Renesančná filozofia

Renesančná filozofia je súhrn filozofických učení 14.–16.storočia, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti života, spoločenského zriadenia, práva a viery. Renesančná filozofia je podstatná súčasť renesančnej kultúry. Filozofia v období renesancie sa pokúšala byť autonómna, jej predstavitelia pociťovali potrebu oslobodiť ju spod dohľadu teológie. Úlohou vtedajšej filozofie bolo pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody.
Podľa F. Novosáda:
| „ | Keď… hovoríme o renesančnej filozofii, nemáme na mysli všetky filozofické koncepcie, ktoré boli vypracované a obhajované v 15. a 16. storočí, ale tie z daného obdobia, ktoré smerovali k emancipovaniu od spôsobu myslenia orientovaného na skúmanie kvalít a účelových súvislostí a navodzovali spôsob myslenia orientujúci na skúmanie kvantitatívnych a kauzálnych súvislostí. | “ |
| – František Novosád | ||
Hlavnou zvláštnosťou filozofického myslenia obdobia renesancie je jej protischolastický charakter. Treba mať na pamäti, že scholastika je počas celého skúmaného obdobia oficiálne uznávaná cirkvou, ako aj štátom a prednáša sa na univerzitách. Filozofia, ktorú rozvíjajú humanisti, prestáva byť slúžkou teológie.[1]
Predstavitelia
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- SOKOLOV, Vasilij. Kapitola 5 „Filozofia v západoeurópskych krajinách v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu (15. stor. — začiatok 17. stor.)“. In: Stručné dejiny filozofie. Redakcia : T. I. Ojzerman, M. T. Iovčuk a I. J. Ščipanov; preklad : kolektív prekladateľov; ilustrácie Miroslav Marček. Bratislava : VPL, 1962. 830 s. S. 141–162.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.