Redaktorka:Nelliette/pieskovisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Klasicizmus (1780 - 1840)[upraviť | upraviť zdroj]

V období klasicizmu pokračovala literatúra písaná v rôznych formách slovenčiny a češtiny. Bola to buď slovakizovaná čeština, slovakizovaná bibličtina a pridala sa slovenčina vytvorená na základe západoslovenského dialektu - bernolákovčina. Posledný spomenutý variant však už v 19. storočí neprežil súperenie so stredoslovenskou formou slovenského jazyka kodifikovaného štúrovcami. V tejto etape vývoja literatúry sa už vynecháva latinský jazyk ako hlavný oficiálny tvorivý nástroj. Jednoznačný vplyv na zrod éry slovenského klasicizmu mal Tolerančný patent (1781) cisára Jozefa II., ktorý umožnil slobodu tvorby autorom evanjelickej, grécko-katolíckej a kalvínskej viery. Komunita slovenských obrodencov bola názorovo nejednotná čo sa týkalo výberu jazyka. Pretrvávali klasici používajúci rôzne varianty češtiny, stúpenci Antona Bernoláka a západoslovenčiny a stúpenci Ľudovíta Štúra a jeho kodifikácie na základe stredoslovenského dialektu.

Klasicistická literatúra sa vyznačovala snahou písať poéziu v časomernom prozdickom systéme, čo presadzoval Anton Bernolák ako ústredná postava „Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka” na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole „O prozódii” v základnom diele Grammatica slavica (1790). Slovenskí klasici vyvíjali snahu písať básne v časomernej prozódii, pretože sa domnievali, že to slovenskú poéziu zrovnoprávni s najväčšími literatúrami Európy, hlavne gréckou a latinskou. [1]

Básnici[upraviť | upraviť zdroj]

Augustín Doležal (1737 - 1802) bol slovenský básnik, evanjelický kňaz a učiteľ. Autor ódy „Veselost rolí boží hybské pod rakouským skřivánkem” (1781), oslavná báseň pri príležitosti vydania Tolerančného patentu a „Pamětná celému světu tragoedia” (1791), veršovaná náboženská rozprava o Adamovi a Eve a ich synovi; vo svojej dobe bola najväčšou tlačou vydanou veršovanou skladbou.

Karol Kuzmány zložil zbierku 13 sonetov „Hrání fantazie”, ktorými sa hlásil ku Kollárovmu dielu. Písal balady, epos, spevník s 94 piesňami a v roku 1848 krásnu a dokonalú báseň „Kto za pravdu horí”.

Štefan Leška (1757 - 1818) V rokoch 1781 - 1795 napísal „Básne príležitostné”, „Nová kniha zpěvů” (1796) a „Pjesničky duchovní” (1810).

Juraj Palkovič (17691850), profesor „Bratislavského evanjelického lýcea”, poslanec uhorského snemu a plodný autor v slovenskom jazyku napísal okrem iných diel divadelnú veselohru „Dva buchy a tri šuchy”, napísanú v slovakizovanej češtine. Činil sa aj ako organizátor kultúrneho života a umožnil Ľudovítovi Štúrovi začať učiť na lýceu. Je autorom básne „Muza ze slovenských hor” (1801) a „Zpěvopanna ze slovenských hor” (1798), ktorá však zostala nevydaná.

Juraj Rohoň vydal v roku 1791 v latinčine „Ode in honorem Michaeli Járossy”, ktorej text sa stratil. V 1791 napísal zveršovanú obranu národa „Chvála Slováků” a zbierku v čiastočne bohemizovanej slovenčine „Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou” (1802). V 1827 vydal zbierku ľudových piesní „Starodávne zpěvy lidu slovenského v Uhrách”.

Pavol Jozef Šafárik písal nemecky a česky. V roku 1814 napísal príležitostnú oslavnú ódu na baróna a kolonela Ondreja Mariassyho, patróna Kežmarského lýcea, pri príležitosti jeho návratu z vojny proti Napoleonovi s názvom „Ode festiva”. Tvoril poéziu podľa Schillerovho vzoru „Tatranská múza s lyrou slovanskou” (Levoča, 1814) a podľa ľudovej legendy báseň „Juraj Jánošík”.

Prozaici[upraviť | upraviť zdroj]

Anton Bernolák (1762 - 1813), šľachtic a katolícky kňaz, s kvalitným vzdelaním na Pázmaneu vo Viedni (teológia), na Štefaneu v Trnave a Emerciáne v Bratislave (rétorika, filozofia a poetika) bol najvplyvnejšou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva. A. Bernolák sa stretol s myšlienkami osvietenstva už na štúdiu na generálnom seminári v Bratislave a stal sa ich presvedčeným šíriteľom[2]. Za jeho najvýznamnejšie dielo dnes považujeme prvú normotvornú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica” (vyšla: Bratislava 1790)[1]. Polyglot Bernolák napísal viaceré lingvistické diela: Stručná a zároveň ľahká ortografia, Etymológia slovenských slov, Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí[2].

Katolícky farár Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) vstúpil do literatúry pokusom o vydanie zbierky básní - epigramov, ktoré sa nepodarilo vydať kvôli názoru slovenského cenzora v Bratislave. Zbierka „Rozličné verše” dokončená v roku 1782 obsahovala 300 epigramov, často veľmi kritických voči cirkvi, radným pánom, šľachte a byrokracii v úradoch. Zo zbierky sa zachoval len prvý diel.

V roku 1784 mu vydali „René mláďenca príhody a skúsenosti[1], v slovenskom jazyku napísaný prvý pôvodný román, ktorý mal sentimentálny aj didaktický charakter. Napriek zásahom cenzúry sa stal román zenitom Bajzovej literárnej činnosti. Prvý diel rozpráva o exotických príhodách mládenca Reného na jeho cestách z Benátok do Tripolisu, kde chce zachrániť svoju sestru. Druhý diel obsahuje už otvorenú kritiku cirkevných pomerov na Slovensku. Z druhého dielu sa zachovali dva výtlačky. „Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné” je Bajzove posledné básnické dielo. Zbierka epigramov má v sebe zahrnuté aj epigramy z „Rozličných veršov”. Treba podotknúť, že dielo J.I. Bajzu je napísané v bernolákovčine (?) je celé klasicistické a na konci života sa v ňom nachádza odmietnutie osvietenstva.

Juraj Fándly (1750 - 1811) ako katolícky kňaz neurobil v cirkvi kariéru, možno preto, že napísal kritické dielo ako svoju prvotinu v bernolákovčine „Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích” (1789). Fándly bol stúpencom Antona Bernoláka a ideológie osvietenstva. Tvoril hlavne náučnú literatúru o poľnohospodárstve - „Piľní domajší a poľní hospodár” (1792), „O nemocách ai o viléčeňú nezdravéj rožnéj lichvi”(1800), vyšlo aj druhé vydanie v roku 1825, včelárstve - „O úhoroch ai včelách rozmlúváňí”, „Slovenskí včelár” (1802), O bylinkách - „Zeľinkár”(1793), dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z diela Jána Tonsorisa „Sana consilia medica, aneb Zdravá radda lékařská” (1771, 1793). Napísal historické dielo „Krátke dejiny slovenského národa” (Compendiata historia gentis Slavae)(1793) a básne „Vzdych a nárek” (Gemitus et lamentatio), „Prátelské porozumeňí” (Amica cointelligentia). [1]

Ján Chalupka (17911871), evanjelický kňaz, dramatik, publicista a prozaik vyštudoval okrem teológie aj filológiu a filozofiu. Ako bernolákovec vystupoval proti maďarskému šovinizmu. Svoju literárnu kariéru začal pôsobením v divadelnej branži, kde začal novú éru slovenského moderného divadla kusom „Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali” (1830), bola to veselohra, ktorá znamenala začiatok sústavného pôsobenia ochotníkov v Liptovskom Mikuláši. Chalupka napísal desať veselohier, satirické románové dielo „Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donkichotiáda podľa najnovšej módy”(1841)[3], zložil 45 duchovných piesní a vydal „Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791”. Chalupkov tvorivý odkaz je stále živý v jeho veselohrách, ktoré sa hrávajú aj dnes.

Opäť spomeňme Pavla Jozefa Šafárika[4] ako plodného autora vedeckých diel. „Slovanské starožitnosti” (1837 a 1865, Praha) a „Slovanský národopis” (1842 – 2 vydania, Praha) sú dve diela najviac uznávané odborníkmi na históriu a etnológiu. Šafárik zbieral ľudové slovenské piesne (Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných) a písal etnografické, historické a lingvistické vedecké publikácie.

Preromantizmus a biedermaier[upraviť | upraviť zdroj]

Preromantickú líniu predstavuje Ján Kollár[5], tiež českojazyčný autor, svojou básnickou poémou Slávy dcera (1824), v ktorej kritici zisťujú petrarkovský štýl a národný ideál prepojený s láskou k žene. V prvom vydaní obsahovala 150 sonetov. Slávy dcéra sa stala inšpiráciou pre nasledujúcu generáciu romantikov.

Ján Kollár (1793 - 1852) je jeden z veľkých klasikov našej literatúry a postava slovenského obrodenia (no zároveň aj česko-slovenského). Napísal zbierku básní „Díla básnická Jana Kollára ve dvou dílích”(1845). Kollárovou prvotinou bola báseň „Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku” (Deploratio praesentis status Hungariae). V 1821 mu v Prahe vyšla zbierka „Básně Jana Kollára” zložená z dvoch cyklov, 37 a 39 sonetov, elégií, vlasteneckých básní a epigramov. V 1823 vydal zbierku slovenských ľudových piesní „Písně světské lidu slovenského v Uhřích” I. diel. Ján Kollár bol presvedčený čechoslovakista a nikdy neprijal štúrovskú kodifikáciu slovenčiny.

Biedermeier je smer, ktorý sa v štruktúre slovenskej literatúry v skorších literárno-vedných prácach neuvádzal. V 30. rokoch 19. storočia sa v almanachoch „Hronka” a „Zorka” začali uverejňovať autori, ktorým sa zapáčil biedermeierovský štýl. Vydavateľ „Hronky” Karol Kuzmány v ňom uverejnil svoj idylický epos „Běla” (1836), ktorý sa považuje za typický príklad tohto nemeckého štýlu obľúbeného vrstvou meštianskej a buržoáznej spoločnosti. V próze tvoril biedermeierovské diela Anton Ottmayer, ktorý publikoval v almanachu „Zorka” novely [6].

Romantizmus (18301850)[upraviť | upraviť zdroj]

Romantická literatúra znamenala rýchlu zmenu nielen jazykovú ale aj tvorivú, spôsobila zameranie sa na iné témy a významne urýchlila kodifikáciu slovenského jazyka. Romantický idealizmus nasmeroval štúrovskú generáciu k témam národného obrodenia, osmanských vojen, staroslovienskej literatúry a histórie, ľudovej slovesnosti a folklórnemu umeniu. Po zlyhaní vyjednávaní s českými národoveckými lingvistami (napr. Palacký) o zjednotení českého a slovenského jazyka sa štúrovci obrátili k stredoslovenskému nárečiu ako základu novej slovenčiny.

Básnici romantizmu sa pustili do skladania balád, poém, lyricko-reflexívnej poézie, národno-oslobodeneckých elégií. Uznávanými autormi, ktorí tvorili vysoko profilovanú poéziu boli Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto[7]. Slovenský romantizmus sa po revolúcii v 1848 postupne rozdelil na dva protipóly: jedným bol mesianizmus (Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Jozef Podhradský, Ľudovít Štúr) a na pragmatizmus, ktorý uznával zvyšok obrodeneckých autorov. Čo sa týka žánrov a formy, autori slovenského obrodenia všeobecne najradšej tvorili poéziu a piesne v sylabickom veršovom systéme[7].

11. júla 1843 sa stretli Štúr, Hodža a Hurban na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom, aby si dohodli postup uvedenia stredoslovenčiny do jej spisovnej formy. V roku 1846 vydal Štúr „Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí”, ktoré však bolo napísané ním už v roku 1844. V tom istom roku vyšiel druhý ročník almanachu „Nitra” v kodifikovanej štúrovskej slovenčine[8]. V roku 1845 publikovali „Slovenskje národňje novini” s literárnou prílohou „Orol tatránski a v 1846 časopis „Slovenskje pohladi”, všetko v novej kodifikovanej slovenčine. V roku 1846 vyšli verejne Štúrove pravidlá slovenského pravopisu pod názvom „Nauka reči Slovenskej”[9]V roku 18511852 sa dohodli bernolákovci a štúrovci na reforme slovenčiny a to na prechode z etymologického princípu na fonetický. Rozhodovania sa zúčastnili evanjelik Michal Miloslav Hodža a katolík Martin Hattala, ďalší zúčastnení boli Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník.

Nauka reči slovenskej (1. vydanie)

Ľudovít Štúr (1815 - 1856) ako rodený evanjelik a slovenský zeman z obce Uhrovec bol predurčený zaradiť sa do hnutia slovenských obrodeneckých dejateľov. Samozrejmým debutom boli básne v dobovej slovenčine, bola to „Óda na Hronku” (1836 ) a cyklus básní „Dumky večerní” (časopis Květy, 1838 - 40). V rámci štúdií v nemeckom Halle podnikol cestu do kraja Lužických Srbov, z ktorej sa zrodil cestopis „Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839” (vyšlo v Časopise českého musea v roku 1839). Štúr urobil v roku 1841 lingvistický experiment a napísal v staročeštine spis „Starý a nový věk Slováků”, ktorý vydali prvýkrát v slovenčine v roku 1998. V období romantizmu sa často vydávali obranné reči, sťažnosti, spisy a eseje ako obhajoba slovenskej reči, tak činil aj Ľudovít Štúr vo svojej práci „Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov” (1843, vydané anonymne v Lipsku. Ďalším obranným textom z jeho dielne bol polemický spis „Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus” (doslova "Devätnáste storočie a maďarizmus")[10], ktorý vydal vo Viedni v roku 1845. Ďalej sa venoval lingvistickým prácam v súvislosti s novou kodifikáciou slovenčiny. Boli to publikácie Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí[11] (1844) a v roku 1846 Nauka reči Slovenskej[12]. Po ukončení procesu kodifikácie slovenčiny a po slovenskej revolúcii 1848 - 1849 dokončil filozofické dielo „Das Slawenthum und die Welt der Zukunft”, (v slovenčine „Slovanstvo a svet budúcnosti”), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade „Slavjanstvo i mir buduščego”, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine. V tomto diele sa naplno prejavil Štúrov mesianistický model videnia budúcnosti. V roku 1853 vydal v Prahe spis „O národních písních a pověstech plemen slovanských” a v tom istom roku svoju poslednú básnickú zbierku „Spevy a piesne”.

Michal Miloslav Hodža (1811 - 1870) bol jedným z troch kodifikátorov slovenského jazyka, národným buditeľom, organizátorom slovenského povstania v 1848-1849 a autorom romantickej poézie v slovenskom jazyku. Ako evanjelický farár debutoval poučnou kázňou s názvom Nepi pálenku v roku 1845, pokračoval ďalším básnickým debutom v antológii „Plody”, ktorým bola epická skladba „Meč Křivdy“ (1836) o bojoch Lužických Srbov so Sasmi. Tvoril duchovnú poéziu a prispel do evanjelického „Zpěvníka” v roku 1842 štyridsiatimi troma náboženskými piesňami. Je autorom obranného spisu z roku 1847 „Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo”. Vo svojich lingvistických prácach obhajoval etymologický princíp kodifikácie slovenčiny, čo bolo v opozícii voči Štúrovmu fonetickému princípu. Pozložení zbraní slovenských dobrovoľníckych zborov v roku 1849 a hlavne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 jeho ideová základňa pozostávala hlavne z mesianizmu, ktorý sa prejavil v lyricko-epickej poéme „Matora”[13] (1857)[14], v básnickej skladbe „Slavomiersky“ (1862) a v rozsiahlej poéme „Vieroslavín” (1877). Tieto mesianistické básne mali filozoficko-meditatívny formálny základ, týkali sa človeka a jeho vzťahu k Bohu a Slovanstva a jeho historickej úlohy. Hodža zomrel v exile v Českom Tešíne, kam bol donútený odísť kvôli tlaku maďarizácie.[15]

Jozef Miloslav Hurban (1817 - 1888), člen kodifikátorského tria Štúr, Hurban, Hodža, žil najdlhšie z nich a vyhol sa aj nútenému exilu. No to neznamená, že maďarizácia ho nezasiahla. Po udalostiach meruôsmich rokov a po neúspechu martinského memoranda v 1861 a následnom uväznení sa autorsky aj politicky ocitol v defenzíve. Hurban bol plodný autor množstva novinových článkov, zakladateľ časopisu Slovenské pohľady, almanachu Nitra – publikoval v ňom ako prvý kodifikovanú slovenčinu v roku 1844 a spoluzakladal spolok Tatrín. Jeho literárnym debutom bol cestovný denník „Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách” (1841). Prispieval do almanachov Květy a Hronka, kde publikoval apelatívnu a ideologickú poéziu. V prozaickom žánri začal písať súdobé príbehy, napríklad Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; Prechádzka po Považskom svete. V roku 1846 publikoval v almanachu Nitra romantický príbeh „Olejkár” a v roku 1847 satirické príbehy „Korytnické poháriky alebo veselé chvíle nezdravého človeka”; „Divadlo duchov nad Tatrami“ a noveletku „Od Silvestra do Troch kráľov”. Začiatkom 60. rokov 19. storočia napísal a vydal historický román „Gottšalk” z obdobia 11. storočia a zbierku básní „Piesne nateraz”. Romantizmus u Hurbana sa viazal hlavne na príbehy s historickými námetmi, v kratších prózach sa začal ozývať realizmus.[16]

Pri pohľade na týchto troch autorov sa natíska dojem, že kvôli politike a revolúcii prišli o čas, v ktorom mohli lepšie rozvinúť svoj tvorivý potenciál, čo sa však podarilo ich súpútnikom, uznávanej štvorici romantických autorov Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.

Janko Kráľ (1822-1876), romantický búrlivák a najradikálnejšia postava spomedzi dejateľov štúrovskej revolučnej generácie sa zároveň stal aj najvplyvnejším básnikom slovenského romantizmu. Bol uznávaný pre svoj vytríbený poetický formát. Už v skoršom období počas štúdií v Bratislave napísal báseň Duma bratislavská v novej kodifikovanej slovenčine a v dokonalom verši bez umelých novotvarov či zložených slov, v slovanskej rytmike a bezchybnom rýme. Je to aj prvá báseň v Štúrovej slovenčine, ktorú pochválil aj Štúr. Prvých osem debutových básní mu uverejnili v almanachu Nitra (1844), medzi nimi vyniká báseň Zverbovaný[17]. V roku 1949 bol ako vzbúrenec zatknutý a uväznený vo väznici v Šahách a mal byť popravený, čo sa na príhovor bána Jelačiča nestalo. V tom istom roku ho prepustili na slobodu z väzenia v Pešti. Z tohto zážitku čerpal inšpiráciu pre báseň „Šahy“ [18]. Veršovaná balada „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“ sa stala dielom vloženým do zlatého fondu slovenskej kultúry[19]. J. Kráľ si zvolil národnú tému ako tematický základ tvorby, bol oduševnený pre vec slovenského národa. Po zložení zbraní slovenských vzbúrencov sa jeho romantizmus zvrtol smerom k mesianizmu a po roku 1861 prestal písať a publikovať. Jeho stratené či pozabúdané rukopisy dávali publikovať niektorí ich držitelia zo skupiny štúrovcov.

Andrej Sládkovič (rodné meno: Andrej Braxatoris) (1820 - 1872), básnik romantizmu, evanjelický kňaz a národný buditeľ bol aj prekladateľ, literárny kritik a publicista. Jeho poéma Marína (1846) je najdlhšou známou ľúbostnou básňou na svete, má 291 strof[20]. Do roku 1842 písal poéziu v češtine, od kodifikácie slovenčiny v roku 1843 v štúrovskej slovenčine. Ďalším významným dielom je lyricko-epická skladba Detvan napísaná medzi rokmi 1845 -1847, ale uverejnená v roku 1853 v almanachu Nitra. Detvan je napísaný v štúrovskom pravopise, foneticky a v origináli má o jednu strofu viac, na ktorú Sládkovič zabudol pri odovzdávaní do tlače. Sládkovič písal národnobuditeľskú poéziu (napr. Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti), príležitostné básne (Svätomartiniáda, Pamiatka pre deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti), ľúbostné básne (Opustená, Žaloba, Vraví oko tvoje). Okrem poetickej tvorby prekladal z francúzskeho jazyka, pozri diela Zaira, Sokrates, Smrť Cézara od Voltaira a Phaedra od Jeana Racina. Napísal aj štyri diela pre deti (Kĺzačka, Obri a zakrpenci, Malý Kristus, Prázdniny a škola). O Sládkovičovi sa v 19. storočí písalo ako o najväčšom slovenskom básnikovi a v súčasnosti je zaraďovaný k prominentnej romantickej štvorici básnikov.

Samo Chalupka (1812-1883), evanjelický kňaz, básnik romantizmu, bol aj aktívny národný buditeľ. Je autorom najznámejšej slovenskej básne Mor ho!. [21]. Jeho tvorba patrí do žánrov ľudová pieseň, balada a historická epická poézia, písal aj lyriku. Zaradil sa veľmi skoro medzi romantikov, ktorí si zvolili historické námety (Mor ho!) a motívy protitureckých vojen (Turčín Poničan), stredoveké uhorské príbehy (Likavský väzeň). Samozrejme, písal aj národnú vlasteneckú poéziu, ľudovo-výchovnú spisbu a duchovnú poéziu. Jeho poetická tvorba vyšla zhrnutá do jedinej zbierky poézie pod názvom Spevy (1868). Ako Stredoslovák z Hornej Lehoty preferoval stredoslovenský dialekt v rámci štúrovskej slovenčiny. Samo Chalupka, brat Jána Chalupku, po návrate z poľskej vojny proti cárskemu samoderžaviu (1831) vyučoval a vyštudoval vo Viedni teológiu. Ku koncu života mal zlý zrak ako následok zranenia v poľskej vojne, no napriek tomu svoje básne písal kriedou na stenu, odkiaľ ich prepisovali na papier.[22]

Ján Botto[23] (1829 - 1881), laický romantik z Vyšného Skálnika sa stihol v mladosti vyučiť za geodeta, stať sa spoluzakladateľom Matice slovenskej a písať pochmúrne balady na folklórne motívy. Botto začal písať poéziu v dobe svojho pobytu v Levoči, kde ho ovplyvnili štúrovci, ktorí odišli z Evanjelického lýcea v Bratislave spolu so Štúrom. Tam sa stretol aj s Jánom Franciscim, ktorý spolu s Pavlom Dobšinským zbieral po Slovensku ľudové balady. Botto sa k nim pripojil a táto činnosť mala vplyv na zvolenie témy pre jeho romantickú básnickú tvorbu. Je autor viacerých balád (Žltá ľalia, Margita a Besná), alegorických skladieb (Orol. orol vták, Báj na Dunaji) a vlasteneckých a príležitostných básní (Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy[24]). Zložil rozsiahlejšie básnické skladby Pieseň Jánošíkova, Krížne cesty, Smrť Jánošíkova[25] a prebásnil ľudové povesti Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca, Povesť bez konca.[24][26]

V romantizme sa na Slovensku rozmnožili kvalitní, nadaní autori inšpirujúci ďalšie nastupujúce generácie. Okrem vyššie spomenutých siedmich štúrovcov sú významnými autormi Ján Kalinčiak (1822 – 1871), autor známej humoresky Reštavrácia, Ján Francisci-Rimavský (1822 – 1905), ktorý je autorom prvej tlačenej publikácie v štúrovskej slovenčine „Svojim vrstovňíkom na pamjatku“, Janko Matúška (1821 – 1877), ktorý napísal dnešnú slovenskú hymnu Nad Tatrou sa blýska, Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877) autor veselohry Pansláv, Karol Štúr (1811 – 1851) autor dvojdielnej poémy Ozvena Tatry, Janko Čajak (1830 – 1867), pozri: Súborné dielo Zrná z roku 1979, Pavol Dobšinský (1828 – 1885), autor zbierky „Prostonárodné slovenské povesti“, Mikuláš Dohnány (1824 – 1852), ako účastník revolúcie 1848 napísal „História povstania slovenského z roku 1848“ (Skalica), Samo Tomášik (1813 – 1887), autor známej hymny Hej, Slováci, Samo Vozár, básnik, novinár, prekladateľ, (1823 – 1850).

Medzi romantizmom a realizmom (1850 – 1875)[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období romantizmus doháral a v tvorbe sa prejavovala celková únava z maďarizačného útlaku a enormného ekonomického tlaku, ktorý často vyústil do biedy viacerých tvorivých osobností. V literatúre sa objavoval ústup od umeleckej tvorby a sústredenie sa na žurnalistiku, tvorbu učebníc, súkromné vyučovanie v rodinách a podobne. Autori medziobdobia vydávali almanachy, kalendáre a návody ako viesť gazdovstvo modernejším spôsobom. Tvorila generácia autorov narodená na začiatku storočia, Ján Palárik (18221870), Jonáš Záborský (18121876) a Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (18241908), ktorá niesla štafetu slovenskej literatúry v období depresie vyvolanej ústupom revolucionárov v roku 1849, rakúsko-uhorským vyrovnaním a neúspechom memorandového hnutia. Uvedené tri osobnosti boli mostom od romantizmu k realizmu a patria k najvýznamnejším autorom medziobdobia.

Jonáš Záborský má dodnes svoj vplyv v divadle, hráva sa Najdúch (divadelná hra)[27] (veselohra v 5 dejstvách), Pansláv[28] (fraška v 3. dejstvách) či Frndolína[29](fraška)[30]. Záborský si volil námety z histórie Srbov, Rusov, Slovákov. Písal aj poéziu, ktorá sa však presadila menej výrazne v konkurencii romantickej tvorby, prózy písal väčšinou kratšie, s ironickým humorom a poučným zámerom (napríklad Chruňo a Mandragora[31]).

Významná postava slovenského dramatického umenia Ján Palárik písal aj kritiky na divadelné kusy, venoval sa teórii drámy a publikoval tieto teoretické state, napríklad Dôležitosť dramatickej národnej literatúry,1860; Posúdenie dramatických spisov, 1863. Nakoniec, bol aj úspešným autorom hier. Populárne boli aj sú veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch[32], Drotár (veselohra)[33]. Rovnako kvalitné diela sú veselohra Inkognito (veselohra) a Dimitrij Samozvanec (tragédia). Palárik bol katolícky kňaz, publicista, organizátor národného života a spoluzakladateľ almanachov Concordia a Lipa.

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský [34] disponoval viacerými talentami, bol doktorom medicíny a aktívne vykonával toto povolanie po celý život, okrem toho aj plodný spisovateľ a publicista a politický aktivista počas národno-obrodeneckého hnutia. Bojoval v dobrovoľníckych oddieloch počas revolučných bojov na Slovensku. Zechenter-Laskomerský bol najlepším humoristom v pomatičnom období, písal aj satirické články do slovenskej tlače, tiež humoresky (Žarty a rozmary), cestopisy (Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma), poviedky. Autobiografiou Päťdesiat rokov slovenského života zachytil udalosti v slovenskom emancipačnom hnutí v 19. storočí. Je autorom jednoaktoviek Komédia bez zaľúbenia a Starý zaľúbenec.[35][36]

V medziobdobí tvorili aj autori Leopold Abaffy [37](18271883), Koloman Banšell (1850, autor Túhy mladosti, zbierka poézie – 1887), Karol Ľudovít Černo, (1820 – 1894), autor básne Na Trenčín, Peter Kellner-Hostinský (18231873), autor drámy Svätoslavičovci (1869), Ľudovít Kubáni (18301869), autor prózy Mendík (1860) a Daniel Gabriel Lichard[38] (18121882), autor množstva článkov, odborných kníh, vydavateľ kalendárov, náučnej literatúry. Lichard bol prvým slovenským profesionálnym novinárom, ktorý písal v slovenčine.

Realizmus (1870 - 1918)[upraviť | upraviť zdroj]

Realizmus[39] vznikol ako reakcia na romantizmus, ktorý vyčerpal svoje zdroje inšpirácie a stratil účinok pri stvárnení života Slovákov a Sloveniek. Reagoval na potrebu vykreslenia a popísania objektívnej reality prostredníctvom poznávacej schopnosti autora a jeho zmyslov. Realizmus tiež poprel estetické princípy romantizmu a zmenil jeho kánon v poézii, próze aj dráme. Prvýkrát bolo publikované básnické dielo realizmu v almanachu Napred - zábavník mládeže slovenskej od Kolomana Banšella Len ma ľúb [40]v roku 1871. Vydanie almanachu zostavili Hviezdoslav a Banšell[41].

V realizme sa naplno presadil prozaický žáner, románová tvorba, novely, poviedky, črty, čo bola významná zmena oproti dominancii poézie v romantizme. Realizmus v slovenskej literatúre sa rozvinul do zrelého literárneho smeru po roku 1870 v tvorbe Svetozára Hurbana-Vajanského[42], Terézie Vansovej[43], P. O. Hviezdoslava[44], Martina Kukučína[45] a Eleny Maróthy-Šoltésovej[46] a Kolomana Banšella. Títo autori sú zaraďovaní do Prvej vlny realizmu, ktorá sa prevalila medzi rokmi 1870 - 1900 a zmenila celkom formu literárneho boja o emancipáciu národa.

V druhej vlne realizmu medzi rokmi 1900 - 1918 sa prestalo písať o spoločenskej vrstve zemanov, čo je aj hlavný rozdiel medzi dvoma vlnami realizmu v literatúre. Jozef Gregor Tajovský, Božena Slančíková-Timrava, Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský, Ján Čajak, Ladislav N. Jégé[47] sa sústredili na neagresívne stvárnenie realistických príbehov zo života, na psychologickú zložku príbehu, na sociálne podmienky postáv a ich emocionálny stav.

Zmena v poézii v druhej vlne realizmu mala tiež svoje významnejšie znaky: zjednodušila sa jazyková a gramatická zložka poetického textu, tematicky prevládala subjektívne-lyrická tvorba.

Dráma v prvej vlne stagnovala, no v druhej vlne dominovali životné konflikty postáv vyjadrené ľudovou rečou, rôznymi dialektami či archaizmami.

Prvá vlna realizmu(1870 - 1900)[upraviť | upraviť zdroj]

Svetozár Hurban-Vajanský (1847 - 1916), spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik pochádzal z rodiny štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej. Vajanský napísal zbierku básní Tatry a more (1879)[48], ktorá zaujala už v počiatočnej etape tvorby. Celkovo je autorom piatich zbierok poézie. Bol redaktorom v Národných novinách v Martine a v časopise Slovenské pohľady od 1881 spolu s Jozefom Škultétym. Z prózy možno spomenúť román Kotlín[49]. Vajanského ideový základ v tvorbe je vyskladaný sčasti z konzervativizmu, kresťanstva a nacionalizmu. Literárny realizmus je však uňho novým moderným elementom.

Terézia Vansová[50] (18571942) sa v prvej vlne realizmu zaslúžila o rozvoj románovej a novelistickej tvorby. Bola prvou významnou ženskou autorkou slovenskej literatúry, ako žena napísala prvý román v dejinách slovenskej literatúry v roku 1889, ktorý bol o ženskom údele pod názvom Sirota Podhradských. Vansová písala kvalitnú poviedkovú a novelistickú tvorbu v modernejšej slovenčine, než bola Vajanského konzervatívna jazyková mutácia. Z mnohých prozaických textov možno oceniť príbeh Pani veľkomožná[51]. Novela zachytáva historické obdobie začiatku prvej svetovej vojny a ako tento zasiahol do života rodiny a dediny. Napísala divadelné hry Potopa (1886), V salóne speváčky (1889), Môj Jožko (1906, veselohra), Ľúbezní hostia (1901, jednoaktovka) a Svedomie (1897, dráma o 5. dejstvách). Zozbierala aj kuchársku knihu (1914), založila časopis Dennica, ktorý sa stal platformou pre literárny smer slovenská moderna. V súčasnosti je známy celoslovenský festival prednesu Vansovej Lomnička.[52]

Pavol Országh Hviezdoslav[53][54](1849 - 1921) bol mimoriadny zjav v slovenskom realizme. V situácii, keď všetci chceli písať prózu, Hviezdoslav tvoril poéziu, prekladal a písal divadelné hry. Epická poézia bola živená biblickými námetmi (Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov) a príbehmi zo slovenského prostredia (Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský). Lyrická poézia dosiahla vysoké kvality, boli to Krvavé sonety (1914) ako umelecká odozva na prvú svetovú vojnu (vyšli až v 1918), Letorosty I. až III, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Sonety. Hviezdoslav je autorom drám Herodes a Herodias, Pomsta, Oblaky, Otčim, Vzhledanie. [55] Založil tiež almanach Napred (1871), v ktorom začali spolu s Banšellom uverejňovať prvé diela slovenského realizmu, čo sa stalo terčom útokov konzervatívnych romantikov na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom[56]. Po prvej svetovej vojne (1919) ho zvolili do kresla predsedu Matice slovenskej (ako jedného zo štyroch). V roku 1918 viedol delegáciu zo Slovenska na oslavy 50. výročia založenia Českého národného divadla v Prahe, kde dal vo svojom prejave najavo svoje nádeje v spolužitie v spoločnom štáte. Hviezdoslavova predstava o pokojnom rozvoji slovenskej kultúry pod ochranou spoločného štátu sa naplnila. On sám čoskoro (v 1921) zomrel. V súvislosti s Hviezdoslavom sa používajú superlatívy ako geniálny básnik a jeho tvorba má pevné a stále miesto v učebniciach literatúry.

Martin Kukučín, (vlastným menom Matej Bencúr, 18601928) a jeho vlastný dobrodružný život sa vymykajú z rámca biografických príbehov ostatných realistov. Kukučín nebol len spisovateľ a dramatik, ale aj lekár, cestovateľ, publicista, zakladateľ modernej slovenskej prózy. Pre svoje dielo čerpal témy z prostredia slovenskej dediny (Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae), chorvátskeho ostrova Brač (román Dom v stráni), z ciest po Patagónii (Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii, cestopis), zo svojho pätnásťročného pobytu v Čile (Mať volá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Čile). Napísal tri drámy (Komasácia, Bacuchovie dvor, Obeta) a dva historické romány Bohumil Valizlosť Zábor a Lukáš Blahosej Krasoň (obidva vydal v 1927). Kukučín v neskoršom období častejšie vkladal do svojej prózy skepsu a disharmonické črty. Dielo Dom v stráni je hodnotené ako najlepší slovenský román vydaný do roku 1918[57]. [58]

Elena Maróthy-Šoltésová (18551939), bola jedna z mála slovenských spisovateliek prvej vlny realizmu, redaktorka a publicistka, zakladajúca osobnosť ženského spolku Živena a výrobného a obchodného spolku Lipa, ktoré poskytovalo prácu slovenským ženám - vyšívačkám. Šoltésová je považovaná za priekopníčku ženskej emancipácie na Slovensku a autorku druhého ženského románu po Terézii Vansovej. Je to dvojzväzkový román Proti prúdu, ktorý tematicky čerpá z prostredia slovenskej šľachty. Písala novely a poviedky, v ktorých spracovávala tému slovenského života v druhej polovici 19. storočia.[59]

Koloman Banšell (18501887), slovenský básnik, prozaik, literárny teoretik, ktorý počas svojho krátkeho života stihol založiť almanach Napred spolu s Hviezdoslavom a uverejniť v ňom prvé dielo realizmu. Význam Banšellovho diela spočíva v novátorskom prístupe k tvorbe, v ktorej uplatnil nové realistické princípy a prešiel tak od preromantizmu k realizmu. Okrem poézie a kratších foriem prózy napísal tieto literárno-teoretické práce: Rozbor znelky, teoretická úvaha (periodikum Dennica), Dľa čoho sa má súdiť báseň?, teoretická úvaha (Dennica), Duch maďarskej revolučnej poézie, teoretická úvaha (Slovenské noviny, 1874). Banšell stihol popri svojich psychických peripetiách zozbierať a vydať aj básnickú zbierku Túhy mladosti (1886) obsahujúcu jeho subjektívnu lyriku skombinovanú s národne-buditeľskými myšlienkami[60].[61]

Druhá vlna realizmu (1900 - 1918)[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef Gregor Tajovský (1874 - 1940), prozaik a dramatik druhej vlny realizmu. Bol jej najvplyvnejšou osobnosťou. Pre svoju prózu aj drámu si bral námety zo života Slovákov v jeho rodisku v Tajove a jeho okolí, z miest kde študoval (Tajov, Banská Bystrica, Kláštor pod Znievom), zo svojej armádnej služby v prvej svetovej vojne, z činnosti v česko-slovenských légiách v Rusku. Zaujímala ho hlavne sociálna situácia pracujúceho ľudu. Veľkú prácu vykonal pre slovenskú dramatickú tvorbu. Je autorom mnohých divadelných hier, ktoré predstavujú na javisku život slovenského ľudu, napríklad Ženský zákon, Statky-zmätky, Matka. Napísal množstvo kratších aj dlhších prozaických diel (Maco Mlieč, Apoliena, Nové časy, Besednice, Mamka Pôstková, Horký chlieb). Pred vojnou v 1907 sa oženil s neskoršou spisovateľkou Hanou Gregorovou a presťahoval sa s rodinou do Bratislavy, kde žil do konca života.[62][63]

Božena Slančíková-Timrava (18671951) bola spisovateľka slovenského realizmu. Timrava bola z väčšej časti novelistka: Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), no napísala aj divadelné hry (Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov). Ako slovensky píšuca autorka sa do roku 1918 len ťažko prebíjala životom. Písala príbehy zo života slovenského malomesta a dediny. V roku 1947 bola ocenená titulom Národná umelkyňa.[64]

Ľudmila Podjavorinská (18721951) mala podobný osud ako Timrava, nevydala sa a žila z publikovania svojich diel. Jej realistické príbehy zo slovenského prostredia mali zo začiatku humoristické sfarbenie (Kmotrovia figliari, Fako Ďura Kotúlku, Pod svietňom - humoresky), v neskoršej tvorbe nabrali vážnejší tón. Pochádzala z učiteľskej rodiny, ktorá ju podporovala v literárnej tvorbe. Boli to hlavne jej strýko Ľudovít Rizner a Ján Pravoslav Leška. V začiatkoch tvorby písala lyricko-epické (Z vesny života, zbierka lyrických veršov) a epické básne: Balady (1930) a Balady a povesti (1946). Próza sa však stala jej dominantným žánrom (novely Za neistými túžbami, Rôznymi cestami, Za šťastím, Z domova, Postupne). Je známa aj ako autorka modernej literatúry pre deti (Čin-čin, veršovaná rozprávka, Sadaj, slnko, sadaj, báseň), ktorej sa stala zakladateľkou. Dielka pre deti boli často adaptované v rozhlase, na javiskách a neskôr v televízii. V roku 1947 dostala titul národnej umelkyne. Jej tvorbu zaraďujú na úroveň vplyvných autorov realizmu ako boli Vajanský, Tajovský a Kukučín. [65]

Janko Jesenský[66] (1874-1945) patrí medzi spisovateľov druhej vlny slovenského realizmu, pričom jeho tvorba presahuje aj do symbolizmu[67]. Jesenský napísal významný román Demokrati, ktorý bol zároveň jedným z mála v dovtedajšej románovej spisbe v slovenskom jazyku. Toto dielo sa zaoberá politickou témou, vyšlo v roku 1934. V románe zobrazil vlastné skúsenosti z advokátskej praxe a práce v štátnej správe. Ironizuje v ňom spôsoby v politike medzi dvoma vojnami, aj názov Demokrati je myslený ironicky. U Jesenského je poézia dôležitou súčasťou jeho tvorby, použil v nej ľahkú piesňovú formu kontrastujúcu s drsnejším textom. Jeho verše vznikali na východnom fronte v Rusku (zbierka Zo zajatia), aj počas Slovenského štátu. Posledné ilegálne prenášali do Londýna, odkiaľ boli vysielané v rádiu BBC. Táto zbierka básní vyšla pod názvom Na zlobu dňa. Jesenský bol presvedčený čechoslovakista.

Ladislav Nádaši-Jégé[68] (1866-1940) tvoril v neskorej fáze slovenského realizmu, vplýval naňho Zolov naturalizmus a realizmus ruských klasikov 19. storočia. Nádaši-Jégé bol výhradne prozaik, stal sa najplodnejším autorom románov spomedzi slovenských spisovateľov. V 20. rokoch napísal viacero prác s historickými námetmi, z toho dva romány (Adam Šangala[69], Svätopluk), v 30. rokoch opäť dva (Alina Orságová, S duchom času) a viacero historických noviel (Wieniawského legenda, Kuruci, Magister rytier Donč, Horymír). V jeho prácach s historickou témou sa jasne prejavuje naturalizmus[70]. Písal prózu aj o súdobom spoločenskom živote, ku ktorému sa staval do pozície kritického realistu. Väčšinu života prežil v Dolnom Kubíne, kde aj pôsobil ako lekár a publicista.

Ján Čajak (1863 - 1944) bol slovenský spisovateľ a prekladateľ, ktorý študoval na slovenských gymnáziách, teológiu v Bratislave nedokončil. Po učiteľskej činnosti na Slovensku odišiel v 1899 nastálo do Báčskeho Petrovca v Srbsku, kde začal písať prózu ovplyvnenú Jozefom Gregorom Tajovským. Stal sa reprezentantom kultúry dolnozemských Slovákov. Napísal svoj jediný román Rodina Rovesných (1909), prózy s tematikou prostredia Dolnej zeme (Vysťahovalec, Obyčajná história, Baťa Kalinský, Suchoty a i.) a ďalšie poviedky. V roku 1914 vydal svoj Dejepis Slovákov, ktorý sa stal populárnym čítaním. Čajak bol organizátor kultúrneho života v Petrovci, spoluzakladateľ slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci a redaktor mesačníka Náš život.[71]

Anna Lacková - Zora (1899-1988) debutovala básnickou zbierkou Jarné spevy (1921), pokračovala novelami a je autorkou troch románov, z ktorých jeden pod názvom Anička Jurkovičová (vyšiel v 1948) sa dočkal televíznej inscenácie. Ďalšie dva romány sú Z čírej lásky (1958) a Horkou šupkou k sladkému jadru. Tieto romány sú beletristickým spracovaním životov štúrovcov. Lacková písala aj literatúru pre deti a ako manželka farára sa venovala aj náboženskej spisbe. Je zakladateľkou ženského spolku Živena. Lacková - Zora začala tvoriť v období prvej svetovej vojny, no do slovenskej moderny sa nedá zaradiť. Tematicky aj formálne písala dielka realizmu. Za román pre deti Myšacia bundička (1938) dostala Rázusovu cenu.[72]

Moderna[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenská literárna moderna sa začala rozvíjať od roku 1905 (pozri: Verše I., básnická zbierka Janka Jesenského), ale hlavne po prvej svetovej vojne, kedy zároveň doznieval realizmus. Dovtedy lineárny vývoj vždy jedného smeru sa rozvinul do pestrého vejára smerov svetového modernizmu prevzatých zo západných európskych literatúr alebo ovplyvnených nimi. Názov „moderna” sa začal používať až v polovici 60. rokov 20. storočia[73]. Medzi avantgardnými smermi moderny prevládali symbolizmus a expresionizmus.

Filozofickým základom moderny boli Nietzscheho a Schopenhauerove ideové konštrukty obohatené o Darwinov prírodný výber, Strindbergov boj pohlaví a protikladný vitalizmus Bergsona, pričom sa prihliadalo aj na Freudovu psychoanalýzu. Znamenalo to významnú zmenu v modeloch nielen myslenia ale aj tvorby. V slovenských podmienkach sa k týmto novým ideovým východiskám pridávali maďarizačný tlak a celkové postavenie slovenského národa v rámci monarchie, problémy, ktoré prevládali v mysliach slovenskej inteligencie nad umeleckými témami až do vzniku Masarykovho Československa. Hoci autori slovenskej moderny nikdy nezostavili spoločný modernistický manifest, stretli sa na spoločnej platforme Sborníka slovenskej mládeže vo vydaní v 1909, keď v ňom publikovali Janko Jesenský, Ivan Krasko a Vladimír Roy. K najvýznamnejším autorom moderny patria Janko Jesenský, Ivan Krasko, Ivan Gall, František Votruba, Ľudmila Groeblová a Vladimír Roy. Žánre, ktoré sa progresívne rozvíjali v slovenských podmienkach boli hlavne poézia a to subjektívna lyrika ľúbostná a erotická, angažovaná občianska a sociálna lyrika. V poézii začína rozväzovanie verša, nadobúda znaky modernistickej poetiky, napríklad lyrizmus, hudobnosť, opakovanie motívov, symboly. V próze sa písali malé formy - novely, črty, poviedky, poznámky, zápisky, úryvky z denníkov. Mala lyrický charakter a postupne sa stierali rozdiely medzi prózou a poéziou natoľko, že vznikol žáner básne v próze (Vladimír Roy: Brezy, Zvony[74]. V dráme sa tiež prejavoval záujem tvoriť krátke formy, napríklad jednoaktovky či dramatické skice, ktoré tvorili VHS (Vladimír Hurban Svetozárov) a VHV (Vladimír Hurban Vladimírov).[75]

Prvá vlna moderny (1905 – 1918)[upraviť | upraviť zdroj]

Ivan Krasko[76]vorby</ref>, rodený Ján Botto ( 18761958)[77],[78] súčasť slovenskej moderny a básnik symbolizmu slovenského aj svetového, tiež jeho zakladateľ. Na jeho básnickú tvorbu vplýval francúzsky symbolizmus, no próza je postrealistická a novoromantická. Jeho zbierka básní Nox et Solitudo (1909) je plne symbolistická subjektívna lyrika a zbierka Verše II. (1912) je jej vystupňovaním s pridaním náboženského lyrizmu.[79]

Janko Jesenský (1874 – 1945), v próze realista, v poézii ranný symbolista. Vo veršoch je prechod od realizmu k naturalizmu a symbolizmu, hlavne pod vplyvom zážitkov z prvej svetovej vojny. To znamená, že v poézii je Jesenský členom prvej vlny slovenskej moderny. No aj v próze je považovaný za prvého autora-realistu, píšuceho skutočnú modernú realistickú prózu. Vydal viaceré zbierky poézie, napríklad: Vyznanie, báseň (vyšla v časopise Slovenské pohľady), debut v roku 1897, Verše J. Jesenského, zbierka básní (1905), Po búrkach (1932), Náš hrdina (1944) - lyricko-epická skladba, Na zlobu dňa (1945), Jesenný kvet (1948) - vydaná po jeho smrti.

Martin Rázus (1888 – 1937 [80][81][82]evanjelický kňaz, politik a spisovateľ slovenskej moderny, ktorý písal poéziu čiastočne novoromantickú, s prírodnou lyrikou, okrajovo sa dotýkajúcu aj symbolizmu. V poézii sa významnejšie priklonil k epickej a baladickej forme. Názorovo stál pevne na základoch slovenského nacionalizmu, zo začiatku čechoslovakizmu, ktorý sa postupne menil smerom k autonomizmu. Rázus bol predsedom Slovenskej národnej strany a poslancom Národného zhromaždenia. Dohodol politickú koalíciu s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Napísal viacero zbierok poézie, ktoré mu vychádzali až do jeho skonu v 1937: Z tichých a búrnych chvíľ (1917), debut, Hoj, zem drahá (1919), To je vojna! (1919), Kameň na medzi (1925), Kresby a hovory (1926), Šípy duše (1929), Bača Putera, veršovaný román (1934), Cestou (1935). Napísal aj divadelné hry Hana, Ahaswer, Obrodenie a Malý detektív, z ktorých posledné dve neboli publikované. Okrem zbierky krátkej prózy Z drobnej prózy (1926) vydal 4-dielny román Svety (1929) opisujúci život na dedine, pozoruhodný historický román Júlia (1930). Umelecky hodnotné romány Maroško a Maroško študuje vydané v rokoch 1932 – 1933 boli určené deťom, no stali sa veľmi obľúbeným čítaním nielen mládeže. V 60. rokoch 20. storočia boli s úspechom natočené pre slovenskú televíziu. V roku 1937 mu vyšli novely Bombura a Surovcovci, ktoré sú považované za jeho najpôsobivejšie diela. V tom istom roku Rázus predčasne skonal.

Druhá vlna moderny (1920-1945)[83][upraviť | upraviť zdroj]

Druhá vlna moderny[84] znamená ešte výraznejšie roztrieštenie jednotného názoru na to, aké literárne postupy tvorby sa majú používať. Môžeme začať u Mila Urbana, ktorého psychologické postupy v jeho realistickej próze sa nachádzajú na opačnom brehu literárnej rieky moderny, než vplyvy západných avantgardných autorov. So zamietnutím konzervativizmu a tradicionalizmu sa v literárnej tvorbe ocitli mnohé avantgardné prúdy a školy. U niektorých boli hlavnou metódou tvorby, u ďalších len marginálne či efemérne dotyky so zahraničnými literatúrami. Aj autori s najvýraznejším modernistickým prejavom oscilujú medzi viacerými štýlmi písania. Deje sa to i v rámci jediného diela, napríklad zbierky poviedok, v ktorej možno nájsť odlišné umelecké postupy. Spomeňme tu autorov, ktorí zanechali najvýraznejšie stopy v medzivojnovej literatúre druhej vlny modernizmu.

Maša Haľamová

Maša Haľamová [85][86] (1908 - 1995) bola jednou z mála poetiek slovenskej moderny, ktorá svojou tvorbou náleží k symbolizmu Ivana Kraska, no nielen k nemu. Po symbolizme možno aj pod vplyvom svojej cesty do Francúzska (1929 - 1930) prešla k ďalším avantgardným smerom, čomu nasvedčuje aj jej často používaný voľný verš. Haľamová písala ľúbostnú lyriku (zbierky Básne, Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová), no zaujímala sa aj pod vplyvom Jiřího Wolkra aj o sociálnu tému. Maša Haľamová sa zaslúžila aj o žáner literatúry pre deti.

Vladimír Roy (1885 - 1936)[87] je básnik zaraďovaný do druhej vlny moderny, ktorý bol ovplyvnený tvorbou Ivana Kraska a Janka Jesenského. Debutoval epickou skladbou o M. R. Štefánikovi Náš Ikarus (1920) a pokračoval vydaním ďalších šiestich zbierok poézie: Keď miznú hmly, Rosou a tŕním (obe 1921), Cez závoj a Peruťou sudba máva (obe 1927), Zvlnený prameň (1933), In memoriam (1934) a výber poézie Básne (1963). Jeho prózy Môjmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni a i. zostali v rukopisnej forme. Písal aj estetické a literárno-historické eseje, napríklad o P. O. Hviezdoslavovi, Samovi Chalupkovi, Aloisovi Jiráskovi, M. R. Štefanikovi, R. Browningovi a ďalších. Vladimír Roy je považovaný za vedúceho básnika druhej vlny moderny.

Janko Alexy (18941970), okrem svojej hlavnej činnosti výtvarného umelca písal aj prózu s črtami podobnými Gašparovej tvorbe. Preferoval fikciu pred realitou, nostalgia, sentimentalita, intimita, naivita, clivota boli jeho témami, s ktorými sa stotožňoval v pozícii rozprávača. Typický je preňho baladicko-elegický tón, z ktorého sa vymaňuje opäť príbehmi z umeleckej bohémy, kde ženskými postavami sú ikony lásky ako ciele lyrického blúznenia nesúceho znaky fetišistického posadnutia. Jeho tvorba má však aj inú stránku, tam, kde využíva inšpiráciu svojím detstvom a mladosťou používa láskavý humor, naivitu a ako rozprávač podáva príbeh z pohľadu rojčiaceho chlapca. Alexy sa zaoberal osudmi malých detí, často smutnými, bol ich obrancom a tým aj kritikom sociálnych krívd páchaných na deťoch. Písal krátke prózy - Jarmilka(1924) - knižka krátkych próz; úvod jej napísal Štefan Krčméry, Grétka (1925) - zbierka krátkych próz, Veľká noc (1930) - zbierka krátkych próz, Ondrejko (1956). Vydal viacero románov, debut s názvom Hurá !(1935, dvojdielny), Už je chlap na nohách (1936), Zlaté dno (1940), Dom horí (1942) - román o osudoch jeho rodiny, Profesor Klopačka (1949). Je autorom beletrizovaných životných príbehov slovenských výtvarníkov Osudy slovenských výtvarníkov (1948).

Zuzka Zguriška, vlastným menom Ľudmila Šimonovičová, vydatá Dvořáková,(1900-1984)[88][89] bola slovenská spisovateľka, prekladateľka a dramatička, ktorá sa spočiatku ťažko prebíjala rakúsko-uhorským vzdelávacím systémom. V roku 1924 po maturite, učiteľskej praxi a vydaji sa presťahovala s manželom do Bratislavy, kde tvorila a počas Slovenskej republiky vyštudovala na Slovenskej univerzite dejiny umenia a filozofiu. Školu ukončila s doktorátom z filozofie a po vojne odišla aj s manželom do Prahy. Debutovala už v roku 1922 prozaickou črtou Pri muzike. Pokračovala v písaní humorne ladenej krátkej prózy, ktorú umiestňovala v Živene, Robotníckych novinách, Slovenských pohľadoch a Eláne, (zbierka próz Obrázky z kopaníc (1929), knihy poviedok Dvanásť do tucta (1932) a Ženích s mašinou (1935). Svojím pohľadom na život a tvorivým spracovávaním humorných príbehov z prostredia myjavských kopaníc je ju možné považovať za autorku vitalizmu. Vytvorila zbierky rozhlasových humoresiek Svadba (1943), Hostina (1947) Podobizne (1957 a Manželstvo na úver (1967). Jej najúspešnejším dielom je román Bičianka z doliny (1938 o príbehu ženy z myjavských kopaníc, bohatej gazdinej, ktorá musela prejsť svojím zložitým obdobím počas vojny, aby sa zmenila na lepšiu a život chápajúcu bytosť. Po úspechu Bičianky začala písať románovú trilógiu, tiež z prostredia jej rodného kraja Myjava Metropola pod slamou (1949), v ktorom sa zamerala na obyvateľov malého mesta v období niekoľko rokov pred prevratom 1918. Druhý diel trilógie Mestečko na predaj (1954) rozpráva o medzivojnovej realite rokov 19181929 a tretí diel Zbojnícke chodníčky predstavujú krátku históriu Slovenskej republiky v rozmere malého mestečka 1939 - 1945 napísanú v štýle socialistického realizmul[90]. Zguriška napísala aj historické romány pre mládež Husitská nevesta (1962) a Kráľova zajatkyňa (1982), divadelnú hru Mor na farme (1967), ojedinelý cestopis Španielske pohľadnice (1931), preložila Osudy dobrého vojáka Šavejka a tvorivé obdobie zavŕšila autobiografickým beletrizovaným dielom Strminou liet (1972).

Ivan Stodola (1888 - 1977) bol lekár a dramatik, autor komédií, tragédií a romantických drám.[91][92]


Kvetoslav Florián Urbanovič (1885 - 1963)[93] bol celý život učiteľom na západnom Slovensku. Napísal romány Poklesky (1922), Tridsať strieborných (1923), voľne nadväzujúci román Bez vesla (1926), dvojdielny román Oráčina (1933), Tridsať strieborných (1923), voľne nadväzujúceho román Bez vesla (1926), dvojdielny román Oráčina (1933). Písal aj drámy, ktoré vyšli v súbornom diele v roku 1925. Osobitne vydal hru Vyvrheli (1929). Urbanovičova tvorba patrí ku komerčnej aj bulvárnej spisbe zameranej na sociálnu vrstvu bratislavskej elity a s ňou sa prelínajúcej umeleckej bohémy a sveta sociálnej periférie.

Ivan Minárik (19091967)[94] je autor, ktorý pokračoval v postupoch tvorby podľa Tida Gašpara a Hrušovského, charakteristických pre štýl „fin de siècle”. Venoval sa témam ako je mysticizmus, spiritualizmus a dekadentne spodobený katolicizmus, satanizmus a okultizmus. Minárik je teda autorom dekadencie konca 19. storočia, jeho postavy končia dezintegráciou ega[83].V začiatkoch tvorby bol príslušník literárnej skupiny Utópia. Vyšla mu zbierka prozaických prác Smaragdový amulet (1946), no po roku 1943 sa autorsky odmlčal. Posmrtne mu vydali výbery próz Purpurový medveď (1967) a Vášeň (1970). Je autor románu s historickým námetom Sprisahanie v Prešporku (1940).[95]

Milan Thomka Mitrovský (18751943)[96] bol slovenský neoklasicistický akademický maliar. Popri svojej výtvarnej činnosti napísal zbierku noviel Pani Helne (1930), za ktorú dostal štátnu cenu. Témou týchto próz je prostredie umeleckej bohémy vo Florencii, ktoré boli reakciou na jeho študijný pobyt v tomto meste. Mitrovský písal aj literárnu a umeleckú publicistiku, napríklad Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra[97]

Ďalší autori sa druhej vlny dotkli len okrajovo alebo chvíľkovo: Ján Rob Poničan(1902-1978), Jarko Elen[98], Štefan Letz[99] Peter Zván[100], Vladimír Wagner, Imro Frits.

Lyrizovaná próza (1920 - 1945)[101][upraviť | upraviť zdroj]

Lyrizovaná próza je špecifický literárny štýl týkajúci sa skupiny prozaikov slovenskej moderny, ktorí lyrizovali svoje prozaické texty vkladaním postáv a statí s lyrickými výjavmi, snami, spomienkami a fantastickými predstavami, pričom používali aj témy zo slovenských balád a rozprávok. Týmto dosahovali subjektívne ladenie umeleckého textu, ktorým sa im podarilo vytvoriť rozšírený obraz vedomia rozprávača, novú rozšírenú realitu v próze. Termín „Lyrizovaná próza” prvýkrát použil Ján Števček vo svojom lterárnovednom diele Lyrizovaná próza[102]. Časť literárnych kritikov však považuje tento smer za súčasť slovenského naturizmu, o čom ale prebieha dlhodobejšia kritická diskusia. Predstavitelia spomenutí nižšie sú hlavné literárne osobnosti, zakladatelia lyrizovanej prózy na Slovensku: Ľudo Ondrejov (19011962), Dobroslav Chrobák (1907 - 1951)[103], Margita Figuli (19091995)[104], František Švantner (19121950)[105], Tido J. Gašpar (18931972)[106].

Prvá generačná vrstva lyrizovanej prózy[upraviť | upraviť zdroj]

Tido J. Gašpar (18931972) je vysoko cenený ako jeden zo zakladateľov avantgardnej prózy, v ktorej sa prejavuje dekadencia, kult formy, estétstvo, ornamentalizmus a lyrický pátos. Takéto postupy tvorby mali byť prejavom vycibreného vkusu a elitnejšej kultúry. Diela mali nielen delikátnejšiu formu ako predošlý realizmus ale aj delikátnejší obsah spojený s vlnami extázy, striedaním nálad a túžob. Láska, krása a sny, to sú témy, ktoré majú v jeho diele ukázať krajšiu, príjemnejšiu realitu, čo ale kontrastuje so smútkom, ktorý sa v jeho tvorbe často spája s láskou. V súvislosti s týmito pojmami sa v Gašparovej próze vyvinul typ ženskej postavy - „femme fatale”, ktorá je obrazom zlých vlastností ako milovníčka luxusu, ničnerobenia, členka mondénnej spoločnosti. Inšpiratívnym prameňom tohto ženského profilu boli Gašparovi Gustav Klimt a Arthur Schnitzler. Gašpar písal hlavne novely, napríklad Karambol a iné novely (1925), V cudzine a iné rozprávky(1935). [107]

Ján Hrušovský (18921975) bol výhradne prozaik. Debutoval prózami s témou prvej svetovej vojny Zo svetovej vojny (1919), Muž s protézou (1925), Peter Pavel na prahu nového sveta (1930), František Ferdinand (1935) a Sprisahanie proti svetu - 4 diely(1941 – 42). Vydal zbierky poviedok: Pompiliova Madona (1923), Zmok a iné poviedky, Dolorosa (obe 1925), Kariéra (1961) a Rozmarné poviedky (1974). Písal dobrodružnú, detektívnu a historickú beletriu. Bol tiež autorsky plodný novinár a publicista. Jeho románopisné dielo tiež nie je malé: Jánošík 1 – 4 (1933), Dráma na ostrove, Verný hrdina (oba 1935), Búrka nad Devínom (1936), Neuveriteľný príbeh dr. Gallusa (1937), Dva železné dvory 1 – 2 (1938), Prízrak (1941), Pohroma (1962), Čarovný kľúč (1966) a Rákócziho pochod.

Štefan Gráf[108] (1905 - 1989) je autor prozaického diela zaradeného slovenskou kritikou medzi autorov lyrizovanej prózy. Ako autor debutoval básnickými zbierkami V horúcom príboji (1937) a Žeravý bod (1940) uverejňovanými od polovice 30. rokov v rôznych časopisoch (Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán). Napísal romány Zmätok (1938), jeho voľné pokračovanie Oceľové vlny (1941), Zápas (1939), Cesta za snom (1942) a dvojdielny román Jur Janošiak (1944). Po dlhšej odmlke spôsobenej politickými podmienkami mu vyšiel výber z noviel V horúcom príboji (1968), neskôr poviedkový triptych Nábrežie Františka Jozefa (1975) a venoval sa prekladaniu diel Aloisa Jiráska, J. Š. Baara, T. Novákovej, z nemčiny T. Storma a W. Raabeho.

Druhá generačná vrstva[upraviť | upraviť zdroj]

Milo Urban (1904 - 1982) [109][110] je románopisec, ktorý písal realisticko-psychologickú prózu. Je autorom kľúčového románu slovenskej medzivojnovej literatúry Živý bič (dva diely 1927). Jeho dielo je ovplyvnené realizmom Vajanského, Kukučína, Tolstého a Andrejeva. Vo veku 16 - 17 rokov napísal prvotiny Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitatum a v osemnástich publikoval prvotinu Jašek Kutliak spod Bučinky, v ktorej ako mladý autor prvýkrát použil svoju metódu koncentrovanej epiky. Táto metóda kulminovala v zbierke próz Výkriky bez ozveny a najmä v novele Za vyšným mlynom. Posledná menovaná novela je syntézou tvorivých postupov, ktorými sa dostáva do psychologickej hĺbky postáv a tým aj deja. V tomto štýle napísal aj Živý bič publikovaný s veľkým úspechom, keď mal 23 rokov. Bol preložený do nemčiny, no po nástupe nacizmu bol v Nemecku pálený spolu s knihami Thomasa Manna, E. M. Remarqua a iných. Román je zobrazením života na oravskom vidieku koncom prvej svetovej vojny, jeho dej oživujú postavy vo vleku svojho osudu, ktorému sa bránia, no nedarí sa im to. Ich profily sú vykresľované psychologickou metódou, čo v súčinnosti so silne dramatizovaným dejom vytvára napínavý príbeh. Po vojne a takmer dvadsaťročnej pauze tvorby (kvôli svojej práci šéfredaktora novín Gardista) pokračoval v románe Živý bič dielmi Zhasnuté svetlá a Kto seje vietor, ktorým však kritika vyčíta schematizmus a povrchné stvárnenie pováh. V memoárových prózach Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna), Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás sa Milo Urban vrátil ku svojmu dramatickému rozprávačskému štýlu a psychologickej hĺbke postáv. Je vysoko oceňovaným románopiscom a má trvalé miesto v dejinách slovenskej literatúry.

Ivan Horváth (19041960)[83][111] je tiež žánrovo aj štýlovo polymorfný autor, ktorý osciluje medzi impresionizmom, novoromantizmom, dekadenciou, expresionizmom, vitalizmom a i. Horváth bol prozaik, publicista, diplomat a politik, ktorý okrem fakulty práva v Bratislave absolvoval aj diplomatické vedy v Paríži. Bol účastníkom protifašistického odboja na Slovensku, členom Ústredného výboru KSČ od roku 1944. Po roku 1945 zastával vysoké funkcie v SNR, v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady od 18. septembra 1945 do 16. augusta 1946 a v Národnom zhromaždení ČSR. Nakoniec bol ambasadorom ČSR v Maďarsku. V roku 1950 ho odsúdili za buržoázny nacionalizmus a uväznili na 18 rokov, po 9 rokoch dostal milosť (Iný zdroj uvádza príčinu uväznenia rozsudok za velezradu a špionáž[112]). Krátko nato skonal v Bratislave. Jeho debutová práca Mozaika života a snov (1923) bola časopisecky publikovaná zbierka poviedok. Čo sa týka témy, spracovával rozpor medzi skutočnosťou a snom, sústredil sa na emocionálnosť vo vzťahoch. Poetizmus sa objavil v jeho novele Laco a Bratislava, je to lyricky a sviežo podfarbený príbeh zo života študentov v Bratislave. Za jeho najlepšie dielo je považovaný súbor piatich noviel Vízum do Európy (1930), v ktorom opisuje atmosféry európskych metropol. Novely sa vyznačujú pútavým dejom, psychologickým uhlom pohľadu. V 1944 vydal zbierku noviel Tak sa to malo stať (1944), ktorou pokračuje v psychologickom nazeraní na konanie postáv. V roku 1948 vyšiel jeho dokument o atmosfére v jeho umeleckej generácii pod názvom Život s Laurou, ktorá sa zaoberá témou vzťahu umelec a jeho múza. V roku 2004 vyšla jeho zbierka esejí Európa koktail, ktorý bol zbierkou portrétov slovenských spisovateľov.

Tretia generačná vrstva[upraviť | upraviť zdroj]

Margita Figuli (1909 - 1995), (rodné priezvisko Figuliová, vydatá Šustrová), absolvovala obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici a pracovala ako banková úradníčka v Bratislave. V roku 1941 prišla v Tatrabanke o prácu kvôli publikovanej novele Olovený vták, ktorej dej sa týkal vojenského napadnutia Poľska Nemeckom. Od tej chvíle sa sústavne venovala len literárnej tvorbe. V roku 1936 vydala debutovú novelu Uzlík tepla, ktorú ilustroval umelec Koloman Sokol. V roku 1937 jej publikovali zbierku desiatich noviel Pokušenie, v ktorom hľadá svoj štýl písania v rámci romantizujúceho naturizmu až po okrajové dotyky s impresionizmom. Jej poviedka Tri noci a tri sny (1942) bola bibliofilským vydaním, ktoré ilustroval Ľudovít Fulla. V emblematickom románe slovenského naturizmu Tri gaštanové kone (1940) sa Figuli zaoberá konfliktom zákonov prírody a zákonov civilizačného procesu, pohanským fatalizmom a kresťanskými normami. Vynútenú prestávku v publikovaní využila na písanie 4-zväzkového historického románu Babylon (1946), za ktorý jej v roku 1947 udelili štátnu cenu. Je to fiktívny príbeh na pozadí rozvratu Babylonskej ríše napadnutej Perzskou ríšou. Jedná sa o rozsiahlu epickú prózu, ktorá mohla byť alegóriou na Tisov bábkový režim, čím sa stalo, že toto dielo nemalo šancu na uverejnenie do konca druhej svetovej vojny. Po roku 1948 mal Babylon problém s komunistickou cenzúrou, ktorá ho skrátila kvôli autorkinej kritike diktátorského režimu v diele. Figuli sa vynútene ako spisovateľka odmlčala do roku 1956, kedy vydala svoj autobiografický román Mladosť. V roku 1964 jej vyšla memoárová esej Ariadnina niť a v roku 1974 román Víchor v nás.[113] [114]

František Švantner (1912 - 1950) dosiahol na najvyšší stupeň lyrizovanej prózy naturizmus, ktorý spoznávame v jeho kratšom ale umelecky koncentrovanom diele. Ako autor bol ovplyvnený Jeanom Gionom, Ramuzom a slovenskými autormi lyrizovanej prózy (Margita Figuli). Švantnerove prozaické diela Nevesta hôľ (román) a Malka (zbierka noviel)[115] sú považované za vrchol tvorby slovenského naturizmu (inak aj lyrizovaná próza). V príbehu, ktorý rámuje slovenská príroda, lesy, lúky, rieky, sa nachádza niekoľko vrstiev, reálny život popretkávaný lyrickými, magickými, hororovými časťami príbehu a všetko toto prepojené s historickými javmi (prvá svetová vojna, Povstanie v 1944) a starými mýtmi (tajomná nevesta hôľ). Švantnerova výstavba príbehu je natoľko plastická, že ju možno nazvať aj rozšírenou realitou. Napísal, respektíve nedokončil tiež román Život bez konca, ktorý bol poňatý ako široká historická freska v rozmedzí rokov 1894 - 1934. František Švantner predčasne zomrel, no jeho pozostalý román je predsa len svedectvom doby medzi dvoma svetovými vojnami na Slovensku.[116]

Dobroslav Chrobák (1907 - 1951)[117], rodným menom Ľudovít Mistrík, zostavil zbierku poviedok Kamarát Jašek (1934) a napísal románovú novelu Drak sa vracia (1943), ktoré sa stali emblematickými dielami slovenského naturizmu. Drak sa vracia je naturisticko-psychologická novela, v ktorej sa spracúva dramatický príbeh vzťahu troch postáv v rámci života horalskej dediny zarámcovaný prírodou. Nechýba napätie a tajomno, no autor na rozdiel od Švantnera vynechal mystiku a fantastičnosť. Na jeho tvorbu mali vplyv autori Hermann Hesse, Henri Pourrat aj Knut Hamsun. Chrobák pôsobil po štúdiu v Prahe na vysokom učení technickom v Bratislave, kde sa stal redaktorom Rádiožurnálu v Československom rozhlase. Od roku 1947 sa stal hlavným riaditeľom rádia na Slovensku. V roku 1946 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Kariéru mu zahatala vážna choroba a v mladom veku 44 rokov skonal.

Ďalšími autormi tretej vrstvy sú Ľudo Ondrejov (1901 - 1962) a Jozef Cíger Hronský (1896 - 1960)[118]. Ondrejov písal poéziu a detskú literatúru (Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú tvoje hviezdy), u Cígera Hronského sa hlavne zdôrazňuje jeho próza Jozef Mak, ktorá opisuje slovenského človeka ako bezvýznamnú a pokorenú bytosť. Títo dvaja autori mali zložitý ideologický a politický postoj (čo nebol výnimočný jav v medzivojnových generáciách autorov). Ondrejov sa po arizácii známeho kníhkupectva Steiner a udania majiteľov pokúsil o nápravu obrazu o sebe a odišiel do SNP. Cíger Hronský v roku 1945 emigroval zo strachu, že ho budú súdiť za jeho ľudácku činnosť počas Slovenského štátu a negatívny postoj k SNP. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.

Katolícka moderna[119] (1933 - 1948)[upraviť | upraviť zdroj]

Katolícku modernu rozvinuli do literárneho smeru mladí autori zjednotení okolo osoby františkána Rudolfa Dilonga. Tento prúd moderny obsahuje medzivojnovú, vojnovú a povojnovú emigrantskú tvorbu poézie. Za prvé programové vystúpenie autorov katolíckej moderny sa považuje Antológia mladej slovenskej poézie, ktorej zostavovateľ bol Dilong. Autorov možno rozdeliť do dvoch vetiev podľa miesta výskytu, jedna skupina zostala na Slovensku, druhá v zahraničnej emigrácii. Písali lyricko-reflexívnu poéziu s náboženskou a nacionálnou tematikou, ich umelecké postupy tvorby boli inšpirované avantgardnými smermi západnej Európy (symbolizmus, poetizmus, surrealizmus, existencializmus). Domácimi prameňmi inšpirácie im bola ranná stredoveká literatúra (Proglas, Moravsko-Panónske legendy), klasicizmus (Bernolák, Fándly, Hollý, Kollár), spevníky (Cantus catholici - Benedikt Szőllősi, Cithara sanctorum - Juraj Tranovský), romantizmus (Samo Chalupka, Hurban, Hodža, Andrej Sládkovič, realisti (Záborský, Palárik, P. O. Hviezdoslav).

Prvá generácia[upraviť | upraviť zdroj]

Rudolf Dilong (19051986) [120][121][122] je spoluzakladajúca osobnosť katolíckej moderny. Spisovateľ, publicista, katolícky kňaz a františkánsky mních sústredil okolo časopisov Postup (1934 - 1935) a Prameň (1936 - 1937) mladú generáciu katolíckych autorov moderny. Okrem toho, v roku 1933 vydal Antológiu mladej slovenskej poézie. Dilong sa od svojho debutu Budúci ľudia (1931) vyvíjal štýlovo aj významovo od konzervatívnych foriem k avantgardnej tvorbe. Začal poetizmom v zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník. Ja, svätý František je kniha, v ktorej uplatnil svoj pohľad na vieru v spirituálnom a meditatívnom štýle. 30. a 40. roky 20. storočia boli venované v jeho tvorbe smerom poetizmu a surrealizmu (zbierka Mesto s Ružou). Stanislav Šmatlák definoval medzivojnovú Dilongovu tvorbu ako „...bytostné osvojenie si a subjektívne prežitie i básnické artikulovanie novej podoby lyrizmu...”. Protivojnovo ladené básne Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné sú v ideovom konflikte s jeho agitačnými veršami v zbierkach Gardisti na stráž!, Vojna, ktoré zase kontrastujú s jeho celoživotnou láskou a básnickou múzou Valériou Reiszovou, ktorá bola židovského pôvodu. Dilong musel v období vojny prerušiť bohatú tvorivú a publikačnú činnosť odchodom na východný front v hodnosti poľného kuráta slovenskej armády. Od chvíle jeho emigrácie z Ríma do Argentíny a USA bola jeho tvorba po roku 1948 bielym miestom na mape slovenskej literatúry. V exile napísal viac ako 70 básnických zbierok, prozaické texty aj drámu v slovenskom jazyku. Po roku 1989 vyšli na Slovensku Ja, Rudolf Dilong, trubadúr (výber diela so silným sentimentom túžby po vlasti), Mladosť z očistca (denník).

Andrej Žarnov (1903 - 1982), vlastným menom František Šubík[123] bol univ. prof. v Patologickom ústave Slov. univerzity v Bratislave, odborník na patológiu, člen medzinárodnej komisie, ktorá vyšetrovala zločiny proti ľudskosti v Katyńskom lese. Kvôli výsledku vyšetrovania bol po roku 1945 prenasledovaný komunistickou vládou a preto v roku 1952 definitívne emigroval do USA[124][125], kde vykonával lekársku prax do roku 1974. Žarnov bol aj významný autor slovenskej moderny tvoriaci poéziu od roku 1925, kedy začal vydávať zbierky poézie Stráž na Morave, Nástup otrávených (1925), Brázda cez úhory (1929), Hlas krvi (1932), zbierka lyriky Kocky (1936) a zbierka Štít (1940)[126]. Bol aj výborný prekladateľ Danteho, napríklad prvá časť Božskej komédie Peklo a Väzenská balada od Oscara Wilda). Žarnov tvoril aj politickú lyriku, kvôli ktorej mal problémy s československým režimom kvôli autonomizmu v jeho básnickej zbierke Stráž na Morave. Po smrti jeho prvorodeného syna Ivana vydal zbierku básní Mŕtvy (1941).

Druhá generácia[upraviť | upraviť zdroj]

Valentín Beniak (1894 - 1973) [127] je uznávaný básnik symbolizmu a poetizmu. Medzi dvoma vojnami vydával zbierky poézie inšpirované cestami do Talianska a Francúzska (Ozveny krokov, Kráľovská reťaz, Lunapark). V zbierke Poštový holub reflektuje už blížiacu sa druhú svetovú vojnu, dobovú spoločenskú atmosféru blížiacej sa vojnovej a politickej kataklizmy odzrkadlil v zbierke Bukvica (1938). Medzi rokmi 1939 - 1944 sa tematicky sústredil na prežívanie negatívnych emócií vyvolaných vojnou a túžbu po mieri (zbierky Žofia, Popolec, Igric[128]). Július Pašteka v predhovore k výberu Beniakových básní v zbierke Slovenský igric sa búri aj žalostí charakterizuje jeho tvorbu" : „V roku 1939 povedal, že národ nám dnes žije z dvoch fondov, z kresťanstva a nacionalizmu, i jeho poézia žila z týchto zdrojov, z kresťanského a nacionálneho. Univerzalistický kresťanský svetonázor umožnil mu ten nadhľadový výšvih ponad zúžené nacionálno-politické hľľadiská i ponímanie domácej reality v širšom, európskom kontexte.” Beniaka po roku 1947 komunistická vláda zakázala publikovať ako bývalého pracovníka sekretariátu ministra vnútra Slovenskej republiky (1939 - 1945) [129]. Beniak sa tak ocitol v spoločenskom vákuu, no neprestal písať. Jeho básnická šuplíková tvorba presahuje kvalitu aj kvantitu tvorby do roku 1945, sú to zbierky Plačúci Amor (1969), Sonety podvečerné (1970), Medailóny a medailónky (1971). Vigílie I., Vigílie II., Popolec. Stal sa básnickým solitérom s výnimočným umeleckým prejavom a dnes je zaraďovaný k veľkým autorom ako sú Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Miroslav Válek.[130].

Emil Boleslav Lukáč[131] (1900 - 1979) bol básnik neosymbolista, evanjelický kňaz a učiteľ. Zaoberal sa publikačnou činnosťou, prekladateľstvom, divadelnou kritikou a napísal libreto k opere Detvan od Viliama Figuša-Bystrého. Je autorom trinástich zbierok poézie, v ktorých sa zrkadlí jeho silné náboženské presvedčenie a humanistické zmýšľanie. Vo svojej tvorbe bol ovplyvnený Vladimírom Royom, P. O. Hviezdoslavom a Martinom Rázusom. Jeho najlepšie diela sú zbierky básní Dunaj a Seina (1925), O láske neláskavej (1928), Moloch (1938), Bábel (1944), Parížske romance (1969) a Srdce pod Kaukazom (1978).[132][133]

Pavol Ušák Oliva (1914 - 1941) bol mladý básnik katolíckej moderny, ktorý predčasne skonal na tuberkulózu. Počas svojho života stihol vydať jednu básnickú zbierku Oblaky (1939) a posmrtne mu vydali Čierne kvietie (nedatovaná bibliofília), Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942), zostavili Janko Silan a Mikuláš Šprinc a výber z diela Bozk pozná smútok úst (1991), ktorý zostavil Štefan Moravčík. Ušák Oliva písal viazaný rýmovaný verš s náboženským vytržením prepojeným s platonickou láskou k žene, v lyrickom štýle neoromantizmu.

Karol Strmeň (1921 - 1994) (vlastným menom Karol Bekényi)[134] vydal na Slovensku len dve prvé zbierky Výžinok života (1943) a Testament (1945), zvyšných šesť v USA a Taliansku (Putovné piesne 1950, prvá exilová kniha, spoluautor Mikuláš Šprinc), Čakajú nivy jar (1963, Cleveland), Žalm cyrilometodský (1963, Cleveland), Znamenie Ryby (1969, Rím), Preblahoslavená, zbierka lyricko-reflexívnych básní (1977, Rím), Sfinga spieva pri jasličkách, 1991, výber z celoživotnej tvorby). Strmeň celý svoj aktívny život strávil v emigrácii, no bol ocenený medailami Rad Bieleho dvojkríža, Medaila Spolku slovenských spisovateľov a Medaila Matice slovenskej na území Slovenska.

Mikuláš Šprinc (1914 - 1986)[135] patrí k spisovateľom katolíckej moderny, ktorí väčšinu svojej tvorby publikovali v emigrácii okrem debutovej zbierky Ozveny v samotách (1939). Jeho príspevok slovenskej moderne v exile zahŕňa šestnásť zbierok poézie, napríklad Na Floride sám (1953 Cleveland), Tvárou proti slnku (1955, Cleveland), Z poludnia a polnoci (1960, Cleveland), Mladosť orla (1962, Cleveland), Oči moje pútnice (1965, Cleveland), Andante ( 1967, Rím), Bratislavský park (1968, Rím). Šprinc je autorom literárno-vednej práce Paul Verlaine (1953, Cleveland) a dvoch cestopisných memoárov. Ideová stránka jeho diela zobrazuje názorový svet katolíckeho kňaza. Obsahuje subjektívne reflexie, emócie, predstavy.

Svetloslav Veigl, rodným menom Ferdinand Veigl, (1915 - 2010)[136]slovenský básnik, rehoľný kňaz františkánskeho rádu a gymnaziálny profesor napísal rozsiahlejšie poetické dielo. Jeho tvorba bola prerušená na 22 rokov potom, ako publikoval Cestami vetrov (1938), Výstup na horu Tábor (1939), Menom ťa neviem osloviť (1941), Kvety na troskách (1945), Láska smrť (1946), Volanie z diaľky 1946. V roku 1968 mu vyšla zbierka Mesto na návrší. Nastalo obdobie nepriaznivé pre tvorbu katolíckej moderny, až v roku 1990 začal uverejňovať postupne ďalších 10 zbierok poézie. Veiglova poetika stojí na základoch viazaného verša a morálnych hodnotách kresťanstva a dáva najavo lásku k človeku, Bohu a kresťanstvu. Báseň Ako chutí moc [137] zo zbierky Keď anjel v tebe spieva (2006) dokazuje ako Veigl zľahka narába z výrazovými prostriedkami a jazykom, pričom morálne ponaučenie nie je násilné či suchopárne.

Ján Frátrik[138] (1916 - 2000)[139]Jeho príspevok k moderne zahŕňa celkovo šestnásť zbierok poézie okrem debutu z roku 1941 (Vám moji rodní), ktoré boli publikované po 1968. Napísal aj dve literárno-vedné diela Moderné postupy pri rozbore verša 1972) a K rozboru literárneho diela (1976. Nakoniec, svojim kolegom z katolíckej moderny venoval a zostavil antológiu Slovenská katolícka moderna v premenách času (1994).

Štefan Sandtner[140] (1916 - 2006)[141][142], saleziánsky kňaz s kvalitným vzdelaním (vyštudoval teológiu v Ríme, slovenčinu a históriu na FFUK v Bratislave) sa stal ako mnoho ďalších jeho kolegov obeťou komunistickej čistky v cirkvi. V roku 1960 ho omilostili po deviatich rokoch väzby, v ktorej sa ocitol za údajnú velezradu. Do roku 1968 pracoval ako skladový robotník v Pezinku. Od roku 1989 žil v saleziánskom domove v Bratislave a redigoval časopis Don Bosco. Sandtner pokračoval v smere katolíckej moderny aj v 60. rokoch 20. storočia až do konca svojho života. Tvoril aj v žalári, a to viazaný verš s rýmom, ktorý najprv zložil spamäti a po jeho naučení naspamäť ho prepisoval na papier. Rýmovaný verš sa ľahšie zapamätal. Inšpiroval sa prírodou, hviezdnym nebom, biblickými príbehmi a jej literárnymi formami („Z litánií o stromoch, Všetky žiarivé hviezdy, Vtáčia symfónia, Tie šaštínske zvony”).

Ján Motulko[143] (1920 - 2013)[144] nedokončil štúdium na FF UK v Bratislave, lebo bol povolaný do armády a odišiel na východný front, neskôr ho poslali na Taliansky front. Aj v tomto období písal básne, ktoré publikovali ako zbierku Blížence, považovanú za prekvapivo zrelé dielo, ktoré reaguje na tvorbu českého poetizmu, Reinera Maria Rilkeho a celkovo katolícku modernu. Po vojne sa stal redaktorom Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Následne sa presťahoval do Bratislavy, kde bol v rokoch 19591987 redaktorom Katolíckych novín. V mimózach vietor je zbierka publikovaná v roku 1947 a prózy Z ohňa a krvi (1948)[145], po ktorých sa básnik publikačne odmlčal a v roku 1970 stihol vydať zbierku Zobúdzanie popola (1970). Potom opäť nútená odmlka do roku 1992. Od tohto roku postupne vydával ďalšie zbierky básní (Fialové žalmy, Strmé schody, Čas Herodes, Na Božej brúske, Jesenné paberky).

Gorazd Zvonický (1913 - 1995)[146]patrí ku skupine proskribovaných básnikov katolíckej moderny, ktorí museli emigrovať pod tlakom komunistického systému. Zvonický bol saleziánsky kňaz, ktorý odišiel z vlasti v roku 1950 cez Taliansko do Buenos Aires, kde bol farárom vo štvrti La Boca medzi 1951 - 1963. Od 1963 do 1990 pôsobil ako profesor humanitných vied na Slov. gymnáziu A. Bernoláka pri Slov. ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Svoju tvorbu začal zbierkou poézie Sejba perál (1943), Mýtnik pred Madonou (1948) bola nasledujúca zbierka, ktorú mu zhabali na zásah cenzúry. Exilová tvorba pozostáva zo zbierok poézie S ukazovákom na mraku (1958), Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Len črepy…, Prekutávam lovištia (obe 1968), Na Igricovom kare (1973), Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985), Smer Mariánska hora (1988) a antológiu Si krajšia, moja vlasť (1993). Zvonický prekladal aj Francesca Petrarcu a Uga Foscola a napísal knihu esejí Keď mlčať nie je zlato (1988).

Severín Zrubec[147](1921 - 2011) napísal pätnásť zbierok subjektívnej lyriky, debutoval so zbierkou Hodina stromov (1965). Svoje dielo venoval väčšinou rodine a priateľom v malých nákladoch. Celý život prežil vo svojej vlasti.

Imrich Kružliak (1914 - 2019)[148] okrem rôznej spoločenskej, politickej a publikačnej činnosti napísal jedinú básnickú zbierku Piesne a smútky (Rím 1974). Patrí k exilovej časti katolíckej moderny.

Vitalizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Vitalizmus v slovenskej literatúre sa narodil so vstupom Jána Smreka do nej. Je jeho typickým celoživotným vyznavačom. Vitalizmus stojí na pilieroch optimizmu, živelnosti, pozitívneho postoja k životu, láske, prírode a kultu zdravej zmyslovosti. Okrem francúzskych vitalistov mal priamy vplyv na slovenských básnikov český vitalizmus zosobnený v básňach Fráňu Šrámeka, Stanislava Kostku Neumanna a Jiřího Wolkra.

Ján Smrek (18981982), rodným menom Ján Čietek, [149][150][151] sa vypracoval na významnú osobnosť slovenskej literatúry z chovanca Modranského sirotinca na autora poézie vitalizmu, zakladateľa časopisu Elán a organizátora literárneho života. V roku 1916 uverejnil prvú báseň Heydukovi v časopise Slovenský týždenník. V roku 1913 začal písať básne v meste Petrovec, až kým v roku 1917 narukoval k delostrelcom. V roku 1918 sa s rakúsko-uhorskou armádou dostal do Istanbulu a na palestínsky front. Napriek tomu, že tu ochorie na maláriu, svoju poetickú múzu nezastaví a píše básne, ktoré posiela z Blízkeho východu do časopisu Živena. Prvý debut Odsúdený k večitej žízni mu publikovali v Martine. V roku (1924) edične pripravil antológiu Zborník mladej slovenskej literatúry, v ktorej doslove opísal stav povojnovej slovenskej literatúry a charakterizoval jej autorov. V období 1925-1929 písal v Národných novinách v Martine politické a kultúrne články a úvodníky, v tomto období tiež vydal svoju zbierku básní Cválajúce dni (1925)[152], ktorá ho posunula do centra literárneho diania. Paralelne s týmito činnosťami založil a viedol Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA) vydávanú v Mazáčovom nakladateľstve v Prahe. V roku 1929 vydal zbierku básní Božské uzly[152]. V rámci Mazáčovho vydavateľstva založil a viedol časopis Elán (1930-1947). V roku 1931 editoval reprezentatívnu publikáciu Slovenská prítomnosť literárna a umelecká, v ktorej poprední odborníci hodnotia slovenskú literatúru a umenie v desaťročí po prevrate. Následne vydával zbierky poézie Iba oči (1933)[152], básnickú skladbu Básnik a žena (1934)[152] a zbierku básní Zrno (1935)[152]. Po rozpade Česko-slovenska v 1939 odišiel do Bratislavy. Časopis Elán sa stal súčasťou Spolku slovenských spisovateľov. Vydal zbierku Hostina v roku 1944, kedy Elánu zakázali vychádzať a v roku 1945 mu vyšla protifašistická básnická zbierka Studňa. V roku 1948 vydal výber z poézie pod názvom Knihy mladosti. Okrem vitalistickej poézie napísal aj libreto k opere Jána Cikkera Beg Bajazid, ktorá sa stále hráva a vydal preklad básnickej skladby Ruslan a Ľudmila od Puškina. Do roku 1965, kedy mu udelili titul Národný umelec, ešte vydával poéziu (Obraz sveta (1958), Struny(1962), Nerušte kruhy moje (1965) a Písané na sude 1964). Po jeho smrti v roku 1993 vydala jeho rodina (syn Ivan Čietek) zbierku nepublikovanej odloženej tvorby so silným antikomunistickým názorom Proti noci.[153]

Nadrealizmus[154][upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský nadrealizmus tu treba chápať ako pokračovanie surrealizmu francúzskeho pôvodu, v štýle ktorého začal tvoriť Rudolf Fabry súc ovplyvnený prekladmi z francúzštiny do českého jazyka.

Rudolf Fabry (1915 - 1982)[155][156]bol slovenský nadrealista, zakladateľ tohto smeru v poézii aj výtvarnej grafike a kresbe. Po prvotnom kontakte s pražským prostredím surrealistov vrátane Nezvala a Teigeho Fabry odštartoval nadrealistickú tvorbu v Bratislave svojou debutovou zbierkou Uťaté ruky (1935). Prvá signálna zbierka bola zároveň aj prvou nadrealistickou zbierkou v slovenskej literatúre. V tvorbe poézie pokračoval nadrealistickými zbierkami Vodné hodiny, hodiny piesočné (1938) a vrcholom jeho poézie Ja je niekto iný (1946). Kytice tomuto životu (1953) bola zbierka, v ktorej podľahol démonovi socialistického realizmu. Najlepšími a hodnotovo ucelenými sú jeho knihy publikované v 30. a 40. rokoch 20. storočia. Skala nekamenná bralo neskalnaté je z tých najlepších básní a je venovaná pamiatke romantika Janka Kráľa. Po prestávke v tvorbe úspešne pokračoval poéziou Nad hniezdami smrti vánok (1969), Metamorfózy metafor (zbierka vlastných koláží s vlastnými komentármi na aktuálne témy, všetko v štýle nadrealizmu, 1978). Vydal aj prózu, zbierku poviedok Takým zvony nezvonia (1978).

Štefan Žáry (1918 - 2007) [157] bol surrealista par excelence, básnik, prekladateľ z francúzštiny a publicista.[158] [159]

Vladimír Reisel (1919 - 2007)[160][161] tvoril surrealistickú poéziu, prvá vydaná zbierka Vidím všetky dni a noci (1939) obsahuje básne z rokov 19361938. Reisel pokračuje publikovaním nadrealistických diel do roku 1945: Temná Venuša obsahuje texty z obdobia 19381940, publikované však v 1967, V zrkadle a za zrkadlom (básnický cyklus, 1945). Po roku 1951 sa obrátil k aktuálnym požiadavkám vydavateľstiev písať ideologicky angažovanú literatúru, ktorá zapadla do schematizmu. Jeho zbierky básní Svet bez pánov (lyricko-epická skladba, 1951), zbierka Doma (1953), Dobrí vtáci 1954), Milovaní milujúci (1954), Spevy sveta (1955), Ďakujem ti (1957) a More bez odlivu (1960) sa venovali témam triedneho boja, Povstania, oslobodenia, industrializácie, združstevňovania, vlastenectva, internacionalizmu. Jeho poézia uviazla v socialistickom realizme, takisto aj novinárske fejtóny a pamflety, ktoré obhajovali diktatúru proletariátu vykazujú čiernobielu zjednodušenosť, vyhýbanie sa surrealistickej paradoxnosti a obrat k idealizovaniu socialistickej prítomnosti. V období uvoľnenia diktatúry koncom 60. rokov Reisel začal postupovať vo svojej tvorbe spätne k surrealistickému smeru, kde však uviazol v socializme s ľudskou tvárou a do rozpornej ale pravdivej surreálnej nadskutočnosti sa už neprepracoval. Po roku 1970 v období normalizácie vydal Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1975). Znamenali návrat k oslavovaniu ZSSR a SNP, čo zaklincovalo vydanie výberu z jeho poézie 50. rokov. Neskôr v období Husákovho režimu vydáva výbery zo skoršej erotickej poézie Lásky stolisté (1976), Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980), Taká si, taký som (1985), výber z juvenílií Trpké plánky (1988), S tebou bez teba ,1988)). V roku 1983 vydal svoju novú básnickú skladbu Žena a muž, v ktorej formou dialógu predstavuje intímny život dvojice, čo je nový originálny nápad v jeho poetickej tvorbe. Reisel urobil dobrú prácu v prekladaní z francúzskeho jazyka, čo znamenalo, že priblížil slovenskej poetickej scéne diela francúzskych surrealistov (Apollinaire, Breton, Eluard, Char, Reverdy, Prévert).

Proletárska literatúra[162][163][upraviť | upraviť zdroj]

Proletárska literatúra medzi dvoma vojnami bola jedným zo žánrov slovenskej moderny. Je tvorená proletárskou poéziou a literátmi spomedzi davistov. Po prevrate vo februári 1948 sa tento prúd transformoval a niektorým sa podarilo zjednotiť sa zdarne so socialistickým realizmom, čo ale neplatilo pre autorov zo skupiny DAV, pozri súdne procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Proletárskych autorov, ktorí začali tvoriť v 20. rokoch 20. storočia možno považovať za spontánny jav v slovenskej literatúre vzhľadom ku sociálnej situácii väčšiny Slovákov. Naopak, po komunistickom prevrate sa zmenila pozícia proletariátu vo vládnucu vrstvu a spisba socialistických realistov sa už nedá nazvať spontánnou ale násilne vnútenou režimom, keď bol prevzatý socialistický realizmus stalinského typu. Proletárski autori sa v prvotnej fáze vývoja štýlovo prejavovali ako expresionisti, konštruktivisti futuristi, básnici poetizmu a senzualizmu, tematicky sa však opierali o aktuálnu tému sociálnej situácie nižších pracujúcich vrstiev.

Fraňo Kráľ (19031955) [164] bol slovenský básnik, prozaik a povojnový komunistický politik proletárskeho pôvodu. Spočiatku písal proletársku poéziu a publikoval ju v Pravde a Novom živote. Na jeho socialistický názor mali vplyv českí avantgardní umelci Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Pavel Hora a Stanislav Kostka Neumann, ktorých stretol počas liečenia tuberkulózy v Čechách. Neskôr sa priklonil k poetizmu a symbolizmu. Jeho básnický debut Čerň na palete, zbierka básní, vyšiel v 1930. Pracoval ako učiteľ, no v jeho bratislavskom období bol predčasne poslaný do dôchodku. Medzi dvoma vojnami napísal dva romány Cesta zarúbaná (1934) a Stretnutie (1937) a ďalšie zbierky poézie Balt (1931), Pohľadnice (1936) a dve knihy o deťoch pre deti Jano (1931) a Čenkovej deti (1932), ktoré boli vložené do „Zlatého fondu slovenskej literatúry”. Po vojne mu vyšli zbierky básní Z noci do úsvitu (1945) a Jarnou cestou (1952) a román Bude ako nebolo (1952). V roku 1961 mu vyšla kniha Fraňo Kráľ učiteľom, zbierka prejavov, článkov, listov a iných dokumentov. V roku 1953 obdržal titul Národný umelec. Fraňo Kráľ bol činný v bratislavskom protifašistickom komunistickom odboji počas bábkovej Slovenskej republiky. [165]

Peter Jilemnický (1901 - 1949) bol Čech píšuci a hovoriaci veľmi dobre slovensky, prozaik a novinár proletárskeho pôvodu. Pôsobil ako učiteľ na Slovensku, dva roky strávil v ZSSR štúdiom žurnalistiky v Moskve. Medzi dvoma vojnami bol členom ľavicovej skupiny DAV. Po roku 1939 sa podľa nariadenia Tisovej vlády musel vysťahovať do Čiech. Tu sa zapojil do miestneho protifašistického odboja a dostal sa do koncentračných táborov. Po návrate pracoval na Povereníctve školstva a osvety v Bratislave, v roku 1948 sa stal kultúrnym atašé v Moskve, kde v roku 1949 zomrel. Jilemnický zo začiatku písal v štýle expresionizmu, no čoskoro prešiel k socialistickému realizmu. Viaceré jeho diela sú považované za schematické či tendenčné. Dielo je dokumentárneho charakteru s menšími známkami lyrizmu. Je autorom románov Víťazný pád (1929), Zuniaci krok (1930), Pole neorané (1932), či Kus cukru (1934), ktoré zobrazujú situáciu slovenského proletariátu. Poviedkový súbor Kompas v nás (1937), román Kronika (1947) boli tiež v origináli napísané v slovenskom jazyku. Väčšina jeho tvorby nebola vydávaná, vychádzala až po roku 1948.[166]

Ján Poničan (1902-1978), autorský pseudonym Ján Rob Poničan, [167] [168]bol advokát, básnik, člen skupiny DAV. Ľavicovo orientovaný nielen vitalista sa stal v roku 1924 aj spoluzakladateľom časopisu Dav spolu s Vladimírom Clementisom, Eduardom Urxom, Andrejom Siráckym[169] a Danielom Okálim. V tom istom roku vstúpil do komunistickej strany a bol aktívny ako redaktor nielen v DAV-e ale neskôr aj v komunistickej Pravde. V roku 1923 vydal Poničan vlastným nákladom svoju prvú básnickú zbierku Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím. Ilustroval ju Ľudovít Fulla. Táto zbierka básní inklinuje k „fin de siècle”, expresionizmu a proletárskej poézii [170]. Po incidente počas exekúcie bol Poničan ako advokát súdený za poburovanie, ale pred konečným rozsudkom, ktorým mu prisúdili dva týždne väzenia stihol v roku 1929 vydať zbierku poézie Demontáž. Demontáž flirtuje s viacerými literárnymi smermi: konštruktivizmus, futurizmus, expresionizmus a proletárska poézia[171]. Jej obálku vytvoril opäť Ľudovít Fulla a patrí k najkrajším slovenským knižným vydaniam. V roku 1932 napísal utopistickú divadelnú hru Všetkostroj. Poničan tu vymyslel stroj, ktorý vyrobí všetko a tým vytvorí davy nezamestnaných. Jedná sa tu o klasický problém proletariát verzus výrobné prostriedky. V roku 1932 vydal v Umeleckej besede tretiu básnickú zbierku Večerné svetlá. Kritika ju označuje za impresionistickú medzihru, literárna štúdia Michala Habaja zaraďuje túto zbierku do žánrov vitalizmus, poetizmus, senzualizmus a Apollinairov surrealizmus, ale bez rámca avantgardnej poetiky[172]. Jedna z jej básní Momenty z väzenia je impresiou z väzenia v Banskej Bystrici, kde sedel za poburovanie. Ďalšiu divadelnú hru napísal o udalostiach vzbury na čele so Štefanom Majorom, ktorého kauzu riešil. Pod názvom Vzbura na rozkaz (Toronto, 1936) sa skrýva opäť téma proletárskeho boja. V roku 1934 vydal básnickú zbierku Angara vytvorenú pod dojmom svojho cestovania po ZSSR majúcu podobne ako Demontáž multižánrové poetické smerovania. Nasledovali romány Stroje sa pohli a Pavučina, opäť napísané pod vplyvom zážitkov z riešenia súdnych sporov kvôli antiexekučným demonštráciám. V divadelnej hre Iskry bez ohňa v celom druhom dejstve Poničan zobrazil skutočný súdny proces, čo stupňuje emocionálny postoj k nespravodlivého rozsudku.

Laco Novomeský (1904 - 1976) [173][174]bol básnik spočiatku medzivojnovej proletárskej poézie, esejista, literárny teoretik a kritik proletárskej predvojnovej literatúry. Ovplyvnil ho básnik Walt Whitman, česká proletárska poézia, symbolisti. Jeho tvorba a činnosť v politike majú však presah do obdobia po druhej svetovej vojne, kedy sa zjednotil s prúdom socialistického realizmu. Pred vojnou sa stal spoluzakladateľom periodika skupiny ľavicových intelektuálov DAV. Novomeský pochopil zmenu paradigmy proletárskej ideológie po vojne, keď sa zmenil stav prvotne opozičnej úlohy proletariátu v jeho vládnucu pozíciu po februárovom prevrate v roku 1948. Novomeského prispôsobovanie sa však nestačilo, v roku 1951 sa ocitol vo väzení za svoju údajnú činnosť „buržoázneho nacionalistu” spolu s viacerými členmi DAV-u. Počas výkonu trestu napísal asi štyritisíc básní na cigaretové papieriky, ktoré sčasti vyfajčil s tabakom, ale nie je známe, ako naložil so zvyškom. Novomeský literárne debutoval v roku 1924 básňou-pásmom Nedeľa. V roku 1925 vstúpil do komunistickej strany. Na začiatku 30. rokov vstúpil do viacerých ľavicových organizácií a zapojil sa do protestov a demonštrácií po udalostiach v Košútoch. Bol činný ako politický aktivista. V 1943 sa stal členom „V. ilegálneho výboru Komunistickej strany Československa”, čím sa ocitol v boji proti fašizmu na pôde Bratislavy. V rámci svojej povstaleckej činnosti v SNP odišiel ako delegát SNR do Londýna rokovať s E. Benešom a následne do Moskvy s Klementom Gottwaldom. V poézii Novomeský pokračoval v rýchlo sa rozvíjajúcej tvorbe od raného symbolizmu k revolučnej proletárskej poézii. Tento prechod prispel k vytvoreniu nového svojského štýlu najviac oceňovanému kritikou. V roku 1924 publikoval básne Vy a ja, Zradcom zeme, ai. 20. júla 1924 uverejnil dve básne Večer v parku, Veľký deň v časopise „Proletárska nedeľa” (príloha Pravdy chudoby). Novomeský sa stal konštantným prispievateľom do proletárskej tlače. Tematicky sa inšpiroval revolučným hnutím a Jiřím Wolkerom. Formálne tvaroval svoju poéziu ako balady, poloepické básne, rozsiahle pásma Nedeľa, Noc, Mesto, Slúžka, Tuberkulóza, Dve balady. Socialistická kritika (Milan Pišút) považuje za vrchol poetickej tvorby Novomeského Svätý za dedinou, triptich Vila Tereza, Do mesta 30 min., Stamodtiaľ. V roku 1932 vydal druhú zbierku Romboid (1932), Otvorené okná (1935), a Svätý za dedinou (1939), ktoré kritika považuje tiež za kvalitatívne kulminovanie jeho tvorby. V jeho poetickej tvorbe pretrváva poetizmus a snúbia sa v nej modernizmus a avantgarda so sociálnou baladickou témou. V 1948 vydal zbierku Pašovanou ceruzkou (vydanou v 1940-1941) v časopise Elán.[175]

Daniel Okáli (19031987) [176]bol chovanec Modranského sirotinca od útleho veku, medzivojnový proletársky básnik, absolvent Karlovej univerzity v Prahe (fakulta práva), člen skupiny DAV, v roku 1951 obvinený spolu s viacerými členmi skupiny DAV z buržoázneho nacionalizmu a väznený do roku 1960. Po štúdiu pôsobil ako advokát v Skalici. V 1932 vydal zbierku proletárskej poézie Ozvena krvi a zápasov. Zaoberal sa hlavne literárnou kritikou z hľadiska marxistickej ideológie. Po roku 1960 propagoval literatúru socialistického realizmu (Výboje a súboje diel 1 a 2, 1973 a iné), písal o medzivojnovej proletárskej literatúre (Literárna teória a kritika davistov, 1976), tendenčné normalizačné texty, napr. O prekonávaní krízy v našej literatúre, 1981.[177]

Súčasťou proletárskej literatúry bola Skupina R - 10, ktorá bola aktívna krátko medzi 19331934 rokom. Jej členmi boli básnici Ján Kostra, (1910 - 1975), autor milostnej lyriky, Alexander Matuška (1910 - 1975)[178]literárny kritik a prekladateľ, Kazimír Bezek (19081952), básnik, politik, V. Klimeš, Michal Chorváth (1910 - 1982)[179], básnik, literárny kritik. Všetci títo autori sa zaradili po roku 1948 do smeru socialistický realizmus.

Socialistický realizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Literárny smer socialistický realizmus na Slovensku sa dá definovať ako napodobenina socialistického realizmu, ktorého model vytvorili v 40. rokoch Stalinovi kultúrni komisári. V slovenských podmienkach to malo niektoré odchýlky, napríklad využívanie umeleckých tvorivých metód nadrealizmu, poetizmu či senzitivizmu. V próze sa dal skôr ako v poézii uplatniť štýl socialistického realizmu. Aj téma bola určená podľa inštrukcií marxistov v kultúrnych štátnych inštitúciách, čo zasahovalo do celkovej koncepcie diela, deja, postáv aj základnej myšlienky. Poslušnosť v tvorbe podľa ich inštrukcií viedla do močiara schematickej tvorby, čo sa prejavovalo v oslabení umeleckej výpovede u viacerých autorov od začiatku 50. rokov až do polovice 60. rokov. Socialistickí literárni kritici jav dekadentného schematizmu buď obchádzajú alebo si nasadzujú ružové okuliare pri jeho popise (napr. Milan Pišút). Pohľad dnešnej literárnej vedy je zložitejší pri analyzovaní tejto tvorby, no priamočiary pri konečnom závere:To, čo uvádzame, je len mozaika, no v celom úvodníku ide o komplexne vystavanú služobnosť novej ideológii, pripravenú plniť príkazy jedinej komunistickej strany a oslavovať toto násilie na umení a pritom túto evidentnú demonštráciu sily umenia treba zneužiť na vlastné ciele. (komentár na úvodník Michala Chorvátha, predsedu Spolku slovenských spisovateľov) [180].

Ján Kostra (1910 – 1975)[181], básnik, maliar, esejista, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež. Bol členom spolku slovenských študentov Detvan a súčasťou skupiny slovenských študentov R-10. Kostra publikoval v slovenských ľavicových časopisoch, ale aj v Elán-e, Slovenských pohľadoch a mnohých iných. Čo sa týka jeho umeleckej metódy, vyvinul sa postupne od senzitivistu k reflexívnemu lyrikovi a nakoniec sa zakalil v socialistickom realizme. Kostra si získal rešpekt básnika ešte v medzivojnovom období, keď mal mohutnú konkurenciu v množstve tvorivých básnikov. Do roku 1948 mu vyšlo sedem zbierok poézie: Hniezda, Moja rodná, Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak, Ave Eva, Presila smútku.

Andrej Plávka (1907 – 1982)[182], básnik, prozaik a politik proletárskeho pôvodu sa začlenil do smeru socialistický realizmus po roku 1948, v medzivojnovom období patril k proletárskej literatúre. Debutoval v roku 1928 zbierkou poézie Z noci i rána. Celkovo vydal dvadsať zbierok poézie. Tvoril v štýle poetizmu a nadrealizmu. Bol obsypaný štátnymi cenami a rôznymi funkciami v štátnom aparáte. Osem rokov predsedal vydavateľstvu Tatran, tri roky bol v kresle predsedu Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave, 1965 – 1968 bol opäť riaditeľom Tatranu, v rokoch 1969 – 1982 predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Je autorom próz Obrátenie Pavla (1941), zbierky noviel Návrat Petra Hugáňa (1949) a Siedmi (1952).

Pavol Horov (1914 – 1975)[183] bol tiež proletársky básnik medzivojnvého obdobia, neskôr aktér socialistického realizmu. Vo svojej tvorbe sa priblížil k nadrealizmu Laca Novomeského, ktorý bol jeho vzorom. Debutoval zbierkou básní Zradné vody spodné (1940) a do roku 1948 pokračoval troma zbierkami Nioba matka naša, Návraty, Defilé, všetko s protivojnovou témou. Po prevrate vo februári 1948 napísal ďalšie zbierky poézie: Moje poludnie (1952), Slnce nad nami (1954), Balada o sne (1960), Vysoké letné nebe (1960), Koráby z Janova (1966), Ponorná rieka (1972), Asonancia (1976), Z posledných (1977). Horov je nositeľom titulu Národný umelec z roku 1973.[184]

František Hečko (1905 – 1960)[185] pochádzal z rodiny vinohradníka a počas vojny pracoval v „Ústrednom úverovom družstve” v Bratislave. Napísal tri predvojnové zbierky poézie „Vysťahovalci, Na pravé poludnie a Slovenské verše”. Je autorom známych románov Červené víno (Červené víno) a Drevená dedina. Červené víno je dielom ešte medzivojnovým, v ktorom je silne cítiť sociálny súcit, Drevená dedina je dielom socialistického realizmu[186]. Tretí román Svätá tma zostal v nedokončenom tvare.

Socialistický realizmus a jeho problematizácia[187][upraviť | upraviť zdroj]

Zároveň s vývojom literatúry socialistického realizmu sa začal diskurz o správnosti jeho umeleckých postupov. Viacerí slovenskí autori napísali aj vydali diela, ktoré postupne spochybňovali stalinský model. Nariadenými témami boli kolektivizácia roľníkov, industrializácia, SNP, druhá svetová vojna. Jedinou správnou hlavnou postavou bol triedne uvedomelý hrdina pochádzajúci z proletariátu. Autori tvoriaci s kritickým pohľadom na uvedené tematické piliere diela socialistického realizmu sú zároveň medzivojnoví autori, ktorí sa zaradili do socialistického realizmu tesne po roku 1948, no už v 50. rokoch sa začali od neho odkláňať.

Dominik Tatarka (1913 – 1989)[188][189][190] bol spisovateľ - prozaik a ikona disentu na Slovensku od roku 1977. Začínal v 40.rokoch ako prozaik, ktorý míňal rady autorov naturizmu a mieril do nového prozaického smeru, ktorý nazýval “sujetovo zovretou prózou”. Spisovateľa Jána Červeňa, ktorý vydal v 1942zbierku noviel Modrá katedrála, po prvý krát nazval sujetovým básnikom. Táto tendencia ho zároveň priviedla ku kritike spomenutej lyrizovanej prózy. Tatarka si definoval nového prozaika ako sujetového básnika. Išlo mu o nové sociologické námety, organizačné princípy novej spoločnosti, čo si vyžadovalo ustanoviť nový hlavný sujet diela. Už jeho debut “V úzkosti hľadania” (1942) obsahoval nový pohľad na spoločenské vzťahy vo význame jeho tézy o dôležitosti sujetu. Tatarka však bol nielen "sujetový básnik" ale aj autor, ktorý cítil kresťanskú duchovnovnoť a "tragický pocit života", čo si osvojil z diela Miguela de Unamuna. Z toho vyplýva jeho predstava sveta ako modelu kreacionizmu. Tiež sa zaoberal protikladom anarchie a poriadku.[191]. Počas Slovenského štátuvydal protivojnové novely (“Pach”, 1943, “Posol prichádza”,1940) a zbierku noviel “V úzkosti hľadania”. V roku 1944 mu vyšla Panna zázračnica - príbeh múzy Annabelly, ktorý je Tatarkovou modifikáciou pohľadu na súdobú spoločnosť “lyrických bláznov”. Kľúčovým dielom, ktoré otočilo jeho pohľad na dobovú literatúru a politiku a tým jeho celkový tvorivý profil bola dvojnovela Démon súhlasu,(1956). Dielo je alegorickou groteskou spochybňujúcou spoločenské vzťahy v socializme a etickosť konania jeho protagonistov.

Peter Karvaš (1920 – 1999)[192] bol významný slovenský dramatik, prozaik a teoretik drámy. Uhoľným kameňom jeho tvorby je dráma. Po vymanení sa z osudu prenasledovaných v dobe slovenského fašizmu a povstania sa stal dramaturgom v Slovenskom rozhlase, na Novej Scéne a SND a kultúrnym atašé v Rumunsku. Kariéru mu prerušila okupácia ČSSR v 1968, s. rokoch končili autori, ktorí sa narodili v 20. storočí ktorou odmietol súhlasiť. Pred 68. rokom napísal prózy “Niet prístavov,” “Polohlasom”, “Toto pokolenie”, “S nami a proti nám”, v ktorých realistickou metódou spracúval psychologické novely, historický sociálny román, reportáže a črty. Dobovú spoločenskú atmosféru zobrazoval v humoristicko - satirickom štýle. Písal nielen humoresky, ale aj knižky pre deti. V 1979 po vynútenej pauze mu vyšiel román o povstaní “Noc v mojom meste”. V 1968 vydal zbierky humoresiek “Humoresky a iné kratochvíle”,( I, II,), Posledné humoresky a iné kratochvíle v 1989. V porevolučnom období 89-teho je zaujímavý jeho súbor causerií “V úvozovkách”, čo je zriedkavo sa vyskytujúi žáner v slovenskej literatúre. Písanie divadelných hier bola Karvašova celoživotná činnosť, ktorú začal v roku 1943 hrou “Hanibal pred bránami”, pokračoval so “Spolok piatich”, “Meteor”, obidve 1945, “Hra o básnikovi”, 1946, “Bašta”, 1948 a najznámejšia dráma “Polnočná omša1959. Ako divadelný kritik písal teoretické diela “Kapitoly o rozhlase”, “K základným otázkam súčasného divadla”, Úvod do základných problémov našej drámy”, všetko v 1984, v 1956 publikoval “K niektorým otázkam našej drámy”. Vydali mu reportáže z ciest po ZSSR a NDR. Význam jeho tvorby spočíva vo vymanení sa zo schematizmu hroziaceho poslušným, ktorí dodržiavali stanovený kánon socialistického realizmu.

Ladislav Mňačko (1919 – 1994)[193], [194] bol spisovateľ a novinár pôvodom z proletárskeho prostredia Banskej Bystrice. V 40. a 50. rokoch sa aktivizoval v radoch socialistických realistov po druhej svetovej vojne, až v 1963 mu vyšli “Oneskorené reportáže”, v ktorých opisoval vykonštruované procesy v 50. rokoch a ktoré dokázali otvoriť oči novým nastupujúcim generáciám. Napísal aj ďalšie knihy, ktoré boli svojim myšlienkovým dosahom rozhodujúce pre profil vzbúrenca proti režimu: v 1968 publikoval Ako chutí moc, románový pamflet o hypnotizujúcej moci totalitného režimu, v 1972 “Súdruh Münchhausen”, satirický román v orwellovskom štýle a groteskné rozprávanie o povojnových dejinách KSČ. V románe sa prezentujú postavy zo skutočnej politiky s pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...). Mňačko sa po okupácii a úteku do Rakúska pustil do písania kritických diel voči komunizmu, v slovenskom aj nemeckom jazyku. Medzi tieto premeny v jeho tvorbe patrí aj politická esej “Siedma noc”, publikovaná v 1968. V eseji navodil atmosféru posledného augustového týždňa po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a súdenie komunistu za jeho názor.

Alfonz Bednár (1914 – 1989)[195]prozaik, scenárista, dramaturg a prekladateľ, začal tvoriť po roku 1945, kedy zároveň pracoval na Povereníctve informácií. Oceňovaný je jeho prvý román “Sklený vrch”,1954, veľmi úspešný film podľa jeho scenára Slnko v sieti, podľa ktorého je pomenovaná slovenská filmová cena. Bednárov prínos do literatúry spočíva v neschmatickom prístupe k tvorbe prózy a scenárov. Jeho tvorivý postup pozostával z prvkov sujet s tajomstvom, striedanie niekoľkých časových rovín, intímna denníková forma záznamov, vynikajúce rozprávačstvo a suverénne ovládanie rozmanitých rozprávačských techník a postupov modernej, najmä anglosaskej prózy”[196]. Novátorstvo mu vynieslo cenzorské zásahy a negatívne reakcie socialistických kritikov.

Rudolf Jašík (1919 – 1960)[197][198] prozaik, básnik a publicista, tvoriť začal po roku1945.Jeho témami bola vojna, povstanie, cestovanie a spoznávanie iných kultúr. Vo svojich krátkych prózach použil metódu naturizmu, v románoch zase postupy moderného európskeho románu.Významné sú román “Námestie sv. Alžbety” a scenáre k trilógii Mŕtvi nespievajú. Po sebe zanechal aj tri zbierky nadrealistickej poézie v rukopise “Ypsilon”, “Dve rieky”, “Moje mesto”. Viacero jeho diel zostalo nedokončených.

Postmoderna[199][200][upraviť | upraviť zdroj]

Prvé dotyky postmoderny v slovenskej literatúre nachádzame v 60. rokoch 20.stor. v dielach Pavla Hrúza Dokumenty o výhľadoch (1966) a Okultizmus (1968) obsahujúcich typické postmodernistické umelecké postupy ako sú intertextualita[201][202], ironický postoj narátora, pluralitu hlasov, eklekticizmus jazykov a štýlov, prelínanie popkultúry a elitnej kultúry, nostalgiu, fragmentarizáciu textu, hru so slovom. V diele Pavla Vilikovského Citová výchova v marci (1965) nachádzame implicitné citácie v poviedkach a paródiu citovosti, ktoré sa vyskytujú aj v textoch Eskalácia citu, 1989; Slovenský Casanova, 1991 (napísal so spoluautorom Lajosom Grendelom) a Krutý strojvodca (1996). Tieto spomenuté umelecké postupy vedú k demýtizácii protagonistu príbehu pochádzajúceho z proletariátu, ktorý býval stvárňovaný v literatúre socialistického realizmu. Čiastkovo sa postmodernizmus objavil aj v debute Dušana Mitanu Psie dni (1970). Postmoderna sa však nerozvíjala ďalej kvôli politicko-ideologickým prekážkam.

K postmodernistom možno priradiť okrem Mitanu a Dušeka Rudolfa Slobodu, Martina Bútoru a Pavla Vilikovského. V ich prózach sa vyskytuje vo fiktívnych príbehoch zmiešaná reč autora a priama reč postáv príbehu, citácie z iných textov, polopriama reč a nevlastná priama reč. Slovenskí postmodernisti využívajú okrem parodizácie žánru, napríklad Peter Pišťanek v románe Rivers of Babylon, mýtus ako rozprávačskú konštrukciu, napríklad dramatik Karol Horák a subverziu rétorizmu (zosmiešňovanie), napríklad Eman Erdélyi a Marek Vadas v románe Univerzita, 1997, alebo Peter Maczovszky v texte Cvičná pitva (1997). [203]

Exilová literatúra 1939 - 1990 [204][upraviť | upraviť zdroj]

V histórii slovenskej literatúry sa často vyskytujú autori donútení k exilu, nielen jednotlivci, ale aj celé emigračné vlny. Od čias, keď vyhnali sv. Cyrila a Metoda a ich učeníkov, sa tieto objavujú opakovane. V uhorskom baroku pod tlakom rekatolizácie boli donútení odísť mnohí barokoví protestantskí autori, napríklad Ján Simonides, Tobiáš Masník, Daniel Krman, Eliáš Ladiver, Juraj Láni, Izák Caban či Daniel Sinapius-Horčička. V období romantizmu boli donútení odísť zo Slovenska štúrovci Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban. V 20. storočí sa striedali viaceré exilové vlny. Tvorivé osobnosti slovenskej literatúry sa rozišli do 26 krajín sveta a skoro všetkých kontinentov.

V období 1939 - 1945, kedy vznikla Slovenská republika odišli z vlasti viacerí židovskí autori, napríklad Gejza Vámoš[205] do Číny a Brazílie. Časť tejto protihitlerovsky orientovanej generácie autorov píšucich slovensky sa vrátila po páde Tisovho režimu späť, iní zotrvali v exile, napríklad Gejza Vámoš, Štefan Osuský.

Medzi rokmi 1945 - 1950 emigrovala temer celá tvorivá skupina Katolíckej moderny a jednotlivci slovenskej moderny do viacerých krajín. Po roku 1948 odišla vlna emigrácie z dôvodu ideologicko-politického, medzi ktorými boli hlavne politici z Demokratickej strany. V tomto období sa stala centrom literárneho života Argentína.

V dekáde rokov 1950 - 1960 v Clevelande v USA bol v 1950 založený Slovenský ústav a revue kultúry Most v 1954. Táto dekáda znamenala aj ďalší únik tých slovenských autorov z vlasti, ktorí si uvedomili definitívny koniec nádejí na demokraciu v Československu.

Štvrtá vlna utečencov vznikla v rokoch 1968 - 1990. V tomto období emigrovali autori do západoeurópskych krajín, centrum slovenskej emigračnej kultúry sa presunulo z Argentíny a USA do Talianska, Švajčiarska, Kanady a Nemecka.

Dôležitým organizátorom kultúrneho života v Argentíne sa stal Rudolf Dilong, ktorý pokračoval aj v tvorbe poézie. Po príchode v 1948 vydal zbierky Balady, Listy z emigrácie, Diaľky bez domova a viaceré ďalšie. Písal aj lyrizovanú prózu: Bez matky, Cesty vyhnanca, Agónia veku. Dilong sa v roku 1965 presťahoval do USA - Pittsburghu, kde sa začala kumulovať slovenská literárna emigrácia, aby tam vytvorila nové kultúrne centrum Slovákov.

Spomedzi dlhého zástupu básnikov, publicistov a prekladateľov v americkom exile spomeňme Andreja Žarnova, ktorý po odchode z Československa a na ceste do USA vydal v Taliansku svoju jedinú exilovú knihu poézie Presievač piesku.

V Kanade sa udomácnila Jaroslava Blažková, známa svojou novelou 'Nylonový mesiac[206], podľa ktorej bol natočený v Československu rovnomenný film. V Kanade napísala zbierku poviedok Svadba v Káne Galilejskej, ktorá tam aj vyšla v 1973. V antológii československých spisovateliek v exile Doba páření jej vyšla poviedka Cesta do N. Peter Klas, prozaik, je najplodnejším exilovým autorom. Publikoval zbierku poviedok Na strome života v 1959, román Svetlo pod halenou v 1974. Tieto diela sú napísané v štýle expresionizmu. Jeho najznámejší román je Satan proti Bohu z roku 1983. Zachytil v ňom udalosti a atmosféru povstaleckého roku 1944 na Strednom Slovensku. Román je postavený na protikladnom pohľade na deje, ktoré prebehli počas ozbrojeného povstania voči názoru autorov, ktorých vydávala vláda počas socializmu aj proti súčasnému pohľadu na toto obdobie. Román má napínavý dej, dramatickú výstavbu a psychologické stvárnenie pováh.

V Taliansku, Južnej Amerike a Kanade publikoval Gorazd Zvonický, člen veľkej skupiny katolíckej moderny. Prvú zbierku básní v exile vydal v Buenos Aires pod názvom S ukazovákom na mraku v 1958. Zvonický napísal a vydal v Ríme básne, eseje a preklady. V roku 1968 mu vyšla zbierka Len črepy...Výkriky pri invázii. Táto kniha bola aj preložená do taliančiny ako Soltanto rovine... Esclamazioni durante l´ ivasione. Početnejšie diela vytvoril v talianskom exile Eugen Vesnin, vlastným menom Ignác Zelenka. Už počas štúdií na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme publikoval časopisecky poéziu v štýle katolíckej moderny. Po vojnovom odmlčaní začal publikovať v 60. rokoch v Buenos Aires. Jeho prvá zbierka poézie Zo zátišia mimóz z roku 1965 mala širší čitateľský úspech, a bola preložená aj do taliančiny - L´ oasi delle mimose v 1967, v preklade profesora Leo Magnina[pozn 1]. Vesnin pokračoval vo vydávaní série zbierok poézie Z temena mojich hôr, Cesta na Ponzu, Ja nie som potomok zlatokopov, Aj v etruských záhradách, Ó more, ó more, Prehŕňajúc svoj rímsky náčrtník, Tam, kde kvitnú eukalypty a iné. Poézia je lyrická, s romantickými opismi a inšpiráciami prírody. Úspešná zbierka je Kytica nezábudok, ktorá je považovaná za najpôsobivejšiu lyriku v jeho diele.

Do Nemecka odišli Roman Bednár - prozaik a cestovateľ, ktorý sa zaoberal tvorbou literatúry faktu, poézie a prózy, Imrich Kružliak - básnik, esejista, prekladateľ a Leopold Lahola - dramatik, prozaik, básnik, ktorý vydal v exile drámy Škvrny na Slnku v 1955 a Inferno v 1960. V roku 1968 mu vyšla zbierka poviedok Posledná vec. Čo sa týka poézie, Lahola tvoril nadrealistické básne, napríklad Ako jed škorpióna v 1995. Posledným Laholovým dielom bola experimentálna filmová snímka Sladký čas Kalimagdory, ktorej premiéry sa nedožil. Do Nemecka emigroval v roku 1949.

Vo Švajčiarsku tvorila a tvorí prevažne nemecky stále Irena Brežná - prozaička, prekladateľka, autorka detskej literatúry, ktorá je súčasťou emigračnej vlny v 1968. Tamtiež sa usadil prozaik Dušan Šimko, ktorý vyštudoval univerzitu v Bazileji. V emigrácii vydal zbierku poviedok Maratón Juana Zabalu v Londýne, slovensky vyšla v 1991 a cestopisnú novelu Japonský diván, tiež v českom jazyku. V Česku publikoval historický román Eszterházyho lokaj v roku 2000 v českom jazyku.

Až do vzdialenej Austrálie zamieril Pavol Hrtús Jurina, prozaik, ktorý upozornil na seba ešte na Slovensku svojim rozprávačským talentom, lyrickým cítením a témou rodných Kysúc v prózach Preťaté ohnivá, Kameň na kameni. Do exilu odišiel v 1948 a ďalšie diela vydával v Austrálii: Dávno a potom v 1969, Daň z krvi 1972, Jazvy v 1979, My vrchári v 1979, Šľapaje v 1982, Návrat na výšiny v 1991 a iné. Hrtús Jurina tvoril lyrizovanú prózu kontinuálne od čias na Slovensku na tému života a prírody na Kysuciach.

V Rakúsku od roku 1951 tvorila Zdenka Beckerová, ktorá si vo svojich prózach volila tému emigrácie pred 1989, napríklad Za vrchom vrch v 1995, román V zatmení mesiaca v roku 1999 a prekladala do nemčiny diela slovenských autoriek a poéziu slovenských básnikov (Míla Haugová, J. Kákošová). Pravidelne publikuje svoje diela v nemeckom jazyku. https://www.phil.muni.cz/journal/proudy/filologie/studie/2010/3-4/cs-literatura-v-talianskej-recepcii.php

Slovenská literatúra po 1989[207][208][upraviť | upraviť zdroj]

Po politickom prevrate nazvanom Nežná revolúcia nastali zmeny v systéme literárnych inštitúcií, vydavateľstvá sa privatizovali a vznikali nové. Autori získali slobodu slova a teda aj tvorby. V 90. rokoch končili s tvorbou autori, ktorých hlavná časť kariéry patrila do predrevolučného diania. Boli to napríklad Vojtech Mihálik, Ivan Kupec, Ivan Mojík, Ján Ondruš - člen Trnavskej skupiny, poetka Lýdia Vadkerti-Gavorníková, básnik Vojtech Kondrót, Miroslav Válek a predčasne odišiel aj Jozef Urban. Publikovať mohli opäť po dištancoch udelených komunistickou mocou Osamelí bežci, básnici Katolíckej moderny, členovia Trnavskej skupiny a niekoľkí slovenskí disidenti Zlata Solivajsová, Albert Marenčin, Ivan Kupec, Ivan Kadlečík, Oleg Pastier. Po roku 1989 je možné určiť päť literárnych prúdov, z ktorých sa však výrazné tvorivé osobnosti snažili uvoľniť a tvoriť v individualistických rámcoch. Tieto prúdy sa definujú ako:

Z týchto prúdov sa vyvinula na začiatku 90. rokov aj postmoderná literatúra zdôrazňujúca prácu s textom a pohrávanie sa so slovom. V 90. rokoch sa začala postupná premena štruktúry platforiem združujúcich tvorcov. Neskôr nastalo rozdrobovanie až atomizovanie rôznych literárnych asociácií a neformálnych zoskupení.[209]

Dráma po roku 1989[210][upraviť | upraviť zdroj]

Kým dráma po roku 1989 prekonávala rekonštrukciu svojich inštitúcií, ktoré sa rušili a znova etablovali, zaznamenala tvorivý útlm vo viacerých svojich disciplínach. V najpriaznivejšej situácii sa ocitli autori divadelných súborov alternatívnych javiskových foriem. Pokračovali Stanislav Štepka, Milan Lasica a Július Satinský, Rudolf Sloboda, Karol Horák, Peter Scherhaufer, Blaho Uhlár a Viliam Klimáček. Autori, ktorí okrem iných žánrov písali aj drámu boli Peter Karvaš, Peter Kováčik, ktorý uviedol hru Boží vták v 1993 a Svätý z Hlbokého v roku 1998. Zo satirikov bol aktívny Ľubomír Feldek novými scenármi, ktoré boli paródiami na folklór a literárne témy, napríklad Smrť v ružovom o Édith Piaf v 1995, Teta z Prahy, Horor v horárni podľa Hájnikovej ženy. Ponovembrová scéna divadla Astorka Korzo ´90 uviedla úspešné divadelné kusy od Rudolfa Slobodu Armagedon na Grbe v 1993 a Macocha v 1996. Milan Lasica a Július Satinský publikovali v súbornom vydaní všetko, čo odohrali na rôznych scénach. Mikuláš Kočan uviedol hru Húsky, húsky, kam letíte. Milka Zimková uvádzala a vydala monodrámy v Divadle jedného herca. Najplodnejším autorom v rámci malých javiskových foriem je Viliam Klimáček, dramatik a prozaik. Prozaik Pavol Weiss napísal hry Priateľky a Bajmann Brothers v 2005 s dobovými aktuálnymi témami. Prozaik Michal Hvorecký publikoval hru Plyš podľa svojho rovnomenného románu v postmodernom štýle. Ďalší významnejší autor je Peter Scherhaufer s postmodernou hrou Kemu ce treba?. Blaho Uhlár začal uvádzať hry v 80. rokoch a pokračoval aj po prevrate v 1989 absurdnými scénickými kusmi Kolaps, IM-PASSE a Dyp inaf, všetky v 1991, Eo ipso v 1994, Komora v 1995, Tváre v 1997, DNO - Óda na McWorld v 1998. Absurdita dobového života je zobrazená metódou nespojitých výjavov, aby tak zobrazil chaos prežívania. Michal Babiak vydal svoje hry v spoločnej publikácii Tri scenáre v 1997. Rastislav Ballek vo svojom dramatickom diele používal témy z diel iných autorov, aby tak satirizoval Vajanského či polemizoval s Gejzom Vámošom.

Dlhodobo tvoriaci dramatici, ktorí vydávali hry aj po prevrate v 1989Osvald Zahradník, Karol Horák, Stanislav Štepka, Jana Bodnárová, Eva Maliti - Fraňová, Andrej Ferko, Miloš Karásek, Silvester Lavrík, Tomáš Horváth, Peter Pavlac, Roman Olekšák a Michal Ditte.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]


Trnavská skupina = https://ejmap.sk/wp-content/uploads/Boris-Brendza-Marian-Grupac_Trnavska-skupina-Poezia-konkretnej-abstraktnosti.pdf, Ján Stacho, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek

Eugen Vesnin[211] (22. január 1913 Mokrý Háj Rakúsko-Uhorsko) —  12. jún 1983 Rím Taliansko) bol slovenský básnik, spisovateľ a prekladateľ, vlastným menom Ignác Zelenka. Po maturite v Trnave odišiel do Talianska, kde študoval na Collegium Russicum, Pápežskej gregoriánskej univerzite, Kráľovskej univerzite, Pápežskom orientálnom ústave a na univerzite v Ríme. Vo večnom meste postupne prešiel viacerými zamestnaniami, bol lektor slovenčiny, úradník, vydavateľ a knihovník vo Vatikánskej apoštolskej knižnici. Tu ho vymenoval pápež Pavol VI. za riaditeľa katalogizačného odboru. V Taliansku začal Vesnin písať a posielal svoje básne do slovenských periodík Slovenské pohľady, Kultúra, Pero, Prameň a iné. V tomto období sa Vesnin a jeho poézia zblížili so smerom katolícka moderna. Neskôr sa zameral na taliansky symbolizmus, po vojne sa však ako autor odmlčal. Publikovať začal v polovici 60. rokov v Buenos Aires, svoje knižky si sám vydával, ich redakciu robil básnik Ernest Žatko-Bor. Patrí k nim aj zbierka Zo zátišia mimóz , ktorá si získala publicitu a všimol si ju aj profesor Leo Magnino, ktorý ju preložil do taliančiny pod titulom L´Oasi delle mimose, 1967. Po úspešnom debute vydal mnohé básnické diela založené na romantickom vnímaní prímorského sveta, jeho prírody a lásky k ženám. Pozoruhodnou sa javí v tomto kontexte Kytica nezábudok (1971). V zbierkach Balada o neznámom Slovákovi, 1976, Albatros slovenský, 1977, Athanasia Slovaca alebo Nesmrteľka z Nesmrteliek najnesmrteľnejších, 1980 a ďalších sa inšpiruje vlastnenckým citom, kriticky sa stavia k situácii vlasti po okupácii Varšavskou zmluvou. Vesnin však neprekročil hranicu so Slovenskom, päťdesiat rokov žil v Taliansku a zomrel predtým, než sa jeho rodisko otvorilo svetu v roku 1983.

[212]
  1. a b c d Beliana.sav.sk
  2. a b Matica.sk
  3. zlatyfond.sme.sk
  4. Osobnosti.sk-životopis
  5. profil.kultury.sk/Ján Kollár
  6. dai.fmph.uniba.sk/Biedermeier
  7. a b profil.kultury.sk-Romantizmus
  8. Slovenské národné noviny
  9. juls.savba.sk/Nauka reči...
  10. Online knižnica-klasici.sk
  11. Online knižnica=klasici.sk
  12. juls.savba-Nárečja slovenskô
  13. zlatyfond.sme.sk/Matora
  14. litcentrum.sk/recenzia na Matora
  15. beliana.sav.sk/Hodža
  16. zlatyfond.sme.sk-Hurban
  17. zlatyfond.sme.sk/Zverbovaný
  18. zlatyfond.sme.sk/Šahy zlatyfond.sme.sk/Šahy
  19. profil.kultury.sk/zakliata panna...
  20. litcentrum.sk/ A.Sládkovič
  21. zlatyfond.sme.sk/Mor ho!
  22. Pravda/Samo Chalupka, veľký bard pravdy z horských zákutí
  23. Botto
  24. a b permonrevue.sk
  25. eknizky.sk/Smrť Jánošíkova
  26. teraz.sk
  27. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1039/Zaborsky_Najduch/1
  28. zlatyfond.sme.sk/Pansláv
  29. zlatyfond.sme.sk/Záborský-Frndolína
  30. TV archív" Frndolína
  31. zlatyfond.sme.sk/Záborský:Chruňo a Mandragora
  32. zlatyfond.sme.sk/Palárik
  33. zlatyfond.sme.sk/palárik:Drotár
  34. quark.sk/Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský
  35. quark.sk/Zechenter-"Laskomerský
  36. zlatyfond.sme.sk/Zechenter-Laskomerský
  37. Beliana/Abafi
  38. zlatyfond.sme.sk
  39. profil.kultury/Realizmus
  40. zlatyfond.sme.sk/ Len ma ľúb - zbierka Túhy mladosti
  41. matica.sk/P.O.Hviezdoslav
  42. litcentrum.sk/S.H.Vajanský, životopis
  43. litcentrum.sk/Terézia Vansová
  44. litcentrum.sk/Hviezdoslav
  45. litcentrum.sk/martin Kukučín
  46. Teraz.sk/Elena Maróthy-Šoltésová
  47. zlatyfond.sme.sk/Ladislav Nádaši-Jégé
  48. zlatyfond.sme.sk/ tatry a more
  49. román Kotlín" S.H. Vajanský
  50. zlatyfond.sme.sk/Terézia Vansová
  51. zlatyfond.sme.sk/Pani veľkomožná
  52. litcentrum.sk/ Terézia Vansová
  53. zlatyfond.sme.sk/ Hviezdoslav
  54. litcentrum.sk/Hviezdoslav
  55. oravskakniznica.sk/Hviezdoslav
  56. matica.sk/P.O.Hviezdoslav a matica slovenská
  57. Kultura.pravda.sk/Pred 160 rokmi sa narodil Martin Kukučín
  58. zlatyfond.sme.sk/martin Kukučín
  59. https://www.teraz.sk/kultura/elena-marothy-soltesova-bola-nezlomn/113138-clanok.html Teraz.sk/Elena Maróthy-Šoltésová]
  60. zlatyfond.sme.sk/Túhy mladosti
  61. fphil.uniba.sk › ksllv › publikacie › Realizmus1_Bansell.pdf
  62. osobnosti.sk/Jozef Gregor Tajovský
  63. zlatyfond.sme.sk/ Jozef Gregor Tajovský
  64. https://www.litcentrum.sk/autor/bozena-slancikova-timrava/zivotopis-autora
  65. litcentrum.sk/Ľudmila Podjavorinská
  66. litentrum.sk/Jesenský-životopis
  67. litcentrum.sk Jesenský-charakteristika diela
  68. oravskáknižnica.sk-Jégé Ladislav Nádaši
  69. zlatyfond.sme.sk/Adam Šangala
  70. Encyklopédia Slovenska N-Q, IV. zväzok, heslo naturalizmus, str. 64
  71. litcentrum.sk/Ján Čajak
  72. myturiec.sk/Mošovčania nezabudli na spisovateľku, ktorá sa venovala i štúrovcom
  73. https://dennikn.sk/212912/moderna-fungovala-aj-bez-toho-aby-sa-tak-volala/
  74. ROY, Vladimír. Brezy, Zvony [online]. Zlatý fond denníka SME, [cit. 2021-06-18]. Dostupné online.
  75. HUČKOVÁ - ZOSTAVOVATEĽKA VÝBERU, Dana. Slovenská moderna. 1. vyd. Bratislava : Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2011. ISBN 978-80-8101-567-0. S. 620.
  76. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-t
  77. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/zivotopis-autora
  78. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-tvorby
  79. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-tvorby
  80. https://www.litcentrum.sk/autor/martin-razus
  81. https://www.litcentrum.sk/autor/martin-razus/komplexna-charakteristika-tvorby
  82. https://www.osobnosti.sk/osobnost/martin-razus-389
  83. a b c ModernaII-litcentrum
  84. ModernaII-litcentrum
  85. https://www.litcentrum.sk/autor/masa-halamova/zivotopis-autora
  86. https://www.litcentrum.sk/autor/masa-halamova/komplexna-charakteristika-tvorby
  87. https://www.litcentrum.sk/autor/vladimir-roy/zivotopis-autora
  88. https://www.litcentrum.sk/autor/zuzka-zguriska/komplexna-charakteristika-tvorby
  89. https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/zguriska-zuzka/
  90. https://www.snm.sk/?umenie&clanok=zuzka-zguriska-v-paradoxe-zivota-a-tvorby
  91. TIMKO, Martin. Ivan Stodola [online]. theatre.sk, [cit. 2021-07-20]. Dostupné online.
  92. Ivan Stodola [online]. Literárne informačné centrum Bratislava, [cit. 2021-07-20]. Dostupné online.
  93. https://www.litcentrum.sk/autor/kvetoslav-florian-urbanovic/zivotopis-autora
  94. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-minarik
  95. https://www.aktuality.sk/osobnost/ivan-minarik/
  96. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1292/Mitrovsky_M-Th-M/1
  97. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1299/Mitrovsky_Maiestas-artis-Umenie-veda-a-literatura/1
  98. https://www.litcentrum.sk/autor/jarko-elen/zivotopis-autora
  99. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-letz
  100. https://www.litcentrum.sk/autor/peter-zvan/zivotopis-autora
  101. https://www.rtvs.sk/clanok/91837/slovnik-l
  102. https://www.litcentrum.sk/node/97864/komplexna-charakteristika-tvorby
  103. https://www.litcentrum.sk/autor/dobroslav-chrobak
  104. https://www.litcentrum.sk/autor/margita-figuli/zivotopis-autora
  105. https://www.litcentrum.sk/autor/frantisek-svantner/zivotopis-autora
  106. https://www.litcentrum.sk/autor/tido-jozef-gaspar/zivotopis-autora
  107. https://kritici.theatre.sk/kritici-a-publicisti/gaspar-tido-j/
  108. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-graf/zivotopis-autora
  109. https://www.osobnosti.sk/osobnost/milo-urban-339
  110. https://www.litcentrum.sk/autor/milo-urban/komplexna-charakteristika-tvorby
  111. https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D
  112. https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D
  113. https://www.teraz.sk/kultura/autorka-troch-gastanovych-koni-m-fig/421609-clanok.html
  114. https://www.teraz.sk/kultura/autorka-troch-gastanovych-koni-m-fig/421609-clanok.html
  115. https://www.rtvs.sk/clanok/82723/frantisek-svantner-ii-1912-1950-1-cast
  116. https://www.litcentrum.sk/autor/frantisek-svantner/komplexna-charakteristika-tvorby
  117. https://www.litcentrum.sk/autor/dobroslav-chrobak/zivotopis-autora
  118. https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_C%C3%ADger-Hronsk%C3%BD
  119. https://beliana.sav.sk/heslo/katolicka-moderna
  120. https://zlatyfond.sme.sk/autor/86/Rudolf-Dilong
  121. https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-dilong/komplexna-charakteristika-tvorby
  122. https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/dilong-rudolf-1905-1986/
  123. https://www.litcentrum.sk/autor/andrej-zarnov/zivotopis-autora
  124. https://www.christianitas.sk/andrej-zarnov-jeho-krestanstvo-a-ceskoslovenska-statna-bezpecnost/
  125. https://literarnytyzdennik.sk/najtazsi-zarnov-v-zivote-andreja-zarnova/
  126. https://literarnytyzdennik.sk/najtazsi-zarnov-v-zivote-andreja-zarnova/
  127. https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/zivotopis-autora
  128. Slovenský igric sa búri aj žalostí, editor:Július Pašteka,vydavateľstvo Hlbiny,2017, ISBN 978-80-89743-21-6
  129. https://www.babelmatrix.org/works/hu-all/Beniak,_Valentin-1894/biography?doc_lang=sk
  130. https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/komplexna-charakteristika-tvorby
  131. https://www.litcentrum.sk/autor/emil-boleslav-lukac
  132. https://kritici.theatre.sk/kritici-a-publicisti/lukac-emil-boleslav/
  133. https://www.teraz.sk/magazin/pred-120-rokmi-sa-narodil-basnik-emil-b/504428-clanok.html
  134. https://www.litcentrum.sk/autor/karol-strmen/zivotopis-autora
  135. https://www.litcentrum.sk/autor/mikulas-sprinc/zivotopis-autora
  136. https://www.litcentrum.sk/autor/svetloslav-veigl/komplexna-charakteristika-tvorby
  137. https://www.postoj.sk/51931/ako-chuti-moc-svetloslav-veigl
  138. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-fratrik/zivotopis-autora
  139. http://www.janfratrik.sk/zivot/
  140. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-sandtner/zivotopis-autora
  141. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-sandtner/komplexna-charakteristika-tvorby
  142. https://www.saleziani.sk/storocnica-stefana-sandtnera/odborne-prispevky-o-stefanovi-sandtnerovi/vaezen-stefan-sandtner?jjj=1610981224842
  143. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-motulko
  144. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-motulko/komplexna-charakteristika-tvorby
  145. https://www.upn.gov.sk/sk/jan-motulko-1920-2013/
  146. https://www.litcentrum.sk/autor/gorazd-zvonicky/zivotopis-autora
  147. https://www.litcentrum.sk/autor/severin-g-zrubec/zivotopis-autora
  148. https://www.litcentrum.sk/autor/imrich-kruzliak/zivotopis-autora
  149. Ján Smrek: Poézia, moja láska, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, editor Vladimír Petrík,1989,memoáre, ISBN 80-220-0032-9
  150. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-smrek/komplexna-charakteristika-tvorby
  151. http://www.old.melcice-lieskove.sk/osobnosti/jan-smrek
  152. a b c d e Knihy slnečné - Ján Smrek, Slovenský Spisovateľ, 1963, výber tvorby: Cválajúce dni,Božské uzly, Iba oči, Básnik a žena, Zrno, ilustrácie akad.sochár Jozef Kostka
  153. Ján Smrek: Poézia, moja láska, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, editor Vladimír Petrík,1989,memoáre, str. 233-238, ISBN 80-220-0032-9
  154. https://search.webdepozit.sk/webarchiv/public/20200110213949/https://profil.kultury.sk/sk/literatura-v-rokoch-1918-%e2%80%93-1945/
  155. https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-fabry/komplexna-charakteristika-tvorby
  156. https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/fabry-rudolf/
  157. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-zary/zivotopis-autora
  158. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-zary/komplexna-charakteristika-tvorby
  159. http://www.iliteratura.cz/Clanek/16829/zary-stefan-bratislavsky-chodec
  160. https://www.litcentrum.sk/autor/vladimir-reisel/komplexna-charakteristika-tvorby
  161. https://www.vtedy.sk/basnik-vladimir-reisel
  162. https://www.litcentrum.sk/ukazka/socialisticky-realizmus-v-slovenskej-poezii
  163. https://www.academia.edu/42118774/Koncepcie_prolet%C3%A1rskej_literat%C3%BAry_a_socialistick%C3%A9ho_realizmu_v_medzivojnovom_obdob%C3%AD
  164. https://www.litcentrum.sk/autor/frano-kral/zivotopis-autora
  165. https://www.vtedy.sk/frano-kral-spisovatel-narodny-umelec
  166. https://www.teraz.sk/knihy/spisovatel-ucitel-jilemnicky-vyrocie/187352-clanok.html
  167. http://www.nasaadvokacia.sk/ponican.html
  168. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-ponican/zivotopis-autora
  169. https://www.litcentrum.sk/autor/andrej-siracky/zivotopis-autora
  170. Ján Rob Poničan (Som, myslím, cítim, milujem všetko, len temno nenávidím), MICHAL HABAJ, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava,01111246--SL-2008-4-Habaj-261-274.pdf
  171. Michal Habaj: Poet in Time. Ján Poničanʼs Poetry between 1929 and 1942. SLOVENSKÁ LITERATÚRA 62, No. 6, p. 449 – 468.pdf
  172. Michal Habaj: Poet in Time. Ján Poničanʼs Poetry between 1929 and 1942. SLOVENSKÁ LITERATÚRA 62, No. 6, p. 449 – 468, 1. strana.pdf
  173. https://www.litcentrum.sk/autor/ladislav-laco-novomesky/zivotopis-autora
  174. Dejiny slovenskej literatúry, Milan Pišút a kol., vydavateľ. Obzor, 1984,strany 578-583
  175. https://www.teraz.sk/import/hodnota-basnickej-tvorby-laca-novomesk/215565-clanok.html
  176. https://www.litcentrum.sk/autor/daniel-okali/zivotopis-autora
  177. http://www.nasaadvokacia.sk/okali.html
  178. https://www.litcentrum.sk/autor/alexander-matuska/zivotopis-autora
  179. https://www.litcentrum.sk/autor/michal-chorvath
  180. Downloads/PHILOLOGIA_XXVII_1__BatorovaSocRealiz.pdf
  181. Dejiny slovenskej literatúry, Milan Pišút a kol., Vydavateľ. OBZOR, 1984, strany 599 - 600
  182. https://www.litcentrum.sk/autor/andrej-plavka/zivotopis-autora
  183. https://www.litcentrum.sk/autor/pavol-horov/komplexna-charakteristika-tvorby
  184. Knižnica Gorazda Zvonického
  185. https://www.litcentrum.sk/autor/frantisek-hecko
  186. https://www.litcentrum.sk/recenzia/denniky-1938-1960-frantisek-hecko-maria-jancova-ojedinele-memoare
  187. Socialistický realizmus a jeho problematizácia [online]. Univerzitná knižnica Bratislava, [cit. 2021-06-30]. Dostupné online.
  188. HALVONÍK, Alexander. Dominik tatarka - komplexná charakteristika [online]. Literárne informačné centrum Bratislava, [cit. 2021-06-30]. Dostupné online.
  189. MRÁZ, Peter. Panna Zázračnica - Dominik Tatarka - Anabella, svetlo v temnotách [online]. Literárne informačné centrum Bratislava, [cit. 2021-06-30]. Dostupné online.
  190. Dominik Tatarka [online]. zssd-edu.sk, [cit. 2021-06-30]. Dostupné online.
  191. Dejiny slovenskej literatúry 2, Stanislav Smatlak, Národné literárne centrum, Bratislava, 1999, ISBN 80-888-78- 50-0,strany 492-497
  192. https://www.litcentrum.sk/autor/peter-karvas
  193. https://www.litcentrum.sk/autor/ladislav-mnacko/zivotopis-autora
  194. https://www.litcentrum.sk/autor/ladislav-mnacko/komplexna-charakteristika-tvorby
  195. http://www.neporadza.sk/?page_id=55
  196. https://www.litcentrum.sk/autor/alfonz-bednar/kompl
  197. https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-jasik/zivotopis-autora
  198. https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-jasik/komplexna-charakteristika-tvorby
  199. Postmoderna [online]. Profil slovenskej kultúry - Univerzitná knižnica Bratislava, [cit. 2021-09-07]. Dostupné online.
  200. GIBOVÁ, Ivana. Postmoderné postupy v slovenskej próze 60. rokov Ivana GIBOVÁ [online]. Pulib.sk - Prešovská univerzitná knižnica, [cit. 2021-09-08]. S. 7. Dostupné online.
  201. JAMBOR, Ján. Intertextualita [online]. Ústav svetovej literatúry SAV, [cit. 2021-09-08]. Dostupné online.
  202. Intertextualita [online]. czechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny online, [cit. 2021-09-08]. Dostupné online.
  203. ŽILKA, Tibor. Postmoderná literatúra a film. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, 2006. ISBN 80-8094-041-X. S. 188.
  204. CABADAJ, Peter. Literárny exil 1939 - 1990. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2002. ISBN 80-7090-647-2. S. 201.
  205. Slovenská a česká literatúra na dlani, zostavovatelia Anna Floriánová, Zora Špačková, vydavateľstvo Príroda, rok 2001, ISBN 80-07-00473-4,str.286
  206. Slovenská a česká literatúra na dlani, zostavovatelia Anna Floriánová, Zora Špačková, vydavateľstvo Príroda, rok 2001, ISBN 80-07-00473-4,str. 25
  207. ŠENKÁR, Patrik. Slovenská poézia, próza a dráma po roku 1989. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, fakulta stredoeurópskych štúdií, Katedra areálových kultúr, 2011. ISBN 978-80-8094-898-6. S. 174.
  208. ŠRANK, Jaroslav. Aktéri a tendenhcie literárnej kultúry na slovensku po roku 1989. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2015. ISBN 978-80-223-4041-0. S. 112.
  209. GRUPAČ, Marián. Súčasná slovenská literatúra po roku 1989. Martin : Matica slovenská, 2015. ISBN 978-80-8128-138-9. S. 292.
  210. ŠENKÁR, Patrik. Slovenská poézia, próza a dráma po roku 1989 alebo 89 autorov po roku 1989. 1. vyd. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, katedra areálových kultúr, 2011. ISBN 978-80-8094-898-6.
  211. Eugen Vesnin - biografia [online]. Literárne informačné centrum Bratislava, [cit. 2021-10-04]. Dostupné online.
  212. CABADAJ, Peter. Básnik mora Eugen Vesnin [online]. Orol tatranský, [cit. 2021-10-04]. Dostupné online.


Chyba citácie Značky <ref> pre skupinu „pozn“ sú prítomné, ale nebola nájdená zodpovedajúca značka <references group="pozn"/>