Rosettská doska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dobová reprodukcia Rosettskej dosky s veľkým rozlíšením
Perokresba Rosettskej dosky
Rosettská doska v Britskom múzeu

Rosettská doska (franc. La pierre de Rosette) je čierna dvojjazyčná kamenná doska staroegyptskej stély, vytvorená roku 196 pred Kr. Vďaka nej bolo možné urobiť významný posun v chápaní egyptského hieroglyfického písma. Obsahuje dovedna 166 rozličných znakov. Názov nesie podľa miesta nálezu – mesta Rosetty (arab. ar-Rašíd) pri ústí západného ramena rieky Níl do Stredozemného mora.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Stéla pochádza z ptolemaiovského obdobia a je na nej vytesaný jediný text v troch rozličných prekladoch: Dva v staroegyptskom jazyku (v hieroglyfickom a démotickom písme) a jeden v starovekej gréčtine. Stéla bola vytvorená v roku 196 pred Kr. a objavená pre súčasnú vedu roku 1799 v Rosette. Má veľký podiel na rozlúštení princípov hieroglyfického písma v roku 1822 francúzskym vedcom Jeanom-Françoisom Champollionom a anglickým učencom Thomasom Youngom. Porovnateľné preklady na kameni pomohli pochopiť viaceré, dovtedy nerozlúštené prvky hieroglyfov.

Text je dekrét Ptolemaia V. Epifana, obsahujúci odvolanie rôznych daní a príkazy k spôsobu vykonávania panovníkovho kultu. Veda okrem tejto stély pozná ešte dve podobné dvojjazyčné egyptsko-grécke, ktoré sú staršie. Ide o dekrét Ptolemaia III. Euergeta z Kanopu z roku 239 pred Kr. a dekrét Ptolemaia IV. Filopatóra z Mennoferu približne z roku 218 pred Kr.

Rosettská doska je dnes vysoká 114,4 cm, široká 72,3 cm a hrubá 27,9 cm.[1] Váži okolo 760 kg. Na bokoch a na zadnej strane je nedokončená. Pôvodne sa predpokladalo, že je vyhotovená zo žuly alebo čadiča, dnes sa materiál uvádza ako granodiorit s tmavou sivo-ružovou farbou.[2] Od roku 1802 je vystavená v Britskom múzeu.

Príbeh Rosettskej dosky[upraviť | upraviť zdroj]

Objavenie[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci príprav Napoleonovej expedície do Egypta roku 1798 Francúzi založili Institut de l’Égypte v Káhire, čo pritiahlo 167 archeológov a ďalších vedcov do Egypta. Francúzsky ženijný inžinier kapitán Pierre-François Bouchard objavil kameň niekedy v polovici júla roku 1799 (nevie sa presne kedy, 15. alebo 19.) počas opevňovacích prác pri pevnosti St. Julian, ktorým velil, blízko egyptského prístavného mesta Ar-Rašíd (franc. Rosetta) v západnej časti delty.[pozn 1] Napoleonovi vojaci boli týmto nečakaným nálezom tak zaskočení, že sa podľa svedka „zastavili a zložili zbrane“.[3] Napoleon sa roku 1799 vrátil do Francúzska a zanechal vedcov s časťou francúzskej armády v Egypte. Francúzski vojaci zadržiavali útoky britskej a osmanskej armády, až kým sa v marci 1801 Briti nevylodili v Abukírskej zátoke. Vtedy francúzska expedícia pod velením Jacquesa-Françoisa de Menou odviezla kameň z Káhiry do Alexandrie. Francúzske jednotky sa v Káhire vzdali 22. júla a v Alexandrii 30. augusta toho istého roku.

Po kapitulácii sa rozpútala polemika o osude francúzskych nálezov v Egypte. De Menou ich odmietol odovzdať s odôvodnením, že patria inštitútu. Britský generál John Hely-Hutchinson odmietol opustiť mesto kým de Menou nálezy neodovzdá. Britskí vedci Edward Daniel Clarke a William Richard Hamilton, ktorí medzitým prišli do Egypta, súhlasili, že prezrú zbierku v Alexandrii. Pri tej príležitosti našli množstvo artefaktov, ktoré Francúzi zatajili Britom. Keď Hutchinson vyhlásil všetok vedecký materiál vlastníctvom Britskej koruny, francúzsky učenec Étienne Geoffroy Saint-Hilaire odkázal Clarkovi a Hamiltonovi, že radšej spália všetky svoje objavy, narážajúc na legendárny požiar Alexandrijskej knižnice, ako by ich mali odovzdať Angličanom. Hutchinson nakoniec súhlasil, že veci ako biologické vzorky by sa mohli brať ako súkromný majetok francúzskych vedcov. De Menou považoval Rosettskú dosku za svoj súkromný majetok a ukryl ju.

Ako sa presne doska dostala do britských rúk ostáva tajomstvom. Plukovník Tomkyns Hilgrove Turner, ktorý ju prevážal do Veľkej Británie, neskôr vyhlásil, že ju sám odňal de Menouovi a odviezol na delovej lafete. Clarke vo svojich pamätiach tvrdil, že nemenovaný francúzsky vedec s dôstojníkom bez násilia odovzdali kameň jemu a jeho spoločníkom v jednej z káhirských postranných uličiek. Francúzski vedci tak odišli z Egypta iba s jej odtlačkami a sadrovými odliatkami. Turner dopravil dosku do Veľkej Británie na palube zajatej francúzskej fregaty Egyptienne vo februári 1802. 11. marca bola Rosettská doska predstavená v Londýnskej spoločnosti starožitníkov Stephenom Westonom, ktorý hral významnú úlohu v prvých fázach jej výskumu. Neskôr bola premiestnená do Britského múzea kde sa nachádza dodnes.

Výskum[upraviť | upraviť zdroj]

Odborníci si prezerajú Rosettskú dosku počas Medzinárodného kongresu orientalistov v roku 1874

Na doske sa nachádza text 14 riadkov v hieroglyfoch, 32 riadkov v démotickom písme a 55 riadkov v starovekej gréčtine. Grécka časť textu bola prečítaná ešte v Káhire, takže jej obsah bol známy takmer hneď. Hieroglyfy boli v tom čase považované vďaka mylne pochopenému Horapollónovmu dielu Hierogyphica za čisto obrázkové písmo.[pozn 2] Prvý krok k prečítaniu egyptskej časti dosky urobil švédsky diplomat a orientalista Johan David Åkerblad, ktorému sa podarilo určiť polohy vlastných mien v démotickom texte a tak isto aj slová „chrám“ a „Gréci“.[4] V texte sú spomínaní nasledujúci panovníci: Alexander Veľký ako Alexander; Ptolemaios I. Sótér, Ptolemaios II. Filadelfos, Ptolemaios III. Euergetés a Ptolemaios V. Epifanés ako Ptolemaios; Bereniké I. a II. ako Bereniké; Arsinoé I., II. a III. ako Arsinoé.

Britský fyzik, lekár a amatérsky filológ Thomas Young zistil, že sa v hieroglyfickom texte v oválnych kartušiach nachádzajú vlastné mená kráľov. Podarilo sa mu na inom dokumente rozlúštiť mená „Kleopatra“ a „Bereniké“. Ako prvý vyslovil názor, že hieroglyfy môžu byť aj fonémy a prestal na ne pozerať ako na čisto obrázkové písmo. Zastavil sa však pred názorom, že tieto znaky sú predchodcami fenickej abecedy, z ktorej pochádza aj súčasné latinské písmo, dokonca časť svojich vyslovených názorov roku 1818 odvolal.[5] V roku 1814 dokončil preklad démotického textu a začal pracovať na hieroglyfoch, ale neúspešne.[6]

Francúzsky vedec, filológ a orientalista Jean-François Champollion založil svoje bádanie práve na tomto predpoklade. V rokoch 1822 – 1824 významne postúpil vo výskume dosky a je označovaný za jej hlavného prekladateľa. Champollion vedel čítať grécke a koptské texty. Vedel, že v koptskej abecede je sedem démotických znakov. Pozorovaním ako sa tieto znaky spätne používajú v démotickom texte zistil čo znamenajú. Následne ich sledoval medzi hieroglyfmi a zistil ich hodnoty a niektoré ďalšie tak, že najskôr transliteroval grécke mená, ktorých originály boli v gréckom texte (napr. „Ptolemaios“, ktoré jediné sa zachovalo v hieroglyfickej časti, alebo „Bereniké“ a „Kleopatra“) a porovnal pozície znakov mien s hieroglyfickými a démotickými verziami. Takto získané hodnoty použil pri menách, ktoré pochádzali z iných hieroglyfických nápisov. Jedným z nich bol grécko-egyptský nápis na oblisku z čias Ptolemaia VIII. Euergeta II. Fiskóna, ktorý sa našiel na Filskom ostrove pri Elefantíne. Tu Champolion našiel obe verzie mena „Kleopatra“. Nakoniec zostavil abecedu, ktorá pomohla dešifrovať ostatok textu.[7]

Ptolemaios (ptw3lmyś) →
ΠΤΟΛΕΜΑΙΟΣ[8] v hieroglyfoch
Hiero Ca1.svg
p
t
wA l
M
i i s
Hiero Ca2.svg
Kleopatra (qliw3p3dr3.ts3) →
ΚΛΕΟΠΑΤΡΑ[9] v hieroglyfoch
Hiero Ca1.svg
q
l
i wA p A d
r
A t
H8
Hiero Ca2.svg
Bereniké (ˁbrnyq3.ts3) →
ΒΕΡΕΝΙΚΗ[10] v hieroglyfoch
Hiero Ca1.svg
R7
r
n
i i
q A t
H8
Hiero Ca2.svg
Arsinoé (ilsirn3y.ts3) →
ΑΡΣΙΝΟΕ v hieroglyfoch
Hiero Ca1.svg
i l
z
ir
n
A y t
H8
Hiero Ca2.svg

V roku 1858 Filomateánska spoločnosť Pennsylvánskej univerzity vydala prvý kompletný anglický preklad Rosettskej dosky, ktorý bol výsledkom práce troch svojich členov: Charlesa R. Halea, S. Huntingtona Jonesa a Henryho Mortona.[11][12]

Minulé storočie a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Rosettská doska je dodnes takmer nepretržite vystavená v Britskom múzeu od roku 1802. Na sklonku prvej svetovej vojny v roku 1917, v obave pred následkami intenzívneho bombardovania Londýna múzeum spolu s ďalšími vzácnymi exponátmi premiestnilo dosku do bezpečia. Kameň potom strávil nasledujúce dva roky v priestoroch londýnskej poštovej podzemnej železnice, 50 stôp (15,24 m) pod zemou v Holborne. Kameň opustil na mesiac Britské múzeum opäť až v októbri 1972 ako zapožičaný exponát výstavy k 150. výročiu rozlúštenia hieroglyfov v parížskom Louvre, kde bol umiestnený spolu so slávnou prácou Lettre à M. Dacier relative à l’alphabet des hiéroglyphes phonétiques Jeana-Françoisa Champolliona.

Egypťania dosku považujú za súčasť národného bohatstva a chceli by ju získať späť, medzinárodné právo však tieto, ako aj v podobných prípadoch ukoristené nálezy klasifikuje ako vlastníctvo ich dnešných majiteľov. V júli 2003 Egypt požiadal o vrátenie Rosettskej dosky. Generálny tajomník Najvyššej rady pre pamiatky v Káhire Dr. Záhí Hawáss pre tlač vyhlásil: „Ak Briti chcú, aby si ich ľudia pamätali, ak si chcú obnoviť svoju reputáciu, mali by dobrovoľne vrátiť Rosettskú dosku, pretože je to ikona egyptskej identity.“ Roku 2005 Hawáss vyjednával trojmesačné zapožičanie s eventuálnym vrátením.[13] V novembri 2005 mu Britské múzeum zaslalo repliku dosky.[14] V decembri 2009 Hawáss vyhlásil, že je pripravený upustiť od žiadosti vrátenia, keď Britské múzeum požičia Egyptu dosku na tri mesiace.[15]

Text dekrétu[upraviť | upraviť zdroj]

Rosettská doska je v skutočnosti stéla s textom dekrétu, vydanom 23. marca 196 pred Kr. Ptolemaiom V., po potlačení nepokojov v meste Lykopolis (staroeg. Saut, dnes Asjút) a okolí,[16] ktorým panovník okrem iného obnovoval staršie daňové úľavy chrámovým kňazom a chrámom, a upevňoval vlastný božský kult. Niektorí odborníci predpokladajú nutnosť existencie ďalších stél s kópiou tohto textu, pretože takáto proklamácia sa pravdepodobne nachádzala vo viacerých kusoch aj v ďalších chrámoch, ako to Ptolemaios v texte prikazoval. Zatiaľ však ostávajú neobjavené.

Kompletný preklad démotického textu, ktorý je najlepšie zachovaný zo všetkých troch verzií,[17] preložil, okomentoval a publikoval český egyptológ a odborník na démotickú fázu staroegyptčiny prof. František Lexa.[18] Text sú štyri zložené súvetia.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét Ptolemaia V. na tetradrachme (okolo roku 200 pred Kr.)

Podľa F. Lexu Ptolemaios V. pravdepodobne pri svojej korunovácii, deväť rokov pred vydaním dekrétu, neúmerne zvýšil daňové zaťaženie domáceho obyvateľstva a chrámov, čo o pár rokov vyústilo do sociálnych nepokojov. V tomto duchu sa dajú vysvetliť aj narážky dekrétu na zanedbané kňazské povinnosti voči bohom, podľa Lexu rozumej voči kultu Ptolemaiovcov, a aj fakt, že sa do dnešných dní zachovalo nepomerne malé množstvo ďalších dekrétov z ptolemaiovského obdobia. Rebélie pôvodného obyvateľstva boli vzburami proti gréckym panovníkom a ich spôsobu vládnutiu.[19]

Ptolemaios Epifanés si asi uvedomil neúnosnosť svojich nariadení, časť z nich zrušil týmto dekrétom a snažil sa veci urovnať. Lexa tvrdí, že celé úľavy vyplývajúce z dekrétu boli kvôli záchrane daní a ostatných príjmov, plynúcich do štátneho rozpočtu, nie kvôli súcitu s egyptským obyvateľstvom, zaťaženým prehnanými povinnosťami voči štátu, ako sa snaží vzbudiť dojem text stély. Totiž hlavnými platičmi daní v krajine boli tradične chrámy. Pokiaľ by tie Ptolemaios zruinoval svojimi premrštenými požiadavkami, nemal by odkiaľ nahradiť väčšinu príjmov z daní na ktoré bol zvyknutý. Existujú doklady z blízkej histórie o schátraných chrámoch, ktoré boli opustené kvôli privysokým daniam.[20]

Ďalším problémom v spoločnosti boli odmeny armády spomínané v dekréte. Do pravidelného ptolemaiovského vojska Egypťanov neodvádzali, pretože Ptolemaiovci domácim obyvateľom prestali veriť. Slúžili len v púštnej stráži, v poriadkových oddieloch a na lodiach. Namiesto nich používali Grékov a zahraničných žoldnierov. Podľa Lexu sa v dekréte v slovách „obdarovanie vojska“ asi ukrýva nasledujúce: Vojaci (Gréci alebo cudzí žoldnieri) dostávali za vojenskú službu okrem platu aj pozemok. Tieto pozemky boli obyčajne sústreďované do skupín v sídlach po celom Egypte. Problém bol v tom, ak nepočítame skrytú snahu Ptolemaiovcov o pogréčtenie území prostredníctvom ich komunít, že pozemok, ktorý Grék dostal pridelený za svoju službu, bol pôvodne majetkom domáceho Egypťana. Ten musel bez náhrady z neho odísť a „sám sa rozhodnúť, ako ďalej bude živiť seba a svoju rodinu“.[21]

Historické súvislosti udalostí, ktorých oficiálnou odozvou je aj tento dekrét, však siahajú k otcovi Ptolemaia V., k Ptolemaiovi IV. Filopatórovi, ktorý bol nútený pred vojenským stretom so seleukovským kráľom Antiochom III. postaviť za krátky čas veľké vojsko. V ňom bolo popri iných vojakoch prvýkrát v dejinách Ptolemaiovcov aj 25 300 Egypťanov,[17] ktorí sa po vyhratej vojne roku 217 pred Kr. bitkou pri Rafii rozišli do svojich domovov. Kvôli atmosfére vládnucej v domácej spoločnosti vďaka nastoleným pomerom sa časť egyptských veteránov začala spolčovať a vytvárať nepokoje. Rebélia v Škane nebola jediná. V 19. roku panovania Ptolemaia V., teda o desať rokov neskôr, vypukli v Tébach nepokoje. Boje s vládnym vojskom boli tak silné, že zničené Téby sa už z toho nespamätali.[16]

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

● Deviateho roku, štvrtého mesiaca Xantika, čo je osemnásty deň druhého mesiaca rozpuku podľa Egypťanov,

● za mladého kráľa, ktorý sa stal kráľom namiesto svojho otca, pán nají, ktorého moc je veľká, ktorý nastolil poriadok v Egypte a urobil ho krásnym, ktorého srdce je zbožné k bohom, ktorý má navrch nad svojim nepriateľom, ktorý krásnym a dobrým robí život ľudí, pána jubilejných rokov ako Ptaha-Tenena, kráľa ako Rea, kráľa Hornej a Dolnej zeme, syna bohov milujúcich otca, ktorého Ptah vyvolil a ktorému dal Re moc, živej Amonovej podoby, Reovho syna, Ptolemaia večne žijúceho, Ptahovho miláčika, boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, syna Ptolemaia a Arsinoé, bohov milujúcich otca,

● keď kňazom Alexandra, bohov spasiteľov, bohov súrodencov, bohov dobrodejných, bohov milujúcich otca a kráľa Ptolemaia, boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, bol Aietos, syn Aietov, keď Puyrrha, dcéra Filinova, bola nositeľkou víťazného daru pred Berenikou dobrodejnou, keď Aria, dcéra Diogenova, bola nositeľkou košíka pred Arsinoou milujúcou brata, keď Irena, dcéra Ptolemaia, bola kňažkou Arsinoé, milujúcou otca,

● tohto dňa bol vydaný dekrét:

Výsady a úľavy pre obyčajných ľudí, kňazov a vojakov[upraviť | upraviť zdroj]

● Veľkňazi, sluhovia boží, kňazi, ktorí vchádzajú do svätyne a obliekajú bohov, pisári svätých kníh, pisári domu života a ostatní kňazi, ktorí prišli z egyptských chrámov do Mennoferu na slávnosť prijatia najvyššej hodnosti, ktorú dosiahol kráľ Ptolemaios žijúci večne, Ptahov miláčik, boh, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, z rúk svojho otca, zhromaždeným v mennoferskom chráme povedal:

● Pretože kráľ Ptolemaios, žijúci večne, boh, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, syn kráľa Ptolemaia a kráľovnej Arsinoé, bohov milujúcich otca, preukázal početné dobrodenia egyptským chrámom a všetkým tím, ktorí sú pod jeho kráľovskou mocou, súc bohom, synom boha a bohyne, súc rovným Horovi, synovi Eset, Usirovmu synovi, ktorý chránil svojho otca Usira, súc zbožného srdca voči bohom,

● tým, že obdaroval celé vojsko, ktoré je pod jeho najvyššou úradnou mocou;

● tým, že znížil, alebo aj úplne odstránil dane a poplatky, ktoré boli zavedené v Egypte, aby vojsko a všetci ostatní ľudia boli šťastní počas jeho vládnutia;

● tým, že odpustil kráľovské nedoplatky, ktoré mali Egypťania a iní, podliehajúci jeho kráľovskej hodnosti, aj keď tvorili veľkú sumu;

● tým, že prepustil tých, ktorí boli uväznení, a tých, ktorí boli dlho obžalovaní;

● tým, že nariadil, aby zostali chrámom chrámové príjmy bohov, striebro a obilie, ktoré ľudia každoročne dávali svojim chrámom, podiely, ktoré bohom plynuli z viníc a sadov, a všetky ostatné veci, ktoré chrámom plynuli za jeho otca;

● tým, že nariadil ďalej, aby kňazi za svoje menovania za kňazov neplatili väčšie poplatky, ako platili až do prvého roku jeho otcovi;

● tým, že zbavil tých, ktorí boli v chrámových úradoch, každoročnej cesty do Alexandrie;

● tým, že rozkázal, aby neboli odvádzaní lodníci;

● tým, že odpustil dve tretiny kráľovského plátna, ktoré bolo chrámami dodávané kráľovskému palácu;

● tým, že všetko, čo bolo dlho zanedbávané, uviedol do poriadku a postaral sa, aby sa riadne vykonávalo to, čo je vo zvyku konať bohom, a zároveň tak, aby sa k ľudu dostala spravodlivosť, ako to zaviedol Thovt najvyšší;

● tým, že ďalej rozkázal, aby tí, ktorí odišli z vojska, a ostatní ľudia, ktorí sa inak zúčastnili zmätkov čo prepukli v Egypte, aby sa vrátili do svojich domovov a aby im zostal ich majetok;

● tým, že sa všemožne staral o vyslané vojsko, jazdcov a loďstvo proti tím, ktorí prišli po súši a po mori bojovať proti Egyptu, a že dal mnoho striebra a obilia na to, aby chrámom a obyvateľom Egypta zadovážil pokoj;

Porážka rebelov v Škane[upraviť | upraviť zdroj]

● tým, že sa odobral k strážnej pevnosti Škan, ktorá bolo nepriateľmi obostavaná rôznymi stavbami, v ktorých boli rôzne zbrane a zásoby, že uzavrel túto pevnosť zvonku násypom a múrom, aby boli v nej nepriatelia zatvorení, ktorí sa dopustili početných násilností v Egypte, opustiac cestu poslušnosti ku kráľovi a k bohom, že prehradil kanály, ktoré privádzali vodu do tejto pevnosti, čo skorší králi toto nedokázali a minuli veľa striebra proti pevnostiam, že postavil pešie vojsko a jazdectvo k ústiam týchto kanálov, aby ich strážili a chránili, pretože ôsmeho roku bolo veľké množstvo vody v týchto kanáloch, ktoré boli veľmi hlboké a tak privádzali vodu množstvám pozemkov, že dobyl onedlho silou túto pevnosť, zajal nepriateľov, ktorí boli v nej, a zničil ich, ako to kedysi urobili Re a Hor, syn Eset, tím, ktorí sa k nim nepriateľsky správali na tých miestach, a keď mu bohovia umožnili poraziť nepriateľov, ktorí zhromaždili vojsko a boli v jeho čele, aby uviedli zem do zmätku, ktorí sa dopúšťali násilností na chrámoch a opustili cestu kráľa a jeho otca, že ich dal v Mennoferi pri slávnosti prijatia najvyššieho úradu, ktorého sa mu dostalo od jeho otca, usmrtiť kolom;

Odpustenie odvodov chrámom a zaopatrenie bohov a posvätných zvierat[upraviť | upraviť zdroj]

● tým, že odpustil kráľovské nedoplatky, ktoré chrámy dlžili až do deviateho roku, aj keď to bolo veľké množstvo striebra a obilia, rovnako ako cenu za kráľovské plátno, ktoré chrámy boli povinné odvádzať s tým, čo odvádzajú kráľovskému palácu, a nepriznanú sumu, ktorá ostala nezaplatená po tom, ako zaplatili až do tohto obdobia;

● tým, že ďalej nariadil, že sa vzdáva jedného ertobu pšenice z jednej arury, ktorý sa vyberal z polí chrámového majetku, a rovnako aj jedného keramionu vína z jednej arury, ktorý sa vyberal z viníc chrámového majetku;

● tým, že vykonal viac dobra Hapimu, Mnévimu a ostatným zvieratám, ktoré sú uctievané v Egypte, ako jeho predchodcovia, pretože jeho srdce bolo vždy im poslušné, dávajúc im to, čo je treba hojne a veľkolepo pri ich pohreboch, opatrujúc to, čo je treba v ich chrámoch, keď sa usporadúvajú slávnosti, keď sa im konajú obety, a všetko ďalšie, čo sa patrí robiť;

● tým, že výsady patriace chrámom a výsady patriace Egyptu uzákonil podľa ich zvyklostí;

● tým, že venoval veľa zlata, striebra, obilia a iných vecí Hapiho chrámu;

● tým, že dal vykonať nové práce, práce veľmi krásne;

● tým, že dal stavať chrámy, svätostánky a nové oltáre bohom;

● tým, že veľa ďalšieho takéhoto dal urobiť, majúc srdce zbožného boha voči bohom;

● tým, že pátral po výsadách chrámov, aby ich dal v čase svojho panovania obnoviť, ako sa sluší,

Upevnenie panovníkovho kultu[upraviť | upraviť zdroj]

● bohovia mu za to dávajú moc, víťazstvo, silu, zdar, zdravie a všetko ostatné dobro, jeho kráľovský úrad, trvalo jemu a jeho deťom až na veky;

● a krásny prídavok, ktorý prišiel na um kňazom všetkých egyptských chrámov, rozmnožiť v chrámoch pocty patriace kráľovi Ptolemaiovi, žijúcemu večne, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, a aj pocty patriace bohom, milujúcim otca, ktorí ho splodili, a aj pocty patriace bohom, ktorí splodili tých, ktorých ich splodili, a aj pocty patriace bohom spasiteľom, rodičom jeho otcov,

● tým, že postavia sochu kráľa Ptolemaia žijúceho večne, boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, že jej budú hovoriť „Ptolemaios ochranca vlasti“, čo znamená „Ptolemaios, ktorý zachránil Egypt“, so sochou mestského boha, ktorej podáva víťazný meč, vytvorenú egyptským spôsobom v každom chráme na viditeľnom mieste, že kňazi budú sochu v každom chráme obsluhovať trikrát denne, že budú pred ňu klásť obety a vykonávať pre ňu ďalšie obrady, ktoré sú predpísané pre ostatných bohov počas sviatkov a procesií v ich dňoch;

Posvätná skrinka pre panovníkov kult[upraviť | upraviť zdroj]

● tým, že každému chrámu zadováži sošku kráľa Ptolemaia, boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, Ptolemaiovho syna a kráľovnej Arsinoé, bohov milujúcich otca, so zlatou skriňou a že ju umiestni vo svätyni spolu s ostatnými zlatými skriňami, a keď prídu veľké sviatky, počas ktorých sa bohovia nosia v procesiách, že ponesú s nimi tiež skriňu boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna; aby skriňa sa dala poznať dnes a vo všetkých budúcich časoch, nech dajú desať zlatých kráľovských korún, s najou na každej z nich, ako je pravidlom pri zhotovovaní zlatých korún, na skriňu miesto zlatých nají, ktoré sú na ostatných skriniach; nech je uprostred korún dvojitá koruna, pretože s ňou sa objavil kráľ v mennoferskom chráme, keď sa pre neho vykonávali obvyklé obrady pri prijatí najvyššej hodnosti; do hornej časti štvorhranu, ktorý je okolo korún, pred zmienenou zlatou korunou, nech umiestnia jednu severnú a jednu južnú rastlinu, a nech umiestnia supicu na miske tak, aby južná rastlina bola pod ňou v pravom hornom rohu zlatej skrine, a nech umiestnia naju na miske nad severnou rastlinou vľavo, čo má význam: „kráľ, ktorý žiariacim urobil Horný Egypt a Dolný Egypt“;

Slávnosti a úkony na počesť panovníka[upraviť | upraviť zdroj]

● tým, že sa tieto dni, sedemnásty a posledný deň, stanú sviatočnými dňami každého mesiaca vo všetkých egyptských chrámoch, pretože posledný deň štvrtého mesiaca žní, keď sa oslavujú narodeniny kráľa, už bol ustanovený dňom slávnosti a procesie v chrámoch, pretože rovnako aj sedemnásty deň druhého zimného mesiaca, ktorý bol dňom, keď sa uskutočnili obrady prijatia najvyššej hodnosti, bol už skôr ustanovený dňom slávnosti a procesie v chrámoch a pretože narodenie kráľa žijúceho večne a prijatie najvyššej hodnosti, ktoré sa stali, boli začiatkom dobrodenia, ktoré prišlo ku všetkým; a že sa budú vykonávať všetky zápalné a tekuté obete a všetko ostatné, čo je predpísané vykonávať pri iných sviatkoch, pri týchto dvoch sviatkoch každého mesiaca a že to, čo sa obetuje, bude rozdelené medzi ľudí, ktorí slúžia v chrámoch;

● tým, že sa budú každoročne konať slávnosti a procesie v chrámoch po celom Egypte kráľovi Ptolemaiovi, žijúcemu večne, bohu, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, prvého mesiaca obdobia záplav od prvého do piateho dňa, počas ktorých sa bude venčiť, budú sa konať zápalné a tekuté obete a všetko ostatné, čo sa sluší robiť;

● tým, že kňazi všetkých egyptských chrámov sa budú nazývať „kňazi boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna“ vedľa ostatných kňazských titulov, že sa ním budú podpisovať na všetkých úradných listinách, že dajú vyryť kňazskú hodnosť boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, na svoje prstene, a že ju budú nosiť;

● tým, že sa dovolí tiež prostým ľuďom, ktorí si budú priať ukazovať obraz hore uvedenej skrine boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, aby ju mali doma.

Rozmnoženie dekrétu[upraviť | upraviť zdroj]

● Aby sa hore spomenuté slávnosti každoročne konali a aby bolo jasné, prečo Egypťania uctievajú boha, ktorý vyšiel v žiari, ktorého dobrota je krásna, ako sa to sluší robiť, nech sa vyryje tento dekrét do dosky z tvrdého kameňa svätým písmom, knižným písmom a gréckym písmom, a nech sa umiestni v chrámoch prvej triedy, v chrámoch druhej triedy a v chrámoch tretej triedy, vedľa sochy kráľa žijúceho večne.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Nemecký publicista Kurt Wilhelm Marek (pseud. C. W. Ceram) k tomu dodáva: „Za nálezcu sa považuje Dhautpoul. Ale Dhautpoul bol len veliteľom ženijných oddielov, veliteľom muža, ktorý ju skutočne našiel. Iné pramene vždy uvádzajú Boucharda. Bouchard bol však len dôstojníkom, ktorý riadil opevňovacie práce pri zrúcanej pevnosti el-Rašíd, ktorú už vtedy nazývali Fort Julien, 7,5 km severozápadne od Rosetty na Níle. Neskoršie sa Bouchard postaral o dopravenie tejto dosky do Káhiry.“ (Ceram 1965, s. 77)
  2. Champollion o tomto diele napisal: „Jeho dielo sa nazýva Hieroglyphica, no vôbec nepodáva výklad toho, čo nazývame hieroglyfmi, ale výklad posvätných symbolov skulptúr, t. j. egyptských symbolov, ktoré sú však niečo celkom iné než vlastné hieroglyfy.“ (podľa Ceram 1965, s. 86)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rosetta Stone na anglickej Wikipédii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]