Roberto María Ortiz

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Roberto María Ortiz
Roberto María Ortiz
19. prezident Argentínskej republiky
V úrade
20. február 1938 – 27. jún 1942
ViceprezidentRamón Castillo
Predchodca Agustín Pedro Justo Ramón Castillo Nástupca
bývalý minister financií Argentínskej republiky
V úrade
4. január 1936 – 21. jún 1937
PrezidentAgustín Pedro Justo
Predchodca Federico Pinedo Carlos Alberto Acevedo Nástupca
bývalý minister verejných prác Argentínskej republiky
V úrade
13. január 1925 – 12. október 1928
PrezidentMarcelo Torcuato de Alvear
Predchodca Eufrasio Loza José Benjamín Ábalos Nástupca
Biografické údaje
Narodenie24. september 1886
Buenos Aires, Argentína
Úmrtie15. júl 1942 (55 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaRadikálna občianska únia
Radikálna občianska antipersonalistická únia
Alma materUniverzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
María Luisa Iribarneová
DetiMaría Angélica
Roberto Fermín
Jorge Luis
Odkazy
Spolupracuj na CommonsRoberto María Ortiz
(multimediálne súbory)

Jaime Gerardo Roberto Marcelino María Ortiz Lizardi (* 24. september 1886, Buenos Aires – † 15. júl 1942, Buenos Aires) bol argentínsky politik a právnik. V roku 1938 sa stal 19. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 24. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako minister financií a minister verejných prác.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Buenos Aires, obaja rodičia boli prisťahovalci zo španielskeho Baskicka. Ortiz sa pôvodne prihlásil na štúdium medicíny na Univerzite v Buenos Aires, no v dôsledku štrajku bola Lekárska fakulta na určitý čas uzatvorená, čo prinútilo Ortiza zmeniť rozhodnutie a prihlásil sa na Právnickú fakultu. Ešte v roku 1905 sa zúčastnil neúspešného pokusu o revolúciu zo strany členov Radikálnej občianskej únie. O štyri roky neskôr úspešne ukončil štúdium práva. V roku 1920 bol zvolený za poslanca federálneho parlamentu za Radikálnu občiansku úniu. Patril však ku krídlu strany, ktorá bola v opozícii voči predsedovi strany a prezidentovi republiky Hipólitovi Yrigoyenovi. Táto frakcia bola známa ako Antipersonalistická.[1] V roku 1922 vystriedal Yrigoyena na poste prezidenta Marcelo Torcuato de Alvear, ktorý bol považovaný za antipersonalistu. V roku 1925 vymenoval Ortiza za ministra verejných prác. V tom istom roku však Ortiz spolu s ďalšími nespokojnými antipersonalistami vystúpil z Radikálnej občianskej únie a založil novú stranu Radikálnu občiansku antipersonalistickú úniu. Napriek tomu zostal ministrom až do roku 1928. Ako odporca Yrigoyena podporoval vojenský prevrat zo septembra 1930, ktorý prezidenta Yrigoyena zosadil. Nebol však zástancom Josého Félixa Uriburua, no napriek tomu podporil zlúčenie Radikálnej občianskej antipersonalistickej únie do veľkej koalície zvanej Concordancia v roku 1931. Stal sa podporovateľom druhého vodcu prevratu generála Agustína Pedra Justa, ktorý sa stal prezidentom o rok neskôr. V roku 1936 sa v jeho vláde stal ministrom financií.

V roku 1937 sa stal kompromisným kandidátom vládnucej koalície Concordancia na prezidenta, následne v septemberi vyhral prezidentské voľby, ktoré však boli zmanipulované v jeho prospech. Od vojenského prevratu sa tak stal prvým nevojakom na čele krajiny. Ortiz potom, čo sa stal prezidentom (zmanipulovanými voľbami), tak vyhlásil, že od danej chvíle je proti manipulácii volieb. To umožnilo radikálnej strane vyhrať v parlamentných voľbách. Už o krátky čas však začala druhá svetová vojna. Počas predchádzajúcej svetovej vojny zostala Argentína neutrálna, čo sa ukázalo ako veľká ekonomická výhoda. Pri druhej svetovej vojne však bola verejná mienka nejednoznačná.[2] Ortiz však prijal v roku 1938 kontroverzné antisemitské opatrenie, ktoré zakazovalo argentínskym veľvyslancom v Európe udeľovať víza niektorým prenasledovaným Židom. Už v roku 1940 začala Británia kontrolovať Atlantický oceán, čo malo negatívny vplyv na export Argentíny, keďže svoje tovary exportovala hlavne do Európy. Krízu však nevládal riešiť prezident Ortiz, ktorý pre vážne zdravotné problémy nemohol často po dlhší čas vykonávať svoj úrad. Už krátko po nástupe do funkcie sa mu v dôsledku cukrovky výrazne zhoršil zrak. Od júla 1940 ho tak zastupoval viceprezident Ramón Castillo.[3] Tento mal však odlišné politické názory ako Ortiz a patril k tvrdým konzervatívcom. Kvôli tomu sa obnovili spory medzi radikálnou stranou a konzervatívcami, ktoré sa prejavovali predovšetkým v parlamente (kde mala radikálna strana väčšinu), ktorý odmietal jednať o riešení ekonomických problémov spojených s vojnou. Keďže Veľká Británia bola veľmi postihnutá svetovou vojnou, chcela tento zlý stav Argentína riešiť tým, že by Britániu v obchode nahradila Spojenými štátmi. Američania však neboli ochotní prijímať argentínsky tovar, naopak uvalili na produkty, ktoré boli typické pre Argentínu vysoké clá. Navyše USA obmedzili prípadný vývoz zbraní do Argentíny a naopak do Brazílie začali zbrane vyvážať bez problémov. Vzájomné vzťahy sa tak ešte viac zhoršili. V Argentíne tak začali silnieť hlasy, ktoré upozorňovali na riziko, že USA podporujú potenciálny útok Brazílie voči Argentíne. To veľmi posilnilo nacionalistické nálady v krajine. Nacionalisti postupne posilňovali svoje pozície a začali meniť Argentínu podľa príkladu fašistického Talianska.[4] Žiadna zmena však nedokázala zvrátiť problém s nemožnosťou vyvážať svoje produkty do zahraničia. To znova posilnilo radikálnu stranu, ktorá chcela uskutočniť vlastný vojenský prevrat. Viceprezident a zároveň zastupujúci prezident Castillo tak začal vládnuť prezidentskými dekrétmi. Napriek tomu však strácal rýchlo podporu a vládu si udržiaval iba vďaka armáde. Krajina sa začala postupne uzatvárať. Zároveň sa ešte viac zhoršili vzťahy s USA, ktoré sa ocitli na bode mrazu, kedy Spojené štáty úplne zakázali dovoz zbraní do Argentíny. V polovici roka 1942 však už Ortiz v dôsledku svojej choroby úplne oslepol, 27. júna 1942 tak rezignoval na funkciu prezidenta. Už 15. júla toho istého roka Ortiz v Buenos Aires zomrel.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Roberto María Ortiz [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-18]. Dostupné online.
  2. Roberto María Ortiz - Roberto Marcelino Ortiz [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-18]. Dostupné online.
  3. Ramón Castillo [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-10-18]. Dostupné online.
  4. Roberto Marcelino Ortiz [online]. todo-argentina.net, [cit. 2018-10-18]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]