Rockwell B-1 Lancer

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
B-1 Lancer
B-1B over the pacific ocean.jpg
B-1B nad Pacifikom
Typ strategický bombardér
Výrobca North American Rockwell/Rockwell International
Boeing
Prvý let 23. december 1974
Zavedený 1. október 1986
Charakter v službe
Hlavný používateľ United States Air Force
Výroba 1973–74, 1983–88
Vyrobených B-1A: 4
B-1B: 100
Cena za kus 283.1 milióna USD (k roku 1998)
B-1B so stiahnutými krídlami
Kokpit lietadla B-1
Radar AN/APQ-164
Zadný pohľad na letiaci B-1B
B-1B pristáva na Royal International Air Tattoo 2008
Bomby GBU-31 pripravené na naloženie do B-1B

B-1 Lancer je americký strategický bombardér, schopný letieť vysokými rýchlosťami aj v nízkych letových hladinách. Zo všetkých troch amerických bombardérov dokáže B-1B uniesť najviac munície a predstavuje chrbtovú kosť amerického strategického letectva.

B-1B je držiteľom 61 svetových rekordov v rýchlosti, užitočnom zaťažení a dolete.

Neustála modernizácia, ktorú bombardéry B-1B podstupujú, by mala zabezpečiť, že tieto lietadlá budú v americkom letectve slúžiť minimálne do roku 2040.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 70-tych rokov začalo Vojenské letectvo Spojených štátov hľadať náhradu za bombardér B-52. Do súťaže sa prihlásili tri veľké letecké spoločnosti - North American Rockwell, Boeing a General Dynamics. Všetky tri prišli s projektom lietadla s meniteľnou geometriou krídel, pričom ako najlepší a najlacnejší návrh bolo vybrané lietadlo od spoločnosti North American Rockwell.[1] Prvý zo štyroch vyrobených prototypov B-1A vzlietol 23.decembra 1974. B-1A dosahoval maximálnu rýchlosť 2 238 km/h (2,2 Mach)[2] a mohol niesť 52 000 kg bômb. Skúšky prototypov pokračovali až do júna 1977, kedy bol program B-1A prezidentom Carterom zrušený. Dôvodom boli nielen vysoké náklady na vývoj bombardéra, ale aj pokroky vo vývoji novej strely s plochou dráhou letu AGM-86 ALCM. Strela AGM-86 mala dolet 2 400 km a mohla byť nesená bombardérmi B-52. Táto nová strela dávala lietadlám B-52 tie isté schopnosti, akými mali disponovať B-1A, t.j. schopnosť preniknúť hlboko do sovietskeho vzdušného priestoru a zaútočiť na dôležité pozemné ciele. V roku 1981 však nastupuje do úradu prezidenta Ronald Reagan a v októbri toho istého roka bol program znovu spustený pod názvom B-1B. Bombardér B-1B absolvoval svoj prvý let takmer 10 rokov po svojom predchodcovi, dňa 18. októbra 1984. Počiatočné operačné schopnosti dosiahli bombardéry B-1B dňa 1. októbra 1986.

Americké letectvo uzavrelo už v roku 1982 objednávku na nákup 100 lietadiel B-1B, pričom dodávka prvých sériových strojov začala v októbri 1984. Posledný Rockwell B-1B vyšiel z montážnej haly v Palmdale v Kalifornii dňa 20. januára 1988.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Drak[upraviť | upraviť zdroj]

B-1B je dolnoplošník s meniteľnou geometriou krídel. To mu umožňuje letieť vysokou rýchlosťou, s cieľom zvýšiť svoje šance na prežitie alebo letieť v ekonomickom režime, s cieľom predĺžiť dolet lietadla. Nastavenie krídel do roztiahnutej polohy sa využíva hlavne pri vzlete, pristátí, prípadne tankovaní počas letu. K nastaveniu krídel s maximálnou šípovitosťou dochádza v situáciách, keď lietadlo potrebuje letieť vysokými podzvukovými rýchlosťami nízko nad terénom alebo nadzvukovými rýchlosťami vo vysokých letových hladinách. Toto typické bojové nastavenie dodáva lietadlu oveľa väčšiu obratnosť.

Použitím materiálov, ktoré pohlcujú radarové žiarenie, získalo americké letectvo bombardér s odrazovou plochou 1 m².[3] V porovnaní so svojím predchodcom B-52 je to 100-násobne nižšia odrazová plocha a B-1B tak môže súťažiť s podstatne menšími lietadlami, akým je napríklad stíhačka Rafale.[4]

Kokpit[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od verzie B-1A je kokpit B-1B vybavený vystreľovacími sedadlami pre prípad, že by sa posádka musela po zásahu nepriateľskou raketou katapultovať. Koncept záchrany posádky v B-1A bol spočiatku navrhnutý tak, že celá posádka sedela v záchrannom module, ktorý by sa oddelil od trupu bombardéra.

Avionika[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným palubným počítačom bombardéra B-1 je IBM AP-101, ktorý bol tiež integrovaný v raketoplánoch Space Shuttle alebo bombardéroch B-52.[5]

B-1B je vybavený rádiolokátorom s pasívnym elektronickým vychyľovaním lúča AN/APQ-164, ktorý slúži tak pre navigáciu, ako aj pre zameranie pozemných cieľov. Niektoré z jeho komponentov sa nachádzajú aj v radare APG-68, ktorý je integrovaný v stíhačkách F-16 C/D. AN/APQ-164 je schopný mapovať terén za akéhokoľvek počasia a umožňuje automatický let bombardéru nízko nad zemou.[6] Vrámci modernizácie Block D získali bombardéry v roku 1995 aj družicový navigačný systém GPS.[7]

O vlastnú ochranu bombardéra sa stará systém AN/ALQ-161A, ktorý identifikuje a ruší nepriateľské radary alebo rakety. Systém pokrýva priestor lietadla vo všetkých smeroch a poskytuje mu ochranu pred veľkým množstvom hrozieb. Zároveň prideľuje jednotlivým typom ohrozenia prioritu a podľa toho reaguje v plne automatickom režime. I keď je ALQ-161 zapnutý, nevysiela elektromagnetické žiarenie počas celej doby. Vie, kedy nemá emitovať žiadne žiarenie, aby nevyzradil pozíciu lietadla. Taktiež v prípade rušenia vyžaruje iba v určitom smere a na krátku dobu.[8]

V súčasnosti prebieha modernizácia, ktorá bude trvať až do roku 2019. Vrámci nej by mal byť zmodernizovaný navigačný systém, ale aj kokpit, v ktorom budú dva čiernobiele displeje nahradené štyrmi viacúčelovými farebnými displejmi. Najvýznamnejšou zmenou v avionike lietadla však bude integrácia nového rádiolokátora SABR-GS od spoločnosti Northrop Grumman Corporation. SABR-GS je radar s elektronickým vychyľovaním lúča (AESA), odvodený z moderného rádiolokátoru AN/APG-83, ktorý má byť integrovaný v stíhačkách F-16V. V SABR-GS sa tak využili poznatky, získané pri vývoji radarov pre lietadlá F-22, F-35 a najnovšie aj F-16.[9]

Motor[upraviť | upraviť zdroj]

B-1B nedosahuje rýchlosť svojho predchodcu B-1A a jeho maximum je len 1 335 km/h (1,25 Mach). I tak však rýchlosťou letu predčí bombardéry B-52 a B-2 Spirit. Pohon bombardéra zabezpečujú 4 dvojprúdové motory F-101-GE-102, každý s maximálnym ťahom 137 kN, ktoré mu umožňujú doletieť na vzdialenosť 9 400 km. Motor F-101-GE-102 je produktom firmy General Electric a jeho ďalšie verzie boli použité aj v stíhačkách F-14B/D, F-16C/D alebo F-15K. Bol z neho vyvinutý taktiež variant bez prídavného spaľovania, určený pre bombardér B-2 Spirit.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

B-1B bol primárne konštruovaný ako strategický bombardér, určený na ničenie pozemných cieľov jadrovými bombami. Pre tieto účely bol vybavený 24 bombami B61[10] alebo B83.[11]

Po rozpade Sovietskeho zväzu došlo k zmene B-1B z jadrového nosiča na konvečný bombardér. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začalo s integráciou klasických železných bômb. Vrámci balíka CMUP (Conventional Mission Upgrade Program) bolo lietadlo vybavené 84 bombami Mk 82 s hmotnosťou 227 kg. Neskôr pribudla aj schopnosť niesť 24 bômb Mk 84 s hmotnosťou 925 kg.

Počas modernizácie Block C boli integrované taktiež kazetové bomby CBU-87/89/97.

Vylepšenia v Blocku D priniesli lietadlu nielen moderný navigačný systém (GPS), ale aj možnosť integrácie družicovo navádzanej munície (JDAM). Tá je zastúpená bombami GBU-31 s hmotnosťou 900 kg alebo GBU-38/GBU-54 s hmotnosťou 225 kg.

K zásadnému zvýšeniu schopnosti bombardéra, prežiť v silne chránenom vzdušnom priestore, došlo integráciou kĺzavej bomby AGM-154 JSOW. Bomba po vypustení z bombovnice automaticky roztiahne krídelká a kĺzavým letom dokáže prekonať až 130 km, ak je zhodená z veľkej nadmorskej výšky. JSOW (Joint Standoff Weapon) má hmotnosť asi 490 kg jej navedenie na cieľ zabezpečuje družicový systém GPS.

V roku 2014 získalo americké letectvo novú strelu s plochou dráhou letu JASSM-ER, ktorá sa stala aj súčasťou výzbroje bombardéra B-1B. S doletom 926 km, s hmotnosťou bojovej časti 450 kg a sofistikovaným navádzaním predstavuje to najnebezpečnejšie, čo môže vo výzbroji B-1B byť.[12]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Operácia Púštna líška[upraviť | upraviť zdroj]

K prvému bojovému nasadeniu bombardéra B-1B došlo v decembri 1998 počas operácie Púštna líška, keď lietadlo preniklo cez irackú protivzdušnú obranu a zničilo kasárne Republikánskej gardy. Kasárne, v ktorých sa nachádzali elitné jednotky Sadáma Husajna, boli zničené bombami Mark 82 s hmotnosťou 227 kg. Tieto bomby mali oneskorenú roznetku, aby mohli preniknúť do vnútra budov a zničiť personál vo vnútri. Útoku na pozemné ciele v danej oblasti sa zúčastnili taktiež stíhačky F-14 a F-18, ktoré vzlietli z lietadlových lodí v Perzskom zálive.

Vojna v Kosove[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1999 bolo počas operácie Spojenecká sila (Operation Allied Force) nasadených šesť lietadiel B-1B v Kosove. Bombardéry vzlietali zo základne Fairford v Anglicku a v prepočte na hmotnosť zhodili viac ako 20 % bômb.

Vojna v Afganistane[upraviť | upraviť zdroj]

Počas operácie Trvalá sloboda (Operation Enduring Freedom) zhodili B-1B 40 % bômb a v prípade presne navádzaných bômb JDAM to bolo až 70 % (3900 kusov).

Intervencia v Iraku[upraviť | upraviť zdroj]

Počas operácie „Iracká sloboda“ (Operation Iraqi Freedom) sa lietadlá B-1B zúčastnili menej ako 1 % bojových misií, ale zhodili na nepriateľské ciele 43 % presne navádzaných bômb JDAM.[13]

Boj proti Islamskému štátu v Iraku a Sýrii[upraviť | upraviť zdroj]

Od 8. augusta 2014 bombardujú lietadlá B-1B pozície Islamského štátu vrámci operácie "Bytostné odhodlanie" (Operation Inherent Resolve). Bombardéry štartujú zo základne Al Udeid v Katare a operujú nad územím Iraku a Sýrie.[14] Okrem strojov B-1B sú do útokov na pozemné ciele zapojené aj bombardéry B-52, lietadlá A-10 a stíhačky F-15, F-16 a F-22. Hoci zo všetkých týchto lietadiel USAF uskutočnili bombardéry B-1B k marcu 2016 len 7% z celkového počtu letov, tak pri nich zhodili až 37% použitej leteckej munície.[15] Proti pozíciám ISIS sa používajú riadené bomby typu JDAM s GPS navádzaním.[16]

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

USA USA

United States Air Force mali k decembru 2015 k dispozícii 60 sériovo vyrobených lietadiel:[17]
  • 7. bombardovacie krídlo– základňa Dyess, Texas[18]
  • 28. bombardovacie krídlo – základňa Ellsworth, South Dakota[19]
  • 57. bombardovacie krídlo – základňa Nellis, Nevada

Špecifikácia (B-1B)[upraviť | upraviť zdroj]

B-1A Orthographic.PNG
Pohľad do bombovnice B-1B

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 4 (pilot, kopilot, operátor zbraňových systémov, operátor systémov vlastnej ochrany lietadla)
  • Dĺžka: 44,5 m
  • Rozpätie: 41,76 m/24,08 m
  • Výška: 10,36 m
  • Nosná plocha: 181,2 m² [20]
  • Hmotnosť (prázdny): 86 183 kg
  • Zásoba paliva: 120 326 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 216 364 kg
  • Pohonná jednotka: 4 × dvojprúdový motor F-101-GE-102, každý s maximálnym ťahom 137 kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 1 335 km/h (1,25 Mach) vo výške 15 000 km
  • Dolet: 9 400 km
  • Dostup: 18 288 m
  • Plošné zaťaženie: 816 kg/m²
  • Ťah/hmotnosť: 0,38

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • nosnosť: interne 34 019 kg / externe 22 679 kg
    • Konvenčné bomby:
      • 84x Mk 82
      • 24x Mk 84
      • 84x Mk 62
      • 8x Mk 65
      • 30× CBU-87/89/CBU-97
      • 30× CBU-103/104/105
      • 24× GBU-31 JDAM[21]
      • 15× GBU-38 JDAM
      • 15x GBU-54 LaserJDAM
      • 24x AGM-154 JSOW[22]
    • Strely typu vzduch-zem:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]