Salvadorská občianska vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pamätník obetiam vojny v San Salvadore - 85 metrov dlhá granitová stena s vyrytými menami obetí

Salvádorská občianska vojna prebiehala od r. 1979 do r. 1992 v stredoamerickom Salvadore. Išlo o vnútroštátny ozbrojený konflikt primárne sa odohrávajúci medzi salvádorskou vojenskou chuntou a ľavicovými guerillovými organizáciami na čele s Frontom národného oslobodenia Farabunda Martího. Konflikt si vyžiadal okolo 75 000 obetí,[1] predovšetkým z radov civilistov.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Vnútropolitická situácia v Salvadore bola napätá už dlho pred vypuknutím vojny. V krajine dlhodobo panovali veľké sociálne rozdiely, keď rodiny niekoľkých oligarchov vlastnili takmer všetku pôdu na úkor väčšinového chudobného obyvateľstva. Pri potláčaní sociálnych nepokojov nadobudla v Salvadore veľký vplyv armáda a už od 30. rokov 20. st., počnúc diktátorom Maximilianom Hernández Martínezom, zastávali post prezidenta prakticky výlučne vysokopostavení armádni dôstojníci, dosadzovaní po sfalšovaných voľbách, prípadne vládli viacčlenné vojenské chunty, ktoré tvrdo potláčali všetku opozíciu, obzvlášť z radov ľavicovo orientovaných politických strán a hnutí. Táto situácia, spolu so stále zhoršujúcou sa sociálno-ekonomickou situáciou majoritného obyvateľstva viedla v priebehu 70. rokov k viacerým väčším nepokojom, ktoré však bývali armádou tvrdo potlačené a predstavitelia opozície začali byť fyzicky likvidovaní a zastrašovaní hlavne pomocou eskadier smrti. V tomto období bol nárast sociálneho napätia čiastočne spojený aj s návratom veľkého množstva chudobných salvádorských emigrantov z Hondurasu, ktorý boli odtiaľ vyhnaní po tzv. Futbalovej vojne v roku 1969.

Tieto okolnosti viedli už od začiatku 70. rokov k vzniku viacerých radikálnych ľavicových skupín, ktoré sa rozhodli vojenský režim zvrhnúť pomocou ozbrojeného partizánskeho boja. Najväčšou z nich sa stali Ľudové oslobodzovacie sily "Farabundo Martí", ktoré sa v r. 1980 spojili s ďalšími štyrmi menšími hnutiami a spolu založili Front národného oslobodenia Farabunda Martího (FMLN).

Povstalecký bojovník z hnutia FMLN, 1984

Začiatky vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Za začiatok občianskej vojny v Salvadore sa považuje 17. október 1979, keď úradujúceho vojenského prezidenta, generála Carlosa Humberto Romera zvrhla tzv. Revolučná vládnuca chunta, ktorá okrem vojakov pozostávala aj z niekoľkých civilných politikov, akým bol napr. konzervatívny pravičiar José Napoleón Duarte, dovtedy známy odporca vojenskej diktatúry. Chunta si kládla za cieľ upokojiť napätú situáciu v krajine, preto opatrne začala uskutočňovať niektoré ľavicou presadzované reformy, ako zoštátnenie niektorých strategických podnikov, či miernu pozemkovú reformu (napriek tomu si však udržovala dobré vzťahy z USA). Hoci nová chunta oficiálne rozpustila obávanú polovojenskú jednotku ORDEN (ktorú už od 60. rokov využívali na upevňovanie moci predchádzajúci vojenský prezidenti), v skutočnosti sa politické represie a násilnosti za jej vlády zintenzívnili a pomerne rýchlo vyeskalovali do občianskej vojny. Zásluhu na tom mala vo veľkej miere vojenská časť chunty, ktorá vstup civilných politikov už na začiatku podmieňovala tým, že armáde nebudú klásť prekážky v boji proti ľavicovým guerillám. Za vzrastanie násilia však najvýraznejšie mohli rozpory v armáde. Jej radikálne ultrapravicové krídlo totiž nedôverovalo umiernenejším „reformistom“ z chunty a na vlastnú päsť organizovalo brutálne eskadry smrti, ktoré začali masovo vraždiť nielen ľavicových predstaviteľov a aktivistov, ale aj civilistov, ktorí s nimi čo i len prejavovali sympatie, či napr. nahlas kritizovali armádu. Táto radikálna časť armády, reprezentovaná hlavne majorom Robertom D'Aubuissonom, chcela touto eskaláciou násilia nielen zlikvidovať ľavicovú opozíciu, ale zároveň podkopať a zastrašiť civilno-vojenskú chuntu, zabrániť reformám a opäť prevziať v krajine absolútnu moc. Vládnuca chunta, vedomá si tohto tlaku a obávajúca sa otvoreného konfliktu v armáde tak akcie ultrapravičiarov vo veľkej miere tolerovala, či dokonca v tichosti podporovala.

Eskalácia konfliktu[upraviť | upraviť zdroj]

Na vzrastajúce násilie a teror v krajine začala vo veľkej miere upozorňovať miestna katolícka cirkev, obzvlášť arcibiskup Óscar Arnulfo Romero, ktorý zároveň vyzýval na ukončenie vojenskej podpory USA salvádorskej vláde. Radikáli ho začali obviňovať z kolaborácie s ľavicovými rebelmi a vyhrážky voči nemu a ďalším cirkevným predstaviteľom sa stupňovali. 24. marca 1980 bol arcibiskup Romero zastrelený priamo počas slúženia omše v kaplnke Nemocnice Božej Prozreteľnosti v San Salvadore. Počas jeho pohrebu, ktorý sa konal 30. marca a zúčastnili sa ho desaťtisíce ľudí, bola na trúchliacich zhromaždených na námestí pred Metropolitnou katedrálou spustená streľba, ktorá si vyžiadala najmenej 31 mŕtvych. V máji 1980 bol major R. D'Aubuisson v súvislosti s týmito činmi zatknutý, no na nátlak časti armády ho vládnuca chunta zakrátko prepustila a vyšetrovanie voči nemu zastavila. Paradoxne, D'Aubuissonova popularita v ultrapravicových kruhoch narástla a v r. 1981 založil vlastnú nacionalistickú politickú stranu ARENA.

Útoky eskadier smrti proti cirkevným predstaviteľom pokračovali aj neskôr, pričom medzi najznámejšie prípady patri napr. vražda štyroch amerických rehoľných sestier z 2. decembra 1980, či usmrtenie šiestich jezuitských pastorov zo 16. novembra 1989.[2]

Vypálené ruiny dediny El Mozote

Na udalosti v krajine odpovedal Front národného oslobodenia Farabunda Martího (ktorého medzitým začala pomerne výrazne podporovať Kuba) rozsiahlou povstaleckou ofenzívou, ktorú spustil na začiatku r. 1981 a zakrátko získal kontrolu nad veľkou časťou vidieckych oblastí provincii Morazán a Chalatenango. Armáda zareagovala silnou protiofenzívou, ktorá však z vojenského hľadiska nebola veľmi efektívna (povstalci si väčšinu svojich pozícii v týchto oblastiach udržali) a trpeli v nej hlavne civilisti.

V priebehu celej občianskej vojny bolo zaznamenaných viacero veľkých masakrov civilného obyvateľstva, no najviac sa ich udialo práve v súvislosti s armádnou protipovstaleckou ofenzívou v r. 1981 a 1982. Vôbec najhorší prípad sa odohral v odľahlej časti provincie Morazán, v dedine El Mozote. 11. decembra 1981 tam elitná jednotka salvádorskej armády známa ako Batalión Atlacatl (vycvičená v USA) systematicky zavraždila vyše 730 ľudí (niektoré zdroje hovoria až o 900 mŕtvych), vrátane žien a minimálne 131 detí.[3]. Mnohé z obetí boli pred smrťou mučené a znásilňované, celú dedinu vojaci nakoniec vypálili. Masaker v El Mozote prežilo len niekoľko osôb.

V r. 1982 bola Revolučná vládnuca chunta rozpustená a opäť došlo k armádou ovplyvneným parlamentným a prezidentským voľbám. Do postu dočasného prezidenta v nich bol dosadený civilista Álvaro Magaña z D'Aubuissonovej strany ARENA. Následne došlo k miernej reforme ústavy a v r. 1984 prebehli po dlhej dobe prvé kvázi-slobodné prezidentské voľby (mohli sa v nich však zúčastniť len armádou povolení kandidáti), v ktorých J. N. Duarte pomerne tesne zvíťazil nad extrémistom R. D'Aubuissonom. Napriek tomu sa však reálna situácia v krajine prakticky nezmenila, rozhodujúci vplyv si zachovávala armáda, vojna a násilnosti pokračovali.

Dve ženy zavraždené eskadrami smrti

Ukončenie konfliktu[upraviť | upraviť zdroj]

K podstatnému zvratu vo vojne došlo v novembri 1989, keď FMLN odštartoval novú veľkú ofenzívu, v ktorej sa mu podarilo získať kontrolu dokonca nad niektorými okrajovými štvrťami San Salvadoru, pričom v niektorých častiach mesta došlo k obzvlášť intenzívnym pouličným bojom. Mesto sa im nakoniec obsadiť nepodarilo, no ich akcia ukázala patovosť ozbrojeného konfliktu, kde ani jedna zo strán nie je schopná vojensky poraziť tú druhú a udalosti tak zosilnili medzinárodný tlak na mierové ukončenie občianskej vojny. Na salvádorskú vládu v tomto ohľade začal naliehať aj jej najväčší podporovateľ, vláda USA. Nový prezident Salvadoru Alfredo Cristiani (zvolený v r. 1989 taktiež po „kvázi-slobodných“ voľbách) tak napriek nesúhlasu časti armády začal s povstalcami priame rokovania, ktoré viedli v apríli 1991 k prímeriu a definitívne vyústili do podpísania mierovej zmluvy v zámku Chapultepec v Mexiko City 16. januára 1992.

Civilnú obeť konfliktu prenášajú jej príbuzní na svoju farmu kvôli pohrebu, 1982

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Mierová dohoda z Chapultepecu okrem ukončenia vojny stanovila aj následnú demokratickú transformáciu krajiny. Vplyv armády bol značne obmedzený, obávaná Národná garda a Národná polícia (z ktorých sa najčastejšie formovali eskadry smrti) boli definitívne rozpustené, spravodajská služba bola presmerovaná pod civilnú kontrolu a dôstojníci podozriví z porušovania ľudských práv boli z armády vylúčení (väčšine z nich však bola zároveň zaručená imunita pred ďalším stíhaním). FMLN sa odzbrojila a zapojila do demokratického procesu, pričom dnes patri medzi najsilnejšie politické strany v krajine.

Mierová zmluva tiež nariaďovala vytvorenie Komisie pre pravdu, ktorá mala občiansku vojnu analyzovať a vyšetriť najťažšie prípady porušenia ľudských práv. Komisia pracovala pod dohľadom OSN a svoje závery predložila v apríli 1993. Jednoznačne sa jej podarilo zdokumentovať vyše 20 000 obetí konfliktu, neskoršie podrobnejšie analýzy humanitárnych organizácii však toto číslo zvýšili na 75 000. Za minimálne 85% násilností počas konfliktu je zodpovedná armáda a jej eskadry smrti, 5% majú na svedomí povstalci a zvyšok neidentifikované skupiny.

Vyšetrovanie OSN tiež potvrdilo, že za vraždu arcibiskupa Romera a následný masaker na jeho pohrebe bol zodpovedný major D'Aubuisson.[4] Ten sa však za svoje činy nikdy nedostal pred súd a v r. 1992 zomrel na rakovinu. Ním založená nacionalistická strana ARENA dodnes patri medzi najsilnejšie politické strany v Salvadore.

Rola USA v konflikte[upraviť | upraviť zdroj]

Podobne ako v iných konfliktoch, ktoré sa v tom čase odohrávali v Strednej Amerike (ako napr. občianska vojna v susednej Guatemale), aj v salvádorskom občianskom konflikte hrala nezanedbateľnú rolu vláda USA. USA boli najvýznamnejším zahraničným podporovateľom a spojencom salvádorskej vojenskej vlády. Nielenže ignorovali a zamlčovali porušovanie ľudských práv v Salvadore (napr. masaker v El Mozoto dlho interpretovali len ako povstaleckú propagandu), ale vojenskej diktatúre poskytovali aj rozsiahlu materiálnu a finančnú podporu. V samotnom Salvádore sa na začiatku 80. rokov nachádzalo niekoľko desiatok amerických vojenských poradcov, ktorý „pomáhali“ armáde v protipartizánskej činnosti.[5] Mnoho salvádorských dôstojníkov, ale aj radových vojakov absolvovalo výcvik priamo v USA, ako napr. členovia Bataliónu Atlacatl,[6] zodpovedného za masaker v El Mozote, či samotný R. D'Aubuisson, absolvent School of the Americas (dnes Inštitút západnej pologule pre bezpečnostnú spoluprácu) vo Fort Benningu. Táto podpora bola čiastočne obmedzená len po spomínanej smrti štyroch amerických rehoľných sestier v r. 1980, no zakrátko bola naplno obnovená a najrozsiahlejšiu podobu dosiahla za vlády prezidenta Ronalda Reagana. USA túto podporu represívnym režimom ospravedlňovali obavou, žeby v týchto krajinách uchopili moc ľavicoví partizáni, ktorí by, podobne ako v r. 1959 na Kube, prešli na stranu Sovietskeho zväzu a zmenili by tak pomer síl na sklonku Studenej vojny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mid-Range Wars and Atrocities of the Twentieth Century
  2. As it happened, November 16, 1989
  3. Report of the Commission on the Truth for El Salvador, IV. Cases and Patterns of Violence:C. Massacres of peasants by the armed forces:1. Illustrative Case: El Mozote (1981).
  4. Report of the UN Truth Commission on El Salvador, April 1, 1993, from the Equipo Nizkor/Derechos site. Retrieved 2008-07-16..
  5. El Salvador death squads
  6. The Trojan Horse

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]