Preskočiť na obsah

Scuderia Ferrari

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Taliansko Scuderia Ferrari
Základné informácie
Celý názovScuderia Ferrari HP
SídloMaranello, Taliansko
Šéf tímuFrédéric Vasseur
Technický riaditeľEnrico Cardile
ZakladateľEnzo Ferrari
Webscuderiaferrari.com
Formula 1 v roku 2026
Jazdci16. Monako Charles Leclerc
44. Spojené kráľovstvo Lewis Hamilton
Testovací jazdciTaliansko Antonio Giovinazzi
ŠasiSF-26
MotorFerrari 067/6
PneumatikyPirelli
Účinkovanie v F1
Prvá VCVC Monaka 1950
Počet VC1130
Pohár konštruktérov16 (1961, 1964, 1975, 1976
1977, 1979, 1982, 1983, 1999, 2000, 2001, 2002, 2003, 2004, 2007, 2008)
Titul majstra sveta15 (1952, 1953, 1956, 1957, 1958, 1961, 1964, 1975, 1977, 1979, 2000, 2001, 2002, 2003, 2004, 2007)
Víťazstvá249
Pódiá842
Pole positions254
Najrýchlejšie kolá266
BodyMK: 10926
MJ: 11827,77
Posledná sezóna4.miesto (398b)

Scuderia Ferrari je taliansky automobilový tím Formuly 1, športová divízia automobily Ferrari. Je to najstarší tím, ktorý sa aktívne zúčastňuje majstrovstiev sveta Formuly 1 nepretržite od ich založenia, a zároveň jeden z najúspešnejších tímov v histórii motoristického športu.

Založenie a prvé roky (1929  1950)

[upraviť | upraviť zdroj]

Scuderia Ferrari bola založená Enzom Ferrari 16. novembra 1929 v Modene, pôvodne ako súťažná stajňapre amatérskych jazdcov a preteky s autami značky Alfa Romeo.

Symbol cválajúceho koňa pochádza zo znaku talianskeho leteckého pilota Francesca Baraccu, ktorý ho používal na svojich lietadlách z prvej svetovej vojny. Enza Ferrariho inšpirovala k používaniu tohto symbolu na svojich autách ako talizman pre šťastie Baraccova matka.

Pôvodná činnosť spočívala aj v tom, že Scuderia Ferrari fungovala ako tuningový / pretekársky partner Alfa Romeo, najmä pred 2. svetovou vojnou. Postupne sa Ferrari začalo venovať vývoju vlastných pretekárskych áut.

Po vojne Ferrari začalo vyrábať svoje vlastné závodné autá. Prvý automobil nesúci meno Ferrari bol model 125 S v roku 1947.

Ferrari sa čoskoro zapojilo do Formuly 1, prvý štart s monopostom pod značkou Ferrari, bol v roku 1950 na Veľkej cene Monaka.

Prví šampióni (1950  1970)

[upraviť | upraviť zdroj]

Ferrari sa do Formuly 1 zapojilo už v jej prvej sezóne v roku 1950 s monopostom Ferrari 125 F1. Hoci v prvých pretekoch dominoval tím Alfa Romeo, Ferrari sa rýchlo etablovalo ako vážny súper. Už v sezóne 1951 José Froilán González priniesol Ferrari prvé víťazstvo na Veľkej cene Veľkej Británie v Silverstone, čo symbolicky ukončilo dominanciu Alfy Romeo.

V rokoch 1952 a 1953 Ferrari úplne ovládlo šampionát. Alberto Ascari sa stal dvojnásobným majstrom sveta a položil základy legendy značky. V sezóne 1956 sa k Ferrari pridal Juan Manuel Fangio, ktorý získal titul majstra sveta s ikonickým monopostom Lancia-Ferrari D50. O dva roky neskôr, v roku 1958, Mike Hawthorn vybojoval titul jazdcov, pričom Ferrari zároveň získalo prvý oficiálny titul majstra sveta konštruktérov.

Šesťdesiate roky priniesli kombináciu úspechov a sklamaní. V roku 1964 získal John Surtees titul majstra sveta jazdcov, ako jediný pretekár histórie, ktorý sa stal majstrom sveta v motocyklovom aj automobilovom športe. Ferrari sa však muselo vyrovnávať s rýchlym technologickým vývojom a rastúcou konkurenciou tímov Lotus a BRM. Ku koncu desaťročia sa do Formuly 1 dostali nové aerodynamické koncepty a prelomové technológie, na ktoré Ferrari spočiatku reagovalo pomalšie. Toto obdobie bolo síce plné historických momentov, no Ferrari postupne strácalo dominanciu, ktorú malo na začiatku 50. rokov.

Obdobie úspechov a premenlivej stability (1971  1990)

[upraviť | upraviť zdroj]

Sedemdesiate roky priniesli Ferrari dramatické momenty a výrazné úspechy. V roku 1975 získal Niki Lauda svoj prvý titul majstra sveta a Ferrari zároveň titul konštruktérov. O dva roky neskôr Lauda titul obhájil, pričom v roku 1976 prežil slávnu haváriu na Nürburgringu, po ktorej sa po šiestich týždňoch neuveriteľne vrátil späť na trať. Ferrari v tejto dekáde patrilo k lídrom Formuly 1, no nevyhlo sa tragédiám. V roku 1982 zomrel Gilles Villeneuve, jeden z najobľúbenejších jazdcov tímu, a jeho tímový kolega Didier Pironi utrpel zranenia, ktoré ukončili jeho kariéru.

V osemdesiatych rokoch Ferrari čelilo nástupu turbomotorov. Hoci dokázalo vyhrať viacero pretekov, nedokázalo byť stabilne dominantné. V roku 1988 zomrel zakladateľ Enzo Ferrari, čo uzavrelo jednu kapitolu histórie tímu. Koniec dekády priniesol dlhé obdobie bez titulov, ktoré trvalo až do konca deväťdesiatych rokov.

Schumacher a éra dominancie (1990 – 2005)

[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie rokov 1990 až 2005 patrí medzi najvýznamnejšie kapitoly v histórii Scuderie Ferrari, keď tím prešiel od relatívneho úpadku a prechodnej fázy k svetovej dominancii pod vedením Michaela Schumachera. Po rokoch nestability a konkurencieschopného útlmu Ferrari začalo dôsledne reformovať technický tím, organizačnú štruktúru a strategické rozhodovanie, čo vytvorilo základ pre dlhodobý úspech.

Roky 1996 – 2000 predstavovali začiatok Schumacherovej éry, keď sa tím postupne stabilizoval. Michael Schumacher, ktorý sa stal súčasťou tímu v roku 1996, rýchlo demonštroval výnimočné schopnosti, zatiaľ čo tím posilnil technický a inžiniersky tím okolo Rossa Brawna, Roryho Byrna a Jordana Taylora. V tejto fáze sa Ferrari sústreďovalo na koncepciu spoľahlivého, rýchleho a aerodynamicky vyváženého monopostu, čo viedlo k zisku niekoľkých víťazstiev a opätovnému návratu do boja o majstrovské tituly.

Vrchol dominance nastal počas 20002004, keď Ferrari prakticky ovládlo Formulu 1. Michael Schumacher získal rekordných päť po sebe idúcich titulov majstra sveta jazdcov, pričom Ferrari triumfovalo aj v Pohári konštruktérov každý rok počas tejto éry. Tím predstavil ikonické monoposty ako F2000, F2002 a F2004, ktoré sa vyznačovali kombináciou výnimočnej aerodynamiky, výkonu pohonnej jednotky a spoľahlivosti. Ferrari počas týchto rokov prekonalo konkurenciu, najmä McLaren a Williams, a vytvorilo jeden z najúspešnejších technických a jazdeckých tandemov v histórii F1.

Rok 2005 znamenal koniec najdominantnejšieho obdobia, keď Schumacher čelil novým technickým pravidlám, konkurenčnej vyrovnanosti tímov a strate určitých regulárnych výhod. Tím sa síce stále držal na špici, no Red Bull, Renault a McLaren začali ohrozovať monopól Ferrari na víťazstvá a majstrovské tituly. Technická a strategická prevaha, ktorá definovala predchádzajúce roky, sa začala postupne vytrácať.

Éra Schumacher a dominancie je dnes považovaná za zlatý vek Scuderie Ferrari, počas ktorého tím nielen opäť získal prestíž, ale aj definoval moderný prístup k inžinierskej dokonalosti, jazdeckej stratégii a tímovej disciplíne. Toto obdobie zároveň vytvorilo základy pre mladú generáciu Ferrari a dôležité technické dedičstvo, ktoré ovplyvnilo ďalšie roky, vrátane hybridnej a moderných érach Formuly 1.

Prechodné roky a zmena hybridnej éry (2006 – 2013)

[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie rokov 2006 až 2013 predstavuje pre Scuderiu Ferrari čas prechodu a adaptácie na nové technické a regulačné výzvy. Po skončení éry dominance s Michaelom Schumacherom tím čelil potrebe redefinovať svoju stratégiu a konštrukciu monopostov. Tieto roky sa vyznačovali príchodom nových jazdcov, technologických inovácií a hybridnej revolúcie, ktorá sa postupne pripravovala v zákulisí Formuly 1.

Sezóna 2007 bola významná predovšetkým príchodom Kimiho Räikkönena do tímu a vysokou konkurenciou zo strany McLarenu a nového Red Bullu. Räikkönen získal titul majstra sveta jazdcov v sezóne 2007, čím Ferrari dosiahlo svoj posledný šampionát v tejto dekáde, tím už nezískal rovnakú dominanciu ako za čias Schumachera. Zároveň sa objavili prvé náznaky technologických výziev, ktoré mali tím postihnúť v nasledujúcich rokoch, vrátane optimalizácie pohonných jednotiek a aerodynamického vývoja.

Počas rokov 2008 – 2010 Ferrari čelilo nielen konkurencii, ale aj vnútorným problémom. Monoposty F2008F10 boli technologicky progresívne, ale často narážali na problémy so spoľahlivosťou a nastavením pneumatík, čo limitovalo tím pri súbojoch o titul. V týchto rokoch sa tím spoliehal na mladých jazdcov, vrátane Felipa Massu a Fernanda Alonsa, ktorí priniesli kvalitu a stabilitu, no výsledky boli často ovplyvnené strategickými chybami či technickými limitmi auta.

S nástupom 2011 – 2013 sa Ferrari muselo adaptovať na zmeny v pravidlách, ktoré pripravovali pôdu pre hybridnú éru. Technické novinky zahŕňali prvé pokusy s kinetickou rekuperáciou energie (KERS) a sofistikovanejšie aerodynamické riešenia, ktoré mali pripraviť tím na revolúciu v roku 2014. Hoci Ferrari nedosiahlo majstrovské tituly, tieto roky boli dôležité pre udržanie konkurencieschopnosti a prechod na novú technologickú platformu, ktorá sa neskôr stala základom hybridných monopostov.

Celé obdobie 2007 – 2013 sa dá charakterizovať ako prechodnú fázu, počas ktorej Ferrari kombinovalo snahu o okamžité výsledky s prípravou na technologicky náročnú hybridnú éru. Tím udržiaval stabilitu a prestíž značky, zatiaľ čo sa pripravoval na zmenu, ktorá sa naplno prejavila od sezóny 2014.

Hybridná formula (2014 – 2020)

[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 2014 priniesol Ferrari úplne novú výzvu – vstup do hybridnej éry Formuly 1, ktorá zaviedla nové pohonné jednotky V6 Turbo-Hybrid a komplexný systém rekuperácie energie (ERS). Tím začal túto éru s monopostom SF15-T, ktorý síce konkuroval, ale nedokázal úplne zastaviť dominanciu Mercedesu. Počas hybridnej éry sa Ferrari vyznačovalo kombináciou technickej inovácie, talentovaných jazdcov a snahy o návrat na vrchol, no často narážalo na strategické a spoľahlivostné problémy, ktoré limitovali úspechy v boji o majstrovský titul.

V rokoch 2015 – 2017 tím bojoval najmä s Mercedesom, ktorý sa stal dominantnou silou. Ferrari dokázalo získať niekoľko víťazstiev v jednotlivých pretekoch a pravidelne bodovať, avšak nedosiahlo titul majstra sveta jazdcov ani konštruktérov. Jazdecký tandem Sebastian Vettel a Kimi Räikkönen poskytol stabilitu, no technická nedokonalosť pohonných jednotiek a aerodynamických riešení brzdila tím pri snahe o celkové prvenstvo.

V rokoch 2017 a 2018 mal Sebastian Vettel krátko šancu získať titul, ale tím nedokázal udržať tempo vývoja.

Od 2018 do 2020 sa Ferrari snažilo o maximálnu optimalizáciu monopostov SF71H, SF90 a SF1000, pričom do tímu pribudol Charles Leclerc, ktorý sa stal stredobodom novej éry. Leclerc rýchlo ukázal potenciál, získal niekoľko víťazstiev a doplnil skúsenosti Sebastiana Vettela, ktorý stále prinášal stabilitu. Ferrari sa postupne adaptovalo na hybridnú technológiu, zdokonaľovalo strategické rozhodovanie a aerodynamické nastavenia, čím udržiavalo konkurencieschopnosť a pripravovalo pôdu pre budúcu modernú éru od 2021.

Celá hybridná éra 2014 – 2020 sa vyznačuje intenzívnym technologickým vývojom, bojom s dominantnými rivalmi a budovaním mladého jazdeckého tímu, ktorý mal byť základom návratu Ferrari medzi špičku Formuly 1.

Moderná éra: návrat ku konkurencieschopnosti a rivalita s Red Bullom (2021 – 2025)

[upraviť | upraviť zdroj]

Sezóna 2021 znamenala začiatok novej éry pre Scuderiu Ferrari po sérii menej úspešných rokov. Tím nastúpil s novými technickými predpismi, zameranými na zlepšenie aerodynamickej efektivity a výkonu vozidla, a s pilotmi Charlesom Leclercom a Carlosom Sainzom, ktorí priniesli kombináciu mladosti a skúseností. Ferrari dokázalo opäť pravidelne bodovať, získalo niekoľko pódiových umiestnení a stabilizovalo svoju pozíciu v strede poľa, no vyhliadky na titul boli limitované kvôli pretrvávajúcim technickým problémom a konkurencii Red Bullu a Mercedesu. V Pohári konštruktérov skončil tím 3., čo predstavovalo výrazné zlepšenie oproti predchádzajúcim rokom.

Rok 2022 priniesol Ferrari monopost F1‑75, ktorý sa stal konkurencieschopný nielen v strede poľa, ale aj pri boji o víťazstvá. Charles Leclerc ukázal vysokú konzistenciu a vybojoval viacero víťazstiev, zatiaľ čo Sainz pravidelne dopĺňal body tímu. Sezóna sa niesla v znamení intenzívnej rivality s Red Bull Racing, najmä s Maxom Verstappenom, a aj keď Ferrari nevyhralo šampionát, tím výrazne zlepšil svoje celkové výsledky a získal cenné skúsenosti pri strategických rozhodnutiach a nastavení auta v pretekovom režime. Ferrari tak posilnilo svoju pozíciu hlavného konkurenta Red Bullu, čo nastavilo tón pre nadchádzajúce roky.

Sezóna 2023 bola charakterizovaná snahou o stabilizáciu výkonu a maximalizáciu zisku bodov v kontexte hybridnej éry F1. Ferrari pokračovalo s pilotmi Leclercom a Sainzom a posilnilo technický tím, aby zlepšilo spoľahlivosť a výkonnosť auta. Napriek tomu, že Red Bull si udržal dominantnú pozíciu, Ferrari dokázalo niekoľkokrát vybojovať víťazstvá a pódiá, čím potvrdilo svoju konkurencieschopnosť. Sezóna tiež ukázala dôležitosť konzistentných výkonov a efektívnej stratégie pri zachovaní šance na boj o titul, čo sa stalo hlavným cieľom tímu v nasledujúcich rokoch. Sezónu zakončili na 3. mieste, len tri body za Mercedesom.

Sezóna 2024 pre Scuderiu Ferrari sa niesla v znamení snahy udržať krok s dominanciou Red Bullu a Maxa Verstappena. Monopost SF‑24 priniesol niekoľko technologických vylepšení, hlavne v oblasti aerodynamiky a pohonnej jednotky, no Ferrari čelilo nevyrovnaným výkonom a občasným strategickým chybám. Charles Leclerc pravidelne bodoval, dosiahol niekoľko pódií, zatiaľ čo Carlos Sainz dopĺňal stabilitu tímu. Tím skončil 2. v Pohári konštruktérov, za Red Bullom, čo ukázalo, že Ferrari dokáže konkurovať, no stále nemá úplnú prevahu. Sezóna 2024 zároveň slúžila ako príprava na technickú a regulačnú obnovu, ktorú tím plánoval pre rok 2025. Tím po sezóne opustil Carlos Sainz, s ktorým Ferrari nepredĺžilo zmluvu.[2]

Sezóna 2025 pre Scuderiu Ferrari bola náročným rokom, počas ktorého tím čelil silnej konkurencii, technickým výzvam a vysokým očakávaniam. Jazdeckú dvojicu po odchode Carlosa Sainza doplnil sedemnásobný majster sveta Lewis Hamilton, ktorý do tímu prestúpil pred začiatkom sezóny, čo bolo jedným z najvýznamnejších transferov v paddocku v histórií.[3] Ferrari nasadilo monopost SF‑25, ktorý mal vylepšiť výkon auta po predchádzajúcej sezóne, no tím sa počas sezóny často musel vyrovnávať s problémami s nastavením a konzistentnosťou výkonu.

V priebehu sezóny dosiahol tím na niekoľkých okruhoch silné výsledky a body, pričom Lewis Hamilton vyhral šprintovú kvalifikáciu na Veľkej cene Číny, čo bolo jeho prvé víťazstvo v šprinte za Ferrari, a tím pravidelne získaval body v oboch formátoch pretekov. Napriek tomu prišli aj kontroverzné momenty: obaja jazdci – Hamilton aj Leclerc – boli diskvalifikovaní z hlavného preteku Veľkej ceny Číny pre technické nedostatky, ktoré sa objavili pri povinnej technickej kontrole, čo poškodilo ich celkový bodový zisk.[4]

Ferrari skončilo 4. v Pohári konštruktérov s 398 bodmi, čo znamenalo pokles oproti predchádzajúcemu roku a posun v porovnaní s ambíciami tímu. Sezóna 2025 tak bola pre Ferrari skôr sezónou skúšania hraníc monopostu SF‑25, než epizódou bojov o tituly. Tím sa zároveň začal sústreďovať na technický vývoj pre budúcu generáciu monopostov, ktoré budú reagovať na nové technické predpisy a posilnia konkurencieschopnosť v nasledujúcej sezóne.

Sezónu 2026 čakalo mnoho významných zmien v pravidlách, vrátane zavedenia nových pohonných jednotiek a úpravy prvkov aktívnej aerodynamiky. Ferrari predstavilo monopost SF-26 na súkromnom okruhu Ferrari vo Fiorane, neďaleko výrobnej haly v Maranelle. Lakovanie pripomína éru Fernanda Alonsa a Sebastiana Vettela.[5]

Kultúrny a symbolický význam

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Scuderia Ferrari sa stala symbolom talianskeho motoršportu, luxusu, výkonu a inovácií, značka Ferrari je mimoriadne rozpoznateľná vo svete aj mimo pretekov.
  • Ferrari tiež intenzívne pôsobí mimo F1: výroba športových automobilov, účasti v automobilových výstavách, vozidlá pre zákazníkov, dedičstvo značky v závodoch.

Pretekárske výsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

História stajne je fascinujúca a so ziskom 15. titulov majstra sveta Formuly 1 a 16. titulov Majstrovstiev sveta konštruktérov F1 najúspešnejším tímom.

So značkou Ferrari sa na zoznam šampiónov F1 zapísali piloti:

Sezóna Tím Šasi Motor Pneu Jazdci Preteky Body Umiestnenie
1950 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 125
Ferrari 275 F1
Ferrari 375
Ferrari 166 F2
Ferrari 125 1,5 V12
Ferrari 275 3,3 V12
Ferrari 375 4,5 V12
P ITA Luigi Villoresi
ITA Alberto Ascari
ITA Dorino Serafini
FRA Raymond Sommer
4
1951 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 375 Ferrari 375 4,5 V12 P ITA Luigi Villoresi
ITA Alberto Ascari
ITA Piero Taruffi
ARG José Froilán González
7
1952 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 375
Ferrari 500
Ferrari 500 2,0 L4
Ferrari 375 4,5 V12
P


F
E

ITA Giuseppe Farina
ITA Piero Taruffi
FRA André Simon
ITA Alberto Ascari
ITA Luigi Villoresi
8
1953 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 500
Ferrari 553
Ferrari 500 2,0 L4
Ferrari 553 2,0 L4
P ITA Alberto Ascari
ITA Giuseppe Farina

ITA Luigi Villoresi
GBR Mike Hawthorn
ITA Umberto Maglioli
ITA Piero Carini

8
1954 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 625
Ferrari 553
Ferrari 500
Ferrari 625 2,5 L4
Ferrari 554 2,5 L4
Ferrari 500 2,0 L4
P ITA Giuseppe Farina

ARG José Froilán González
GBR Mike Hawthorn
ITA Umberto Maglioli
FRA Maurice Trintignant
ITA Piero Taruffi
FRA Robert Manzon
ITA Alberto Ascari

8
1955 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 625
Ferrari 555
Lancia D50
Ferrari 625 2,5 L4
Ferrari 555 2,5 L4
E ITA Giuseppe Farina
ITA Umberto Maglioli
ARG José Froilán González
FRA Maurice Trintignant
USA Harry Schell
ITA Piero Taruffi
BEL Paul Frère
GBR Mike Hawthorn
ITA Eugenio Castellotti
ITA Luigi Villoresi
6
1956 ITA Scuderia Ferrari Ferrari D50
Ferrari 555
Ferrari 555 2,5 L4
Lancia DS50 2,5 V8
E ARG Juan Manuel Fangio
ITA Eugenio Castellotti
ITA Luigi Musso
GBR Peter Collins
BEL Olivier Gendebien
BEL Paul Frère
BEL André Pilette
Španielsko (1945-1977) Alfonso de Portago
GER Wolfgang von Trips
7
1957 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 801 Lancia DS50 2,5 V8 E GBR Peter Collins
ITA Luigi Musso
ITA Eugenio Castellotti
GBR Mike Hawthorn
GER Wolfgang von Trips
ITA Cesare Perdisa
Španielsko (1945-1977) Alfonso de Portago
ARG José Froilán González
FRA Maurice Trintignant
7
1958 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 246
Ferrari 156
Ferrari 143 2,4 V6
Ferrari D156 1,5 V6
E ITA Luigi Musso
GBR Peter Collins
GBR Mike Hawthorn
GER Wolfgang von Trips
BEL Olivier Gendebien
USA Phil Hill
10 40 2. miesto
1959 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 246
Ferrari 156
Ferrari 155 2,4 V6
Ferrari D156 1,5 V6
D FRA Jean Behra
USA Phil Hill
GBR Tony Brooks
GBR Cliff Allison
BEL Olivier Gendebien
USA Dan Gurney
GER Wolfgang von Trips
7 32 2. miesto
1960 ITA Scuderia Ferrari Ferrari D246
Ferrari 246P
Ferrari 156P
Ferrari 155 2,4 V6
Ferrari D156 1,5 V6
D GBR Cliff Allison
USA Phil Hill
GER Wolfgang von Trips
ARG José Froilán González
USA Richie Ginther
BEL Willy Mairesse
8 24 3. miesto
1961 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 156 Ferrari 178 1,5 V6

Ferrari 188 1,5 V6

D USA Richie Ginther
USA Phil Hill
GER Wolfgang von Trips
BEL Olivier Gendebien
BEL Willy Mairesse
MEX Ricardo Rodríguez
7 45 1. miesto
1962 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 156 Ferrari 178 1,5 V6 D USA Phil Hill
ITA Giancarlo Baghetti
MEX Ricardo Rodríguez
ITA Lorenzo Bandini
BEL Willy Mairesse
6 18 6. miesto
1963 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 156 Ferrari 178 1,5 V6 D BEL Willy Mairesse
GBR John Surtees
ITA Ludovico Scarfiotti
ITA Lorenzo Bandini
10 26 4. miesto
1964 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 156
Ferrari 158
Ferrari 1512
Ferrari 178 1,5 V6
Ferrari 205/B 1,5 V8
D ITA Lorenzo Bandini
GBR John Surtees
ITA Ludovico Scarfiotti
MEX Ricardo Rodríguez
10 45 1. miesto
1965 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 158
Ferrari 1512
Ferrari 205/B 1,5 V8
Ferrari 207 1,5 V12
D GBR John Surtees
ITA Lorenzo Bandini
ITA Nino Vaccarella
MEX Ricardo Rodríguez
USA Bob Bondurant
ITA Ludovico Scarfiotti
10 26 3. miesto
1966 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 246
Ferrari 312
Ferrari 228 2,4 V6
Ferrari 218 3,0 V12
F ITA Lorenzo Bandini
GBR John Surtees
GBR Mike Parkes
ITA Ludovico Scarfiotti
7 31 2. miesto
1967 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 Ferrari 218 3,0 V12
Ferrari 242 3,0 V12
F ITA Lorenzo Bandini
NZL Chris Amon
GBR Mike Parkes
ITA Ludovico Scarfiotti
GBR Jonathan Williams
10 20 5. miesto
1968 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 Ferrari 242 3,0 V12
Ferrari 242/C 3,0 V12
F NZL Chris Amon
BEL Jacky Ickx
ITA Andrea de Adamich
GBR Derek Bell
11 32 4. miesto
1969 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 Ferrari 255/C 3,0 V12 F NZL Chris Amon
MEX Pedro Rodríguez
ITA Ernesto Brambilla
10 7 6. miesto
1970 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 B Ferrari 001 3,0 F12 F BEL Jacky Ickx
ITA Ignazio Giunti
SUI Clay Regazzoni
13 52 2. miesto
1971 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 B

Ferrari 312 B2

Ferrari 001 3,0 F12

Ferrari 001/1 3,0 F12

F BEL Jacky Ickx
SUI Clay Regazzoni
USA Mario Andretti
11 33 3. miesto
1972 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 B2 Ferrari 001/1 3,0 F12 F BEL Jacky Ickx
SUI Clay Regazzoni
USA Mario Andretti
ITA Nanni Galli
ITA Arturo Merzario
12 33 4. miesto
1973 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 B2
Ferrari 312 B3
Ferrari 001/1 3,0 F12
Ferrari 001/11 3,0 F12
G BEL Jacky Ickx
ITA Arturo Merzario
13 12 6. miesto
1974 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 B3 Ferrari 001/12 3,0 F12 G SUI Clay Regazzoni
AUT Niki Lauda
15 65 2. miesto
1975 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 B3
Ferrari 312 T
Ferrari 001/12 3,0 F12
Ferrari 015 3,0 F12
G SUI Clay Regazzoni
AUT Niki Lauda
14 72,5 1. miesto
1976 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 T
Ferrari 312 T2
Ferrari 015 3,0 F12 G AUT Niki Lauda
SUI Clay Regazzoni
ARG Carlos Reutemann
16 83 1. miesto
1977 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 T2 Ferrari 015 3,0 F12 G AUT Niki Lauda
ARG Carlos Reutemann
CAN Gilles Villeneuve
17 95 1. miesto
1978 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 T2
Ferrari 312 T3
Ferrari 015 3,0 F12 M ARG Carlos Reutemann
CAN Gilles Villeneuve
16 58 2. miesto
1979 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 T3
Ferrari 312 T4
Ferrari 015 3,0 F12 M ZAF Jody Scheckter
CAN Gilles Villeneuve
15 113 1. miesto
1980 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 312 T5 Ferrari 015 3,0 F12 M ZAF Jody Scheckter
CAN Gilles Villeneuve
14 8 10. miesto
1981 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 126 CK Ferrari 021 1,5 V6 M CAN Gilles Villeneuve
FRA Didier Pironi
15 34 5. miesto
1982 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 126 C2 Ferrari 021 1,5 V6 G CAN Gilles Villeneuve
FRA Didier Pironi
FRA Patrick Tambay
USA Mario Andretti
14 74 1. miesto
1983 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 126 C2B
Ferrari 126 C3
Ferrari 021 1,5 V6 G FRA Patrick Tambay
FRA René Arnoux
15 89 1. miesto
1984 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 126 C4 Ferrari 031 1,5 V6 G ITA Michele Alboreto
FRA René Arnoux
16 57,5 2. miesto
1985 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 156-85 Ferrari 031/2 1,5 V6 G ITA Michele Alboreto
FRA René Arnoux
SWE Stefan Johansson
16 82 2. miesto
1986 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari F1-86 Ferrari 032 1,5 V6 G ITA Michele Alboreto
SWE Stefan Johansson
16 37 4. miesto
1987 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari F1-87 Ferrari 033 1,5 V6 G ITA Michele Alboreto
AUT Gerhard Berger
16 53 4. miesto
1988 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari F1-87/88C Ferrari 033 1,5 V6 G ITA Michele Alboreto
AUT Gerhard Berger
16 65 2. miesto
1989 ITA Scuderia Ferrari SpA SEFAC Ferrari 640 Ferrari 035/5 3,5 V12 G GBR Nigel Mansell
AUT Gerhard Berger
16 59 3. miesto
1990 ITA Scuderia Ferrari SpA Ferrari 641 Ferrari 036 3,5 V12
Ferrari 037 3,5 V12
G FRA Alain Prost
GBR Nigel Mansell
16 110 2. miesto
1991 ITA Scuderia Ferrari SpA Ferrari 642
Ferrari 643
Ferrari 291 3,5 V12 G FRA Alain Prost
FRA Jean Alesi
ITA Gianni Morbidelli
16 55,5 3. miesto
1992 ITA Scuderia Ferrari SpA Ferrari F92A
Ferrari F92AT
Ferrari 038 3,5 V12 G FRA Jean Alesi
ITA Ivan Capelli
ITA Nicola Larini
16 21 4. miesto
1993 ITA Scuderia Ferrari Ferrari F93A Ferrari 041 3,5 V12 G FRA Jean Alesi
AUT Gerhard Berger
16 28 4. miesto
1994 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 412 T1
Ferrari 412 T1B
Ferrari 041 3,5 V12
Ferrari 043 3,5 V12
G FRA Jean Alesi
AUT Gerhard Berger
ITA Nicola Larini
16 71 3. miesto
1995 ITA Scuderia Ferrari Ferrari 412 T2 Ferrari 044 3,0 V12 G FRA Jean Alesi
AUT Gerhard Berger
17 73 3. miesto
1996 ITA Scuderia Ferrari Ferrari F310 Ferrari 046 3,0 V10 G GER Michael Schumacher
GBR Eddie Irvine
16 70 2. miesto
1997 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F310B Ferrari 046/2 3,0 V10 G GER Michael Schumacher
GBR Eddie Irvine
17 102 2. miesto
1998 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F300 Ferrari 047 3,0 V10 G GER Michael Schumacher
GBR Eddie Irvine
16 133 2. miesto
1999 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F399 Ferrari 048 3,0 V10 B GER Michael Schumacher
GBR Eddie Irvine
FIN Mika Salo
16 128 1. miesto
2000 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F1-2000 Ferrari 049 3,0 V10 B GER Michael Schumacher
BRA Rubens Barrichello
17 170 1. miesto
2001 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2001 Ferrari 050 3,0 V10 B GER Michael Schumacher
BRA Rubens Barrichello
17 179 1. miesto
2002 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2001
Ferrari F2002
Ferrari 050 3,0 V10
Ferrari 051 3,0 V10
B GER Michael Schumacher
BRA Rubens Barrichello
17 221 1. miesto
2003 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2002
Ferrari F2003-GA
Ferrari 051 3,0 V10
Ferrari 052 3,0 V10
B GER Michael Schumacher
BRA Rubens Barrichello
16 158 1. miesto
2004 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2004 Ferrari 053 3,0 V10 B GER Michael Schumacher
BRA Rubens Barrichello
18 262 1. miesto
2005 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2004
Ferrari F2005
Ferrari 053 3,0 V10
Ferrari 055 3,0 V10
B GER Michael Schumacher
BRA Rubens Barrichello
19 100 3. miesto
2006 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari 248 F1 Ferrari 056 2,4 V8 B GER Michael Schumacher
BRA Felipe Massa
18 201 2. miesto
2007 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2007 Ferrari 056 2,4 V8 B BRA Felipe Massa
FIN Kimi Räikkönen
17 204 1. miesto
2008 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F2008 Ferrari 056 2,4 V8 B FIN Kimi Räikkönen
BRA Felipe Massa
18 172 1. miesto
2009 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F60 Ferrari 056 2,4 V8 B BRA Felipe Massa
FIN Kimi Räikkönen
ITA Luca Badoer
ITA Giancarlo Fisichella
17 70 4. miesto
2010 ITA Scuderia Ferrari Marlboro Ferrari F10 Ferrari 056 2,4 V8 B BRA Felipe Massa
ESP Fernando Alonso
19 396 3. miesto
2011 ITA Scuderia Ferrari Marlboro
ITA Scuderia Ferrari
Ferrari 150° Italia Ferrari 056 2,4 V8 P ESP Fernando Alonso
BRA Felipe Massa
19 375 3. miesto
2012 ITA Scuderia Ferrari Ferrari F2012 Ferrari 056 2,4 V8 P ESP Fernando Alonso
BRA Felipe Massa
20 400 2. miesto
2013 ITA Scuderia Ferrari Ferrari F138 Ferrari 056 2,4 V8 P ESP Fernando Alonso
BRA Felipe Massa
19 354 3. miesto
2014 ITA Scuderia Ferrari Ferrari F14 T Ferrari 059/3 1,6 V6 t P ESP Fernando Alonso
FIN Kimi Räikkönen
19 216 4. miesto
2015 ITA Scuderia Ferrari Ferrari SF15-T Ferrari 060 1,6 V6 t P GER Sebastian Vettel
FIN Kimi Räikkönen
19 428 2. miesto
2016 ITA Scuderia Ferrari Ferrari SF16-H Ferrari 061 1,6 V6 t P GER Sebastian Vettel
FIN Kimi Räikkönen
21 398 3. miesto
2017 ITA Scuderia Ferrari Ferrari SF70H Ferrari 062/2 1,6 V6 t P GER Sebastian Vettel
FIN Kimi Räikkönen
20 522 2. miesto
2018 ITA Scuderia Ferrari Ferrari SF71H Ferrari 062 EVO 1,6 V6 t P GER Sebastian Vettel
FIN Kimi Räikkönen
21 571 2. miesto
2019 ITA Scuderia Ferrari
ITA Scuderia Ferrari Mission Winnow
Ferrari SF90 Ferrari 064 1,6 V6 t P GER Sebastian Vettel
MON Charles Leclerc
21 504 2. miesto
2020 ITA Scuderia Ferrari Mission Winnow Ferrari SF1000 Ferrari 065 1,6 V6 t P GER Sebastian Vettel
MON Charles Leclerc
17 131 6. miesto
2021 ITA Scuderia Ferrari Mission Winnow Ferrari SF21 Ferrari 065/6 1,6 V6 t P MON Charles Leclerc
ESP Carlos Sainz Jr.
22 323,5 3. miesto
2022 ITA Scuderia Ferrari Ferrari F1-75 Ferrari 066/7 1,6 V6 t P MON Charles Leclerc
ESP Carlos Sainz Jr.
22 554 2. miesto
2023 ITA Scuderia Ferrari Ferrari SF-23 Ferrari 066/10 1,6 V6 t P MON Charles Leclerc
ESP Carlos Sainz Jr.
22 406 3. miesto
2024 ITA Scuderia Ferrari
ITA Scuderia Ferrari HP
Ferrari SF-24 Ferrari 066/12 1,6 V6 t P MON Charles Leclerc
ESP Carlos Sainz Jr.
GBR Oliver Bearman
24 652 2. miesto
2025 ITA Scuderia Ferrari HP Ferrari SF-25 Ferrari 066/12 1,6 V6 t P MON Charles Leclerc
GBR Lewis Hamilton
24 398 4. miesto
2026 ITA Scuderia Ferrari HP Ferrari SF-26 Ferrari 067/6 1,6 V6 t P MON Charles Leclerc
GBR Lewis Hamilton
8 204 2. miesto*
Zdroj:[6]

* Sezóna prebieha

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Scuderia Ferrari History [online]. www.ferrari.com, [cit. 2025-09-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Oficiálne: Carlos Sainz sa rozhodol a upísal sa Williamsu | Magazín F1 [online]. F1online.sk, 2024-07-29, [cit. 2026-01-24]. Dostupné online.
  3. F1ONLINE.SK. Jeden z najväčších prestupov všetkých čias je na svete! Lewis Hamilton sa upísal Ferrari | Magazín F1 [online]. F1online.sk, 2024-02-01, [cit. 2026-01-24]. Dostupné online.
  4. Tragédia Ferrari je dokonaná! Lewis Hamilton bol diskvalifikovaný z VC Číny | Magazín F1 [online]. F1online.sk, 2025-03-23, [cit. 2026-01-24]. Dostupné online.
  5. Prinesie biela viac šťastia? Svetlo sveta uzrelo Ferrari SF-26 | Magazín F1 [online]. F1online.sk, 2026-01-23, [cit. 2026-01-24]. Dostupné online.
  6. Ferrari • STATS F1 [online]. www.statsf1.com, [cit. 2026-01-24]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]