Sanfranciská zmluva

Japonská delegácia na čele s premiérom Jošidou počas oficiálneho podpisu zmluvy.

Sanfranciská zmluva bol diplomatický dokument, ktorý bol oficiálne ratifikovaný dňa 8. septembra roku 1951 v meste San Francisco na území Spojených štátov amerických a to zásluhou japonského premiéra v prítomnosti štátnych predstaviteľov až z 51 krajín sveta.

Išlo o separátny mier, podľa ktorého podmienok sa skončila vojenská okupácia územia Japonska zo strany armád Spojencov. Napokon až koncom apríla roku 1952 došlo už k formálnemu ukončeniu okupácie krajiny.

Pozadie

Vláda Spojených štátov amerických prejavila úsilie o nikým nerušené začlenenie Japonska do ich sféry vplyvu. To vyústilo do prípravy separátnej mierovej zmluvy. Bez ohľadu na spojenectvo počas Druhej svetovej vojny, viedli americkí politickí funkcionári prípravu zmluvy takým spôsobom, aby jej text ale aj konečné znenie bolo pre delegátov zo Sovietskeho zväzu doslova neprijateľné.

Dňa 20. júla roku 1951 navrhlo vláda Spojeného kráľovstva a USA zvolať do mesta San Francisco konferenciu pre uzavretie mieru s Japonskom. Hlavná úloha konferencie, ako bolo uvedené v nóte, sa obmedzovala na „podpísanie mierovej zmluvy“.

Začiatok konferencie a zúčastnené krajiny

Konferencia sa začala dňa 4. septembra roku 1951 v meste San Francisco. Boli pozvaní delegáti až z 51 krajín sveta. K rokovacím stolom neboli pozvaní štátni predstavitelia z Čínskej ľudovej republiky ale aj Kórejskej ľudovodemokratickej republiky či dokonca Mongolskej ľudovej republiky a Vietnamskej socialistickej republiky.

Zaujímavosťou bola účasť politických funkcionárov zo všetkých krajín Latinskej Ameriky a takých krajín, ktoré nikdy nebojovali proti Japonsku a jeho armádam.

Odmietnutie účasti

Ešte skôr, presnejšie dňa 23. augusta roku 1951, poslala indická vláda nótu americkým a britským delegátom o rovnoprávnosti Japonska a trvalom mieri na území Ďalekého východu. Nóta indickej vlády obsahovala žiadosť o to, aby americké vojská odišli z územia Japonska. Navyše požadovala prehlásiť to, že Tchaj-wan sa musí vrátiť Čínskej ľudovej republike a Kurily a Južný Sachalin zas Sovietskemu zväzu. Keďže práve delegáti zo Spojených štátov, ako to naznačil indický premiér, nezobrali do úvahy ani jedno z týchto vyhlásení v nóte, odmietla indická vláda svoju politickú účasť na konferencii. Navyše účasť odmietla takisto vláda Juhoslávie.

Protesty sovietskeho vyslanca

Dňa 5. septembra prehovoril na konferencii Andrej Andrejevič Gromyko ako vedúci sovietskej delegácie. Dal jasne najavo to, že práve zmluva, ktorú podporujú Spojené štáty americké, odporuje spoločným dohodám spojeneckých politikov. Tvrdil, že zmluva porušuje záväzok bezpečnosti krajín, ktoré utrpeli japonskú agresiu a že uvoľňuje cestu Japonska v jeho účasti v agresívnych vojenských blokoch.

Vyslanci Sovietskeho zväzu požadovali to, aby bola k rokovaciemu stolu pozvaná vláda Čínskej ľudovej republiky a zároveň vlády tých krajín, ktoré viedli tvrdé boje proti expanzii japonského imperializmu.

Sovietsky program podporili politickí zástupcovia Československej republiky a Poľska.

Záverečný akt a konečné vyhlásenia

Dňa 8. septembra roku 1951 prebehol slávnostný ceremoniál v rámci schválenia samotnej zmluvy. Ceremoniálu sa nezúčastnili delegáti zo Sovietskeho zväzu, Československa a Poľska.

Tá obsahovala až 27 článkov, dve prehlásenia a jeden protokol o premlčaných lehotách a cenných papieroch.

Článok I deklaroval zastavenie vojnového stavu medzi Japonskom a ostatnými signatármi zmluvy. Tí uznali úplnú zvrchovanosť japonského národa nad Japonskom.

Ďalšie články, ktoré sa zaoberali územnými otázkami, uznala vláda Japonska suverenitu Kórey a rozhodnutie Rady bezpečnosti o bývalých japonských mandátnych územiach. Japonsko sa oficiálne zrieklo všetkých územných národov na Kurilské ostrovy, južný Sachalin, Tchaj-wan, Peskadorské ostrovy, Ostrovy Spratley a Paracelsove ostrovy. Na druhej strane však tieto mierové články nespomínali žiadne sľuby o navrátení týchto ostrovov Sovietskemu zväzu a Čínskej ľudovej republiky. Bolo to teda úplným porušením ich zákonných práv.

Bezpečnostné články alebo časť zmluvy označená ako „Bezpečnosť“ sankcionovala ponechanie amerických vojakov na území Japonska a to na dobu neurčitú. Zmluva zároveň neobmedzovala stav japonských ozbrojených síl, keďže si to želali delegáti viacerých krajín. Chýbali jej však stanovy o demokratizácii ale aj tie, ktoré sa týkali zákazu činnosti fašistických organizácii.

Hospodárske články jasne deklarovali podmienky, podľa ktorých sa obmedzoval rozvoj japonského zahraničného obchodu a hospodárstva. Zmluva uznávala povinnosť Japonska zaplatiť reparácie, ibaže bez udania ich výšky. Dôvodom bola výhrada, ktorá naznačovala to, že japonské hospodárske zdroje boli pre tento účel málo dostatočné. Krajinám, ktoré utrpeli japonskú agresívnu okupáciu, sa poskytovalo právo vyriešiť svoje nároky na základe dvojstranných rokovaní.

Posledné slovo

Mierovou zmluvou sa však ešte nezrušil vojnový stav medzi vládou Japonska na jednej strane vládami Sovietskeho zväzu, Číny, Indie a Barmy.

Literatúra

• MASON P., H. R; CAIGER, G.J., (2007). Dějiny Japonska. Praha: FIGHTERS PUBLICATIONS, 1997. ISBN 978-80-86977-13-3.
• VASILJEVOVÁ, Zdeňka, (1986). Dějiny Japonska. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1986.
• ANIKIN, S. A., et al., (1982). Dějiny diplomacie (1945 – 1960). Praha: Nakladatelství Svoboda, 1982.

Pozri aj

• Druhá svetová vojna
• Vojna v Pacifiku
• Sovietsko-japonská vojna
• Kapitulácia Japonska

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sanfranciská zmluva