Sakralizácia (sociálne vedy)

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pánna Mária v kaplnke s dvoma veľkými kameňmi v Svätom Kameni v južných Čechách.

Sakralizácia[1] je spodstatnené sloveso odvodené od latinského slova "sacer", tj. "svätý", "posvätný" a následne od anglického slovesa "to sacralize", naplniť posvätnosťou[2][3], tj. urobiť "svätým"[4]. Ide o antropologický pojem užívaný tiež v religionistike, sociológii a politológii. Tento odborný termín sa využíva na popis toho, že veci, ľudia, zvieratá alebo prírodné úkazy sa niekedy stávajú nositelmi zvláštnych vlastností rôzneho druhu, a tým aj zvláštnej moci a autority.[5]

Čo je "zvláštné", sa pochopitelne v rôznych spoločenstvách a ich kultúrach líši. No ide vždy o niečo, čo upúta pozornosť tým, že sa to nestáva bežne. Napríklad to, že sa Pánna Mária niekomu zjaví[6] alebo jej zobrazenie začne plakať.[7] Slovesným menom "sakralizácia" ale sociálne vedy ako antropológia, súčasná religionistika a sociológia vystihujú procesný charakter posvätnenia ako udalosti.[8] To, že posvätným niečo jednoducho nie je samo o sebe, skorej, ako sa rôzne zložitými postupmi spoločenského vyjednávania takým stane. Tímto spôsobom antropológia a antropologicky zameraná religionistika opúšťajú teórie, ktoré chápaly posvätnosť (svätosť) ako podstatnú charakteristiku niektorých vecí, ľudí (napríklad králov alebo hôr) atď., a podla ktorých predstavovalo posvätné podstatu náboženstva (tradícia fenomenológie náboženstva[9] v bádateloch ako Rudolf Otto, Geo Widengren alebo Gerardus van der Leeuw).

Posvätným je totiž iba to, čo sa takým stane, na čom sa rozhodujúca časť spoločnosti zhodne, a podla toho sa k danej bytosti či veci správa.[8] No pre to opäť nie sú univerzálne pravidlá. Niekedy stačí pomazanie, inokedy je sakralizačný proces dlhodobý ako napríklad v prípade uznávania posvätnosti miest, na ktorých sa mal udiať zázrak, alebo svätcov, ktorí musí opakovane osvädčovať svojú charizmu a pri tom sa zároveň môžu znepáčiť významnej skupine ľudí. Napríklad istý Armanno Pungilupo z Ferrary sa znepáčil ferrarským dominikánom. Ich snaženie a vplyv viedli postupne k tomu, že ostatky tohto svätca museli byť vyhodené z ferrarské katedrály a samotný svätec bol prehlásený koncom 13. storočia za heretika.[10]

Sakralizácia a okúzlenie[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré veci nadané zvláštnou mocou sa stávajú živými. Toto oživenie však často býva iba krátkodobé. Napríklad bubon si vypýta, aby bol vypočutý v priebehu rituálu.[11] V tejto súvislosti dnešná religionistika a antropológia nehovoria ihneď o sakralizácii, ale skôr o okúzlení.[11] Nadväzujú tak na klasický weberovský pojem "odkúzlenie sveta"[12]. K nemu malo podľa Maxa Webera dochádzať v priebehu modernizácie spoločnosti[13] a spočívalo v tom, že v kontexte kapitalistického hospodárstva veci prestávajú mať zvláštu povahu, aby s nimi bolo možné jednoducho racionálne kalkulovať iba s ohľadom na ekonomické náklady a zisky.[14][15] Iba v tomto prípade je Weberov pojem otočený. Ukazuje, že aj v modernej společnosti bývajú veci okúzlované. Moderná, rovnako ako tradičná spoločnosť, pozná procesy okúzlovania, navzdory svojmu racionalistickému a sekulárnemu sebaobrazu. Uvedený prístup sa dnes v antropológii náboženstva uplatňuje najviac v prúde, ktorý je označovaný ako nový animizmus, čím odkazuje k teórii animizmu v rámci evolučnej teórie v klasickej antropológii.[16]

História bádania o sakralizácii a posvätnu[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Rudolfa Otta[9] sa posvätnosťou a posvätnením do hĺbky zaoberali významní spoločenskí a humanitní vedci ako Émile Durkheim[17], Mircea Eliade[18], Graham Harvey[16] či skupina bádateľov okolo knihy The Relational Dynamics of Enchantment and Sacralization: Changing the Terms of the Religion Versus Secularity Debate[8]. Pre fenomenológiu náboženstva sa pojem posvätna stal ústrednou teoretickou kategóriou.[19] No v dôsledku systematickej kritiky bola fenomenológia náboženstva najmä v priebehu 70., 80. a 90. rokov 20. storočia opustená všetkými svetovo významnými bádateľmi.[20] Dnes však práve v pojmu sakralizácia pojem posvätného opäť nadobúda dôležitosť najmä práve v novom animizme,[21] súčasnom bádaní inšpirovanom teóriou aktérov-sietí, tj. v novom materializme[22] a v antropologickom výskume náboženskej každodennosti[23] a v štúdiu pútnictva[24].

Posvätné a profánne v sociologickej perspektíve: Émile Durkheim[upraviť | upraviť zdroj]

Pre dnešné bádanie o sakralizácii ostáva relevantné, navzdory významnej kritike, dedičstvo klasika sociológie Émila Durkheima. Durkheim pristúpil k problematike posvätného zásadne ináč ako Otto a Eliade. Nezaujímalo ho ani to, ako človek teologicky prežíva stretnutie s numinóznom, ani to, ako špecificky prežíva svet tzv. "náboženský človek", tj. človek archaický. Išlo mu o otázku, ako sú spoločnosti vnútorne integrované, ako držia pohromade. Aby pochopil niektoré zásadné črty žitia v spoločnosti, zameral sa na totemizmus. Ten pochopil spôsobom poplatným stavu vedenia v antropológii svojej doby (kniha Elementárne formy náboženského života vyšla roku 1912), ako najjednoduchšiu formu nábožensta. Veril, že keď preskúma túto elementárnu formu náboženstva, získa odpoveď aj na to, ako funguje tiež najelementárnejšia forma spoločeneského usporiadania. Napokon pak vďaka tomuto "laboratóriu" pochopí, ako vo svojich základných princípoch funguje akákoľvek spoločnosť.

V tom je jeho prínos stále živý, aj napriek faktu, že, podobne ako Eliade o veľa neskôr, uveril, že moderná a tradičná spoločnosť sú zásadne odlíšne.[25] Tento predpoklad po dnes trocha paralyzuje sociológiu a je dôvodom, prečo Bruno Latour rozvíja v kontexte sociológie tzv. symetrický prístup a presadzuje "návrat antropológie z trópov". Lebo antropológia sa tzv. primitívnimi spoločnosťami zaoberala trocha ináč, ako sociológia spoločnosťou modernou.[26]

Durkheimovi sa zdalo, že totemismus je založený na božskom princípe, ktorý označoval melanézským výrazom "mana". Táto mana vystupuje ako emblém zvieraťa (totem) príbuzného s celým klanom. Konzumácia zvieraťa druhovo identického s totemom bola všetkým príslušníkom klanu zakázaná. Lebo všeci s ním boli rodovo spriaznení a emblém klanu, totem, mali chápať ako svoje meno, to, čo ich navzájom spája a zároveň odlišuje od ostatných klanov. Totem mal podla Durkheima zároveň deliť svet na sféru posvätného, tj. vzácneho a bežného, tj. profánneho. K posvätnému je možné pristupovať iba prostredníctvom rituálov, tj. kolektívne organizovaných performancií, a to spôsobom regulovaným presnými pravidlami.

Durkheim svoje poňatie posvätného u Aborigénov vpísal aj do svojej obecnej definície náboženstva. Tým ma byť "jednotný systém víry a praktik vztahujících se k posvátným věcem, to jest věcem odtažitým a zakázaným; systém víry a praktik, které sjednocují všechny své přívržence v jediném morálním společenství nazývaném cirkev."[27] "Morálním spoločenstvom" sa mieni spoločenstvo, ktoré vyznáva spoločné hodnoty.

Ako povedané, Durkheim vydal svoju knihu roku 1912, čiže mu možno odpustiť, že náboženstvo poňal ako "jednotný systém...". Horšie to je s jeho "sociologickým mysticismom"[28], ktorý považuje spoločnosť za posvätnú transcendenciu, ktorá drží po kope seba samú.[29] Takáto kritika sa zameriava na skutočnosť, že Durkheim svojim poňatím urobil z posvätného a spoločnosti to isté. V totemu spoločnosť uctieva seba samú, a tým udržiava svoju vlastnú súdržnosť.[30] Na druhú stranu, Durkheim tím umožnil predpokládať, že žiadná spoločnosť nemôže byť bez náboženstva, akokoľvek konkrétne viery a praktiky sa líšia. Aj modernú spoločnosť charakterizuje viera; viera v pokrok, slobodu bádania a vierovyznania a kult človeka. Ako povedal český sociológ náboženstva Dušan Lužný, "to jsou věci, jež jsou v moderní době nedotknutelné, a tedy svým způsobem posvátné."[31]

Posvätno podla Rudolfa Otta[upraviť | upraviť zdroj]

Bádateľom, ktorý významným spôsobom prispel tradícii bádania o posvätnom, bol nemecký protestantský teológ Rudolf Otto. V svojej knihe Posvätno (Das Heilige) z roku 1916 popísal strach, ktorý človek cíti pri stretnutí s tým, čo ho presahuje, s numinóznom. Takú skúsenosť popísal ako fascinujúce a zároveň hrozivé tajomstvo, mysterium tremendum et fascinans. Na veľa desaťročí napokon ovplivnil bádanie tzv. fenomenológie náboženstva,[9] najmä Mirceu Eliada.[32]

Posvätné vo fenomenológii náboženstva a "novom humanizme" Mircey Eliada[upraviť | upraviť zdroj]

Na prácu Rudolfa Otta teda nadviazala tradícia skôr teologického bádania v tradícii tzv. fenomenológie nábožensta. Jedným z jej dedičov bol významný rumunský religionista Mircea Eliade. Eliade prepracoval polaritu medzi posvätným a profánním, čo v jeho prípade znamenalo medzi výnimočným a všedným. Podľa Eliada bol archaický človek, oproti modernému, tzv. homo regiosus, človekom (hlboko) náboženským.[33] Eliade písal práce veľmi chytľavé dokonalosťou jeho skvelé autorské imaginácie, ale skôr zavádzajúce svojím vedeckým obsahom a prácou so zdrojmi[34]. Chcel, aby aj moderný človek v sebe dokázal prebudiť mystickú hĺbku, ktorú si spájal s archaickým človekom. To bol cieľ jeho nového humanizmu a ciel jeho práce religionistu aj autora kníh krásnej literatúry.[35]

Človek náboženský podla Eliada síce žil svoj každodenný život, ale raz za čas sa potreboval stretnúť s bohmi a hrdinami, ktorí "na počiatku čias" dali ľuďom základy civilizácie. To robil periodicky pri oslavách, pri ktorých rituálnim predvádzaním opakoval svoje mýty, príbehy o udalostiach z počiatku čas, kedy svet charakterizoval božský poriadok, nie chaos vyčerpaného času. Takýmto spôsobom sa neustále vracal do obdobia počiatkov a prežíval posvätné udalosti. Vnášal tak podla Eliada opäť posvätný poriadok do sveta. Práve na to Eliade poukazoval pojmom homo religiosus, človek náboženský.[36] Tieto predstavy o tom, že mýtus je ako scénár pre jednanie označované ako "rituál" dnes nie sú v svetovej religionistike brané veľmi vážne. Mýtus a rituál sa už nepovažujú za takto navzájom prepojené.

Zničujúca kritika Eliada vyšla vo veľkej miere od jeho študentov z Chicaga, najmä velikána, ktorý, ako sám povedal, vyšplhal na vrchol po pleciach tohto obra, Jonathana Z. Smitha.[37] Napriek tejto zdrvujúcej kritike Eliadova poňatia posvätna a religionistiky vôbec, utváral tento velikán bádanie o posvätnu štyri desaťročí. Jeho zásadnou inováciu bolo to, že fenomenológiu náboženstva prinútil opustiť porovnávánie posvätnych vecí za účelom objavenia podstaty náboženstva a vrátil posvätno histórii. Svojím pojmom hierofánie, vyjavovania sa posvätného v histórii, ukázal, že posvätným niečo nie je raz a navždy, ale že rôzne ľudské kolektívy v rôznych dobách považujú za posvätné niečo iné.[38]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Sakralizácia, 2018 [online]. uniba.sk, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
  2. ↑ Sacralize, Wiktionary [online]. [Cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
  3. ↑ Sacralize, Merriam-Websters Dictionary [online]. [Cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
  4. ↑ MARSHALL, Gordon (ed.). Oxford Dictionary of Sociology. New York : Oxford University Press, 1994. ISBN 0195669908. S. 575.
  5. ↑ BOWIE, Fiona. Antropologie náboženství : Rituál, mytologie, šamanismus, poutnictví. Vyd. 1 Praha : Portál, 2008. ISBN 9788073673789. S. 36, 48, 50, 59, 105, 251.
  6. ↑ LITMANOVÁ. Stručná historie zjevení v Litmanové [online]. [Cit. 2018-07-11]. Dostupné online.
  7. ↑ SITA. Socha Panny Márie roní olejové slzy. Prilákala stovky ľudí [online]. Aktuality.sk, 2014-02-12, [cit. 2018-07-11]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c INGMAN, Peik; UTRIAINEN, Terhi; HOVI, TUJIA, & Broo, Måns. The relational dynamics of enchantment and sacralization : changing the terms of the religion versus secularity debate. Sheffield : Equinox, 2016. ISBN 9781781794746.
  9. ↑ a b c OTTO, Rudolf. Posvátno : iracionalita v ideji božství a její poměr k racionalitě. Vyd. 1 Praha : Vyšehrad, 1998. ISBN 8070212608.
  10. ↑ ZBÍRAL, David. Osobní religiozita, náboženství a členství : případ Armanna "Pungilupa" z Ferrary. Religio: revue pro religionistiku, 2011, roč. 19, čís. 2, s. 147-178. Dostupné online. ISSN 2336-4475.
  11. ↑ a b HORNBORG, Anne-Christine. Ingman - Utriainen - Hovi - Broo (eds.). The relational dynamics of enchantment and sacralization : changing the terms of the religion versus secularity debate. Bristol, CT : [s.n.]. ISBN 9781781794746. Kapitola Objects as Subjects : Agency and Performativity in Ritual, s. 27-43.
  12. ↑ CAPÍKOVÁ, Silvia. Max Weber a sociológia práva 1. Sociológia, 2012, roč. 44, čís. 5, s. 627. Dostupné online.
  13. ↑ WEBER, Max. K metodológii sociálnych vied. Bratislava : Pravda, 1983. Kapitola Hospodárska etika svetových náboženstiev, s. 362-404.
  14. ↑ WEBER, Max. K metodológii sociálnych vied. Bratislava : Pravda, 1983. Kapitola Zobrané state k sociológii náboženstva, s. 255-271.
  15. ↑ WEBER, Max. Metodologie, sociologie a politika. Vyd. 1 Praha : OIKOYMENH, 1998. ISBN 8086005488. Kapitola Předznamenání k Sebraným statím k sociologii náboženství, s. 172-184.
  16. ↑ a b HARVEY, Graham. Animism : respecting the living world. New York : Columbia University Press, 2006. ISBN 0231137001.
  17. ↑ DURKHEIM, Émile,. Elementární formy náboženského života : systém totemismu v Austrálii. Vyd. 1 Praha : OIKOYMENH, 2002. ISBN 8072980564.
  18. ↑ ELIADE, Mircea,. Posvátné a profánní. 2., přehlédnuté a opr. vyd., V Oikúmené 1 Praha : OIKOYMENH, 2006. ISBN 8072981757.
  19. ↑ PADEN, William E.,. Bádání o posvátnu : náboženství ve spektru interpretací. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2002. ISBN 8021029773. S. 85-87.
  20. ↑ SMITH, Jonathan, Z.. Imagining religion : from Babylon to Jonestown. Chicago : University of Chicago Press, 1982. ISBN 0226763587.
  21. ↑ HARVEY, Graham (ed.). The Handbook of contemporary animism. London : [s.n.]. ISBN 1138928976.
  22. ↑ CROCKETT, Clayton,. Religion, politics, and the earth : the new materialism. New York : Palgrave Macmillan, 2012. ISBN 9781137268938.
  23. ↑ ALBERT, Piette. La religion de près l'activité religieuse en train de se faire. Paris : Métailié, 1999. ISBN 2864243210.
  24. ↑ DAVIES, John Gordon. Pilgrimage yesterday and today : Why? Where? How?. London : SCM Press, 1988. ISBN 0334022541.
  25. ↑ DURKHEIM, Émile. Společenská dělba práce. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2004. ISBN 8073250411.
  26. ↑ LATOUR, Bruno. We have never been modern. Cambridge, Massachusetts : [s.n.]. ISBN 0674948386. S. 91-101.
  27. ↑ DURKHEIM, Émile. Elementární formy náboženského života : systém totemismu v Austrálii. Vyd. 1 Praha : OIKOYMENH, 2002. ISBN 8072980564. S. 55-56.
  28. ↑ LUŽNÝ, Dušan. Náboženství a moderní společnost : sociologické teorie modernizace a sekularizace. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 1999. ISBN 8021022248. S. 40.
  29. ↑ LATOUR, Bruno. Reassembling the social : an introduction to actor-network-theory. Oxford : [s.n.], 2007. ISBN 9780191531262. S. 1-20.
  30. ↑ DURKHEIM, Émile. Elementární formy náboženského života : systém totemismu v Austrálii. Vyd. 1 Praha : OIKOYMENH, 2002. ISBN 8072980564. S. 247-262.
  31. ↑ LUŽNÝ, Dušan. Náboženství a moderní společnost : sociologické teorie modernizace a sekularizace. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 1999. ISBN 8021022248. S. 42.
  32. ↑ PALS, Daniel L.. Osm teorií náboženství. Vyd. 1 Praha : ExOriente, 2015. ISBN 9788090521124. S. 264-266.
  33. ↑ ELIADE, Mircea. Posvátné a profánní. 2., přehlédnuté a opr. vyd., V Oikúmené 1 Praha : OIKOYMENH, 2006. ISBN 8072981757.
  34. ↑ SMITH, Jonathan Z.. To take place : toward theory in ritual. Chicago : University of Chicago Press, 1987. ISBN 0226763595. S. 1-23.
  35. ↑ ELIADE, Mircea. Horyna, Břetislav - Pavlincová, Helena (eds.). Dějiny religionistiky: Antologie. Olomouc : Olomouc, 2001. Kapitola Nový humanismus, s. 141-147.
  36. ↑ ELIADE, Mircea. Mýtus o věčném návratu : archetypy a opakování. 2. vyd. Praha : OIKOYMENH, 2003. ISBN 8072980378.
  37. ↑ SMITH, Jonathan Z.. To take place : toward theory in ritual. Chicago : University of Chicago Press, 1987. ISBN 0226763595.
  38. ↑ ELIADE, Mircea. Pojednání o dějinách náboženství. Vyd. 1 Praha : Argo, 2004. ISBN 8072035894.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sakralizácia_(sociálne_vedy)&oldid=7358745“