Preskočiť na obsah

Robert Falcon Scott

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Robert Falcon Scott
britský námorný dôstojník a polárny bádateľ
Scott v roku 1905
Scott v roku 1905
Štát pôsob.Spojené kráľovstvo
Narodenie6. jún 1868
Plymouth, Anglicko
Úmrtieasi 29. marec 1912 (43 rokov)
Rossov pobrežný ľad, Antarktída
Zamestnanienámorný dôstojník, polárny bádateľ
Aktívne roky1881 – 1912
RodičiaJohn Edward Scott (otec)
Hannah Cumingová (matka)
SúrodenciEttie Ellison-Macartney (sestra)
ManželkaKathleen Bruceová (od 1908)
DetiPeter Markham Scott
PodpisRobert Falcon Scott, podpis
Odkazy
Projekt
Gutenberg		Robert Falcon Scott
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Robert Falcon Scott

Kapitán Robert Falcon Scott, CVO (* 6. jún 1868, Plymouth, Anglicko – † asi 29. marec 1912, Rossov pobrežný ľad, Antarktída) bol dôstojník Britského kráľovského námorníctva a polárny bádateľ, ktorý viedol dve expedície do Antarktídy: Discovery v rokoch 1901 – 1904 a Terra Nova v rokoch 1910 – 1913.[1] Dňa 17. januára 1912, necelých päť týždňov po nórskej výprave Roalda Amundsena, dosiahol so štyrmi členmi z expedície Terra Nova južný pól. Na spiatočnej ceste však Scott a jeho spoločníci zahynuli hladom, zimou a vyčerpaním v mimoriadne zlom počasí. Stan s mŕtvymi telami, denníkmi a zbierkami vedeckého materiálu našla pátracia skupina až o osem mesiacov neskôr.[1]

Mladosť a služba v námorníctve

[upraviť | upraviť zdroj]
Mladý námorný kadet Robert Falcon Scott, 1882

Robert Falcon Scott sa narodil 6. júna 1868 v meste Plymouth v Anglicku ako tretie zo šiestich detí Johna Edwarda, pivovarníka a sudcu, a Hannah Scottovej (rod. Cumingovej). Jeho budúca kariéra námorného dôstojníka bola predurčená rodinnou tradíciou: jeho starý otec, bratia starého otca a ďalší predkovia slúžili v Kráľovskom námorníctve.[2] Jediným civilistom v rodine bol jeho otec. Mladý Robert vstúpil do námorníctva vo veku 13 rokov ako námorný kadet.[3] Veľmi rýchlo a cieľavedome stúpal v hodnostiach. Podľa vlastných slov bol v mladosti trocha lenivý, preto systematicky trénoval svoju disciplínu, vytrvalosť a vôľu, veľa športoval a bol veľmi odhodlaný. V roku 1897, keď slúžil na bojovej lodi Majestic ako námorný poručík, bol pod velením Georgea Egertona, bývalého polárneho bádateľa. Egerton v ňom vo všeobecnosti prebudil záujem o geografický výskum a polárne oblasti.

Expedícia Discovery (1901 – 1904)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Discovery (expedícia)

Na prelome 19. a 20. storočia výrazne vzrástol záujem o najneprístupnejšie oblasti našej Zeme. Antarktída bola na vrchole záujmu. Na tento neobývaný kontinent pripravovali expedíciu Nemci, Švédi aj Škóti. Veľká Británia nechcela zostať pozadu. Keď v roku 1899 sir Clements Markham, predseda Kráľovskej geografickej spoločnosti, zohnal od štátu i od bohatých mecenášov dostatok peňazí a prostriedkov, zostávalo mu iba vymenovať veliteľa výpravy. Stal sa ním práve Robert Falcon Scott, ktorý sa energicky veľmi skoro ujal príprav.[4]

Ernest Shackleton, Scott a Edward Wilson pred pochodom na juh počas expedície Discovery, 2. november 1902

Expedícia mala vôbec ako prvá podniknúť saňové výpravy do vnútrozemia Antarktídy. Prostriedky mal veľmi rozsiahle, čiže dovolili mu zaobstarať si takmer všetko, čo si mohol polárny bádateľ v tých časoch priať: veľké zásoby potravín, najmodernejšiu vedeckú výzbroj, najmodernejšie odevy a obuv a tiež loď Discovery, postavenú priamo na túto cestu. Výprava mala pristáť na 78. rovnobežke priamo pri Veľkej ľadovej bariére v Rossovom mori. Na miesto prišli v roku 1902. Na tamojšie podmienky vynikajúce počasie im umožnilo preskúmať východné časti Rossovho mora a objavili hornatú Zem kráľa Eduarda VII. Vyskúšali tiež novú metódu výskumu – pomocou pripútaného balóna pozorovali a mapovali z výšky niekoľko stoviek metrov územia, kam až dohliadli. Dňa 8. februára 1902 zakotvila loď Discovery v McMurdovom zálive pri výbežku, kde vďaka hlbokej vode mohla kotviť až pri brehu. Tomuto výbežku začali neskôr hovoriť Chatový (Hut Point) podľa chaty, ktorú tu postavili. V týchto miestach zahynul v snehovej búrke pri prieskume členitého terénu námorník George Vince. Táto tragédia Scottom hlboko otriasla a veľmi dlho a dôkladne premýšľal, ako zabrániť takýmto nehodám a dosiahnuť pritom ambiciózne ciele expedície.[5][6][7][8]

Na jar a v lete prenikli Scott s Dr. Edwardom Wilsonom a poručíkom Ernestom Shackletonom až na 82° 17' južnej šírky, asi 853 km od južného pólu. Cestou späť Shackleton ochorel na skorbut. Po 93 dňoch a 1 545 km cesty sa dvaja potácajúci sa muži a jeden polomŕtvy, ležiaci na saniach, dostali do blízkosti svojej chaty Discovery. Počasie im prialo a dovliekli sa až na základňu. Scott výrazne podcenil možnosti a výhody psích záprahov. Mal iba 18 ťažných psov. Potreboval by ich aspoň päťkrát toľko, aby zaistil ťahúňov pre oddiel určený na cestu k južnému pólu, ako aj pre pomocné a prípadne záchranné družstvá. Zostal v Antarktíde ešte ďalší rok, no o cestu na pól sa nepokúsil – vedel, že bez spoľahlivých ťahúňov to nepôjde. Napriek tomu expedícia uskutočnila niekoľko ďalších výskumných ciest.[9][10][11][12][13]

Scott na portréte Daniela A. Wehrschmidta, 1905

Najvýznamnejšia bola zrejme tá cez západné vrchy až do vnútra Viktóriinej zeme. Táto cesta dokázala, že Antarktída je kontinent (tak gigantický ľadovec musel mať pevný základ) a tiež dodala predstavu o tom, ako to asi vyzerá na južnom póle, pretože aj ten leží vo vnútrozemí, za horskou hrádzou podobnou tej tvorenej západnými vrchmi. Po 59 dňoch a 1 127 km sa vrátili k Discovery, kde už na nich čakali dve pomocné lode – Morning a Terra Nova. Na tejto výskumnej ceste (porovnateľnej svojou dĺžkou a náročnosťou s cestou k pólu) Scott opäť potvrdil svoju mimoriadnu odvahu, odolnosť a vytrvalosť. Svojím charakterom si dokázal získať osobnú autoritu, ale aj uznanie a obľubu medzi dôstojníkmi i mužstvom. S niektorými mužmi ho spojilo aj pevné osobné priateľstvo. Expedícia sa vrátila domov v septembri 1904 a čakalo ju slávnostné privítanie. Vedecký prínos výpravy bol obrovský: získali množstvo poznatkov o geológii, faune, podnebí, zmapovali nové oblasti. Scott však napriek tomu nebol spokojný. Túžil po jedinom – vztýčiť britskú vlajku na južnom póle ako prvý.[14][15][16][17][18][19]

Shackletonova expedícia Nimrod (1907 – 1909)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Nimrod (expedícia)

Ernest Shackleton, ktorý takmer zahynul na Scottovej expedícii Discovery, sa po návrate do Anglicka rozhodol, že to, čo nedokázal so Scottovou výpravou a pri čom takmer zomrel, dokáže sám so svojou vlastnou expedíciou. V tom čase vrcholilo úsilie amerických výskumníkov Roberta Pearyho a Fredericka Cooka o severný pól. Juh bol podľa mienky samotných Britov ich záležitosťou. Shackleton chcel byť prvý. Scott len ​​so zmiešanými pocitmi pozoroval, ako sa jeho „chránenec“ a priateľ, ktorému zachránil život, púšťa plnou silou za jeho cieľom.[20]

Už z tejto expedície je možné vystopovať príčiny neskoršej tragédie Scottovej výpravy. Predovšetkým voľba dopravných prostriedkov. Shackleton si priviezol 9 psov, 10 poníkov a štvorvalcový automobil, čiže minimum osvedčených polárnych ťahúňov. Vzdialenosť k pólu a späť vypočítal na 2 767 km.[21] Spoliehal sa najmä na poníky, lenže tie sa v náročnom teréne vliekli a celkovo boli málo odolné voči krutému mrazu. Keď Shackleton so svojimi troma kolegami vyrazil smerom k pólu, už v polovici cesty mu všetky poníky uhynuli a oni museli všetku svoju výstroj a výzbroj ťahať sami zapriahnutí do saní. K pólu sa priblížili na vzdialenosť len 180,6 km, kde ich však trojdňový blizard a nedostatok zásob prinútili k návratu. Cesta trvajúca 127 dní takmer skončila tragicky, ale z posledných síl sa všetci štyria muži úspešne vrátili na svoju loď Nimrod. Vedecký prínos misie bol tiež značný – západný oddiel pod vedením profesora Edgewortha Davida našiel vo Viktóriinej zemi južný magnetický pól a niekoľko členov výpravy uskutočnilo prvovýstup na sopku Erebus vysokú 3 792 m n. m.[20][22]

Expedícia Terra Nova (1910 – 1913)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Terra Nova (expedícia)
Loď Terra Nova uviaznutá v ľadovom poli, 13. december 1910

Nová expedícia, pomenovaná Terra Nova po rovnomennej lodi, bola súkromným podnikom financovaným z verejných príspevkov, ktoré doplnil vládny grant. Ešte počas plavby z Anglicka sa na lodi objavili netesnosti, a tak musela ísť do doku na Novom Zélande. Opäť vyplávala 29. novembra 1910. Počas ďalšej plavby sa výprava dostala do silnej búrky, v ktorej stratila niekoľko psov a sudov s benzínom. Tiež sa niekoľkokrát dostala do ľadového poľa. Dňa 4. januára 1911 loď pristála v McMurdovom zálive kúsok od Chatového výbežku (Hut Point), rovnako ako pri predošlej Scottovej expedícii Discovery. Do 18. januára už mali postavenú a plne zariadenú chatu. Okrem úsilia dosiahnuť južný pól mala výprava aj rozsiahly vedecký program. Preskúmala Viktóriinu zem a Transantarktické vrchy. Pokus prebádať Zem kráľa Eduarda VII. sa síce nepodaril, no cesta na Crozierov mys v júni a júli 1911 sa stala prvým úspešným dlhým presunom pomocou saní počas antarktickej zimy.[23][24]

Scott píše svoj denník v chate na Evansovom myse, 7. október 1911

Na výpravu sa ako člen „pobrežnej skupiny“, ktorá táborila pri Evansovom myse na Rossovom ostrove, vydal aj profesionálny fotograf Herbert Ponting. Tábor pobrežnej skupiny obsahoval malú fotografickú temnú komoru. Hoci sa expedícia konala viac ako 20 rokov po vynáleze fotografického filmu, Ponting uprednostňoval vysoko kvalitné a komplikovanejšie snímky zhotovené na sklenené fotografické dosky. Ponting bol jedným z prvých ľudí, ktorí použili v Antarktíde prenosnú filmovú kameru. Primitívne zariadenie zvané kinematograf mohlo zhotovovať krátke videosekvencie. Ponting mal so sebou aj niekoľko autochrómových dosiek a zaobstaral niekoľko priekopníckych farebných fotografií.[25][26]

Vedci expedície študovali správanie veľkých antarktických zvierat, najmä kosatky dravé, plutvonožce (napr. uškatce) a tučniaky. Ponting sa snažil dostať k týmto zvieratám čo najbližšie, či už na mori z lode Terra Nova, na ľadovci alebo neskôr na Rossovom ostrove. Na začiatku roka 1911 len tesne unikol smrti vo vodách McMurdovho zálivu, keď sa kvôli hŕstke ôsmich kosatiek odlomila ľadová kryha, na ktorej zostal sám aj so svojou kamerou. Počas zimy roku 1911 Ponting vytvoril pomocou blesku sériu fotografií Scotta a ďalších členov výpravy v chate na Evansovom myse. S príchodom obdobia výprav na saniach v rokoch 1911 – 1912 pokračoval vo fotografovaní ostatných účastníkov expedície na pobreží, kde spoločne čakali na výsledok ich náročného putovania. Po štrnástich mesiacoch na Evansovom myse Ponting nastúpil spolu s ďalšími ôsmimi mužmi na loď Terra Nova a vo februári 1912 sa rozhodli vrátiť späť do civilizácie, aby zabezpečili súpis viac než 1 700 fotografických dosiek a zaznamenali celý priebeh výpravy. Vo svojom rozprávaní z roku 1913 Ponting ešte predpokladal, že kapitán Scott sa vráti.[27][28]

Wilson, Scott a Lawrence Oates (stojaci) a Henry Bowers a Edgar Evans (sediaci) na južnom póle, 18. január 1912
Scottova trasa k južnému pólu v porovnaní s Amundsenovou

Scott oboznámil celú pobrežnú skupinu so svojím plánom dosiahnutia južného pólu a dal jasne najavo, že zloženie konečného polárneho tímu určí až podľa toho, ako sa jednotliví členovia osvedčia počas cesty. Hlavná Scottova skupina vyrazila z Evansovho mysu k pólu 1. novembra 1911 so psami a poníkmi. Oddiel smerujúci na juh sa postupne redukoval, keďže podporné tímy sa po splnení úloh vracali späť. Sibírske poníky, ktoré Scott vybral ako ťažné zvieratá, sa neosvedčili. Brodili sa po bruchá v snehu a napokon zvyšné poníky podľa plánu zastrelili. Ich mäso uložili ako zásoby pre návratové skupiny. Dňa 3. januára 1912 sa Scott na 87° 32' južnej šírky, asi 275 km od pólu, rozhodol, že v ďalšej ceste bude pokračovať sám so štyrmi mužmi – Edwardom Wilsonom, Lawrenceom Oatesom, Henrym Bowersom a Edgarom Evansom. Sane museli ťahať sami a cesta bola taká strastiplná, že niekedy prešli len 16 km za deň. Napriek tomu skupina pokračovala smerom k pólu a 9. januára prešla Shackletonovým najjužnejším bodom (88° 23' južnej šírky). O sedem dní neskôr, asi 25 km od svojho cieľa, uvideli čiernu vlajku Roalda Amundsena a zistili, že nórska expedícia ich predbehla. Na druhý deň, 17. januára, konečne dosiahli južný pól. Dňa 18. januára objavili Amundsenov stan, nejaké zásoby, list pre nórskeho kráľa Haakona VII. (ktorý Amundsen zdvorilo požiadal Scotta, aby doručil) a poznámku, v ktorej Amundsen uvádzal, že sem prišiel so štyrmi spoločníkmi 14. decembra 1911.[29][30][31]

Po potvrdení svojej polohy a vztýčení britskej vlajky sa sklesnutá Scottova výprava vydala 19. januára na 1 387 km dlhú cestu späť. Napriek nepriaznivému počasiu skupina spočiatku postupovala dobre. Fyzický stav Edgara Evansa sa ale postupne zhoršoval. Po páde zo 4. februára bol „otupený a neschopný“ a 17. februára zomrel, po ďalšom páde, v blízkosti úpätia ľadovca. Osud jeho tela zostáva neznámy. Zvyšok Scottovej skupiny ešte musel prekonať 640 km cez Rossov pobrežný ľad. Ich vyhliadky sa zhoršovali, keď cestou na sever bojovali so zhoršujúcimi sa poveternostnými podmienkami, nedostatkom paliva v skladoch, hladom a vyčerpaním. Dňa 2. marca začal Oates trpieť následkami omrzlín a postup výpravy sa spomalil, pretože bol čoraz menej schopný pomáhať pri práci a nakoniec sa dokázal len vliecť vedľa mužov ťahajúcich sane. Do 10. marca teplota nečakane klesla pod -40 °C. Podľa Scottovho denníka Oates napokon 16. alebo 17. marca (Scott si nebol istý dátumom, ale myslel si, že 17. marec je správny) dobrovoľne opustil stan a vyšiel v ústrety smrti do mrazivej snehovej búrky. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Svojou obeťou síce zrýchlil postup skupiny, ale na jej záchranu už bolo neskoro. Napriek tomu, že Scottove prsty na nohách boli omrznuté, traja zostávajúci muži ešte s námahou prešli ďalších 32 km a 19. marca rozložili svoj posledný tábor. Nevedeli, že sa nachádzajú len 18 km južne od veľkého zásobovacieho skladu potravín a paliva. Nasledujúci deň im silný blizard zabránil v ďalšom postupe. Počas nasledujúcich deviatich dní, keď sa im minuli zásoby a vonku stále zúrila búrka, Scott, Wilson a Bowers napísali listy na rozlúčku.[32][33][34]

Hrob Wilsona, Bowersa a Scotta

Predpokladá sa, že Scott zomrel 29. marca 1912 alebo možno o deň neskôr. Osud expedície sa svet dozvedel až z fotografií a denníkov, ktoré našla pátracia skupina Edwarda Atkinsona spolu s telami Scotta, Wilsona a Bowersa 12. novembra 1912. Poloha tiel v stane, keď ich po ôsmich mesiacoch objavili, naznačovala, že Scott bol posledný z trojice, ktorý zomrel. Vedľa ich tiel ležalo aj 16 kg fosílií stromov Glossopteris, ktoré ťahali na ručných saniach. Boli to prvé objavené fosílie v Antarktíde, ktoré dokázali, že tento kontinent mal kedysi teplejšie podnebie a v dávnej geologickej minulosti bol súčasťou väčšej pevniny.[35][36][37]

Príčiny neúspechu výpravy Terra Nova

[upraviť | upraviť zdroj]

Mnoho rokov po svojej smrti boli Scott a jeho spoločníci vnímaní predovšetkým ako tragickí hrdinovia a ich príbeh do značnej miery zatienil úspech Amundsenovej expedície, ktorá prebehla pomerne hladko. Osud výpravy Terra Nova bol vcelku detailne zdokumentovaný nájdenými fotografiami a denníkmi. K najsilnejším momentom patrila dobrovoľná smrť Lawrencea Oatesa, ktorý tak chcel uľahčiť situáciu svojim spoločníkom, a posledné Scottove záznamy a listy písané pri vedomí blízkej smrti.[38]

Heroické vnímanie výpravy časom vystriedalo triezvejšie hodnotenie a príčiny tragédie sa dnes pripisujú chybám v organizácii, vedení, vybavení expedície a smole na nepriaznivé okolnosti. K nevhodnému vybaveniu patrilo látkové oblečenie, ťažné zvieratá (sibírske poníky a len malý počet psov) a nedostatočné zásoby potravín. Naproti tomu Amundsen využíval skúsenosti prevzaté od Eskimákov a spoliehal na ich kožušinové oblečenie a ľahké sane ťahané výlučne psami, ktoré dokázal v krajnej núdzi, na rozdiel od Scotta, bez výčitiek zjesť. K nešťastným okolnostiam potom patrila dlho trvajúca prudká snehová búrka, ktorá znemožnila Scottovi a jeho zvyšným dvom spoločníkom, Wilsonovi a Bowersovi, dôjsť iba 18 km k predsunutému skladisku zásob a zachrániť si tak život.[39][40]

Na južnom póle, resp. 100 m od neho, dnes stojí americká výskumná stanica nazvaná na počesť oboch prieskumníkov „Amundsen-Scott“.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 Robert Falcon Scott. In: EDITORS, Britannica. Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1999-03-23, [cit. 2025-11-23]. Dostupné online.
  2. ↑ Crane 2005, s. 14 – 15.
  3. ↑ Fiennes 2003, s. 17.
  4. ↑ Crane 2005, s. 82.
  5. ↑ Scott 1905, vol. 1, a. 170. „Our ignorance was deplorable.“
  6. ↑ Scott 1905, s. 211 – 227.
  7. ↑ Crane 2005, s. 161 – 167.
  8. ↑ Tainted bodies: scurvy, bad food and the reputation of the British National Antarctic Expedition, 1901–1904 [online]. sciencedirect.com, [cit. 2025-11-23]. Dostupné online.
  9. ↑ Preston 1999, s. 60 – 67.
  10. ↑ Crane 2005, s. 270.
  11. ↑ Fiennes 2003, s. 148.
  12. ↑ Huntford 1985, s. 229 – 230.
  13. ↑ Crane 2005, s. 392 – 393.
  14. ↑ Preston 1999, s. 78 – 79.
  15. ↑ Preston 1999, s. 67 – 68.
  16. ↑ Crane 2005, s. 240 – 241.
  17. ↑ Crane 2005, s. 310.
  18. ↑ Crane 2005, s. 396 – 397.
  19. ↑ Preston 1999, s. 113.
  20. 1 2 Economia, a.s. Klíčová data historie dobývání jižního pólu [online]. archiv.hn.cz, 2000-11-24, [cit. 2025-11-23]. Dostupné online.
  21. ↑ Riffenburgh, s. 201.
  22. ↑ Sir Ernest Henry Shackleton [online]. myboat.cz, [cit. 2025-11-23]. Dostupné online. Archivované 2018-01-31 z originálu.
  23. ↑ Preston 1999, s. 128 – 131.
  24. ↑ Crane 2005, s. 448 – 450.
  25. ↑ Preston 1999, s. 114.
  26. ↑ Huxley 1978, s. 212.
  27. ↑ Huxley 1978, s. 235.
  28. ↑ Huxley 1978, s. 265.
  29. ↑ Crane 2005, s. 536.
  30. ↑ Captain Scott’s famous polar shipwreck as never seen before [online]. bbc.com, 2025-09-02, [cit. 2025-11-23]. Dostupné online.
  31. ↑ Crane 2005, s. 543.
  32. ↑ Crane 2005, s. 547 – 552.
  33. ↑ Solomon 2001, s. 292 – 294.
  34. ↑ Crane 2005, s. 560 – 561.
  35. ↑ Jones 2003, s. 126.
  36. ↑ Huntford 1985, s. 509.
  37. ↑ COYNE, Jerry A. Why Evolution Is True. New York : Penguin Publishing Group, 2010. 304 s. ISBN 978-0-14-311664-6. s. 99.
  38. ↑ Jones 2003, s. 287 – 289.
  39. ↑ Crane 2005, s. 426.
  40. ↑ Preston 1999, s. 221.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • CRANE, David. Scott of the Antarctic (A Life of Courage and Tragedy in the Extreme South). Londýn : HarperCollins, 2005. 637 s. ISBN 978-0-00-715068-7.
  • FIENNES, Sir Ranulph. Captain Scott. Londýn : Hodder & Stoughton, 2003. 508 s. ISBN 978-0-340-82697-3.
  • HUNTFORD, Roland. The Last Place on Earth. Londýn : Pan Books, 1985. 565 s. ISBN 978-0-330-28816-3.
  • HUXLEY, Elspeth. Scott of the Antarctic. New York : Atheneum, 1978. 303 s. ISBN 978-0-689-10861-7.
  • JONES, Max. The Last Great Quest (Captain Scott's Antarctic Sacrifice). Oxford : Oxford University Press, 2003. 352 s. ISBN 978-0-19-280483-9.
  • PRESTON, Diana. A First Rate Tragedy (Captain Scott's Antarctic Expeditions). Londýn : Constable, 1999. 269 s. ISBN 978-0-09-479530-3.
  • RIFFENBURGH, Beau. Nimrod (Ernest Shackleton and the Extraordinary Story of the 1907-09 British Antarctic Expedition). Londýn : Bloomsbury, 2005. 358 s. ISBN 978-0-7475-7253-4.
  • SCOTT, R. F. (1905). The Voyage of the Discovery. Londýn: Nelson.
  • SOLOMON, Susan. The Coldest March (Scott's Fatal Antarctic Expedition). Londýn : Yale University Press, 2001. 383 s. ISBN 978-0-300-08967-7.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Robert_Falcon_Scott&oldid=8127788“