Redaktor:RONALDO-SK/Byzantská ríša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Byzantská ríša
Basileia ton Rhomaion
Imperium Romanorum
 Rímska ríša 3951453 Osmanská ríša 
Geografia
Mapa štátu
Územný vývoj ríše
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
16 000 000 (5. storočie)
7 000 000 (8. storočie)
12 000 000 (11. storočie)
5 000 000 (13. storočie)
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Vznik
395 rozdelenie rímskej ríše
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Rímska ríša Rímska ríša
Nástupnícke štáty:
Osmanská ríša Osmanská ríša

Byzantská ríša, skrátene nazývaná slov. Byzancia, prípadne známa ako východorímska ríša, bola v období neskorej antiky a stredoveku významná kresťanská mocnosť, nachádzajúca sa v oblasti východného Stredomoria.

V roku 330 povýšil Konštantín Veľký pôvodnú starovekú obec Byzantion premenovanú na Konštantínopol na hlavné mesto rímskej ríše. Tá bola v roku 395 trvalo rozdelená na východnú a západnú časť. Zatiaľčo západorímska ríša zanikla už v roku 476, východná polovica impéria dosiahla v 6. storočí za panovania Justiniána I. svojho najväčšieho územného rozsahu. V 7. storočí sa udiala zásadná premena charakteru ríše spôsobená predovšetkým prijatím gréčtiny ako oficiálneho jazyka za vlády Herakleia a ničivými dopadmi islamskej expanzie. Napriek porážkam a úbytku územia patrila k hospodársky, kultúrne a vojensky najrozvinutejším súdobým štátom. Byzanc, oslabená odrážaním Arabov a vnútornými náboženskými spormi, sa za macedónskej dynastie vzchopila k novému rozmachu a koncom 10. storočia sa znovu pozdvihla k veľmocenskému postaveniu. Avšak prehlbujúce sa odcudzenie medzi západnými a východnými kresťanmi vyústilo v roku 1054 k cirkevnému rozkolu označovaný ako Veľká schizma.

Po porážke v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 stratila ríša v prospech seldžuckých Turkov väčšinu Malej Ázie, predstavujúce jadro ich teritória. Po nástupu Komnenovcov síce získala späť niektoré oblasti a v 12. storočí dočasne obnovila svoju prevahu, avšak za neskorších cisárov započal ich definitívny úpadok. Behom štvrtej križiackej výpravy utrpela Byzanc fatálny úder, keď bol Konštantínopol v roku 1204 dobytý križiakmi. Hoci cisári z dynastie Palaiologovcov dokázali v roku 1261 ríšu obnoviť, opakujúce sa občianske vojny výrazne podlomili ich moc. Postupný rozklad vyvrcholil pádom Konštantínopolu v roku 1453 a dobytím zostávajúcich byzantských území osmanskými Turkmi.

V priebehu svojej tisícročnej existencie slúžila ríša ako záštita kresťanstva, pričom výrazne prispela k ochrane Európy pred šírením islamu. Okrem toho disponovala pevnou zlatou mincou, ktorá bola v obehu v celom stredomorskom priestore. Konštantínopol patril ako jedna z najväčších metropol v vtedajšom svete k najdôležitejším obchodným strediskám. Byzancia mala určujúci vplyv na náboženstvo, právo, politický systém, architektúru a umenie značnej časti Európy a Stredného východu, pričom prispela k zachovanie a predaniu početných literárnych diel a vedeckých poznatkov klasického sveta a iných kultúr.

Názov[upraviť | upraviť kód]

„Byzantská ríša“ je moderný, terajšími historikmi bežne používaný termín, naprosto neznámy jej niekdajším obyvateľom. Po prvýkrát ho použil v roku 1557, jedno storočie po páde Konštantínopola, nemecký dejepisec Hieronymus Wolf vo svojom diele Corpus Historiae Byzantinae. Pojem „byzantský“ odvodil z názvu gréckej osady Byzantion, na ktorej mieste bol Konštantínopol založený. Jeho použitím chcel odlíšiť dejiny starovekej rímskej ríše od jej stredovekej nástupkyne. Publikácia Byzantine du Louvre (Corpus Scriptorum Historiae Byzantinae) z roku 1648 a Du Cangeho Historia Byzantina z roku 1680 prispeli k rozšíreniu tohto pomenovania medzi francúzskymi autormi. V časoch osvietenstva ho spopularizovali vtedajší spisovatelia, ako byli Montesquieu, Voltaire a Gibbon.[1] V ich podaní však adjektívum „byzantský“ nabilo pejoratívny nádych, pretože sa stalo synonymom slova dekadentný. Pri zrovnaní byzantskej civilizácie s klasickou antickou civilizáciou sa im totiž existencia prvo menovanej javila ako vleklé obdobie úpadku.

Samotní obyvatelia byzantskej ríše sa nazývali Rímanmi (Rhomaioi) a svoj štát označovali Rhomania, prípadne Basileia ton Rhomaion, čo sa do latinčiny prekladalo ako Imperium Romanorum, vtedy rímska ríša.[2] Napriek tomu si Byzancia po prevažnú väčšinu svojich dejín podržala multietnický charakter a zachovávala odkaz grécko-rímskych tradícií, vzhľadom k rastúcej prevahe gréckeho elementu ju jej súčasníci v západnej Európe nazývali „ríšou Grékov“ (Imperium Graecorum). Nároky východorímskej ríše na rímske dedictvo boli zásadne spochybnené korunováciou Karla Veľkého za cisára Rimanov pápežom Levom III., považujúcim trón rímskej ríše za uprázdnený.[3] V západných zemiach bol od týchto dôb titul Imperator Romanorum vyhradený pre Karlových následníkov a panovníkov Svätej ríše rímskej, zatiaľčo konštantínopolský cisár bol niekedy označovaný ako Imperator Graecorum („cisár Grékov“). Naproti tomu vo vnímaní Peržanov, moslimov a Slovanov bola rímska identita byzantskej ríše všeobecne akceptovaná. V islamskom svete bola totiž známa ako Rúm („Rím“).[1]

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Rozdelenie rímskej ríše[upraviť | upraviť kód]

Konštantínov krst, obraz namaľovaný pravdepodobne Gianfrancescom Pennim

V roku 284 sa moci v rímskej ríši chopil Diocletianus, ktorý prekonal krízu tretieho storočia uskutočnením vnútorných reforiem a nastolením nového systému vlády, nazývaného tetrarchia.[4] V rámci neho bola ríša fakticky rozdelená na dve časti, spravované dvomi cisármi (augusti). Tí si neskôr pribrali za svojich kolegov dvoch mladších partnerov a svojich budúcich nástupcov v hodnosti caesarov (caesares).[5] Po Diokleciánovej abdikácii v roku 305 sa toto usporiadanie zrútilo. Nasledovali občianske vojny trvajúce až do roku 324, keď Konštantín Veľký získal kontrolu nad celým územím ríše. Konštantín nadviazal na Diokleciánove správne a daňové reformy,[4] posilnil vojsko a zaviedol novú, vysoko stabilnú zlatú mincu solidus. 11. mája 330 presunul sídlo vlády na Bospor, kde založil novú cisársku rezidenciu nazvanú Konštantínopol.[6] Tým zdôraznil rastúci význam hospodársky konsolidovanejšej a rozvinutejšej východnej polovice impéria. Mesto sa tešilo mimoriadnej strategicky priaznivej polohe medzi Európou a Áziou, nachádzalo sa na spojnici obchodných trás a najneskôr v závere 4. storočia sa stalo trvalým sídlom na východe panujúcich rímskych cisárov.

Konštantín sa v roku 313 ako prvý cisár otvorene priklonil ku kresťanstvu, ktoré všestranne podporoval,[7] v ktorom pokračovali takmer všetci jeho nástupcovia. Kresťania boli zahrňovaní veľkorysými privilégiami, čím boli preferovaní na úkor starého pohanstva. Vplyv cirkvi v priebehu 4. storočia výrazne vzrástol, čo bolo zavŕšené povýšením kresťanstva na oficiálne štátne náboženstvo za Theodosia I.[8] V roku 395 bola ríša rozdelená medzi Theodosiových synov: romanizovaný a rurálnejší západ pripadol Honoriovi; urbanizovanejší a silno helenizovanú východnú časť obdržal Arkadius. Aj keď už skôr dochádzalo k obdobným členeniam impéria, toto delenie sa ukázalo byť definitívnym.[9]

Koncom 4. storočia, v dobe začínajúceho sťahovania národov, bola rímska ríša vystavená náporu germánskych a iných barbarských kmeňových zväzov. V bitke pri Adrianopole v roku 378 východné vojsko ničivo podľahlo Gótom,[10] nedlho nato usadeným ako foederati na rímskom území. Od počiatku 5. storočia smerovali vpády Germánov a Hunov rastúcou mierou proti hospodársky a vojensky oslabenejšou západorímskou ríšou. Konsolidovanejší východ musel čeliť útokom novoperzskej sásánovskej ríše, hoci v rokoch 387502 sa vzájomné vzťahy vyvíjali prevažne mierovo.[11] V roku 410 bolo mesto Rím dobyté a vydrancované Vizigótmi a zhruba v tom istom čase boli rozsiahle oblasti západu opanované Germánmi,[12] avšak východná ríša zostala s výnimkou Balkánu naskrz ušetrené zrovnateľných katastrof. Za Theodosia II. boli zosilnené konštantínopolské hradby, vďaka čomu sa toto mesto stalo takmer nedobytným.[13] Huni boli odvrátení od pustošenia východorímskeho územia každoročným vyplácaním tributu.[14] Theodosiov nástupca Marcianus odmietol Hunom naďalej platiť, načo hunský kráľ Attila vytiahol proti západorímskej ríši.[15] Krátko po Attilovej smrti v roku 453 sa jeho ríša rozpadla, takže Konštantínopol bol zbavený hrozby hunských nájazdov.

Konštantínopol, zrekonštruovaná časť theodosiánskych hradieb

V náboženských otázkach destabilizovali východnú ríšu rôzne herézie a doktrinálne spory, stupňované súperením patriarchátov v Ríme, Konštantínopoli, Alexandrii a Antiochii.[16] Už v roku 325 rozhodol nicejský koncil o odsúdení arianizmu, popierajúceho Kristovo božstvo.[17] V roku 431 prehlásil [Efezský koncil|koncil v Efese]] za heréziu nestoriánstva.[18] Najvážnejšiu krízu vyvolala rozpory ohľadne Kristovej podstaty, aj keď stúpenci smeru nazývaného monofyzitizmus tvrdili, že mal jedinú prirodzenosť a to božskú. Napriek tomu toto učenie bolo zavrhnuté chalkedonským koncilom v roku 451,[19] v Egypte a Sýrii sa k nemu priklonila takmer všetká populácia, pričom väčšina ďalších cisárov sa neúspešne pokúšala obnoviť narušenú cirkevnú jednotu.

V druhej polovici 5. storočia sa východná ríša musela potýkať s obtiažnymi vnútropolitickými problémami. Valná časť armády pozostávala z germánskych vojakov, z ktorých sa niektorí domohli významných pozícií v riadení štátu.[20] Leon I., prvý cisár, ktorému zveril cisársku korunu konštanínopolský patriarcha, sa teda pokúsil eliminovať nebezpečnú moc Germánov ich nahradením Isaurie, polobarbarskými obyvateľmi juhovýchodnej Anatólie.[21] Isaur menom Zenón sa dokonca v roku 474 zmocnil cisárskeho trónu, avšak za jeho nástupcu bol vplyv Isaurov vynaložením značného úsilia potlačený. Východorímske vojsko potom opäť tvorili cudzí, zvlášť germánski žoldnieri, ich pôsobenie na politiku ríše zostávalo ale obmedzené.

V roku 468 sa východní Rimania rozhodli podporiť západorímsku ríšu vyslaním obrovskej flotily proti Vandalom do severnej Afriky.[22] Po nezdaru tejto expedície sa pomery na západe rýchlo zhoršovali a roku 476 zosadil germánsky veliteľ Odoaker posledného západorímskeho cisára Romula Augusta. O niekoľko rokov neskôr poveril Zenón ostrogótskeho kráľa Theodoricha vedením výpravy na Apeninský polostrov. Po Odoakerovej porážke v roku 493 urobil síce Theodorich z Talianska vlastnú, fakticky nezávislu doménu, Zenón sa však zbavil ohrozenia zo strany Ostrogótov, pred svojim odchodom sústavne pustošiacích balkánske provincie.[23]

Po Zenónovi nastúpil Anastasius I., dlhoročný predstaviteľ štátnej správy rímskeho pôvodu, ktorý sa v prvom desaťročí svojho panovania musel vysporadúvať s Isaurmi. Anastasius sa ukázal ako mimoriadne zdatný administrátor a energický reformátor, keď zdokonalil monetárnu sústavu a previedol zásadne úpravy daňovej sústavy, v rámci ktorých znížil daňové zaťaženie mestského obyvateľstva. Napriek tomu zanechal v štátnej pokladni enormnú sumu 320 000 libier zlata.[24]

Znovudobytie západných provincií[upraviť | upraviť kód]

Justinián I. znázornený na mozaike v chráme San Vitale v Ravenne

Za panovania Justina I. vykonával skutočnú kontrolu nad ríšou jeho schopný synovec Petrus Sabbatius.[25] Tento potomok roľníkov z Ilýrie sa po strýkovej smrti v roku 527 ujal vlády a stal sa známym ako Justinián I. Čoskoro pojal úmysel obnoviť rímsku ríšu na jej niekdajšiu veľkosť. V roku 532 si preto zaistil východnú hranicu uzavrením „večného mieru“ so sásánovskou ríšou, načo podnikol sériu výbojných vojen na západe.[26]

V rokoch 533 a 534 si Byzantinci vedení vojvodcom Belisarom podmanili Kartágo a vyvrátili kráľovstvo Vandalov v severnej Afrike. Ostrogótske Taliansko zachvátili po Theodorichovom úmrtí nástupnícke zmätky, ktorých Byzantinci využili v roku 535 k obsadeniu Sicílie a Dalmácie. V nasledujúcom roku pristal Belisar v južnom Taliansku a vstúpil do Ríma,[27] nič menej Ostrogóti vytrvali v odpore do roku 540, keď padla Ravenna. Potom sa takmer porazení Ostrogóti znovu vzchopili pod velením Totily a opanovali bezmála celé Taliansko. Po príchode nového byzantského vojska, na ktorom čele stál eunuch Narses, bol Totila porazený a zabitý v bitke pri Taginae v roku 552.[28] Napriek pokračujúcemu odboju Gótov a invázii Frankov bol konflikt na Apeninskom polostrove neskôr zavŕšený byzantským víťazstvom. Zhruba v tej istej dobe sa Byzantinci angažovali vo vnútorných sporoch vo vizigótskej Hispánii, vďaka čomu zabrali južnú časť Iberského polostrova.[29] Byzantská prítomnosť v oblasti pretrvala približne do roku 620.[30]

Justiniánovo obdobie sa nepreslávilo iba vojenskými úspechmi, pretože za jeho vlády sa Byzancia povzniesla rovnako kultúrne, hoci cisár nechal v roku 529 uzavrieť aténsku Akadémiu.[31] Okrem mnohých iných význačných osobností pôsobili v týchto rokoch historik Prokopios Cézarejský či filozof Ioannes Filoponos. Medzi rokmi 528534 previedla komisia riadená právnikom Tribonianom kodifikáciu rímskeho práva, ktoré bola pomenované Corpus iuris civilis.[32] Za Justiniána, posledného cisára, ktorého rodným jazykom bola latinčina, bola podľa návrhov architektov Isidora z Mílétu a Anthemia z Trallu vybudovaná monumentálna bazilika Hagia Sofia, predstavujúca po tisíc rokov najväčší kresťanský chrám na svete.[33]

Východorímska ríša zväčšená za Justiniána o severnú Afriku, Taliansko a južnú Hispániu

Justinián čelil neľahkým výzvam a už v roku 532 ustál s prispením cisárovnej Theodory nebezpečné povstanie Níká v Konštantínopoli.[25] Vedľa toho sa prehlbovalo napätie medzi ortodoxnými kresťanmi a monofyzitmi, obzvlášť vo východných provinciách.[34] Sásánovský kráľ Husrav I. vtiahol v roku 540 do Sýrie a vyplienil Antiochiu, metropolu rímskeho Orientu.[35] Namáhavá vojna s Perziou vyplnila takmer celý zbytok Justiniánovho panovania. Taktiež Balkán, jeho obrana bola oslabená odoslaním vojenských zborov na západ, utrpel vážne škody spôsobené opakovanými nájazdmi Slovanov a Bulharov. Počiatkom štyridsiatych rokov 6. storočia postihol ríšu pustošivý justiniánsky mor, ktorému padla za obeť asi štvrtina populácie východného Stredomoria. Rapídny úbytok obyvateľstva spoločne s neustálym bojovaním prispel k hospodárskemu úpadku a vyprázdneniu štátnej pokladne.[36]

Justiniánova dlhá vláda symbolizovala podľa názoru niektorých historikov dôležitú prechodovú fázu vývoja klasickej antickej kultúry v ranne byzantskú civilizáciu. Georg Ostrogorsky teda Justiniána považoval za „posledného rímskeho imperátora“.[37] Niekoľko rokov po Justiniánovej smrti v roku 565 odmietol jeho následník Justinius II. odvádzať Peržanom dohodnutý tribút, čo viedlo k zdĺhavej vojne, vyčerpávajúcu obe súperiace mocnosti. V roku 568 vpadli germánski Langobardi do Talianska, ktorého väčšiu časť si do konca 6. storočia podrobili.[38] Justiniusov nástupca Tiberios II. sa sústredil hlavne na eliminovanie perzskej hrozby. Jeho vojvodca Maurikios síce na východnom fronte viedol obratné vojenské operácie, avšak v roku 582 dobyli Avari pevnosť Sirmium na Balkáne a Slovania zahájili masívne útoky smerujúce do vnútra polostrova.[39] Maurikios, ktorý sa chopil moci po Tiberiovi, sa zapojil do vnútorných bojov v perzskej ríši a v roku 591 dosadil v Ktésifónte legitímneho panovníka Husrava II.[40] Cisár potom uzavrel so Sásánovcami výhodný mier, ktorým posunul hranice ríše na východe. Niekedy v tej istej dobe nechal zriadiť exarcháty v Ravenne a Kartágu, pričom bol po prvýkrát opustený neskorší antický princíp oddelenia civilnej a vojenskej správy.[41] Po víťazstve nad Peržanmi zakročil Maurikios proti Avarom a Slovanom a do roku 602 ich vytlačil späť za Dunaj. Ale námaha ťaženia vyvolala v armáde vzburu, ktorá vyniesla na trón uzurpátora menom Fokas. Ten dal zavraždiť Maurikia a všetkých jeho mužských príbuzných.[42]

Boj o prežitie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská ríša v dobe Herakleiovcov

Husrav II. využil Maurikiovej násilnej smrti ako zámienku k rozpútaniu nového konfliktu a k napadnutiu Arménska a rímskej Mezopotámie.[43] Proti neobľúbenému Fokovi, ktorý je v byzantských prameňoch predstavovaný ako tyran, bolo zosnované spiknutie z rád konštantínopolských senátorov. V roku 610 bol nakoniec zosadený Herakleiom, synom kartáginského exarchu.[44] Ani nový cisár nebol ale spočiatku schopný zadržať nápor Peržanov, ktorým sa behom pár rokov podarilo dobyť väčšinu byzantských východných provincií. Do roku 619 odňali ríši Sýriu a Egypt, dve najbohatšie a najľudnatejšie zeme, a prenikli hlboko do Malej Ázie, takže sa ríša ocitla na pokraji kolapsu. Z Jeruzalema dokonca Sásánovci ulúpili posvätný Kristov kríž.[45] Balkán bol zvieraný Avarmi a ich slovanskými vazalmi, trvala sa usadzujúcimi na byzantskej pôde.

Solidus vyobrazujúci Herakleia a jeho synov

Za nanajvýš kritických okolností sa Herakleios v roku 622 odhodlal k zahájeniu protiofenzívy, čoskoro nadobúdajúcej povahy svätej vojny, a usporiadal niekoľko ťažení na perzské územie, ktorými zvrátil doterajší priebeh stretnutia.[46] V roku 626 boli Avari a Slovania drvivo porazení pri obliehaní Konštantínopola.[47] Keď sásánovské vojsko podľahlo Byzantincom v bitke pri Ninive v roku 627, uzavreli Peržania mier, v ktorom sa vzdali všetkých svojich výbojov, a Herakleios mohol slávnostne vrátiť svätý kríž do Jeruzalema.[48] Už za vojny s Peržanmi Herakleios povýšil gréčtinu na úradný jazyk. Z cisárskej titulatúry vypustil latinské slovo imperator a naďalej sa nechal oficiálne označovať ako basileus,[49] niekedy je preto považovaný za prvého byzantského cisára.

Dlhý a namáhavý konflikt s Peržanmi ríšu enormne vyčerpal a urobil ju tak mimoriadne zraniteľnou voči islamskej expanzii, zahájenej Arabmi počiatkom tridsiatych rokov 7. storočia.[50] V roku 636 arabskí beduíni vedení Chálidom ibn al-Valídom porazili Byzantincov v bitke pri Jarmúku,[51] v dôsledku čoho stratila ríša Sýriu a Palestínu, ich monofyzitské obyvateľstvo kládlo útočníkom len zanedbateľný odpor.[52] Po kapitulácii Alexandrie v roku 642 dobyli moslimovia Egypt a v ďalších rokoch sa im podvolilo tiež aj Arménsko, hoci sa Byzantinci pokúšali obe tieto zeme získať späť. Byzancia sa navzdory závažnému zmenšeniu svojho územia dokázala arabským výbojom ubrániť, na rozdiel od sásánovskej ríše, ktorá sa do roku 651 úplne zrútila. Byzantské vojsko sa stiahlo do Malej Ázie, chránené pred nepriateľmi prirodzenou bariérou v podobe pohoria Taurus.[53] Arabi vybudovali z podnetu Muávija vlastné loďstvo a narušili doterajšiu námornú hegemóniu Byzantincov vo východnom Stredomorí. Okolo roku 650 po prvýkrát spustošili Cyprus, nedlho nato zvíťazili nad byzantskou flotilou pri pobreží Lýkie a opanovali Rhodos.[54] V šesťdesiatych rokoch vytiahol Konstans II. proti Langobardom v južnom Taliansku a po krátkom pobyte v Ríme presunul svoju rezidenciu do Syrakúzy na Sicíliu, nič menej jeho nástupca ponechal sídlo vlády na východe.[55] Stále častejšie, každoročné vpády Arabov do Anatólie vyvrcholili v rokoch 674678, keď došlo k blokáde Konštantínopola. Útočníci boli odrazení, k čomu výrazne prispelo použitie „gréckeho ohňa“ proti arabským lodiam.[56]

Grécky oheň bol po prvýkrát použitý za byzantsko-arabských vojen

Arabská expanzia pripravila ríšu o takmer dve tretiny jej skoršieho územia, hoci sa niektorí cisári spočiatku usilovali o zvrátenie týchto dopadov. V súvislosti s tím vzalo definitívne za svoje neskoršie antické usporiadanie štátu a spoločnosti. Dosiaľ prežívajúci poleis boli buď úplne opustené, alebo sa vyvinuli v menšie opevnené sídla, nazývané kastra,[57] kvôli čomu získalo byzantské hospodárstvo agrárnejší charakter. Strata Aramejcmi a Koptmi obývaných území na východe a juhu napomohla vyššej kultúrnej jednote a uniformite ríše, pretože zostávajúcemu teritóriu dominoval grécky jazyk a ortodoxné obyvateľstvo, takže problém s monofyzitmi bol fakticky vyriešený. Najskôr za Konstanta II. prebehla reorganizácia členenia ríše vytvorením themat,[58] administratívnych jednotiek, v ktorých boli usadení vojaci niekdajších poľných armád.[59] Skoršiu, prevažne žoldniersku armádu nahradilo vojsko pozostávajúce z mužov brániacich pôdu, ktorá im bola zverená k obhospodáreniu. Velitelia jednotlivých themat, majúci titul strategos, byli obdarení kompetenciami aj v oblasti civilnej správy.[60] Týmito zmenami sa postupne zavŕšil proces transformácie východorímskeho impéria v stredovekú byzantskú ríšu.

V druhej polovici 7. storočia boli nomádski Protobulhari zatlačení Chazarmi smerom k dolnému Dunaju. Konštantín IV. im chcel zabrániť v postupe na Balkán, obývanému Slovanmi, v roku 680 bol ale porazený a s chánom Asparuchom uzavrel zmluvu, ktorá uznala vznik bulharskej ríše v Moesii.[61] Prítomnosť Bulharov poskytovala Slovanom podporu v ich boji s Byzantincami. Justinián II., posledný cisár herakleiovskej dynastie, sa snažil obnoviť byzantský protektorát nad Arménskom a posiloval obranu Malej Ázie usídlením tisícov Slovanov, zajatých v Thrákii a Macedónii, z ktorej však mnohí prešli k Arabom. V roku 695 Justinián podľahol spiknutiu aristokracie, načo bol zmrzačený a vypovedaný do vyhnanstva.[62] Zatiaľ čo sa v Konštantínopole striedali cisári, Arabom sa v roku 698 podarilo dobyť Kartágo. Justinián sa za asistencie Bulharov dokázal znovu ujať moci, avšak v roku 711 bol zavraždený.[63]

Obrana ríše a spory o uctievanie ikon[upraviť | upraviť kód]

Územný rozsah Byzancie na prelome 7. a 8. storočia

Slabosť byzantskej vlády, opakujúce se uzurpácie a neustávajúce občianske vojny, trvajúce prakticky od prvého Justiniánovho zosadenia, podnecovali moslimov k zintenzívneniu útokov proti ríši. V lete 717 početné arabské vojsko, podporované mohutnou flotilou, obliehalo Konštantínopol, už zvieralo celý jeden rok. Vďaka schopnostiam Leva III., podareným námorným operáciám, nezvyklo tuhej zime v rokoch 717718 a bulharskej pomoci bol tento masívny úder odvrátený.[64] Nehliadnúc na pohromu utrpenú pri Konštantínopoli pokračovali húževnatí Arabi v plienení maloázijského zázemia ríše, aj keď ich Byzantinci na čele s Levom v roku 740 presvedčivo zdolali v bitke pri Akroine.[65] Aj tak moslimovia pokračovali v ničivých výpravách proti Byzancii, nič menej najnaliehavejšie ohrozenie z ich strany pominulo.

Lev si počínal veľmi úspešne v oblasti vojenstva a predviedol dôležité reformy vo vnútornej správe ríše. Zrejme na základe hlbokého osobného presvedčenia dal v roku 726 impulz k vzniku obrazoboreckého hnutiu, stávajúceho sa proti uctievaniu ikon.[66] V tomto spore, štepiacom byzantskú spoločnosť po viac než jedno storočie, sa stretli zástancovia preukazovania úcty ikonám (ikonodulovia) s obrazoborci (ikonoklasti).[67] V obrazoborectve sa prejevili trvajúce rozpory medzi európskymi a orientálnymi tradíciami byzantskej kultúry. Odmietanie ctenia ikon malo širokú podporu v maloázijských provinciách a tamojšom vojsku, naproti tomu za ikony sa postavili grécke cirkevné kruhy, hlavne kláštory.[68] Pápež odsúdil cisárovu náboženskú politiku, čím znateľne poklesol byzantský vplyv v Rímě.[69] Krátko po Levovom prvom prejave odklonu od kultu obrazov, vypukli vážne povstania v Grécku a v ravennskom exarcháte.

Solidus Leona III. a Konštantína V.

V roku 741 prešla vláda na Levovho syna Konštantína V., ktorý reorganizoval cisársku gardu v tagmata, profesionálne zbory pôsobiace ako protiváha v sporným themovým oddielom.[70] Konštantín nadviazal na otcovu ikonoklastickú politiku a v roku 754 na koncile v Hiereii formálne zakázal uctievanie ikon.[71] Neskôr sa uchýlil k otvorenému prenasledovaniu ikonodulov, kvôli čomu je v prameňoch predstavovaný ako despotický cisár.[72] Podnikol rovnako niekoľko vykorisťovacích výprav do sýrskeho pohraničia kalifátu, destabilizovanom občianskou vojnou medzi Umajjovcami a Abbásovcami, a celkom deviatimi ťaženiami proti Bulharom vážne podlomil ich silu, pričom zahájil postupnú rekonštrukciu byzantskej kontroly Trácie. V roku 751 však Langobardi dobyli Ravennu, aby by Byzantinci boli schopní akokoľvek zasiahnuť.[73] Konštantínov syn Lev IV., ktorého matkou bola chazarská princezná, vystupoval v spore o uctievanie obrazov skôr umiernene. Pomerne sľubne započaté panovanie ukončila cisárova nečakaná smrť v roku 780.

Riadenie štátu sa za neplnoletého Konštantína VI. ujala ako regentka jeho matka a vdova po Levovi, cisárovná Irena. Tá bola naklonená ikonodúliou a v roku 787 preto zvolala Druhý nikajský koncil, ktorého delegáti sa vyslovili pre obnovenie kultu obrazov.[74] Potom, čo jej syn nadobúdol dospelosť, zdráhala sa mu Irena odovzdať moc a nakoniec zvolila len pod nátlakom búriaceho sa vojska. Avšak v roku 797 ho zbavila vlády a sama sa vyhlásila za cisára.[75] Zosadený Konštantín VI. bol oslepený a zanedlho zomrel. Irenina autorita, otrasená tímto zločinom, bola ďalej narušená, keď v roku 800 pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého cisárom.[3] Karol dokonca vyslal do Konštantínopola svojich emisárov, ktorým prostredníctvom ponúkal Irene uzavrenie sobáša. Skôr, než mohla odpovedať, podľahla v roku 802 spiknutiu.[76] Levom III. založená sýrska dynastia tím bola zvrhnutá.

Nový cisár, schopný Nikefor I., zaviedol reformy v záujme zvýšenia štátnych príjmom a po vzore svojich predchodcov pokračoval v regrecizácii Balkánu usadzovaním maloázijských kolonistov na Peloponéze a v Grécku. V roku 811 sa vypravil naproti bulharskému chánovi Krumovi, ktorému sa podarilo zaskočiť byzantské vojsko a pripraviť cisára o život.[77] Opätovne nastolená bulharská hrozba bola dočasne zažehnaná Krumovou náhlou smrťou pri prípravách útoku na Konštantínopol, vďaka čomu mohol Lev V. uzavrieť s jeho nástupcom mierovú zmluvu. Za panovania tohto cisára, zastávajúceho nepriateľský postoj k obrazom, započala druhá fáza ikonoklazmu.[78] Levova násilná smrť viedla k trojročnej občianskej vojne, v ktorej Michal II. zdolal po urputnom boji Tomáše Slovana. Tento vnútorný konflikt zásadne zredukoval byzantské námorníctvo, čoho využili Arabi k dobytiu Kréty v roku 826 a k vylodeniu na Sicílii v ďalšom roku.[79] Michael II., zakladateľ amorijskej dynastie, zanechal ríšu svojmu synovi Theofilovi, ktorý premyslenými opatreniami pozdvihol silu armády a zvýšil efektivitu obrany ríše pred Arabmi. V boji s nimi musel ale zniesť pokorujúci nezdar, keď moslimovia zle vydrancovali mesto Amorion, z ktorého pochádzal cisárov rod. Po Theofilovom predčasnom skone vystupovala jeho manželka cisárovná Theodora ako regentka za svojho nedospelého syna Michala III. V roku 843 bolo s konečnou platnosťou presadené uctievanie obrazov[80] a v tej istej dobe bolo vystupňované prenasledovanie paulikiánov, príslušníkov kresťanského heretického hnutia, šíriaceho sa prevažne vo východných oblastiach ríše.[81]

V dôsledku fragmentácie abbásovského kalifátu došlo v druhej polovici 9. storočia k obratu v dosavadnom naskrz obrannom boji na východných hraniciach. Byzantinci sa striedavými úspechmi útočili na Kréte a v delte Nílu, kde sa prechodne zmocnili egyptskej Damietty. V roku 860 sa museli brániť prvému z rady lúpežných nájazdov zo severu príchodzích barbarov známych ako Rusi.[78] V roku 863 byzantské vojsko uštedrilo v bitke pri rieke Lalakaon drvivú porážku emirovi z Meliteny.[82] Toto víťazstvo fakticky vymedzuje počiatok byzantskej protiofenzívy na východe. V rovnakom roku započalo začleňovanie Slovanov do kultúrneho a náboženského okruhu ríše vyslaním misie bratov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu.[83] Nedlho nato bol bulharský chán Boris I. prinútený prijať krst z rúk byzantských duchovných.[78] Vzťahy so Západom rozjatrené rozpory v záležitosti cirkevnej subordinácie práve christianizovaného Bulharska ešte zhoršilo Fotiovo schizma, zapríčinené spochybnením povýšenia konštantínopolského patriarchu Fotia pápežom Mikulášom I.[84]

Rozmach za macedónskej dynastie[upraviť | upraviť kód]

Maľba v Parížskom žaltári nesúca silné vplyvy macedónskej renesancie

V roku 867 bol Michal III. zavraždený svojim obľúbencom Basileiom, ktorý sa chopil trónu a ustanovil macedónsku dynastiu.[85] Energický Basileios I. pokračoval v ťaženiach smerom k Eufratu a do roku 872 zdolal paulikiánov, podporovaných Arabmi. Okrem toho obnovil byzantskú kontrolu južného Talianska a upevnil autoritu ríše v oblasti Jadranského mora. Súbežne s mocenským vzostupom zažívala Byzancia počiatok novej epochy kultúrneho rozkvetu, označovaného ako macedónska renesancia.[86] Basileiov nástupca Lev VI. preslávený ako vzdelaný a múdry cisár, aj keď politicky ani vojensky sa svojmu otcovi nevyrovnal. Za Leva stratili Byzantinci posledné dve pevnosti na Sicílii a v roku 904 spustošili arabskí piráti z Kréty Solún, druhé najväčšie mesto ríše. Lev sa tiež neúspešne stretol s ambicióznym bulharským kniežaťom Simeonom I., proti ktorého ríši Byzantinci povolali kočovných Maďarov.[87]

Po Levovej smrti v roku 912 ešte vzrástlo nebezpečenstvo zo strany Bulharov. Simeon si najprv vynútil korunováciu za cára a v roku 917 Byzantincov presvedčivo porazil v bitke pri Ancheloji, po ktorej Bulhari vyplienili Grécko až ku Korintu.[88] Tieto spletité okolnosti prinútili admirála Romana Lakapena, aby prevzal moc na miesto Levovho neplnoletého syna Konštantína VII.[89] Lakapenos si počínal ako mimoriadne schopný štátnik, pričom rozhodne bránil Simeonove úsilie o dobytí Konštantínopola. Od okamihu cárovej smrti v roku 927 sa pomery na Balkáne vyvíjali pre ríšu priaznivo. Akonáhle si Byzantinci vykúpili tribútom mier s Bulharmi, vrhli všetky svoje dostupné síly do ofenzívy na východe. Svojimi víťazstvami v Mezopotámii a posunutím byzantskej hranice na východ od Eufratu sa preslávil najmä generál Ioannes Kurkuas. Ten v roku 934 pripojil k ríši Melitenu a o desať rokov neskôr získal z Edessy posvätné mandylion.[90] V roku 941 byzantské námorníctvo presvedčivo odrazilo nový útok Rusov.

Lakapenovým zosadením v roku 944 sa Konštantín VII. stal jediným cisárom. Vládu avšak namiesto neho aj naďalej vykonávali iní, pretože sa venoval predovšetkým svojim vedeckým a bádateľským záujmom. Potom, čo Konštantín zomrel, panoval krátko jeho syn Roman II., za ktorého vojvodca Nikeforos Fokas dobyl v roku 961 Krétu, neskôr odobral Arabom Kilíkiu a obsadil Aleppo.[91] Po cisárovej skorej smrti se Nikefor oženil s vdovou Theofano a ujal sa trónu s Romanovými malými synmi ako spolucisármi. Nikefor zameral svoju pozornosť na Mezopotámiu a Sýriu, kam podnikal pravidelné ťaženia. Po vypuknutí vojny s Bulharmi presvedčil prostredníctvom diplomacie ruského kniežaťa Sviatoslava I., aby proti ním usporiadal výpravu. Na východe si Byzantinci podrobili Cyprus a v roku 969 padla do ich rúk sýrska metropola Antióchia, jedno zo sídel východných patriarchov.[92] Sotva niekoľko mesiacov po tomto triumfe bol Nikefor zavraždený z podnetu Jana Tzimiska, niekdajšieho veliteľa východnej armády, ktorý sa ihneď chopil moci ako nový cisár.[93]

Sviatoslav si so svojim zásahom v Bulharsku v roku 968 túto zem podmanil, čo vyústilo ku konfliktu s jeho doterajšími byzantskými spojencami. Tzimiskes sa vypravil proti Rusom, plieniacim Tráciu, a vo dvoch stretnutiach Sviatoslava presvedčivo porazil.[94] Vytlačením Rusov za Dunaj si Byzantinci zaistili východné Bulharsko a Dobrudžu. Cisár sa potom vydal do hornej Mezopotámie a behom ťaženia v Sýrii v roku 975 byzantské vojsko dobylo početné tamojšie miesta, vrátane Emesy a Damasku. Byzantinci prenikli dokonca do Palestíny, kde obsadili Caesareiu, avšak v postupe na Jeruzalem im zamedzili Fátimovci.[95]

Basileios II. na replike manuskriptu z 11. storočia

V roku 976 zomrel Jan Tzimiskes pri spiatočnej ceste zo Sýrie, načo vláda pripadla Basileiovi II., staršiemu zo synov Romana II. Basileiovu pozíciu sťažovala prílišná moc radcov a generálov, prekážajúcich cisárovi v samostatnom riadení štátu a armády. Keď sa pokúsil vymaniť z ich vplyvu, vypukli proti nemu v Anatólii dve rozsiahle vzbury, na ktorých čelo sa postavili ambiciózni predstavitelia pozemkovej aristokracie, stojacej voči cisárovi vytrvalo v opozícii.[96] Do roku 989 Basileios prekonal odpor svojich protivníkov vo vnútri ríše, v čom mu výrazne pomohol knieža Vladimír I. Ten vyslal do Konštantínopola niekoľko tisíc svojich mužov, z ktorých Basileios vytvoril varjažskú gardu.[96] Ruský knieža si za to vyžiadal ruku cisárovej sestry a ešte pred svadbou prijal krst, čím započala christianizácia Kyjevskej Rusi.[96]

Bulhari medzitým využili nepokoje v ríši, pod vedením Samuela sa vzbúrili proti Byzantincom a získali kontrolu nad väčšinou Balkánu.[97] Basileios nič menej prejavil mimoriadne odhodlanie v snahe o zdolanie Bulharov, od čoho ho neodvrátil ani prvotný nezdar v bojoch s nimi. V priebehu každoročných ťažení, organizovaných po viac než dvadsať rokov, si cisár metodicky podroboval nepriateľské mestá a územia. Séria byzantských víťazstiev oslabila Samuelovo vojsko, ktorému Basileios uštedril v roku 1014 ničivú porážku v bitke v priesmyku Kleidion.[98] Bulharov zajatých v tomto stretnutí prikázal oslepiť a vyslúžil si tak priezvisko Bulgaroktonos („Bulharobijec“). V roku 1018 sa Byzantíncom vzdala posledná pevnosť Bulharov a celá ich zem sa na takmer dve storočia stala súčasťou ríše.[98]

Hoci sa Basileios primárne sústredil na odstránenie bulharského problému, nepúšťal zo zreteľa ani ďalšie výboje v Oriente. Osobne viedol dve trestné výpravy proti fátimovskému kalifátu, expandujúcemu v Sýrii. Okrem toho anektoval arménske kráľovstvo Vaspurakan a porazil Iberov. Cisárova východná politika sa napriek tomu zameriavala hlavne na stabilizáciu toho, čo bolo už získane skôr. Po dobytí Bulharska a konsolidáciou byzantského panstva v južnom Taliansku sa Basileios v samom závere vlády rozhodol na inváziu na Sicíliu, držanú Arabmi.[99] Aj keď tento odvážny zámer už nestihol zrealizovať, v momente jeho smrti, v roku 1025, sa byzantská ríša rozprestierala od južného cípu Apeninského polostrova a Dunaja až po vzdialené Arménsko a Eufrat.

Kríza a rozvrat[upraviť | upraviť kód]

Éra dobyvateľských vojen zásadne zmenila štruktúru byzantskej spoločnosti a sprostredkovane poznamenala aj obranyschopnosť ríše. Byzantské hranice strážili nepravidelné oddiely tzv. akritai.[100] Vlastné jadro byzantskej brannej moci predstavovali až do 10. storočia vojaci-poľnohospodári (stratiotai), obhospodáruvajúci svoje usadlosti.[101] Od počiatku 9. storočia sú patrné známky vzostupu úzkej aristokratickej vrstvy pozemkových magnátov (dynatoi) sídliacích v Malej Ázii, z ich rád sa rekrútovali veliteľské kádry armády.[102] Bohatstvo a vplyv týchto magnátov mohutneli na úkor roľníkov, upadajúcich do závislého postavenia (paroikoi), k čomu vedľa iných faktorov prispievali vyššie dane potrebných k zaisteniu financovania expanzie a rastúce náklady na výzbroj, zapríčinené ofenzívnejším pojatím vojenstva.[103] Tento vývoj viedol k podkopaniu thémového systému obrany štátu, pretože postupne likvidoval rezervoár ľudských sil vojska, v ktorom mohli slúžiť len slobodní muži. Roman I. Lakapenos a Basileios II. sa tomuto nepriaznivému trendu snažili čeliť obmedzovaním magnátov a zvýhodňovaním roľníkov.[104] Po Basileiovi nebol žiadny iný cisár schopný zabrániť skupovaniu poľností drobných poľnohospodárov pozemkovými aristokratmi. Ochrana ríše bola teda na miesto nedostačujúcej domácej armády stále viac zverovaná menej efektívnemu a nákladnejšiemu námezdnému vojsku.

Byzancia na sklonku vlády Basileia II.

Po roku 1025 sa na tróne v Konštantínopole vystriedala v rýchlom slede rada naskrz priemerných a bezvýznamných cisárov, panujúcich vždy len pár rokov. Sila ríše zostala neztenšená predovšetkým zásluhou schopných vojakov, akým bol treba Georgios Maniakes, ktorý v roku 1032 získal pre Byzanciu Edessu. Neskôr bol vyslaný s vojskom na Sicíliu, kde sa mu v roku 1040 takmer podarilo naplniť Basileiov plán dobytia ostrova. Potom bol Konítantínom IX. odvolaný a zanedlho zahynul pri vzbure proti tomuto cisárovi.[105] Okolo polovice 11. storočia sa na hraniciach ríše objavilo mnoho doposiaľ skôr neznámych nepriateľov: v roku 1048 prekročili Pečenehovia, v minulosti byzantský spojenci proti Bulharom, Dunaj a vyplienili Balkán.[106] V Arménii sa len o dva roky skôr Byzantinci po prvý krát stretli so seldžuckými Turkmi, čo Konštantína IX. neodradilo od toho, aby z fiškálnych dôvodov rozpustil značnú časť arménskych zborov.[107] Byzantské provincie v južnom Taliansku sa v ťažkej dobe stali predmetom záujmu Normanov, ešte len nedávno príchodzích na Apeninský polostrov.[108]

Vedľa nekompetentnosti vtedajších cisárov maril odrážanie novo vyvstalých hrozieb vyhrocujúci sa konflikt vo vnútri byzantskej vládnucej vrstvy.[109] Tá bola podľa názoru niektorých historikov rozpoľtená vzájomným antagonizmom medzi maloázijskými magnátmi a konštantínopolskou byrokraciou, reprezentovanou ľuďmi, ako bol filozof Michael Psellos, ktorý sa nemalou mierou podieľal na dosadenie niekoľkých cisárov. Zahranično-politická situácia ríša sa ešte viac zhoršila za patriarchátu Michaela Kerularia, keď v roku 1054 došlo k Veľkej schizme.[110] Táto udalosť zasadila vážny úder napätým vzťahom medzi východnými a západnými kresťanmi.[111]

V šesťdesiatych rokoch sa výrazne zintenzívnili útoky seldžuckých Turkov, k čomu prispievalo trvajúce zanedbávanie byzantského vojska. Hoci po dobytí Perzie a Bagdadu v roku 1055 sa záujem Seldžukov zameriaval na fátimovský chalifát v Egypte, nevyhýbali sa ani lúpežným vpádom do Malej Ázie. V roku 1067 sa prebili k mestu Kaisareia a smerovali stále viac na západ. Prekvapivá ľahkosť, s ktorou Seldžukovia prenikali do hĺbky byzantského území, prinútila pozemkovú aristokraciu k presadeniu skúseného Romana Diogena za cisára. Roman sa ihneď vrhol do reorganizácie vojska, avšak cez určité úspechy pri vyháňaní Turkov, bol nimi v auguste 1071 porazený a zajatý v bitke pri Mantzikerte.[112] V tom istom roku dobyli Normania mesto Bari, kľúčovú byzantskú pevnosť v južnom Taliansku.

Víťazný seldžucký sultán Alp-Arslán Romana čoskoro prepustil, avšak v Konštantínopole sa medzitým udial prevrat, pri ktorom bol nastolený Michael VII. Dukas. Nato sa rozpútal krátky boj, v ktorom Roman podľahol svojim nepriateľom.[113] Slabosť ústrednej vlády podnietila vypuknutie série povstaní a početných uzurpácií byzantských stratégov, opierajucich sa o pomoc Turkov. Michael VII. bol v roku 1078 zosadený Nikeforom Botaneiatom, ale ani tento cisár nebol schopný zastaviť rozklad ríše. Zatiaľ čo sa Byzantinci svárili medzi sebou, turkickí nomádi pokračovali najprv ako nájazdníci a neskôr ako žoldnieri v infiltrácii Anatólie.[112] Povstalí byzantskí velitelia neprozreteľne umiestňovali do ázijských miest turecké posádky, ktoré v nich zostávali už natrvalo. Takto im byla vydaná Nikaia, ktorá sa stala hlavným mestom rúmskeho sultanátu. Za iba desať rokov Seldžukovia obsadili s výnimkou niekoľkých izolovaných prístavov skoro celú Malú Áziu, takže hlavný zdroj vojenskej a hospodárskej sily Byzantincov, odolávajúcich po storočia náporom Arabov, sa ocitla v tureckej moci.[112]

Obrodenie za Komnenovcov[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská ríša v dobe Komnenovcov
Ríša v okamihu nástupu Alexia I. Komnena

Na jar 1081 sa Konštantínopola zmocnil vojvodca Alexios Komnenos, zakladateľ dynastie Komnenovcov.[114] Krátko potom, čo zahájil svoje panovanie, musel sa Alexios brániť útoku Normanov vedených Robertom Guiscardom.[115] Tí po víťazstve v bitke pri Dyrrhachia dobyli toto mesto a vstúpili do Grécka. Až Guiscardova smrť v roku 1085 a podpora Benátčanov, vykúpená priznaním obchodných výsad na územie ríše, umožnila Byzantincom dočasne vypudiť Normanov z Balkánu. O dva roky neskôr sa zo severu prihnali Pečenehovia, ktorým Alexios v spojení s Kumánmi uštedril roku 1091 zdrvujúcu porážku.[116]

Proti Normanom a Pečenehom preukázal cisár svoju rozhodnosť a odhodlania, vďaka čomu zamedzil úplnému kolapsu Byzancie. Akonáhle odrazil nepriateľov ríše na západe, mohol Alexios upriamiť svoju pozornosť k závažným hospodárskym ťažkostiam, pričom zaviedol novú zlatú mincu nazývanú hyperpyron. Tiaž rozšíril existujúcu prax prepožičiavania pôdy obhospodárovanej paroikmi a daňových výnosov z nej výmenou za vojenské služby príjemcu, nazývanej prónia (pronoia).[117] Vzhľadom na nedostatok sil potrebných k opätovnému nabytiu Malej Ázie, sa Alexios obrátil na pápeža Urbana II., ktorého požiadal o pomoc proti moslimom.[118] Cisár dúfal v prísun nových žoldnierov, ale Urban využil v novembri 1095 tohto podnetu k výzve na konanie križiackych výprav.[119] Bez toho aby to Alexios zamýšľal, svojou žiadosťou poskytol pápežovi a západným šľachticom príležitosť na zásahy v oblasti východného Stredomoria, čo malo mať pre Byzantincov ďalekorozsiahle následky.[120]

Približne rok po Urbanovom prevolaní sa pri Konštantínopoli začalo zhromažďovať rytierske vojsko prvej križiackej výpravy, ktorej velitelia sa zaviazali odovzdať Alexiovi niekdajšie byzantské územia dobyté na Turkoch.[121] V roku 1097 križiaci obliehali Nikaiu, ktorú Seldžuci predali Byzantincom, a pri ťažení Anatólií zvíťazili v bitke pri Dorylaia.[122] Vďaka tomuto križiackemu víťazstvu mohol Alexios získať späť pre ríšu mnoho miest a ostrovov a väčšinu západných oblastí Malej Ázie.[122] Križiaci s v júni 1098 zmocnili Antiochie, avšak normanský veliteľ Bohemund Tarentský odmietol prenechať mesto Byzantincom a sám sa tu ustanovil ako nezávislý knieža.[123] Nasledoval niekoľkoročný konflikt, v ktorom Bohemund Alexiovi podľahol, napriek tomu nebol cisár schopný presadiť svoju kontrolu nad Antiochiou.[124]

Mozaika znázorňujúca Jana II. Komnena

Po Alexiovi nastúpil v roku 1118 jeho syn Jan II. Komnenos. Ten sa usiloval o odstránenie rastúceho vplyvu talianskych republík na byzantský obchod, napriek tomu bol nútený potvrdiť Benátčanom ich privilégia.[125] V úvode svojej vlády presvedčivo odrazil nový útok Pečenehov na Balkán a v ďalších rokoch zvíťazil nad Srbmi a Maďarmi. Alianciu s rímsko-nemeckým cisárom Lotharom III. eliminoval Jan normanské nebezpečie zo strany Rogera II. Sicilského. Potom sústredil svoju pozornosť na východ, kde sústavným bojovaním konsolidoval Alexiove zisky v Malej Ázii, výrazne oslabil Seldžukov a hlavne ich tureckých konkurentov Danišmendovcov.[126] Vedľa toho získal väčšinu Kilíkie, načo sa mu v roku 1137 poddal antiochijský knieža Raimond z Poitiers.[127] V snahe demonštrovať svoje postavenie vodcu kresťanského sveta sa Ján vypravil na čelo mohutného byzantského a križiackeho vojska proti moslimom v Levante. Cisárove ďaleko rozsiahle zámery boli však zmarené vierolomnosťou križiakov. Ján sa preto rozhodol podmaniť si Antiochiu, na jar 1143 ale uprostred príprav náhle zomrel.

Komnenovská moc dosiahla svojho zenitu za Janovho syna Manuela I., ktorý bol známy pre svoju náklonnosť k Západu. Manuel prevádzkoval veľmi ambicióznu a agresívnu zahraničnú politiku, napriek tomu sa už v roku 1147 musel potýkať s príchodom účastníkov druhej križiackej výpravy, zhoršujúcim vzájomné roztrpčenie medzi Byzantincami a Latinčanmi, a s opätovnými útokmi Normanov.[128] O osem rokov neskôr Manuel vpadol na normanské územie v Taliansku, avšak jeho pokus obnoviť byzantské dŕžavy na Apeninskom polostrove bol odsúdený k nezdaru.[129] V roku 1159 prinútil k poslušnosti Antiochijské kniežatstvo a s jeruzalemským kráľovstvom nadviazal spojenectvo.[130] Spoločne s križiakmi podnikli Byzantinci rozsiahlu inváziu do Egypta, ktorá skončila neúspechom. Manuel vystúpil rovnako proti uhorskému kráľovstvu a v roku 1167 nad ním presvedčivo zvíťazil,[131] čím pre ríšu zabezpečil takmer celé východné pobrežie Jadranského mora.

Mapa byzantskej ríše okolo roku 1180

V závere svojho panovania sa Manuel rozhodol predísť vytvoreniu jednotného tureckého sultanátu v Anatólii a v roku 1176 prenikol na seldžucké teritórium. Tu bolo jeho početné vojsko zaskočené a obkľúčené sultánom Kiličom Arslánom II. v bitke pri Myriokefalone.[132] Toto stretnutie symbolicky zavŕšilo byzantskú protiofenzívu proti Turkom zahájenú za Alexia I., naviac zásadne podlomilo prestíž ríše a pravdepodobne urýchlilo Manuelovu smrť v roku 1180.

Porážka pri Myriokefalone síce nevyústila k stratám území, každopádne preukázala, že sa Komnenovcom nepodarilo vytýčiť prirodzenú východnú hranicu ríše. Napriek tomu sa Byzancia v 12. storočí tešila značnej stabilite a mimoriadnemu hospodárskemu rozkvetu, aký nepoznala za niekoľko predchádzajúcich storočí. Archeologické poznatky svedčia o znateľnom raste veľkosti mestských osídlení, k čomu prispieval rozvoj obchodu v egejskej oblasti, podnietený činnosťou Benátčanov a Janovanov.[133] Súčasne s ekonomickým vzostupom prebiehal pozoruhodný kultúrny a architektonický rozmach.

Rozpad ríše[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štvrtá križiacka výprava

Skoro po Manuelovej smrti sa naplno obnažila vnútorná labilita byzantského štátu. Andronikos Komnenos zvrhol v roku 1182 neobľúbenú, prolatinskú regentskú vládu za neplnoletého Manuelovho syna Alexia II., pričom došlo v Konštantínopole k masakru desaťtisícov Latinov.[134] Po Alexiovom zavraždení v nadchádzajúcom roku ss Andronikos chopil trónu a tvrdo zakročil proti nadmernej moci aristokracie. Andronikos zaujal krajne neznášanlivý postoj k Západu a zhoršil tak existujúce protibyzantské nálady a zahraničnú izolovanosť ríše. Toho ihneď využili Maďari spoločne so Srbmi a predovšetkým Normania, ktorých obrovské vojsko pristálo v roku 1185 v Grécku a hrozivo vydrancovalo Solún.[135] Vzrástajúca krutosť cisára a vojenské pohromy viedli v tom istom roku k Andronikovmu beštiálnemu usmrteniu.[136] Tým sa zavŕšila éra Komnenovcov, lebo na trón zasadol Izák II. Angelos. V období dynastie Angelovcov sa ríša stretávala s naprostým rozvratom centralizovanej správy a obrany, zatiaľ čo fiškálna politika sa vyznačovala nekompetentnosťou a mrhaním finančných zdrojov. Otrasená autorita byzantskych cisárov a pretrvávajúce mocenské vákuum v centre ríše ďalej urýchlili jej dezintegráciu, podnietenú separatistickými tendenciami v provinciách. Aj keď Normania boli vypudení z Balkánu, v roku 1186 zahájili Bulhari povstanie vedúce k opätovnému ustanoveniu nezávislého bulharského cárstva.[137] Štyri roky potom sa ku Konštantínopolu priblížil Fridrich I. Barbarossa na čele tretej križiackej výpravy. Izák len sťažka odvrátil Barbarossu od útoku na mesto výmenou za podporu pri ťažení do Svätej zeme.[138] V rovnakej dobe križiaci vyrvali Byzantincom ostrov Cyprus.[139]

Vjazd križiakov do Konštantínopola, Eugène Delacroix

Izák bol v roku 1195 zosadený a zbavený zraku svojim starším bratom Alexiom III. Angelom, za jeho panovania zmietali ríšu na všetkých stranách prepukajúce revolty, výboje Bulharov a neustávajúce nájazdy Turkov. Syn oslepnutého Izáka menom Alexios unikol z Byzancie do Talianska a neskôr sa spojil s Bonifácom z Montferratu,[140] chystajúcim sa ťiahnúť ako vodca štvrtej križiackej výpravy do Egypta. Pripravované ťaženie mohli križiaci uskutočniť len s prispením benátskeho loďstva, potrebného na podniknutie tejto akcie. Pretože neboli schopní zaplatiť sumu požadovanú Benátčanmi, vedenými dóžom Enricom Dandolom, využili princovej ponuky bohatej odmeny výmenou za pomoc pri získaní trónu, kvôli uvedeným dôvodom sa rozhodli zamieriť ku Konštantínopolu.[141]

V lete 1203 stálo rytierske vojsko pred hradbami byzantského hlavného mesta.[141] Alexios III. si pri obrane počínal pomaly, a keď sa víťazstvo križiakov zdalo neodvratné, vydal sa na útek. Vláda bola zverené Izákovi II. a jeho synovi Alexiovi IV., spolucisári ale nedokázali dodržať záväzok voči rytierom a boli zvrhnutí Alexiom V. Latinčania, prípadne Frankovia, ako Byzantinci označovali prichádzajúcich zo Západu, nato znovu obliehali Konštantínopol a po cisárovom úteku sa 13. apríla 1204 mesta zmocnili.[142] Tri dni bol klenot Bosporu vystavený orgiám lúpeží, ničenia, plienenia a vraždenia, nenapraviteľne poškodzujúcim vzájomné vzťahy medzi západnými a východnými kresťanmi.[143]

Exil[upraviť | upraviť kód]

Po obsadení Konštantínopola založili víťazní križiaci a Benátčania Latinské cisárstvo a v priebehu pár rokov si podrobili Krétu, Thráciu a väčšinu Grécka, kde vzniklo Solúnske kráľovstvo a iné politické útvary. Vedľa existujúceho systému pronií implementovali dobyvatelia na podmanenom území lénne vzťahy typické pre západoeurópsku formu feudalizmu. Na troskách ríše sa etablovali tiež tri nástupnícke byzantské štáty: Nikajské cisárstvo ustavené energickým vojakom Theodorom I. Laskarisom na severozápade Malej Ázie, epirský despotát na západe a Trapezuntské cisárstvo rozkladajúce sa pri južnom pobreží Čierneho mora.[144]

Po počiatočnom období rozmachu stratilo latinské cisárstvo, zovreté medzi Bulharmi a nikajskích Byzantincov, smrťou Jindřicha Flanderského v roku 1216 iniciatívu. Svoju existenciu uhájilo len v dôsledku nejednotnosti svojich byzantských susedov Epiru a Nikaie. Epirský vládca Theodoros Angelos rozšíril svoju doménu do severného Grécka a v roku 1224 odňal Latinčanom Solún. Po tomto úspechu sa nechal korunovať za cisára a v ďalších rokoch zastavil expanziu Nikajcov do Thrácie dobytím mesta Adrianopol, čím sa priblížil až ku Konštantínopoli. Skôr, než mohol svoje ťaženie zavŕšiť, podľahol v roku 1230 bulharskému cárovi Ivanovi Asenovi II.[145]

Porážka Theodora Angela umožnila nikajskému cisárovi Jánovi III. Vatatzovi preniknúť v spojení s Bulharmi do Európy a obkľúčiť latinských cisárov. Ján prevádzkoval rozvážnu hospodársku politiku, keď obmedzil obchodné styky s talianskými republikami,[146] a vynikal v diplomacii. Medzitým invázia Mongolov do Malej Ázie v štyridsiatich rokoch 13. storočia uvrhla do chaos rúmsky sultanát, dosiaľ ohrozujúce hranice nikajského cisárstva, a oslabila Trapezunt.[147] Jánov nezadržiteľný postup južným Balkánom viedol v roku 1246 k pripojeniu Solúna, avšak na obsadenie Konštantínopole mu o osem rokov neskôr zabránila smrť. Po krátkej vláde Theodora II. Laskarisa sa Michael VIII. Palaiologos chopil moci za neplnoletého Theodorovho syna. V roku 1259 bola v Macedónii zvedená bitka pri Pelagónii, v ktorej Nikajci premohli spojené sily Epiru, sicílskeho kráľovstva a achajskeho knížatstva.[148] Tohto víťazstva využil Michael v roku 1261 k znovudobytiu Konštantínopola, v ktorom bol potom slávnostne korunovaný cisárom. Avšak vyľudnené a zdevastované mesto predstavovalo rovnako ako celá ríša len tieň svojej zašlej slávy.[149]

Zmarená obnova[upraviť | upraviť kód]

Obnovená ríša okolo roku 1265

Zahranično-politické pomery Byzancie sa napriek získaniu Konštantínopola vyvíjali veľmi povážlivo, pretože zo strany západných mocností pretrvávala hrozba novej križiackej výpravy. Odhodlaným nepriateľom Michaela sa ukázal byť sicílsky kráľ Karol z Anjou, pokúšajúci sa vytvoriť širšiu protibyzantskú koalíciu.[150] Aby predišiel tomuto nebezpečenstvu, pristúpil Michael k vyjednávaniu o podrobenie sa pápežovi, formálnym zavŕšením uzavretím cirkevnej únie na koncile v Lyone v roce 1274.[151] Michaelova politika uzmierenia s Rímom narazila na rozhodný nesúhlas byzantského duchovenstva a prostého obyvateľstva, kvôli čomu nikdy nedošlo k reálnemu naplneniu únie. V roku 1281 podnikol Karol z Anjou s pápežovým požehnaním výpravu proti Byzancii. Aj keď bol v Albánsku porazený, chystal sa v ďalšom roku k novému ťaženiu, v ktorom mu zabránili sicílske nešpory.[152]

Ríša zostávala aj naďalej ekonomicky závislá na talianských kupeckých republikách, medzi nimi boli obzvlášť priazňou zahrňovaní Janovania, tešiaci sa podobnej pozícii ako v minulosti Benátčania.[150] V záujme repopulácie a rekonštrukcie hlavného mesta prikročil Michael ku zvýšeniu daňovej záťaže nepokojných maloázijských roľníkov, oddaných predchádzajúcej dynastii. Akritai, dosiaľ chrániaci byzantské územie pred nájazdmi Turkov, v dôsledku Michaelových opatrení postupne vymizli, čo anatolskú hranicu zbavilo toľko potrebnej obrany.[153] Rozklad seldžuckého štátu v Malej Ázii a príchod novej vlny turkických kočovníkov vyústili k zriadeniu rady drobných tureckých emirátov, ktorých vládcovia využívali slabosť Byzantincov k rozšíreniu svojho teritória stále viac na západ. Už koncom 13. storočia sa úrodné oblasti západnej Anatólie vymkli kontrole ríše a tunajšie byzantské mestá bola ponechané na odrezanie od ríše.

Neúspešné snahy o zastavenie tureckého náporu prinútili Andronika II. v roku 1303 na povolanie skupiny západných žoldnierov, známych ako katalánska kompania.[154] Cez určité počiatočné úspechy sa títo vojaci zanedlho vzbúrili a spoločne s Turkami vyplienili Thráciu. Nakoniec odtiahli do Grécka, kde sa v roku 1311 zmocnili Atén. S ohľadom na nedostatočné zdroje príjmov dal Andronikos II. výrazne znížiť obsah zlata v hyperpyre. Záver jeho panovania poznamenala vlečúca sa vojna medzi ním a jeho vnukom Andronikom III., počas nej agresívni osmanskí Turci vedení Orchanom I. urobili svojim hlavným mestom niekdajšiu byzantskú Prusu.[155] Po svojom víťazstve v bitke pri Pelekanone pripravili Osmania ríšu o väčšinu jej zostávajúcich držav v Malej Ázii vrátane bitýnskych miest Nikaie, ktorá padla v roku 1331, a Nikomédia, dobytej v roku 1337.[156] Severozápadné oblasti Anatólie boli pre Byzantincov definitívne stratené.

Na Balkáne sa za Andronika III. poddali byzantskej autorite Epirus a Tesália, avšak na severe započal svoju expanziu srbský kráľ Štefan Dušan. Krátko po cisárovej smrti v rocku 1341 vypukla v ríši nová občianska vojna, v ktorej sa regenti za neplnoletého Jána V. Palaiologa postavili proti Jánovi Kantakuzenovi, korunovanému neskôr za cisára.[157] Tento ničivý konflikt prehĺbil súdobé spoločenské a hospodárske napätie, ktoré našlo svoj výraz v povstaní zelótov, prebiehajúce v Solúne v štyridsiatych rokoch 14. storočia, a v príklone k hesychazmu, mystickému hnutiu šírenému mníchmi z kláštorov na hore Athos.[158] Zatiaľčo sa Byzantinci stretávali medzi sebou, Štefan Dušan si podmanil Macedóniu a severné Grécko, načo prijal titul cára. Po skončení občianskej vojny sa Byzancia nedočkala vytúženého zotavenia, ale bola zachvátená epidémiou čierneho moru. Okrem toho sa Kantakuzenovým osmanským spojencom v roku 1354 podarilo obsadiť pevnosť Callipolis, čím si zaistili stálu výspu na európskej pôde.[159] Toho istého roku prinútil Ján V. Palaiologos Kantakuzena k abdikácii.

Zánik Byzancie[upraviť | upraviť kód]

Obliehanie Konštantínopola sultánom Mehmedom II.

Ján V. sa po celé obdobie svojej vlády sústredil predovšetkým na boj s vnútornými protivníkmi, naproti tomu k rozpínavosti Osmanov pristupoval s ľahostajnosťou. Čoskoro po uchytení v Európe preto Turci opanovali väčšinu byzantskej Thrácie a v roku 1369 získali Adrianopol. Po osmanskom víťazstve nad Srbmi a Bulharmi v bitke pri Maricy o dva roky neskôr sa cisár stal dokonca sultánovým vazalom.[160] Ríša pozostávala v tejto dobe iba z niekoľkých oddelených enkláv; konkrétne z Konštantínopola so zázemím, Solúna a jeho okolia, Thesálie, niektorých ostrovov v Egejskom mori a morejského despotátu,[161] ptedstavujúcemu sa svojim strediskom Mystrasou posledná kvitnúca časť byzantskej civilizácie. Tieto fragmenty boli zmietané pokračujúcimi svármi jednotlivých členov palaiologovskej dynastie, priživovanými vonkajšími nepriateľmi.

Po bitke na Kosovom poli v roku 1389 a pohrome križiakov v bitke pri Nikopoli v roku 1396 sa situácia Byzantincov zdala byť neudržateľnou.[162] Keď Osmani zovreli Konštantínopol blokádou, odobral sa cisár Manuel II. Palaiologos na západ, kde na dvoroch popredních európskych monarchov žiadal o pomoc proti Turkom. Až zničujúca porážka Osmanov v bitke pri Ankare proti Tímúrovi v roku 1402 a následný chaos v osmanskej ríši priniesli Byzantincom dočasné uvoľnenie, ktorému sa tešili po zhruba dvoch desaťročiach.[163] Príležitosť v podobe bratovražedných bojov medzi Turkami nedokázal Manuel patrične zúžitkovať v prospech Byzancie, pretože mu chýbali potrebné materiálne a ľudské zdroje.

Akonáhle Osmani skonsolidovali svoju ríšu, v roku 1422 neúspešne obliehali Konštantínopol, potom vtiahli do Grécka a spustošili Peloponéz. Po sedemročnom obliehaní si v roku 1430 podrobili tiež aj Solún. Manuelov nástupca Ján VIII. Palaiologos sa teda odhodlal k novému vyjednávaniu s pápežom, kvôli čomu odcestoval do Talianska. V roku 1439 bola zjednaná florentská únia, na základe ktorej sa ortodoxná cirkev podriadila autorite Ríma, avšak väčšina východných kresťanov sa s tímto aktom odmietla stotožniť.[164] Na podnet pápeža bola usporiadaná nová križiacka výprava proti Turkom, na ktorej sa podieľali vládcovia Uhorska, Poľska, Srbska a Albánska. Avšak vojsko protiosmanskej aliancie drvivo podľahlo sultánovi Muradovi II. v bitke pri Varne v roku 1444, takže Byzancia stratila nádej na záchranu.[165]

Nástupom sultána Mehmeda II. na trón zahájili Osmani prípravy k finálnemu útoku na Konštantínopol a konečne na jar 1453 pritiahli s obrovskou armádou k mestu.[166] To bolo úplne izolované od ostatného sveta a zhruba dva mesiace bolo vytrvalo bombardované paľbou z diel, než sa 29. mája 1453 sultánovi poddalo.[167] Posledný byzantský cisár Konštantin XI. padol v priebehu bojov. Mehmed II. si podrobil aj dve zostávajúce byzantské domény: Mystras v roku 1460 a Trapezunt v roku 1461.[168]

Štát[upraviť | upraviť kód]

Cisár[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam vládcov Byzantskej ríše

Podľa teórie translatio imperii, ktorú výstižne vyjadril v 6. storočí Prokopios z Kaisareie, bola cisárska moc prenesená z Ríma do Konštantínopolu.[169] Byzantský panovník používal titul rímsky cisár – v neskoršom antickom období imperátor (grécky autokrator) alebo augustus (sebastos), od 7. storočia basileus.[170] Cisár zastával pozíciu vrchného veliteľa vojska, riadil štátnu správu a vykonával dohľad nad náboženskými záležitosťami. Hociktorí z byzantských vládcov sa osobne venovali plneniu úloh v oblasti administratívy a velili armáde, iní poverovali týmito povinnosťami schopných podriadených, prípadne boli bábkami svojich dvoranov či vojakov, zvierajúci okovy riadenia štátu vo svojich rukách.

Triumfujúci cisár na Diptychu Barberini

Keď nebol násilným spôsobom zvrhnutý či inak odstavený, mohol si každý z cisárov vybrať svojho následníka, ktorému bol obvykle udeľovaný titul kaisar. V niektorých fázach byzantských dejín, napríklad za panovania Romana I. Lakapena, patril titul kaisara aj niekoľkým ľuďom súčasne. Zvoleným nástupcom nemusel byť len cisárov syn, pretože za určitých situácií prechádzala vláda zo strýka na jeho synovca. Justinián I. nastúpil na trón po svojom strýkovi Justiniovi I. a po Justiniánovi panoval jeho synovec Justinius II. Cisársku hodnosť bolo možné nadobudnúť rovnako sobášom, touto cestou ju získali treba Nikeforos II. alebo Roman IV. Mnohí cisári sa domohli moci tím, že boli prevoláni vojskom ako Herakleios či Alexios I. Komnenos. K vláde mohli dopomôcť tiež aj dvorské intrigy, často doprevádzané páchaním zločinov. Aby sa zosadeným cisárom a príslušníkom ich rodu zabránilo v opätovnému uchopeniu trónu, boli bežne pripravovaní o zrak, podrobovaní kastrácii, či vykazovaní do kláštorov. Pomerne bizarné okolnosti sprevádzali panovania Justiniána II., nazývaného Rhinotmetos („s odseknutým nosom“), ktorého dal uzurpátor Leontios II. zohaviť a poslať do vyhnanstva, napriek tomu sa stal znovu cisárom.[171] Mrzačenie porazených protivníkov patrilo k typickým prvkom politického boja v byzantskej ríši.

Postava cisára bola do značnej miery spojená s cirkvou, pôsobiaci ako stabilizačný faktor, a s osobou konštantínopolského patriarchu. V súlade s doktrínou formulovanou Eusebiom z Kaisareie vnímali Byzantinci cisára ako Kristovho zástupcu na zemi.[172] Vzťah cisára a patriarchu sa vyznačoval obojstrannou závislosťou: cisár ustanovoval a prípadne zosadzoval patriarchu, ktorému patrila kľúčová úloha v procese korunovácie. Napriek tomu medzi nimi príležitostne vystávalo napätie prameniace z odlišností záujmu štátu a cirkvi. Na trón konštantínopolských patriarchov sa posadili niekedy osobnosti natoľko silné, že dokázali odolávať aj tlakom panovníkov.[173] V záverečnej fáze existencie Byzancie sa niektorí cisári pokúsili o obnovu jednoty cirkvi výmenou za vojenskú pomoc zo Západu, čo však narážalo na vehementný odpor patriarchov.

Náboženstvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pravoslávna cirkev (východná Európa)

Ťažiskovým rysom byzantskej civilizácie bola důležitosť náboženstva v oficiálnej ideológii ríše, pričom štát a cirkev, reprezentovaní cisárom a konštantínopolským patriarchom, nachádzali styčný bod vo svojej oddanosti pravej viere. Ortodoxia fungovala ako kľúčový činiteľ spoločenskej a politickej súdržnosti Byzancie, hoci kresťania a cirkev v ríši netvorili homogénny celok, ale sa často vplyvom vyhrotených dogmatických sporov vnárali do vnútorných rozbrojov.

Interiér chrámu Hagia Sofia v Konštantínopoli

Ranné kresťanstvo sa prudko rozvíjalo v východných provinciách rímskej ríše a neskôr na území Byzancie sa teda stalo miestom vzniku početných herézií. V 4. storočí sa tu rozvinul arianizmus[17] a v nasledujúcom storočí nestoriánstvo, christologický smer presadzovaný konštantínopolským patriarchom Nestoriusom zavrhli koncilom v Efeze v roku 431.[18] Rozkol v cirkvi pokračoval po chalkedónskom koncile, konaném v roku 451, jeho závery odmietli kresťania v Egypte a Sýrii obviňovaní z monofyzitizmu.[19] Tým si vyslúžili tvrdé perzekúcie zo strany niekoľkých cisárov, ktoré ustali až s počiatkom islamskej expanzie v 7. storočí. Boli síce urobené isté kroky k uzmiereniu s monofyzitmi príklonom ku kompromisnejším náukám, ako bol napríklad monotheletizmus, preferovaný Herakleiom a jeho vnukom Konstantom II., avšak na Treťom carihradskom koncile prebiehajúcim v rokoch 680681 bol monotheletizmus odsúdený.[174]

Ortodoxných kresťanov postihla veľká kríza v súvislosti s ikonoklastickým hnutím, ťešiacím sa podpore cisárov v rokoch 730787 a znovu v rokoch 815843. Konflikt sa odohrával medzi ikonodulmi, zástancami uctievania ikon, a ikonoklastami, odporcami kultu obrazov. Ikony dal zakázať Lev III., čím započali rozhorčené strety dosahujúce najsilnejšej intenzity za Konštantína V.[72] V roku 787 cisárovná Irena zvolala Druhý nikajský koncil, na ktorom boli ikony znovu povolené.[74] Irena dokonca zvažovala alianciu s Karolom Veľkým, usilujúcim sa o spojenie oboch polovíc kresťanstva, avšak tento zámer skončil bez úspechu. V úvode 9. storočia nastala nová fáza prenasledovania obrazov, trvajúca do roku 843, keď bol ikonoklazmus definitívne zapudený.[175]

Všetky tieto vnútorné sváry negatívne poznamenali vzťahy medzi východnými a západnými kresťanmi.[176] Nedlho po skončení ikonoklastickej etapy byzantských dejín sa udiala Fotiova schizma, v rámci ktorej sa pápež a konštantínopolský patriarcha Fotios vzájomne exkomunikovali.[177] Prehlbujúce sa odcudzenie vyvrcholilo v roku 1054, keď za patriarchu Michaela Kerularia došlo k cirkevnému rozkolu označovanému ako tzv. Veľká schizma. Roztržka bola završená v roku 1204 dobytím a vyplienením Konštantínopola za štvrtej križiackej výpravy, načo bolo sídlo patriarchov dočasne presunuté do mesta Nikaia.[178] V 14. storočí nabylo na význame mystické učenie hesychazmus, šíriaci sa najviac v asketickom prostredí mníšskych komunít.[158] Okrem toho boli podniknuté pokusy o prekonanie schizmy, konkrétne v rokoch 1274 a 1439, ktoré avšak stroskotali na odpore ortodoxných kresťanov.[179]

Správa[upraviť | upraviť kód]

Byzancia bola centralizovanou monarchiou s prepracovaným a veľmi komplexným štátnym aparátom, na ktorom čele stál cisár vystupujúci ako samovládca poverený uskutočňovať Božiu vôľu na zemi.[180] Systém riadenia štátu spočiatku vychádzal z rímskeho neskoršieho antického modelu prísneho oddelenia civilnej a vojenskej moci. V 7. storočí prešla ríša hlbokou vnútornou transformáciou, počas nej bolo upustené od existujúceho administratívneho usporiadania. Do konca 8. storočia sa konštituovala nová byrokratická štruktúra, ktorej ťažisko sa nachádzalo pri cisárskom dvore,[181] a došlo k obmene byzantskej titulatury. Úradníci a iní štátni činitelia vďačili za svoje hodnosti cisárovi, na ktorého vôli sa stali úplne závislými.[182] Služba v civilnej správe vtedy predstavovala najľahší spôsob, ako sa domôcť aristokratického statusu. Tejto civilnej aristokracii vyrastal zhruba od 9. storočia mocenský konkurent v podobe provincionálnych magnátov, opierajúcich sa o svoje rozsiahle pozemkové vlastníctva a majúcich výrazný podiel na obrane štátu.

V nasledujúcich storočiach dochádzalo k rozšíreniu aristokracie, ktorej rady rozmnožil rastúci počet nových rodov. Podľa určitých teórií bolo 11. storočie poznamenané súperením medzi civilnou aristokraciou a pozemkovými magnátmi.[103] V tej istej dobe utrpela ríša katastrofálne územné straty v Malej Ázii, v dôsledku čoho sa po nástupe dynastie Komnenovcov uskutočnila ďalšia reorganizácia cisárskej správy. Určité tituly prestali byť používané, zároveň boli vytvárané nové hodnosti, naznačujúce mieru príbuznosti ich nositeľa vo vzťahu k cisárovi. Komnenovci a obdobne Palaiologovci sa spoliehali prevažne na pozemkovú aristokraciu. Kontrola ríše preto spočívala na neveľkom počte urodzených rodín previazaných vzájomnými príbuzenskými zväzkami.[183]

Armáda[upraviť | upraviť kód]

Byzantská themata koncom 8. storočia

Podobne ako rímska armáda aj byzantské vojsko si udržovalo vysokú úroveň disciplíny, taktickej zdatnosti a organizácie. V neskoršej antike pozostávalo z pohraničných zborov (limitanei) a z mobilnej poľnej zálohy (comitatenses).[184] Rozhodujúcou zložkou byzantskej brannej moci bolo ťažké jazdectvo tvorené katafraktami.[185] Veľkou pozornosťou sa tešili teoretickej úvahy o stratégii a vojenstva a niektorí cisári dokonca spísali vlastnú mienku o umení vojny. Zrejme najviac vošiel do známosti Strategikon od Maurikia. Po zahájení arabských výbojov preukázala ríša svoju vitalitu a pružnosť osvojením defenzivnejšej strategickej koncepcie. Od 7. storočia sa preto byzantské teritórium členilo na themy, vojenské a administratívne celky na čele s veliteľom s hodnosťou strategos.[186] Lokálna domobrana strážiaca jednotlivé themy dokázala zadržať najprudšie útoky Kalifátu medzi 7. a 9. storočím.[185] Jadro byzantského vojska sa skladalo z profesionálnych oddielov nazývaných tagmaty, dislokovaných najviac v blízkosti Konštantínopola.[70] Po zažehnaní arabského nebezpečenstva prechádzali Byzantinci približne od polovice 9. storočia pozvoľna do ofenzívy, kulminujúca za panovania vojackých cisárov Nikefora II., Jána I. Tzimiska a Basileia II. v 10. storočí. V dôsledku expanzie stratila themy vo vnútrozemí svoje opodstatnenie, postupne sa demilitarizovala a bola podriadená civilnej správe.

Potom, čo sa systém themovej domobrany v 11. storočí fakticky rozložil, s Byzantincami museli v stále väčšej miere spoliehať na zahraničných žoldnierov.[182] S vytrvalým nedostatkom vlastných vojenských síl sa komnenovskí cisári snažili vyrovnať udeľovaním prónií, daňových výnosov z pôdy výmenou za vojenské služby.[117] Tým ale priživovali proces postupnej feudalizácie ríše, podkopávajúcu autoritu konštantínopolskej vlády. Po väčšinu doby svojej existencie najímala byzantská armáda do svojich radov cudzích žoldnierov. V dobách kríz v 11. a ďalších storočiach sa potom hocikedy stretávala s jej nespoľahlivosťou a vzburami. Jazdu doplňovali muži germánskeho, hunského, kumánskeho, alanského či turkického pôvodu, naproti tomu ťažká pechota sa rekrútovala z bojovníkov pochádzajúcich zo severnej a západnej Európy. Patrne najslávnejšou žoldnierskou jednotkou v Byzancii bola elitná varjažská garda.[187]

Vedľa pozemných síl spočívala obrana ríše rovnako na byzantskom námorníctve, vybavenom rýchlymi galérami, nazývanými dromóny, a používajúcim tajnú zbraň, pre ktorú sa vžilo označenie „grécky oheň“. Byzantská námorná prevaha v oblasti východného Stredomoria pretrvala do 11. storočia, keď vzrástla sila talianskych obchodných republík.[188]

Hospodárstvo[upraviť | upraviť kód]

Byzantské hospodárstvo patrilo po celé storočia k najrozvinutejším v Európe a Stredomorí, pričom ekonomika západoeurópskych krajín sa byzantskej nedokázala vyrovnať až do neskorého stredoveku. Ekonomickej stabilite Byzancie uštedrila zásadný zásah arabská expanzia vedúca k prechodnému úpadku a stagnácii.[189] V druhej polovici 8. storočia nastal v tomto vývoji obrat smerom k pozvolnému ekonomickému oživeniu.[190] Od 10. až do konca 12. storočia poskytovala Byzancia obraz blahobytu, ktorým boli oslnení cestovatelia z cudzích krajín, uchvátení bohatstvom nazhromaždeným v hlavnom meste. Opätovný pokles privodila štvrtá križiacka výprava, ktorá spôsobila hospodársku pohromu, z ktorej sa ríša nikdy úplne nespamätala. V priebehu 11. až 13. storočia si Benátky a Janov vynútili značné privilégia, zvýhodňujúce ich voči byzantskej konkurencii. Vzrástajúci vplyv talianskych republík v celom regióne východného Stredomoria nútil ríšu k podriaďovaniu sa ich ekonomickým cieľom.[191] Palaiologovskí cisári sa usilovali o nastolenie podmienok umožňujúcich nový vzostup, aj keď byzantský štát už nedokázal získať patričnú kontrolu nad vonkajšími ani domácimi ekonomickými činiteľmi.

Roľníci spodobnení v byzantskom evangeliári z 11. storočia

Rovnako ako v rímskej ríši aj v Byzancii spočívalo ťažisko hospodárskej produkcie v poľnohospodárstve.[192] Po väčšine byzantských dejín oscilovala sociálna štruktúra vidieckych oblastí medzi dvoma protipólmi: veľkostatky obhospodárované závislými roľníkmi (paroikoi) a dedinskými komunitami pozostávajucími zo slobodných držiteľov drobných usadlostí.[193] Dedinské spoločenstvá sa v snahe prispôsobovala neistým podmienkam nepretržitých vojen s Arabmi, naproti tomu veľkostatky zažívali svoj rozmach v pokojnejších pomeroch od 10. storočia a v ďalších storočiach úplne prevládali.[194] Súbežne s rastúcou rolou veľkostatkov sa stierali rozdiely v statuse slobodných roľníkov a paroikov, prevažne v neprospech prvo menovaných.

K najdôležitejším hospodárskym odvetvím ríše sa radil obchod. Konštantínopoli prisluchovalo postavenie jedného z kľúčových centier hodvábnej cesty, ktorá spájala rozľahlé oblasti Eurázie. Okrem hlavného mesta patrila pri sprostredkovaní zmeny tovaru zásadnej role emporiím, ako bolo Solún, Trapezunt alebo Smyrna.[195] Zrejme najvýznamnejšiu exportnú komoditu tvorili textílne produkty. Hodváb, ktorého výroba a predaj bola podrobená cisárskemu monopolu, bol z Byzancie vyvážaný do Egypta a objavoval sa tiež aj v Bulharsku a na Západe. Štátny aparát striktne dohliadal na vnútorný aj na medzinárodný obchod a podržal si výhradné právo ražby mincí. Vysoká miera centralizácie sa prejavovala pri kontrole vyšších úrokových sadzieb a regulácii aktivít remeselných a výrobných spoločenstiev, na ktorých produkciou prejavovala vláda obzvlášť veľký záujem. V časoch krízy uskutočňovali cisári a ich úradníci opatrenia k zaisteniu zásobovania hlavného mesta a k udržaniu nízkych cien obilnín.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť kód]

Byzantská ríša bola etnicky rôznorodým štátom, ktorého populácia pozostávala z Grékov, helenizovaných obyvateľov Anatólie, Arménov, Ilýrov, Slovanov, Aramejcov, Kóptov a iných národov. Počet obyvateľov ríše možno určiť len s ťažkosťami, aj keď sa dochovalo zanedbateľné množstvo informácií o jej demografii. Warren Treadgold odhaduje, že v polovici 5. storočia žilo vo východorímskej ríši okolo 16 miliónov ľudí.[196] Následkom straty východných provincií, zavinenej arabskou expanziou, poklesla populácia Byzancie koncom 8. storočia na asi 7 miliónov,[197] avšak počiatkom 11. storočia vzrástla na 12 miliónov.[198] Po obnovení ríše za Palaiologovcov panovali byzantskí cisári na sklonku 13. storočia nad asi 5 miliónmi poddaných[199] a od tejto doby počet obyvateľov sústavne ubúdal až do pádu Konštantínopolu v roku 1453.

Najhustejšie zaľudnené regióny sa nachádzali v ázijskej časti ríše, predovšetkým pri egejskom pobreží Malej Ázie.[194] Čo sa týka miest, pozíciu najväčšej metropole zaujímal Konštantínopol, preukazujúci v 4. a 5. storočí výrazný nárast populácie. V okamihu svojho založenia mal okolo 30 000 obyvateľov, avšak za časov Justiniána I. sa tu tiesnilo takmer 400 000 ľudí.[200] Naproti tomu Rím vtedy obývalo nanajvýš 100 000 ľudí. Vedľa Konštantínopola existovalo ešte niekoľko zrovnateľne veľkých centier, ako bola Alexandria so svojimi 300 000 obyvateľmi alebo Antióchia majúca zhruba 250 000 obyvateľov. Po nich nasledovali iné významné mestá, konkrétne Efez, Smyrna, Trapezunt, Edessa, Nikaia a Solún. V 6. storočí sa prihodila séria prírodných pohrom a epidémií, ktoré spolu s nepretržitými vojnami negatívne poznamenali ľudnatosť ríše. O storočie neskôr Byzancia stratila Sýriu, Egypt a Afriku, naďalej teda kontrolovala iba dve dôležitejšie mestá: Konštantínopol a Solún.[201] Aj keď aj Konštantínopol postihol kvôli problémom so zásobovaním a opakujúcim sa morovým nákazám v 6. a 7. storočí značný úbytok obyvateľstva. Až v polovici 8. storočia došlo v tomto smere k obratu, takže za macedónskej dynastie vzrástol počet obyvateľov hlavného mesta na 300 000 a za Komnenovcov sa navýšil na 500 000. Od 13. storočia vykazoval vývoj populácie Konštantínopola v zásade zostupnú tendenciu a v okamihu dobytia mesta Turkami žilo v jeho hradbách okolo 50 000 ľudí.[202]

Diplomacia[upraviť | upraviť kód]

Byzantskí cisári si podobne ako ich rímski predchodcovia nárokovali zvrchovanosť nad všetkou kresťanskou oikumene (okrsok zemský), aj keď realita sa od tejto teórie diametrálne odlišovala.[203] Po páde Ríma sa ríša musela potýkať s náporom rozmanitých nepriateľov, ktorých hrozivosť zvyšovala strategická nevýhodnosť geografickej polohy Byzantincov nútených k boju na dvoch frontoch. Vzhľadom k počte protivníkov nepostačovala k ich eliminácii prostá vojenská sila. Byzantinci sa teda museli uchyľovať k diplomacii, ktorú pokladali za určitú formu vojny inými prostriedkami. Jej dôležitosť podtrhuje tvrdenie historika Dmitrija Obolenského, podľa neho obratnosť a vynaliezavosť byzantskej diplomacie vďačili civilizácie vo východnej Európe za svoju záchranu, čo zostáva jedným z najdlhšie trvajúcich prínosov Byzancie pre dejiny Európy.[204]

Väčšina národov, s ktorými ríša prichádzala na svojej severnej hranici do styku, pôvodne postrádala formalizované štátne a spoločenské štruktúry. S postupným rozvojom základných politických, náboženských a hospodárskych inštitúcií sa tieto celky stávali predmetom intenzívnejšieho záujmu byzantskej diplomacie. Tá uplatňovala voči zahraničným subjektom škálu rozličných nástrojov: nepriateľskí vládcovia boli obdarovaní honosnými titulmi, členovia iných panovníckych rodov boli vyžadovaní do Konštantínopola, cudzie posolstvá bola zadržované na území ríše, na cudzincov pri tom hocikedy silno zapôsobilo bohatstvo a prepych Byzancie a tým boli podnecovaní na prijímanie byzantských spoločenských hodnôt a postojov. Byzantinci neváhali vynakládať značné sumy peňazí na motivovanie odľahlejších kmeňov a národov k útoku na svojich susedov[87] a zasahovali do vnútorných pomerov iných štátov vyvolávaním povstaní a vzbúr.[152] Ako diplomatický prostriedok na zaistenie svojej bezpečnosti používali aj šírenie kresťanstva.

Kultúra[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská kultúra

Jazyk[upraviť | upraviť kód]

Najstarší úplný žaltár v koptštine

Z jazykového hľadiska bola pre neskoršiu antickú byzantskú spoločnosť typická diglosia. V armáde, na cisárskom dvore a v správe, rovnako ako ny niektorých balkánskych provinciách sa hovorilo latinsky, avšak prevládajúcim jazykom najširších vrstiev obyvateľstva, používaným cirkvou a fungujúcim ako prostriedok literárneho vyjadrenia bola gréčtina.[205]

Latinský element v ríši bol prechodne posilnený dobytím niekdajších západných provincií za Justiniána I.[206] Latinčina zostala úradným jazykom do 7. storočia, keď ju za Herakleia nahradila gréčtina.[207] Medzi vzdelanejšími triedami na východe upadla spisovná latinčina pomerne rýchlo do zabudnutia,[32] aj keď ju aj naďalej používali pri rôznych ceremóniách a ešte v 11. storočí sa objavovala na nápisoch a na minciach. Naproti tomu ľudová latinčina sa zachovala u určitých jazykových menšinách: v thráko-rímskom prostredí dala vzniknúť protorumunskému jazyku a pri západnom pobreží Jadránskeho pobrežia sa postupne vyvinula na dalmatínčinu.

Najobecnejším nástrojom dorozumievania sa na byzantskom území bola už pred zánikom západorímskej ríše gréčtina,[208] ktorá sa vo východnom Stredomorí vyskytovala o celé storočia skôr než latinčina. Gréčtinu používali ako cirkevný jazyk, hovorili ňou vedci, filozofi a umelci a slúžila ako lingua franca pri diaľkovom obchode či pri diplomatických stykoch s cudzími národmi. Invázia Arabov a stratenie východných provincií zásadným spôsobom urýchlili helenizáciu ríše. Gréčtina, ktorou sa hovorilo v Byzancii, často označovaná ako stredoveká gréčtina, prípadne byzantská gréčtina, vychádzala z gréčtiny z obdobia helenizmu, z ktorej prešla na jazykový dualizmus. V literatúre pretrvávala archaizujúca forma attickej gréčtiny, zatiaľ čo v bežnej komunikácii sa používalo ľudové nárečie odvodené z koiné.[86]

V etnicky silno heterogénnej byzantskej ríši sa vyskytovalo početné iné jazyky, z ktorých sa niektoré domohli v istých oblastiach polooficiálneho statusu. V neskoršej antike sa medzi vzdelanými vrstvami populácie Sýrie a Palestíny rozšírila aramejčina a jej sýrsky dialekt.[209] Kóptčina dominovala Egyptu, iným provinciám arménčina, gruzínčina a slovanské jazyky.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Literatúra a byzantská kultúra boli všeobecne určované štyrmi elementami: helenistickými tradíciami odkazujúcimi na antické Grécko, kresťanstvom zaujímajúcim od obratenie Konštantina Veľkého pozíciu oficiálneho náboženstva v ríši, rímskou povahou štátoprávna organizácia, a orientálnymi vplyvmi prevzatými od rozličných ázijských a afrických národov.[210] Jednotlivé diela byzantskej literatúry sú z hľadiska svojho zamerania a žánru triedené do piatich skupín. Prvé tri z nich nadväzujú na antické vzory a zahrňujú históriu a letopisy, encyklopédie a eseje, a svetskú poéziu. Dve ďalšie sú tvorené novými literárnymi formami; cirkevnou a teologickou literatúrou, a ľudovou poéziou.[211]

Popredným zástupcom historikov bol Prokopios Cézarejský, pobočník Belisara pri jeho vojenských ťaženiach, ktoré zachytil vo svojom spise Knihy o vojnách. Na Prokopia nadviazali Agathias, popisujúci záver panovanie Justiniána I.,[212] a v 7. storočí Theofylaktos Simokattes. Neskoršia fáza byzantských dejín predostreli Michael Psellos, Niketas Choniates a Laonikos Chalkokondyles. K význačným historikom patrili aj cisári a príslušníci vládnucich rodov ako napríklad Konštantín VII. či Anna Komnéna, autorka Alexiady. Medzi kronikármi vynikali Ioannes Malalas, Theofanes Homologetes, Ioannes Skylitzes a Ioannes Zonaras.[86] Z encyklopedistov a esejistov možno menovať patriarchu Fotia a Theodora Metochita, byzantského humanistu zo 14. storočia.[213] Koncom 10. storočia bol vytvorený rozsiahly lexikón Suda.[214] K zástupcom svetskej poézie sú radení Georgios Pisides, oslavujúci vo svojich básňach Herakleiove výpravy, a tiež tvrdohlavý odporca ikonoklazmu a autor polemických pojednaní Teodor Studita, opát kláštora Studios. Ten pokračoval v ikonodulskej obhajobe obrazov po Jánovi z Damašku,[215] ktorý bol aj tvorcom mnohých hymien. Najvýznamnejším skladateľom hymien a teda predstaviteľom cirkevnej a teologickej literatúry bol ale Romanos Melodos. Úrovne zrovnateľnej s Romanovým dielom dosiahol v 7. storočí hymnus Akatist.[216] Ľudovú poéziu zastupuje predovšetkým jedinečný hrdinský epos Digenis Akritas z 11. alebo 12. storočia, ospevujúci akritai.[217]

Umenie a architektúra[upraviť | upraviť kód]

Byzantská ikona Panny Márie zo 7. storočia, nazývaná Blachernská, Tretiakovská galéria

Základy byzantskej architektúry vyrastajú z rímskej a rannno kresťanskej architektúry. Vedľa hojných dokladov budov určených na náboženské účely sa zachovalo aj množstvo svetských stavieb, palácov a pevností. Pri chrámoch je patrne nápadné uprednostňovanie tehál ako stavebného materiálu, aj keď z vonkajšej strany boli zakryté kamennými doskami, zatiaľ čo interiéry zdobili mozaiky. Pre cirkevné stavby bol príznačný pôdorys v tvare kríža, voľnejšie rozmiestnené mohutné stĺpy podopierajúce klenby, na ktorých boli posadené kopule.[212]

Dejiny byzantskej architektúry a umenia možno členiť do troch etáp. Prvá z nich spadá do doby Justiniána I., za ktorého boli v Konštantínopoli vybudované chrámy Hagia Sofia, svätej Ireny či svätých Apoštolov.[218] Mimo hlavné mesto stojí za povšimnutie bazilika San Vitale v Ravenne alebo kláštor svätej Kataríny na Sinaji. Macedónska renesancia po sobe nezanechala v oblasti architektúry zrovnateľné pamätihodnosti a nepriniesla ani žiadne zásadné inovácie. Ako predobraz vtedajších chrámov poslúžila dnes už neexistujúca Nea basilike. V 11. a 12. storočí sa byzantské vzory prejavujú na periférii byzantského sveta, v kaukazských a slovanských územiach, rovnako ako na Sicílii a v Benátkach.[219] Posledný rozkvet nastal po nástupe Palaiologovcov, keď došlo k obohateniu byzantskej architektúry o západné a ruské štýly. V tejto epoche bol vybudovaný komplex kostolov v Mystre na Peloponézi a ďalej sa vyvíjali kláštory na hore Athos.

Sochárstvu spočiatku dominoval neskorší rímsky štýl, v ktorom boli stvárnené početné konštantínopolské plastiky vrátane nadživotnej jazdeckej sochy Justiniána. Zároveň sa presadzovali diela zhotovené zo slonoviny.[212] Sochárstvo sa venovalo hlavne výzdobe vnútorných priestorov, pričom sa do neho premietal vplyv kresťanstva. Plastiky ľudských postav sa vyznačovali strnulosťou a uniformitou. Mimoriadnej pozornosti sa tešila mozaika, jeden z prvkov rímskeho umenie zdedený a zdokonalený Byzantincami. Prostredníctvom mozaiky boli znázorňované scény zo života cisárov ale aj prostých ľudí a rôzne náboženské výjavy. V maliarstve sa medzi 5. a 7. storočím silno rozvinula ikonografia, alebo ikony, zobrazujúce Krista, Pannu Máriu, či svätých, sa stali predmetom uctievania kultu medzi veriacimi.[220] Byzantské maliarstvo a obdobné umenie ako celok utrpelo za ikonoklazmu, hlavne ničením obrazov i sôch. Po jeho skončení nabili ikony ešte viac na dôležitosti vo vybavení chrámov.

Veda, lekárstvo a právo[upraviť | upraviť kód]

Byzantinci výrazne prispeli k uchovaniu antických poznatkov a ich sprostredkovanie islamskému svetu a renesančnému Taliansku. Pretože byzantskí bádatelia po uzavrení athénskej akadémie v roku 529 urobili len zanedbateľné pokroky, v istých dobách dosiahli skvelé úspechy v aplikácii vedy a neustále zotrvávali v úzkom kontakte s klasickou filozofiou, metafyzikou a matematikou.[221] Z mimoriadnych výkonov čerpajúcich zo skorších znalostí možno napríklad zmieniť vybudovanie chrámu Hagia Sofia architektami Anthémiom z Trallu a Isidorom z Mílétu. Spisy antických autorov boli udržované v povedomí zásluhou klasických štúdií v Aténach, v Alexandrii a na konštantínopolskej univerzite.[222] Mórové epidémie a výboje moslimov privodili byzantskej vede určitý útlm, prekonaný za macedónskej renesancie na konci prvého tisícročia. Nový rozmach bol podnietený arabským a perzským vplyvom, obzvlášť v smere prírodných vied.

V zrovnaní so svojimi grécko-rímskymi predchodcami sa Byzantinci zdokonalili v medicíne a nezanedbateľnou mierou pôsobili na islamské lekárstvo. V oblasti právnej vedy nadviazali na rímske právo, súčasne sa stále silnejšie prejavovalo kresťanstvo. Z kodifikácie Corpus iuris civilis, prevedená za Justiniána I.,[223] boli odvodené zákonníky Ekloga, vydaný za Leona III.,[224] a Basilika, dokončený za Leva VI. Múdreho.[225]

Posledné vzopretie byzantskej vedy sa udialo v záverečných storočiach dejín ríše. V tomto období sa Trapezunt stal strediskom pre štúdium astronómie, matematiky a medicíny. Vtedajší byzantskí bádatelia a učenci, ako bol napríklad novoplatónsky filozof Georgios Gemisthos Plethon, mali značný podiel na rozšírení antických gramatických a literárnych textov v rannom renesančnom Taliansku.[226]

Odkaz[upraviť | upraviť kód]

Dvojhlavý orol ako symbol konštantínopolského patriarchátu, prevzatý z palaiologovskej insignie byzantskej ríše

Rok 1453 je dodnes vnímaný ako jeden z milníkov značiacích zavŕšenie stredoveku. Západná historiografia dlho zastávala veľmi negatívny postoj voči byzantskej ríši, pretože ju považovala za úpadkovú orientálnu despociu. Avšak práve Byzancia chránila po storočia Európu pred hrozbami prichádzajúcimi z východu, keď zadržovala Peržanov, Arabov, seldžuckých Turkov a po určitú dobu Osmanov.[210] Paradoxne devastujúce vydrancovanie Konštantínopola križiakmi v roju 1204 razantne podlomilo schopnosť ríše odolávať útokom Turkov.

Zásadná zásluha byzantskej civilizácie, už Georg Ostrogorsky definoval ako syntézu rímskej štátnej formy, gréckej kultúry a kresťanskej viery,[227] tkvie v uchovanie dedictva univerzálnej rímskej ríše v temnom období západoeurópskeho ranného stredoveku. Obzvláštny počin predstavovala v tomto smere kodifikácia rímskeho práva, slávna zbierka Corpus iuris civilis. Byzancia zastala kľúčovú úlohu v predaní kultúrnych hodnôt a znalostí klasickej antiky západnej Európe, sčasti prebiehajúci za arabského sprostredkovania. Zapôsobila na hociktorých európskych mysliteľov, ako bol napríklad Tomáš Akvinský, a obzvlášť v 15. storočí ďalej pozdvihla záujem o antiku.[228] Mnoho význačných gréckých vzdelancov sa odobralo do Talianska a západnej Európy, čím napomohli rozvoji renesancie.[229] Na gréckej pôde sa byzantské tradície udržali na Benátčanmi ovládanej Kréte do jej dobytia Osmanmi v roku 1669.[230]

Najďalekorozsiahlejšie zapustila byzantská kultúra korene u východoeurópskych Slovanov a na Kaukaze, a aj po arabských výbojoch ovplyvňovala kóptskych, etiópskych, sýrskych a arménskych kresťanov. Byzantinci urýchlili proces christianizácie vo východnej Európe:[231] misiou Konštantína a Metoda sa stala výrazným impulzom evanjelizácie len povrchne christianizovanej Veľkej Moravy. Od 9. storočia bolo do byzantského civilizačného rámca začleňované Bulharsko a zhruba v tej istej dobe nadviazala Byzancia čulé hospodárske a diplomatické styky s Kyjevskou Rusou, v dôsledku čoho prijali Rusi v roku 988 kresťanstvo v jeho pravoslávnej podobe. Byzantskí kňazi a mnísi stáli pri zrode cyrilike odvodenej z gréckeho písma. Na východoslovanskom území boli vystavené veľkolepé kostoly a chrámy vychádzajúce z byzantského vzoru, ktoré vtisli ruskej architektúre a umeniu vedľa škandinávskych a čisto slovanských rovnako byzantské rysy.[210]

Nedlho po páde Konštantínopola bola na dvore moskovských veľkokniežat prevzatá byzantská ceremoniálna etiketa spoločne s imperiálnym emblémom dvojhlavého orla. Nároky moskovských veľkokniežat na nástupníctvo po byzantských cisároch sa zvýšili po svadbe Ivana III. so Zoe Palaiologinou, neterou posledného byzantského cisára.[232] Stále častejšie sa tiež presadzovala idea „tretieho Ríma“, podľa ktorej by sa Moskva stala význačným politickým centrom a strážkyňou ortodoxnej viery.[232] V nasledujúcom storočí sa Ivan IV. Hrozný ako prvý moskovský vládca nechal korunovať za cára (cisára). Už pred ním sa Mehmed II., osmanský premožiteľ Byzancie, vyhlásil za Kayser-i Rum, doslovne caesara Ríma.[233] Jeho nasledovníci sa pokladali za legitimnych dedičov byzantských panovníkov až do zániku Osmanskej ríše na počiatku 20. storočia.

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Fox, Clifton R. What, If Anything, Is a Byzantine?. The Romans Ancient, Medieval and Modern, [cit. 2010-07-05].
  2. Dostálová (1990), s. 20
  3. a b Collins (2005), s. 286-287
  4. a b Bury (1958), I.1
  5. Češka (2000), s. 33
  6. Češka (2000), s. 85
  7. Češka (2000), s. 54
  8. Češka (2000), s. 168
  9. Zástěrová a kol. (1992), s. 48
  10. Dupuy (1996), s. 175
  11. Zástěrová a kol. (1992), s. 59
  12. Dupuy (1996), s. 188
  13. Meier (2009), s. 18
  14. Nathan, Geoffrey S. Theodosius II (408–450 AD). De Imperatoribus Romanis, [cit. 2010-07-05].
  15. Treadgold (1997), s. 98
  16. Bury (1958), II.5
  17. a b Češka (2000), s. 62-63
  18. a b Češka (2000), s. 199-201
  19. a b Treadgold (1997), s. 99
  20. Treadgold (1997), s. 100
  21. Češka (2000), s. 228
  22. Češka (2000), s. 233
  23. Gibbon (2005), s. 185-188
  24. Meier (2009), s. 26
  25. a b Evans, James Allan. Justinian (AD 527–565). De Imperatoribus Romanis, [cit. 2010-07-05].
  26. Meier (2009), s. 54-56
  27. Bury (1958), XVIII.4
  28. Bury (1958), XIX.10
  29. Bury (1958), XIX.14
  30. Haldon (1990), s. 34
  31. Meier (2009), s. 44
  32. a b Vasiliev, Alexander A. The Legislative Work of Justinian and Tribonian. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  33. Meier (2009), s. 65-66
  34. Meier (2009), s. 38-39
  35. Meier (2009), s. 102
  36. Treadgold (1997), s. 196-197
  37. Ostrogorsky (1963), s. 65
  38. Meier (2009), s. 153
  39. Haldon (1990), s. 35
  40. Treadgold (1997), s. 231
  41. Zástěrová a kol. (1992), s. 76
  42. Treadgold (1997), s. 235
  43. Treadgold (1997), s. 238
  44. Haldon (1990), s. 41
  45. Treadgold (1997), s. 289
  46. Haldon (1990), s. 45
  47. Dupuy (1996), s. 230
  48. Haldon (1990), s. 46
  49. Ostrogorsky (1963), s. 89
  50. Bednaříková, Homola, Měřínský (2009), s. 390
  51. Kaegi (1997), s. 114
  52. Collins (2005), s. 162
  53. Treadgold (1997), s. 307
  54. Treadgold (1997), s. 314
  55. Ostrogorsky (1963), s. 102
  56. Zástěrová a kol. (1992), s. 99
  57. Haldon (1990), s. 108-109
  58. Hradečný (1998), s. 119
  59. Treadgold (1997), s. 315
  60. Mango (2002), s. 147
  61. Haldon (1990), s. 67
  62. Treadgold (1997), s. 337
  63. Ostrogorsky (1963), s. 121
  64. Dupuy (1996), s. 241
  65. Treadgold (1997), s. 355
  66. Vasiliev, Alexander A. Religious controversies and the first period of Iconoclasm. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  67. Zástěrová a kol. (1992), s. 112
  68. Dawson (1994), s. 150-151
  69. Collins (2005), s. 232-233
  70. a b Treadgold (1997), s. 358-359
  71. Ostrogorsky (1963), s. 144
  72. a b Treadgold (1997), s. 366
  73. Collins (2005), s. 234
  74. a b Ostrogorsky (1963), s. 149
  75. Treadgold (1997), s. 422
  76. Zástěrová a kol. (1992), s. 124
  77. Mango (2002), s. 172
  78. a b c Vasiliev, Alexander A. Successors of the Isaurians and the Phrygian Dynasty (820-67). History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  79. Zástěrová a kol. (1992), s. 132
  80. Hradečný (1998), s. 140
  81. Treadgold (1997), s. 448
  82. Dupuy (1996), s. 282
  83. Zástěrová a kol. (1992), s. 143
  84. Ostrogorsky (1963), s. 188
  85. Treadgold (1997), s. 454-455
  86. a b c Zástěrová a kol. (1992), s. 373
  87. a b Vasiliev, Alexander A. Relations of the Byzantine Empire with the Bulgarians and Magyars. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  88. Dupuy (1996), s. 280
  89. Treadgold (1997), s. 475-476
  90. Treadgold (1997), s. 481, 485
  91. Zástěrová a kol. (1992), s. 173-174
  92. Treadgold (1997), s. 504
  93. Treadgold (1997), s. 505
  94. Mango (2002), s. 176
  95. Ostrogorsky (1963), s. 246
  96. a b c The Macedonian Dynasty from 976 to 1057 A.D.. Cambridge Medieval History - Vol.IV - The Eastern Roman Empire (717—1453), [cit. 2010-07-05].
  97. Zástěrová a kol. (1992), s. 188
  98. a b Dupuy (1996), s. 318
  99. Zástěrová a kol. (1992), s. 202
  100. Zástěrová a kol. (1992), s. 164
  101. Hradečný (1998), s. 120
  102. Hradečný (1998), s. 145
  103. a b Vasiliev, Alexander A. The Macedonian epoch (867-1081) : Social and political developments. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  104. Zástěrová a kol. (1992), s. 194-195
  105. Ostrogorsky (1963), s. 275
  106. Mango (2002), s. 183
  107. Treadgold (1997), s. 595
  108. Vasiliev, Alexander A. Relations with Italy and Western Europe. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  109. Vasiliev, Alexander A. The time of troubles (1056-81). History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  110. Harris (2006), s. 45
  111. Hradečný (1998), s. 183
  112. a b c Markham, Paul. The Battle of Manzikert. De Re Militari: The Society for Medieval Military History, [cit. 2010-07-05].
  113. Treadgold (1997), s. 604
  114. Treadgold (1997), s. 612
  115. Dupuy (1996), s. 321
  116. Birkenmeier (2002), s. 77
  117. a b Treadgold (1997), s. 680
  118. Harris (2006), s. 47
  119. Gibbon (2005), s. 262
  120. Harris (2006), s. 52
  121. Hrochová (1975), s. 23
  122. a b Harris (2006), s. 59
  123. Ostrogorsky (1963), s. 300
  124. Treadgold (1997), s. 626
  125. Birkenmeier (2002), s. 85
  126. Birkenmeier (2002), s. 87
  127. Stone, Andrew. John II Comnenus. De Imperatoribus Romanis, [cit. 2010-07-05].
  128. Harris (2006), s. 94
  129. Birkenmeier (2002), s. 114
  130. Stone, Andrew. Manuel I Comnenus. De Imperatoribus Romanis, [cit. 2010-07-05].
  131. Birkenmeier (2002), s. 119
  132. Birkenmeier (2002), s. 128
  133. Magdalino (2002), s. 144
  134. Hrochová (1975), s. 163
  135. Harris (2006), s. 129
  136. Ostrogorsky (1963), s. 331
  137. Treadgold (1997), s. 657
  138. Harris (2006), s. 136
  139. Vasiliev, Alexander A. Foreign Policy of the Angeloi. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  140. Harris (2006), s. 152
  141. a b Zástěrová a kol. (1992), s. 276
  142. Harris (2006), s. 163
  143. Choniates, Nicetas. The Sack of Constantinople (1204). Medieval Sourcebook, [cit. 2010-07-05].
  144. Harris (2006), s. 165
  145. Harris (2006), s. 172
  146. Zástěrová a kol. (1992), s. 287
  147. Vasiliev, Alexander A. The Mongol invasion and the alliance against the Mongols. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  148. Greece and the Aegean under Frank and Venetian Domination. Cambridge Medieval History - Vol.IV - The Eastern Roman Empire (717—1453), [cit. 2010-07-05].
  149. Zástěrová a kol. (1992), s. 296
  150. a b Treadgold (1997), s. 740
  151. Vasiliev, Alexander A. The fall of Byzantium : The Union of Lyons. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  152. a b Zástěrová a kol. (1992), s. 302
  153. Zástěrová a kol. (1992), s. 298
  154. Treadgold (1997), s. 750
  155. Treadgold (1997), s. 758
  156. Zástěrová a kol. (1992), s. 308
  157. Treadgold (1997), s. 765
  158. a b Zástěrová a kol. (1992), s. 319
  159. Zástěrová a kol. (1992), s. 323
  160. Treadgold (1997), s. 780
  161. Drška, Picková (2004), s. 317
  162. Dupuy (1996), s. 407
  163. Zástěrová a kol. (1992), s. 328
  164. Zástěrová a kol. (1992), s. 330-331
  165. Dupuy (1996), s. 458
  166. Vasiliev, Alexander A. Constantine XI (1449-53) and the capture of Constantinople. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  167. Drška, Picková (2004), s. 337
  168. Ostrogorsky (1963), s. 472
  169. Zástěrová a kol. (1992), s. 54
  170. Vasiliev, Alexander A. The Persian wars and the campaigns of Avars and Slavs. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  171. Ostrogorsky (1963), s. 119
  172. Meier (2009), s. 9
  173. Dostálová (1990), s. 52
  174. Vasiliev, Alexander A. The Sixth Ecumenical Council and religious peace. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  175. Treadgold (1997), s. 446
  176. Hradečný (1998), s. 136
  177. Treadgold (1997), s. 558
  178. Vasiliev, Alexander A. Beginnings of the Empire of Nicaea and the Lascarids. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  179. Attempts at reunion of the Greek and Latin Churches. Cambridge Medieval History - Vol.IV - The Eastern Roman Empire (717—1453), [cit. 2010-07-05].
  180. Češka (2000), s. 35
  181. Treadgold (1988), s. 20-21
  182. a b Treadgold (1997), s. 591
  183. Dostálová (1990), s. 69
  184. Dupuy (1996), s. 166
  185. a b Dupuy (1996), s. 234
  186. Zástěrová a kol. (1992), s. 93-95
  187. Ostrogorsky (1963), s. 254
  188. Mango (2002), s. 197
  189. Treadgold (1997), s. 402
  190. Treadgold (1997), s. 572
  191. Hradečný (1998), s. 209
  192. Haldon (1990), s. 26
  193. Harvey (2003), s. 6-9
  194. a b Treadgold (1997), s. 540
  195. Zástěrová a kol. (1992), s. 269
  196. Treadgold (1997), s. 137
  197. Treadgold (1997), s. 403
  198. Treadgold (1997), s. 570
  199. Treadgold (1997), s. 841
  200. Treadgold (1997), s. 405
  201. Mango (2002), s. 148
  202. Zástěrová a kol. (1992), s. 311
  203. Zástěrová a kol. (1992), s. 14
  204. Obolensky (1971), s. 3
  205. Zástěrová a kol. (1992), s. 370-371
  206. Treadgold (1997), s. 243
  207. Zástěrová a kol. (1992), s. 93
  208. Treadgold (1997), s. 242
  209. Treadgold (1997), s. 249
  210. a b c Adena, Louise. The Enduring Legacy of the Byzantine Empire. Clio History Journal, [cit. 2010-07-05].
  211. Byzantine Literature Catholic Encyclopedia, [cit. 2010-07-05].
  212. a b c Vasiliev, Alexander A. Justinian the Great and his successors (518-610) : Literature, learning, and art. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  213. Zástěrová a kol. (1992), s. 384
  214. Treadgold (1997), s. 564
  215. Mango (2002), s. 157
  216. Zástěrová a kol. (1992), s. 86
  217. Zástěrová a kol. (1992), s. 411
  218. Meier (2009), s. 67
  219. Zástěrová a kol. (1992), s. 453-455
  220. Mango (2002), s. 152
  221. Dickson, Paul. Mathematics Through the Middle Ages Medieval Mathematics, [cit. 2010-07-05].
  222. Treadgold (1997), s. 265
  223. Hradečný (1998), s. 112
  224. Treadgold (1997), s. 350
  225. Treadgold (1997), s. 462
  226. Zástěrová a kol. (1992), s. 329
  227. Zástěrová a kol. (1992), s. 7
  228. Vasiliev, Alexander A. Byzantium and the Italian Renaissance. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  229. Gibbon (2005), s. 289
  230. Zástěrová a kol. (1992), s. 337
  231. Treadgold (1997), s. 556-557
  232. a b Zástěrová a kol. (1992), s. 336
  233. Mehmed II (1432-1481). OttomanEmpire.info, [cit. 2010-07-05].

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Pramene[upraviť | upraviť kód]

  • CHALKOKONDYLES, Laonikos. Poslední zápas Byzance. Praha : Odeon, 1988
  • KOMNÉNÉ, Anna. Paměti byzantské princezny. Praha : Odeon, 1996. ISBN 80-207-0527-9
  • PROKOPIOS Z KAISAREIE. Válka s Peršany a Vandaly. Praha : Odeon, 1985
  • PROKOPIOS Z KAISAREIE. Válka s Góty. Praha : Odeon, 1985
  • PSELLOS, Michael. Byzantské letopisy. Praha : Odeon, 1982
  • SIMOKATTÉS, Theofylaktos. Na přelomu věků. Praha : Odeon, 1986

Bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  • ANGOLD, Michael. Byzantium : The Bridge from Antiquity to the Middle Ages. London : Weidenfeld & Nicolson, c2001. ISBN 0-297-83596-3
  • BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila; MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk; HOMOLA, Aleš. Stěhování národů a Východ Evropy : Byzanc, Slované, Arabové. Praha : Vyšehrad, 2009. ISBN 80-7021-787-1
  • BIRKENMEIER, John W. The Development of the Komnenian Army : 1081-1180. Leiden : Brill, 2002. ISBN 90-04-117105
  • BURY, John Bagnell. History of the Later Roman Empire: From the Death of Theodosius I to the Death of Justinian (Volume 1). New York : Dover Publications, 1958. ISBN 978-0-486-20398-0
  • COLLINS, Roger. Evropa raného středověku 300-1000. Praha : Vyšehrad, 2005. ISBN 80-7021-660-3
  • CVETLER, Jiří. Obecné dějiny státu a práva za feudalismu : Díl 2. Byzanc, říše francká, Rusko. Praha : Univerzita Karlova, 1973
  • ČEŠKA, Josef. Zánik antického světa. Praha : Vyšehrad, 2000. ISBN 80-7021-386-8
  • DAWSON, Christopher. Zrození Evropy: úvod do dějin evropské jednoty. Praha : Vyšehrad, 1994. ISBN 80-7021-114-8
  • DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 1990. ISBN 80-7021-034-6
  • DRŠKA, Václav; PICKOVÁ, Dana. Dějiny středověké Evropy. Praha : Aleš Skřivan ml., 2004. ISBN 80-86493-11-3
  • DUPUY, R. Ernest; DUPUY, Trevor N. Historie vojenství : Harperova encyklopedie. Od roku 3500 př. Kr. do roku 1700. Praha : Forma, 1996 ISBN 80-7213-000-5
  • DVORNÍK, František. Fotiovo schizma : historie a legenda. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2008. ISBN 978-80-86715-94-0
  • GIBBON, Edward. Úpadek a pád římské říše. Praha : Levné knihy KMa, 2005. ISBN 80-7309-189-5
  • HALDON, John F. Byzantium in the Seventh Century: The Transformation of a Culture. Cambridge : Cambridge University Press, 1990 ISBN 978-0521319171
  • HALDON, John F. Warfare, State and Society in the Byzantine World, 565-1204. London : Routledge, 1999. ISBN 978-1857284959
  • HAVLÍK, Lubomír Emil. Přehledné dějiny Byzance. Brno : Univerzita J.E. Purkyně, 1979
  • HARRIS, Jonathan. Byzantium and the Crusades. London : Continuum International Publishing Group, 2006. ISBN 1852855010
  • HARVEY, Alan. Economic Expansion in the Byzantine Empire, 900-1200. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. ISBN 978-0521371513
  • HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 3, The fourteenth and fifteenth centuries [online]. Madison : University of Wisconsin Press. Dostupné online. ISBN 0-299-06670-3. (anglicky)
  • HERRIN, Judith. Byzantium : The Surprising Life of a Medieval Empire. London : Penguin, 2008, c2007. ISBN 978-0-14-103102-6
  • HERRIN, Judith. Ženy v purpuru. Praha : Mladá fronta, 2004. ISBN 80-204-1191-7
  • HRADEČNÝ, Pavel, a kol. Dějiny Řecka. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN 80-7106-192-1
  • HROCHOVÁ, Věra; TŮMA, Oldřich. Byzantská společnost : soubor byzantských reálií : skripta pro posluchače filozofické fakulty Univerzity Karlovy. Praha : Karolinum, 1991. ISBN 80-7066-426-6
  • HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci v Levantě. Praha : Mladá fronta, 1975
  • KAEGI, Walter Emil. Byzantium and the Early Islamic Conquests. Cambridge : Cambridge University Press, 1997. ISBN 0-521-48455-3
  • LILIE, Ralph-Johannes. Byzantium and the Crusader States 1096-1204. Oxford : Clarendon Press, 1993. ISBN 0-19-820407-8
  • MAGDALINO, Paul. The Empire of Manuel I Komnenos, 1143-1180. Cambridge : Cambridge University Press, 2002. ISBN 978-0521526531
  • MANGO, Cyril A. The Oxford History of Byzantium. Oxford : Oxford University Press, 2002. ISBN 0-19-814098-3
  • MEIER. Mischa. Justinián : život a vláda východořímského císaře. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. ISBN 978-80-86818-88-7
  • MÜLLER, Karel. Vznik a sláva byzantské říše: Obrazů z dějin byzantských díl I. Praha : Vesmír, 1927
  • MÜLLER, Karel. Soumrak byzantské říše: Obrazů z dějin byzantských díl II. Praha : Vesmír, 1927
  • NICOLLE, David. Konstantinopol 1453 : konec byzantské říše. Praha : Grada, 2009. ISBN 978-80-247-2881-0
  • OBOLENSKY, Dimitri. The Byzantine Commonwealth : Eastern Europe, 500-1453. London : Weidenfeld and Nicolson, 1971
  • OSTROGORSKY, Georg. Geschichte des byzantinischen Staates. München : C.H.Beck, 1963
  • RUNCIMAN, Steven. Pád Cařihradu. Praha : Epocha, 2003. ISBN 80-86328-16-3
  • SHEPHARD, Jonathan. The Cambridge History of the Byzantine Empire c. 500-1492. Cambridge : Cambridge University Press, 2008. ISBN 978-0-521-83231-1
  • TREADGOLD, Warren. A History of the Byzantine State and Society. Stanford : Stanford University Press, c1997. ISBN 0-8047-2630-2
  • TREADGOLD, Warren. The Byzantine Revival, 780-842. Stanford : Stanford University Press, 1988. ISBN 0-8047-1462-2
  • VASILIEV, Alexander A. History of the Byzantine Empire. Madison : The University Of Wisconsin Press. 1952
  • VAVŘÍNEK, Vladimír. Encyklopedie Byzance [online]. Praha : Libri. ISBN 978-80-7277-485-2.
  • WHITTOW, Mark. The Making of Byzantium, 600-1025. Berkeley : University of California Press, 1996. ISBN 978-0520204973
  • WOLFF, Robert L.; HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 2, The later Crusades, 1189-1311 [online]. Madison : University of Wisconsin Press. Dostupné online. (anglicky)
  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila a kol. Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8
  • Vybrané problémy současné byzantologie. Praha : Československá akademie věd, 1978

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Commons-logo.svg
Wikimedia Commons ponúka multimediálny obsah k téme
RONALDO-SK/Byzantská ríša

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Byzantská říše na českej Wikipédii.