Salvius Iulianus
| Salvius Iulianus | |
| klasický rímsky právnik | |
,_Prati_District,_Rome,_Italy_(detailed).jpg) Salvius Iulianus, socha, Palazzo di Giustizia, Rím, Taliansko | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Rodné meno | lat. Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus |
| Narodenie | asi 100 |
| Pupput, dnes Sousse, Tunisko | |
| Úmrtie | asi 169 |
| rímska Afrika? | |
| Národnosť | rímska |
| Alma mater | škola sabiniánov |
| Dielo | |
| Žánre | právnická literatúra |
| Obdobie | klasické rímske právo |
| Literárne hnutie | rímska jurisprudencia |
| Významné práce | Právnické spisy:
|
| Odkazy | |
 | Salvius Iulianus (multimediálne súbory na commons) |
Salvius Iulianus (celým menom: Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus, po slovensky: Julián[1]; * asi 100, Pupput, dnes Sousse, Tunisko – † pred 169, rímska Afrika?) bol rímsky právnik a cisársky úradník pôsobiaci počas vlády cisárov Hadriána, Antonina Pia a Marca Aurelia.[1][2]
Je považovaný za jedného z najvýznamnejších rímskych právnikov vôbec. Uznania sa mu dostalo najmä za vykonanie záverečnej redakcie prétorského ediktu. Jeho hlavným dielom sú Digesta, zbierka právnych prípadov zo súkromného práva v 90-tich knihách.[2] Bol poslednou hlavou školy sabiniánov.[1][2]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Salvius Iulianus sa narodil pravdepodobne v dedine Pupput neďaleko mesta Hadrumetum v severnej Afrike (dnes Sousse)[2], kde bol odkrytý nápis zaznamenávajúci jeho úradnú činnosť. Študoval právo u Iavolena Prisca, čelného predstaviteľa sabiniánskej školy práva. Už v mladosti sa preslávil svojimi znalosťami, v dôsledku čoho ho okolo roku 130, teda v čase, kedy mal Iulianus asi 30 rokov, poveril cisár Hadrián záverečnou revíziou prétorského ediktu (edictum praetorium) do podoby, ktorá mala platiť „naveky“ („edictum perpetuum“).[2]
Za vlády cisára Hadriána sa Salvius Iulianus stal postupne kvestorom, tribúnom ľudu, prétorom, správcom štátnej pokladnice (prefectus aerarium Saturnii) a správcom armádnej pokladnice (praefectus aerarium militarii). V roku 148 dosiahol hodnosť konzula. Ako prokonzul zastával úrad v provincii Germania Inferior (Dolná Germánia) za vlády cisára Antonina Pia a Hispania Citerior (Predná Hispánia) za vlády Marca Aurelia. Bol aj najvyšším kňazom (pontifex maximus). V závere svojej verejnej dráhy slúžil ako prokonzul v provincii Africa v rokoch 168/169.[1]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Iulianovo dielo Digesta slúžilo nasledujúcim generáciam právnikov a právnych teoretikov ako jedno z hlavných referenčných diel. Fragmenty z jeho digest použili kompilátori cisára Justiniána I. v právnej zbierke Digesta Iustiniani z roku 533. Celkovo sa v Justiniánskych Digestach nachádza 456 Iulianových fragmentov[1], pričom Justiniánsky Kódex (Cl. 4,5,10,1) Iuliana označil za „človeka najvyššej autority“ (summae auctoritatis hominem).[2]
Okrem svojich digest napísal aj štyri Libri ad Urseium Ferocem (slov. Knihy k Urseiovi Feroxovi), šesť Libri ad Minicium (slov. Knihy k Miniciovi), Quaestiones (slov. Otázky; tieto boli vydané posmrtne jeho žiakom Caeciliom Africanom) a Liber singularis de ambiguitatibus (slov. Osobitná kniha o dvojznačnostiach).[1]
Na rozdiel od mnohých iných právnikov, Iulianus zriedkavo citoval či odkazoval na iných právnikov. Venoval sa najmä vlastnej argumentácii, v ktorej vynikal.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 49 – 50.
- ↑ a b c d e f BLAHO, Peter. Iulianus, Salvius. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. in – Kalgoorlie-Boulder. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3. S. 246.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. 2., revidované a doplnené vyd. Praha : KLP, 2008. 797 s. ISBN 978-80-86791-57-9. S. 518 – 519.