Sandžak (administratívna jednotka)

Sandžak predstavoval vojensko-administratívnu jednotku na území Osmanskej ríše. Išlo taktiež o základnú vyššiu územnú jednotku spravovanú Sandžak-bejom. Samotný Sandžak-bej spravoval túto oblasť rámci provincie (ejáletu) v ktorej bol podriadený beglerbegovi.

Sandžaky na Slovensku

Prvým sandžakom, ktorý územne zasahoval taktiež aj na územie terajšieho Slovenska bol Ostrihomský sandžak, ktorý vznikol postupne v rokoch 1545 až 1546. V roku 1552 sa obec Sečany stali sídlom ďalšieho, sečianskeho sandžaku. Ten sa stal z vojenského hľadiska základňou pre výboje v Gemerskej a Novohradskej stolici. O čosi neskôr, v septembri roku 1554, bolo na miesto sandžaku vyhlásené aj Fiľakovo. V čase jeho existencie v rokoch 1554 až 1593 zahŕňal rozľahlé oblasti Gemerskej, Hontianskej ale aj Novohradskej stolice. V období po Pätnásťročnej vojne (1593 až 1606) sa stal sídlom sandžaku iba Ostrihom, ktorý dohliadal aj na územie Novohradského sandžaku. Územie tentokrát už bývalého Fiľakovského sandžaku spravovali z mesta Jáger. V roku 1663, teda v čase, keď armády osmanských Turkov dobyli pevnosť Nové Zámky, zriadili v rámci novoutvoreného Novozámockého ejáletu ďalšie tri sandžaky a to Nitriansky, Levický a napokon aj Novohradský.

Súpisy

Okupácia a spravovanie Uhorska Osmanskou ríšou v 16. storočí.

Pokiaľ ide o súpisy, tak tie sa na území Slovenska, presnejšie v jeho južnej časti nezachovali úplne všetky, je možné ich sledovať iba na príklade niektorých sandžakov. Práve po dobytí pevnosti sa obce rozhodli či už na výzvu veliteľa alebo z vlastného strachu platiť dane. Na počiatku sa zrejme poskytovali potraviny, prípadne povoznícke alebo iné služby ibaže bez predpísanej výšky dane, ktorá by bola určená na základe počtu poddaných. Pokiaľ ide o prvý súpis, tak v rokoch 1545 až 1546 došlo k prvému vyhotoveniu súpisu Ostrihomského sandžaku a to zásluhou defterdára budínskeho vijalétu Čandarliho Halila bega. Ten zaznamenal takmer dvesto osád na oboch brehoch rieky Dunaj. Neskôr, v roku 1570 zaznamenáva už 470 miest, dedín a majerov na území terajšieho Slovenska. Sídla boli rozdeľované podľa počtu obyvateľstva na niekoľko skupín. Tou prvou boli mestá (varoš), po ktorých nasledovali dediny (karije) a napokon majere, prípadne opustené sídla (mezra). Pod týmto pojmom sa zvyčajne rozumeli také dediny, ktoré skončili ako opustené či dokonca zničené počas vojen alebo majere, ktoré obrábalo obyvateľstvo susedných dedín.

Obsah samotných súpisov v sebe zahŕňal jednak názov dediny, po ktorom nasledovali mená dospelých mužských obyvateľov. Zároveň sa uvádzali nielen mená hláv rodín ale aj dospelých bratov, synov, zaťov či dokonca sluhov. Plným menom, teda menom a priezviskom sa uvádzala iba hlava rodiny, pričom jej ostatní členovia boli zaznamenaní písomne iba krstnými menami. Po uvedení mien obyvateľov nasledoval údaj o počte domov či domácností. Samotný údaj bol dosť podstatný, keďže iba hlavy rodín platili džizje, teda daň z hlavy vyberanú od nemoslimov. Zákonník poddaných budínskeho pašalíka ale aj ostrihomského a novohradského sandžaku určoval platbu džizje pre dospelých mužov, ktorí vlastnili mobilný majetok vo výške 300 akče. Platila zásada, ktorá sa v samotnej praxi uplatnila takým spôsobom, že ak by v jednej domácnosti žilo viac bratov, z ktorých každý mal 300 akče majetku, tak od jedného sa vyžadovala suma 50 akče ročne.

Dane

Dane a dávky, ktoré boli dané pre tureckých zemepánov (sipáhiov) začínali celkovou sumou, ktorú bolo potrebné vyplácať každý rok. Boli zoradené v určitom poradí. Prvá sa uvádzala Ispendže, ktorá mala byzantský alebo južnoslovanský pôvod, pričom v Uhorsku bola známa pod názvom „resm-i kapu“ (daň z porty, portálna daň). Vyrubovanie vychádzalo z rovnakých majetkových kritérií ako džizje. Platilo nariadenie, ktoré jasne stanovovalo, že tí, ktorí sú schopní platiť harádž, nech dávajú svojmu sipáhimu poplatok na deň HiziraIljasa (na svätého Juraja) 25 akčí, pričom rovnaká suma sa vzťahovala na deň svätého Kasima (Michala).

Práve zo všetkých poľnohospodárskych plodín sa odovzdávali sipáhimu desiatky. Išlo jednak o desiatok zo pšenice („gendum“) a suraže („mahlut“), ktoré sa udával aj objem v kile alebo kejl a vo finančnej hodnote. V 16. storočí sa kile pšenice oceňovalo sumou 12 akče a suržica 6 akče. Vo vinohradníckych oblastiach išlo o mušt (šira), ktorý sa udával v pintách, pričom jedna pinta predstavovala 1,7 litra, pričom jej hodnota mala 4 akče. Práve odovzdávanie tohto spôsobovalo také problémy, že sa vyberalo zvyčajne v peniazoch. Patril sem taktiež desiatok z hrachu a šošovice („girahvegades“) ale aj konopy a kapusty či („kendirvekelem“) či dokonca z cesnaku a kapusty („sir vepijaz“). Známy bol aj desiatok z ovocia („öšr-i mejve“), ktorý sa vyberal iba v takých dedinách, ktoré produkovali väčšie množstvo ovocia, ktoré bolo určené na trh.

Pokiaľ ide daň z hospodárskych zvierat tak u oviec to boli dva spôsoby, pričom ten prvý sa uskutočňoval na 1. Deň svätého Juraja, kým ten druhý znamenal platenie v naturáliách, pričom išlo o každé desiate jahňa alebo v peniazoch (15 akče), Platilo nariadenie, ktoré stanovovalo, že ak dôjde k paseniu, prezimovaniu alebo koteniu oviec v počte 300 kusov na pôde iného sipáhiho, je potrebné odovzdať jedného barana pre samotného držiteľa. Poplatky sa týkali aj ošípaných, pričom išlo o poplatok bidat-i hanazir. Za prasce staršie než rok sa vyberali 2 akče. Pokiaľ by došlo k paseniu v dubine iného majiteľa, bol požadovaný jeden kus za čriedu. Neskôr sa stanovovala cena z desiatich prasiat jedno ako desiatok.

Známy bol aj desiatok pre zásobovanie drevom na kúrenie a senom pre kone ako resm-i himevegijah. Výber daní prebiehal výlučne v peniazoch. Cena za voz dreva bola stanovená na 15 akče, kým cena za voz sena bola vyššia, presnejšie išlo 25 akče. V niektorých oblastiach poplatok za slamu neznámy.

Okrem predošlých poplatkov sa vyberali aj také, ktoré boli stanovené pre užívanie mlynov ako rem-i asijanb. Mlyny predstavovali vlastníctvo sipáhiov pod podmienkou nezaradenia v štátnej pokladnice. Výška poplatku bola stanovená podľa kritérií a to jednak podľa mletia celý rok alebo šiestich mesiacov. Zároveň išlo aj o počet kolies či dokonca umiestnenie podľa veľkosti riek. Cena za mlyn v celoročnej prevádzke, prípadne ak išlo o mlyn na Dunaji, Váhu a Nitre, bola 50 akče ešte v období 16. storočia. Neskôr, v 17.storočí išlo o cenu 60 akče za koleso. Ak bol mlyn vybudovaný na menších tokoch bola jeho suma stanovená na 25 akče a to aj v prípade prevádzky nie počas celého roka. Iná bola cena pre mlyn na menších tokoch s celoročnou prevádzkou, pričom išlo o 50 akče. Pôvodná platba sa vyberala v obilí, neskôr však v peniazoch. Počas samotnej okupácie sa vyskytovali aj poplatky za lúky známe aj ako osobitný poplatok pod názvom „hassa-i čajir“. Cena bola stanovená v hodnote 10 až 20 akče za voz dorobeného sena. U moslimov to bola cena iba dve akče za voz.

Vyskytovali dokonca príležitostné poplatky známe aj ako „badihava“. Patrila sem suma za vydaj nevesty vo výške 30 akče, kým u vdovy bola cena nižšia a to 15 akče. Uplatnenie našli aj pokuty za urážky a zranenia, pričom nárok nebol pre všetkých sipáhiov. Jasná platnosť bola stanovená iba pre držiteľov, slobodných timárov, pričom išlo o sadžakbega, alajbega ale aj vyšších funkcionárov provinčnej finančnej správy (defterdárov).

Pozri aj

• Osmanská ríša
• Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku (1526 – 1568)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sandžak (administratívna jednotka)