyšších výšok alebo metodicky prehľadávať oblasť nízkym letom nad zemou.[10] Pri love je schopný využiť momentu prekvapenia a zaútočiť napríklad v smere slnečných lúčov, ktoré korisť oslepujú. Niekedy tiež vyhľadáva prírodné požiare a chytá zvieratá utekajúce pred ohňom, z rovnakých dôvodov potom nasleduje aj poľnohospodárske stroje.[32] Obeť môže byť zabitá už samotným nárazom orla; v opačnom prípade ju vták prebodne pazúrmi, ktoré môžu vyvinúť silu takmer 14 kg / cm2.[22] Na lietajúcu korisť útočí orol klinochvostý zriedkavejšie,[10] niekedy ju môže chytať pod korunami stromov. Je tiež schopný vytiahnuť menšie cicavce zo stromových dutín alebo mladé vtáky z hniezd.[33] V neposlednom rade tiež kradne už ulovené zvieratá menším predátorom.[17]

Vďaka svojim rozmerom je orol klinochvostý schopný uloviť veľké množstvo druhov zvierat, ktoré žijú v jeho okolí,[17] avšak zvyčajne sa špecializuje na lov stredne veľkých cicavcov (nad 0,5 kg) a vtákov (nad 0,1 kg). Lovia králiky, zajace, koaly, veľké i menšie ( "wallabies") druhy kengurovitých, kuskusovitých, bandikuty, kunovce, mačky, líšky, mladých psov, mláďatá kôz a oviec, netopiere, kalone, zaznamenaná bola aj predácia ježury (Tachyglossus aculeatus). V Tasmánii môže loviť diablov tasmánskych (Sarcophilus Harrisia), na Novej Guinei sambary ostrovné (Rusa timorensis). Lovia tiež väčšie plazy, ako agamovité alebo varanov, hadov iba zriedkavo. Z vtákov vyhľadáva napríklad vrany, sokolov myšiarov, rybárikov, kačice alebo ibisovité.[16][33][34] Je považovaný za jediného hlavného predátora niektorých veľkých papagájov, ako je kakadu čierny (Probosciger aterrimus) a ladniak krátkochvostý (Eclectus roratus).[35] Pri love veľkej koristi môžu jednotliví vtáci navzájom spolupracovať. Bol zaznamenaný kooperatívny lov, pri ktorom skupina pätnástich orlov ulovila klokana červeného (Macropus rufus), čo je najväčší žijúci vačkovec.[24][36] U zvierat, ako sú ošípané alebo kozy, sa zas snažia oddeliť matku od bezbranného mláďaťa.[31] Najmä v zimných mesiacoch nepohrdne orol klinochvostý ani zdochlinami zvierat. U veľkých zdochlín sa môžu spolu kŕmiť aj väčšie skupinky týchto vtákov. Telá zvierat predstavujú taktiež vhodnú potravu pre mladých jedincov, ktorí ešte nemajú veľké lovecké skúsenosti.[17]

Orel klinochvostý u mŕtveho klokana. Okolostojacim vtákom je vrana austrálska (Corvus orru)

Skladba potravy závisí od regiónu, ročnom období i veku a skúsenosti vtákov.[37] Najobľúbenejšiu potravu predstavujú nepôvodné králiky, ktoré orly lovia prednostne pred inými druhmi zvierat; rovnako tak dobre sú ale schopné rýchlo prejsť na iný druh koristi, ak v teritóriu králiky vymiznú, ako v prípade okolia priehradnej nádrže Burrendong v Novom Južnom Walese, kde sa úbytok králikov o 75 % vôbec citeľne neprejavil na miestnej populácii orlov. Jedná sa o paradoxnú situáciu, keď sa následkom introdukcie nového druhu do prirodzeného prostredia zvýšila veľkosť populácie pôvodného druhu.[35][38] Nezdá sa tiež, že by predácia zo strany orlov viedla k znižovaniu populácií králikov.[39] Štúdia skúmajúca potravné preferencie tohto vtáka bola vykonaná roku 1980 na jedincoch z rôznych častí najväčšieho austrálskeho štátu, Západnej Austrálie. V suchých oblastiach Nullarboru predstavovali hlavnú súčasť potravy králiky. Na vyprahnutom západnom pobreží sa jedálniček skladal prevažne z klokanov a oviec, ale orly ulovili tiež niekoľko líšok a mačiek. V severnej časti štátu sa živili prevažne klokanovitými, na juhozápade štátu bola ich strava rozmanitá, tvorili ju hlavne vtáky (kačice, papagáje), králiky a ovce.[39] V Tasmánii sa strava orla skladá prevažne z králikov, zajacov a mačiek (cca 45 % jedálnička), ďalšiu veľkú časť zahŕňajú potkanokengury, kuskusy, vombaty a ježury (cca 30 % jedálnička), ďalej vtáky (cca 10% jedálnička), ovce a kozy (cca 7,5 % jedálnička), plazy (cca 5 % jedálnička) a zvyšok tvorí iná potrava.[10]

Ak sa orol dostane k potrave, môže naraz zožrať množstvo mäsa až jednu tretinu svojej telesnej hmotnosti; bez jedla naopak dokáže prežiť až niekoľko týždňov. Nestrávené zvyšky vyvrhuje v podobe vývržkov. Väčšinu tekutín získava z potravy, za horúcich dní ale potrebuje piť.[40][41]

Hniezdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Orel klinochvostý nad krajinou centrálnej Victorie

Orol klinochvostý je monogamným druhom vtáka, obaja partneri spolu obyčajne zostávajú až do smrti jedného z nich.[12] Ak jeden z páru uhynie, môže trvať aj pol roka, než sa vytvorí nový pár, prípadne k tomu nemusí vôbec dôjsť.[10][12] Počas obdobia rozmnožovania sa pár stáva viac teritoriálnym a náruživo si bráni svoje územie pred votrelcami.[12] Doba hniezdenia sa mení so zemepisnou šírkou a miestnymi podmienkami; mláďatá sa obyčajne liahnu v dobe, kedy je najväčšia hojnosť potravy. Počas suchých období s nedostatkom koristi nemusí orol klinochvostý v niektorých oblastiach hniezdiť aj niekoľko rokov. Orol klinochvostý znáša vajcia medzi júlom a augustom, v najsevernejších oblastiach Austrálie sa znášky objavili aj počas januára a februára, v Tasmánii prebieha kladenie vajec medzi septembrom a októbrom. Doba znášky závisí aj od veku a skúsenostiach vtáka, mladé vtáky zvyčajne hniezdia neskôr.[33][42] Ak znáška padne za obeť predátorom alebo sa z vajíčok nevyliahnu mláďatá, pár sa môže pokúsiť aj o druhú znášku, a to ešte na konci októbra.[12] Počas obdobia hniezdenia je orol klinochvostý citlivý na vyrušovanie zo strán ľudí. Najmä na začiatku hniezdenia, ak sú vyrušení, môžu orly často svoje hniezda opustiť. Niektoré páry si však zvyknú na ľudskú činnosť, a to aj vo vzdialenosti len asi 100 m od hniezda.[42][43]

Orel klinochvostý, vajcia

Na začiatku obdobia rozmnožovania predvádzajú páry akrobatické lety. Tie majú za účel vymedziť územie a utužiť vzťahy medzi oboma vtákmi, obzvlášť samec do nich vynakladá veľké množstvo energie. Vtáky vo vzduchu predvádzajú zvlnený let s postupným klesaním. Samce tiež môžu nasledovať samicu a kopírovať jej pohyby alebo na seba vzájomne simulujú útoky. V niektorých prípadoch, napríklad samec môže letieť zhora na samicu s natiahnutými končatinami, tá sa v poslednej chvíli otočí a obaja vtáky sa navzájom krátko dotknú pazúrmi.[43][44] Počas podobných vzdušných kreácií (a u hniezda), inak tichý vták, vydáva tiež vysoké pískanie, nasledované krátkym klesavým „sí-tjú“ a rôzne ďalšie pískavé, ňafavé a kvičivé zvuky.[16] Orly klinochvosté často vyhľadávajú vzájomný fyzický kontakt a navzájom si okusujú zobák alebo preberajú perie na šiji. Samce tiež samiciam často prinášajú dary v podobe potravy; samice na základe tohoto rituálu pravdepodobne posudzujú, či je samec schopný zabezpečiť mláďatá. Samotné párenie je len krátke a trvá niekoľko sekúnd. Samec pri ňom spojí svoju kloaku s kloakou samice a oplodní ju.[44]

Na hniezdenie orol klinochvostý využíva hlavne vysoké stromy.[12] Vyberá predovšetkým miesta, ktoré sú chránené pred vetrom a horúcim popoludňajším slnkom, pričom by mali byť tiež blízko lovných oblastí. Druh stromu nie je dôležitý, avšak hniezda boli v Austrálii zaznamenané napríklad na niektorých cyprusovitých z rodu Callitris, rutovitých z rodu Flindersia, eukalyptoch, prasličníkoch a akáciach.[45] V Tasmánii hniezdi prevažne na väčších eukalyptoch, predovšetkým na druhoch Eucalyptus viminalis, E. delegatensis, E. ovata, E. regnans a E. globulus.[10] Hniezdo najčastejšie umiestňujú 12 až 30 m vysoko i vyššie. V oblastiach, kde nerastú vysoké stromy si orly stavajú hniezda na skalách, kríkoch alebo aj na zemi. V niektorých prípadoch môžu vysoké stromy dobre nahradiť telegrafné stĺpy.[33][46] Hniezda jednotlivých párov bývajú od seba vzdialené zvyčajne 2,5 až 4 km. V rokoch, kedy majú k dispozícii množstvo koristi, však môže byť táto vzdialenosť menšia. Samotné hniezdo je mohutná stavba z konárov, v ktorej sa nachádza plytká hniezdna kotlinka lemovaná vetvičkami a lístkami.[47] V niektorých prípadoch dostavujú hniezda po nejakom inom veľkom dravom vtákovi, ako je orliak bielobruchý. Na stavbe hniezda sa podieľujú obaja z páru, i keď samica na jeho stavbu vynakladá viac práce.[45] Novo postavené hniezdo môže merať 70 až 90 cm v priemere a byť 30 až 80 cm hlboké. Orly však svoje hniezda môžu využívať aj viackrát po sebe a postupne ich pri tom rozširovať. Veľké hniezda môžu mať priemer 1,8 m a hĺbku až 3 m.[12] Takéto impozantné stavby potom vážia aj  viac ako 400 kg.[46] Na svojom území má pár postavených zvyčajne niekoľko hniezd, najčastejšie dve až tri, niekedy aj desať. Niektoré z nich môžu slúžiť aj ako miesta kde sa kŕmia alebo ako vyhliadkové body. Niektoré nepoužité hniezda môžu využívať iné druhy vtákov, ako sokol pustovkovitý.[45] Na spodnej strane používaných hniezd si často stavajú vlastné hniezda menšie druhy vtákov, napr. niektoré pinkovité, ktorým prítomnosť orlov možno poskytuje ochranu pred inými druhmi predátorov.[46]

Inkubácia a vývoj mláďat[upraviť | upraviť zdroj]

Mláďatá orla klinochvostého, ešte pokrytá páperím

Po spárení samica nakladie do hniezda vajcia. Tie sú matne biele a doplnené o škvrnito hnedé vzorkovanie. Vajcia merajú na dĺžku asi 7,3 cm, na šírku 5,8 cm a vážia okolo 120 až 150 g. Aj tu sa objavuje trend, že vtáky žijúce v Tasmánii kladú väčšie vajcia ako vtáky zo severnejších oblastí. U väčších znášok znášajú vajcia postupne po dobu niekoľkých dní. Najstaršie vajcia majú zvyčajne najlepšie vyvinuté vzorkovania.[13][48] Veľkosť znášky u poddruhu A. a. Audax je priemerne dve vajcia, u tasmánskeho poddruhu A. a. fleayi iba jediné. Vzácnejšie však môže samica naklásť aj viacero vajec, v Tasmánii dve, na pevnine i štyri. Pretože sú vajcia znášané postupne, postupne sa tiež liahnu jednotlivé mláďatá. Inkubačná doba trvá u poddruhu A. a. Audax 42 až 45 dní, najčastejšie 43 dní. Dĺžka inkubácie u tasmánskeho poddruhu nie je známa, pravdepodobne však bude rovnaká ako na pevninskej populácie.[10][12] Veľkosť znášky je závislá na hojnosti koristi v oblasti. Po znížení populácií králikov v 50. rokoch 20. storočia následkom pôsobenia vírusu myxomatózy, ktorý bol do Austrálie zámerne zavlečený za účelom zastavenia ďalšieho šírenia králikov, boli pozorované tiež menšie znášky orlov.[49]

Hniezdo orla klinochvostého s mladým jedincom

Vajcia zahrievajú počas dňa samec aj samice, v noci sa o ne stará samica sama. Počas hniezdenia sa u orlov vyvíja na bruchu pruh bez operenia, ktorý uľahčuje zahrievanie vajec. Niekoľko dní pred vyliahnutím už začínajú mláďatá vo vajciach pípať, matka im odpovedá jemným volaním. Samotné liahnutie je pre mláďa náročný a vyčerpávajúci proces, ktorý môže trvať aj jeden až dva dni.[49] Čerstvo vyliahnuté mláďatá vážia asi 100 g[50] a sú pokryté bielym páperím. Korisť pre nich loví samec, i keď iba zriedkakedy mláďatá aj sám kŕmi. Potravu obyčajne odovzdáva samici. Tá počas prvých piatich týždňov mláďatám podáva menšie kúsky mäsa priamo do zobáka. Spoločne s potravou potom najmä malým mláďatám odovzdáva tiež sliny a výlučky zo soľných žliaz, ktoré im majú poskytovať potrebné enzýmy, užitočné baktérie a tekutiny. Po piatich týždňoch už mláďatá môžu žrať samé. Pretože sa najstaršie mláďa liahne prvé, je tiež obyčajne najväčšie a najsilnejšie a má najvyššiu šancu na prežitie. Ak je nedostatok potravy, nie je nezvyčajné, že toto prvorodené mláďa môže zabiť a zožrať svojich mladších a slabších súrodencov.[51][47] Rodičia mláďatá chránia pred útokmi iných orlov klinochvostých, ale hniezdo je obyčajne nechránené voči ostatným predátorom. Ak hniezdo napadne niektorý predátor, vtáčatá sa o svoju ochranu musia postarať samé. Častými plieniteľmi hniezd bývajú varany.[12]

Mláďatá rastú veľmi rýchlo, za prvý týždeň sa ich hmotnosť môže i päťnásobne zväčšiť.[50] Preperovanie nastáva vo veku asi 70 až 95 dní,[33] kedy tiež opúšťajú hniezdo. Pretože krídla rastú rovnomerne bez ohľadu na zvyšok tela, mladé samce zvyčajne vzlietnu skôr ako mladé samice, lebo majú rovnako veľké krídla na menšiu hmotnosť.[pozn. 1] So svojimi rodičmi mladé vtáky trávia ďalších štyri až šesť mesiacov, postupne sa zdokonaľujú v lete, vzďaľujú sa od hniezda a nasledujú dospelých do lovných teritórií. Po tomto období, kedy sa už existujúce pár pripravujú na nové rozmnožovacie obdobie, sa zo svojich rodných oblastí rozptyľujú. Ak je dostatok potravy, tak i skôr. Bol však zaznamenaný aj prípad, pri ktorom dospievajúci orol žil so svojimi rodičmi ešte počas ďalšieho obdobia hniezdenia a zabil im ich nové mláďa.[52] Pohlavnej dospelosti dosiahnú obe pohlavia asi v 3 rokoch. Samce sa však prvýkrát rozmnožujú neskôr ako samice, zrejme preto, lebo si ako poskytovatelia potravy pre mláďatá musia lepšie vycvičiť lovecké zručnosti. Iba asi tretina mláďat sa dožíva dospelosti. Ak však orol klinochvostý dospeje a obsadí teritórium, jeho šance na prežitie výrazne stúpnu. Dospelý jedinci nemajú žiadnych prirodzených nepriateľov. Najvyšší vek zaznamenaný v zajatí predstavoval 40 rokov.[12][53][54]

V kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny znak Severného teritória

Orol klinochvostý, ako najväčší dravec v Austrálii, mal silné miesto tiež v kultúre domorodých obyvateľov. V západnej Austrálii boli nájdené minimálne 5 000 rokov staré skalné maľby znázorňujúce orlov. Tieto obrazy patrili do náboženského i bežného života domorodých obyvateľov.[55] Orol bol súčasťou domorodej mytológie a mnohých snových príbehov. Pre ľudí národa Kulin v centrálnej Viktórii predstavoval orol, známy ako Bunjil, boha - Stvoriteľa.[46][56] U mnohých austrálskych domorodých kmeňov sa jednotlivé komunity delia na dve polovice, moiety, ktoré sú často pripodobňované k vtákom symbolizujúcim protiklady: orol symbolizuje svetlo a deň, zatiaľ čo vrana tieň a noc. Obe polovice sa navzájom musia dopĺňať, teda nie je napríklad možné vykonávať niektoré rituály, pokiaľ nie sú prítomní zástupcovia oboch skupín. Rovnako tak uzavretie manželstva je možné len vtedy, ak každý z partnerov patrí do inej moiety.[57]

Ľudia národa Kaurna poznali súhvezdia Južného kríža ako orlie pazúry.[56] Orly hrali úlohu aj v čarodejníctve. Medicinmani na seba vraj mohli vziať podobu orlov, ktorí sa pod rúškom noci vydávali do tábora nepriateľských kmeňov a roznášali tu bolesť a utrpenie. Orol klinochvostý zároveň musel u domorodých obyvateľov vzbudzovať čiastočne aj strach ako potenciálna hrozba pre malé deti. Niektoré kmene orlov klinochvostých lovili pre mäso a perie, ktoré slúžilo ako ozdoba čeleniek či pri rôznych rituáloch. Orly mohli byť ľahko ulovené pomocou bumerangu alebo oštepov, prevažne potom, čo sa nakŕmili a mali problémy vzlietnuť.[58]

Orol klinochvostý je od roku 1975 symbolom Severného teritória[59] a spoločne s inými prírodnými motívmi - klokany červenými a bavlníka Gossypium sturtianum - je tiež vyobrazený na jeho štátnom znaku. Orol na erbe drží domorodý rituálne kameň tjurunga, ktorý spočíva na prilbici, ktorá má pripomínať vojnovú históriu Severného teritória.[60]

Ohrozenie[upraviť | upraviť zdroj]

Orol klinochvostý chovaný v zajatí

Populácia orla klinochvostého ako druhu je celkovo vzrastajúca následkom rozšírenia nepôvodných králikov a vytvárania otvorenejších stanovíšť odlesňovaním. Spoločne s veľkou populáciou a rozsiahlym areálom výskytu, ktoré nezodpovedajú kritériám pre zraniteľné druhy, to znamená, že nečelí riziku vyhynutia a Medzinárodná únia ochrany prírody ho považuje za najmenej ohrozený taxón.[38] V súčasnej dobe sa vyskytuje v Austrálii pravdepodobne vo väčších počtoch ako pred kolonizáciou Európanmi.[33] Avšak aj napriek tomu je niektorými ľudskými činnosťami ohrozovaný.

Od druhej polovice 19. storočia začal byť orol klinochvostý systematicky prenasledovaný pastiermi ako nepriateľ oviec. Zvlášť ku koncu 19. storočia sa stal jedným z najprenasledovanejších dravcov na svete, v roku 1892 začala Západoaustrálska vláda vydávať odmeny za zabitých orlov. Od roku 1919 bol potom orol klinochvostý zákonom vyhlásený za škodcu, čo viedlo k neobmedzenému zabíjaniu desiatok tisíc jedincov. Len medzi rokmi 1958 a 1967 boli v Queenslandu a v Západnej Austrálii vyplatené odmeny za 120 000 orlov.[61]

Zabíjanie prebiehalo tiež v Tasmánii, kde operovala súkromná organizácia Buckland and Spring Bay Tiger and Eagle Extermination Society. Jej cieľom bolo vyhladiť orla a vakovlka. Orol prežil dodnes, avšak vakovlka sa podarilo vyhubiť. Až v roku 1979 sa orlovi klinochvostému spoločne s inými pôvodnými druhmi zvierat dostalo plnej ochrany federálnou vládou, aj keď niektoré štáty a teritóriá môžu stále vydávať malé množstvo povolení k odstrelu jedincov spôsobujúcich problémy.[61] Aj keď sa orly živia predovšetkým chorými alebo mŕtvymi jahňatami,[46] v niektorých oblastiach je však aj dnes tento druh nelegálne prenasledovaný a odchytávaný, strieľaný alebo trávený.[17][38] Niektoré jedy, využívané napríklad pre znižovanie populácií králikov, zasa môžu spôsobiť sekundárnu otravu orlov . Éru insekticídu DDT zniesol orol klinochvostý dobre, pravdepodobne preto, že sa živil prevažne stredne veľkými cicavcami a bol teda vystavený menšiemu množstvu jedu než dravce živiace sa inými vtákmi alebo rybami.[62]

Kým austrálske populácie nie sú považované za vzácne, Tasmánsky poddruh je hodnotený ako ohrozený, pretože má menší rozsah a špecifickejšie požiadavky na biotop.[33] Hniezdi prevažne v starých eukalyptových lesoch,[17] tie ale ustupujú poľnohospodárstvu či lesníctvu; od osídlenia Tasmánie ľuďmi došlo k likvidácii asi 40 % lesných biotopov. Orol klinochvostý je tiež veľmi citlivý na rušenie počas hniezdenia, medzi čo sa dá počítať rozvoj vidieckych a obytných oblastí, ťažbu dreva (ktorá sa navyše kryje s dobou inkubácie), ale aj turizmus. Rovnako tu pokračuje nelegálny odchyt a zabíjanie orlov, každoročne je týmto spôsobom zabitých minimálne 5 % dospelých a 35 % mladých jedincov. Problém predstavujú tiež druhotné otravy, prípadne tiež dochádza k tomu, že orol zožerie otrávenú návnadu určenú pre iné druhy predátorov. Mnoho orlov sa tiež stáva obeťou automobilovej dopravy (čo je problém v celom areáli výskytu), prípadne stretov s drôtmi elektrického vedenia. Potenciálnu hrozbu tiež predstavujú kolízie s veternými turbínami. Ďalšia existencia tohto poddruhu je závislá na zmiernení týchto ohrozujúcich faktorov a predovšetkým na ochrane lesných biotopov.[10] Množstvo hniezd orlov klinochvostých sa v Tasmánii nachádza na súkromných pozemkoch alebo v štátnych lesoch, jeden z plánov ochrany je tieto hniezda lokalizovať a chrániť. Druh je právne chránený ako na austrálskej pevnine, tak v Tasmánii a patrí do druhej prílohy Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín, obchodovanie je teda na medzinárodnej úrovni obmedzené a podriadené dozoru.[17]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Na základe ich dĺžky je preto možné odhadnúť aj vek vtáka. Rovnicu v tomto prípade tvorí vek v dňoch=(dĺžka krídla v cm – 2,37) ÷ 0,6[50]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ IUCN Red list 2019.1. Prístup 8. júla 2019
  2. ↑ a b Olsen 2005, s. 11−12.
  3. ↑ orol klinochvostý − Aquila audax (Latham, 1801) [online]. Avibase, [cit. 2019-07-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ AMADON, Dean. The Genera of Booted Eagles: Aquila and Relatives. Journal of the Yamashina Institute for Ornithology, 1982-12-20, roč. 14, čís. 2-3, s. 108–121. Dostupné online [cit. 2019-07-11]. ISSN 0044-0183. DOI: 10.3312/jyio1952.14.108. (po anglicky)
  5. ↑ Olsen 2005, s. 16.
  6. ↑ LERNER, Heather; CHRISTIDIS, Les; GAMAUF, Anita. Phylogeny and new taxonomy of the Booted Eagles (Accipitriformes: Aquilinae). Zootaxa, roč. 4216, čís. 4, s. zootaxa.4216.4.1. Dostupné online [cit. 2019-07-12]. ISSN 1175-5334. DOI: 10.11646/zootaxa.4216.4.1. PMID 28183111.
  7. ↑ BUNCE, Michael; SZULKIN, Marta; LERNER, Heather R. L. Ancient DNA Provides New Insights into the Evolutionary History of New Zealand's Extinct Giant Eagle. PLoS Biology, roč. 3, čís. 1. Dostupné online [cit. 2019-07-12]. ISSN 1544-9173. DOI: 10.1371/journal.pbio.0030009. PMID 15660162.
  8. ↑ a b c Debus, S. & amp; Kirwan, G.M. (2019). Wedge-sledoval Eagle (Aquila audax). In: del Hoyo, J., Elliott, A., Sargatal, J., Christie, d.Ä. & Amp; de Juana, E. (eds.). Handbook of the Birds of the World Alive. Lynx Edicions, Barcelona. (Retrieved from https://www.hbw.com/node/53163 on 12 July 2019).
  9. ↑ a b Olsen 2005, s. 17.
  10. ↑ a b c d e f g h i j Aquila audax fleayi — Tasmanian Wedge-tailed Eagle Wedge-tailed Eagle (Tasmanian) [online]. Department of the Environment, [cit. 2019-07-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ Olsen 2005, s. 23.
  12. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o Aquila audax [online]. Animal Diversity Web, 2006, [cit. 2019-07-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ a b c d Wedge-tailed Eagle [online]. Western Australian Museum, [cit. 2019-07-23]. Dostupné online.
  14. ↑ a b c Olsen 2005, s. 29−30.
  15. ↑ Ferguson-Lees & Christie 2001, s. 32.
  16. ↑ a b c d e f g h i j Ferguson-Lees & Christie 2001, s. 747.
  17. ↑ a b c d e f g h i j k l m Wedge-tailed eagle [online]. ARKive, [cit. 2019-07-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ a b Olsen 2005, s. 30.
  19. ↑ Olsen 2005, s. 27.
  20. ↑ Olsen 2005, s. 29.
  21. ↑ Aquila audax (Wedge-tailed Eagle) [online]. skullsite.com, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. ↑ a b c Olsen 2005, s. 32.
  23. ↑ a b Ferguson-Lees & Christie 2001, s. 234.
  24. ↑ a b c Birds of Prey of the World. [s.l.] : St. Martin’s Press. ISBN 0-312-32239-9. (po anglicky)
  25. ↑ Olsen 2005, s. 26−27.
  26. ↑ Ferguson-Lees & Christie 2001, s. 746.
  27. ↑ a b c d e f Olsen 2005, s. 19−20.
  28. ↑ KESTELOO, Haye. $80,000 drones ripped out of the sky by Australian wedge-tailed eagles [online]. DroneDJ, [cit. 2019-07-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ a b Olsen 2005, s. 21.
  30. ↑ Olsen 2005, s. 35−37.
  31. ↑ a b Olsen 2005, s. 83.
  32. ↑ Olsen 2005, s. 82.
  33. ↑ a b c d e f g Ferguson-Lees & Christie 2001, s. 748.
  34. ↑ Olsen 2005, s. 79−80.
  35. ↑ a b Olsen 2005, s. 81.
  36. ↑ Atlas zvířat. [s.l.] : Columbus, 2005. ISBN 80-7249-205-5. S. 18. (po česky)
  37. ↑ Olsen 2005, s. 80.
  38. ↑ a b c Wedge-tailed Eagle [online]. IUCN. Dostupné online. (po anglicky)
  39. ↑ a b RIDPATH, M. G.; BROOKER, M. G.. The Diet of the Wedge-Tailed Eagle, Aquila Audax, in Western Australia.. Wildlife Research, roč. 7, čís. 3, s. 433–452. Dostupné online [cit. 2019-08-01]. ISSN 1448-5494. DOI: 10.1071/wr9800433. (po anglicky)
  40. ↑ Olsen 2005, s. 79.
  41. ↑ Olsen 2005, s. 84.
  42. ↑ a b Olsen 2005, s. 65.
  43. ↑ a b Supplementary Notes on the Breeding Behaviour of Wedge-tailed Eagles 'Aquila audax'. Australian Field Ornithology, roč. 26, čís. 4, s. 142−147. Dostupné online. ISSN 1448-0107. (po anglicky)
  44. ↑ a b Olsen 2005, s. 44−46.
  45. ↑ a b c Olsen 2005, s. 47−48.
  46. ↑ a b c d e Wedge-tailed Eagles [online]. Bush Heritage Australia. Dostupné online. (po anglicky)
  47. ↑ a b Wedge-tailed Eagle [online]. Australian Museum. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ Olsen 2005, s. 69.
  49. ↑ a b Olsen 2005, s. 70.
  50. ↑ a b c Olsen 2005, s. 73.
  51. ↑ Olsen 2005, s. 74.
  52. ↑ Olsen 2005, s. 75.
  53. ↑ Olsen 2005, s. 77.
  54. ↑ AnAge entry for Aquila audax [online]. Human Ageing Genomic Resources. Dostupné online. (po anglicky)
  55. ↑ Olsen 2005, s. 7.
  56. ↑ a b Birds of Prey − Biology and conservation in the XXI century. [s.l.] : Springer, 2018. ISBN 978-3-319-73744-7. S. 170. (po anglicky)
  57. ↑ Mudrooroo. Aboriginal mythology: An A-Z spanning the history of the Australian Aboriginal people from the earliest legends to the present day. [s.l.] : Thorsons, 1994. Heslo: Eaglehawk and Crow. ISBN 978-1-85538-306-7. (po anglicky)
  58. ↑ Olsen 2005, s. 9.
  59. ↑ Olsen 2005, s. 92.
  60. ↑ Official symbols and emblems [online]. Northern Territory Government. Dostupné online. (po anglicky)
  61. ↑ a b Olsen 2005, s. 90−92.
  62. ↑ Olsen 2005, s. 88.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Orel klínoocasý na českej Wikipédii. [[Kategória:Jastrabovité]] [[Kategória:Najmenej ohrozené druhy]]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Redaktor:OJJ/Orol_klinochvostý&oldid=7018786“