Robert Plant

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Robert Plant
Plant v roku 2010 na vystúpení v Manchesteri
Plant v roku 2010 na vystúpení v Manchesteri
Základné informácie
Popis umelca britský spevák
Rodné meno Robert Anthony Plant
Narodenie 20. august 1948 (68 rokov)
West Bromwich, West Midlands, Anglicko Spojené kráľovstvo
Žáner rock, blues, country, hard rock, heavy metal, blues-rock, folk rock, progresívny rock, world music
Hrá na nástroje spev, harmonika, tamburína, gitara
Roky pôsob. 1965 – súčasnosť
Vydavateľstvá Atlantic, Swan Song, Es Paranza, Sanctuary, Mercury, Universal, Rounder, Nonesuch Records
Súvisiace
články
Band of Joy, Led Zeppelin, Rockestra, The Honeydrippers, Jeff Beck, Page and Plant, Strange Sensation, Alison Krauss
Webstránka www.robertplant.com

Robert Anthony Plant, CBE (* 20. august 1948, West Bromwich, West Midlands) je anglický rockový hudobník, skladateľ a spevák, ktorý sa preslávil účinkovaním v legendárnej hudobnej skupine Led Zeppelin. Jeho sólová kariéra trvá viac ako 30 rokov. Je považovaný za jedného z najlepších spevákov histórie rokenrolu a za toho kto ovplyvnil svojich nasledovníkov, medzi ktorými boli mená ako Freddie Mercury, Axl Rose a Chris Cornell.[1] V roku 2006 ho heavy metalový časopis Hit Parader zvolil za „najlepšieho metalového speváka všetkých čias“.[2] V roku 2009 bol v hlasovaní rozhlasovej stanice Planet Rock označený za „najlepší hlas rocku“.[3][4] V roku 2008 o redaktori časopisu Rolling Stone zaradili na 15. miesto ich zoznamu stovky najlepších spevákov všetkých čias. V roku 2011 Roberta Planta čitatelia Rolling Stone označili za najlepšieho zo všetkých sólových spevákov.[5]

V osemdesiatych rokoch, po zániku Led Zeppelin, začal sólovú kariéru. Niektoré albumy nahral spolu s bývalým gitaristom skupiny Led Zeppelin, Jimmy Pageom.

Život a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a hudobné začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Anthony Plant sa narodil 8 km severozápadne od Birminghamu v meste West Bromwich v anglickom hrabstve West Midlands, v rodine Roberta C. Planta, kvalifikovaného stavebného inžiniera, ktorý počas 2. svetovej vojny pracoval v Royal Air Force.[6] Jeho matka, Annia Celia Plantová, rodená Cainová,[7] pochádzala z britského rómskeho etnika romanichalov.[8] Robert Plant vyrastal v meste Kidderminster, Worcestershire. Už od útleho veku sa zaujímal o spev a rokenrolovú hudbu. Ako desaťročný rád napodobňoval spev Elvisa Presleya.[9]

Ako tínedžer chodil Robert Plant do chlapčenského gymnázia, King Edward VI Grammar School for Boys v Stourbridge, kde začal rozvíjať svoj záujem o blues. Obdivoval rannú tvorbu hudobníkov ako bol Willie Dixon, či Robert Johnson. Ako šestnásťročný sa prestal venovať riadnemu štúdiu a odišiel z domu aby začal spievať v rôznych zoskupeniach bluesovej hudobnej scény stredného Anglicka.[10][11][12]

Medzi tých, ktorí v začiatkoch Roberta Planta najviac ovplyvnili patria Johnson, Bukka White, Skip James, Jerry Miller a Sleepy John Estes. Plant sa v tom čase neživil hudbou. V roku 1967 pracoval napríklad aj ako asfaltér v Birminghame v britskej stavebnej firme Wimpey, či krátko aj v predajni obchodného reťazca Woolworths Group v Halesowene. Popritom nahral aj tri single u CBS Records[13] a spieval s mnohými skupinami, ako bola napríklad Crawling King Snakes, kde stretol bubeníka Johna Bonhama. Spolu potom hrali v kapele Band of Joy, v skupine ktorá vtedy spájala blues s novou vlnou psychedelických trendov.

Led Zeppelin[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Led Zeppelin

V roku 1968 gitarista Jimmy Page oslovil štúdiového hráča na gitary a speváka, Terryho Reida, aby ho požiadal o spoluprácu pri opätovnom rozbehnutí práve rozpadnutej skupiny The Yardbirds. Reid Pageovu ponuku odmietol a doporučil mu Roberta Planta, ktorého videl spievať na akademickom dni na strednej škole v Birminghame so školskou skupinou Obs-Tweedle.[14] Pieseň, ktorú pred Pageom, Plant spieval bola „Somebody to Love“ od skupiny Jefferson Airplane.[14] Page sa Planta opýtal, či nechce spievať s Yardbirds. Plant hovorí, že „vtedy vedel, že Yardbirds má za sebou viacero vystúpení v USA, bol presvedčený, že majú aj dosť veľké publikum, a tak sa mu to pozvanie zdalo zaujímavé“.[15]

Plant playing with Led Zeppelin, 1973

Obnovená verzia skupiny, ktorá začínala ako New Yardbirds, sa čoskoro premenovala na Led Zeppelin, kapelu, ktorej eponymný debutový album je niektorými hudobnými kritikmi považovaný za začiatok, hudobného štýlu, ktorý dnes poznáme ako „heavy metal“.[16] Spolu so skupinou Led Zeppelin Plant nahral ešte osem úspešných albumov a, medzi septembrom 1968 až letom roku 1980, absolvoval stovky vypredaných koncertov na celom svete.

V roku 1975 Plant a jeho vtedajšia manželka Maureen (v súčasnosti rozvedení) mali na gréckom ostrove Rodos vážnu dopravnú nehodu. Následkom tejto udalosti skupina Led Zeppelin musela prerušiť plánované koncertné turné a pár mesiacov rekonvalescencie využili na výrobu svojho siedmeho štúdiového album, Presence. V júli 1977 zomrel na infekčné ochorenie žalúdka, Plantov syn Karac. Plant prerušil turné po Severnej Amerike a vrátil sa do svojho domu v Midlands.[17] Poctou mŕtvemu synovi mala byť aj skladba „All My Love“, ktorá vyšla na poslednom, ôsmom albume, ktorý skupina Led Zeppelin nahrávala spoločne a vydala v roku 1979 pod názvom In Through the Out Door, rok pred smrťou ich bubeníka, Johna Bonhama. Deviaty štúdiový album skupiny Led Zeppelin, Coda, kompilácia nepoužitých nahrávok z predchádzajúcich projektov, vyšiel v roku 1982, t.j. dva roky po ich oficiálnom rozpade.

Sólová kariéra (1982–súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok a úspech (1982–1993)[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po smrti Johna Bonhama a následnom rozpade skupiny Led Zeppelin sa Plant zahrával myšlienkou, že zanechá hudobnú kariéru a začne sa venovať profesii učiteľa, alternatívnym systémom vzdelávania, ktorý sa nazýva Waldorfská pedagogika. K tomu, aby pokračoval v kariére sólového umelca ho povzbudil bývalý člen kapely Genesis a hráč na bicie nástroje Phil Collins, ktorý sa zároveň ponúkol, že by bol ochotný s ním hrávať.[18] Plantovu sólovú kariéru začal jeho album Pictures at Eleven (1982), po ktorom v nasledujúcom roku, 1983, pokračoval ďalším projektom s názvom The Principle of Moments. Z týchto čias sólovej kariéry pochádzajú niektoré populárne nahrávky, ako napríklad „Big Log“ (hit v Top 20 roku 1983), „In the Mood“ (1983), „Little by Little“ (z albumu Shaken 'n' Stirred, z r. 1985), „Far Post“ (pôvodne len B-strana singlu „Burning Down One Side“, ktorú spopularizovali rozhlasové stanice vysielajúce AOR), „Tall Cool One“ (hit #25 z albumu Now and Zen, z r. 1988), neskôr aj „I Believe“ (album Fate of Nations, z r. 1993). Posledná menovaná skladba, podobne ako „All My Love“ od Led Zeppelin bola venovaná, jeho synovi Karacovi.

Plant a Phil Johnstone v zákulisí festivalu v Glastonbury, 1993

Napriek tomu, že sa v tejto perióde svojej kariéry Robert Plant v playlistoch vyhýbal vystúpeniam so skladbami Led Zeppelin, jeho turné v roku 1983 (s Philom Collinsom) ako aj v roku 1985 sa často konali vo vypredaných arénach. V roku 1986 Plant spolu s ďalšími midlandskými umelcami hral na koncerte Birmingham Heart Beat Charity Concert.

Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia sa Robert Plant autorsky podieľal aj na troch sólových albumoch, ktoré vydal hráč na klávesové nástroje a skladateľ, Phil Johnstone. Boli to projekty: : Now and Zen (r. 1988), Manic Nirvana (r. 1990) a v roku 1993 album Fate of Nations. Na albumoch spolupracovali aj Moya Brennan (zo skupiny Clannad) a gitarista Kevin Scott MacMichael (bývalý člen kapely Cutting Crew). Piesne z tretieho albumu spolu s niektorými klasikami od Led Zeppelin sa stali súčasťou setlistu, s ktorými títo hudobníci v roku 1993 vystúpili na hlavnom pódiu festivalu v Glastonbury.[19]

Aj napriek rozpadu Led Zeppelin v roku 1980 Plant občas na rôznych projektoch spolupracoval s Jimmym Pageom. Patrila k nim v roku 1984 aj spolupráca s Jeffom Beckom, ktorá dostala názov The Honeydrippers. Vydali spolu album The Honeydrippers: Volume One a nahrali dva hity: coververziu pesne Phila Phillipsa, „Sea of Love“ a „Rockin' at Midnight“, pôvodne od Roya Browna

Dvojica sa spolu stretla aj pri výrobe Pageho sólového albumu Outrider, kým Page spolupracoval v tom istom roku na Plantovej sólovke, Now and Zen. Dňa 15. mája 1988 všetci spolu vystúpili ako Led Zeppelin na výročnom koncerte ku 40. výročiu hudobného vydavateľstva Atlantic Records. Na tomto koncerte Plant vystúpil aj ako osobitný sólista. Plant vystupoval ako hosť aj na ďalších akciách, medziiným aj v roku 1992 na štadióne vo Wembley so skupinou Queen s ktorou zaspieval piesne „Innuendo“, „Crazy Little Thing Called Love“, od kapely Led Zeppelin vtedy zahrali piesne „Kashmir“ a „Thank You“.

Page and Plant (1994–1998)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Page and Plant

V roku 1994 hudobná dvojica, Page and Plant vydala album Unledded. Po vydaní albumu, v roku 1995, spolu absolvovali úspešné koncertné turné, v rámci ktorého sa predstavili aj na festivale v Glastonbury. Svoje bývalé partnerstvo v skupine Led Zeppelin po štrnástich rokoch špekulácií fanúšikov nakoniec uzavreli koncertnou kompiláciou, ktorá vyšla pod názvom No Quarter: Jimmy Page and Robert Plant Unledded. Bola to ich odpoveď aj na v tom čase módnu vlnu Unplugged projektov usporiadaných televíznou stanicou MTV. Dlho sa bránili zúčastniť sa na takomto projekte, no nakoniec sa časť akustického nahrávania konala v Maroku, kde s nimi účinkovali Egyptskí hudobníci a spievala aj britsko-ázijská hviezda Najma Akhtar. Album debutoval na štvrtom mieste popového rebríčka Billboardu. V roku 2014 dal tento nosič časopis Guitar World do zoznamu 50 najneznámejších ikonických albumov, ktoré vyšli v roku 1994.[20] V roku 1998 Page and Plant vydali jediný hudobný album, ktorý mal originálne nahrávky pod názvom Walking into Clarksdale. Ich snaha nedopadla úspešne a tak sa Plant rozhodol vrátiť k sólovej kariére. Verzia piesne z tohto albumu, „Please Read the Letter“, ktorú Plant nahral s Alison Kraussovou získala v roku 2007 cenu Grammy za „nahrávku roka“.

Priory of Brion (1999–2000)[upraviť | upraviť zdroj]

Od polovice roku 1999 Plant vystupoval až do konca roku 2000 na niekoľkých menších podujatiach so svoju folk-rockovou formáciou, ktorú nazvali Priory of Brion.

V roku 1999 sa Plant zúčastnil na nahrávaní tribute albumu nevyliečiteľne chorému Skip Spencemu, bývalému členovi Jefferson Airplane, neskôr aj členovi skupiny Moby Grape. Výsledkom nahrávania bol album More Oar: A Tribute to the Skip Spence Album (Birdman, 1999), ktorý v svojom názve naznačoval titul jediného Skipovho sólového projektu, Oar (Columbia, 1969). Tribute album začínal piesňou „Little Hands“, ktorá bola Plantom naspievaná verzia zo Skipovho debutu. Ešte v začiatkoch Moby Grape, v rok 1967, kedy táto kapela vydala svoj eponymný album patril Plant medzi Spenceho obdivovateľov.[21]

V roku 2001 sa Plant podieľal aj na albume Volume 3: Further in Time, ktorý nahrala etno-trance formácia Afro Celt Sound System. Naspieval naň duet s waleskou folkovou speváčkou, Julie Murphyovou. Julie bola tiež medzi tými, ktorí sa zúčastnili Plantovho koncertného turné.

Strange Sensation (2001–2007)[upraviť | upraviť zdroj]

Plant so Strange Sensation na koncerte Green Man Festival (2007).

V roku 2002 Plantovi vyšla na albume Dreamland kolekcia všeobecne uznávaných a známych väčšinou bluesových a folkových coveverzií. Skupina, ktorá tento projekt zrealizovala bola nazvaná Strange Sensation. V kontraste s touto zbierkou ich druhý album, Mighty ReArranger (2005), obsahoval nové originálne songy. Obidva projekty sa stretli v rámci Plantovej sólovej kariéry s priaznivou odozvou a každý z albumov mal po svojom vydaní po dve nominácie na cenu Grammy. Ako bývalý člen Led Zeppelin spolu s Jonesom a Pageom, dostal v roku 2005 Plant cenu Grammy za celoživotné dielo a v roku 2006 cenu Polar Music.

Medzi rokmi 2001-2007 Plant aktívne spolu so Strange Sensation koncertoval po Európe a USA. Ich koncertný set zahrňoval okrem sólového hudobného materiálu aj niektoré obľúbené skladby od Led Zeppelin. V októbri roku 2006 vyšlo DVD Soundstage: Robert Plant and Strange Sensation, s materiálom, ktorý zväčšiny pochádzal z vystúpenia v Chicagu, dňa 16. septembra 2005.

V roku 2003 bol Plant spolu s Justinom Adamsom spoluhráčom zo Strange Sensation v dokumente z festivalu Festival au Desert, ktorý sa pravidelne koná v púšti na severe Mali.[22]

Dňa 23. júna 2006 bol Plant hedlajnerom, keď vystúpil v New Yorku spolu so sprievodnou kapelou Iana Huntera na benefičnom koncerte pre Arthura Leeho, ktorý potreboval peniaze na svoj boj s leukémiou. Plant spieval trinásť piesní: päť od Arthura Leeho, päť od skupiny Led Zeppelin a tri ďalšie. Medzi nimi bol duet s Ianom Hunterom. Lee podľahol chorobe šesť týždňov po koncerte.

V novembri 2006 vyšla na boxsete Nine Lives, dovtedy kompletná zbierka Plantových sólových albumov. Zbierka bola rozšírená o rôzne bonusy, ako sú B strany singlov, niektoré demonahrávky, či zostrihy z koncertov. Jej súčasťou je aj DVD.

V roku 2007 sa Plant podieľal na pocte pre Fatsa Domina, albume Goin' Home: A Tribute to Fats Domino. Naspieval naň dve piesne: „It Keeps Rainin'“ a „Valley of Tears“.

Alison Kraussová (2007–2008)[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Plant na pódiu s Alison Kraussovou (Birmingham, NIA, 5. máj 2008).

Medzi rokmi 2007-2008 Robert Plant nahrával a vystupoval s bluegrassovou hviezdou Alison Kraussovou.

Plant spolu s Alison Kraussovou v Manchesteri v roku 2008 na koncerte Bonnaroo Music Festival.

Dňa 23. októbra 2007 vo vydavateľstve Rounder Records spolu vydali album duetov, Raising Sand. Je to kolekcia nahrávok, ktoré v produkcii T-Bone Burnetta vyrobili v Nashville and Los Angeles. Sú to žánrovo pestré, zahŕňajú R&B, blues, folk a country, no menej známe piesne od autorov ako sú Mel Tillis, Townes Van Zandt, Gene Clark, Tom Waits, Doc Watson, Little Milton a od Everly Brothers. Nahrávka „Gone Gone Gone (Done Moved On)“ z tohto albumu získala v roku 2008 cenu Grammy za najlepšiu popovú vokálnu spoluprácu. Raising Sand sa tiež stal Albumom roka, 51. ročníka udeľovania cien Grammy.[23][24] Tento hudobný nosič, ktorý bol priaznivo hodnotený kritikou, ale aj úspešný po komerčnej stránke získal dňa 4. marca 2008 platinovú certifikáciu. V júli 2008 album získal nomináciu na Mercury Prize[25]

V apríli 2008 sa Plant a Kraussová vydali na spoločné koncertné turné. Súčasťou ich playlistu boli, okrem skladieb z albumu Raising Sand, aj niektoré ďalšie pôvodné americké klasiky a prispôsobené pôvodné diela kapely Led Zeppelin. V roku 2008 Plant taktiež vystúpil s bluegrassovými umelcami na podujatiach New Orleans Jazz & Heritage Festival a Bonnaroo Music & Arts Festival. V tom istom roku sa stal „koncertným prekvapením“ akcie Fairport's Cropredy Convention|Cropredy Festival (pravidelne usporiadajú Fairport Convention), kde spolu s Kristinou Donahueovou na počesť Sandy Dennyovej zaspievali Zeppelinovskú pieseň „The Battle of Evermore“.

Band of Joy (2010–2011)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Band of Joy
Plant s formáciou Band of Joy v Birmingham Symphony Hall (27. október 2010)

V júli roku 2010 Robert Plant začal sériu dvanástich koncertov po Spojených štátoch, ktorú absolvoval so skupinou Band of Joy. Nazval ju podľa niekdajšej kapele, s ktorou hrával spolu s Johnom Bonhamom ešte v 60. rokoch 20. storočia. V skupine ho sprevádzala speváčka Patty Griffinová, spevák a gitarista Buddy Miller, multi-inštrumentalista Darrell Scott, basgitarista Byron House a hráč na bicie nástroje a perkusie, Marco Giovino.

Po poslednom koncerte v USA, ktorý sa konal 12. septembra 2010 v Bowery Ballroom v New Yorku, nasledovalo ďalších dvanásť jesenných koncertov po Európe, ktoré sa mali konať v októbri a novembri toho istého roku.[26] V novembri bola zverejnená správa, že od začiatku nasledujúceho roku pokračujú koncerty po Severnej Amerike.[27]

Dňa 13. septembra 2010 vydalo hudobné vydavateľstvo Rounder Records album Band of Joy.[28] Tento nosič dostal v roku 2011 nomináciu Grammy „za najlepší americký album“ a Plantova verzia skladby „Silver Rider“ od skupiny Low (album The Great Destroyer) získala nomináciu „za najlepší sólový rockový vokálny výkon“.

Oficiálne finálne spoločné vystúpenie mala táto hudobná formácia dňa 7. augusta 2011 na podujatí Big Chill Festival, ktoré sa konalo na Eastnor Castle Deer Park v Herefordshire. Šou sa končila Plantovým predstavením svojich spoluhráčov a posledným srdečným poďakovaním za spoluprácu.[29] Dňa 30. septembra 2011 Plant a Band of Joy hrali v parku Golden Gate, v San Francisku v programe 11. ročníka festivalu Hardly Strictly Bluegrass.[30]

Sensational Space Shifters (2012–súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát bolo vystúpenie Roberta Planta s Sensational Space Shifters oficiálne oznámené v roku 2012 na festivale WOMAD v anglickom Wiltshire. Pre menšie publikum, asi 400 ľudí skôr v komornej atmosfére tam vystúpilo desať účinkujúcich. Oficiálne sú, okrem Planta, členmi zoskupenia Sensational Space Shifters, člen skupiny Cast gitarista Liam "Skin" Tyson, Justin Adams, Billy Fuller, John Baggot, Dave Smith a Juldeh Camara. Patty Griffinová na premiérových koncertoch účinkovala ako špeciálny hosť. Bolo to predtým, ako vyšiel jen nový album po ktorom pokračovalo je vlastné koncertné turné.[31]

Dňa 13. júla 2012 skupina dala k dispozícii na stiahnutie koncertný album Sensational Space Shifters. Je na ňom zbierka väčšinou coververzií piesní Led Zeppelin, Strange Sensation a krátky príspevok od Patty Griffinovej.[32] Po vystúpení na WOMAD a v Gloucestri si Sensational Space Shifters naplánovali koncert na 10-12. augusta 2012 na bezplatnej akcii Sunflower River Blues and Gospel Festival v Mississippi.[33][34][35][36][37]

Dňa 23. júna 2014 Robert Plant oznámil, že mu 8. septembra 2014 vyjde desiaty sólový štúdiový album, Lullaby and... The Ceaseless Roar, ktorý bude prvý nahratý s formáciou Sensational Space Shifters.[38] Dňa 28. júna 2014 vystúpili Robert Plant a Sensational Space Shifters na festivale v Glastonbury. So skupinou hral západoafrický hudobník, Juldeh Camara, gitaristi Skin Tyson a Justin Adams, hráč na bicie Dave Smith, hráč na klávesové nástroje z Massive Attack, John Baggott a basgitarista Billy Fuller.[39] Dňa 7. augusta 2014 Plant ohlásil, že medzi 25. septembrom až 7. októbrom toho roku má naplánované koncertné turné.[40]

Pri príležitosti sviatku, Record Store Day, ktorým sa od roku 2007 označuje jedna aprílová sobota, Plant v roku 2015 vydal v limitovanom 10 tisícovom náklade EP, More Roar. Sú na ňom tri nahrávky z posledného koncertného turné, ktoré mal pri vydaní albumu, Lullaby and... The Ceaseless Roar: sú to piesne „Turn It Up“ a „Arbaden“ na prvej strane, na druhej, B strane, je spojenie skladieb „Poor Howard“ s „Whole Lotta Love“.[41]

Počas koncertu na Hammerstein Ballroom v New Yorku, ktorý bol 19. septembra 2015 sa Plant zmienil, že má plány na vydanie ďalšieho albumu, ktory nahrá s Sensational Space Shifters.[42]

Dňa 19. septembra 2016, Plant potvrdil, že plánuje na vybrané termíny v októbri spojiť umelcov ako sú Emmylou Harris, Steve Earle, Patty Griffin, Buddy Miller, The Milk Carton Kids.[43] Koncerty, nazvané Lampedusa Concerts for Refugees tour, sa potom konali postupne 12., 13., 14., 16., 18., 19. a 21. októbra 2016 v St. Louis, Milwaukee, v Chicagu, v Toronte, v Bostone, v New Yorku, v Philadelphii a vo Washingtone.[44] organizoval na podporu utečencov. Toto turné po jedenástich severoamerických mestách (6.–21. október 2016) malo za cieľ zvýšiť povedomie o bezprecedentnej utečeneckej celosvetovej kríze a vytvoriť fond na podporu vzdelávacích programov pre utečencov. Vystúpenia boli vo forme akustickej, komornej koncertnej atmosféry. Plant sa k nim vyjadril, že boli riešené tak, aby každý účinkujúci mal možnosť zahrať si na nich maximálne dva, či tri songy.[43][45][46][44]

Projekty po Led Zeppelin[upraviť | upraviť zdroj]

Plant a Jimmy Page na koncerte v roku 2007

Plant vystúpil so žijúcimi členmi Led Zeppelin dňa 13. júla 1985 na koncerte Live Aid (za bicími boli Phil Collins a Tony Thompson) a 15. mája 1988 na koncerte na počesť 40 výročia vydavateľstv Atlantic Records. Na koncerte v roku 1988 bol za bicími nástrojmi syn Johna Bonhama, Jason. Na obidvoch vystúpeniach spolu zahrali len niekoľko piesní, ktoré si spolu naskúšali iba minimálne. Plant ´výsledkom nebol nadšený, komentoval ich že boli „ako keby sa práve vyspal so svojou rozvedenou manželkou, ku ktorej nič necíti“.

V roku 1990 na koncerte tých, ktorí získali Silver Clef Award na festivale v Knebworthe vystúpili aj Plant s Pageom. Niektoré časti ich vystúpenia potom vyšli na videu a na koncertnom albume. V roku 1995, keď boli uvádzaní do Rokenrolovej sieni slávy, Jimmy Page, John Paul Jones, Jason Bonham, Neil Young, Steven Tyler a Joe Perry zahrali verzie skladieb „Bring It On Home“, „Honeybee“ a „When the Levee Breaks“.

Po rokoch fám o opätovnom spojení kapely Led Zeppelin, mali jej členovia 10. decembra 2007 dvojhodinové vystúpenie na koncerte, ktorý bol na počesť bývalého zakladateľa Atlantic Records, Ahmeta Ertegüna. Z bicími nástrojmi aj vtedy sedel Jason Bonham. Aj napriek proklamovanému záujmu verejnosti Plant odmietol ponuku dotácie 200 miliónov dolárov pre nasledujúci rok na turné skupiny Led Zeppelin.[47] Po tomto koncerte v roku 2007 Plant úplne nezamietol možnosť budúcej spolupráce s ostatnými členmi kapely Led Zeppelin. Bol spokojný s tým, aký silný zážitok mal z tejto akcie.[48] Page a Jones verejne vyjadrovali záujem o spoločné turné pod značkou Led Zeppelin,[49] no narážali neustále odmietavý postoj Roberta Planta. V ineterview v januári 2008 poznamenal, že „...nechce aby boli banda znudených starých mužov podobných The Rolling Stones“.

Vo februári 2013 Plant zverejnil poznámku, že je otvorený pre spojenie Led Zeppelin v nasledujúcom roku..[50] Na jar roku 2014 v interview pre BBC pri príležitosti vydania reedície ich prvých troch albumov, Page povedal že si je istý, že ich fanúšikovia by privítali ďalší spoločný koncert Led Zeppelin, no Plant sa neskôr vyjadril, že šanca na to, že sa tak stane sa rovná nule. Ďalšie mediálne vyjadrenia viedli k tomu, že Page strácal záujem naliehať na Planta, aby došlo k obnoveniu činnosti skupiny Led Zeppelin.[51][52]

Textár piesní[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Plant sa významnejšie začal podieľať ako textár piesní od albumu Led Zeppelin II (1969). Bolo to potom ako ho k tomu provokoval Jimmy Page.[53] Plantove texty pre Led Zeppelin boli často mystické, filozofické a spirituálne. Odkazovali na diela klasickej a severskej mytológie. Príkladom môže byť nahrávka „Immigrant Song“, ktorá naznačuje témy Valhally, siene zabitých a dobyvateľských výprav Vikingov. Chybne sa k tejto téme prisudzuje aj pieseň „No Quarter“. Je v nej síce spomenuté slovo „Thor“, no je v súvislosti s horou Mount Thor, ktorá nesie meno tohto boha. Ďalším príkladom témy mytológie je nahrávka „The Rain Song“.

Podobne, ako mnohých iných skladateľov populárnej hudby (hlavne psychedelického, ale aj progresívneho rocku), aj Plant čerpal inšpirácie k textom od J. R. R. Tolkiena,[54][55] ktorého série kníh boli inšpiráciou niektorých ranných skladieb skupiny Led Zeppelin. Medzi ne patria nahrávky „The Battle of Evermore“, „Misty Mountain Hop“, „No Quarter“, „Ramble On“ a „Over the Hills and Far Away“. Obsahujú verše, ktoré majú odkazy na Tolkienove série Pána prsteňov, či Hobbit. Naopak, Plant niekedy používa jednoznačnejšie bluesovo orientované texty, ktoré sa zaoberajú predovšetkým sexuálnymi narážkami. Je to napríklad v skladbách „The Lemon Song“, „Trampled Under Foot“ a „Black Dog“.

Robert Plant vyrastal v blízkosti waleských hraníc a často chodieval na letné výlety do ich národného parku, Snowdonii. V roku 1973 si kúpil waleský salaš. Začal sa učiť miestny jazyk a mal záujem o waleskú mytológiu, napríklad aj o Llyfr Du Caerfyrddin (Čierna kniha z Carmarthenu), či Book of Taliesin (stredosekú Taliesinovu knihu básní). Jeho prvý syn, Karac, dostal meno po waleskom bojovníkovi Caratacusovi. Pieseň „Bron-Y-Aur Stomp“, ale aj inštrumentálka „Bron-Yr-Aur“ sú pomenované podľa waleskej usadlosti, Bron-Yr-Aur, ktorú pôvodne vlastnil priateľ jeho otca. Piesne „Misty Mountain Hop“, „That's the Way“ a prvotiny, z ktorých neskôr vznikla skladba „Stairway to Heaven“ boli napísané vo Walese a po lyrickej stránke reflektovali Plantov mystický náhľad na túto krajinu. Kritik Steve Turner poznamenáva, ze Plantove ranné, aj neskoršie zážitky z Walesu poskytli základy pre jeho záujem o mytológiu, ktorý sa odrazil aj v jeho textoch piesní (vrátane severskej mytológie, či kníh od Tolkiena).[56]

Pageho záujem o rôzne hudobné štýly ovplyvnil aj Planta, ktorý v Afrike, presnejšie v marockom Marakéši narazil na egyptskú speváčku Umm Kulthum. Obdivoval na nej „ako narába s hlasom, ako silne dokáže držať tóna ako má pocit, že celý orchester drží tón s ňou, kým sa ona nerozhodne pre zmenu“.[57] Táto hudobná inšpirácia sa naplno prejavila v nahrávke piesne „Kashmir“ (album Physical Graffiti, 1975), ale aj v nahrávkach, ktoré ako Page and Plant v roku 1994 nahrali No Quarter: Jimmy Page and Robert Plant Unledded. V sólovej kariére Plant s touto technikou koketoval aj v roku 2002 na albume Dreamland.

Jedným z najvýznamnejších Plantových príspevkov v kariére skupiny Led Zeppelin je nahrávka „Stairway to Heaven“, epickej rockovej balady, ktorá je na albume Led Zeppelin IV. Táto jediná skladba má v sebe vplyvy rôznych hudobných žánrov, no najviac folku, blues, tradičnej keltskej hudby a hard rocku. Väčšiu časť textu tejto piesne, Plant napísal spontánne v roku 1970, v nahrávacom štúdiu Headley Grange.

Plant je tiež uznávaný za to ako dokáže s textami na koncertoch improvizovať tak, že ich spieva vo verziách, ktoré predtým v štúdiových nahrávkach neodzneli. Bežne na koncertoch imituje Pageho gitarové efekty. Môžme to počuť v piesňach „How Many More Times“, „Dazed and Confused“, „The Lemon Song“, „You Shook Me“, „Nobody's Fault but Mine“ a „Sick Again“.

Počas vystúpení Plant často hovorí o pôvode a pozadí vzniku interpretovaných skladieb. Pripomína aj inšpiráciu v tvorbe amerických bluesmanov a vyzdvihuje pri nich mená ako Robert Johnson, Howlin' Wolf, Blind Willie Johnson a Willie Dixon. Bolo tomu tak napríklad pri uvedení do Rokenrolovej sieni slávy, či v roku 2007, keď so skupinou Led Zeppelin vystúpil na koncerte na počesť Ahmeta Ertegüna.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 9. novembra 1968 sa Robert Plant oženil s Maureen Wilsonovou. Maureen a Robert Plantovci mali tri deti, dcéru Carmen Jane (*1968), (neskôr sa vydala za basgitaristu Charlieho Jonesa, člena Plantovej koncertnej kapely); a synov: Karaca Pendragona (*1972–†1977) a Logana Romera (*1979). Dvojica sa v auguste roku 1983 rozviedla. Robert Plant má ešte jedného mladšieho syna, Jesseho Leeho (*1991), ktorého matkou je sestra Mureen, Shirley Wilsonová.

V roku 1977 počas amerického turné Robert Plant dostal z domova správu, že jeho syn Karac zomrel na infekčné ochorenie žalúdka. Jemu je venovaná pieseň „All My Love“ (na albume In Through the Out Door z r. 1979).[58]

Plant sa zaujíma o welšskú históriu. Bol jendým zo sponzorov výroby bronzovej sochy welšského princa menom Owain Glyndŵr, ktorá bola v roku 2004 odhalená v jeho bývalom sídle vo Walese, v meste Machynlleth. Taktiež prispel k výrobe Glyndŵrovho erbu, ktorý je na keltskom múzeu v Machynllethe. Plant je aj členom klubu priaznivcov princa Owaina Glyndŵra, ktorí pôsobia vo Walese.[59]

V súčasnosti má Robert Plant bydlisko neďaleko anglického mesta Bewdley.[60]

Význam Roberta Planta[upraviť | upraviť zdroj]

Plant ovplyvnil už aj niektorých svojich súčasníkov, ako boli napríklad Geddy Lee, Ann Wilson,[61] či Sammy Hagar,[62] a aj nasledujúce generácie, medzi nimi spevákov ako Jeff Buckley a Jack White, ktorý napodobňoval jeho vystupovanie na pódiu. Medzi tých, ktorých Robert Plant ovplyvnil patrí aj Freddie Mercury z kapely Queen, či Axl Rose z Guns N' Roses.[1] V Encyclopædii Britannica je poznámka o tom, že „Prehnaným spôsobom vokálneho prejavu a expresivity bluesových spevákov, ako boli Howlin' Wolf a Muddy Waters, (Robert) Plant vytvoril zvuk, ktorým sa neskôr definovalo hard rockové a heavy metalové spievanie: veľký rozsah, výrazné skreslenie, hlasný objem a nadbytok emócií.“[63]

V roku 1990 Plant prevzal cenu Knebworth Silver Clef Award.[64] V roku 2006 rockovo-heavy metalový magazín Hit Parader označil Roberta Planta za jednotku svojho zoznamu najlepších heavy metalových spevákov všetkých čias. Za ním boli na zozname Rob Halford (#2, Judas Priest), Steven Tyler (#3), Freddie Mercury (#6), Geddy Lee (#13) a Paul Stanley (#18), všetci, ktorí uznali, že boli ovplyvnení Robertom Plantom.[2] V roku 2008 časopis Rolling Stone dal Robertovi Plantovi 15. miesto svojho zoznamu stovky najlepších spevákov všetkých čias (100 Greatest Singers of All Time).[1] V roku 2009 bol v hlasovaní rozhlasovej stanice Planet Rock, Robert Plant označený za „najlepší hlas rocku“.[3][4] Robert Plant je podľa časopisu Q magazine od roku 2009 v zozname umelcov storočia, či od roku 2007 na ôsmej priečke zoznamu stovky najlepších spevákov[65][66] V roku 2009 bola Plantovi udelená cena Q Awards za výnimočný prínos k hudbe.[67] Hudobný časopis SPIN dal Planta na 3. miesto zoznamu 50 najlepších rockových frontmanov všetkých čias.[68] dňa 20. septembra 2010 stanica National Public Radio (NPR) označila Roberta Planta ako jedného z päťdesiatich najlepších hlasov sveta.[69]


Za „službu hudbe“ udelil dňa 10. júla 2009 princ Charles Robertovi Plantovi titul Commander, Radu britského impéria.[70][71]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Diskografia skupiny Led Zeppelin
Štúdiové albumy
Koncertné albumy
Albumy v spolupráci

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c 100 Greatest Singers Of All Time: Robert Plant Rolling Stone. Retrieved 30 June 2015
  2. a b Hit Parader’s Top 100 Metal Vocalists Of All Time Theinsider.com. Retrieved 27 February 2011
  3. a b Plant is still top of the tree. The Sun. prístup: 12 September 2014.
  4. a b Robert Plant voted 'greatest voice in rock'. Nme.com: (3 January 2009). prístup: 16 March 2013.
  5. Rolling Stone Readers Pick the Best Lead Singers of All Time (1. Robert Plant). Rollingstone.com. prístup: 16 March 2013.
  6. WILLIAMSON, Nigel (2007). The Rough Guide to Led Zeppelin. London: Rough Guides Limited. ISBN 1-84353-841-5.
  7. World Archipelago. Book Web Sampler : Robert Plant – Hardcover. HarperCollins US. prístup: 12 September 2014.
  8. Chris Heath. GQ Music Issue: Interview with Robert Plant. "GQ Magazine". prístup: 2 July 2013.
  9. Achilles Last Stand. Led Zeppelin. prístup: 16 March 2013.
  10. Led Zeppelin in Their Own Words compiled by Paul Kendall (1981), London: Omnibus Press. ISBN 0-86001-932-2, p. 14.
  11. Dave Lewis and Simon Pallett (1997) Led Zeppelin: The Concert File, London: Omnibus Press. ISBN 0-7119-5307-4, p. 10.
  12. Ian Fortnam, "Dazed & confused", Classic Rock Magazine: Classic Rock Presents Led Zeppelin, 2008, p. 38.
  13. Hammer of the Gods, by Stephen Davis ISBN 1-57297-306-4 (p.48-49)
  14. a b Gilmore, Mikal (10 August 2006). "The Long Shadow of Led Zeppelin". Rolling Stone (1006).
  15. Fortnam, Ian (2008). "Dazed & confused", Classic Rock Magazine: Classic Rock Presents Led Zeppelin, p. 39.
  16. The History of Rock 'n' Roll: The '70s: Have a Nice Decade.
  17. Lewis, Dave (2003). Led Zeppelin: Celebration II: The 'Tight But Loose' Files, London: Omnibus Press. ISBN 1844490564, p. 54.
  18. Christ, Shawn (6 January 2015). Robert Plant Praises Phil Collins For Encouraging His Solo Career After Led Zeppelin's Split. Music Times. prístup: 21 July 2015.
  19. Digital, Pretty Good. 1993.
  20. Superunknown: 50 Iconic Albums That Defined 1994. GuitarWorld.com. (July 14, 2014). prístup: July 14, 2014.
  21. Plant included "8:05", from the first Moby Grape album, as a B-side to a 1993 single; it is also included on the expanded reissue of his Fate of Nations album on Rhino Records. Plant performed "Hey Grandma" (also from the first Moby Grape album) live when with his pre-Led Zeppelin Band of Joy, during the 1967–1968 period. See Rare and Unrecorded Songs by Robert Plant and Led Zeppelin. See also "Robert Plant albums reborn with nine lives". News Release, Rhino Records, 20 September 2006. On the Sixty Six to Timbuktu collection (2003), Plant includes his version of Spence's "Little Hands", as well as "Naked If I Want To", another song from the first Moby Grape album.Archived copy. archivované na [http://www.users.globalnet.co.uk/~liden/rp_raresongs.html originál z 11 November 2013 prístup: 2010-05-21.
  22. 'Caravanes des Artistes pour la Paix' du Festival au Désert history. Festival Au Desert. (February 2013). prístup: 1 August 2013.
  23. List of Grammy winners Šablóna:Webarchive
  24. Glaister, Dan (9 February 2009). Veteran Robert Plant steals show at Grammys. The Guardian. Guardian News and Media. prístup: 18 April 2013.
  25. Owen Gibson, media correspondent (23 July 2008). Mercury picks dark horses and rising stars. The Guardian. prístup: 1 January 2012.
  26. Robert Plant Official Website / Tour. Robertplant.com. prístup: 5 September 2010.
  27. Rounder Records Website / Tour. rounder.com. prístup: 16 November 2010.[nefunkčný odkaz]
  28. Achilles Last Stand. Led Zeppelin. prístup: 16 March 2013.
  29. "Review – Robert Plant's last concert with the Band of Joy", 8 August 2011. z 9 August 2011.
  30. "Your guide to Hardly Strictly Bluegrass music", 30 September 2011. z 1 October 2011.
  31. Robert Plant announces one-off London show for July – ticket details | News. Nme.Com: (2 May 2012). prístup: 2 November 2012.
  32. ultimateclassicrock.com / Robert Plant Releases New Live Album Featuring Sensational Space Shifters Band by Matthew Wilkening July 30, 2012 5:30 PM. Ultimate Classic Rock. prístup: 12 September 2014.
  33. Shauna Wright, "ROBERT PLANT TO PLAY WITH NEW BAND AT WOMAD FESTIVAL", Ultimate Classic Rock, 23 Feb
  34. Brian Guardner, "Robert Plant to Unveil the Sensational Space Shifters" Šablóna:Webarchive, "Ramble on Radio", 16 April
  35. Ken Kelley, "Robert Plant to Debut New Band at Intimate Show,Ultimate Classic Rock, 18 April
  36. Blog Archive " TBL NEWS ROUND UP: ROBERT PLANT FOR SUNFLOWER FESTIVAL/JPJ AT ABBEY ROAD SOUND AND VISION CANCER RESEARCH UK EVENT/ BOMBAY ’72/YOU TUBE CLIPS. Tight But Loose: (12 March 2013). archivované na [http://www.tightbutloose.co.uk/tblweb09/?p=13120 originál z 29 October 2012 prístup: 16 March 2013.
  37. Nigel Tassell, "Robert Plant's latest open-eared musical excursion", Womad – World of Music, Arts and Dance, March 2011 [nefunkčný odkaz]
  38. Robert Plant announces new album and UK tour. (23 June 2014). prístup: 3 July 2014.
  39. Sensational Space Shifters ft Robert Plant for Glastonbury Extravaganza – eFestivals.co.uk. prístup: 12 September 2014.
  40. Robert Plant Announces 2014 North American Tour (by Dave Lifton). (7 August 2014). prístup: 21 August 2014.
  41. Robert Plant To Release 'More Roar' Live EP For 'Record Store Day'. (22 March 2015). prístup: 28 March 2015.
  42. Isenhart, Olivia. "Robert Plant Stuns Hammerstein Ballroom with Zeppelin Classics", Pancakes and Whiskey, New York City, September 20, 2015. Retrieved on September 20, 2015.
  43. a b Oct 11 2016 – Robert Plant Setlist. (October 2016). prístup: 11 November 2016.
  44. a b Lampedusa Concert for Refugees. (19 September 2016). prístup: 11 November 2016.
  45. Oct 14 2016 – Robert Plant Setlist. (October 2016). prístup: 11 November 2016.
  46. Oct 19 2016 – Emmylou Harris Setlist. (October 2016). prístup: 11 November 2016.
  47. Robert Plant Turns Down $200 million for Zeppelin Reunion Tour. Justpressplay.net. prístup: 1 January 2012.
  48. Robert Plant Confirms Led Zeppelin Could Play Again. Uncut.co.uk. archivované na [http://www.uncut.co.uk/news/led_zeppelin/news/11294 originál z 5 December 2011 prístup: 16 March 2013.
  49. Hot right now:    . Jason Bonham: 'I Would Do a Led Zeppelin Tour in a Heartbeat'. Gigwise. prístup: 1 January 2012.
  50. Stone, Rolling. Robert Plant hints he'd be open to a Led Zeppelin reunion – NBC News Entertainment. Entertainment.nbcnews.com. prístup: 16 March 2013.
  51. Jimmy Page is 'fed up' with Plant delaying Led Zeppelin reunion plans. (19 May 2014). prístup: 22 August 2014.
  52. Bonner, Michael (January 2015). "An Audience with Jimmy Page".
  53. Kent, Nick. "Led Zeppelin: Eyewitness." Mojo Magazine: Classic Rock Special Issue (2009, Volume 2, 1ssue 6), p. 104.
  54. Robert Plant himself, in Vox, May 1993, page 18, stated, "The self-indulgence, the silly over-the-top Tolkien-esque stuff... John made it everlasting.".
  55. Helen Armstrong (1993), 'The Singer, not the Song', in Amon Hen (the bulletin of The Tolkien Society, U.K.), no. 123 p..4-5.
  56. "Stairway to Heaven, Paved with Gold: Led Zeppelin’s Snowdonia." The Independent, 6 April 1991.
  57. Andy Gill. "Robert Plant: 'I feel so far away from heavy rock'", The Independent, 27 August 2010. z 30 August 2010.
  58. Jeff Giles. "38 Years Ago: The Tragic Loss That Changed Led Zeppelin Forever", Ultimate Classic Rock, 2015-07-26.
  59. "Rock star Plant honours rebel". z 30 May 2015.
  60. http://www.shropshirestar.com/news/2015/02/07/whole-lotta-love-for-ludlow-led-zepplins-robert-plant-talks-about-his-time-in-the-town/
  61. Wilson, Ann. Ann Wilson Song By Song description – Hope & Glory. prístup: 26 August 2008.[nefunkčný odkaz]
  62. "100 Greatest Artists of Hard Rock".
  63. Susan Fast, "Led Zeppelin (British Rock Group)", Encyclopædia Britannica
  64. Knebworth: The Silver Clef Award Winners-Volumes One, Two & Three (1990). Michaeldvd.com.au. archivované na [http://www.michaeldvd.com.au/Reviews/Reviews.asp?ID=2972 originál z 4 December 2011 prístup: 1 January 2012.
  65. UK's 'Q’ Magazine Lists Their Artists of the Century. Thelifefiles.com. archivované na [http://www.thelifefiles.com/2009/11/27/uks-q-magazine-lists-their-artists-of-the-century/ originál z 5 October 2011 prístup: 1 January 2012.
  66. Q – 100 Greatest Singers. Rocklistmusic.co.uk. prístup: 1 January 2012.
  67. Muse, Kasabian, Robert Plant Triumph at Q Awards 2009 – PHOTOS. GIGWISE.com. prístup: 12 September 2014.
  68. The 50 Greatest Rock Frontmen of All Time. Google Books. prístup: 12 September 2014.
  69. Robert Plant: Born In England; Made In America. NPR.org(50 great voices). (2 November 2009). prístup: 12 September 2014.
  70. Template error: argument title is required.
  71. Catherine Sherman, via The Associated Press "Robert Plant receives Commander of the British Empire Honour". Catherine Sherman. prístup: 12 September 2014.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]