Rusko-poľská vojna (1654 – 1667)

Rusko-poľská vojna (1654 – 1667)
Súčasť Rusko-poľskej vojny
Bitka pri Ljachavičy z roku 1660 na maľbe od Juliusza Kossaka.
Dátum 1654 – 1667 Miesto východná Európa Výsledok vojenské víťazstvo ruských armád koniec vojenských expanzií Poľsko-litovského kráľovstva smerom do Ruska
Protivníci
Ruské cárstvo Kozácký hetmanát	Republika oboch národov Krymský chanát Pruské vojvodstvo
Historický portál

Rusko-poľská vojna v rokoch 1654 až 1667 bol ozbrojený konflikt v rokoch 1654 až 1667 medzi Ruským cárstvom na jednej strane a Poľsko-litovským kráľovstvom na strane druhej v oblasti terajšej Ukrajiny. Vojna vypukla v dôsledku prevzatia kozáckej Ukrajiny pod ruskú vládu. Ruské cárstvo a jeho vojská sa tým v bojových situáciách dostali do značnej ofenzívy. Vojna poznačila predovšetkým ukrajinské, bieloruské a litovské oblasti Poľsko-litovského kráľovstva a viedla napokon k rozdeleniu územia terajšej Ukrajiny medzi vládu Poľska a Ruska.

Od dohody k predohre pohromy

Bližšie informácie v hlavnom článku: Perejaslavská dohoda

Dňa 18. januára roku 1654 došlo k uzavretiu Perejaslavskej dohody medzi kozákmi a Ruským cárstvom. Išlo o doslovný vrchol kozácko-ruského zbližovania na diplomatickom poli. Kozácka rada v rokovaniach s ruským posolstvom rozhodla prijala uznesenie o územnom poddaní sa Ukrajiny voči Rusku, čím vyhlásila odtrhnutie od Poľsko-litovského kráľovstva. Napriek prvotným sľubom odmietla cárska diplomacia rešpektovať kozácke privilégia, čím dohoda viedla napokon k vypuknutiu ďalšej poľsko-ruskej vojny.

Vzplanutie vojnového plameňa

V máji roku 1654 došlo k vojenskému útoku cárskej armády smerom do litovských dŕžav. Tento útok znamenal začiatok vojenských operácii, ktorým vydláždil cestu do ďalšej vojny medzi Poľsko-litovským kráľovstvom a Ruským cárstvom. V období do jesene roku 1654 sa podarilo cárskym armádam obsadiť rad miest ale aj pevností na východe.

Dňa 12. júla roku 1654 došlo k vojenskému stretu pri Šklove. Skončil sa vojenským víťazstvom oddielov litovského hajtmana Janusza Radziwilla nad tými ruskými. To však znamenalo iba slabý protiúder voči cárskym vojskám. Dňa 3. októbra roku 1654 obsadilo cárske vojsko pevnosť Smolensk. Nasledovalo vojenské obľahnutie a dobytie mesta Vitebsk a Polock.

Krátko po prvej vojenskej bitke, presnejšie dňa 20. júla roku 1654, sa Krymský chanát pod tlakom rastúcej moci Ruského cárstva na juhovýchode Ukrajiny rozhodol pre odklon pre podporu kozákov, čím uzavrel spojeneckú dohodu s cárskou diplomaciou.

Obrat

V dňoch 29. januára až 1. februára roku 1654 sa odohrala vojenská bitka pri Ochmatove. Poľskí husári v spojenectve s tatárskymi oddielmi na čele s hajtmanmi Stanislawom Rewerom Potockým a Stanislawom Lanckoronskym zvíťazilo nad rusko-kozáckou presilou na čele s hajtmanom Bohdanom Chmeľnyckým a ruskými vojvodcami Vasilijom Šeremeťjevom a Valilijom Buturlinom. Pre tuhú zimu sa vojenské operácie napokon zastavili a poľskí husári sa tak stiahli smerom k mestu Ľvov.

Krátke ticho zbraniam

Nové boje sa otvorene rozhoreli začiatkom jesene roku 1655. Dňa 29. septembra roku 1655 cárska a kozácka armáda porazila poľských husárov pod velením Stanislawa Rewera Potockého pri Gródku Jagiellonskom (Horodok, Ukrajina) v blízkosti mesta Ľvov. Tým došlo k vytvoreniu cesty pre nové dobýjanie. Cársko-kozáckym spojencom sa podarilo vypáliť Lublin a obliehať Ľvov.

Dňa 3. novembra roku 1655 došlo k uzavretiu poľsko-ruského prímeria. Podľa neho Ruské cárstvo dočasne rezignovalo pre územné zisky. Práve tento akt znamenal spoločný boj proti armádam Švédskeho impéria v čase Druhej severskej vojny.

Kompromis bez úspechu

Po skone kozáckeho hajtmana Bohdana Chmeľnyckého roku 1657 uzavrel jeho nástupca menom Ivan Vyhovskyj dohodu v Hadači. Jej podmienky znamenali to, že práve tri vojvodstvá, presnejšie Kyjevské, Černihivské a Braclavské, budú spojené do ruského kniežatstva, ktoré bude mať autonómnu správu na čele s vlastným hajtmanom a samostatnou cirkevnou provinciou. Metropolita kyjevský a štyria biskupi by boli členmi senátu. Ďalej platilo, že by práve kozácka staršina získala šľachtické privilégia, čím by bola spokojná vo svojich požiadavkách. Poľský štát by mal teda tvoriť úniu nie dvoch, ale troch základných celkov. Podmienky dohody v Hadači však pobúrili a znepokojili kozácke masy a ukrajinský ľud. Došlo k vypuknutiu ozbrojeného povstania, ktoré podporilo vojensky Ruské cárstvo.

Ďalší boj

Roku 1659 došlo k prerušeniu poľsko-ruského prímeria. Zároveň začalo obdobie nových bojových akcií medzi poľskými husármi a cárskymi oddielmi na území Ukrajiny.

Dňa 25. júna roku 1660 sa odohrala vojenská bitka pri Polanke. Skončila sa vojenským víťazstvom poľsko-litovských oddielov na čele so Stefanom Czarnieckým a Pawlom Janom Sapiehou nad ruským vojskom pod velením Ivana Chovanského.

Po niekoľkých mesiacoch, presnejšie dňa 7. októbra roku 1660 došlo k bitke pri Slobodšči na území Ukrajiny. Víťazom boli poľsko-litovské oddiely vedené hajtmanom Jerzym Sebastianom Lubomirskym nad kozáckym vojskom Juryja Chmeľnyckého.

Napokon dňa 3. novembra roku 1660 kapitulovala ruská armáda na čele s Vasilijom Šeremeťjevom v pevnosti Čudniv a to pred poľsko-litovským vojskom, ktoré viedol Jerzy Sebastian Lubomirski.

Záver vojny a epilóg poľských expanzií do Ruska

Bližšie informácie v hlavnom článku: Andrusovské prímerie

Dňa 30. januára roku 1667 došlo k uzavretiu prímeria medzi poľsko-litovskou diplomaciou na jednej strane a cárskou na strane druhej v meste Andrusov na území Smolenskej oblasti. Prímerie, ktoré bolo presne stanovené na 13, 5 roka, považovali obidve diplomatické strany za dočasný kompromis. Ruské cárstvo si tak získalo pod svoju vládu rozsiahle oblasti na ľavom brehu rieky Dneper a zároveň pravobrežný Kyjev. Oblasť na pravom brehu rieky Dneper náležala Poľsko-litovskému kráľovstvu. Podmienky prímeria síce jasne deklarovali to, že túto oblasť mohlo mať Ruské cárstvo iba dva roky, čo sa však nestalo, keďže ruský cár si však napokon toto územie už navždy ponechal. Ruské cárstvo mohlo mať pod vládou Smolenskú, Černihovskú ale aj Severskú oblasť. Rozloha územia Republiky oboch národov sa tak zmenšila z pôvodných 990 000 km² na 773 500 km². Došlo tak k výraznému diplomatickému útlmu Poľsko-litovského kráľovstva na medzinárodnej politickej scéne. Andruvoské prímerie však najväčšmi poznačilo vývoj pre poľsko-ruské diplomatické vzťahy. Uzavrelo obdobie poľskej vojensko-územnej expanzie smerom do ruských krajín.

Literatúra

• KOSMAN, Marceli. (2011). Dějiny Polska. Praha: Univerzita Karlova v Praze - Nakladatelství Karolinum. 978-80-246-1842-5.
• MELICHAR, Václav et al. (1975). Dějiny Polska. Praha: Nakladatelství Svoboda.
• ŘEZNÍK, Miloš. (2010). Dějiny Polska v datech. Praha: Nakladatelství Libri. ISBN 978-80-7277-408-1.
• TEEPLE, Bliss John. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 80-551-0870-6.

Pozri aj

• Rusko-poľská vojna
• Chmeľnyckého povstanie
• Perejaslavská dohoda
• Druhá severská vojna (1655 - 1660)
• Andrušovské prímerie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rusko-poľská vojna (1654 – 1667)

Zdroj

• ŘEZNÍK, Miloš. (2010). Dějiny Polska v datech. Praha: Nakladatelství Libri. ISBN 978-80-7277-408-1.