Sírovec obyčajný

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sírovec obyčajný
Laetiporus sulphureus - City Park in Lučenec.jpg
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Laetiporus sulphureus
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Gatunek jadalny.svg Sírovec obyčajný (Laetiporus sulphureus) je jedlá huba z čeľade práchnovčekovitých (Fomitopsidaceae).

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Plodnice sú hrubo mäsité, konzolovité alebo rozlične nepravidelne zoskupené, bokom prirastené na substrát. Klobúk je 10 – 40 cm široký, v pôdoryse polkruhovitý, vejárovitý alebo rozlične deformovaný, na povrchu lúčovito vráskavý. Za mladi býva okrovožltý alebo sírovožltý, neskôr žltooranžový, miestami s ružovkastým odtieňom. V starobe je bledookrový až belavý. Rúrky sú 1,5 – 4 mm dlhé, sírovožlté, póry okrúhle, drobné, najprv sírovožlté, neskôr žltookrové. Na povrchu živých plodníc sa vylučujú kvapky bezfarebnej tekutiny, hovorí sa tomu, že plodnice gutujú (najmä v júni a júli, keď plodnice rastú veľmi rýchlo[1]) .[2] Dužina je biela alebo jemne krémovožltá, za mladi šťavnatá a mäkká, v starobe tuhá, krehká a drobivá. Má príjemnú hubovú vôňu a kyslastú chuť. Výtrusy sú vajcovité, hladké, bezfarebné, veľké 5–7 × 3,5–4,5 μm.[3]

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírený je najmä v teplejších oblastiach. Rastie od jari do jesene na odumretých, ale aj na živých kmeňoch listnatých stromov (hlavne na duboch, vŕbach a topoľoch[3]). Vzácne rastie aj na ihličnanoch, na jedliach, smrekoch a smrekovcoch.[2]

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Mladé, ešte šťavnaté plodnice sú jedlé. Chutné sú upravené na spôsob viedenského rezňa, nakladané v octovom náleve, alebo zúžitkované začerstva v rozličných úpravách nakyslo. Surová je však huba mierne jedovatá.[4] Zo suchých plodníc sa kedysi rozdrvením získavala náhrada múky, z ktorej sa vraj na Šumave v neúrodných rokoch piekol aj chlieb.[1]

Praktický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Je nebezpečným škodcom lesných, ale aj niektorých ovocných stromov. Jej podhubie spôsobuje intenzívnu hnilobu dreva, ktoré nadobúda červenohnedú farbu a kockovito sa rozpadáva, v trhlinách potom vidno aj voľným okom belavé podhubie, ktoré tvorí tenké blany a povrazce, vo väčších trhlinách vytvára vatovité zhluky.[1] Hniloba preniká cez jadrové drevo a napadnutý strom spočiatku vyzerá zdravo a ďalej rastie. Po rokoch, väčšinou vo vegetačnom období, sa pod ťarchou olistenej koruny náhle zrúti.[2]

Možnosť zámeny[upraviť | upraviť zdroj]

Možnosť zámeny s inými hubami je málo pravdepodobná. Sfarbením, chuťou a niekedy i tvarom pripomína mladé plodnice vejárovca obrovského, ktorý ale na reze černie.[4]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Antonín Příhoda. Hubárov rok. Bratislava : Príroda, 1973. 64-127-73. S. 233.
  2. a b c Mirko Svrček, Bohumil Vančura. Huby. Bratislava : Príroda, 1987. 64-021-87. S. 291.
  3. a b Aurel Dermek. Atlas našich húb. Bratislava : Obzor, 1983. 65-001-83. S. 148.
  4. a b Ladislav Hagara. Atlas húb. Martin : Osveta, 1987. 70-042-87. S. 110.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]