Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 v Rakúskom cisárstve

Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 v Rakúskom cisárstve
Súčasť Revolúcií v rokoch 1848 – 1849
Barikády v Prahe počas revolučných udalostí
Dátum 13. marec 1848 – november 1849 Miesto Rakúske cisárstvo
Protivníci
Maďarský štát Uhorské kráľovstvo maďarskí Židia	Rakúske cisárstvo Chorvátske kráľovstvo (1527 – 1868) Slovenská národná rada Sedmohradskí Rumuni Ruská ríša
Velitelia
Ľudovít Baťán Ľudovít Košút Artúr Görgei Sándor Petőfi	Ferdinand V. Josef Václav Radecký z Radče Josip Jelačič Alfréd Windischgrätz Mikuláš I. Ivan Paskevič
Historický portál

Revolúcia v rokoch 1848 až 1849 v Rakúskom cisárstve predstavovala súhrn revolučných a vojnových udalostí v mnohonárodnostnom Rakúsku pod korunou Habsburgovcov. Revolučné udalosti sa v tom čase odohrali súbežne s dianím takzvanej Jari národov. Dôsledkom tejto revolúcie bolo napokon odstúpenie a útek ríšskeho kancelára Meternicha práve vtedy, keď sa dňa 13. marca roku 1848 uskutočnilo masové zhromaždenie ľudu za deklarovanie ústavy, ktoré napokon prerástlo do bojov obyvateľstva proti vojsku.

Predohra revolty

Prežitky zanikajúceho feudalizmu ale aj už doslova skostnatený štátny aparát prezentovaný kniežaťom Klemensom Wenzelom von Metternich sa na území Rakúskeho cisárstva dostávali čím ďalej do väčších potýčok s cítením a potrebami spoločnosti. Na rozdiel od ostatných európskych krajín sa na území cisárstva prekrývali snahy o presadenie liberálnych a demokratických zápasov spolu s národnou emancipáciou.

Revolučný pohyb sa začal dňa 11. marca roku 1848 a to zhromaždením v priestoroch Svätováclavských kúpeľov na území Čiech. Členovia politického zjazdu jasne deklarovali súhlas s petíciou, ktorá obsahovala požiadavky ako výkup z robotovania a zrušenie poddanstva, slobodu tlače a náboženského vyznania a zhromažďovania ale aj nezávislosť súdov a vytvorenie občianskych gárd.

Prológ boja

Dňa 13. marca roku 1848 vypukli nepokoje vo Viedni. O dva dni neskôr, presnejšie dňa 15. marca roku 1848 zasiahla revolučná nálada taktiež mesto Pešť. Práve tam bol vyhlásený boj za zreformovanie štátnej ústavy. Narýchlo vytvorená uhorská vláda na čele s Ľudovítom Baťánom začala viesť politické dohody spolu s rakúskym cisárom Ferdinandom V. a to o väčšej miere územia Uhorska od Viedne. Súčasne došlo k vypuknutiu revolty medzi Čechmi, Slovákmi, Rumunmi a Srbmi, taktiež Chorvátmi a Poliakmi.

Rakúska vláda zverejnila dňa 25. apríla roku 1848 návrh štátnej ústavy, podľa ktorej sa mali poskytovať niektoré občianske slobody. Na druhej strane však dala bokom všeobecné hlasovacie právo. Práve tento akt vyvolal vlnu protestov. Dňa 17. mája roku 1848 došlo k vypuknutiu ďalšieho povstania vo Viedni, dôsledkom čoho bol útek cisára Ferdinanda V. smerom do Innsbrucku.

Pražské nepokoje

Vývoj revolty na českom území vyvrcholil povstaním v dňoch 12. až 17. júna roku 1848 v meste Praha. Potýčky obyvateľov mesta a revolučných študentov, ktorí sa podujali na vybudovaní barikád napokon prerástli do otvoreného boja. Cisárske vojsko pod priamym velením generála Windischgrätza rozdrvilo pražských povstalcov, ktorý napokon vyhlásili dňa 17. júna roku 1848 kapituláciu. Na barikádach našlo smrť dovedna 43 účastníkov boja. Paradoxne však napriek vojenskému potlačeniu Pražského povstania došlo k dňa 22. júla roku 1848 k zasadnutiu ústavodarného ríšskeho snemu. Najvýznamnejším aktom jeho zasadnutia bolo dňa 9. septembra roku 1848 zrušenie poddanstva.

Veliteľ Josip Jelačič a Alfred Windischgrätz

Dňa 22. júla roku 1848 sa zišiel vo Viedni ríšsky snem, ktorí si zvolil za úlohu vypracovať novú ústavu. Chýbala však delegácia Uhrov a talianskych provincií. Prestíž rakúskej vlády vzrástla práve po vojenskom víťazstve cisárskeho maršala Jozefa Václava Radeckého na talianskom bojisku v bitke pri Custozze a dobytím mesta Miláno zo dňa 6. augusta roku 1848. Po kapitulácii sardínskeho kráľa Karola Alberta sa rozhodli predstavitelia viedenského dvora pre potlačenie revolúcie v Uhorsku.

V polovici septembra roku 1848 došlo k dohode medzi rakúskou vládou a chorvátskym bánom Josipom Jelačičom pre vojenské ťaženie v Uhorsku. Vláda Ľudovíta Baťána podala dňa 16. septembra roku 1848 oficiálnu demisiu. Na čelo Uhorskej revolúcie sa postavil Výbor na obranu krajiny, ktorý viedol Ľudovít Košút. Viedenská vláda reagovala vyhlásením výnimočného stavu v Uhorsku. Následne rozpustila uhorský snem a Jelačiča vymenovala za hlavného veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku.

Obyvatelia mesta Viedeň sa dňa 6. októbra vyhlásili ako spojenci uhorskej revolúcie. Cisár Ferdinand V. Habsburský tak odišiel smerom do Olomouca a veľká časť snemu do Kroměříža. Proti vzbúrenej Viedni postupovali vojenské jednotky pod velením Windischgrätza a Jelačiča. Vzbúrení Uhrovia stále váhali, či mali vôbec prísť ako vojenské posily na pomoc obyvateľom mesta. Nakoniec boli uhorské vojská dňa 30. októbra roku 1848 porazené pri Schwechate. Dňa 1. novembra roku 1848 bola napokon pokorená a dobytá i Viedeň.

Dňa 22. novembra roku 1848 bol v Kroměříži obnovený ríšsky snem. Po kratšom čase, presnejšie dňa 27. novembra roku 1848 bol za nového predsedu ríšskeho snemu vymenovaný konzervatívny politik menom Félix Schwarzenberg. Známy bol ako zástanca centralizovanej formy vládnutia na pôde monarchie.

Cisár Ferdinand V., ktorý nebol schopný panovať pre svoje podlomené psychické zdravie, ustanovil nového nástupcu. Dňa 2. decembra roku 1848 abdikoval, pričom novým nástupcom sa stal jeho osemnásťročný synovec František Jozef I. Tomu sa podarilo dňa 7. marca roku 1848 rozpustiť ríšsky snem. Ešte skôr, presnejšie dňa 4. marca roku 1848 vyhlásil pomerne konzervatívnu ústavu, ktorá deklarovala vysoký volebný konsenzus a silný centralizmus.

Skoncovanie s nepoddajnými Uhrami a koniec revolúcie

Hlavným ohniskom revolúcie sa na prelome rokov 1848 až 1849 stalo územie Uhorska. Na jar a v lete roku 1849 boje v Uhorsku stále pokračovali. Dňa 14. apríla roku 1849 vyhlásil uhorský snem počas zasadnutia v meste Debrecín detronizáciu habsburského rodu.

V máji roku 1849 sa síce uhorskej armáde pod velením Artúra Görgeia podarilo dobyť Pešť lenže uprostred leta však prišli výrazné pády. Cisár František Jozef I. a ruský cár Mikuláš I. podpísali vo Varšave dohodu o zásahu ruskej armády v Uhorsku proti povstalcom. Dňa 11. júla roku 1849 boli vojská Görgeia porazené pri Komárne. Po relatívne krátkom čase, presnejšie dňa 8. augusta roku 1849 sa podarilo cisárskym armádam zvíťaziť vo vojenskej bitke pri Temešvári.

Napokon to boli uhorské vojenské oddiely, ktoré dňa 11. augusta roku 1849 kapitulovali pri Világoši, čím došlo k definitívnej porážke Uhorskej revolúcie.

Literatúra

• BEIER, Brigitte et al. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print. ISBN 80-89144-31-4.
• Kingfischer publication. (2010). Encyklopédia histórie sveta: úplný chronologický sprievodca dejinami ľudstva. 2. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o. ISBN 978-80-7360-897-2.
• SEGEŠ, Vladimír et al. (2020). Encyklopédia vojen - Od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 978-80-551-5611-8.
• SNOW, Peter. (2022). Dejiny sveta - Mapa za mapou. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 978-80-551-7915-5.
• SKŘIVAN, Aleš. (2002). Lexikon světových dějin 1492–1914. Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml. ISBN 80-86493-06-7.
• TEEPLE, Bliss John. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 80-551-0870-6.

Pozri aj

• Revolúcie v rokoch 1848 až 1849
• Uhorská revolúcia
• Ferdinand V.
• František Jozef I.
• Slovanský zjazd

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 v Rakúskom cisárstve

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Revolutions of 1848 in the Austrian Empire na anglickej Wikipédii.