Redaktorka:LoveVl
Filozofia techniky.
Reflexia techniky je asi rovnako stará ako filozofia sáma. Naše najstaršie svedectvo je zo starovekého Grécka. K dispozícii máme niekoľko zmienok, resp. tém. Jedna z prvých je téza, že technika napodobňuje prírodu (Platón Zákony X 899a). Druhou je téza, že existuje zásadný rozdiel medzi prírodnými vecami a artefaktami. Podľa Aristotela (Fyziky II.1) prírodné veci majú svoju podstatu pohybu vo vnútri, zatiaľ čo artefakty sú generované iba vonkajšími příčinami - a to ľudskými cieľmi a formami ľudskej duše. Téza, že existuje zásadný rozdiel medzi umelými produktami a prírodnými látkami má dlhodobý vplyv. V stredoveku Avicenna kritizoval alchýmiu z toho, že nikdy nemôže produkovať ´skutočnú´ látku. Napriek relatívne významnému technickému pokroku, v dobe Rímskej ríše a počas stredoveku, filozofické úvahy o technike boli záležitosťou okrajovou. Komplexné práce, ako je práca Vitruviusa De achitectura (prvé storočie pred naším letopočtom) a Agricola De re Metallica (1556), venovali veľkú pozornosť praktickým aspektom techniky ale len málo filozofickým aspektom. Aj na základe týchto stručných poznámok, možno konštatovať, že filozofia techniky je pomerne mladý odbor výskumu. Filozofická reflexia techniky sa objavuje v polovici 19. storočia. Za jej úvod sa často považuje zverejnenie knihy Ernsta Kappa Grundlinien einer Philosophie der Technik (1877). Filozofia techniky je charakteristická koexistenciou rôznych prístupov. To poukazuje na problém pre každého, kto má cieľ podať stručný, alebo zreteľný prehľad o oblasti ´filozofie techniky´. Nie je možné presne vymedziť akademickú doménu vyskumu. Je tu veľa rámcových výskumov, rôzne ústredné témy, otázky a ciele, autori a pozície. Filozofia techniky označuje rozmanité filozofické úsilie. Prebieha diskusia medzi filozofmi, teoretikmi vo vede a v technológiach. Mnoho filozofov dnes považuje za nevyhnutné, aby sa systematicky skúmal základ a dôsledky technických a technologických inovácií. Tento rastúci záujem o techniku a technológiu je predovšetkým vďaka tomu, že artefakty, techniky a technické systémy zásadne menia životy ľudí a spôsoby, ktorými politika, technika a veda vstupujú do života človeka.Problematika techniky, všeobecne považovaná za príliš empirickú a reálnu, nerozlučne súvisí s celou situáciou našej doby. Pýta sa na živé problémy, ktorých riešenie sa priamo dotýka každého z nás a ktoré dávajú dnešnému filozofickému mysleniu potrebnú dynamiku. Začiatky filozofie techniky sú späté s menom filozofa a geografa E.Kappa (žiaka E. von Hartmanna) a H. Bergsona, ktorý v technike nachádzal symbol pre-javenia duchovnej sily, tvorivej intuície, mystického élan vital vládnuceho nad svetom. V roku 1877 vydáva E. Kapp prácu Grundlinien einer Philosophie der Technik – zur Enstehungsgeshichte der Kultur aus neuen Gesichtspunkten. Kapp charakterizuje techniku ako materiálnu konkretizáciu vnútorného sveta predstáv a technickú tvorbu ako „organoprojekciu“. „Projekciou orgánov“ Kapp pomenú-va schopnosť človeka (v technickom svete artefaktov) hlbšie spoznať anatómiu a fyziológiu svojho tela. Následným technickým pôsobením navonok človek akoby dosahoval sebapoznanie. Kappovo ponímanie techniky ako organoprojekcie je v kontexte s tézou o dvojitom ľudskom osvojení si sveta. Prvý druh osvojenia má animálny pôvod; podľa C. Rosslera je to bezprostredná premena prírody, napr. asimilácia výživy. Druhý druh osvojenia je realizovaný tzv. orgánmi druhej po-tencie – nástrojmi, strojmi, mechanizmami vytvorenými človekom.
Na rozdiel od iných druhov je ľudský druh pre prírodu svojou schopnosťou vytvárať kultúrny ´abiotický systém´ a v optike tohto vytvárania konštruovať stále zložitejšie od prírody energeticky závislé a prírodu priamo ohrozujúce techniky stále viac parazitickým a nebezpečným druhom. Pokiaľ bude ľudský druh naďalej ľpieť na schéme, v ktorej má človek postavenie výnimočnej bytosti (okrem iného aj vďaka schopnosti tvorby techniky) a príroda zostane nazeraná len ako „zásobáreň“ energie a zdrojov pre pohodlnejší život ľudského druhu (pre jeho techniku, ktorá k pohodliu človeka veľkou mierou prispieva), urýchli sa zánik tak ľudského druhu, ako aj jeho kultúry.
Technika (gr. techné) – slovo používané v ľudskom spoločenstve stáročia ba tisícročia. Techné v starovekom Grécku znamenalo vedomosti alebo disciplíny spojené s formou poiesis. Napríklad liek je techné, ktoré sa zameriava na uzdravovanie chorých; tesárstvo je techné, ktoré je zamerané na robenie z dreva. V gréckom pohľade na veci - techné zahŕňa účel a zmysel pre artefakty, ktorých výroba má ´sprievodcov´. Všimnite si, že pre Grékov, pojem technai znamená ukázať "správnu cestu", robiť veci v objektívnom zmysle. Aj keď artefakty sú závislé na ľudskej činnosti, znalosti obsiahnuté v technai nie je vec názoru a subjektívneho úmyslu. Techné implikujúce všetky dominantné motívy označujúce zručnosť, príručnosť, remeslo, umenie (s celou sférou poietiky), postupy i výtvory ľudského druhu, nevzbudzovala prílišný záujem u svojich minulých tvorcov i používateľov. Až v posledných desaťročiach sa z tradične nazeranej techniky stáva ´netradičný´ problém, čo rozpútava vlnu dopytu po tom, čo je technika. Moderná technika sa stala technológiou (syntézou techné – vytvárania a logos – vedenia), stala sa zložitým systémom, ktorému dominujú tzv. vyspelé technológie (high-tech). Leitmotív zvedečtenia techniky je však charakteristický len pre vývojovú etapu modernej techniky. Na základe doterajších výskumov nič neoprávňuje predpokladať spätosť vedeckého prístupu a techniky v jej ´predmodernej´ etape. Dnešná úzka prepojenosť techniky a vedeckého poznania, ich symbiotický typ existencie je vyjadrením a prejavom nového rozmeru dosiahnutého poznania, ktorého ´zhmotnená´ efektívnosť odlišuje predmodernú techniku od aktuálnej techniky. Len odlišuje, ale nemení na niečo, čo už technikou nie je. Odlišnosť modernej techniky spočíva v jej dosahu, vplyve na zmeny v kultúre, v jej spôsoboch a možnostiach ´komunikovania´ . Pre riešenú tému je zaujímavou poznámka J. J. Salomona o vzťahu technika – technológia: „technológia je vždy technika, ktorá prešla vedou, ktorá spája prácu v laboratóriu s prácou v továrni ...“ ([84], 68). Diskutovanú súvzťažnosť, ktorá sa týka modernej techniky, možno zobraziť schematicky:
technika ≥ veda ≥ technológia
Moderná technika je inštrument (jej artefaktový prejav), informačný a komunikačný zdroj (vedecké informácie), nositeľ určitej hodnotovej identifikácie človeka (ľudské potreby). Je to zároveň aplikácia nových znalostí, schopností využívať vedou odhalené ´pravidelnosti´. V mo-dernej technike je prítomná aplikácia prvkov želaní, zámerov a cieľov. V takto transformovanej technike, odlišnej od predmodernej techniky tým, že jej efektívnosť je umocňovaná vedeckým racionalizmom, sa sústre-ďuje aj dimenzia ľudskej túžby, ´imaginárnej túžby´ niečo dosiahnuť, zmeniť, niečomu zabrániť. Dimenzia (prítomná už v antickej techné ako mnohoraká možnosť vyhotoviť to, čo v prírode neexistuje a je prospešné na každoddenné použitie), ktorá predpokladá interakciu cieľov a prostriedkov, čo si vyžaduje (na rozdiel od obdobia predmodernej techniky) znalosť možných vplyvov, účinkov a použitých prostriedkov. Na základe spomenutých skutočností možno štádiá techniky v závislosti od konkrétnych historických situácií s určitou mierou zjednodušenia rozdeliť na: 1. štádium nástrojovej techniky (tzv. jednoduchá organoprojekcia; nástroj ako to, čo je náhodne objavované a vedené ľudskou rukou, čo predlžuje ľudskú ruku, ale ju nepresahuje, je od nej závislé); 2. štádium industriálne – nástup stroja (narastanie automatizácie, špecializácie, narastanie mechanizovanej neosobnosti); 3. štádium postindustriálne, resp. informačné, činné (dominujú informačné techniky s ´pluralizmom množenia diferencií´, virtuálnou realitou, tzv. globálnou cyberspace; genetické technológie s perspektívnou možnosťou dospieť k totálnej kontrole ľudskej prírodnej konštitúcie, ale aj k MNSA t. j. nezávislému mysleniu, spochybňovaniu autority (T. Leary [55]) na báze ´cyberpunker´ kódexu. Z uvedeného vyplýva tentatívna filozofická reflexia techniky, ktorú možno viesť v štyroch rovinách: 1. veľmi všeobecná rovina techné v zmysle toho, čo je zámerne vytvorené ľuďmi, na rozdiel od toho, čo nebolo vytvorené ľuďmi, napr. sféra fysis (staroveké a stredoveké ponímanie); 2. technika vzťahujúca sa na ručnú prácu, na remeselnú zručnosť, na technológiu práce alebo zručnosti. Zahŕňa zručnosti, tak fyzické ako aj racionálne – učenie, liečenie, riadenie, tzn. zahŕňa určité produktívne vedomosti; 3. veľmi konkrétna rovina techniky, vzťahujúca sa na poznanie spôsobu robenia a vyhotovovania vecí (na rozdiel od poznania príčiny, prečo sú veci také, aké sú), teda na spôsob dosiahnutia cieľa alebo na spôsob vyprodukovania niečoho; 4. technika, vzťahujúca sa na racionálne, odborné a vedecké poznanie pravidiel postupu pri vyhotovovaní alebo pri projektovaní vecí (aplikované vedy, základný a aplikovaný výskum), teda chápanie techniky vo zvedečtenej podobe ako technológie (chápanie prítomné v elementárnych črtách v novovekej filozofii) vyvíjajúce sa do súčasného stavu.
Literatúra:
L.Stekauerová: Filozofia techniky - pokus o hodnotovú reflexiu techniky. Slovacontac 1999. ISBN 80-88876-03-6