Redaktor:Zdechovanová/pieskovisko

Kritika teórie ľudského kapitálu

Ľudský kapitál

Ľudský kapitál predstavuje rozsah odborných zručností a vedomostí stelesnený v pracovnej sieti danej krajiny, ktorý je výsledkom formálneho vzdelania, ako aj zvyšovania kvalifikácie v zamestnaní. V Slovníku pojmov politickej ekonómie je ľudský kapitál definovaný ako praktické vedomosti, získané zručnosti a naučené schopnosti jedinca, ktoré zvyšujú jeho potenciálnu produktivitu a umožňujú mu tak získať príjem výmenou za prácu. Okrem pôdy, práce, fyzického kapitálu a technologického pokroku je aj ľudský kapitál dôležitým determinantom ekonomického rastu. Prispieva k rýchlejšiemu šíreniu technologického pokroku, zvyšuje efektívnosť využívania fyzického kapitálu, prispieva k vyššej produktivite. Množstvo empirických štúdií potvrdilo jeho pozitívny vplyv na hospodársky vývoj, ako i nepriame pozitívne dopady na kvalitu života spoločnosti. Na ľudský kapitál vplýva celková výchova človeka, typ vzdelania a kultúra. Vytvárať ľudský kapitál znamená pracovať s každým človekom, vychovávať ho a vzdelávať.

Teória ľudského kapitálu

Vznik teórie ľudského kapitálu

Odborná analýza vzdelávania je predmetom skúmania mnohých spoločenských vied: pedagogika, psychológia, sociológia, politológia a iné. Aj ekonómia ako spoločenskovedná disciplína už niekoľko desaťročí analyzuje vzťah racionálneho ľudského správania vo vzťahu k problematike vzdelávania.
Medzi najvýznamnejšie teoretické prúdy súčasnej ekonomickej teórie patrí teória ľudského kapitálu (en:human capital theory). Korene tejto teórie siahajú do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia a na jej vzniku sa podieľali viacerí americkí ekonómovia z takzvanej Chicagskej ekonomickej školy.

Chicagska ekonomická škola

Chicagska škola ekonómie vznikla v polovici 20. storočia na Chicagskej univerzite (en:University of Chicago). Stojí na štyroch princípoch:

• najlepší spôsob organizácie hospodárstva je trhový mechanizmus;
• ekonomické myslenie je užitočné pri analýze širokého spektra problémov;
• ekonomické javy treba analyzovať vedeckými metódami;
• ekonomická teória musí popisovať svet okolo nás; odmietanie teórie bez empiriky a odmietanie empiriky bez teórie.
  

Hlavnými predstaviteľmi Chicagskej ekonomickej školy sú: Frank Knight, Ronald Coase, George Stigler, Milton Friedman, Robert Fogel, Gary Becker, Richard Posner, Robert E. Lucas, Eugene Fama, Fridrich Hayek, James Heckman, Jacob Viner.
Prvými predstaviteľmi tejto školy boli Jacob Viner a Frank Knight. Hlavným predstaviteľom bol Milton Friedman, ktorý pôsobil na Chicagskej univerzite v rokoch 1946 až 1976. V tomto období ekonomickému mysleniu dominovalo keynesiánstvo, ktoré odporúča vládne zásahy do hospodárstva. Názory Miltona Friedmana boli opačné. Podľa jeho teórie by mala byť úloha vlády v spoločnosti obmedzená. Presadzoval a šíril myšlienky slobody a trhového hospodárstva.
V období od roku 1950 do roku 1962 pôsobil v Chicagskej škole predstaviteľ rakúskej školy Friedrich Hayek. Do Chicagskej školy priniesol princípy laissez-faire a dôležitosť vlastníckych práv, s ktorými sa škola stotožňuje.
Škola sa zaslúžila o významné teórie v makroekonómii a mikroekonómii, prispela k budovaniu modernej finančnej ekonómie (Markowitz, Miller, Black, Scholes, Fama, Thaler) a k zavedeniu ekonomických prístupov do analýzy právnych problémov (Stigler, Coase, Posner). Dekanom školy bol v 60-tych rokoch George Schultz, ktorý pôsobil na rôznych postoch amerických vlád (minister financií, minister zahraničných vecí, minister práce). Keď skončil svoje vládne pôsobenie, prezentoval, že jeho najčastejšia rada politikom v oblasti hospodárstva bola „nerobte nič“. Táto rada má trvalú hodnotu.
Škola dominuje v získaní Nobelových cien za ekonómiu. Jednou z myšlienok tejto školy je, že ekonomické myslenie nám pomáha pochopiť široké spektrum spoločenských javov. Hlavným šíriteľom je Gary Becker, ktorý analyzoval problémy ako zločin, rodina, či vzdelávanie.
Aj vďaka vplyvu a pôsobeniu Chicagskej školy sa v priebehu posledného polstoročia zmenil pohľad na voľné trhy. Keynesiánstvo a socializmus dominovali vo svete pred 50 rokmi. V súčasnosti sú voľné trhy považované za najzdravšie hospodárstva
.

Predstavitelia teórie ľudského kapitálu

Za hlavných predstaviteľov teórie ľudského kapitálu sú považovaní Theodore W. Schultz, Gary S. Becker a Jacob Mincer. Prezentovali myšlienku, že vzdelanie ako investícia do ľudského kapitálu priamo zvyšuje produktivitu jednotlivca a má pozitivíny vplyv na ekonomický rast .
Becker vníma investície do vzdelania podobne ako investície do hmotných statkov. Patrí mu prvenstvo v analýze návratnosti investícií do vzdelania. Podľa jeho teórie je nesprávne riešiť nerovnosť v príjmoch prostredníctvom progresívneho zdaňovania, ale podporou vzdelania chudobných ľudí. Taktiež skúmal mieru vplyvu kvality osobného kapitálu na individuálne možnosti jednotlivcov.

Špecifikácia teórie ľudského kapitálu

Základom teórie je fakt vyplývajúci z empirických zistení, ktoré poukazujú na to, že rast produktu Spojených štátov amerických zďaleka nie je vysvetliteľný prírastkami pôdy, práce a kapitálu . Na základe Schultzovho podnetu sa rozhodol John W. Kendrick testovať spomínané nezrovnalosti. Pomocou produkčných faktorov vysvetľoval ekonomický rast. Rast HDP upravil o rast produkčných faktorov – práce a kapitálu. Po takejto úprave dostaneme nárast celkovej produktivity faktorov (en:total factor productivity). V roku 1961 Kendrick vypočítal, že pri používanom modele rastu, ktorý počítal iba s produkčnými faktormi práce a kapitálu, bola nevysvetlená celková produktivita faktorov vo výške 50 percent. Tieto zistenia boli podnetom na skúmanie dodatočných faktorov vplývajúcich na ekonomický rast. Aj štúdia Galensona a Pyatta (1964) editovaná Medzinárodnou organizáciou práce ponúka matematickú analýzu, ktorá sa zaoberá investíciami do ľudského kapitálu a ich vzťahom k ekonomickému rastu. Autori identifikujú štyri faktory, ktoré by sme mohli nazvať reprezentantmi ľudského kapitálu. Sú to vzdelanie, zdravie, bývanie a sociálne zabezpečenie. Tieto faktory v ich modele pôsobia na kvalitu práce a tá pôsobí na ekonomický rast. V čase svojho zrodu sa možno model zdal byť príliš zameraný na oblasť kvality práce a zanedbávajúci kapitálový faktor. Správne však vystihuje dôležitosť investovania do nekapitálových faktorov vplývajúcich na výkonnosť ekonomiky. Následne vzniklo mnoho štúdií, ktoré prezentujú vplyv ľudského kapitálu na ekonomický rast. O tom, že ľudský kapitál je jedným z faktorov ovplyvňujúcich ekonomický rast, hovorí aj Solow neoklasický model rastu (Solow, 1956), ktorý bol rozšírený na záverečnú podobu zahŕňajúcu aj zložku ľudského kapitálu. V ekonomických dejinách ľudstva existuje málo krajín, v ktorých bol zaznamenaný relatívne dlhý a nepretržitý ekonomický rast. Dôvodom je aj existencia zákona klesajúcich výnosov (kapitál, prírodné zdroje). To znamená, že z každej dodatočnej jednotky prírodných zdrojov a kapitálu je stále nižší výnos. Napriek tomu sa podarilo najmä USA a Japonsku udržať si ekonomický rast za prakticky posledných sto rokov. Všetky krajiny, ktoré zaznamenali stály rast, zaznamenali tiež výrazný rast vzdelávania a tréningu svojej pracovnej sily, čiže investovali do ľudského kapitálu. Príkladom je aj situácia „Ázijských tigrov“, kde krajiny s veľmi chudobnými prírodnými zdrojmi dokázali naštartovať výrazný ekonomický rast, vydržali konkurovať vyspelým ekonomikám. Príčinou ich úspechu bola hlavne disciplinovaná a vytrénovaná pracovná sila.
Jedným z faktorov, ktorý prispel k prieniku ľudského kapitálu do ekonomickej teórie bol vznik a dostupnosť databáz s emiprickými údajmi. Obsahovali nielen demografické či makroekonomické ukazovatele, ale aj neekonomické dáta z oblasti zdravotnej starostlivosti i vzdelávania. Základným tvrdením teórie ľudského kapitálu je existencia spojitosti medzi ľudským kapitálom a výkonnosťou ekonomiky.

Investície do ľudského kapitálu a meranie návratnosti

Medzi hlavné investície do ľudského kapitálu patria vzdelávanie, získavanie vedomostí v práci, interný tréning realizovaný priamo v práci (koučing, rotácie, projektové pracovné tímy), externý tréning realizovaný mimo pracoviska (odborné kurzy, semináre) a prax. Hodnotu ľudského kapitálu však zvyšujú aj zdravotná starostlivosť, dobrá fyzická kondícia, vitamíny, zdravý životný štýl, prehľad a získavanie informácií o aktuálnom dianí v rôznych oblastiach života a mnoho iných faktorov. Investície do ľudského kapitálu prispievajú k zvyšovaniu úrovne ľudského kapitálu jednotlivcov, firiem, ako aj celej spoločnosti. Investor očakáva výnos z investície, minimálne vo výške alternatívnej investície. V prípade jednotlivca a spoločnosti môže mať výnos nepeňažnú formu. Pri rozhodovaní o investíciách do ľudského kapitálu je dôležité poznať mieru návratnosti z investície. Z pohľadu metodológie je veľmi náročné a často problematické kvantifikovať ľudský kapitál, zistiť mieru návratnosti investícií a oddeliť efekty jednotlivých zdrojov kapitálu. Výpočtu miery návratnosti investícií do ľudského kapitálu sa venujú mnohé štúdie. Špecifikujú mieru návratnosti pre firmy aj pre jednotlivcov. Vychádzajú na jednej strane z priamych nákladov na vzdelávanie a na druhej strane používajú hrubé mzdy, nakoľko sú v nich zahrnuté i dane, ktoré plynú v prospech spoločnosti. Táto miera nezahŕňa nepriame výnosy, či pozitívne externality. Inou metódou výpočtu toho, ako investície do ľudského kapitálu prispievajú k celkovému outputu, je viacnásobná regresná analýza. Investície do ľudského kapitálu spolu s investíciami do ďalších faktorov rastu sú nezávislé premenné a výška hrubého domáceho produktu je závislá premenná. Nepriamou metódou na kvantifikáciu vplyvu ľudského kapitálu na output krajiny je sledovanie zmenových veličín. Sleduje sa nakoľko zmena v jednotlivých mierach ľudského kapitálu súvisí so zmenou v hrubom národnom produkte krajiny.
Existuje niekoľko štúdií, ktoré sa pokúsili kvantifikovať mieru návratnosti investícií do ľudského kapitálu: Psacharopoulos, 1994; Card, 1999; Harmont et al., 2003; Romer, 1989; Mankiw, Romer, Weil, 1992; Krueger a Lindahl, 2001; a ďalší.
Za posledných sto rokov sa poukazuje na to, že investovanie do ľudského kapitálu prevyšuje investovanie do fyzického kapitálu.

Kritika teórie ľudského kapitálu

V súvislosti s myšlienkami teórie ľudského kapitálu sa v 70-tych rokoch objavila rozsiahla kritika tohto prístupu. Za zásadné body kritiky možno považovať:

• Marginálna produktivita je ťažko merateľná – vysoká korelácia medzi vzdelaním a príjmom jednotlivca nie nevyhnutne znamená, že vzdelanie urobí z pracovníka viac produktívneho zamestnanca. Nič nie je zložitejšie ako určenie miery marginálnej produkcie.
• Obtiažnosť vo vymedzení nákladov a úžitkov – je možné mať dostatočnú informáciu o príjmovej nerovnosti v určitý moment v určitom čase. Ale je veľmi zložité vyvodiť z toho záver, pokiaľ ide o rozdelenie celoživotného príjmu. Je tiež náročné odhadnúť príjem, ktorého sa jednotlivec vzdal, kým bol vzdelávaný. Ďalej ak by sa mala hodnotiť spoločenská miera návratnosti vzdelávania, zistili by sme, že externé efekty vzdelávania je ťažké hodnotiť. S mnohými nejasnosťami sa analýza nákladov a úžitkov vzdelania stáva problematická.
• Úžitok zo vzdelania nemá jednoznačne úsporný charakter – vzdelanie tiež zvyšuje sociálny status jednotlivca a môže viesť k väčšiemu zaplateniu práce.
• Zneváženie kvality a typu vzdelania – vo väčšine analýz nákladov a úžitkov vzdelania je braný do úvahy iba počet rokov.
• Nedostatočná pozornosť solventnosti – dopyt po vzdelaní nezávisí len od nákladov a úžitkov, ale tiež od spôsobilosti zaplatiť za vzdelanie.
• Vrodené schopnosti a rodinné zázemie môžu podmieniť mzdu – individuálny talent a charakteristiky dané dedičnosťou sú kľúčové determinanty budúceho príjmu jednotlivca
  .

Kritika teórie ľudského kapitálu priniesla alternatívne prístupy k ekonomickej analýze vzdelávania: teóriu filtra a teóriu signálov.

Teória filtra

Teória filtra sa zaoberá rozdielnou funkciou vzdelávania a vytvára rozdielne ponímanie ekonomickej analýzy javov v oblasti vzdelávania.
Ak vychádzame z teórie filtra, tak vzdelanie slúži predovšetkým ako nástroj, ktorý umožňuje výber medzi vzdelanými jednotlivcami podľa ich kvalít. Za prvoradé sa považuje selektívna funkcia vzdelania, ktorá neprijíma neoklasický predpoklad dokonalej informovanosti. Z hľadiska teórii filtrov nie je ani tak dôležitá úloha vzdelania pri zvyšovaní produktivity práce, ale vzdelanie skôr informuje o výške kvality ľudských zdrojov. Dôležitá teda je úroveň schopností a iných žiaducich vlastností, ktorými disponuje jednotlivec ešte pred profesionálnou prípravou, alebo mimo nej. F. Hirsch uvádza, že: „Vzdelanie je vo svojej ekonomickej funkcii filtrom a továrňou. Rozšírenie počtu diplomov znamená samo osebe pokles počtu signálov z jednotlivých diplomov“. To znamená, že rozšírenie vzdelania v spoločnosti dôsledkom širokej podpory zo strany vlád a iných inštitúcii v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vo vyspelých krajinách vyvolalo zníženie možnosti dosiahnuť lepšie uplatnenie. Hirsch predvídal dopady širokého rozšírenia vysokoškolských diplomov, čo v konečnom dôsledku nemusí mať jednoznačne pozitívny dopad. Selektívna funkcia vzdelania sa dostala do popredia len o niekoľko desiatok rokov neskôr, avšak význam spočíva aj v analýze signálov pôsobených vo vzdelaní
.

Teória signálov

Túto teóriu rozvinul a definoval M. Spence. Táto teória argumentuje, že vzdelávanie samo o sebe neprispieva k produktivite jednotlivca. Poznatky a schopnosti získané vo vzdelávacích inštitúciách sa neuplatňujú v budúcej kariére jednotlivca. Špecifické schopnosti požadované v profesii sú naučené skôr praxou a konkrétnym zamestnaním, ako v škole. Vzniká tu otázka, prečo majú vyššie vzdelaní zamestnanci vyššiu mzdu oproti menej vzdelaným pracovníkom. Teória signálov tvrdí, že zamestnávatelia uznávajú, že je náročné predvídať budúci pracovný výkon uchádzačov. Preto uvažujú s kvalifikáciou v oblasti vzdelávania a s diplomami ako so systémom signálov na určenie schopností, výkonovej motivácie, sociálneho zázemia a príslušných osobnostných charakteristík. Školské vzdelanie je indikáciou schopnosti ďalšieho školenia v zamestnaní. Skutočný tréning začína nástupom jednotlivca do práce. Podstatu teórie signálov je možné zhrnúť do názoru, že vzdelanie nedoplňuje nič k už existujúcim osobnostným črtám a tak teda nemá nezávislý obhájiteľný vplyv na produktivitu. Ku kľúčovým elementom teórie signálov patria:

• Learning by doing – v praxi mnoho zamestnancov nevyužíva kognitívne poznatky naučené v škole. Väčšina schopností potrebných v modernom priemysle môže byť nadobudnutá v priebehu niekoľkých týždňov. V tomto zmysle sú metódy „on-the-job-training“ a „learning-by doing“ nadmieru dôležité.
• Preverovanie – je jedným zo sociálnych funkcií vzdelávania. V prípade podania nedostatočnej informácie z trhu je prijateľné, aby sa kvalifikácia v oblasti vzdelávania stala preverovacím nástrojom pre uchádzačov.
• Inflácia diplomu – expanzia vzdelávacieho systému neprispieva vždy ku ekonomickému vývoju. Najmä rýchla expanzia stredného a vyššieho vzdelania môže viesť k „inflácii diplomu“ .