Sekularizácia (sociológia náboženstva)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

V sociológii pojem sekularizácia (z lat. saeculum, „tento vek, svet“, a saecularis, „svetský“, slov. „zosvetšťovanie“) označuje odklon spoločnosti od identifikácie s náboženskými hodnotami a inštitúciami a príklon k nenáboženským hodnotám a svetským inštitúciám. Táto premena je podľa stúpencov tzv. sekularizačnej tézy (napr. Bryan R. Wilson, Thomas F. O'Dea, Peter L. Berger) dôsledkom vývoja spoločnosti, jej modernizácie a racionalizácie. Podľa sekularizačnej tézy „modernizácia nevyhnutne vedie k úpadku náboženstva, a to ako v spoločnosti, tak aj v mysliach jednotlivcov“.[1] Úpadok náboženských hodnôt, inštitúcií a autorít je tak vnímaný ako súčasť prechodu od tradičnej k modernej spoločnosti, a preto podľa tejto tézy časom zasiahne všetky kultúry.[2] Vo svetle viacerých celosvetových štúdií však v posledných rokoch došlo k prehodnoteniu sekularizačnej tézy, keďže sa ukázalo, že z globálneho hľadiska nedochádza k úpadku náboženstva a že nie vo všetkých moderných spoločnostiach môžeme sledovať rovnakú trajektóriu sekularizácie (napr. USA). V tejto súvislosti zaviedol Peter L. Berger, ktorý prehodnotil svoje skoršie stanoviská, termín desekularizácia.[3]

Limity sekularizačnej tézy[upraviť | upraviť zdroj]

Americký sociológ náboženstva José Casanova upozornil, že pod zdanlivo jednotnou sekularizačnou tézou sa v skutočnosti skrývajú tri rozdielne tvrdenia. Zdeněk Nešpor a Dušan Lužný zhŕňajú Casanovove tri tvrdenia takto:[4]

  1. V modernej spoločnosti dochádza k oddeľovaniu náboženstva od ostatných sfér spoločenského života.
  2. V moderných spoločnostiach zákonite dochádza k úpadku náboženského presvedčenia a správania.
  3. V modernej spoločnosti dochádza k privatizácii náboženstva –⁠ k jeho obmedzeniu na oblasť súkromných záujmov a aktivít každého človeka.

Lužný a Nešpor upozorňujú, že kým prvé tvrdenie je dnes sociológmi väčšinovo prijímané ako definičný znak modernity, druhé tvrdenie neopisuje nutný trend, ale ide skôr o ideologicky zakotvené vyhlásenie, ktoré nemá oporu v realite, keďže z globálneho hľadiska k úpadku náboženstva nedochádza.[5] Uvedené tri roviny sekularizácie sa síce môžu uplatniť súčasne, no nie je to automatický a nevyhnutný proces. Z tohto dôvodu dnes väčšina sociológov sekularizačnú tézu spochybňuje a vývoj náboženstva v Európe nechápe ako univerzálny proces, ale ako výnimku, ktorej význam bol precenený.[6]

Dôsledky a prejavy sekularizácie[upraviť | upraviť zdroj]

V európskych krajinách, kde došlo k sekularizácii, došlo k zmenšeniu politického, sociálneho a ekonomického vplyvu cirkví. Spoločne so stratou moci prišli aj o priamy vplyv na život jednotlivých ľudí, celých vrstiev i na celkovú atmosféru spoločenského života. Nábožensko-politická identita Európanov sa tak rozpadla a bola nahradená novými, často vzájomne protikladnými ideológiami, ktoré existujú vedľa dosiaľ prežívajúcej cirkevnej identity niektorých vrstiev.[7] Životný štýl obyvateľov sekularizovaných krajín bol zbavený náboženských predstáv –⁠ došlo k desakralizácii, odmýtizovaniu a demystifikácii všetkých javov a procesov v bežnom živote.[8] Špecificky náboženské vedomie nahradila „empirická, racionálna a inštrumentálna orientácia vo svete“.[9]

Aktuálne otázky a neosekularizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi aktuálne diskutované otázky v súvislosti so sekularizáciou patrí tzv. neosekularizácia. Podľa teórie neosekularizácie dochádza k oslabovaniu autority náboženstva, aj keď sa počet veriacich neznižuje. Sekularizácia by sa podľa neosekularistov nemala chápať ako úpadok náboženstva, ale ako postupné zužovanie sféry náboženskej autority.[10] Príkladom môže byť postoj veriacich rímskokatolíckej cirkvi k otázke používania antikoncepcie.

Ďalšou aktuálnou otázkou je to, do akej miery majú na proces sekularizácie vplyv demografické sily a imigrácia. Vo všeobecnosti platí, že vyššia religiozita koreluje s vyššou pôrodnosťou.[11] Tento jav je obzvlášť zreteľný v ortodoxných komunitách v Izraeli, ktorých pôrodnosť niekoľkokrát prevyšuje pôrodnosť sekulárneho obyvateľstva. Na Západe je tento fenomén viditeľný na miestach s výraznejším podielom prisťahovalcov. Napríklad v Londýne sa celkový počet veriacich v dôsledku imigrácie zvýšil aj napriek tomu, že počet domáceho veriaceho obyvateľstva klesá.[12]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BERGER, Peter L.. Secularism in retreat. [National Interest], roč. 1996, čís. 46. Dostupné online [cit. 2022-02-06].
  2. NEŠPOR, Zdeněk R.. Sociologie náboženství. Praha : Portál, 2007. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 978-80-7367-251-5. S. 84.
  3. KARPOV, Vyacheslav. Desecularization: A Conceptual Framework. Journal of Church and State, roč. 2010, čís. 52, Issue 2, s. 232–270. Dostupné online.
  4. NEŠPOR, Zdeněk R.. Sociologie náboženství. Praha : Portál, 2007. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 978-80-7367-251-5. S. 85.
  5. NEŠPOR, Zdeněk R.. Sociologie náboženství. Praha : Portál, 2007. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 978-80-7367-251-5. S. 85.
  6. NEŠPOR, Zdeněk R.. Sociologie náboženství. Praha : Portál, 2007. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 978-80-7367-251-5. S. 86.
  7. ZACH, Pavel, Petr KOZLÍK a Jan SPOUSTA. Vybrané kapitoly z psychologie a sociologie náboženství. Praha: Institut ekumenických studií v Praze, 2000, s. 73.
  8. Velký sociologický slovník / 2 P - Ž. Praha : Univ. Karlova, Vyd. Karolinum, 1996. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 80-7184-310-5. S. 977.
  9. NEŠPOR, Zdeněk R.. Sociologie náboženství. Praha : Portál, 2007. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 978-80-7367-251-5. S. 80.
  10. YAMANE, David. Secularization on Trial: In Defense of a Neosecularization Paradigm.. Journal for the Scientific Study of Religion, roč. 1997, čís. 36, no. 1, s. 115.
  11. GÖTMARK, Frank; ANDERSSON, Malte. Human fertility in relation to education, economy, religion, contraception, and family planning programs. BMC Public Health, roč. 2020, čís. 20. Dostupné online.
  12. KAUFMANN, Eric P.. Shall the religious inherit the Earth? : demography and politics in the twenty-first century. London : Profile Books, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-84668-144-8.