Seldžucká ríša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Seldžuckí Turci)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Seldžucká ríša
per. دولت سلجوقیان, Dawlat Seldžúkiján
tur. Büyük Selçuklu Devleti
10371194
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Seldžucká ríša v roku 1092 po smrti Malikšáha I.
Nišapúr (1037 – 1043)

Rajj (1043 – 1051)
Esfahán (1051 – 1118)
Hamadán (západná časť ríše) (1118 – 1194)

Merv (východná časť ríše) (1118 – 1153)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
perzština (jazyk dvora, umenia, lingua franca), arabčina (teológia, právo, vzdelanci), turkické (oghuzské) jazyky (vojenský jazyk, turkické obyvateľstvo)
Štátny útvar
Predchádzajúce štáty:
Oghuzský jabguluk Oghuzský jabguluk
Ghaznovci Ghaznovci
Karachánský chanát Karachánský chanát
Fátimovci Fátimovci
Byzantská ríša Byzantská ríša
Edesské grófstvo Edesské grófstvo
Kakújovci Kakújovci
Bújovci Bújovci
Nástupnícke štáty:
Rumský sultanát Rumský sultanát
Chórezmská ríša Chórezmská ríša
Ajjúbovci Ajjúbovci
Zengíovci Zengíovci
Buríjovci Buríjovci
Assassíni Assassíni
Edesské grófstvo Edesské grófstvo
Antiochijské kniežatstvo Antiochijské kniežatstvo
Jeruzalemské kráľovstvo Jeruzalemské kráľovstvo
Tripoliské grófstvo Tripoliské grófstvo
Danišmendovci Danišmendovci
anatolské bejliky anatolské bejliky

Seldžucká ríša[1] alebo Veľká seldžucká ríša[1][2] (per. دولت سلجوقیان, Dawlat Seldžúkiján, tur. Büyük Selçuklu Devleti) bola stredoveká moslimská monarchia založená kinikským klanom Oghuzov (Uzov) eponymicky pomenovaná po zakladateľovi rodu Seldžukovi. Existovala v rokoch 1037 – 1194.

História[upraviť | upraviť kód]

Vlasť turkických kmeňov zjednotených Seldžukom sa nachádzala pri Aralskom jazere (Chorézm). V roku 985 Seldžuk spolu so svojím klanom konvertoval na islam. Zakladateľom Seldžuckej ríše boli Seldžukovi vnuci Tugril Beg I. (990 – 1063) a jeho brat Čagri Beg (989 – 1060). Za ich vlády Turci zišli zo svojich sídlisk do Chorasánu kde v roku 1037 obsadili staroveké mestá Merv a Nišapúr.[3] Ešte v tom roku podnikli Seldžuci viacero výpadov a dokázali zatlačiť dokonca iný turkický kmeň Ghaznovcov. V roku 1040 Ghaznovcov porazili v bitke pri Dandanakane, čo viedlo k tomu, že sa Ghaznovci stiahli zo strednej a západnej Perzie.[4] Tugril Beg následne vládol a bojoval na západe, kým Čagri Beg ovládal východné oblasti. Vzájomné postavenie bratov je diskutabilné.[5]

Turci prevzali mnohé z pôvodnej perzskej správy - tituly, správu, či orgán diván a na perzský jazyk pre potreby administratívy a umenia. Na druhú stranu viaceré prvky v štátnej správe boli aj tureckého pôvodu.[5] Turečtina bola naďalej používaná ako hovorový jazyk a jazyk vojenských náčelníkov. Okrem toho sa používala pre moslimský svet bežná arabčina.

V priebehu 40. rokoch 11. storočia si Seldžuci podmanili väčšinu Perzie a koncom v rokoch 1048 – 1049 dokonca prvýkrát prenikli seldžucké vojská na byzantské územie, kde vyplienili pohraničné územie. Byzantsko-gruzínske vojská síce Seldžukov ešte dokázali poraziť v bitke pri Kapetrone, avšak Seldžuci sa z byzantského pohraničia už nestiahli. V 50. rokoch pokračovali boje s Ghaznovcami o Afganistan a južnejší Sistan. V roku 1052 postúpili k Širázu a do roku 1054 získali Azerbajdžan a Kuzestan.[1] V roku 1055 vojská Tugril Bega obsadili Bagdad, sídlo abbásovského kalifa, ktorý však bol de facto ovládaný šiítskymi moslimami. V nasledujúcom období bol preto pre ríšu charakteristický istý dualizmus moci - sultána ako svetského vládcu a kalifa ako náboženského vodcu s obmedzenou mocou.[5]

Po smrti Tugril Bega sa panovníkom stal syn jeho brata Alp Arslán. Ten sa musel spočiatku potýkať s menšími povstaniami vrámci rodu, avšak vládu sa mu podarilo stabilizovať.[5] Za jeho vlády Seldžuci rozšírili svoje panstvo až po Kaukaz, kde sa dostali do sporu s Byzantskou ríšou. Byzantský cisár Roman IV. proti Seldžukom postavil veľkú armádu, ktorá i napriek pôvodnej početnej prevahe Seldžukom v bitke pri Mantzikerte podľahla. Arslán s Byzanciou uzavrel pre Byzanciu pomerne prijateľný mier, v rámci ktorého mali Seldžuci získať iba byzantské pohraničie, ktoré Arslán potreboval pre inváziu do Fátimovského Egypta (tj. územia od Mantzikertu cez Edessu, Antiochiu po Hierapolis. Okrem toho sa mala uskutočniť svadby cisárovej dcéry a sultánovho syna a ríša mala zaplatiť tribút 10 miliónov solidov.[6] Byzantská správa v Anatólii sa po porážke v bitke pre rôzne povstania rozpadla a viacerí seldžuckí vojvodcovia začali postupne dobývať byzantské anatolské územia a vytvárať si na nich bejliky podriadené Seldžuckej ríši. Do roku 1100 Seldžuci získali takmer celú Anatóliu, na ktorej postupne vznikali menšie panstvá, ktoré od Seldžukov získali väčšiu nezávislosť - seldžucké panstvo Rumského sultanátu a iné turkické panstvá (napr. Danišmendovci, Saltukovci, Artukovci a iné).

Zlatý vek Seldžuckej ríše nastal za vlády Malikšáha I. Ríša sa za jeho vlády rozrástla o Palestínu, ktorú pred tým ovládali Fátimovci (v roku 1078 padol Jeruzalem), na juhu získal Omán a na východe sa rozšírila o územia Strednej Ázie až po Čínu. V rokoch 1073 – 1074 od Karachánovcov získal Transoxaniu a seldžucké postavenie si tu udržal opätovnou výpravou v roku 1089.[5] Tribút sa zaviazalo platiť aj Gruzínske kráľovstvo, ktoré však priamo okupované nebolo. Rozvíjala sa aj kultúra. V Bagdade fungovala známa škola Al-Nizamijja. Významná bola aj seldžucká vzdelanosť. Jedným z najznámejších učencov bol vezír Nizám al-Mulk, ktorý napísal dielo Sijasatnama (Kniha vlády). Malikšáh I. sa pokúsil taktiež obmedziť moc bagdadských kalifov a výrazne zreformoval aj armádu, z ktorej odstránil niektoré tradičné turkické nomádske prvky - naopak, vytvoril profesionálnu armádu z otrokov.[5] V tomto období sa v Seldžuckej ríši ale rozmáha aj sekta a organizácia assassínov. Ich prvou významnou obeťou bol práve vplyvný vezír Nizám al-Mulk.[1] Definitívne sa zbaviť assassínov dokázal až sultán Ahmed Sandžar, ktorý dobyl ich pevnosť Alamut.

Po Malikšáhovej smrti sa ríša dostala do chaosu a bojov o moc. Sultán Muhammed I. nedokázal ríšu opätovne centralizovať a po jeho smrti v roku 1118 sa ríša de facto rozpadla na dve časti, v ktorých seldžuckí princovia Ahmed Sandžar a jeho bratranec Mahmúd II. súperili spolu o najvyššiu moc. V roku 1119 Sandžar Mahmúda porazil pri Sawe, avšak jeho vetva rodu naďalej ovládala západné územia s titulom sultán, zároveň avšak ako Sandžarovi vazali. Pomerne autonómne ďalej vládli aj Seldžukovci v Kermane (juh Perzie) a v Sýrii.[5]

Anatolské územia sa úplne odtrhli a udržali si svoju nezávislosť (najmä seldžucký Rúmsky sultanát). To dokázali využiť križiacke a byzantské vojská, ktoré od Seldžukov získali početné územia. Byzantská ríša dokázala získať pás územia v Malej Ázii. V Malej Arménii sa osamostatnili miestni Arméni a križiaci v Levante založili rad križiackych štátov od tiahnúci sa od Edessy až po Sinaj. V roku 1121 po bitke pri Didgori zlyhala aj seldžucká invázia do Gruzínska. Následne na to gruzínsky kráľ Dávid IV. v protiofenzíve od Seldžukov získal väčšinu Kaukazu a Arménie.[5]

Zlom na západe nastal po tom, čo seldžucký vazal Zengí v roku 1144 obsadil Edessu, čo viedlo k zvolaniu druhej križiackej výpravy. Druhá križiacka výprava pre kresťanské vojská skončila neúspechom. Zároveň však znamenala aj úpadok seldžuckej moci v Levante, pretože miestni vazali (atabegovia) začali konať a vládnuť relatívne samostatne. Na východe zase Ahmed Sandžar musel potláčať viaceré vzbury miestnych kmeňov a správcov, aktívne tiež zasahoval do politiky okolitých krajín. Na severe však utrpel porážku od novej nomádskej veľmoci Karakitanov.[5] Definitívny rozklad nastal po smrti sultána Ahmeda Sandžara v roku 1157. Ríša sa opäť dostala do chaosu. Niektoré oblasti sa odtrhli a iné boli dobyté. Na západe sa rozmohla ríša Ajjúbovcov založená Saladinom, v Perzii zase vyrástla Chorézmská ríša. Jej vládca Alaeddin Tekiš[1] v roku v roku 1192 Seldžukov porazil v bitke pri Rajji a v roku 1194 Seldžuckú ríšu definitívne rozvrátila smrť posledného sultána Tugril Bega III.v boji chorézmskými vojskami.[5]

Zoznam vládcov[upraviť | upraviť kód]

Väčšina mien podľa:[1]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 232 – 235.
  2. Veľká seldžucká ríša [online]. rtvs.sk, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  3. Iran In: The Columbia World Dictionary of Islamism, ed. Antoine Sfeir and John King, transl. John King, (Columbia University Press, 2007), S. 141
  4. Ghaznavid dynasty | Turkic dynasty [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b c d e f g h i j SALDJUKIDS In: BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. Zväzok 8. New York : Leiden, 1993. 1056 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 936 – 948/979. (anglický jazyk)
  6. NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (ďalej len Norwich). S. 400. (anglický jazyk)

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]