Riemannova hypotéza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Grafické znázornenie absolútnej hodnoty Riemannovej zeta-funkcie (čím tmavšia farba, tým bližšie k nule)

Riemannova hypotéza (tiež Riemannova zeta-hypotéza) je jeden z najslávnejších a najdôležitejších nevyriešených problémov súčasnej matematiky. Prvýkrát bola formulovaná nemeckým matematikom Bernhardom Riemannom v roku 1859. Dokázaním Riemannovej hypotézy by bolo vyriešené veľké množstvo hlbokých problémov z rôznych oblastí matematiky (najmä z teórie čísel), nielen preto bola v roku 2000 zaradená medzi 7 najdôležitejších nevyriešených matematických problémov nového tisícročia (tzv. problémy tisícročia).

Riemannova hypotéza je domnienka o rozložení koreňov tzv. Riemannovej zeta-funkcie definovanej v celej komplexnej rovine okrem bodu 1. Táto funkcia má niektoré zo svojich koreňov, tzv. triviálne nulové body, v párnych záporných celých číslach. Okrem týchto koreňov existujú ešte ďalšie, ktoré sa nazývajú netriviálne nulové body.

Riemannova hypotéza je tvrdenie:

Všetky netriviálne nulové body Riemannovej zeta-funkcie majú reálnu časť rovnú 1/2.

Čísla, ktorých reálna časť je rovná 1/2, tvoria v komplexnej rovine priamku, ktorá sa nazýva kritická priamka.

Najsilnejšími známymi čiastočnými riešeniami Riemannovej hypotézy sú rôzne verzie vety o kritickej priamke, ktoré hovoria, že na kritickej priamke sa vyskytuje "veľa" netriviálne nulových bodov.

Údajné dôkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Na Heidelberg Laureate Forum mal 24. septembra 2018 prednašku britský matematik Michael Atiyah, kde predstavil svoj dôkaz Riemannovej hypotézy. Prvotné reakcie sú skeptické.[1]

Netriviálne nulové body[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1900 boli s matematickou istotou známe nasledujúce fakty o umiestnení netriviálnych nulových bodov v komplexnej rovine:

  • Je ich nekonečne veľa a všetky majú reálnu časť medzi 0 a 1, pričom krajné body vylučujeme.

Ak použijeme komplexnú rovinu ku znázorneniu tejto situácie, môžeme povedať, že vieme, že všetky netriviálne nulové body ležia v kritickom páse. Riemannova hypotéza je však oveľa silnejšie tvrdenie - totiž že všetky ležia na kritickej priamke.

  • Nulové body sa objavujú v komplexne združených dvojiciach.

Inými slovami, ak je nulový bod, je aj nulový bod.

Teda, ak existuje nejaký nulový bod mimo kritickú priamku, potom jeho zrkadlový obraz podľa kritickej priamky je tiež nulovým bodom.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • John Derbyshire, Posedlost prvočísly, (2007) Academia, - počet strán: 407.
  • Bernhard Riemann, Ueber die Anzahl der Primzahlen unter einer gegebenen Grösse, (1859) Monatsberichte der Berliner Akademie.
  • Jacques Hadamard, Sur la distribution des zéros de la fonction ζ(s) et ses conséquences arithmétiques, Bulletin Société Mathématique de France 14 (1896) pp 199-220.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Riemann hypothesis likely remains unsolved despite claimed proof [online]. newscientist.com, [cit. 2018-09-25]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Riemannova hypotéza na českej Wikipédii.