Redaktor:Saskardin/Pieskovisko 2

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bitka pri Mutine
Súčasť občianskej vojny Rímskej republiky
Mutinan taistelu.svg
Dátum 15. apríl 43 pred Kr.
Miesto severné Taliansko
Protivníci
Rímska republika Marcus Antonius
Velitelia
Aulus Hirtius
Gaius Vibius Pansa Caetronianus
Octavianus
Marcus Antonius
Zoznam bitiek pred rokom 601

Bitka pri Mutine sa odohrala 15. apríla 43 pred Kr. ako stret jednotiek Marka Antonia so silami vedenými Gaiom Vibiom Pansom Caetronianom, Aulom Hirtiom a Octavianom. Tí stáli na strane Decima Iunia Bruta Albina, jedného z atentátnikov, ktorí zavraždili Gaia Iulia Caesara.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Vražda Gaia Iulia Caesara priviedla Rímsku republiku do stavu chaosu a stala sa začiatkom jej konca. Vražda bola spočiatku Senátom považovaná za oprávnenú a atentátnici Cassius a Brutus boli oficiálne omilostení; časť senátu sa totiž obávala, že Caesar by si mohol uzurpovať moc a považovala ho za diktátora. Caesar bol však v Ríme mimoriadne obľúbený a jeho vražda vyvolala značné pobúrenie; to využili jeho prívrženci Marcus Antonius, Marcus Aemilius Lepidus a Gaius Octavianus, ktorí si začali upevňovať svoje mocenské pozície.

Rok po Caesarovej vražde nastala medzi jeho prívržencami a zástancami republiky (optimáti) patová situácia, ktorá postupne vyústila do ozbrojených stretov a občianskej vojny. Senát sa pod vplyvom Cicera postupne postavil proti Markovi Antoniovi, odňal mu pôvodne pridelené provincie a poveril Octaviana vojenským ťažením proti nemu.

Marcus Antonius medzitým zhromaždil vojsko a vyrazil dobiť Predalpskú Galiu, ktorú si nárokoval a ktorú mal v držbe Brutus.




Rímska republika je označenie obdobia dejín starovekého Ríma medzi rokmi 510 pred Kr. a ....... pred Kr. Jej predchodcom bolo Rímske kráľovstvo a následníkom Rímske cisárstvo.

Raná republika[upraviť | upraviť zdroj]

O prvom storočí existencie Rímskej republiky sa vie veľmi málo; hodnoverné doklady sú založené na archeologických vykopávkach a niektorých nápisoch z tej doby. Starorímski historici opisujú republiku podobne ako Rímske kráľovstvo; teda zmesou fiktívnych a reálnych udalostí, ovplyvnenú vlastnými idealistickými či dobovo ovplyvnenými predstavami.[1]

Koniec 6. a začiatok 5. storočia pred Kristom bol obdobím politických a vojenských nepokojov postihujúcich mnohé mestské štáty Apeninského polostrova. V Ríme došlo k premene kráľovstva na republiku, ktorú opisujú Rímski historici žijúci o niekoľko storočí neskôr takto:
Lucius Tarquinius Superbus bol údajne tyranský kráľ, pričom podobne negatívne je zobrazená i jeho rodina. Napríklad kráľov syn, Sextus Tarquinius, sa pokúsil zmocniť Lukrécie, ženy Lucia Tarquinia; tá následne spáchala samovraždu. Tieto neprávosti využila rímska elita na čele Luciom Iuniom Brutom, Collatinom a Publiom Valeriom Publicolom, počas kráľovej neprítomnosti v meste sa zmocnila vlády a vyhlásila republiku.[2]
Tento popis je zrejme do značnej miery mytologický; s istotou sa vie iba to, že v 5. storočí pred Kr. už Rímu králi nevládli. Takisto predstava starorímskych historikov, že koniec kráľovstva znamenal automaticky vznik politických inštitúcií republiky, sa nezakladá na pravde. Jednotlivé inštitúcie sa určite vyvíjali a takisto istý čas zrejme nebolo jasné, či na uprázdnené miesto nedosadne nový kráľ (tak ako sa to v tom istom období stalo v neďalekom meste Veje).[3]

Politická štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľa v Ríme nakoniec nahradili tzv. magistráti. Boli to volení úradníci, obvykle na 1 rok a obvykle boli z vysoko postavených rodín, ktoré mali množstvo prívržencov. Takto sa moc fakticky rozdelila medzi bohaté a vplyvné rody. Postupom času sa vyvinula pomerne zložitá úradnícka hierarchia s rozdelenými úlohami a právomocami, pričom konkrétne právomoci malo v danom čase viacero osob a mohli sa tak vzájomne kontrolovať. Celý tento systém sa najintenzívnejšie vyvíjal a menil počas 5. storočia pred Kr. Napríklad spočiatku vládli rôzne početné skupiny tzv. vojenských tribúnov, neskôr sa ustálila vláda dvoch konzulov s ročným "mandátom" a tribúni sa v hierarchii nachádzali až pod nimi. Takáto hierarchia sa ustálila zrejme až v 4. storočí pred Kr., napriek tomu podliehala zmenám, ak si to situácia vyžadovala. V 4. a 3. storočí pred Kr. menovali magistráti v naliehavých prípadoch (najčastejšie v čase vojny) muža, ktorý vládol Rímu s mimoriadnymi právomocami ako diktátor, a ktorý nebol volený. Ten si sám vyberal svojho zástupcu (magister equitum) a podliehali mu aj konzuli, ktorí boli v tom čase v úrade. Jeho vláda trvala šesť mesiacov, prípadne do skončenia vojny.
O dynamických zmenách politického usporiadania a zákonov republiky v tomto období svedčí spôsob vzniku tzv. Zákonníka dvanástich dosiek/tabúľ, ktorý následne storočia slúžil ako základ dobového rímskeho práva. Jeho vzniku predchádzalo ľudové prejednávanie zníženia právomocí konzulov a následné zvolenie skupiny desiatich mužov v roku 450 pred Kr. Na dobu jedného roka nahradili konzulov, dostali najvyššie právomoci a úlohu vypracovať súbor predpisov či zákonov, ktoré by riadili republiku. Výsledkom bol vyššie uvedený Zákonník.[3]

Do úradov volili jednotlivcov rímski občania, ktorí sa za týmto účelom stretávali na snemoch. Určitá forma týchto snemov fungovala už storočia v minulosti, zrejme už v čase Rímskeho kráľovstva, o ich fungovaní a právomociach však nie sú známe skoro žiadne informácie. Snemy v tom čase zvolávali i kmene (tribue) či centúrie. Úloha bola zrejme podobná: schválenie príslušných úradníkov, svedectvo pri uvádzaní do funkcie a podobne. V neskoršom období napr. snem centúrie schvaľoval najvyšších úradníkov a vyhlasoval významné rozsudky. Je možné, že sa aj snemy "špecializovali" na jednotlivé úkony.[3]

Situácia v regióne[upraviť | upraviť zdroj]

V 5. storočí pred Kr. bola oblasť Latia, Kampánie a južných gréckych mestských štátov sužovaná neustálymi kmeňovými nájazdmi. Ďalším problémom pre mestá v pobrežných oblastiach sa stal zvyk známy ako "ver sacrum" (posvätná jar) - osadníci žijúci v horách v čoraz väčšej miere pri nepriaznivých životných okolnostiach (neúroda, hladomor, a pod.) zasväcovali svoje deti bohom a po dosiahnutí dospelosti ich vypudili. Títo vydedenci, hľadajúci pôdu kde by sa mohli usadiť, vyvíjali na pobrežné mestá čoraz silnejší tlak. Výsledkom bola napríklad porážka gréckych miest Tarent a Rhégium v roku 473 pred Kr., dobytie etruského mesta Capua (423 pred Kr.) a gréckeho mesta Kýmé (420 pred Kr.). Výsledkom týchto výbojov bolo, že koncom storočia na pobreží Tyrrhénskeho mora pretrvali iba dve grécke mestá: Velia a Neapolis.[4]
Postihnuté bolo i Latium, ktoré bolo drancované kmeňmi Sabinov, Volskov a Aequov. Doboví rímski historici tvrdia, že Rím koordinoval obranu proti týmto útokom a na konci storočia so svojimi latijskými spojencami prevzal iniciatívu.[4]


Inštitúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Inštitúcie v čase republiky boli:

  • vysokí uradníci (magistratus) – mali výkonnú právomoc, boli volení na rok. Okolo roku 200 pred Kr. sa vytvoril istý kariérny rebríček (Cursus Honorum): kvestor (správca financií, vznik r. 447) – edil (mestská správa, vznik okolo 500) alebo tribún ľudu (pozri 494) – prétor (sudca, vznik r. 367) – konzul (pozri ďalej, vznik okolo 500). Mimo rebríčka stál jeden z najvyšších úradníkov zvaný cenzor (vznik 367), ako aj tzv. mimoriadni vysokí úradníci, ktorými boli: interrex (vykonával voľby konzulov, ak neboli posty konzulov obsadené), diktátor (neobmedzený náhradný vládca na pol roka, navrhovaný senátom) a magister equitum (pomocník diktátora, menovaný diktátorom na pol roka)
  • 2 konzuli (consul) – vládcovia štátu volení na rok, spočiatku sa asi volali prétori
  • senát – 300-členný poradný zbor konzulov a iných vysokých úradníkov; po roku 287 fakticky vláda (najmä v oblasti zahraničnej politiky a financií), lebo ako jediný orgán sa nevolil na krátku dobu; na väčšinu činov vysokých úradníkov mal rôzne „zabraňovacie“ práva; v rokoch 201 až 133 hlavný predkladateľ zákonov; jeho moc zvyšovala skutočnosť, že často využíval svoje právo vytvoriť z radov senátorov mimoriadne vyšetrovacie súdy; senátori boli spočiatku len členovia patrícijských rodín, väčšinou bývalí vysokí úradníci; volení na doživotie.
  • štyri podoby ľudových zborov (komícií, lat. comitia):
    • kúrijný/kuriátny snem (comitia curiata) – pokračoval z čias Rímskeho kráľovstva; po roku 287 bezvýznamný, volil vysokých úradníkov, jedna kúria (skupina šlachtických rodín) mala jeden hlas
    • centuriálny snem (comitia centuriata) – od roku 450 najdôležitejší ľudový zbor, ktorý o. i. volil vyšších vysokých úradníkov (konzulov, prétorov a cenzorov), jedna centúria (vojenská stotina) mala jeden hlas; podľa legiend existoval už v čase kráľovstva
    • tribútny snem (comitia tributa) – zastúpenie podľa obytných okrskov, o. i. volil nižších vysokých úradníkov (kvestorov a časť edilov), jeden tribus (okrsok) mal jeden hlas
    • plebejský snem (lat. concilium plebis) – pozri ďalej 494, mimoriadne zhromaždenie, o. i. volilo tribúnov ľudu a časť edilov, jeden tribus mal aj tu jeden hlas

V prvej fáze republiky kuriátny snem riešil už len rodové a náboženské záležitosti, tribútny snem bol zákonodárny zbor a centuriálny snem rozhodoval v kritických časoch o mieri a vojne. Časom však kúrijný snem stratil všetky právomoci (po roku 287 pred Kr.), centuriálny snem a tribútny snem volili hore uvedených významných úradníkov a zhromaždenie plebejcov sa stalo zákonodarným zborom.

Boje medzi patrícijmi a plebejcami (pribl. 500 – 287 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyhnaní kráľov z dynastie Tarquiniovcov sa všetky funkcie rozdelili medzi pravidelne a každoročne volených úradníkov (konzuli, prétori, edilovia, kvestori). Zákonodarnú moc mali jednotlivé snemy (stotinový snem, kúrijný snem, tribútny snem, postupne najväčší význam nadobudol plebejský snem). Senát ako inštitúcia, ktorá vznikla už v kráľovskom období, mal formálne len poradnú funkciu (radil úradníkom), ale postupne nadobudol rozsiahly vplyv.

Novozriadené úrady pôvodne zastávali len príslušníci starých aristokratických rodov (patríciovia), zatiaľ čo veľká časť obyvateľstva (plebejci) nemohli zastávať úrady. Hneď po vzniku rímskej republiky začal dlhodobý proces bojov plebejcov za zrovnoprávnenie s patrícijmi.

V roku 494 pred Kr. si plebejci vynútili zriadenie úradu tribúna ľudu. Tribún, volený plebejským snemom (concilium plebis), mohol zrušiť rozhodnutie patrícijského úradníka vďaka právu veta, ktoré mu prináležalo. Okolo roku 450 pred Kr. plebejci-vojaci kolektívnym odmietaním vojenskej služby (secessio plebis) dosiahli, že boli spísané Zákony dvanástich tabúľ, v ktorých bolo spísané zvykové právo. Zákony obsahovali aj zákaz uzatvárania manželstiev medzi patrícijmi a plebejcami, ale o päť rokov neskôr bol tento zákaz zrušený. V roku 367 boli po dlhých bojoch prijaté zákony tribúnov ľudu Licinia a Sextia. Zákony riešili otázku dlhov, ale dávali rímskym občanom právo okupovať štátnu pôdu (ager publicus). Dôležitý bol zákon, podľa ktorého jeden z konzulov musel byť plebejského pôvodu. V roku 300 boli plebejci zrovnoprávnení s patrícijmi aj v náboženskej oblasti – mohli sa stať kňazmi. V roku 287 sa spory skončili, keď zákonom („lex Hortensia“) sa rozhodnutia plebejského snemu stali záväznými aj pre patríciov bez schválenia senátu. Po roku 287 sa začala formovať nová vrstva úradníckej aristokracie (nobilita), ktorú tvorili najbohatší predstavitelia patrícijských a plebejských rodín. Boj plebejcov za zrovnoprávnenie s patrícijmi sa skončil.

Rok 287 pred Kr. sa stal medzníkom medzi ranou a neskorou republikou:

  • Raná republika (do 287)
  • Neskorá (287-146/133 pred Kr.) – obdobie, kedy aristokratické zriadenie (vláda nobility) bezchybne funguje a senát je všemocnou inštitúciou.
  • Neskorá republika (146/133 – 44/31/27 pred Kr.) – kríza republiky

V iných oblastiach života došlo v 4. storočí pred Kr. k zavedeniu peňazí a k výstavbe ciest, napr. známa Via Appia vznikla v roku 312.

Ovládnutie Itálie (493 pred Kr. – 265 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 493 (podľa niektorých názorov až 373/371) bola podpísaná zmluva, na základe ktorej Rím uzavrel „večné spojenectvo“ s latinskými obcami v okolí Ríma (Bitka pri jazere Regillus). Latinovia boli každopádne okolo 400 rímski spojenci.

V roku 396 zničili Rimania po desaťročnej vojne (406-396) najväčšie etruské mesto Veje (Veii), čím sa začala romanizácia Etruskov. O desať rokov neskôr (387) je oblasť Veje pričlenená k Rímu, zároveň však v tom istom roku Rím dobyli Kelti, ktorí boli od roku 400 novousadlíci v Pádskej nížine. Za výkupné odišli, ale v Pádskej nížine ostali a útok zopakovali okolo roku 360 a 350 (vtedy už s rôznymi spojencami).

Roku 354 Rím dobyl po dlhej vojne (361-354) mesto Tibur (dnes:Tivoli) a roku 351 po podobne dlhej vojne (367-251) dobyl mestá Falerii (dnes:Civitá Castellana) a etruské mestá Tarquinii (dnes: Tarqiuinia) a Caere.

V roku 338 porazili spojené vojská Ríma a Samnitov (italické kmene z vnútrozemia) po dvojročnej vojne Latinov a Kampánov (v dnešnej Kampánii) a Rím tak získal ich územia.

V rokoch 343290 sa odohrali tri vojny so Samnitmi (343 – 341, 326 – 304, 298 – 290), ktoré sa skončili porážkou Samnitov v roku 293 a nadiktovaným mierom 290. A hoci Samniti formálne ostali zatiaľ nezávislí, otázka vlády nad polostrovom bola roka 293 vlastne rozhodnutá.

V rokoch 284-280 sa konali vojny s Keltmi a (zvyšnými) Etruskami. V rokoch 283-280 boli porazení Etruskovia a časť Keltov (senónski Kelti).

V rokoch 282-270 sa odohrala vojna s gréckou kolóniou Tarent a s južnými kmeňmi (italickí Lukáni a Brutiovia, ilýrski Apulovia, italickí Samniti a. i.). Tarent si prizval na pomoc Pyrrha, kráľa Epiru. Roku 279 došlo mimochodom v tejto súvislosti k tzv. Pyrrhovmu víťazstvu, keď Pyrrhos s veľkými stratami dočasne zvíťazil nad Rimanmi. V roku 272 Rimania Tarent a ostatné kmene porazili.

Roku 268 bolo ďalej pripojené územie italických Picentov (na opačnom Apeninskom pobreží oproti Rímu), v roku 266 bolo pripojené Brundisium (dnešné: Brindisi), v roku 265 sa mnohé grécke obce podriadili Rímu a v roku 264 Rím dobyl Vulsinii. Tým mal Rím v rukách celý polostrov až po rieku Arno, za ktorou sa začínalo územie Keltov (Predalpská Galia). Až do 2. Púnskej vojny (pozri ďalej) sa už v Itálii žiadne vojny nekonali.

Rozšírenie rímskeho územia do oblastí gréckych kolónií (juh polostrova, Sicília) viedlo k zvýšenému vplyvu gréckej kultúry na Rím, najmä v náboženstve (prijatie gréckych bohov a kultov), literatúre a umení (legenda o vzniku Ríma, prijatie Trójskeho mýtu, latinské eposy a drámy majú sčasti grécke témy, prvé rímske dejepisné texty sa písali po grécky). Podobný vplyv existoval v hospodárstve – po roku 280 sa razili prvé rímske strieborné mince, tzv. rímsko-kampánske didrachmy, v južnej Itálii podľa gréckeho vzorca pre pomer kovov.

Ovládnutie Stredomoria – vznik ríše (264 pred Kr. – 133 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Po expanzii v Itálii nasledovala expanzia do Stredomoria. Najväčším konkurentom Ríma v Stredomorí bolo Kartágo, kolónia Feničanov (ktorých Rimania volali Púni) v dnešnom Tunisku, ktorá sa v 7. až 6. storočí stala metropolou všetkých fenických osád v západnom Stredozemí. Približne od roku 400 začalo Kartágo dobiedzať do Sicílie, ktorá podobne ako Itália mala preň strategický význam, hlavne pokiaľ ide o konflikt so Stredozemie obsadzujúcimi Grékmi, ktorý Kartágo malo už 200 rokov. Rimania spočiatku, asi od začiatku republiky, s Kartágom spolupracovali a roku 279/278 dokonca uzavreli pakt, ale Kartáginčajnia roku 272 Rím zradili. Napätie medzi Rímom a Kartágom ešte vzrástlo pri „afére“ Messana (Messina). Toto strategicky významné mesto na Sicílii z istého dôvodu ohrozoval Hierón zo Syrakúz a tak poprosilo o pomoc Rím aj Kartágo. Ako prvé reagovalo Kartágo, ktoré mesto oslobodilo a obsadilo. Oneskorenie prišli aj Rimania, ktorí tiež chceli mesto oslobodiť. Po rokovaniach kartágijský veliteľ odišiel, za čo ho doma popravili a Rímu vypovedali vojnu. Tak sa začali tzv. Púnske vojny.

Prvá púnska vojna (264 – 241), v ktorej išlo o ovládnutie Sicílie, sa skončila víťazstvom Ríma, potom čo sa mu urýchlene podarilo zlepšiť sa v námornom boji. V dôsledku vysokého odškodného, ktoré Kartágo muselo zaplatiť Rímu, a z toho vyplývajúcich vzbúr Kartágom ovládaných „daňových poplatníkov“ v Afrike sa Rímu podarilo ešte aj podmaniť si Korziku a Sardíniu, kde mali Kartáginci tiež svoje kolónie. Roku 227 boli formálne vytvorené provincia Sicília – prvá provincia Ríma- a provincia Sardínia a Korzika.

Na východe bol Rím zase konfrontovaný s vyčíňaním pirátov v Jadranskom mori, ktorí sa rozmohli pre slabosť tamojšieho Ilýrskeho kráľovstva (Kráľovstvo Skodry). Po neúspešných rokovaniach s ilýrskou kráľovnou Teutou bol na spiatočnej ceste zabitý jeden z delegátov Ríma, čo vyvolalo Prvú ilýrsku vojnu (229 – 228 pred Kr.), v ktorej Rím ľavou rukou porazil zaostalú Ilýriu a anektoval ostrovy Jadranského mora a jeho pobrežie. Existuje ešte aj tzv. Druhá ilýrska vojna, ale išlo len o povstanie na tomto území v roku 219 pred Kr.

Na severe ostali problémom Kelti (Galovia). Po neúspešnej výprave roku 236, preniklo obrovské keltské vojsko roku 225 do Etrúrie, ale bolo porazené pri rieke Ombrone. Po ďalších porážkach v rokoch 223 – 222 sa Galovia vzdali. Rím nato roku 222 obsadil aj Pádsku nížinu a územie úplne romanizoval. Napríklad bolo vybudované mesto Miláno na troskách bývalého galského strediska.

V tom období sa schyľovalo k ďalšej vojne s Kartágom. Roku 237 dobylo Kartágo (Hamilkar Barkas) značnú časť Hispánie (dnes:Španielsko). Roku 231 sa velenia ujal Hamilkarov švagor Hasdrubal, ktorý v Hispánii ovládol ďalšie územia a založil Nové Kartágo (227, dnes:Cartagena). Po Hasdrubalovej smrti prebral roku 221 velenie Hamilkarov syn Hannibal a pokračoval vo výbojoch v Hispánii. Rím zemestnaný bojmi s Galmi nato roku 220 pred Kr. iba oficiálne požiadal Kartágo, aby neútočilo na rímskeho spojenca Saguntum, ktoré malo konflikt s kartágijským spojencom Torboleti, a aby neprekročilo rieku Ebro. O rok nato Hannibal však Saguntum dobyl a roku 218 Rím vyslal do Kartága poslov, aby pre tento čin vydali Hannibala Rímu. Kartágo to odmietlo a Rím mu vypovedal Druhú púnsku vojnu.

Druhá púnska vojna (218 – 202) sa začala roku 218, keď sa Hannibal vypravil s časťou kartágijského vojska z Hispánie cez Alpy do Itálie a Rím naopak poslal časť svojho vojska do Hispánie (aj do dnešného Francúzska, ale toto vojsko nestihlo zastaviť Hannibala). K Hannibalovi sa pridali Galovia a s obrovskými stratami prešli cez Alpy a roku 216 boli vydesení Rimania drvivo porazení v bitke pri Kannách (Cannae) v Apúlii. Hannibal potom získal na svoju stranu aj mnohé italické kmene a juhoitalských Grékov a roku 215 uzavrel spojenectvo s Macedónskym kráľovstvom. Z neho potom vznikla Prvá macedónska vojna (215 – 205 pred Kr.) medzi Rímom a Macedóniou, v ktorej Rímu pomohli spriatelené mestské štáty z Grécka. Táto vojna však situáciu v Itálii priamo veľmi neovplyvnila, iba že Rím stratil územia v Ilýrii (213/212). Na jar roku 211 sa Hannibal dostal až k Rímu (Hannibal ante portas), no vidiac zúfalých Rimanov rozhodnutých brániť mesto do posledného muža sa neodvážil zaútočiť. Po mnohých ďalších bojoch v Itálii a Stredomorí nakoniec Rimania zvíťazili: dobyli Nové Kartágo (209), zatlačili Hannibala do oblastí dnešných miest Crotone a Locri (207), porazili druhú vlnu Kartágijcov prichádzajúcu cez Alpy (207), porazili Kartágijcov v Hispánii (206), uzavreli mier s Macedóniou (205) a podľa hesla najlepšia obrana je útok roku 204 zaútočili na samotné Kartágo. Hannibal sa ponáhľal na pomoc, ale roku 202 bol porazený pri (dnes neznámom) mieste Zama pri Kartágu. Roku 201 bol uzavretý mier, v ktorom sa Kartágijci vzdali Hispánie (od roku 197 formálne rímske provincie Hispania Citerior a Hispania Ulterior).

Potom nasledovala Druhá macedónska vojna (200 – 197), v ktorej spojenec Macedónie Sýria ohrozoval okrem iného spojenca Ríma Grécko, ktoré sa potom obrátilo o pomoc na Rím. Roku 197 bola Macedónia v Thessálii porazená, ale lenčo Rimania Grécko opustili, zaútočila naň Sýria (196 a 195 – 193). Rimania, ktorých grécky ajtolský spolok požiadal o pomoc, sa vrátili a za podpory Macedónie vyhnali sýrske vojská v tzv. Seleucko-rímskej vojne (192 – 188), na konci ktorej sa Sýria roku 188 vzdala. Sýria sa musela vzdať Malej Ázie. Rimania touto svojou akciou získali v Grécku veľký vplyv (grécke územie formálne vyhlásili za „slobodné“).

Od roku 176 začali niektoré grécke mestské štáty pred Rímom očieňovať Macedóniu, ktorej vplyvu sa obávali, a Rím to využil ako zámienku na novú vojnu. Vypukla tak Tretia macedónska vojna (171 – 168 pred Kr.), ktorú Macedónia v bitke pri Pydne prehrala. Rím Macedóniu r. 167 rozdelil na štyri vazalské štáty (formálne vyhlásené za „slobodné“), ktoré po vzbure Macedónčanov (tzv. Štvrtá macedónska vojna, 149 – 148) roku 148 premenil na ďalšiu rímsku provinciu. V susednom Grécku v tom čase vznikol spor medzi achájskym spolkom na jednej strane a Spartou na strane druhej, v ktorom sa Rím pridal na stranu Sparty a navyše začal rozkazovať, kto má vystúpiť z achájskeho spolku (konkrétne mestské štáty Korint a Argos). Po rýchlej porážke achájskeho spolku Rímom r. 146 bolo Grécko (zatiaľ okrem Sparty a Atén) ihneď podriadené rímskemu miestodržiteľovi v Macedónii, čím aj Grécko roku 146 stratilo posledné prvky samostatnosti. Korint bol zrovnaný so zemou.

Súčasne vypukla Tretia púnska vojna (149 – 146 pred Kr.). Vznikla tak, že numidský vládca Masinissa, spojenec Ríma, neustále útočil na kartágijské územia, až mu to Kartágo roku 150 opätovalo. Keďže tým však Kartágo porušilo mier z roku 201, podľa ktorého si muselo každú vojnu nechať schváliť Rímom, vyhlásil Rím, v ktorom už aj tak mnohí len čakali na zámienku na vojnu, Kartágu roku 149 vojnu. Kartágo sa najprv bez boja vzdalo a odovzdalo Rímu zbrane, ale keď Rím začal požadovať, aby Kartágijci zbúrali Kartágo, Kartágijci sa s po domácky vyrobenými zbranami takmer tri roky zúfalo bránili. Roku 146 však nakoniec Rimania Kartágo zrovnali so zemou (znovu postavené o sto rokov neskôr až Júliom Cézarom) a vytvorili novú provinciu „Africa“.

Na Jadrane v rokoch 178 – 177 Rím dobyl Istriu, r. 168 po krátkom boji anektoval Ilýriu a 157 – 155 porazil Dalmatíncov, čím sa Jadranské more stalo vnútorným morom Rímskeho územia.

Potom čo boli roku 133 po dlhých bojoch (197 – 178, 154 – 133) porazené kmene v Hispánii a posledný kráľ z Pergamonu, Attalos III., odkázal svoju krajinu v záveti Rimanom (129 vytvorená provincia Asia), bolo ovládnutie Stredomoria dokonané a definitívne vznikla Rímska ríša.

Neskorá republika / Kríza republiky/ Obdobie občianskych vojen (146/133 pred Kr. – 44 / 31 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Neskorá rímska republika

Hospodárske a politické dôsledky ovládnutia Stredomoria viedli k sérii občianskych vojen (13231 pred Kr.). Najdôležitejšími medzníkmi boli:

Občianske vojny a republika sa skončili porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry v roku 31 pred Kr., ktorou bol Egypt pripojený k Rímskej ríši. Octavianus (od roku 27 pred Kr. zvaný Augustus) sa stal rímskym cisárom.


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Boatwright 2004, Raná republika, s. 63-64
  2. Boatwright 2004, Počátek republiky, s. 64-67. Zdroj chybne uvádza meno Lucius Tarquinius Priscus, namiesto správneho Lucius Tarquinius Superbus.
  3. a b c Boatwright 2004, Počátek republiky, s. 64-67
  4. a b Boatwright 2004, Řím a jeho sousedé v pátém století, s. 67-69

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Boatwright, Mary T. et al. (2004), Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého (2012, 1. české vyd.), Praha: Grada, ISBN 978-80-247-3168-1