Preskočiť na obsah

Sýria

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sýria
Vlajka Sýrie Štátny znak Sýrie
Vlajka Znak
Štátna hymna:
Humát ad-Dijár
Miestny názov  
 • dlhý
 • krátky Súríjá (سوريا)
Súríja (سورية)
Hlavné mesto Damask
33°30′ s.š. 36°18′ v.d.
Najväčšie mesto Aleppo
Úradné jazyky arabčina
Regionálne jazyky sýrčina, kurdčina, turečtina, aramejčina, arménčina
Demonym Sýrčan, Sýrčanka
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
prechodné štátne zriadenie
neobsadené
Muhammad Bašír (poverený riadením)
Vznik 17. apríl 1946
Susedia Libanon, Jordánsko, Irak
Turecko, Izrael
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
185 180 km² (87.)  
111 km² (1,1 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2014)
 • hustota (2014)
 
17 064 854 (54.)

118,3/km² (101.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2010
59,957 mld. $ (?.)
5 040 $ (?.)
Index ľudského rozvoja (2016) 0,536 (149.) – nízky
Mena sýrska libra (SYP)
Časové pásmo
 • Letný čas
EET (UTC+2)
EEST (UTC+3)
Medzinárodný kód SYR / SY
Medzinárodná poznávacia značka SYR
Internetová doména .sy
Smerové telefónne číslo +963
*Hore zobrazená vlajka je vlajka používaná Slobodnou sýrskou armádou

Súradnice: 35°13′00″S 38°35′00″V / 35,216667°S 38,583333°V / 35.216667; 38.583333

Sýria je štát na Blízkom východe (v západnej Ázii). Na západe hraničí s Libanonom a Stredozemným morom, na severe s Tureckom, na východe s Irakom, na juhu s Jordánskom a Izraelom (Golanské výšiny).

Okrem väčšinového arabského sunnitského obyvateľstva tu žijú aj Kurdi, Arméni, Asýrčania, Turci, kresťania či šiitski alaviti. Od roku 2011 prebieha v Sýrii občianska vojna, ktorú viedli proti sýrskej vláde vedenej Baššárom al-Asadom povstalci sčasti z radov domáceho obyvateľstva a sčasti zo zahraničia. V decembri 2024 po ofenzíve sýrskych opozičných síl bola dlhoročná vláda prezidenta Baššára al-Asada zvrhnutá a sýrsky premiér Muhammad Džalálí sa vyjadril, že je pripravený podieľať sa na pokojnom odovzdaní moci.[1]

Napriek tomu že strategická poloha medzi Mezopotámiou, Anatóliou a Stredozemným morom zabezpečovala Sýrii v staroveku významné postavenie v obchode, nikdy sa nestala jednotnou ríšou. Po vpádoch Akkadov, Egypťanov, Chetitov, Asýrčanov, Babylončanov a Peržanov začlenil v roku 333 až 332 pred Kr. územie Sýrie do svojej macedónskej ríše Alexander Veľký. Od roku 301 pred Kr. patrilo toto územie z väčšej časti ríši Seleukovcov, roku 63 pred Kr. sa stalo rímskou provinciou a v roku 395 po Kr. pripadlo východnej časti Rímskej ríše (Byzancii). V rokoch 633640 obsadili Sýriu Arabi a v roku 1516 osmanskí Turci.

Za 1. svetovej vojny v roku 1916 si Spojené kráľovstvo a Francúzsko tajnou Sykesovo-Picotovou zmluvou rozdelili Blízky východ na záujmové sféry: Mezopotámia, Palestína a Jordánsko mali patriť Británii a Francúzsko dostalo Sýriu a Irak.[2] V boji o Palestínu v roku 1918 prelomili Briti turecký front pri Jaffe a s pomocou arabských jednotiek prerazili až k Aleppu, Damasku a Bejrútu. V roku 1920 proklamoval Všeobecný sýrsky kongres nezávislosť Sýrie vrátane Libanonu a Palestíny. Kráľom Spojeného kráľovstva Sýrie bol zvolený Fajsal, syn hidžázského kráľa Husajna ibn-Aliho. Na konferencii v San Reme získali Francúzi mandát Spoločnosti národov nad Sýriou a v júni 1920 Fajsala vyhnali. Povstanie proti koloniálnej nadvláde v roku 19251927 Francúzi krvavo potlačili. Zmluvu, podľa ktorej sa mal v roku 1939 ukončiť francúzsky mandát nad Sýriou, francúzsky parlament neratifikoval.

Nezávislosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Bývalý prezident Sýrie Háfiz al-Asad

V roku 1941 obsadili Sýriu britské jednotky a oddiely Slobodného Francúzska, v roku 1944 získala samostatnosť. V roku 1946 opustili krajinu posledné francúzske jednotky a Sýria sa stala suverénnou republikou. Po osamostatnení došlo k mnohým politickým zmenám a pokusom o prevrat. V roku 1958 sa Sýria a Egypt spojili do Zjednotenej arabskej republiky, po jej rozpade bola v Sýrii v roku 1961 vyhlásená arabská republika. Vojenským prevratom v roku 1963 sa dostala k moci socialistická strana. Po prevrate v roku 1966 prevzalo moc jej ortodoxné marxistické krídlo pod vedením Nura ad Din al-Atasiho. V roku 1970 zosadil generál Háfiz Asad, vrchný veliteľ letectva a stúpenec pragmatického krídla strany BAAS, prezidenta Atasiho. V roku 1973 Ľudová rada schválila referendom prijatú ústavu. Sýria sa stala demokratickou, socialistickou, ľudovou republikou, v ktorej je základom zákonodarstva islam.

V roku 1976 sa arabské vojská zapojili do libanonskej občianskej vojny. Týmto zásahom vzrástlo napätie medzi Sýriou a Egyptom. Sýrsky režim poskytoval nové zahraničnopolitické záruky v roku 1980 v zlúčení s Líbyou a v zmluve o priateľstve so Sovietskym zväzom. V roku 1982 vládne vojská potlačili povstanie proti prezidentovi Asadovi. V iránsko-irackej vojne podporovala Sýria Irán a tým vzniklo ďalšie napätie s Jordánskom podporujúcim Irak. V roku 1982 obsadila Sýria sever Libanonu. Podpis izraelsko-libanonskej dohody z roku 1983 Sýria odmietla. Podľa sýrskej vlády by stiahnutie vojsk z tejto oblasti pripadalo do úvahy len vtedy, keby všetci izraelskí vojaci opustili Libanon. Sýria vykázala z krajiny hlavu palestínskeho oslobodzovacieho frontu a v Libanone začala podporovať palestínskych povstalcov bojujúcich proti Arafatovi. Keď sa v novembri 1983 zhoršila situácia v Libanone, Sýria vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Po ťažkých útokoch amerických vojenských lietadiel na sýrske pozície v Libanone Sovietsky zväz ešte raz potvrdil podporu vláde v Damasku. Hospodárstvo krajiny bolo výrazne zaťažené vysokými výdajmi na obranu (58% štátneho rozpočtu). Vzťahy s USA sa v roku 1983 vážne zhoršili. Minister zahraničných vecí USA Caspar Weinberger obvinil v novembri 1983 Sýriu z toho, že finančne podporovala bombový atentát na amerických námorníkov v Bejrúte.

V roku 1984 prezident Asad dosiahol stiahnutie amerických vojsk z Libanonu. V ľudovom referende, v ktorom získal takmer 100 % hlasov, ho v roku 1985 potretie zvolili na 7 rokov prezidentom. V roku 19851986 sa vzťahy medzi Sýriou a Jordánskom mierne zlepšili. V roku 1987 sýrske vojská obsadili hlavné mesto Libanonu Bejrút. Vojna Sýrie proti Libanonu spôsobila komplikácie v hospodárstve krajiny a zvýšenie hospodárskej zadlženosti. Začiatkom roku 1991 sa Sýria stala členom protiirackej koalície, ktorá bojovala za oslobodenie Kuvajtu z irackej okupácie (tzv. Púštna búrka). V parlamentných voľbách v auguste 1994 s prevahou zvíťazila strana BAAS.

Občianska vojna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Občianska vojna v Sýrii

V januári 2011 v Sýrii vypukla vlna protestov proti vláde prezidenta Baššára al-Asada a jedinej strane BAAS, nadväzujúcich na takzvanú Arabskú jar. Protesty medzičasom prerástli do dlhotrvajúceho násilia a bojov medzi ozbrojenými protivládnymi silami a armádou, ktoré si podľa OSN vyžiadali už vyše 15 000 obetí a sú OSN označované ako občianska vojna.

Požiadavkami odporcov režimu bolo odvolanie Baššára al-Asada kvôli údajnému porušovaniu ľudských práv, chýbajúcim reformám a pre zrušenie výnimočného stavu, ktorý v krajine platí od roku 1963. Ten bol vo februári 2011 zrušený. Asad následne prisľúbil reformy, no protesty pokračovali. 27. februára 2012 bola prijatá nová ústava, schválená v referende 90 % voličov pri 57 % účasti, ktorá ukončila vládu jedinej strany, plánované hospodárstvo, upravila požiadavky na kandidátov do úradu prezidenta, zakázala diskrimináciu na základe pohlavia, náboženstva, pôvodu, či jazyka a garantovala náboženskú slobodu s tým, že islamské právo je inšpiráciou pre sýrske právo a iné. Napriek tomu, protesty pokračujú aj naďalej, pričom prepukli až do občianskej vojny.

K situácii kresťanov v Sýrii: „väčšina sýrskych kresťanov sa identifikuje skôr so súčasným vládnucim režimom než s tzv. opozíciou.“[3]

Mapa Sýrie

Sýria leží na východnom konci Stredozemného mora. Na severe hraničí s Tureckom, na východe s Irakom, na juhu s Jordánskom, na juhozápade s Izraelom a na západe s Libanonom. Od konca 1. svetovej vojny, kde boli sýrske hranice vytýčené spojencami, hrala zem na Blízkom východe významnú úlohu, vláda zastávajúca tvrdú líniu arabského nacionalizmu privádzala Sýriu do častých konfliktov so susedmi, hlavne s Izraelom.

Väčšinu územia vyplňuje plošina, ktorá sa skláňa k juhovýchodu, kde ju pretína údolie Eufratu s prítokom Chabúr. Na juhu sa do nej včleňuje sýrska púšť. Územie, ktoré lemuje Stredozemné more, asi 180 km, je úzka úrodná nížina. Nad ňou je pásmo Džebel Ansáríja. Najvyššie pohoria sú na hranici s LibanonomAntilibanon, Džebel (vápencový masív) s horou Hermon (2 814 m n. m.). To na juhu klesá ku Golanským výšinám. Na juhu vystupuje nižší vulkanický masív Džabal ad-Drúz.

Podnebie je väčšinou suché s teplými letami a miernymi zimami. Dažďové zrážky majú značné výkyvy. Z púští na juhovýchode vanie horúci vietor chamsín.

Vegetácia sa vyskytuje od riedkych púštnych krovín na východe cez suché pastviny na severe až po husté stredomorské krovinné formácie a lesy na najvyšších horách. V púšťach žijú gazely, tarbíky a jašterice, horské lesy sú domovom divokých prasiat, vlkov, jazvecov, dikobrazov a rozmanitých vtákov.

Demografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Mnoho ľudí žije v údolí rieky Eufrat a pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Celková hustota obyvateľstva v Sýrii je asi 99 ľudí na km². Podľa World Refugee Survey 2008, publikovanej Americkým výborom pre utečencov a imigrantov bolo v Sýrii približne 1 852 300 utečencov a žiadateľov o azyl. Prevažná väčšina bola z Iraku (1 300 000), Palestíny (543 400) a Somálska (5 200).

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina obyvateľstva vyznáva sunnitský islam. Významnými menšinami sú:

  • Alaviti v západnej časti štátu, pri pobreží Stredozemného mora, najmä v provinciách Latakia a Tartús
  • Drúzi v provincií Suvajda
  • Kresťania, ktorých možno rozdeliť na dve veľké skupiny:

Väčšina Sýrčanov hovorí arabčinou, konkrétne levantským nárečím (ktorým sa hovorí aj v Libanone, Jordánsku a Palestíne). Pozdĺž severnej hranice žije výrazná kurdská menšina, ktorá založila útvar známy ako Rojava a de facto nepodlieha centrálnej vláde. V severnom pohraničí existujú taktiež významné skupiny Turkomanov a na celom území štátu žijú aj roztrúsené skupiny Čerkesov. Asýrčania žijú v provincií Hasakeh, v severovýchodnom cípe krajiny. Zaujímavé je mesto Maloula severne od Damasku, ktoré hovorí západným nárečím aramejčiny.

Názov provincie Plocha
(km2)
Počet obyvateľov
(2018)
Hustota obyvateľstva
(km2)
Obvod Fotka Oblasť
Aleppo 18,500 4,600,166 248.65 8
Rakka 19,616 919,000 46.84 3
Suvajda 5,550 364,000 65.58 3
Damask 1,599 2,211,042 18,273.07 1
Dará 3,730 998,000 267.65 3
Dajr az-Zaur 33,060 1,200,500 36.31 3
Hamá 8,883 1,593,000 179.33 5
Hasaka 23,334 1,272,702 55.54 4
Homs 42,223 1,762,500 41.74 6
Idlib 6,097 1,464,000 240.11 5
Lazíkia 2,297 1,278,486 556.58 4
Kunejtra 1,861 87,000 46.74 2
Rif Damask 18,032 2,831,738 157.03 9
Tartus 1,892 785,000 414.90 5

Najväčšie mestá

[upraviť | upraviť zdroj]

Tabuľka deviatich najväčších miest v Sýrii (2004):

Poradie Mesto Počet obyvateľov[4]
1. Halab 2 132 100
2. Damask 1 414 913
3. Homs 652 609
4. Al-Ládikíja 383 786
5. Hamá 312 994
6. Ar-Rakka 220 488
7. Dajr az-Zaur 211 857
8. Al-Hasaka 188 160
9. Al-Kámišlí 184 231

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. TASR. Sýria: Povstalci vyhlásili, že krajina je oslobodená od tyrana Asada. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2024-12-08. Dostupné online [cit. 2024-12-08].
  2. Report of the Commission Entrusted by the Council with the Study of the Frontier between Syria and Iraq [online]. 1932, [cit. 2013-07-11]. Dostupné online.
  3. ŘOUTIL, Michal. Nevěřící, odejděte! : Současné pronásledování křesťanů ve vybraných muslimských zemích. Salve (Praha: Krystal OP), 2016, roč. 26, čís. 2, s. 103 – 126. Dostupné online [cit. 2017-01-24]. ISSN 1213-6301.
  4. Syria [online]. citypopulation.de, [cit. 2013-07-01]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sýria