Sekulárny humanizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Sekulárny humanizmus je filozofia alebo životný postoj, ktorý akceptuje ľudský rozum, etiku a filozofický naturalizmus, pričom špecificky odmieta náboženské dogmy, paranormálne javy, poverčivosť a pseudovedu ako základy morálky a rozhodovania sa.[1][2][3][4]

Sekulárny humanizmus postuluje, že ľudské bytosti sú schopné morálky a etiky bez náboženstva alebo boha. To samozrejme nepredpokladá, že ľudia sú buď zo svojej podstaty zlí alebo dobrí, ani neprezentuje človeka ako nadradeného prírode. Humanistický životný postoj skôr zdôrazňuje jedinečnú zodpovednosť ľudstva a etické dôsledky ľudských rozhodnutí. Základom koncepcie sekulárneho humanizmu je hlboké vnútorné presvedčenie, že každá ideológia — či už náboženská alebo politická — musí byť každým jednotlivcom dôkladne skúmaná a nie jednoducho prijatá alebo odmietnutá na základe slepej viery. Neoddeliteľnou súčasťou sekulárneho humanizmu je neustále hľadanie pravdy, primárne prostredníctvom vedy a filozofie. Mnoho sekulárnych humanistov odvodzuje svoj morálny kódex z filozofie utilitarizmu, etického naturalizmu alebo evolučnej etiky, niektorí zastávajú/podporujú vedu o morálke.

Medzinárodná humanistická a etická únia (International Humanist and Ethical Union; IHEU) je svetová únia viac ako stovky humanistických, racionalistických, ireligióznych, ateistických, Bright, sekulárnych, etických a voľnomyšlienkárskych organizácií vo viac ako 40 štátoch. "Šťastný človek" (angl. "Happy Human") je oficiálny symbol únie, pričom je považovaný zároveň za všeobecne uznávaný symbol tých, ktorý sa označujú ako humanisti. Organizácie sekulárnych humanistov sú celosvetovo rozšírené.

Terminológia[upraviť | upraviť kód]

Význam slovného spojenia sekulárny humanizmus sa v čase menil. Termín bol používaný minimálne od 30-tich rokov 20. storočia anglikánskymi kňazmi.[5] V roku 1943, arcibiskup canterburský William Temple údajne varoval, že "Kresťanská tradícia... bola v ohrození, že bude podkopaná 'sekulárnym humanizmom', ktorí dúfal v udržanie si kresťanských hodnôt bez kresťanskej viery."[6] Počas 60-tich a 70-tich rokov 20. storočia bol tento termín prijatý časťou humanistov, ktorí sa považovali za potináboženských,[7] rovnako ako tými, ktorí - hoci neboli kritickí voči náboženstvu - dávali prednosť nenáboženskému prístupu.[8] Publikovanie Deklarácie sekulárneho humanistu v roku 1980 novo založenou Radou pre demokratický a sekulárny humanizmus (Council for Democratic and Secular Humanism; CODESH) dnešnou Radou pre sekulárny humanizmus (Council for Secular Humanism) poskytlo sekulárnemu humanizmu organizačné zakotvenie a identitu v Spojených štátoch.

Mnoho prívržencov takéhoto životného postoja však odmieta použitie slova sekulárny ako zmätočného či mätúceho. Domnievajú sa, že termín sekulárny humanizmus bol "démonizovaný náboženskou pravicou... príliš často je sekulárny humanizmus redukovaný na sterilný názor, ktorý obsahuje iba o málo viac ako sekularizmus ľahko rozšírený o akademickú etiku. Tento druh 'spojeného humanizmu' sa ľahko stáva obsahovo viac o prídavnom mene ako o podstate".[9] Prívrženci tohto názoru, vrátane Medzinárodnej humanistickej a etickej únie (International Humanist and Ethical Union) a Americkej spoločnosti humanistov (American Humanist Association; AHA), sa domnievajú, že by sa malo používať nemodifikované slovo s veľkým začiatočným písmenom - Humanizmus. Podpora IHEU pre túto formu označenia a zbavenia sa všetkých prívlastkov je pomerne nedávna. Americká spoločnosť humanistov začala mať tento pohľad na vec v roku 1973, a IHEU ho formálne podporila v roku 1989. V roku 2002 valná hromada IHEU jednomyseľne prijala Amsterdamskú deklaráciu, ktorá reprezentuje oficiálne definujúce stanovisko Svetového humanizmu pre humanistov (World Humanism for Humanists). Táto deklarácia používa výhradne termíny v podobe „Humanista“ a „Humanizmus“, čo je konzistentné s všeobecnou praxou a odporúčaním IHEU pre propagáciu spojenej identity humanizmu.[2] Pre ďalšiu podporu humanistickej identity sú tieto slova bez akýchkoľvek prídavkov, tak ako to odporúčajú významní členovia IHEU.[3] Takéto použitie medzi členskými organizáciami IHEU nie je všeobecné, hoci väčšina tieto konvencie vzala na vedomie.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Historické použitie termínu humanizmus (odrážajúce sa v časti jeho súčasného akademického použitia) je spojené so spismi predsokratovských filozofov. Tieto spisy boli pre európsku spoločnosť stratené, až kým ich renesanční učenci znovu neobjavili cez moslimské zdroje a preložili ich z arabčiny do európskych jazykov.[10] Preto termín humanista môže znamenať humanitný učenec/učenec humanitných vied, rovnako ako sa môže vzťahovať k osvietenským/renesančným intelektuálom a tým, ktorí názorovo súhlasia s predsokratovcami, ako názorovo odlišných od sekulárnych humanistov.

Sekularizmus[upraviť | upraviť kód]

George Holyoake vytvoril termín "sekularizmus" a viedol sekulárne hnutie v Británii od polovice 19. storočia.

V roku 1851 George Holyoake vytvoril termín "sekularizmus", ktorým popisoval "formu názoru, ktorý sa zaujíma iba o otázky, predmety ktorých môžu byť testované skúsenosťou tohto života".[11][12]

Moderné sekulárne hnutie sa koncentrovalo okolo Holyoakeho, Charlesa Bradlaugha a ich intelektuálneho okruhu. Prvá sekulárna spoločnosť, Leicester Secular Society (Leicesterská sekulárna spoločnosť), vznikla v roku 1851. Podobné regionálne spoločnosti sa v roku 1866 spojili a vytvorili National Secular Society (Národnú sekulárnu spoločnosť).

Pozitivizmus a cirkev humanity[upraviť | upraviť kód]

Holyoakeho sekularizmus bol silno ovplyvnený francúzskym filozofom Augustom Comtem, zakladateľom pozitivizmu a modernej sociológie. Comte veril, že ľudské dejiny sa vyvíjajú podľa "zákona troch štádií" od teologickej fázy, cez metafyzickú až k plne racionálnej "pozitivistickej" spoločnosti. Neskôr, v čase rastúcich protináboženských nálad a sociálnej nespokojnosti v revolučnom Francúzsku, sa Comte pokúsil predstaviť "náboženstvo humanity". Toto náboženstvo by plnilo funkčnú, stmeľovaciu úlohu, ktorú kedysi plnilo to nadprirodzené.

Hoci Comteho náboženské hnutie bolo vo Francúzsku neúspešné, pozotivistická filozofia samotnej vedy hrala veľkú úlohu v rozširovaní sekulárnych organizácií v 19. storočí v Anglicku. Richard Congreve navštívil Paríž krátko po Francúzskej revolúcií v roku 1848, kde sa stretol s Augustom Comtem a bol silno ovplyvnený jeho pozitivistickým systémom. V roku 1867 založil Londýnsku pozitivistickú spoločnosť (London Positivist Society), ktorá medzi inými pritiahla Frederika Harrisona, Edwarda Spencera Beeslyho, Vernona Lushingtona a Jamesa Cottera Morisona.

V rokou 1878 pod Congreveho vedením spoločnosť založila Cirkev humanity. Tu predstavili sviatosti Náboženstva humanity a publikovali spoločný preklad Comteho Pozitívnej politácie. Keď Congreve v roku 1878 zapudil svojich Parížskych spoluveriacich, Beesly, Harrison, Bridges a ďalší vytvorili svoju vlastnú pozitivistickú spoločnosť. S Beeslym ako prezidentom otvorili konkurenčné centrum, Newtonov Dom, na nádvorí Fleet Street.

Verzia cirkvi v New York City bola založená anglickým imigrantom Henrym Edgerom. Americká verzia "Náboženstva humanity" bola z väčšej časti vytvorená podľa anglického vzoru. Podobne ako jej anglická verzia nebola ateistická a mala kázne a obrady.[13] Občas bohoslužby zahŕňali čítania z náboženských kníh, ako napríklad Kniha proroka Izaiáša.[14] Nebola tak významná ako cirkev v Anglicku, ale členmi boli mnohí vzdelaní ľudia.[15]

Etické hnutie[upraviť | upraviť kód]

Felix Adler, zakladateľ etického hnutia

Ďalším dôležitým predchodcom bolo etické hnutie 19. storočia. V roku 1793 bola založená kaplnka/modlitebňa South Place Chapel na Finsbury Square, na okraji City of London,[16] ktorá bola na začiatku 19. storočia známa ako "miesto zhromažďovania radikálov".[17] V tom čase to bola kaplnka unitariánov, pričom toto hnutie, podobne ako kvakeri, podporovalo rovnoprávnosť žien.[18] Pod vedením reverenda Williama Johnsona Foxa[19] prepožičiavala svoju kazateľnicu aktivistom ako bola Anna Wheelerová, jedna z prvých žien propagujúcich feminizmus na verejných stretnutiach v Anglicku, ktorá v roku 1829 hovorila o "právach žien". Neskôr kaplnka zmenila názov na South Place Ethical Society, dnes Conway Hall Ethical Society. V súčasnosti sa explicitne identifikuje ako humanistická organizácia, hoci sa primárne zameriava na koncerty, akcie a udržiavanie svojej humanistickej knižnice a archívov. Označuje sa ako "Orientačný bod Londýnskeho nezávislého intelektuálneho, politického a kultúrneho života."

V Amerike bolo etické hnutie prezentované Felixom Adlerom, ktorý založil v roku 1877 New Yorkskú spoločnosť pre etickú kultúru (New York Society for Ethical Culture).[20] V roku 1886 podobné spoločnosti vyrástli vo Filadelfii, Chicagu a St. Louis.[21]

Všetky tieto spoločnosti prijali za svoje rovnaké princípy:

  • Presvedčenie, že morálka nie je závislá od teológie;
  • Prehlásenie, že v modernej priemyselnej spoločnosti sa objavili nové morálne problémy, ktoré svetovými náboženstvami nie sú dostatočne riešené;
  • Povinnosť zapojiť sa do filantropie v rámci napredovania morálky;
  • Presvedčenie, že zmena samého seba by mala ísť ruka v ruke so sociálnou reformou;
  • Vytvorenie demokratického riadenia etických komunít, namiesto monarchistického
  • Zhodu, že vzdelávanie mládeže je ten najdôležitejší cieľ.

Hnutie odpovedalo na súdobú náboženskú krízu nahradením teológie skutočnou morálkou. Snažilo sa "oddeliť idey morálky od náboženských doktrín, metafyzických systémov a etických teórií, a urobiť z nich nezávislú silu v osobnom živote a sociálnych vzťahoch."[21] Adler bol tiež mimoriadne kritický voči náboženskému dôrazu na vieru a veril že je zdrojom sektárskej bigotnosti. Preto sa pokúsil vytvoriť univerzálne spoločenstvo bez rituálov a ceremónií pre tých, ktorí by inak boli rozdelení vierou. Z rovnakého dôvodu hnutie v tom čase prijalo za svoj neutrálny postoj voči náboženským vieram, nevyzdvihujúc ateizmus ani teizmus, agnosticizmus či deizmus.[21]

Prvá etická spoločnosť v tomto duchu v Británii vznikla roku 1886. V roku 1896 štyri londýnske spoločnosti sformovali Úniu etických spoločností a medzi rokmi 1905 a 1910 už vo Veľkej Británii existovalo viac ako 50 spoločností, 17 z nich združených v Únii. Únia etických spoločností, neskôr ako registrovaná charita Etická únia, sa pod vedením Harold Blackham v roku 1967 premenovala na Britskú humanistickú asociáciu (British Humanist Association).[22] V roku 2017 sa zmenila na Humanists UK.

Sekulárny humanizmus[upraviť | upraviť kód]

V 30-tich rokoch 20. storočia bol "humanizmus" v Spojených štátoch Etickým hnutím všeobecne používaný v náboženskom duchu, a nebol veľmi obľúbený medzi neveriacimi v Británii. Avšak "bolo to práve Etické hnutie, z ktorého postupne vzišlo nenáboženské filozofické vnímanie humanizmu v Británii, a bola to konvergencia etických a racionalistických hnutí, vďaka ktorej toto vnímanie humanizmu nakoniec prevládlo vo voľnomyšlienkárskom hnutí".[23]

Ako organizované hnutie je humanizmus samotný pomerne mladý – "narodil sa" na University of Chicago v 20-tich rokoch 20. storočia a stal sa známym v roku 1933 publikovaním svojho prvého Humanistického manifestu.[24] Americká humanistická asociácia (The American Humanist Association) bola v roku 1943 zaradená ako nezisková organizácia v Illinois. Medzinárodná humanistická a etická únia (International Humanist and Ethical Union; IHEU) bola založená v roku 1952, keď sa spájanie svetových humanistov dostalo pod patronát Sira Juliana Huxleyho. Britská humanistická asociácia (British Humanist Association) nesie svoje meno od roku 1967, no vyvinula sa z Únie etických spoločností (Union of Ethical Societies), ktorá bola založená Stantonom Coitom v roku 1896.[25]

Manifesty a deklarácie[upraviť | upraviť kód]

Organizácie akoMedzinárodná humanistická a etická únia (International Humanist and Ethical Union; IHEU) používajú symbol "Šťastného človeka", ktorý v roku 1965 vytvoril Denis Barrington

Humanisti sa spojili viacerými Humanistickými manifestami, pričom cieľom bolo zjednotiť vlastnú identitu.

Pôvodní signatári 1. humanistického manifestu z roku 1933 sa vyhlásili za náboženských humanistov. Pretože z ich pohľadu tradičné náboženstvá zlyhali v uspokojovaní potrieb ľudí súčasnosti, deklarovali potrebu založiť náboženstvo, ktoré by bolo dynamickou silou schopnou tieto potreby uspokojiť. Avšak toto "náboženstvo" nevyznávalo vieru v žiadneho boha. Odvtedy boli napísané dva dodatočné manifesty, s cieľom nahradiť ten prvý. V Úvode Humanistického manifestu II v roku 1973 jeho autori Paul Kurtz a Edwin H. Wilson presadzovali, že pre nádejnú víziu budúcnosti j potrebná viera a vedomosti. 2.manifest obsahoval časť o náboženstve a uvádzal, že tradičné náboženstvá ľudstvo oslabujú. Rozoznával nasledovné skupiny ako časti svojej prírodnej filozofie: "vedecký", "etický", "demokratický", "náboženský" a "marxistický" humanizmus.

Medzinárodná humanistická a etická únia (IHEU)[upraviť | upraviť kód]

V roku 2002 Valné zhromaždenie IHEU jednohlasne prijalo Amsterdamskú deklaráciu, ktorá reprezentuje oficiálne vyhlásenie Svetového humanizmu.[26] Členom IHEU je aj slovenská organizácia Spoločnosť Prometheus.[27]

Všetky členské organizácie IHEU musia podľa stanov (článok 5.1)[28] akceptovať Minimálne vyhlásenie o Humanizme:

Humanizmus je demokratický a etický životný postoj, ktorý vyhlasuje, že ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť dávať cieľ a tvar svojim životom. Stojí za budovaním humánnejšej spoločnosti prostredníctvom etiky založenej na ľudských a iných prírodných hodnotách v duchu rozumu a slobodného skúmania prostredníctvom ľudských schopností. Nie je teistický a neakceptuje nadprirodzené pohľady na realitu.

S cieľom propagovať a zjednotiť "humanistickú" identitu, prominentní členovia IHEU schválili nasledovné vyhlásenia o identite Humanistu:[4]

  • Všetci humanisti, vnútroštátne i medzinárodne by mali vždy používať slovo Humanizmus ako meno pre Humanizmus: bez pridaného prídavného meno, prvé písmeno vždy veľké (ak vyjadruje životný postoj);
  • Všetci humanisti, vnútroštátne i medzinárodne, by mali na svojich publikáciách i inak používať jasný, rozoznateľný a uniformný symbol: náš symbol Humanistu, "Šťastný človek";
  • Všetci humanisti, vnútroštátne i medzinárodne, by sa mali usilovať o uznanie skutočnosti že Humanizmus je životný postoj.

Rada pre sekulárny humanizmus[upraviť | upraviť kód]

Podľa Rady pre sekulárny humanizmus (Council for Secular Humanism), v Spojených štátoch termín "sekulárny humanizmus" popisuje pohľad na svet s nasledovnými základmi a princípmi:[29]

  • Nutnosť testovania viery – presvedčenie, že dogmy, ideológie a tradície, či už náboženské, politické alebo sociálne, musia byť zvažované a testované každým jednotlivcom a nie byť jednoducho akceptované vierou.
  • Rozum, dôkazy, vedecká metóda – záväzok používať kritické myslenie, faktické dôkazy a vedeckú metódu pri hľadaní riešení problémov ľudstva a odpovedí na dôležité otázky.
  • Naplnenie, rast, kreativita – hlavný záujem je naplnenie, rast a kreativita jedinca i ľudstva
  • Hľadanie pravdy – neustále hľadanie objektívnej pravdy s pochopením, že nové vedomosti a skúsenosti neustále upravujú a menia jej nedokonalé vnímanie
  • Tento život – Záujem o tento život (ako protiklad k životu po smrti) a záväzok urobiť ho zmysluplným cez lepšie pochopenie nás samých, našich dejín, našich intelektuálnych a umeleckých úspechov a pochopenia tých, ktorí sa od nás odlišujú
  • Etika – hľadanie životaschopných individuálnych, sociálnych a politických princípov etického správania sa, ich posudzovanie podľa schopností zlepšiť život človeka a zodpovednosť jednotlivca
  • Spravodlivosť a férovosť – záujem o ochranu spravodlivosti a rovnoprávnosti v spoločnosti a o elimináciu diskriminácie a intolerancie.[30]
  • Budovanie lepšieho sveta – presvedčenie, že s rozumom, otvorenou výmenou myšlienok, dobrou vôľou a toleranciou možno dosahovať pokrok v budovaní lepšieho sveta pre nás a naše deti.

Deklarácia sekulárneho humanistu bola vydaná v roku 1980 predchodcom Rady pre sekulárny humanizmus, CODESH. Stanovuje 10 ideálov: Slobodné skúmanie ako protiklad k cenzúre a zneužívaniu viery; oddelenie cirkvi od štátu; ideál oslobodenia sa od náboženskej a vládnej kontroly; etika založená na sociálnej inteligencii a nie odvodená z náboženských predstáv; morálne vzdelanie; náboženský skepticizmus; rozum; presvedčenie, že veda a technológia je najlepšia cesta k pochopeniu sveta; evolúcia; vzdelanie ako nevyhnutná metóda budovania humánnych, slobodných a demokratických spoločností.[31]

Americká spoločnosť Humanistov (American Humanist Association; AHA)[upraviť | upraviť kód]

Všeobecný náčrt Humanizmu uvádza aj Humanistický manifest pripravený American Humanist Association.[32]

Etika a vzťah k náboženskej viere[upraviť | upraviť kód]

Searchtool.svg Pozri aj: Sekulárna etika

V 20. a 21. storočí sa členovia humanistických organizácií sporili o to, či Humanizmus je náboženstvo. Rozdelili samých seba na tri prúdy. Náboženský humanizmus, podľa tradície najstarších humanistických organizácií v Spojenom kráľovstve a Spojených štátoch, sa pokúša naplniť tradičnú sociálnu úlohu náboženstva.[33] Sekulárny humanizmus považuje všetky formy náboženstva, vrátane náboženského humanizmu, za prekonané.[34] S cieľom vyhnúť sa sporom medzi týmito dvomi frakciami,súčasne proklamácie Humanizmu ho definujú ako "životný postoj"; tí, ktorí preferujú takýto názor tvoria tretiu frakciu. Všetky tri typy humanizmu (a všetky tri manifesty American Humanist Association) odmietajú úctu k nadprirodzeným vieram; preferujú praktický, metodologický naturalizmus vedy, ale okrem toho podporujú filozofický postoj metafyzického naturalizmu.[35] Výsledkom je prístup k sporom sekulárnym spôsobom. Humanizmus sa venuje aj etike bez odkazov na nadprirodzeno, potvrdzujúc, že etika je ľudský konštrukt (pozri naturalistická etika).[36][37][38]

Sekulárny humanizmus nepredpisuje konkrétnu teóriu morálky alebo etického kódu. Ako vyhlásila Rada pre sekulárny humanizmus:

Treba poznamenať, že sekulárny humanizmus nie je ani tak špecifický morálny kódex, ako metóda pre vysvetlenie a objavovanie racionálnych morálnych princípov.[39]

Sekulárny humanizmus vyhlasuje, že pri súčasnej úrovni vedeckých znalostí je dogmatická viera v absolutistický morálny/etický systém (napr. kantovský, islamský, kresťanský) nezmyselná. Zároveň prehlasuje, že jedinci, ktorí sa zapájajú do racionálnych morálnych/etických úvah, môžu objaviť niektoré univerzálne platné "normy".

Sme proti absolutitickej morálke, no súhlasíme, že sa vyskytujú objektívne štandardy, a že v priebehu rozpravy o etike môžu byť objavené (nové) etické hodnoty a princípy.[39]

Mnoho Humanistov prijalo princípy Zlatého pravidla. Časť verí, že pre správne fungovanie spoločnosti sú potrebné univerzálne morálne pravidlá. Avšak sú presvedčení, že takáto nevyhnutná univerzalita môže a má byť dosiahnutá rozvojom silnejšieho vnímania povahy morálky prostredníctvom rozumu, skúseností a vedeckého skúmania, než cez vieru v jej nadprirodzený zdroj.[40]

Fundamentalisti správne chápu, že pre adekvátne fungovanie spoločnosti sú potrebné univerzálne morálne štandardy. Ale chybne veria, že ich jediným zdrojom je Boh. Filozofi tak rozdielni ako Platón, Immanuel Kant, John Stuart Mill, George Edward Moore a John Rawls ukázali, že je možné mať univerzálnu morálku bez Boha. V protiklade k tomu, čomu by fundamentalisti chceli, aby sme verili, naša spoločnosť v skutočnosti nepotrebuje viac náboženstva ale silnejšie vnímanie povahy morálky.[41]

Humanizmus je kompatibilný s ateizmom[42] a agnosticizmom,[43] ale byť ateistom alebo agnostikom automaticky nerobí z daného človeka humanistu. Humanizmus je v diametrálnej opozícii voči štátnemu ateizmu.[44][45] Podľa Paula Kurtza, považovaného niektorými za zakladateľa amerického hnutia sekulárneho humanizmu,[46] jeden z rozdielov medzi marxisticko-leninskými ateistami a humanistami je záväzok tých druhých k "ľudskej slobode a demokracii", pričom militantný ateizmus Sovietskeho zväzu konzistentne porušoval základné ľudské práva.[47] Kurtz tiež vyhlásil, že "obrana náboženskej slobody je pre humanistu rovnako cenná, ako sú práva veriacich".[47] Greg M. Epstein poznamenal, že "moderný, organizovaný Humanizmus začal v mysliach jeho zakladateľov viac-menej ako náboženstvo bez Boha".[48]

Mnoho humanistov hľadí na etiku pohľadom prírodného naturalizmu a niektorí podporujú súčasnú vedu o morálke.[49]

Moderný kontext[upraviť | upraviť kód]

David Niose, prezident Americkej spoločnosti Humanistov, hovorí na konferencii v roku 2012.

Spoločnosti sekulárnych humanistov sú celosvetovo rozšírené. Počet tých, ktorí sa nazývajú humanisti sa v sledovaných 31 krajinách odhaduje na 4 až 5 miliónov,[50][51] ale čísla sú nepresné, pretože chýba ich univerzálna definícia v rámci jednotlivých sčítaní. Humanizmus je neteistická viera a ako taká by mala byť podkategóriou kolónky "Náboženstvo" iba v prípade, ak je taký termín definovaný ako "Náboženstvo a (akýkoľvek) systém viery". Tak je to uvedené v prípade Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako "sloboda náboženstva a vier". Mnoho národných sčítaní a prieskumov kontroverzne definuje Humanizmus ako subkategóriu subkategórie "bez náboženstva", ktorá typicky zahŕňa ateistov, racionalistov a agnostikov. V Anglicku a Walese[52] 25% sa ľudí označuje 'Bez náboženstva', v Austrálii to je okolo 30%.[53] V USA sa desaťročné sčítania ľudu nepýtajú na náboženstvo či jeho chýbanie; prieskumy ukazujú okolo 13%.[54] V roku 2001 sčítanie v Kanade ukázalo 16.5% populácie bez náboženskej príslušnosti.[55] V škótskom sčítaní z roku 2011 37% označilo, že je bez náboženstva, oproti 28% v roku 2001.[56] Jedna z najväčších humanistických organizácií sveta (relatívne k populácii) je nórska Human-Etisk Forbund;[57] má viac ako 86 000 členov zo 4,6 milióna obyvateľov (2013) – približne 2% populácie.[58]

Levi Fragell, bývalý generálny tajomník Nórskej spoločnosti Humanistov a bývalý prezident Medzinárodnej humanistickej a etickej únie, na Svetovom kongrese Humanistov v Oslo (2011).

Medzinárodná humanistická a etická únia (IHEU) je celosvetová organizácia, ktorá zaštiťuje tých, ktorí inklinujú k humanistickému životnému postoju. Reprezentuje viac ako 3 milióny Humanistov vo viac ako stovke národných organizácii v 30 krajinách.[59] Pôvodne sídlila v Holandsku, dnes operuje z Londýna. Niektoré regionálne skupiny, ktoré uplatňujú varianty humanistického svetonázoru, ako napr. humanistická podskupina v rámci Unitarian Universalist Association, nie sú členmi IHEU. Hoci Európska federácia Humanistov rovnako stojí mimo IHEU, tieto dve organizácie pracujú spoločne a zdieľajú dohodnutý protokol.[60]

Od polovice 20. storočia začali náboženskí fundamentalisti a kresťanská pravica používať termín "sekulárny humanizmus" nepriateľským spôsobom. Francis A. Schaeffer, americký teológ žijúci vo Švajčiarsku, tvrdí vo svojej knihe How Should We Then Live: The Rise and Decline of Western Thought and Culture (1976), že agresívny sekulárny humanizmus vedie k morálnemu relativizmu a etickému bankrotu. Vykresľuje sekulárny humanizmus ako zhubný a diabolský, a varuje, že môže podryť morálne a spirituálne základy Ameriky. Jeho názory boli veľmi široko opakované v kázňach fundamentalistov v Severnej Amerike.[61] Toumey (1993) zistil, že sekulárny humanizmus je typicky vykresľovaný ako široká diabolská konšpirácia, podvodnícky a nemorálny, zodpovedný za feminizmus, pornografiu, potraty, homosexualitu a spiritualitu New Age.[62] V určitých oblastiach sveta sa Humanizmus ocitol v konflikte s náboženským fundamentalizmom, najmä čo sa týka sporu o oddelenie cirkvi od štátu. Mnoho Humanistov vidí náboženstvá ako poverčivé, represívne a obmedzujúce slobodné myslenie, kým náboženskí fundamentalisti môžu vidieť Humanistov ako hrozbu hodnotám vychádzajúcim z ich svätých textov.[63]

V posledných rokoch humanisti ako Dwight Gilbert Jones a R. Joseph Hoffmann ostro odsúdili nadmerné spájanie Humanizmu s vyhláseniami o neviere a ateizme. Hoffmann prehlásil: "Považujem použitie termínu 'humanizmus' v totožnom význame ako sekulárny humanizmus alebo ateizmus za jednu z najväčších tragédií hnutí 20. storočia, ktorú spáchali druhotriedne mysle a ktoré bolo opakované treťotriednymi diskutérmi a dedinskými ateistami. Pokus odštiepiť humanizmus od náboženstva a spirituality bol neohrabanou, predovšetkým americkou cestou ako zaútočiť na náboženské práva. Chýbala mu jemnosť, elegancia a európsky zmysel pre históriu."[64]

Sviatky Humanistov[upraviť | upraviť kód]

Niektorí Humanisti oslavujú oficiálne verejné sviatky s náboženským podtextom, ako sú Vianoce alebo Veľká noc, ale skôr sekulárne ako nábožensky.[65] Mnoho Humanistov tiež oslavuje zimný a letný slnovrat, pričom prvý (na severnej pologuli) úzko koliduje s nábožensky zameranými oslavami Vianoc, a rovnodennosti, z ktorých jarná je spojená s kresťanskou Veľkou nocou a ďalšími jarnými oslavami znovuzrodenia, a jesenná koliduje so sviatkami ako je Halloween a Dušičky. Spoločnosť humanistického judaizmu (Society for Humanistic Judaism) oslavuje väčšinu židovských sviatkov sekulárnym spôsobom..

IHEU schvaľuje Svetový deň humanistov (21. jún), Darwinov deň (12. február), Deň ľudských práv (10. december) a HumanLight (23. december) ako oficiálne sviatočné dni Humanistov, hoci žiaden z nich nie je oficiálnym verejným sviatkom (dňom pracovného voľna).

V mnohých krajinách vykonávajú Humanistickí celebranti slávnostné obrady pri svadbách, pohreboch, slávnostiach pomenovania či dospelosti a ďalších.

Známi humanisti[upraviť | upraviť kód]

Sekulárni humanisti na Slovensku[upraviť | upraviť kód]

Na Slovensku pôsobia dve občianske združenia, ktoré sa hlásia k myšlienkam sekulárneho humanizmu: Spoločnosť Prometheus[66] a Ethos.[67]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Council for Secular Humanism. 10 Myths About Secular Humanism [online]. [Cit. 2015-06-12]. Dostupné online.
  2. Edwords, Fred. What Is Humanism? [online]. American Humanist Association, 1989, [cit. 2009-08-19]. Dostupné online.
  3. Compact Oxford English dictionary. [s.l.] : Oxford University Press, 2007.
  4. Definitions of humanism (subsection) [online]. Institute for Humanist Studies, [cit. 2007-01-16]. Dostupné online.
  5. See "Unemployed at service: church and the world", The Guardian, 25 May 1935, p. 18: citing the comments of Rev. W.G. Peck, rector of St. John the Baptist, Hulme Manchester, concerning "The modern age of secular humanism". Guardian and Observer Digital Archive
  6. "Free Church ministers in Anglican pulpits. Dr Temple's call: the South India Scheme." The Guardian, 26 May 1943, p. 6 Guardian and Observer Digital Archive
  7. See Mouat, Kit (1972) An Introduction to Secular Humanism. Haywards Heath: Charles Clarke Ltd. Also, The Freethinker began to use the phrase "secular humanist monthly" on its front page masthead.
  8. What Is Secular Humanism? [online]. Council for Secular Humanism. Dostupné online.
  9. Humanism Unmodified od Edda Doerra. Publikované v Humanist (November/December 2002; anglicky)
  10. Islamic political philosophy: Al-Farabi, Avicenna, Averroes [online]. Fordham.edu, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  11. Holyoake, G. J. (1896). The Origin and Nature of Secularism. London: Watts & Co., p. 50.
  12. Secularism 101: Defining Secularism: Origins with George Jacob Holyoake [online]. Atheism.about.com, 2 September 2011, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  13. HARP, Gillis J.. Positivist Republic. [s.l.] : [s.n.], 2010-11-01. Dostupné online. ISBN 978-0271039909.
  14. JVC Jazz Festival New York. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. Dostupné online.
  15. "The Church of Humanity": New York's Worshipping Positivists. Church History, 1991, s. 508–523.
  16. [1], City of London page on Finsbury Circus Conservation Area Character Summary.
  17. The Sexual Contract, by Carole Patema. p. 160
  18. "Women's Politics in Britain 1780–1870: Claiming Citizenship" by Jane Rendall, esp. "72. The religious backgrounds of feminist activists"
  19. Ethical Society history page [online]. Ethicalsoc.org.uk, [cit. 2013-09-29]. Dostupné online.
  20. Howard B. Radest. 1969. Toward Common Ground: The Story of the Ethical Societies in the United States. New York: Fredrick Unger Publishing Co.
  21. a b c Colin Campbell. 1971. Towards a Sociology of Irreligion. London: McMillan Press.
  22. Would life be better if we knew all the answers?. New Humanist, March–April 2009, s. 3.
  23. Walter, Nicolas (1997). Humanism: what's in the word? London: RPA/BHA/Secular Society Ltd, p. 43.
  24. Text of Humanist Manifesto I [online]. Americanhumanist.org, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  25. British Humanist Association: History [online]. Humanism.org.uk, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  26. Amsterdam Declaration 2002 [online]. International Humanist and Ethical Union, [cit. 2008-07-05]. Dostupné online.
  27. PROMETHEUS, Publikoval:. Spoločnosť Prometheus [online]. 2016-06-11, [cit. 2019-01-07]. Dostupné online.
  28. IHEU's Bylaws [online]. International Humanist and Ethical Union, [cit. 2008-07-05]. Dostupné online.
  29. What Is Secular Humanism? [online]. Council for Secular Humanism. Dostupné online.
  30. The Affirmations of Humanism: A Statement of Principles [online]. The Council for Secular Humanism, [cit. 2012-05-28]. Dostupné online.
  31. the Council for Secular Humanism. A Secular Humanist Declaration [online]. the Council for Secular Humanism, 1980, [cit. 2008-11-27]. Dostupné online.
  32. Humanism and Its Aspirations – Humanist Manifesto III, a successor to the Humanist Manifesto of 1933 [online]. Americanhumanist.org, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  33. Wilson, Edwin H.. The Genesis of a Humanist Manifesto. Amherst, NY : Humanist Press, 1995. Táto kniha píše o založení Londýnskej humanistickej náboženskej asociácie v roku 1853 takto: "Pri našom formovaní progresívneho náboženského tela sme prijali meno 'Humanistická náboženská asociácia' aby sme vyjadrili myšlienku, že náboženstvo je princíp človeku vlastný a je prostriedkom na jeho rozvoj smerom k väčšej dokonalosti. Vymanili sme sa s prastarých povinných dogiem, mýtov a ceremónií, prebraných z Ázie a stále sa šíriacich vo vládnúcich cirkvách našej doby".
  34. Kurtz, Paul. Living Without Religion: Eupraxophy. Amherst, NY : Prometheus Books, 1995. S. 8.
  35. Eugenie C. Scott, National Centre for Science and Education, "Science and Religion, Methodology and Humanism". Ukážkový citát: "Rovnaký princíp sa uplatňuje na filozofický materializmus, pohľad na základ nášho Humanizmu; môžeme odvodiť tento pohľad z vedy, ale ideológia čerpaná z vedy nie je to isté ako veda samotná... Argumentoval som, že musí byť jasné odlíšenie medzi vedou ako cestou poznania prírodného sveta a vedou ako základom pre filozofické pohľady. Prvé by sa mali učiť naše deti v škole, a druhé by sa voliteľne mohli učiť naše deti doma."
  36. Edwords, Fred. What Is Humanism? [online]. American Humanist Association, 1989, [cit. 2009-08-19]. Dostupné online.
  37. Compact Oxford English dictionary. [s.l.] : Oxford University Press, 2007.
  38. Definitions of humanism (subsection) [online]. Institute for Humanist Studies, [cit. 2007-01-16]. Dostupné online.
  39. a b A Secular Humanist Declaration [online]. Secularhumanism.org, 29 July 2005, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  40. NORMAN, Richard. On Humanism. New York : Routledge, 2004. ISBN 9780415305228.
  41. Theodore Schick, Jr. Morality Requires God ... or Does It? [online]. Secularhumanism.org, 29 July 2005, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  42. BAGGINI, Julian. Atheism: A Very Short Introduction. [s.l.] : Oxford: Oxford University Press, 2003. ISBN 0-19-280424-3. S. 3–4.
  43. WINSTON, Robert (Ed.). Human. [s.l.] : New York: DK Publishing, Inc, 2004. ISBN 0-7566-1901-7. S. 299.
  44. Paul Kurtz; Vern L. Bullough; Tim Madigan. Toward a New Enlightenment: the Philosophy of Paul Kurtz. [s.l.] : Transaction Books, 19 October 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-56000-118-8.
  45. Paul Kurtz; Vern L. Bullough; Tim Madigan. Toward a New Enlightenment: the Philosophy of Paul Kurtz. [s.l.] : Transaction Books, 19 October 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-56000-118-8.
  46. The New Atheism and Secular Humanism. [s.l.] : Center for Inquiry, 19 October 2009. Dostupné online.
  47. a b Paul Kurtz; Vern L. Bullough; Tim Madigan. Toward a New Enlightenment: the Philosophy of Paul Kurtz. [s.l.] : Transaction Books, 19 October 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-56000-118-8.
  48. ESPTEIN, Greg M.. Good Without God: What a Billion Nonreligious People Do Believe. New York : HarperCollins, 2010. ISBN 978-0-06-167011-4.
  49. The Science of Morality [online]. Center for Inquiry, [cit. 2015-06-12]. Dostupné online.
  50. American humanist association – Publications – Chapter eight: The Development of Organization [online]. Americanhumanist.org, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  51. India humanist [online]. India.humanists.net, 25 June 1997, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  52. Census 2011 – Ethnicity and religion in England and Wales [online]. Statistics.gov.uk, 27 March 2011, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  53. RELIGION IN AUSTRALIA [online]. Australian Bureau of Statistics, 26 September 2017, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  54. Top Twenty Religions in the United States, 2001 (self-identification, ARIS) [online]. Adherents.com, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  55. Statistics Canada – Population by religion, by province and territory (2001 Census) [online]. 0.statcan.ca, 25 January 2005, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  56. Scotland's Census - Ethnicity, Identity, Language and Religion [online]. scotlandscensus.gov.uk, 2017, [cit. 2017-05-26]. Dostupné online.
  57. Human-Etisk Forbund [online]. [Cit. 2015-06-12]. Dostupné online.
  58. Statistikkbanken [online]. ssb.no, [cit. 2019-01-12]. Dostupné online. (po nórsky)
  59. International Humanist and Ethical Union - Our members [online]. [Cit. 2015-06-12]. Dostupné online.
  60. International Humanist and Ethical Union. ''IHEU and EHF agree revised protocol'', 24 February 2009 [online]. Iheu.org, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  61. Randall Balmer, Encyclopedia of Evangelicalism 2002 p. 516
  62. Christopher P. Toumey, "Evolution and secular humanism," Journal of the American Academy of Religion, Summer 1993, Vol. 61 Issue 2, pp. 275–301
  63. IslamWay Radio [online]. English.islamway.com, [cit. 2011-11-13]. Dostupné online.
  64. Humanism – What it isn’t | Humanism [online]. humanism.ws, [cit. 2019-01-12]. Dostupné online.
  65. humanism.org.uk, [cit. 2019-01-14]. Dostupné online.
  66. PROMETHEUS, Publikoval:. Spoločnosť Prometheus [online]. 2016-06-11, [cit. 2019-01-14]. Dostupné online.
  67. Ethos [online]. [Cit. 2019-01-14]. Dostupné online.